4So/52/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Violy Takáčovej, v právnej
veci navrhovateľa J. M. zastúpeného JUDr. A., proti odporkyni Sociálnej poisťovni,
ústredie, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, vo veci preskúmania rozhodnutia o nároku na
úrazovú rentu, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
20Sd/240/2008-34 zo 16.12.2008 takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
16. decembra 2008 č.k. 20Sd/240/2008-34 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporkyne číslo
222-4110/2008 zo dňa 24. júna 2008 zrušuje a vracia vec odporkyni na ďalšie konanie.
Navrhovateľovi sa priznáva náhrada trov konania podľa vyčíslenia v samostatnom
uznesení.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom krajského súdu bolo potvrdené rozhodnutie odporkyne, ktorým priznala
navrhovateľovi v dôsledku choroby z povolania zistenej 26. júna 2001 úrazovú rentu od
1. januára 2004 do 31. decembra 2004 v sume 3684,- Sk, po zákonnom zvýšení od 1. júla
2008 v celkovej sume 5099,- Sk.
Odporkyňa rozhodnutie odôvodnila tým, že podľa posudku posudkového lekára
Sociálnej poisťovne, pobočka Žiar nad Hronom, vystaveného dňa 15. februára 2006, má
navrhovateľ pokles pracovnej schopnosti 41%, v dôsledku čoho spĺňa podmienku nároku na
úrazovú rentu podľa § 88 zákona č. 461/2003 Z.z.. Odporkyňa ďalej v odôvodnení uviedla
spôsob výpočtu úrazovej renty a doklady, z ktorých pri rozhodovaní vychádzala.
Krajský súd v rozsudku o potvrdení rozhodnutia odporkyne poukázal na to, že už
predtým posudzoval rozhodnutie odporkyne z 22. marca 2006 č. 22-1284/2006, ktorým
odporkyňa priznala navrhovateľovi úrazovú rentu vo výške 3684,- Sk mesačne od 1. januára
2004 do 31. decembra 2004 a po zvýšení od 1. júla 2005 v sume 4313,- Sk. Navrhovateľ
v opravnom prostriedku žiadal priznanie úrazovej renty podľa § 272 ods. 3 zákona č.
461/2003 Z.z. vo výške 9790,- Sk mesačne na základe rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici č.k. 13 Co 152/04-32 zo dňa 11. novembra 2004, ktorý rozhodol, že navrhovateľovi
patrí strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti ku dňu
31. decembru 2003 vo výške 9790,- Sk. Krajský súd rozsudkom č.k. 20 Sd 244//2006
z 19. decembra 2006 toto rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Na základe odvolania
navrhovateľa vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom č.k. 7 So 46/2007 z 9. októbra 2007 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporkyne č.
22-1284/2006 z 22. marca 2006 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí vyslovil právny názor, že vo veci je nepochybné, že ku
dňu 31. decembru 2003 nebolo právoplatne rozhodnuté o výške náhrady za stratu na zárobku
za čas od 1. augusta 2002 do 31. decembra 2003, pretože prvostupňové súdne rozhodnutie
bolo vydané 11. novembra 2004 a odvolací súd rozhodol 20. apríla 2005 (č.k.
13 C 152/04-32 Okresný súd Žiar nad Hronom a 15 Co 79/05 Krajský súd Banská Bystrica).
Z uvedených rozhodnutí súčasne vyplýva, že ku dňu 31. decembru 2003 bola súdom
stanovená náhrada straty na zárobku celkovou sumou bez toho, aby súd vo výroku rozsudku
určil výšku mesačnej náhrady za stratu na zárobku do budúcnosti. Tvrdenie navrhovateľa, že
mu patrila od 1. januára 2004 suma 9790,- Sk, z výrokov súdnych rozhodnutí nevyplýva,
nepriamo to možno vyvodiť z výroku rozsudku okresného súdu, že za december 2003 patrila
navrhovateľovi náhrada straty na zárobku v uvedenej sume, keďže z uvedenej sumy mu bol
súdom priznaný od 1. februára 2004 úrok z omeškania. Súdne rozhodnutia však neobsahujú
žiadnu povinnosť zamestnávateľa a ani odporkyne vyplácať od 1. januára 2004 uvedenú sumu
ako náhradu za stratu na zárobku považovanú za úrazovú rentu, ako to tvrdí navrhovateľ.
Krajský súd z rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom č.k. 13 C 152/04-32 z 11. novembra 2004 zistil, že navrhovateľovi bola priznaná náhrada za stratu na zárobku za
obdobie od 1. augusta 2002 do 31. decembra 2003 spolu vo výške 98 525,- Sk spolu s úrokom
z omeškania. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15 Co 79/05 bol tento
rozsudok zmenený tak, že navrhovateľovi bola priznaná náhrada za stratu na zárobku vo
výške 92 485,- Sk.
Krajský súd s poukazom na názor najvyššieho súdu konštatoval, že v uvedených
rozhodnutiach súdy nerozhodli o mesačnej náhrade za stratu na zárobku tak, ako to tvrdí
navrhovateľ, ale rozhodli len o celkovej náhrade. Z uvedeného dôvodu súd neakceptoval
požiadavku navrhovateľa, aby odporkyňa pri stanovení výšky úrazovej renty vychádzala zo
sumy 9790,- Sk ako zo sumy, ktorá navrhovateľovi mala byť vyplácaná k 31. decembru 2003
ako náhrada za stratu na zárobku určená súdom. Súd mal v konaní preukázané, že
k 31. decembru 2003 o nárokoch navrhovateľa nebolo právoplatne rozhodnuté a že
k 13. decembru 2003 neboli navrhovateľovi vyplácané žiadne náhrady vyplývajúce zo
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri chorobe z povolania, a preto v danom prípade
nemožno aplikovať ustanovenie § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z., tak ako to požadoval
navrhovateľ. Vzhľadom na to, že o týchto nárokoch navrhovateľa bolo právoplatne
rozhodnuté až po 31. decembri 2003, nárok vznikol pred 1. januárom 2004 a navrhovateľ
podal žiadosť o priznanie úrazovej renty po 31. decembri 2003, podľa názoru súdu je
potrebné v danom prípade aplikovať ustanovenie § 272 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z..
Odporkyňa správne postupovala, keď nárok navrhovateľa o priznanie úrazovej renty
od 1. januára 2004 posúdila už podľa ustanovenia § 88 a nasl. citovaného zákona. Odporkyňa
pri nároku navrhovateľa nemohla postupovať ani v zmysle § 272 ods. 9 zákona, podľa
ktorého v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo
pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré
neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006 (§ 272 ods. 5), sa po tomto dni rozhodne podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to z dôvodu, že súdne konanie o náhradu za
stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti navrhovateľa bolo právoplatne
skončené pred 31. júlom 2006.
Krajský súd posúdil napadnuté rozhodnutie odporkyne z hľadiska podaného
opravného prostriedku, rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 7 So 46/2007 z 9. októbra 2007
a dospel k záveru, že námietky navrhovateľa nie sú opodstatnené, odporkyňa postupovala
správne, správne aplikovala zákon č. 461/2003 Z.z., a preto napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Z uvedeného dôvodu, ako aj z dôvodu, že súd nepovažoval ustanovenie
§ 272 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 310/2006 Z.z. za rozporné s Ústavou
SR, súd neakceptoval návrh právnej zástupkyne navrhovateľa na podanie podnetu na Ústavný
súd SR.
Navrhovateľ v podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu žiadal prvostupňový
rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Poukázal na to,
že podstata predmetnej spornej veci spočíva v tom, že navrhovateľovi bol zo strany subjektu,
zodpovedného za vzniknutú chorobu z povolania - S. upieraný zákonný nárok na výplatu
náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, a to za obdobie od 1.7.2002 až
do 31.12.2003. Preto sa musel poškodený navrhovateľ domáhať priznania tejto náhrady za
stratu na zárobku po skončení PN žalobou na miestne a vecne príslušnom súde, aby preukázal
právoplatným rozhodnutím súdu, že ku dňu 31.12.2003 mu náhrada za stratu na zárobku
právom patrila, a to v žalovanej výške po jednotlivých mesačných obdobiach tak, ako to bolo
ním uvedené v návrhu žaloby, z ktorej vychádzal následne aj Okresný súd v Žiari nad
Hronom (13 C 152/04-32 z 11. novembra 2004) a Krajský súd v Banskej Bystrici (15 Co
79/05 z 20.4.2005) pri svojom konečnom rozhodnutí.
Navrhovateľ nesúhlasí s tvrdením Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý vychádza z osvojenia si právneho názoru Najvyššieho súdu SR č. 7So/46/2007, na strane 5 (prvý
odsek), ktorým vytkol navrhovateľovi, že „v uvedených rozhodnutiach súdy nerozhodli
o mesačnej náhrade za stratu na zárobku tak, ako to tvrdí navrhovateľ, ale rozhodli len
o celkovej náhrade. Z uvedeného dôvodu súd neakceptoval požiadavku navrhovateľa, aby
odporkyňa pri stanovení výšky úrazovej renty vychádzala zo sumy 9790,- Sk ako zo sumy,
ktorá navrhovateľovi mala byť vyplatená k 31.12.2003 ako náhrada za stratu na zárobku
určená súdom. Navrhovateľ považoval tiež za vadu konania pred krajským súdom, že
nevyhovel jeho návrhu a nepredložil vec ústavnému súdu po prerušení konania podľa § 209
OSP a žiadal, aby tak rozhodol odvolací súd vo vzťahu k posúdeniu ústavnosti § 272 ods. 9
zák.č. 461/2003 Z.z. v znení zák.č. 310/2006 Z.z..
Najvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie
krajského súdu v medziach podaného odvolania a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
z dôvodov podľa § 250ja ods. 2 OSP dospel k nasledovnému záveru:
1. Preskúmavaným rozhodnutím odporkyňa rozhodla o nároku na úrazovú rentu od
1.1.2004 podľa § 88 a § 89 zák.č. 461/2003 Z.z..
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, že Sociálna poisťovňa pri nároku
poškodeného nemohla postupovať v zmysle § 272 ods. 3 zákona, podľa ktorého
náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní
invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa
vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa
považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do
31. decembra 2003, a to z dôvodu, že zamestnávateľ k 31. decembru 2003 nevyplácal
poškodenému žiadnu náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti. Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom, vyplatila poškodenému
náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti až dňa 20. februára
2004 na základe rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17 Co 11/04 zo dňa
28. januára 2004 za obdobie od 1. júla 2001 do 30. júna 2002 a dňa 24. mája 2005 na
základe rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15 Co 79/05 zo dňa
20. apríla 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20. mája 2005, za obdobie od
1. augusta 2002 do 31. decembra 2003, a preto Sociálna poisťovňa nemohla túto
náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti pretransformovať. O nároku poškodeného na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti nebolo právoplatne rozhodnuté do 31. decembra 2003, to znamená, že
Sociálna poisťovňa nemohla postupovať podľa § 272 ods. 3 zákona. Sociálna
poisťovňa pri nároku poškodeného nemohla postupovať ani v zmysle § 272 ods. 9
zákona, podľa ktorého v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity
a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006
(§ 272 ods. 5), sa po tomto dni rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra
2003, a to z dôvodu, že súdne konania o náhradu za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti poškodeného boli právoplatne skončené pred 31. júlom 2006.
Na základe uvedených skutočností Sociálna poisťovňa, ústredie, postupovala v zmysle
§ 272 ods. 5 zákona, podľa ktorého v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity
a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. decembra
2003, sa po tomto dni rozhodne za obdobie do 31. decembra 2003 podľa predpisov
účinných do 31. decembra 2003 a za obdobie po 31. decembri 2003 ako o úrazovej rente podľa tohto zákona. To platí aj na konanie o týchto náhradách, na ktoré vznikol
nárok pred 1. januárom 2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola podaná po
31. decembri 2003. O všetkých vyššie uvedených skutočnostiach, ako i podkladoch
potrebných pre rozhodnutie, bol poškodený informovaný na ústnom pojednávaní dňa
26. mája 2008, na pobočke Sociálnej poisťovne v Žiari nad Hronom, pričom bola
spísaná Zápisnica z ústneho pojednávania.
3. Odporkyňa a aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach uvádzajú, že sa riadili právnym
názorom vysloveným v rozsudku NS SR sp.zn. 7So/46/2007 z 9.10.2007, podľa
ktorého ku dňu 31.12.2003 nebolo právoplatne rozhodnuté o výške náhrady za stratu
na zárobku do 31.12.2003. Najvyšší súd SR v predmetnom rozsudku ďalej uviedol, že
prvostupňové súdne rozhodnutie bolo vydané 11.11.2004 a odvolací súd rozhodol
20.4.2005 (č.k. 13 C 152/04-32 Okresný súd Žiar nad Hronom a 15 Co 79/05 Krajský
súd Banská Bystrica). Z uvedených rozhodnutí súčasne vyplýva, že ku dňu 31.12.2003
bola súdom stanovená náhrada straty na zárobku celkovou sumou, bez toho, aby súd
vo výroku rozsudku určil výšku mesačnej náhrady za stratu na zárobku do budúcnosti.
Tvrdenie navrhovateľa, že mu patrila od 1.1.2004 suma 9790,- Sk, z výrokov súdnych
rozhodnutí nevyplýva, nepriamo to možno vyvodiť z výroku rozsudku okresného
súdu, že za december 2003 patrila navrhovateľovi náhrada straty na zárobku v uvedenej sume, keďže z uvedenej sumy mu bol súdom priznaný od 1.2.2004 úrok
z omeškania. Súdne rozhodnutia však neobsahujú žiadnu povinnosť zamestnávateľa
a ani odporkyne vyplácať od 1.1.2004 uvedenú sumu ako náhradu za stratu na zárobku
považovanú za úrazovú rentu, ako to tvrdí navrhovateľ. NS SR ďalej uvádza (cit.):
„Z uvedeného však vyplýva dôvodný predpoklad, že navrhovateľ pod žiadosťou
o úrazovú rentu, ktorú podal 14. októbra 2005, mal na mysli ďalšie pokračovanie
v jeho odškodňovaní, ako to napokon vyjadril v podanom opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu z 28. novembra 2005 a úzke vymedzenie obsahu žiadosti uvedené
v predtlači neumožňuje v tomto smere žiadateľovi uviesť rozhodujúce skutočnosti.
V prípade takého vymedzenia žiadosti navrhovateľa by sa odporkyňa musela vo
svojom rozhodnutí vyporiadať so žiadosťou navrhovateľa o transformáciu náhrady
straty na zárobku na úrazovú rentu podľa § 272 ods. 1 a 3 zákona, resp. ods. 5 a 9
zákona. Z tohto hľadiska sa vecou odporkyňa v preskúmavanom rozhodnutí
nezaoberala. V danom prípade až vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhovateľa
odôvodnila svoje stanovisko pre krajský súd. Keďže nejde o súčasť dôvodov
preskúmavaného rozhodnutia, odvolací súd nebude v tomto štádiu konania zaujímať právne stanovisko k tejto časti odvolania navrhovateľa. Je totiž aj na samotnom
navrhovateľovi, aby v ďalšom administratívnom konaní skutkovo aj právne zdôvodnil
svoj návrh na transformáciu náhrady straty na zárobku na úrazovú rentu. V konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa tretej hlavy V. časti OSP navrhovateľ
nemôže meniť a doplňovať skutkové a právne dôvody svojej žiadosti, a to ani vtedy,
ak odporkyňa neviedla konanie tak, aby bolo zrejmé a nespochybniteľné, čoho sa
navrhovateľ domáha. Avšak vzhľadom na uvedenú vadu konania pri vymedzení
predmetu konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia,
odvolací súd zrušil v súlade s odvolacím návrhom navrhovateľa rozhodnutie
odporkyne a vrátil jej vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“ (koniec cit.).
4. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu nevyplynul jednoznačný záver pre
nemožnosť rozhodnutia podľa § 272 ods. 9 zákona. Je nesporné, že k právnej úprave
možnosti transformovať súdom priznanú úrazovú rentu došlo postupnou úpravou
ustanovenia § 272 zákona práve za tým účelom, aby súdmi priznané náhrady nárokov
patriace do 31.12.2003, mohli byť transformované aj vtedy, ak o nich súdy rozhodli po
1.1.2004. Iný výklad ustanovenia § 272 ods. 9 by bol diskriminačný. Nárok na
transformáciu úrazovej renty nemôže byť závislý od skutočnosti, kedy sa stalo
právoplatným súdne rozhodnutie o náhrade patriacej k 31.12.2003
5. Pokiaľ odporkyňa vychádzala z iného právneho názoru a krajský súd sa s týmto
názorom stotožnil, odvolací súd konštatuje, že je dôvod na zmenu rozsudku krajského
súdu a zrušenie rozhodnutia odporkyne podľa § 250l ods. 2 v spojitosti s § 250ja ods.
3 OSP.
6. Odvolací súd zároveň modifikuje a dopĺňa svoj názor uvedený v rozsudku
7So/46/2007 vo vzťahu k stanoveniu výšky náhrady straty na zárobku tak, že aj keď
výška mesačnej náhrady patriacej v decembri 2003 nebola určená vo výroku rozsudku
súdu, odporkyni (ako vedľajšej účastníčke konania realizujúcej náhrady straty na
zárobku patriace k 31.12.2003) bola dostatočne známa výška mesačnej náhrady straty
na zárobku patriacej navrhovateľovi a spôsob jej stanovenia (ktorú v súdnom konaní
ani nenamietala), a teda nič jej nebráni túto sumu považovať za sumu
transformovateľnú na úrazovú rentu.
7. Súd priznal navrhovateľovi právo na náhradu trov konania, ktorá bude vyčíslená
v samostatnom uznesení po vyčíslení právnou zástupkyňou navrhovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2010
JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Anna Koláriková