UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: R. Q., bytom W., proti odporcovi: Mesto Púchov, Mestský úrad, Štefánikova 821/21, Púchov, zastúpenom advokátkou JUDr. Alžbetou Pasiarovou, so sídlom Ul. Štefánikova 812, Púchov, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č. Výst.2011/02813-001 AL1 B3 zo dňa 16. septembra 2011, v spore o právomoc medzi Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Krajským súdom v Trenčíne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 8a Občianskeho súdneho poriadku u r č u j e, že na rozhodnutie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu primátora Mesta Púchov č. Výst.2011/02813- 001 AL1 B3 zo dňa 16. septembra 2011 je daná právomoc, vecná a miestna príslušnosť Krajského súdu v Trenčíne.
Odôvodnenie
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) bol dňa 31.12.2012 doručený nesúhlas Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) s postúpením opravného prostriedku navrhovateľa proti vyššie uvedenému rozhodnutiu primátora Mesta Púchov, ktorý mu bol postúpený na základe právoplatného uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 25Sp/14/2011-49 zo dňa 16. mája 2012.
Výrokom rozhodnutia č. Výst.2011/02813-001 AL1 B3 zo dňa 16. septembra 2011 primátor Mesta Púchov uložil navrhovateľovi „pokutu podľa zákona č. 369/1990 Zb. § 13 ods. 9 písm. a) v sume 165,97 Eur za to, že z údajného počtu 4 ks psov má v evidencii Mesta Púchov úradne prihlásených len 2 psov, čo je v rozpore s Všeobecne záväzným nariadením č. 4/2010 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v meste Púchov, bodom 5.1., a zároveň týmto chovom nadmerne obťažuje svoje okolie, čím porušuje Všeobecne záväzné nariadenie č. 3/2007 o ochrane životného prostredia a tvorbe mestskej zelene, bod 5.5, odst. 1.“ V druhom odseku výroku uvedeného rozhodnutia sa uvádza „Zároveň je potrebné okamžite vykonať nápravné opatrenia na odstránenie nedostatkov.“
Navrhovateľ v zmysle poučenia vyplývajúceho z napadnutého správneho rozhodnutia podal na Krajskýsúd v Trenčíne proti tomuto rozhodnutiu mesta odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia.
Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) uznesením č. k. 25Sp/14/2011-49 zo dňa 16. mája 2012 konanie o opravnom prostriedku podanom navrhovateľom zastavil, účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania a po právoplatnosti uznesenia postúpil vec Ministerstvu vnútra SR ako orgánu príslušnému na rozhodnutie vo veci. Krajský súd neuznanie svojej právomoci na rozhodnutie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu dôvodil odkazom na bod 6.1. Všeobecne záväzného nariadenia č. 3/2007 Mesta Púchov, podľa ktorého nedodržanie ustanovení tohto nariadenia sa postihuje, ak nejde o trestný čin, ako priestupok podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. V tejto súvislosti poukázal na znenie § 86 písm. b) zákona o priestupkoch, § 51 citovaného zákona a prípustnosť podania návrhu na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku v správnom konaní (§ 83 ods. 2 citovaného zákona). Podľa krajského súdu obec (mesto) má v konaní o priestupku postavenie správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy a tento záver nie je v rozpore so zákonom o priestupkoch v znení účinnom od 1. januára 2011 ani so zákonom 282/2002 Z. z. Z uvedeného krajskému súdu vyplýva, že o odvolaní proti rozhodnutiu obce o priestupku rozhoduje orgán štátu príslušný podľa osobitných predpisov, ktorým je podľa zákona č. 254/2007 Z. z. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Ministerstvo vyjadrenie nesúhlasu s postúpením opravného prostriedku navrhovateľa odôvodnilo : · určením právomoci a vymedzením príslušnosti na prejednanie priestupku v blokovom konaní obcou podľa § 86 písm. b) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“) v spojení s § 83, § 51 zákona o priestupkoch a zákona č. 282/2002 Z. z. ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov v znení neskorších predpisov, · nedostatočne a neúplne zisteným skutkovým stavom pred vydaním rozhodnutia, · v súvislosti s uložením pokuty podľa § 13 ods. 9 písm. a) zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého obec môže právnickej alebo fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie uložiť pokutu do 6 638 Eur, ak poruší nariadenie, pričom z obsahu rozhodnutia ani spisového materiálu nie je možné zistiť, či Mesto Púchov sankcionovalo navrhovateľa ako občana alebo fyzickú osobu oprávnenú na podnikanie, · pokuta bola uložená za porušenie všeobecne záväzných nariadení mesta a to možno považovať za uloženie sankcie v originálnej pôsobnosti Mesta Púchov, · s poukazom na § 27 ods. 2 zákona o obecnom zriadení v spojení s postupom podľa Správneho poriadku v správnom konaní pri výkone samosprávy obce, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu obce rozhoduje súd, ak osobitný predpis neustanoví inak.
Najvyšší súd Slovenskej republiky príslušný podľa § 8a OSP na rozhodnutie s konečnou platnosťou o uvedenom negatívnom kompetenčnom konflikte krajského súdu a ministerstva v tejto veci pri určovaní právomoci vychádzal z obsahu enunciátu napádaného rozhodnutia odporcu, Mesta Púchov (ďalej len „mesto“).
Krajský súd neuznal svoju právomoc na rozhodnutie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu mesta z dôvodu, že predmetom napadnutého rozhodnutia bolo uloženie pokuty navrhovateľovi za spáchanie priestupku, pričom konanie predchádzajúce jeho vydaniu podradil pod konanie mesta podľa zákona o priestupkoch.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.
Podľa § 13 ods. 9 písm. a) zákona o obecnom zriadení obec môže právnickej osobe alebo fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie uložiť pokutu do 6 638 Eur, ak poruší nariadenie.
Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia mesta konštatuje, že z jeho výroku jednoznačne nevyplýva a nie je uvedené:
· určenie splnenia zákonnej podmienky trestaného subjektu uložením pokuty vyplývajúcej z ustanovenia § 13 ods. 9 písm. a) zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého obec môže za porušenie nariadenia obce uložiť pokutu len fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom, · vymedzenie skutku jeho riadnym popísaním tak, aby bolo z jeho popisu bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, čoho sa navrhovateľ ako páchateľ správneho deliktu dopustil, t. j. kde, kedy, akým konkrétnym spôsobom konania, resp. opomenutím konania a v čom spočíva spáchaný delikt; napr. vo výroku popis skutku slovným vyjadrením „údajného počtu 4 ks psov“ nenasvedčuje riadnemu zisteniu skutkového stavu, · určenie konkrétneho ustanovenia zákona, pod ktorý možno subsumovať mestom zistený skutok ako zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok zákonom označené, · určenie konkrétneho ustanovenia zákona, podľa ktorého sa sankcia za zistený priestupok ukladá.
Krajský súd sa pri rozhodovaní o postúpení veci z dôvodu nedostatku jeho právomoci na rozhodnutie vo veci opomenul zaoberať posúdením obsahu výroku napadnutého rozhodnutia mesta vo vzťahu k základným zákonným atribútom, ktoré má rozhodnutie o priestupku spĺňať. V tejto súvislosti s prihliadnutím na princípy uplatňované v rámci administratívneho trestania najvyšší súd považuje za potrebné poukázať na svoje rozhodnutie sp. zn. 3Sžf/22/2011, 3Sžf/44-111/2011 zo dňa 8. septembra 2011, kde uvádza: „Aj v správnom trestaní, je nutné rešpektovať základné princípy trestania, medzi ktoré patrí aj princíp zákonnosti (legality), ktorý je spojený s uplatnením zásady nullum crimen sine lege (žiadny trestný čin bez zákona), nulla poena sine lege (žiadny trest bez zákona), z ktorej taktiež vyplýva neprípustnosť analógie v neprospech páchateľa. Tento princíp je zakotvený aj v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, pričom táto ústavná ochrana sa týka nielen trestného konania, ale je potrebné ju aplikovať aj v konaní o správnych deliktoch. Podmienky trestnej (aj deliktuálnej) zodpovednosti a ukladania sankcií sa nesmú rozširovať prostredníctvom analógie a páchateľa možno postihnúť len trestom, ktorý výslovne ustanovuje zákon.“
Najvyšší súd sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, na základe ktorého postúpil vec na rozhodnutie ministerstvu ako orgánu disponujúcemu právomocou na rozhodovanie o odvolaniach proti rozhodnutiam obcí o priestupkoch, nakoľko z výroku napadnutého rozhodnutia odporcu nevyplýva, že odporca uložil pokutu za spáchanie priestupku. Z uvedeného dôvodu pri určení právomoci na rozhodnutie o opravnom prostriedku navrhovateľa nemožno vychádzať z ust. § 51 zákona o priestupkoch v spojení s § 83 ods. 2 citovaného zákona, ale z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu obce vydanému pri výkone samosprávy rozhoduje súd, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Najvyšší súd výrokom uznesenia zároveň určil vecnú a miestnu príslušnosť krajského súdu v Trenčíne podľa § 246 ods. 1 OSP a podľa § 246a ods. 2 OSP.
Odhliadnuc od vyššie uvedeného najvyšší súd taktiež poukazuje na to, že samotné mesto vo výroku napadnutého rozhodnutia si definovalo legálny prameň, zákonné splnomocnenie určujúce mu právomoc na uloženie pokuty podľa § 13 ods. 9 písm. a) zákona o obecnom zriadení, avšak opomenulo pri tom rešpektovať zákonnú podmienku kladenú na špeciálne určené subjekty, ktoré možno takto postihnúť uložením pokuty za spáchanie iného správneho deliktu. Z uvedeného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že mesto môže podľa tohto ustanovenia ukladať pokuty len právnickým osobám alebo fyzickým osobám oprávneným na podnikanie, pričom splnenie tejto podmienky trestaného subjektu u navrhovateľa z výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.