Najvyšší súd  

4Oboer 313/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B. I., s. r. o., so sídlom A., IČO: X., zastúpený advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom K., IČO: X., proti povinnej: Z. D., nar...X., bytom K., o vymoženie 1 637,45 eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 85Er 117/2013, na dovolanie oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove zo 4. júla 2013, č. k. 17CoE 118/2013-32, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy

1 637,45 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu pripojený

rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a. s., so sídlom

v B. z 31. 07. 2012, sp. zn. BW-A/0112/0056, ktorým bolo povinnej uložené zaplatiť

oprávnenému sumu 1 637,45 eur s príslušenstvom.

Okresný súd Prešov uznesením z 03. 04. 2013, č. k. 85Er 117/2013-14 zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia. Exekučný súd mal za preukázané, že v prejednávanej

veci nebola zo strany účastníkov konania doložená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej

zmluvy, ale vo forme rozhodcovskej doložky. Základnou podmienkou pre konštatovanie

existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve je písomná forma.

Úprava obsiahnutá v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní) o úprave formy rozhodcovskej zmluvy je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade nebola dodržaná.

Z obsahu zmluvy o úvere nie je zrejmé, že by spĺňala náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že

by došlo k podpisu rozhodcovskej doložky obidvoma zmluvnými stranami, čím by bola založená

rozhodcovská doložka, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu prejednať spory z úverovej

zmluvy. Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi konania nebola platne uzatvorená rozhodcovská

doložka, nakoľko neboli dodržané podmienky v zmysle ustanovenia § 4 zákona

o rozhodcovskom konaní, dospel exekučný súd k záveru, že nebola daná právomoc

rozhodcovského súdu.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávneného uznesením zo 04. 07. 2013,

č. k. 17CoE 118/2013-32 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil tým,

že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Doplnil, že v exekučnom konaní v každom štádiu treba

skúmať existenciu podmienok konania a jednou z nich je existencia exekučného titulu. Ak tento

bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty

exekučného titulu. Z obsahu odvolania nevyplýva, že by oprávnený akokoľvek spochybnil záver

súdu prvého stupňa o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy z dôvodu nedodržania zákonom

vyžadovanej písomnej formy. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania

nepovažoval námietky oprávneného za dôvodné.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 26. 08. 2013.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,

aby dovolací   súd   uznesenie   odvolacieho   súdu   zmenil   a   poveril   súdneho   exekútora

vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p. a § 237 písm. a/,

písm. d/, písm. e/, písm. f/ O. s. p. (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). V dovolaní uviedol, že je tento opravný prostriedok prípustný aj v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. Podľa názoru dovolateľa exekučný súd

nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie,

ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka res iudicata. Považoval

za neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,

nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci bol podľa zákona potrebný.

Taktiež namietal, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo

porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Za takú vadu označil

skutočnosť, že mu nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva

z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, ako aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd v exekučnom

konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený v súlade s § 241 ods. 1

O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev

(§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p.

dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,

preto dovolanie oprávneného podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.

Dovolateľ zastáva nesprávny názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 3

O. s. p. Prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade, že dovolanie

smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu a keďže dovolanie oprávneného

smeruje proti uzneseniu, neprichádza do úvahy použitie § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je

významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/, písm. g/ O. s. p.

netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má

ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. V danom prípade dovolateľ procesnú

vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p. nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať

a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že v rozpore

so zákonom preskúmavali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke a že bez zákonom

zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali existenciu (platnosť) rozhodcovskej zmluvy.

Dovolateľ tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii

ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) nejde

zo strany oprávneného o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú

dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.) dostatočne nezohľadňuje, že ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napríklad

ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľa o existencii vady

konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je opodstatnená.

Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.  

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam

a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka

nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide

vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet

konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva

z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka

veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej

stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť

účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne

procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní

alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný,

má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých

osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného proti povinnej,

o vymoženie 1 637,45 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov, pod sp. zn.

85Er 117/2013 na základe rozhodcovského rozsudku vydaného 31. 07. 2012, sp. zn.

BW-A/0112/0056 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a. s., nepredchádzalo žiadne

iné konanie na súde a v tej istej veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie

nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.). V tejto súvislosti je

potrebné poukázať aj na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu uvedené ďalej k námietke

dovolateľa o výskyte vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým, že skúmali

podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu aktivitu na takýto prieskum. Oprávnený túto vadu namieta neopodstatnene.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej   z   neodstrániteľných   podmienok   konania,   návrhu   na   začatie   konania;   ak   konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je

treba konanie zastaviť.

Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade

z určujúceho   –   obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávneného

o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p.,

ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti

postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade

založili svoje rozhodnutia.

Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho

konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6   ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny

proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho mu

nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť práva z rozhodcovského rozsudku.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.

j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento

exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa

od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok

materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa

v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva,

a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach

a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.  

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia

zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.

Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj

iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“

alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej

veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné),

v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“

v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým

je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je

spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň

povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného

nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom

znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný

súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu nedodržania písomnej formy. Listiny

predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Z úverovej zmluvy, uzavretej medzi právnym

predchodcom oprávneného a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka, obsiahnutá v týchto

podmienkach. Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie preto neodňali oprávneného možnosť konať pred súdom.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Rovnako

sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p.

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom.

Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.

ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako

celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

(§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

K námietke oprávneného dovolací súd ďalej dodáva, že postup banky nezodpovedal

v danom prípade § 93b ods. 1 zákona o bankách, lebo rozhodcovská doložka nebola

naformulovaná tak, aby založila právomoc rozhodcovského súdu, zriadeného bankami alebo ich

záujmovým združením.

V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím

dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O. s. p.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1

O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho

konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. decembra 2013

  JUDr. Alena Priecelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová