4So/52/2009

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Violy Takáčovej, v právnej

veci navrhovateľa J. M. zastúpeného JUDr. A., proti odporkyni Sociálnej poisťovni,

ústredie, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, vo veci preskúmania rozhodnutia o nároku na

úrazovú rentu, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.

20Sd/240/2008-34 zo 16.12.2008 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

16. decembra 2008 č.k. 20Sd/240/2008-34 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporkyne číslo

222-4110/2008 zo dňa 24. júna 2008 zrušuje a vracia vec odporkyni na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi sa priznáva náhrada trov konania podľa vyčíslenia v samostatnom

uznesení.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom krajského súdu bolo potvrdené rozhodnutie odporkyne, ktorým priznala

navrhovateľovi v dôsledku choroby z povolania zistenej 26. júna 2001 úrazovú rentu od

1. januára 2004 do 31. decembra 2004 v sume 3684,- Sk, po zákonnom zvýšení od 1. júla

2008 v celkovej sume 5099,- Sk.

Odporkyňa rozhodnutie odôvodnila tým, že podľa posudku posudkového lekára

Sociálnej poisťovne, pobočka Žiar nad Hronom, vystaveného dňa 15. februára 2006, má

navrhovateľ pokles pracovnej schopnosti 41%, v dôsledku čoho spĺňa podmienku nároku na

úrazovú rentu podľa § 88 zákona č. 461/2003 Z.z.. Odporkyňa ďalej v odôvodnení uviedla

spôsob výpočtu úrazovej renty a doklady, z ktorých pri rozhodovaní vychádzala.

Krajský súd v rozsudku o potvrdení rozhodnutia odporkyne poukázal na to, že už

predtým posudzoval rozhodnutie odporkyne z 22. marca 2006 č. 22-1284/2006, ktorým

odporkyňa priznala navrhovateľovi úrazovú rentu vo výške 3684,- Sk mesačne od 1. januára

2004 do 31. decembra 2004 a po zvýšení od 1. júla 2005 v sume 4313,- Sk. Navrhovateľ

v opravnom prostriedku žiadal priznanie úrazovej renty podľa § 272 ods. 3 zákona č.

461/2003 Z.z. vo výške 9790,- Sk mesačne na základe rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici č.k. 13 Co 152/04-32 zo dňa 11. novembra 2004, ktorý rozhodol, že navrhovateľovi

patrí strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti ku dňu

31. decembru 2003 vo výške 9790,- Sk. Krajský súd rozsudkom č.k. 20 Sd 244//2006

z 19. decembra 2006 toto rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Na základe odvolania

navrhovateľa vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom č.k. 7 So 46/2007 z 9. októbra 2007 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporkyne č.

22-1284/2006 z 22. marca 2006 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí vyslovil právny názor, že vo veci je nepochybné, že ku

dňu 31. decembru 2003 nebolo právoplatne rozhodnuté o výške náhrady za stratu na zárobku

za čas od 1. augusta 2002 do 31. decembra 2003, pretože prvostupňové súdne rozhodnutie

bolo vydané 11. novembra 2004 a odvolací súd rozhodol 20. apríla 2005 (č.k.

13 C 152/04-32 Okresný súd Žiar nad Hronom a 15 Co 79/05 Krajský súd Banská Bystrica).

Z uvedených rozhodnutí súčasne vyplýva, že ku dňu 31. decembru 2003 bola súdom

stanovená náhrada straty na zárobku celkovou sumou bez toho, aby súd vo výroku rozsudku

určil výšku mesačnej náhrady za stratu na zárobku do budúcnosti. Tvrdenie navrhovateľa, že

mu patrila od 1. januára 2004 suma 9790,- Sk, z výrokov súdnych rozhodnutí nevyplýva,

nepriamo to možno vyvodiť z výroku rozsudku okresného súdu, že za december 2003 patrila

navrhovateľovi náhrada straty na zárobku v uvedenej sume, keďže z uvedenej sumy mu bol

súdom priznaný od 1. februára 2004 úrok z omeškania. Súdne rozhodnutia však neobsahujú

žiadnu povinnosť zamestnávateľa a ani odporkyne vyplácať od 1. januára 2004 uvedenú sumu

ako náhradu za stratu na zárobku považovanú za úrazovú rentu, ako to tvrdí navrhovateľ.

Krajský súd z rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom č.k. 13 C 152/04-32 z 11. novembra 2004 zistil, že navrhovateľovi bola priznaná náhrada za stratu na zárobku za

obdobie od 1. augusta 2002 do 31. decembra 2003 spolu vo výške 98 525,- Sk spolu s úrokom

z omeškania. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15 Co 79/05 bol tento

rozsudok zmenený tak, že navrhovateľovi bola priznaná náhrada za stratu na zárobku vo

výške 92 485,- Sk.

Krajský súd s poukazom na názor najvyššieho súdu konštatoval, že v uvedených

rozhodnutiach súdy nerozhodli o mesačnej náhrade za stratu na zárobku tak, ako to tvrdí

navrhovateľ, ale rozhodli len o celkovej náhrade. Z uvedeného dôvodu súd neakceptoval

požiadavku navrhovateľa, aby odporkyňa pri stanovení výšky úrazovej renty vychádzala zo

sumy 9790,- Sk ako zo sumy, ktorá navrhovateľovi mala byť vyplácaná k 31. decembru 2003

ako náhrada za stratu na zárobku určená súdom. Súd mal v konaní preukázané, že

k 31. decembru 2003 o nárokoch navrhovateľa nebolo právoplatne rozhodnuté a že

k 13. decembru 2003 neboli navrhovateľovi vyplácané žiadne náhrady vyplývajúce zo

zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri chorobe z povolania, a preto v danom prípade

nemožno aplikovať ustanovenie § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z., tak ako to požadoval

navrhovateľ. Vzhľadom na to, že o týchto nárokoch navrhovateľa bolo právoplatne

rozhodnuté až po 31. decembri 2003, nárok vznikol pred 1. januárom 2004 a navrhovateľ

podal žiadosť o priznanie úrazovej renty po 31. decembri 2003, podľa názoru súdu je

potrebné v danom prípade aplikovať ustanovenie § 272 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z..

Odporkyňa správne postupovala, keď nárok navrhovateľa o priznanie úrazovej renty

od 1. januára 2004 posúdila už podľa ustanovenia § 88 a nasl. citovaného zákona. Odporkyňa

pri nároku navrhovateľa nemohla postupovať ani v zmysle § 272 ods. 9 zákona, podľa

ktorého v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo

pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré

neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006 (§ 272 ods. 5), sa po tomto dni rozhodne podľa

predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to z dôvodu, že súdne konanie o náhradu za

stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti navrhovateľa bolo právoplatne

skončené pred 31. júlom 2006.

Krajský súd posúdil napadnuté rozhodnutie odporkyne z hľadiska podaného

opravného prostriedku, rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 7 So 46/2007 z 9. októbra 2007

a dospel k záveru, že námietky navrhovateľa nie sú opodstatnené, odporkyňa postupovala

správne, správne aplikovala zákon č. 461/2003 Z.z., a preto napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Z uvedeného dôvodu, ako aj z dôvodu, že súd nepovažoval ustanovenie

§ 272 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 310/2006 Z.z. za rozporné s Ústavou

SR, súd neakceptoval návrh právnej zástupkyne navrhovateľa na podanie podnetu na Ústavný

súd SR.

Navrhovateľ v podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu žiadal prvostupňový

rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Poukázal na to,

že podstata predmetnej spornej veci spočíva v tom, že navrhovateľovi bol zo strany subjektu,

zodpovedného za vzniknutú chorobu z povolania - S. upieraný zákonný nárok na výplatu

náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, a to za obdobie od 1.7.2002 až

do 31.12.2003. Preto sa musel poškodený navrhovateľ domáhať priznania tejto náhrady za

stratu na zárobku po skončení PN žalobou na miestne a vecne príslušnom súde, aby preukázal

právoplatným rozhodnutím súdu, že ku dňu 31.12.2003 mu náhrada za stratu na zárobku

právom patrila, a to v žalovanej výške po jednotlivých mesačných obdobiach tak, ako to bolo

ním uvedené v návrhu žaloby, z ktorej vychádzal následne aj Okresný súd v Žiari nad

Hronom (13 C 152/04-32 z 11. novembra 2004) a Krajský súd v Banskej Bystrici (15 Co

79/05 z 20.4.2005) pri svojom konečnom rozhodnutí.

Navrhovateľ nesúhlasí s tvrdením Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý vychádza z osvojenia si právneho názoru Najvyššieho súdu SR č. 7So/46/2007, na strane 5 (prvý

odsek), ktorým vytkol navrhovateľovi, že „v uvedených rozhodnutiach súdy nerozhodli

o mesačnej náhrade za stratu na zárobku tak, ako to tvrdí navrhovateľ, ale rozhodli len

o celkovej náhrade. Z uvedeného dôvodu súd neakceptoval požiadavku navrhovateľa, aby

odporkyňa pri stanovení výšky úrazovej renty vychádzala zo sumy 9790,- Sk ako zo sumy,

ktorá navrhovateľovi mala byť vyplatená k 31.12.2003 ako náhrada za stratu na zárobku

určená súdom. Navrhovateľ považoval tiež za vadu konania pred krajským súdom, že

nevyhovel jeho návrhu a nepredložil vec ústavnému súdu po prerušení konania podľa § 209

OSP a žiadal, aby tak rozhodol odvolací súd vo vzťahu k posúdeniu ústavnosti § 272 ods. 9

zák.č. 461/2003 Z.z. v znení zák.č. 310/2006 Z.z..

Najvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie

krajského súdu v medziach podaného odvolania a bez nariadenia odvolacieho pojednávania

z dôvodov podľa § 250ja ods. 2 OSP dospel k nasledovnému záveru:

1. Preskúmavaným rozhodnutím odporkyňa rozhodla o nároku na úrazovú rentu od

1.1.2004 podľa § 88 a § 89 zák.č. 461/2003 Z.z..

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, že Sociálna poisťovňa pri nároku

poškodeného nemohla postupovať v zmysle § 272 ods. 3 zákona, podľa ktorého

náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní

invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa

vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa

považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do

31. decembra 2003, a to z dôvodu, že zamestnávateľ k 31. decembru 2003 nevyplácal

poškodenému žiadnu náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti. Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom, vyplatila poškodenému

náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti až dňa 20. februára

2004 na základe rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17 Co 11/04 zo dňa

28. januára 2004 za obdobie od 1. júla 2001 do 30. júna 2002 a dňa 24. mája 2005 na

základe rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15 Co 79/05 zo dňa

20. apríla 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20. mája 2005, za obdobie od

1. augusta 2002 do 31. decembra 2003, a preto Sociálna poisťovňa nemohla túto

náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti pretransformovať. O nároku poškodeného na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti nebolo právoplatne rozhodnuté do 31. decembra 2003, to znamená, že

Sociálna poisťovňa nemohla postupovať podľa § 272 ods. 3 zákona. Sociálna

poisťovňa pri nároku poškodeného nemohla postupovať ani v zmysle § 272 ods. 9

zákona, podľa ktorého v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity

a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006

(§ 272 ods. 5), sa po tomto dni rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra

2003, a to z dôvodu, že súdne konania o náhradu za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti poškodeného boli právoplatne skončené pred 31. júlom 2006.

Na základe uvedených skutočností Sociálna poisťovňa, ústredie, postupovala v zmysle

§ 272 ods. 5 zákona, podľa ktorého v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po

skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity

a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. decembra

2003, sa po tomto dni rozhodne za obdobie do 31. decembra 2003 podľa predpisov

účinných do 31. decembra 2003 a za obdobie po 31. decembri 2003 ako o úrazovej rente podľa tohto zákona. To platí aj na konanie o týchto náhradách, na ktoré vznikol

nárok pred 1. januárom 2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola podaná po

31. decembri 2003. O všetkých vyššie uvedených skutočnostiach, ako i podkladoch

potrebných pre rozhodnutie, bol poškodený informovaný na ústnom pojednávaní dňa

26. mája 2008, na pobočke Sociálnej poisťovne v Žiari nad Hronom, pričom bola

spísaná Zápisnica z ústneho pojednávania.

3. Odporkyňa a aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach uvádzajú, že sa riadili právnym

názorom vysloveným v rozsudku NS SR sp.zn. 7So/46/2007 z 9.10.2007, podľa

ktorého ku dňu 31.12.2003 nebolo právoplatne rozhodnuté o výške náhrady za stratu

na zárobku do 31.12.2003. Najvyšší súd SR v predmetnom rozsudku ďalej uviedol, že

prvostupňové súdne rozhodnutie bolo vydané 11.11.2004 a odvolací súd rozhodol

20.4.2005 (č.k. 13 C 152/04-32 Okresný súd Žiar nad Hronom a 15 Co 79/05 Krajský

súd Banská Bystrica). Z uvedených rozhodnutí súčasne vyplýva, že ku dňu 31.12.2003

bola súdom stanovená náhrada straty na zárobku celkovou sumou, bez toho, aby súd

vo výroku rozsudku určil výšku mesačnej náhrady za stratu na zárobku do budúcnosti.

Tvrdenie navrhovateľa, že mu patrila od 1.1.2004 suma 9790,- Sk, z výrokov súdnych

rozhodnutí nevyplýva, nepriamo to možno vyvodiť z výroku rozsudku okresného

súdu, že za december 2003 patrila navrhovateľovi náhrada straty na zárobku v uvedenej sume, keďže z uvedenej sumy mu bol súdom priznaný od 1.2.2004 úrok

z omeškania. Súdne rozhodnutia však neobsahujú žiadnu povinnosť zamestnávateľa

a ani odporkyne vyplácať od 1.1.2004 uvedenú sumu ako náhradu za stratu na zárobku

považovanú za úrazovú rentu, ako to tvrdí navrhovateľ. NS SR ďalej uvádza (cit.):

„Z uvedeného však vyplýva dôvodný predpoklad, že navrhovateľ pod žiadosťou

o úrazovú rentu, ktorú podal 14. októbra 2005, mal na mysli ďalšie pokračovanie

v jeho odškodňovaní, ako to napokon vyjadril v podanom opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu z 28. novembra 2005 a úzke vymedzenie obsahu žiadosti uvedené

v predtlači neumožňuje v tomto smere žiadateľovi uviesť rozhodujúce skutočnosti.

V prípade takého vymedzenia žiadosti navrhovateľa by sa odporkyňa musela vo

svojom rozhodnutí vyporiadať so žiadosťou navrhovateľa o transformáciu náhrady

straty na zárobku na úrazovú rentu podľa § 272 ods. 1 a 3 zákona, resp. ods. 5 a 9

zákona. Z tohto hľadiska sa vecou odporkyňa v preskúmavanom rozhodnutí

nezaoberala. V danom prípade až vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhovateľa

odôvodnila svoje stanovisko pre krajský súd. Keďže nejde o súčasť dôvodov

preskúmavaného rozhodnutia, odvolací súd nebude v tomto štádiu konania zaujímať právne stanovisko k tejto časti odvolania navrhovateľa. Je totiž aj na samotnom

navrhovateľovi, aby v ďalšom administratívnom konaní skutkovo aj právne zdôvodnil

svoj návrh na transformáciu náhrady straty na zárobku na úrazovú rentu. V konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa tretej hlavy V. časti OSP navrhovateľ

nemôže meniť a doplňovať skutkové a právne dôvody svojej žiadosti, a to ani vtedy,

ak odporkyňa neviedla konanie tak, aby bolo zrejmé a nespochybniteľné, čoho sa

navrhovateľ domáha. Avšak vzhľadom na uvedenú vadu konania pri vymedzení

predmetu konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia,

odvolací súd zrušil v súlade s odvolacím návrhom navrhovateľa rozhodnutie

odporkyne a vrátil jej vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“ (koniec cit.).

4. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu nevyplynul jednoznačný záver pre

nemožnosť rozhodnutia podľa § 272 ods. 9 zákona. Je nesporné, že k právnej úprave

možnosti transformovať súdom priznanú úrazovú rentu došlo postupnou úpravou

ustanovenia § 272 zákona práve za tým účelom, aby súdmi priznané náhrady nárokov

patriace do 31.12.2003, mohli byť transformované aj vtedy, ak o nich súdy rozhodli po

1.1.2004. Iný výklad ustanovenia § 272 ods. 9 by bol diskriminačný. Nárok na

transformáciu úrazovej renty nemôže byť závislý od skutočnosti, kedy sa stalo

právoplatným súdne rozhodnutie o náhrade patriacej k 31.12.2003

5. Pokiaľ odporkyňa vychádzala z iného právneho názoru a krajský súd sa s týmto

názorom stotožnil, odvolací súd konštatuje, že je dôvod na zmenu rozsudku krajského

súdu a zrušenie rozhodnutia odporkyne podľa § 250l ods. 2 v spojitosti s § 250ja ods.

3 OSP.

6. Odvolací súd zároveň modifikuje a dopĺňa svoj názor uvedený v rozsudku

7So/46/2007 vo vzťahu k stanoveniu výšky náhrady straty na zárobku tak, že aj keď

výška mesačnej náhrady patriacej v decembri 2003 nebola určená vo výroku rozsudku

súdu, odporkyni (ako vedľajšej účastníčke konania realizujúcej náhrady straty na

zárobku patriace k 31.12.2003) bola dostatočne známa výška mesačnej náhrady straty

na zárobku patriacej navrhovateľovi a spôsob jej stanovenia (ktorú v súdnom konaní

ani nenamietala), a teda nič jej nebráni túto sumu považovať za sumu

transformovateľnú na úrazovú rentu.

7. Súd priznal navrhovateľovi právo na náhradu trov konania, ktorá bude vyčíslená

v samostatnom uznesení po vyčíslení právnou zástupkyňou navrhovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2010

  JUDr. Ida Hanzelová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Anna Koláriková