4 Oboer 44/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P.,   s. r. o., so sídlom A., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom K., IČO: X., proti povinnej: M., nar. X., bytom L., o vymoženie 923,19 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.   19 Er 359/2012, o dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove   z 06. 12. 2012, č. k. 17

CoE 187/2012-27, takto

  r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

  O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 923,19 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu pripojený

rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným  

pri R., a. s. z 02. 12. 2011 sp. zn. IIB0610166, ktorým bolo povinnej uložené zaplatiť

oprávnenému istinu 923,19 eur   s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal

Okresný súd Humenné o vydanie poverenia   na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Humenné uznesením z 09. 05. 2012, č. k. 19 Er 359/2012-14 žiadosť  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal na § 44 ods. 2 zákona  

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a  

o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), § 40 písm. a/ a písm. b/,

§ 45 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní  

v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní), § 2 a § 3 zákona     2  

č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy, § 879

Občianskeho zákonníka, ako aj na smernicu Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica 93/13/EHS). Rozhodnutie

odôvodnil tým, že v posudzovanej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej

zmluvy a dojednaná rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Záver o neprijateľnej, a teda neplatnej rozhodcovskej doložke založil súd prvého stupňa  

na znevýhodnenom postavení spotrebiteľa pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň

informovanosti. Rozhodcovskú doložku si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a

nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol

len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, teda aj

rozhodcovskému konaniu. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie  

pred rozhodcovským súdom viedli vo svojom dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola

odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia Smernice 93/13/EHS. Dospel tak  

k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je

nekalou podmienkou, ktorá nie je pre spotrebiteľa záväzná.

Krajský súd v Prešove uznesením z 06. 12. 2012, č. k. 17 CoE 187/2012-27  

na odvolanie oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Stotožnil sa s názorom

súdu prvého stupňa, ktorý správne preskúmal žiadosť o udelenie poverenia, návrh  

na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ich súlad, resp. rozpor so zákonom. K otázke

preskúmania rozhodcovského rozsudku po formálnej a materiálnej stránke uviedol, že

exekučný súd je pri postupe podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť

na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, nie je ním viazaný  

v zmysle § 159 O. s. p., a môže ho preskúmavať aj čo do materiálnej právoplatnosti. Mal tiež

za to, že dojednaná rozhodcovská doložka odporuje dobrým mravom. Obmedzenie možnosti

spotrebiteľa brániť svoje práva pred nezávislým súdom spôsobuje značnú nerovnováhu  

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takúto podmienku

možno považovať na neprijateľnú, a teda aj neplatnú.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 21. 01. 2013.

Uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním. Dôvodnosť dovolania

odvodil z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už

právoplatne rozhodlo alebo v tej veci sa už prv začalo konanie, § 237 písm. e/ O. s. p., že sa   3  

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., že

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2

písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ako

dovolací dôvod tiež uviedol ustanovenie § 238 ods. 3 O. s. p. (t. j. dovolanie je prípustné tiež

proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4). Podľa dovolateľa právomoc daná

rozhodcovskému súdu vyplýva z rozhodcovskej doložky priloženej úverovej zmluvy.

Pôvodný veriteľ, banka, bol v zmysle zákona o bankách povinný svojim klientom ponúknuť

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Ďalej poukázal na nálezy

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. 11. 2006, sp. zn. III. ÚS 192/06, z 30. 10. 2007,

sp. zn. I. ÚS 335/06, z 29. 09. 2009, sp. zn. II. ÚS 244/09 a z 03. 07. 2008, sp. zn.  

I. ÚS 242/07. Mal za to, že bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským

rozsudkom. Považoval za neprijateľné, aby exekučný súd skúmal materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o zrušení

rozhodcovského rozsudku, hoci bol podľa zákona potrebný. Uvedeným konaním súdu došlo

k porušeniu čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy Slovenskej republiky, keďže vo veci

je rozhodcovským rozsudkom daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata).

Poukázal na to, že exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch

voči exekučnému titulu a v exekučnom konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia,

ktoré je exekučným titulom. Podľa názoru oprávneného uvedeným konaním súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu mu bolo odňaté právo domáhať sa práva na uspokojenie jeho

pohľadávky v exekučnom konaní. Za významnú považoval aj okolnosť, že Súdny dvor

Európskej únie v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu Smernice 93/13/EHS,

vo vzťahu k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého

dojednania. Ďalej namietal, že zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť

sa, kde uplatnia svoje práva, a preto nie je na mieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa.  

Ak povinná žiadnym spôsobom neprejavila vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok,

oprávnený považoval za absurdné, aby túto vôľu nahrádzal súd. Vyslovil názor, že

rozhodcovská doložka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú   4  

rozhodcovskému konaniu, nie je v zmysle Smernice 93/13/EHS nekalou podmienkou  

v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie práva oprávneného konať pred súdom sa odrazilo v tom, že

uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené, čím

došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Ďalej poukázal na dôvodovú správu  

k § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej je rozhodcovská doložka v súlade

so zákonom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil  

na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva

voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doložky.

Dovolateľ podotkol, že exekučný súd je povinný skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu

so zákonom, nie vecnú správnosť exekučného titulu. Zároveň uviedol, že zákon  

o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnej podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia

rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie. V tomto smere dovolateľ poukázal  

na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. 01. 2008 A. proti C., bod 47.

Navrhol, aby do volací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého a druhého

stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený

advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia do volacieho pojednávania  

v zmysle § 243a ods. 3 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie

je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1  

O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil     5  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení.

Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale

nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až písm. c/  

O. s. p. Dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je

prípustné.

Dovolateľ zastáva nesprávny názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 3

O. s. p. Oprávnený prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len  

v prípade, že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvedenému

v tomto ustanovení. Keďže dovolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu, neprichádza  

do úvahy použitie § 238 O. s. p. Prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237  

O. s. p. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto  

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné  

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p., ale nie   6  

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej  

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady v zmysle § 237 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. g/ O. s. p.

nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. d/ O. s. p., keď poukázal

na prekážku rei iudicatae.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka rozsúdenej veci svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej

existencia vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,

keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet

konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva  

z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakých

skutkových okolností). Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý

skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či

neúplné. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom

konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní

žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto  

v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné

postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní

vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej

alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že exekučnému konaniu vo veci oprávneného P., s. r. o., so

sídlom A., proti povinnej M., nar. X., bytom L., o vymoženie 923,19 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 19Er 359/2012, na základe rozhodcovského

rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri R., a. s. z 02.   7  

12. 2011 sp. zn. IIB0610166 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd

skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne

vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených

prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho

rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. e/  

O. s. p., teda že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.  

V súvislosti s touto vadou tvrdil, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o zrušenie

rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh

(okrem prípadov uvedených v ustanovení § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.). Ak nebol podaný

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho v ktoromkoľvek

štádiu konania zastaviť. Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že v danej veci bol návrh  

na začatie exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2

O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania  

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť

postupu a právnych záverov súdov, resp. ich právne posúdenie veci.

Námietka dovolateľa o existencii vady v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto

opodstatnená.

Dovolateľ ďalej tvrdil, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/  

O. s. p., ktorej sa súd dopustil tým, že mu neumožnil podať kvalifikované odvolanie  

proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a   8  

odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom odvolaní

uviedol. Dovolateľ tiež namietal, že pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá

skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/  

O. s. p. namieta aj porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V súvislosti s porušením práva podľa vyššie uvedených ustanovení dovolací súd

uvádza, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom

tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva  

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo  

na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania  

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a

právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru  

o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa  

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.  

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce   9  

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu  

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/

tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,

ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, znamená stratu možnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu  

v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. V spotrebiteľských veciach je

zvýraznený princíp ochrany práv spotrebiteľa, čo znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali

neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne

dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán  

v neprospech povinnej. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Z úverovej   10  

zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola

medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne

uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné obchodné podmienky a

Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v týchto

podmienkach. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní

odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Preto súdy správnym

rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, že

exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované

zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladný výpočet neprijateľných podmienok

uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej

zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne

uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou 93/13/EHS tak, ako tomu bolo  

v danom prípade.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani námietka dovolateľa

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho

súdu nie je dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko  

z 29. 05. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 02. 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania     11  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.  

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 167

ods. 2 O. s. p.). Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam  

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a  

z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a  

v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť

skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávneného uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu

zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Jeho

rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil

od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s č1. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného  

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

  12  

K námietke dovolateľa, že právny predchodca oprávneného v danom prípade len plnil

zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 93b ods. 1 zákon č. 483/2001 Z. z. uviedol,

že v preskúmavanej veci zo spisu nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá bola  

v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského

súdu, ktorý bol ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna

predchodkyňa len plnila svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť  

k neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve, do volací súd považoval v danom

prípade za nenáležitú.

Dovolateľ v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že do volací súd môže pristúpiť  

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto do volacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať     13  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224  

ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. júla 2013  

JUDr. Viera Pepelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková