4 Oboer 76/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., so sídlom A., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom K., IČO: X., proti povinnému: Ľ., nar. X., bytom B., o vymoženie 995,82 eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 15 Er 42/2012, o dovolaní oprávneného

proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 29. 11. 2012, č. k. 3 CoE 50/2012-39, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a.

  Povinnému náhradu trov dovolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 995,82 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu pripojený

rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri R.,

a. s. z 30. 09. 2011 sp. zn. IDB0710030, ktorým bolo povinnému uložené zaplatiť

oprávnenému istinu 995,82 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd

Spišská Nová Ves o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 01. 02. 2012, č. k. 15 Er 42/2012-13

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal na ustanovenia § 41

ods. 1 a ods. 2, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný

poriadok), § 45 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov, § 2 a § 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, na § 52, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, ako aj na smernicu Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len Smernica 93/13/EHS). Rozhodnutie odôvodnil tým, že v prejednávanej

veci ide o spotrebiteľskú zmluvu. Súčasťou úverových podmienok, ktoré boli neoddeliteľnou

súčasťou úverovej zmluvy je rozhodcovská doložka. Tieto úverové podmienky nemohol

spotrebiteľ ovplyvniť, osobitne si ich nevyjednal a teda nemal možnosť ovplyvniť znenie

rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.

Takúto rozhodcovskú doložku považoval súd prvého stupňa za neprijateľnú, pretože

spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom

na uvedené je rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle

Občianskeho zákonníka a je teda neplatná.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. 11. 2012, č. k. 3 CoE 50/2012-39

na odvolanie oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a náhradu trov odvolacieho

konania účastníkom a súdnemu exekútorovi nepriznal. V odôvodnení uviedol, že zákonná

úprava dáva exekučnému súdu právo a povinnosť preveriť a vecne posúdiť, či rozhodcovský

rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Exekučný súd tiež zisťuje, či

exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní exekučného titulu je exekučný súd oprávnený posúdiť aj platnosť uzavretej

rozhodcovskej doložky. Odvolací súd ďalej uviedol, že posúdenie dohodnutej rozhodcovskej

doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve malo za následok, že táto

podmienka bola od počiatku absolútne neplatná. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil

dojednanú rozhodcovskú doložku ako absolútne neplatnú a správne posúdil rozhodcovský

rozsudok ako nespôsobilý exekučný titul.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 01. 02. 2013.

Uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním. Dôvodnosť dovolania

odvodil z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už

právoplatne rozhodlo alebo v tej veci sa už prv začalo konanie, § 237 písm. e/ O. s. p., že sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., že

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.,   že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241  

ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ako

dovolací dôvod tiež uviedol ustanovenie § 238 ods. 3 O. s. p. (t. j. dovolanie je prípustné tiež

proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4). Podľa dovolateľa právomoc daná

rozhodcovskému súdu vyplýva z rozhodcovskej doložky priloženej úverovej zmluvy.

Pôvodný veriteľ, banka, bol v zmysle zákona o bankách povinný svojim klientom

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Ďalej poukázal na nálezy

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. 11. 2006, sp. zn. III. ÚS 192/06, z 30. 10. 2007,

sp. zn. I. ÚS 335/06, z 29. 09. 2009, sp. zn. II. ÚS 244/09 a z 03. 07. 2008, sp. zn.  

I. ÚS 242/07. Mal za to, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci

sa už prv začalo konanie, a teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským

rozsudkom. Považoval za neprijateľné, aby exekučný súd skúmal materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný,

nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, hoci bol

podľa zákona potrebný. Namietal, že uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2

zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy Slovenskej republiky, keďže vo veci je rozhodcovským

rozsudkom daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata). Uviedol, že ak je

exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na

exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd

alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Poukázal na to, že

exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému

titulu a v exekučnom konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným

titulom. Podľa názoru oprávneného uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu mu bolo odňaté právo domáhať sa práva na uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom

konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie

vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Za významnú považoval aj okolnosť, že

Súdny dvor Európskej únie v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu Smernice

93/13/EHS, vo vzťahu k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil

nekalosť takého dojednania per se, ale trvá na tom, že nekalosť môže byť daná len pri splnení

konkrétnych podmienok. Ďalej namietal, že zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva, a preto nie je na mieste, aby súd nahrádzal vôľu

spotrebiteľa, a to nezákonným zásahom do práv oprávneného. Ak povinný nemá záujem na

uplatňovaní si svojich práv, ak žiadnym spôsobom neprejavil vôľu napadnúť rozhodcovský

rozsudok, považoval za absurdné, aby túto vôľu nahrádzal súd. Bol toho názoru, že ak

povinný svoju vôľu prejavil podpisom zmluvy, ktorá doložku obsahovala, súd svojim

konaním zasiahol do práv oprávneného, ako aj povinného slobodne prejaviť svoju vôľu.

Odňatie práva oprávneného konať pred súdom sa odrazilo v tom, že uznesenia súdu prvého

stupňa, ako aj odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené. Namietal, že vo vzťahu

k jeho námietkam v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len na ich citáciu, nepotvrdil a ani

nepoprel opodstatnenosť jej tvrdení v odvolaní, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé

súdne konanie, a k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Ďalej

poukázal na dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej je

rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči

veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si

uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle

rozhodcovskej doložky. Dovolateľ podotkol, že exekučný súd je povinný skúmať ex offo iba

súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto

titulu, nie vecnú správnosť exekučného titulu. Zároveň uviedol, že zákon o rozhodcovskom

konaní umožňuje povinnému podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského

rozsudku žalobu na jeho zrušenie. Povinný však nevyvinul žiadnu aktivitu za účelom ochrany

svojich práv. V tomto smere dovolateľ poukázal na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci

C-40/08 z 29. 01. 2008 A. proti C., bod 47. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie krajského

súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací

súd zrušil uznesenia súdu prvého a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený

advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

v zmysle § 243a ods. 3 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie

je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1

O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo

svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení.

Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale

nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až písm. c/  

O. s. p. Dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie

je prípustné.

Dovolateľ zastáva nesprávny názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 238  

ods. 3 O. s. p. Oprávnený prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy  

len v prípade, že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu

uvedenému v tomto ustanovení. Keďže dovolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu,

neprichádza do úvahy použitie § 238 O. s. p. Prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani

z tohto ustanovenia.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

O. s. p. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnený procesné vady v zmysle § 237 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. g/ O. s. p.

nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Dovolateľ   prípustnosť   dovolania   vyvodzoval   z   § 237 písm. d/ O. s. p., keď

poukázal na prekážku rei iudicatae.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto

prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.   O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania, a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva  

z rovnakých skutkových okolností). Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy,

pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený

inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké

osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v

skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného,

resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní

procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom

konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o., so

sídlom A., proti povinnému Ľ., nar. X., bytom B., o vymoženie 995,82 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 15 Er 42/2012, na základe

rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným

pri R., a. s. z 30. 09. 2011 sp. zn. IDB0710030 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a

vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či

exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.  

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. e/

O. s. p., teda že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

V súvislosti s touto vadou tvrdil, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o zrušenie

rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.  

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ustanovení § 81 ods. 1 a ods.   2  

O. s. p. Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu

prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.)

nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu

a právnych záverov súdov, resp. ich právne posúdenie veci.

Námietka dovolateľa o existencii vady v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto

opodstatnená.

Dovolateľ ďalej tvrdil, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/

O. s. p., ktorej sa súd dopustil tým, že mu neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti

uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia,

a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom odvolaní

uviedol. Dovolateľ tiež namietal, že pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá

skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/  

O. s. p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v

prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny

proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

(I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,

II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že súd prvého stupňa zamietol

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,

či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.  

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/

tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,

ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, znamená stratu možnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu

v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. V spotrebiteľských veciach je

zvýraznený princíp ochrany práv spotrebiteľa, čo znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy, a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali

neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne

dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Z úverovej

zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola

medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne

uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné obchodné podmienky

a Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v týchto

podmienkach. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní

odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Preto súdy správnym

rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, že

exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované

zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladný výpočet neprijateľných podmienok

uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej

zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne

uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou 93/13/EHS tak, ako tomu bolo

v danom prípade.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je

dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R.

c. Š. z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; H. c. Š. z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B;

G. c. G. z 29. 05. 1997; H. c. F. z 19. 02. 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu

vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa, a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu

zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Jeho

rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil

od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Dovolateľ v dovolaní   namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení

s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2013

  JUDr. Alena Priecelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková