Najvyšší súd
4Oboer/82/2013
Slovenskej republiky 4OboE/6/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zast. advokátskou kanceláriou F., konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta D., proti povinnej: M., v konaní zastúpená opatrovníčkou Evou Pivarčovou, tajomníčkou informačného centra Okresného súdu Zvolen, o vymoženie pohľadávky 1308,50 eur (pôvodne 39 420 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1Er/159/2007, na dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16CoE/280/2012-59 zo dňa 28. novembra 2012, takto
r o z h o d o l :
I. Konanie o odvolaní oprávneného z a s t a v u j e.
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
IV. Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
2
4OboE/6/2013
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor J. žiadosťou zo dňa 22. 02. 2007 Okresnému súdu Rimavská Sobota ako súdu prvého stupňa doručenou dňa 27. 02. 2007 (č. l. 1) na základe návrhu oprávneného (č. l. 2) požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. SR 5552/06 zo dňa 07. 11. 2006 právoplatný dňa 04. 12. 2006 a vykonateľný dňa 07. 12. 2006 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd dňa 17. 04. 2007 v zmysle § 45 ods. 1 EP vydal poverenie číslo: 5609 038898 * na vykonanie exekúcie proti povinnému (č. l. 7). Následne uznesením č. k. 1Er/159/2007-33 zo dňa 24. 01. 2012 exekúciu zastavil s tým, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.
Súd prvého stupňa zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinnou zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval naň okrem vnútroštátnej právnej úpravy aj smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“), konkrétne čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1, 3 a čl. 6 ods. 1 Smernice. Konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytovania úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná síce formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy k Smernici, keďže rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov, avšak vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným konaním bude takmer vždy veriteľ. Súd mal za zrejmé, že rozhodcovská doložka vo svojich dôsledkoch bola spôsobilá vytvoriť neprekonateľnú prekážku pred uplatnením ústavného práva spotrebiteľa na prístup k súdu. Rozhodcovská doložka v tomto zmysle zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je
3
4OboE/6/2013
neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Uviedol, že
ak rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými stranami
vyvodil z neplatnej rozhodcovskej doložky na následne vydaný rozhodcovský rozsudok sa
hľadí ako na paakt, ktorý nemôže tvoriť spôsobilý exekučný titul v exekučnom konaní.
Konštatovanie exekučného súdu o tom, že v prebiehajúcej exekúcii absentuje vykonateľný
exekučný titul bolo dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie.
Exekučný súd zároveň rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia
s poukazom na § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) v spojení
s § 151 ods. 3 O. s. p.
Na odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa Krajský súd v Banskej
Bystrici ako súd odvolací po prejednaní veci podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. svojím uznesením č. k. 16CoE/280/2012-59 zo dňa
28. 11. 2012 prvostupňové rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne
potvrdil. Súčasne, keďže nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala
potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ zamietol
návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Odvolací súd sa s posúdením zmluvného vzťahu súdom prvého stupňa medzi
veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľským stotožnil v celom rozsahu. Zdôraznil, že exekučný
súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je
predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je
spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 EP. Uviedol, že súd môže v tomto rozsahu
skúmať exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu musí
na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. V tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 01. 1997
sp. zn. 3Cdo/164/1996 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky vo zväzku 5-6, ročník 1997 na strane 188). Námietku oprávneného, že
exekučný súd nie je súdom „treťostupňovým“, ale vykonávacím, a teda nebol oprávnený
na preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia a prekročil svoje právomoci odvolací súd
nepovažoval za dôvodnú, a to aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011.
4
4OboE/6/2013
Odvolací súd v ďalšom rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že
rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ).
Za irelevantnú vyhodnotil oprávneným namietanú skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej
v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde.
Vo vzťahu k uvedenému zdôraznil, že takýto postup exekučného súdu predmetom
posudzovania vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu nebol, exekučný súd iba
skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul ako
aj to, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto
otázky nebol exekučný súd viazaný tým ako ju vyriešil rozhodcovský súd.
Vo vzťahu k námietke oprávneného, že exekučný súd založil a svoje rozhodnutie
odôvodnil normatívnou úpravou, ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva,
keď aplikoval ustanovenie Smernice z 05. 04. 1993, ktorá nemá všeobecnú záväznosť
odvolací súd zdôraznil, že Smernica bola do právneho poriadku Slovenskej republiky
prevzatá zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom
na základe zásady nepriameho účinku tak ako to vyplýva z článku 6 Smernice je táto záväzná
aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Odvolací súd dodal, že
exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa
spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie
článkov Smernice.
Za nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietku oprávneného, že súd prvého
stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. V tejto
súvislosti poukázal na to, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie
skutkového stavu veci nevykonáva, len sa overuje existencia exekučného titulu. Odvolací súd
sa stotožnil s posúdením rozhodcovskej doložky súdom prvého stupňa ako neprijateľnej,
v dôsledku ktorej skutočnosti je táto s poukazom na ust. § 54 OZ absolútne neplatná
(spotrebiteľa nezaväzujúca) zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve,
nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to
5
4OboE/6/2013
výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd súhlasil s názorom okresného súdu, že
pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie
domáhať.
Odvolací súd v ďalšom poukázal na § 57 ods. 1 písm. a/ EP ako dôvod zastavenia
exekúcie, ktorý zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie
nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je.
I keď súd prvého stupňa zastavil exekúciu s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ EP, podľa
ktorého súd exekúciu zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, odvolací súd mal za to, že takáto iná právna
kvalifikácia nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť výsledku rozhodnutia.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 01. 2013.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného
na prerušenie konania podal oprávnený odvolanie argumentujúc, že súd mu svojím postupom
odňal možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. d/ O. s. p. - správne malo znieť „písm. f/“), ďalej, že napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), keď súd nesprávne
interpretoval a aplikoval ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie v spojení s ust. § 36 ods. 5 EP, súčasne, že napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietol, že Krajský súd v Banskej Bystrici ho
nesprávne poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolaním. Má za to, že za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne,
porušujúce jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Na základe uvedeného oprávnený navrhol uznesenie odvolacieho súdu v označenom rozsahu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
6
4OboE/6/2013
Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podal oprávnený (ďalej
tiež ako „dovolateľ“) aj dovolanie argumentujúc tým, že:
a/ súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
s § 237 písm. a/ O. s. p.),
b/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237
písm. d/ O. s. p.), pretože vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená
pri poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
c/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p.),
d/ vo veci konajúce súdy svojím postupom odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že nezohľadnili jeho
námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec bola vnútroštátnym súdom
rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva
Európskej únie,
e/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože
nesprávne interpretoval a aplikoval § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z. z., § 53 ods. 4 OZ ako aj ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.).
Dovolateľ svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinul (č. l. 81 – 90).
Na základe tvrdení uvedených v dovolaní dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho
konania. Súčasne navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu
dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní. Navrhol tiež, aby
dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p. a rozhodol o odložení vykonateľnosti
uznesenia odvolacieho súdu.
7
4OboE/6/2013
Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.
I.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Najvyšší súd SR“ alebo
„najvyšší súd“) skúmal najskôr, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže
konať o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti jeho
výroku o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci bol
účastníkom konania už v mnohých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak ako aj v tomto prípade podal odvolanie proti
rozhodnutiam odvolacích súdov, ktorými zamietli jeho návrhy na prerušenie konania.
Najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5CoE/30/2013 z 09. 07. 2013, sp. zn. 3CoE/43/2013 zo 06. 08. 2013, sp. zn.
4CoE/40/2013 z 22. 08. 2013, sp. zn. 6Co/48/2013 z 11. 09. 2013, sp. zn. 3OboE/39/2013
z 13. 08. 2013, sp. zn. 4OboE/7/2013 z 31. 10. 2013, sp. zn. 4OboE/27/2013 z 30. 12. 2013,
sp. zn. 4OboE/112/2013 z 31. 01. 2014 a ďalšie) zdôrazniac skutočnosť, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a Najvyšší súd SR na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach
poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa s právnymi závermi v nich vyjadrenými
stotožňuje v celom rozsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR
na prejednanie odvolania oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolacieho v časti
výroku, ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania zastavil (§ 103 a 104
ods. 1 O. s. p.).
