Najvyšší súd  

4Oboer/275/2013

 

Slovenskej republiky   4OboE/71/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zast. advokátskou kanceláriou F., konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta D., proti povinnej: M., o vymoženie pohľadávky 309,37 eur (pôvodne 9 320 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 5Er/513/2006, na dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 15CoE/468/2012-62 zo dňa 13. 06. 2013, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o odvolaní oprávneného z a s t a v u j e.

II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

IV. Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor J. žiadosťou zo dňa 20. 09. 2006 Okresnému súdu Spišská Nová Ves ako súdu prvého stupňa doručenou dňa 21. 09. 2006 (č. l. 1) na základe návrhu oprávneného (č. l. 2) požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky   2  

  4OboE/71/2014 oprávneného podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom: Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 0768/06   zo dňa 30. 03. 2006 právoplatný dňa 20. 04. 2006 a vykonateľný dňa 23. 04. 2006 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd dňa 22. 02. 2007 v zmysle § 45 ods. 1 EP vydal poverenie číslo: 5810 021392 * na vykonanie exekúcie proti povinnému (č. l. 30). Následne uznesením č. k. 5Er/513/2006-42 zo dňa 10. 08. 2012 exekúciu zastavil, súčasne zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 54,44 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.  

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 2 písm. a/, § 3 ods. 1, 2 zákona   č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 57 ods. 2, 3, § 58 ods. 1 EP a podľa smernice Rady č. 93/13/EHS. Uviedol, že súd v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania môže kontrolovať zákonnosť a postup rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, keďže mu to umožňuje § 45 ZoRK. Súd posúdil úverovú zmluvu č. 7052558 uzavretú medzi účastníkmi dňa 04. 10. 2005 ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl. OZ a zákona č. 258/2001   Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zistil, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky - neplatnej rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorá je súčasťou úverových podmienok oprávneného. Súd mal za zrejmé, že úverové podmienky ako súčasť formulárovej zmluvy spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, osobitne si ich nevyjednal a teda nemal možnosť ovplyvniť znenie rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka je súčasťou dlhého   a neprehľadného textu a núti spotrebiteľa v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím mu odoberá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Tým rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Oprávnený nedal povinnej na výber a neumožnil jej voľbu medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Povinná mala len možnosť buď službu odmietnuť alebo ju prijať so všeobecnými obchodnými

  3  

  4OboE/71/2014

podmienkami. V dôsledku uvedeného súd považoval takúto podmienku za neprijateľnú.  

V tejto súvislosti poukázal aj na smernicu Rady č. 93/13/EHS, podľa ktorej je neprijateľnou

podmienkou aj taká podmienka, ktorá určuje rozhodcovské konanie za výlučný prostriedok

riešenia sporov zo zmluvy. Vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, na základe

ktorej sa uskutočnilo rozhodcovské konanie súd skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok

vydaný v tomto konaní nie je spôsobilým exekučným titulom, vzhľadom na ktorú skutočnosť

exekúciu zastavil. Z uvedeného dôvodu súčasne zamietol žiadosť oprávneného na zmenu

súdneho exekútora. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 2  

a § 203 ods. 1 EP a na ich náhradu zaviazal oprávneného, ktorý zavinil zastavenie exekúcie

tým, že podal návrh na jej vykonanie na základe nespôsobilého exekučného titulu.

Na odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa Krajský súd

v Košiciach ako súd odvolací svojím uznesením č. k. 15CoE/468/2012-62 zo dňa 13. 06. 2013

odvolanie smerujúce proti výroku prvostupňového rozhodnutia o zamietnutí návrhu

oprávneného na zmenu súdneho exekútora podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako

neprípustné odmietol. Následne prejednajúc odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia

súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu zastavil a proti výroku o trovách exekúcie v rozsahu

vyplývajúcom z § 212 ods. 1 a 3 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2  

O. s. p. rozhodnutie prvostupňového súdu vo vyššie označených výrokoch podľa § 219 ods. 1

O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Súčasne s poukazom na § 36 ods. 5 EP zamietol návrh

oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. ako aj podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a č1. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožnil v celom rozsahu

a rovnako ako súd prvého stupňa mal za nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným  

a povinnou je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia

chrániace práva spotrebiteľa, teda aj smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach  

v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. OZ. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením

rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takto

formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnej je

fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak

oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval  

v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Odvolací súd zastal názor, že, ak

  4  

  4OboE/71/2014

rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej

zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak

závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces nedokáže náležité naplánovať,

sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu  

pre exekučný titul v predmetnom konaní znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť

rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu

na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal

na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len

zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj

rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Napriek formálnemu zneniu

rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu smernicou Rady 93/13/EHS

sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka).

Na základe uvedeného odvolací súd skonštatoval, že rozhodcovské konanie, ktorého

výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných

strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania

neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 OZ,

preto rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným

titulom na vykonanie exekúcie.

K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného

konania odvolací súd uviedol, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie mu bol predložený len exekučný titul a návrh na vykonanie

exekúcie. Až v priebehu exekúcie oprávnený predložil súdu prvého stupňa zmluvu o úvere,

z ktorej nároky boli predmetom rozhodcovského konania. Zdôraznil, že prihliadať na splnenie

podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej moci.  

V prípade, ak súdu prvého stupňa bola v priebehu exekúcie predložená zmluva o úvere  

a z tejto zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom, bol v zmysle § 58 ods. 1 EP  

v spojení s § 45 ZoRK oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu.

Odvolací súd nad rámec svojej povinnosti k návrhu oprávneného na zmenu súdneho

exekútora uviedol, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným  

(a iným) pomerom vyplývajúcim z § 4 EP predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju

činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať

  5  

  4OboE/71/2014

nezávisle a nestranne v zmysle § 3 EP. Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je

nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže preto oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho

nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie

nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného

činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor J. bol zamestnancom účastníka exekučného konania

(v danom prípade oprávneného), ktorá skutočnosť vyplýva z Nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 322/2010 zo dňa 13. 04. 2011 je okolnosťou vylučujúcou

ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 EP povinný

bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii

pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie

poverí súd (§ 30 ods. 11 EP). Z tohto dôvodu súdny exekútor J. nemôže vykonávať

predmetnú exekúciu pre oprávneného.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšími

nedostatkami exekučného titulu a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku  

o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil, pretože

predmetný rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom. Oprávnený podal

odvolanie proti napadnutému uzneseniu v celom rozsahu, nakoľko však proti výroku  

o trovách exekúcie nič nenamietal, odvolací súd tento výrok tiež potvrdil podľa § 219 ods. 1

O. s. p. ako vecne správny.

O   trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p.

v spojení s § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 07. 2013.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného

na prerušenie konania podal oprávnený odvolanie argumentujúc, že súd mu svojím postupom

odňal možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1  

písm. d/ O. s. p. - správne malo znieť „písm. f/“), ďalej že napadnuté rozhodnutie vychádza  

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), keď súd nesprávne

interpretoval a aplikoval ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie v spojení s ust. § 36 ods. 5 EP, súčasne, že napadnuté rozhodnutie je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietol, že Krajský súd v Košiciach ho

  6  

  4OboE/71/2014

nesprávne poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

odvolaním. Má za to, že za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne,

porušujúce jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Na základe uvedeného oprávnený navrhol uznesenie odvolacieho súdu v označenom rozsahu

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podal oprávnený (ďalej

tiež ako „dovolateľ“) aj dovolanie argumentujúc tým, že:

a/ súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení  

s § 237 písm. a/ O. s. p.),

b/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237

písm. d/ O. s. p.), pretože vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená

pri poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

c/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2  

písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p.),

d/ vo veci konajúce súdy svojím postupom odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom

(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že nezohľadnili jeho

námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania

a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec bola vnútroštátnym súdom

rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva

Európskej únie,

e/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie  

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože

nesprávne interpretoval a aplikoval § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, § 53 ods. 4 OZ

ako aj ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Dovolateľ svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinul (č. l. 75 – 88).

Na základe tvrdení uvedených v dovolaní dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho

konania. Súčasne navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu

  7  

  4OboE/71/2014

dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť

prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní. Navrhol tiež, aby

dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p. a rozhodol o odložení vykonateľnosti

uznesenia odvolacieho súdu.

Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.

I.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Najvyšší súd SR“ alebo

„najvyšší súd“) skúmal najskôr, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže

konať o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach v časti jeho

výroku o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p.

Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci bol

účastníkom konania už v mnohých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach  

pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak ako aj v tomto prípade podal odvolanie proti

rozhodnutiam odvolacích súdov, ktorými zamietli jeho návrhy na prerušenie konania.

Najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 5CoE/30/2013 z 09. 07. 2013, sp. zn. 3CoE/43/2013 zo 06. 08. 2013, sp. zn.  

4CoE/40/2013 z 22. 08. 2013, sp. zn. 6CoE/48/2013 z 11. 09. 2013, sp. zn. 3OboE/39/2013

z 13. 08. 2013, sp. zn. 4 OboE 7/2013 z 31. 10. 2013, sp. zn. 4 OboE 27/2013 z 30. 12. 2013,

sp. zn. 4OboE/112/2013 z 31. 01. 2014 a ďalšie) zdôrazniac skutočnosť, že odvolaním možno

napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a Najvyšší súd SR na rozhodnutie o odvolaní

smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2  

O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach

poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa s právnymi závermi v nich vyjadrenými

stotožňuje v celom rozsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR  

na prejednanie odvolania oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach ako súdu odvolacieho v časti

výroku, ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania zastavil (§ 103 a 104  

ods. 1 O. s. p.).

  8  

  4OboE/71/2014

II.

Najvyšší súd

SR ďalej ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že

dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach podal oprávnený včas zastúpený

v dovolacom konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p. skúmal, či je dôvodný jeho

návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Aj k tomuto návrhu oprávneného sa Najvyšší súd SR vyjadril vo viacerých iných,

skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval

v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd uvádza rozhodnutia sp. zn.  

3Cdo/349/2012 a 3Cdo/409/2012, obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn. 4Oboer/169/2013  

a 6Cdo/299/2012, obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach

poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej

veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie síce má právomoc vydať

rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti

a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie, pokiaľ ale

procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva nie je žiadny dôvod  

pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína  

aj smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov išlo

o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka  

a Exekučného poriadku). S poukazom na uvedené dovolací súd návrh oprávneného  

na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

III.

V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľom napadnuté uznesenie však

nevykazuje znaky žiadneho z nich, preto dovolanie oprávneného podľa § 239 ods. 1 a 2  

O. s. p. prípustné nie je.

  9  

  4OboE/71/2014

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237  

O. s. p. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád v dovolacom konaní najavo nevyšla, preto prípustnosť jeho dovolania

nevyplýva ani z týchto ustanovení O. s. p.

Najvyšší súd opäť pripomína, že k obsahovo rovnakým námietkam oprávneného,  

z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť svojho dovolania podaného  

v preskúmavanej veci sa vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych

veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako

príklad uvádza najvyšší súd už skôr spomenuté   rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/349/2012  

a 3Cdo/409/2012, obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn. 4Oboer/169/2013 a 6Cdo/299/2012,

obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach poukazuje s tým,

že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach (ako aj v ďalších rozhodnutiach

iných senátov obchodnoprávneho, aj občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

zverejnených na webovom sídle Najvyššieho súdu SR v kategórii „Rozhodnutia“) sú plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval,

že:

1.

prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)  

je daná len vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie

súdov v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napr. ust. § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 EP),

2.

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.

(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/205/2011 z 01. 02. 2012 a tiež

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 254/2012 z 13. 06.

2012),

3.

ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;

v danom prípade však návrh na vykonanie exekúcie podaný bol,  

  10  

  4OboE/71/2014

4.

nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 EP) vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie

(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je

postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu,

5.

rovnako nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie

pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný nevykonal  

na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne, teda aj  

bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného,

môže exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky

(vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6.

ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a oprávnenému neznemožňuje možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O. s. p.). Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Právne závery uvedené pod bodmi 1 až 6 zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej

veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská  

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 OZ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolací súd osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov (tak

prvostupňový ako aj súd odvolací) nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa

zákona tak boli povinné urobiť, poukazuje na skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj

samotný oprávnený, a to, že zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. 08. 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie §-u 57 EP doplnil o odsek 5, v zmysle

ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ

namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne

  11  

  4OboE/71/2014

ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie

je dôvodné. Exekučný súd exekúciu v danom prípade zastavil podľa §-u 57 ods. 2, 3 EP

v spojení s § 58 ods. 1 EP a teda nie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ (resp. k/) EP, preto nariadenie

pojednávania podľa § 57 ods. 5 EP potrebné nebolo. Pokiaľ ide o postup odvolacieho súdu,

tento postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p., keď o odvolaní oprávneného rozhodol

tiež bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden

z ďalších dvoch dôvodov (podľa písm. b/ a c/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho

súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného dôvodu bolo nariadenie pojednávania  

na úvahe odvolacieho súdu.

Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2  

písm. b/ O. s. p. (tzv. relatívny dovolací dôvod) a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací

súd uvádza, že dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení

súdov, vrátane nepreskúmateľnosti ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012)

a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012) nie sú

vady konania v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania preto nezakladajú.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie

oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady

uvedené v § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného

ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dovolanie

oprávneného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska

jeho vecnej správnosti.

IV.

Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že konanie o jeho odvolaní muselo byť

zastavené, preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania povinnej (§ 224 ods. 1  

O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnej

povinnej právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom

konaní nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1

O. s. p.). Najvyšší súd SR však povinnej náhradu trov týchto konaní nepriznal, pretože jej

v odvolacom ani dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

  12  

  4OboE/71/2014

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e :

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.  

V Bratislave, 30. apríla 2014

  JUDr. Viera Pepelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová