4Oboer/4/2024

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Mederovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v exekučnej veci oprávneného COFIDIS SA, so sídlom Avenue Halley 61, Parc de la Haute Borne, 59 866 Villeneuve - d´ Ascq, Francúzska republika, reg. č. 325 307 106, organizačná zložka na území SR: COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Landererova 12, Bratislava, IČO: 50 595 628, právne zastúpeného Advokátska kancelária Antovszká, s.r.o., Bárdošova 2/A, Bratislava proti povinnej B. C., narodenej X. X. XXXX, U. XX, o vymoženie sumy 1 521,51 eura s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 9Er/398/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 18CoE/52/2014 zo dňa 29. mája 2014, takto

rozhodol:

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj,,súd prvej inštancie“ alebo,,okresný súd“) uznesením č. k. 9Er/398/2012-12 zo dňa 27. novembra 2013 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Lucie Adamcovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 30. januára 2012 na vykonanie rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, vydaného rozhodcom JUDr. Andreou Bárdošovou sp. zn. NRS 283/11 dňa 30. septembra 2011, právoplatného dňa 3. novembra 2011 a vykonateľného dňa 7. novembra 2011. 2. V odôvodnení okresný súd uviedol, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. O neprijateľnú podmienku podľa súdu ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienkyvopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah, čo sa stalo aj v tomto prípade. Poukázal na to, že podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice 93/13/EHS všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa (C-243/08). V danom prípade na základe dodávateľom (veriteľom) vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodca zvolený oprávneným. Ten zmluvy o úvere uzatvára v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci v rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovi poplatok, na ktorého rozhodovanie môže mať vplyv aj jeho záujem prejednávať čo najviac prípadov oprávneného v záujme získania odmeny. V danom prípade rozhodca nevenoval v rozhodnutí ani náležitú pozornosť ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany. Uzavrel, že predmetná rozhodcovská doložka je v rozpore s § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. 3. Krajský súd v Prešove (ďalej aj,,krajský súd“ alebo,,odvolací súd“) uznesenie súdu prvej inštancie uznesením č. k. 18CoE/52/2014-26 zo dňa 29. mája 2014 potvrdil. 4. Odvolací súd uviedol, že okresný súd správne posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku z dôvodu, že vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, a to aj napriek možnosti voľby medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, pretože ak by podľa tejto doložky začalo konanie na návrh oprávneného, povinný- spotrebiteľ by bol nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Možnosť voľby pre spotrebiteľa sa v praxi javí byť len iluzórna. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a toto odôvodnenie považoval za náležite odôvodnené aj v rozsahu dôvodov týkajúcich sa záveru, že rozhodcovská doložka je v danom prípade neprijateľnou podmienkou a nebola dohodnutá individuálne. 5. Dňa 1. októbra 2014 podal oprávnený - v tom čase: COFIDIS, a.s. IČO: 36816337, Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou Antovszká s.r.o., Bratislava- dovolanie (na č. l. 29 a nasl. spisu) proti uzneseniu odvolacieho súdu č. k. 18CoE/52/2014-26 zo dňa 29. mája 2014, v ktorom uviedol, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). 6. Oprávnený dovolanie odôvodnil tým, že poukázal na § 53 ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), podľa ktorého sa za neprijateľnú podmienku považuje podmienka, ktorá vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Zároveň poukázal na znenie rozhodcovskej doložky, ktorá je zakotvená v článku II bodu 4 Dohody o splátkach a Uznanie záväzku zo dňa 20. januára 2011: „Zmluvné stany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Najvyšší rozhodcovský súd, a.s., IČO: 44 246 480, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu. Týmto nie je dotknuté právo navrhovateľa predložiť spor na rozhodnutie príslušnému súdu Slovenskej republiky, s čím zmluvné strany súhlasia.“ Podľa oprávneného možnosťou zmluvných strán obrátiť sa na všeobecný súd bola dodržaná zákonná povinnosť podľa § 53 Občianskeho zákonníka a nebola tým spôsobená nerovnováha medzi právami a povinnosťami dodávateľa a spotrebiteľa (oprávneného a povinného). Zmluvné strany teda mali právo podať žalobu na príslušný všeobecný súd. Uviedol však, že je zrejmé, že po začatí konania na príslušnom rozhodcovskom súde, nie je možné si zvoliť na rozhodovanie všeobecný súd, ale v zmysle Rokovacieho poriadku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Najvyšší rozhodcovský súd a.s. boli povinní vyzvaní na vyjadrenie k žalobe, mohli dať vzájomnú žalobu, ako aj žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinní právo oprávneného dokonca v konaní uznali. 7. Podľa oprávneného dojednaná rozhodcovská doložka neobsahovala možnosť riešiť spor výlučne v rozhodcovskom konaní a zmluvné strany mali možnosť zvoliť si, na ktorý súd - rozhodcovský, či všeobecný - sa obrátia. Rozhodcovská doložka bola uzavretá v písomnej forme a bola obsiahnutá v dokumente - Dohode o splátkach, ktorý podpísali obe zmluvné strany. Splnila tak náležitosti § 4 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Zmluvné strany v dohode vyhlásili, že si ju prečítali, porozumeli jej a s jej obsahom slobodne a vážne súhlasili. Poukázal i na to, že povinní mohli podať návrhna zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo nevyužili, a preto má účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Mal za to, že rozhodcovská doložka nevyvoláva hrubý nepomer medzi právami a nie je v neprospech spotrebiteľa, nakoľko umožnila zmluvným stranám prejednanie veci aj pred všeobecným súdom. Spotrebiteľ bol v tomto prípade v postavení, že mal na výber len, či predložený vopred pripravený návrh zmluvy podpíše alebo odmietne jeho podpis. 8. Podľa dovolateľa rozhodcovská doložka zahrnutá v Dohode o splátkach a Uznaní záväzku bola individuálne dojednaná, je jasne formulovaná, nie je skrytá v texte a povinní vyjadrili s jej obsahom súhlas svojim podpisom. V rozhodcovskom konaní svoj záväzok uznali s čím sa súdy nezaoberali. Nezoberali sa riadne skutkovými okolnosťami dojednanej rozhodcovskej doložky a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili. Keďže rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná, nie je neprijateľnou podmienkou (§ 53 ods. 1 OZ). Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. 9. Povinní (v tom čase 1/ a 2./ rade) s rozhodnutím súdov nižšej inštancie vyjadrili súhlas. Uviedli, že dlh splácali až do novembra 2014, pričom do dňa spísania vyjadrenia sa im nepodarilo zistiť v akom rozsahu je dlžná suma uhradená. 10. Súd prvej inštancie uznesením sp. zn. 9Er/398/2012-54, EX23/2012 zo dňa 28. septembra 2022 rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom dovtedajšieho oprávneného: COFIDIS, a.s., IČO: 36 816 337, a to s novým oprávneným: COFIDIS SA, so sídlom Avenue Halley 61, Parc de la Haute Borne, 59 866 Villeneuve - d´ Ascq, Francúzska republika, reg. č. 325 307 106, organizačná zložka na území SR: COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Landererova 12, Bratislava, IČO: 50 595 628. K uvedenému rozhodnutiu došlo z dôvodu, že uznesením zo dňa 21. júna 2018, č. k. 25Exre/278/2018 bol pôvodný oprávnený vymazaný z obchodného registra v zmysle § 69aa ods. 8 z.č.513/1991 Zb., pretože došlo k cezhraničnému zlúčeniu zanikajúcej spoločnosti pôvodného oprávneného s nástupníckou spoločnosťou COFIDIS SA, Villeneuve- d´ Ascq, Francúzsko. Zároveň zastavil konanie voči (pôvodne) povinnému 2/ - strata spôsobilosti mať práva a povinnosti, bez právneho nástupcu - dediča. 11. Okresný súd uznesením zo dňa 10. augusta 2022 (na č.l. 48 spisu), ako aj uznesením zo dňa 14. decembra 2022 (na č.l. 62 spisu) vyzval oprávneného, aby v lehote 10-tich dní od doručenia uznesenia doplnil svoje podanie zo dňa 29. septembra 2014 tak, že si ustanoví právneho zástupcu na zastupovanie v dovolacom konaní a predloží súdu písomné (originálne) splnomocnenie udelené zástupcovi alebo splnomocnenie v elektronickej podobe v zmysle § 23 zákona č. 305/2013 Z. z. a § 35 ods. 2 v spojení s § 36 ods. 3 citovaného zákona. Súd prvej inštancie oprávneného rovnako poučil o následkoch nedoplnenia a neopravenia jeho podania v určenej lehote. 12. Oprávnený na uvedené výzvy súdu prvej inštancie nereagoval. 13. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), ktorému bola vec predložená dňa 20. septembra 2024, po zistení, že dovolanie podal včas oprávnený, v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

14. Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či je oprávnený riadne zastúpený v dovolacom konaní advokátom, pretože dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1 veta druhá OSP). Podmienku povinného zastúpenia advokátom alebo osobou s právnickým vzdelaním druhého stupňa v dovolacom konaní taxatívne vymedzuje aj ust § 429 ods. 1 a 2 CSP. 15. Z obsahu spisu vyplýva, že dovolanie podal ešte pôvodný oprávnený písomným podaním dňa 29. septembra 2014 (doručeným na súd v listinnej podobe poštovým podnikom) prostredníctvom právneho zástupcu, ktorého pôvodne v plnej moci (č.l.9) okrem iného, splnomocnil aj na zastupovanie pred odvolacím a dovolacím súdom. Pôvodný oprávnený bol vymazaný z obchodného registra, avšak zánikom právnickej osoby, ktorá je splnomocnencom alebo splnomocniteľom, zaniká plnomocenstvo len vtedy, ak jej práva a záväzky neprechádzajú na inú osobu. V danom prípade všetky práva a záväzky prešli z pôvodného oprávneného na jeho nástupcu uvedeného v záhlaví tohto uznesenia, s ktorým súd pokračoval v konaní. Výzvy súdu prvej inštancie na odstránenie vád dovolania pre absenciu plnomocenstva na zastupovanie v dovolacom konaní (s uvedením dôvodov týkajúcich sa elektronickypodaného dokumentu) boli nadbytočné a javia sa aj nezrozumiteľné, nakoľko dovolanie je v súdnom spise založené na č.l. 29, nebolo podané elektronicky, ale v listinnej podobe, poštou a ani pôvodná plná moc na č.l. 9 nebola podaná elektronicky. Dovolací súd preto plnomocenstvo na č.l. 9 akceptuje aj pre dovolacie konanie s tým, že uvedené splnomocnenie nezaniklo po cezhraničnom zlúčení pôvodného oprávneného a oprávneného uvedeného v záhlaví tohto uznesenia. 16. Následne sa dovolací súd zaoberal otázkou, či je dovolanie procesne prípustné, resp. či smeruje proti rozhodnutiu proti ktorému je prípustné podať tento mimoriadny opravný prostriedok. 17. Podľa § 200 veta prvá Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 18. Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku, dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné.

19. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. 20. Exekučný poriadok ako lex specialis vo vzťahu k Civilnému sporovému poriadku v ustanovení § 202 ods. 4 v znení účinnom od 1. apríla 2017 vylúčil prípustnosť dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní. Prechodné ustanovenie § 243h ods. 1 Exekučného poriadku síce stanovilo všeobecné pravidlo, že exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017, vo vzťahu ku konaniam o opravných prostriedkoch však žiadne pravidlo určené nie je.

21. Vo vzťahu k riešeniu otázky aplikácie ustanovenia § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 na dovolacie konanie zaujal najvyšší súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (uznesenia sp. zn. 8ECdo/17/2017 z 20. decembra 2017, sp. zn. 3ECdo/16/2017 z 12. decembra 2017, sp. zn. 5Oboer/25/2018 z 20. januára 2019, sp. zn. 2Oboer/13/2018 zo 4. decembra 2018 a sp. zn. 6ECdo/15/2017 z 27. septembra 2017) záver o potrebe použitia princípu okamžitej aplikability uvedenej právnej normy. Uvedený záver bol vyhodnotený ako ústavne konformný a udržateľný aj Ústavným súdom Slovenskej republiky v uzneseniach sp. zn. II. ÚS 185/2018 z 12. apríla 2018, sp. zn. III. ÚS 276/2018 zo 17. júla 2018 a sp. zn. I. ÚS 281/2018 z 15. augusta 2018 a náleze sp. zn. I. ÚS 259/2018 zo 14. novembra 2018. V týchto rozhodnutiach najvyššieho súdu išlo o situáciu, v rámci ktorej bolo exekučné konanie začaté pred účinnosťou uvedenej novely a dovolaním napadnuté rozhodnutie bolo vydané po 1. apríli 2017, teda už za účinnosti Exekučného poriadku (v doplnenom znení účinnom od uvedeného dňa), ktorý výslovne vylučuje prípustnosť dovolania a dovolania generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).

22. V posudzovanej veci je však dovolaním oprávneného (v ďalšom texte tiež len „dovolateľ“) napadnuté uznesenie odvolacieho súdu č. k. 18CoE/52/2014-26 z 29. mája 2014, a teda ide o rozhodnutie vydané pred účinnosťou ustanovenia § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení novelizovanom zákonom č. 2/2017 Z. z., ktoré vylučuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní, resp. bolo vydané ešte pred účinnosťou CSP (teda za účinnosti O.s.p.). Rovnako to platí aj o okamihu podania dovolanie oprávneného, pretože dovolanie oprávneného zo dňa 29. septembra 2014 bolo prvoinštančnému súdu doručené dňa 1. októbra 2014 (pečiatka Okresného súdu Vranov n./Topľou na č. l. 29 spisu), t.j. ešte za účinnosti O.s.p.

23. Z prechodného ustanovenia § 243h ods. 1 Exekučného poriadku zároveň vyplýva, že exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa (až na určité výnimky konkretizované v ustanoveniach § 243i až § 243k) dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Exekučné konanie sa v predloženej veci začalo v zmysle § 36 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017 ) dňa 30. januára 2012 spísaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vo forme zápisnice vyhotovenej súdnym exekútorom (v zmysle § 193 zák. č. 233/1995 Z. z. - Exekučný poriadok- v znení účinnom v čase spísania zápisnice). Predmetné exekučné konanie treba preto dokončiť podľa právnej úpravy účinnej do 31. marca 2017. Jej súčasťou sú ustanovenia § 9a a § 9b Exekučného poriadku, upravujúcepoužitie ustanovení C. s. p. v exekučnom konaní. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia C. s. p. Podľa § 9a ods. 4 Exekučného poriadku, na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako účastník konania a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak. Z citovanej zákonnej úpravy vyplýva potreba primeranej aplikácie ustanovení C. s. p. v exekučnom konaní.

24. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p., ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, (t. j. za účinnosti O. s. p.) dovolací súd postupoval v zmysle ust. § 470 ods. 2 C. s. p. a prípustnosť dovolania oprávneného posudzoval v zmysle ust. § 236, § 237 a § 239 O. s. p. (v znení účinnom v čase podania dovolania).

25. Dovolaním bolo možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

26. V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

27. Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvej inštancie a proti uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nebolo prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. bolo dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky.

28. Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky ani jedného z uvedených uznesení, preto prípustnosť dovolania oprávneného podľa § 239 O. s. p. jednak nie je daná a jednak tento dovolací dôvod oprávnený v dovolaní ani nevzniesol.

29. Prípustnosť dovolania oprávneného v danej veci by prichádzala do úvahy len ak v konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípade, ak: a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

30. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

31. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

32. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkaných nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

33. Dôvodom, ktorý zakladal prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, bol procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi (dnes „strane v konaní“) odňal možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax bola jednotná v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. bolo treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/24/2010 a sp. zn. 3Cdo/209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu konania. Dospel ale k záveru, že konanie súdov nie je postihnuté vadou podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

34. V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové zodpovedanie otázky, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

35. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení v čase začatia exekučného konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

36. Najvyšší súd už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2012 pod č. 46, zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

37. Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľ). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemalprávomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.

38. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť, sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.

39. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

40. Uvedené možno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná (uznesenie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6Cdo/105/2011 a uznesenie najvyššieho súdu z 18. septembra 2012 sp. zn. 5Cdo/230/2011, ktoré boli na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 29. novembra 2012 prijaté na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

41. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

42. K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej neprijateľnosti a teda neplatnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 30. decembra 2011, sp. zn. NRS 283/11, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Najvyšším rozhodcovským súdom a.s., IČO: 44 246 480, je okrem iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil svoju právomoc na čl. II ods. 4 Dohody o uznaní dlhu a splácaní dlhu v splátkach zo dňa 20.januára 2011, ktorá aj so Zmluvou o revolvingovom úvere č. 70130534 a Všeobecnými obchodnými podmienkami sú obsiahnuté v spise). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal exekučný súd v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. a vo svojej prílohe k tomuto článku výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná, a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali a sú súladné judikatúrou Súdneho dvora v spotrebiteľských veciach, ako aj v súlade s rozsiahlou rozhodovacou pracou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

43. Vecnú správnosť dovolaním napadnutého uznesenia nebola spôsobilá spochybniť ani námietka oprávneného, podľa ktorej rozhodcovská doložka nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku, keďžebola dohodnutá individuálne, pretože v konaní nebolo preukázané, že návrh rozhodcovskej doložky bol uskutočnený takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnej strane sa poskytla možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že jej boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní, resp. že s plným uvedomením si dôsledkov tejto doložky dobrovoľne, jasne a zreteľne súhlasila s tým, že pokiaľ podá návrh voči nej veriteľ a podá ho na rozhodcovský súd, vec sa s jej vedomím nebude prejednávať na všeobecnom súde príslušnom na prejednávanie spotrebiteľského sporu. Pokiaľ právny predchodca oprávneného takto nepostupoval, resp. pokiaľ takýto postup nebol oprávneným doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.

44. Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávneným, je v rozpore so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvej inštancie predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Postup súdov nižšej inštancie nemal preto za následok odňatie možnosti oprávnenému pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

45. Taktiež dovolací súd nezistil, že by súdy nižšej inštancie vec nesprávne právne posúdili, keď aplikovali na vec správne právne ustanovenia (napokon to ani oprávnený nespochybňoval) spochybňoval správ záveru súdov o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky (k čomu už bolo uvedené vyššie). Dovolací súd nevzhliadol ani vady v odôvodnení rozhodnutí súdov nižšej inštancie, keďže súdy sa zrozumiteľne vysporiadali s relevantnými skutočnosťami a podrobne vysvetlili svoje závery podstatné pre rozhodnutie veci. K námietke oprávneného, že súdy nereflektovali na uznanie záväzku povinnými v rámci rozhodcovského konania dovolací súd len poznamenáva, že z rozhodcovského rozsudku táto skutočnosť uznania dlhu v rámci rozhodcovského konania nevyplýva, že by došlo k uznaniu záväzku priamo v rozhodcovskom konaní, ale povinní poukazovali na dohodu o splácaní dlhu v splátkach a uznaní dlhu uzavretú ešte pred rozhodcovským konaním. Naviac táto skutočnosť by nemala žiaden vplyv na závery súdu k ne/prijateľnosti rozhodcovskej doložky, pri ktorých záveroch sa posudzujú iné okolnosti vzťahujúce sa na obsah a spôsob uzavretia rozhodcovskej doložky.

46. Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené, dovolanie oprávneného podľa § 447 písm. c/ CSP odmietol.

47. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (ust. § 451 ods. 3 veta druhá CSP). O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 453 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V dovolacom konaní úspešnej povinnej nárok na náhradu trov konania v dovolacom konaní nepriznal nakoľko jej v dovolacom konaní podľa obsahu spisu preukázateľne žiadne trovy nevznikli. Najvyšší súd tak rozhodol v súlade s článkom 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu (k uvedenému porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ako R 72/2018).

48. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.