II.
Najvyšší súd
SR ďalej ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že
dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podal oprávnený včas zastúpený
v dovolacom konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p. skúmal, či je dôvodný jeho
návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
8
4OboE/6/2013
Aj k tomuto návrhu oprávneného sa Najvyšší súd SR vyjadril vo viacerých iných,
skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval
v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd uvádza rozhodnutia sp. zn.
3Cdo/349/2012 a 3Cdo/409/2012 obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn. 4Oboer/169/2013
a 6Cdo/299/2012 obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie síce má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti
a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie, pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva nie je žiadny dôvod
pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica 93/13/EHS z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov išlo
o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka
a Exekučného poriadku). S poukazom na uvedené dovolací súd návrh oprávneného
na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
III.
V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľom napadnuté uznesenie však
nevykazuje znaky žiadneho z nich, preto dovolanie oprávneného podľa § 239 ods. 1 a 2
O. s. p. prípustné nie je.
9
4OboE/6/2013
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád v dovolacom konaní najavo nevyšla, preto prípustnosť jeho dovolania
nevyplýva ani z týchto ustanovení O. s. p.
Najvyšší súd opäť pripomína, že k obsahovo rovnakým námietkam oprávneného,
z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť svojho dovolania podaného
v preskúmavanej veci sa vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych
veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako
príklad uvádza najvyšší súd už skôr spomenuté rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/349/2012
a 3Cdo/409/2012 obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn. 4Oboer/169/2013 a 6Cdo/299/2012
obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach poukazuje s tým,
že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach (ako aj v ďalších rozhodnutiach
iných senátov obchodnoprávneho aj občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
zverejnených na webovom sídle Najvyššieho súdu SR v kategórii „Rozhodnutia“) sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval,
že:
1.
prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná len vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie
súdov v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napr. ust. § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 EP),
2.
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/205/2011 z 01. 02. 2012 a tiež
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 254/2012 z 13. 06.
2012),
3.
ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
10
4OboE/6/2013
– nebol podaný návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;
v danom prípade však návrh na vykonanie exekúcie podaný bol,
4.
nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 EP) vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je
postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu,
5.
rovnako nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie
pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný nevykonal
na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne, teda aj
bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného
môže exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky
(vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6.
ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a oprávnenému neznemožňuje možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.). Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Právne závery uvedené pod bodmi 1 až 6 zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej
veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 OZ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolací súd osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov (tak
prvostupňový ako aj súd odvolací) nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď podľa zákona
tak boli povinné urobiť, poukazuje na skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj samotný
oprávnený, a to, že zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. 08. 2012 bol novelizovaný
Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie §-u 57 EP doplnil o odsek 5, v zmysle ktorého súd
11
4OboE/6/2013
nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ namietal, že súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné.
Exekučný súd v prejednávanom prípade exekúciu zastavil svojím uznesením zo dňa 24. 01.
2012, a teda ešte pred účinnosťou novely EP. Pokiaľ ide o postup odvolacieho súdu, tento
postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p., keď o odvolaní oprávneného rozhodol tiež
bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden
z ďalších dvoch dôvodov (podľa písm. b/ a c/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho
súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného dôvodu bolo nariadenie pojednávania
na úvahe odvolacieho súdu.
Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p. (tzv. relatívny dovolací dôvod) a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací
súd uvádza, že dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení
súdov vrátane nepreskúmateľnosti ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012)
a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012) nie sú
vady konania v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania preto nezakladajú.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie
oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady
uvedené v § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného
ustanovenia) zistené neboli Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
IV.
Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že konanie o jeho odvolaní muselo byť
zastavené, preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania povinnej (§ 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnej
povinnej právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom
konaní nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p.). Najvyšší súd SR však povinnej náhradu trov týchto konaní nepriznal, pretože jej
v odvolacom ani dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
12
4OboE/6/2013
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e :
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 30. mája 2014
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová