Najvyšší súd
4Oboer/275/2013
Slovenskej republiky 4OboE/71/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zast. advokátskou kanceláriou F., konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta D., proti povinnej: M., o vymoženie pohľadávky 309,37 eur (pôvodne 9 320 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 5Er/513/2006, na dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 15CoE/468/2012-62 zo dňa 13. 06. 2013, takto
r o z h o d o l :
I. Konanie o odvolaní oprávneného z a s t a v u j e.
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
IV. Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor J. žiadosťou zo dňa 20. 09. 2006 Okresnému súdu Spišská Nová Ves ako súdu prvého stupňa doručenou dňa 21. 09. 2006 (č. l. 1) na základe návrhu oprávneného (č. l. 2) požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky 2
4OboE/71/2014 oprávneného podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom: Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 0768/06 zo dňa 30. 03. 2006 právoplatný dňa 20. 04. 2006 a vykonateľný dňa 23. 04. 2006 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd dňa 22. 02. 2007 v zmysle § 45 ods. 1 EP vydal poverenie číslo: 5810 021392 * na vykonanie exekúcie proti povinnému (č. l. 30). Následne uznesením č. k. 5Er/513/2006-42 zo dňa 10. 08. 2012 exekúciu zastavil, súčasne zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 54,44 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 2 písm. a/, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 57 ods. 2, 3, § 58 ods. 1 EP a podľa smernice Rady č. 93/13/EHS. Uviedol, že súd v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania môže kontrolovať zákonnosť a postup rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, keďže mu to umožňuje § 45 ZoRK. Súd posúdil úverovú zmluvu č. 7052558 uzavretú medzi účastníkmi dňa 04. 10. 2005 ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl. OZ a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zistil, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky - neplatnej rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorá je súčasťou úverových podmienok oprávneného. Súd mal za zrejmé, že úverové podmienky ako súčasť formulárovej zmluvy spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, osobitne si ich nevyjednal a teda nemal možnosť ovplyvniť znenie rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka je súčasťou dlhého a neprehľadného textu a núti spotrebiteľa v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím mu odoberá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Tým rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Oprávnený nedal povinnej na výber a neumožnil jej voľbu medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Povinná mala len možnosť buď službu odmietnuť alebo ju prijať so všeobecnými obchodnými
3
4OboE/71/2014
podmienkami. V dôsledku uvedeného súd považoval takúto podmienku za neprijateľnú.
V tejto súvislosti poukázal aj na smernicu Rady č. 93/13/EHS, podľa ktorej je neprijateľnou
podmienkou aj taká podmienka, ktorá určuje rozhodcovské konanie za výlučný prostriedok
riešenia sporov zo zmluvy. Vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, na základe
ktorej sa uskutočnilo rozhodcovské konanie súd skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok
vydaný v tomto konaní nie je spôsobilým exekučným titulom, vzhľadom na ktorú skutočnosť
exekúciu zastavil. Z uvedeného dôvodu súčasne zamietol žiadosť oprávneného na zmenu
súdneho exekútora. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 2
a § 203 ods. 1 EP a na ich náhradu zaviazal oprávneného, ktorý zavinil zastavenie exekúcie
tým, že podal návrh na jej vykonanie na základe nespôsobilého exekučného titulu.
Na odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa Krajský súd
v Košiciach ako súd odvolací svojím uznesením č. k. 15CoE/468/2012-62 zo dňa 13. 06. 2013
odvolanie smerujúce proti výroku prvostupňového rozhodnutia o zamietnutí návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
neprípustné odmietol. Následne prejednajúc odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia
súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu zastavil a proti výroku o trovách exekúcie v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1 a 3 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. rozhodnutie prvostupňového súdu vo vyššie označených výrokoch podľa § 219 ods. 1
O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Súčasne s poukazom na § 36 ods. 5 EP zamietol návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. ako aj podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a č1. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožnil v celom rozsahu
a rovnako ako súd prvého stupňa mal za nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným
a povinnou je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia
chrániace práva spotrebiteľa, teda aj smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. OZ. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takto
formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnej je
fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak
oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval
v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Odvolací súd zastal názor, že, ak
4
4OboE/71/2014
rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej
zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak
závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces nedokáže náležité naplánovať,
sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul v predmetnom konaní znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal
na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len
zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Napriek formálnemu zneniu
rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu smernicou Rady 93/13/EHS
sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka).
Na základe uvedeného odvolací súd skonštatoval, že rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných
strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 OZ,
preto rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným
titulom na vykonanie exekúcie.
K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného
konania odvolací súd uviedol, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie mu bol predložený len exekučný titul a návrh na vykonanie
exekúcie. Až v priebehu exekúcie oprávnený predložil súdu prvého stupňa zmluvu o úvere,
z ktorej nároky boli predmetom rozhodcovského konania. Zdôraznil, že prihliadať na splnenie
podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej moci.
V prípade, ak súdu prvého stupňa bola v priebehu exekúcie predložená zmluva o úvere
a z tejto zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom, bol v zmysle § 58 ods. 1 EP
v spojení s § 45 ZoRK oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu.
Odvolací súd nad rámec svojej povinnosti k návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora uviedol, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným
(a iným) pomerom vyplývajúcim z § 4 EP predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju
činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať
5
4OboE/71/2014
nezávisle a nestranne v zmysle § 3 EP. Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je
nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže preto oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho
nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie
nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného
činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor J. bol zamestnancom účastníka exekučného konania
(v danom prípade oprávneného), ktorá skutočnosť vyplýva z Nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 322/2010 zo dňa 13. 04. 2011 je okolnosťou vylučujúcou
ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 EP povinný
bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii
pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie
poverí súd (§ 30 ods. 11 EP). Z tohto dôvodu súdny exekútor J. nemôže vykonávať
predmetnú exekúciu pre oprávneného.
Odvolací súd vzhľadom na uvedené považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšími
nedostatkami exekučného titulu a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku
o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil, pretože
predmetný rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom. Oprávnený podal
odvolanie proti napadnutému uzneseniu v celom rozsahu, nakoľko však proti výroku
o trovách exekúcie nič nenamietal, odvolací súd tento výrok tiež potvrdil podľa § 219 ods. 1
O. s. p. ako vecne správny.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 07. 2013.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného
na prerušenie konania podal oprávnený odvolanie argumentujúc, že súd mu svojím postupom
odňal možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. d/ O. s. p. - správne malo znieť „písm. f/“), ďalej že napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), keď súd nesprávne
interpretoval a aplikoval ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie v spojení s ust. § 36 ods. 5 EP, súčasne, že napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietol, že Krajský súd v Košiciach ho
6
4OboE/71/2014
nesprávne poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolaním. Má za to, že za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne,
porušujúce jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Na základe uvedeného oprávnený navrhol uznesenie odvolacieho súdu v označenom rozsahu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podal oprávnený (ďalej
tiež ako „dovolateľ“) aj dovolanie argumentujúc tým, že:
a/ súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
s § 237 písm. a/ O. s. p.),
b/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237
písm. d/ O. s. p.), pretože vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená
pri poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
c/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p.),
d/ vo veci konajúce súdy svojím postupom odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že nezohľadnili jeho
námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec bola vnútroštátnym súdom
rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva
Európskej únie,
e/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože
nesprávne interpretoval a aplikoval § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, § 53 ods. 4 OZ
ako aj ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Dovolateľ svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinul (č. l. 75 – 88).
Na základe tvrdení uvedených v dovolaní dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho
konania. Súčasne navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu
7
4OboE/71/2014
dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní. Navrhol tiež, aby
dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p. a rozhodol o odložení vykonateľnosti
uznesenia odvolacieho súdu.
Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.
I.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Najvyšší súd SR“ alebo
„najvyšší súd“) skúmal najskôr, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže
konať o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach v časti jeho
výroku o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci bol
účastníkom konania už v mnohých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak ako aj v tomto prípade podal odvolanie proti
rozhodnutiam odvolacích súdov, ktorými zamietli jeho návrhy na prerušenie konania.
Najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5CoE/30/2013 z 09. 07. 2013, sp. zn. 3CoE/43/2013 zo 06. 08. 2013, sp. zn.
4CoE/40/2013 z 22. 08. 2013, sp. zn. 6CoE/48/2013 z 11. 09. 2013, sp. zn. 3OboE/39/2013
z 13. 08. 2013, sp. zn. 4 OboE 7/2013 z 31. 10. 2013, sp. zn. 4 OboE 27/2013 z 30. 12. 2013,
sp. zn. 4OboE/112/2013 z 31. 01. 2014 a ďalšie) zdôrazniac skutočnosť, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a Najvyšší súd SR na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach
poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa s právnymi závermi v nich vyjadrenými
stotožňuje v celom rozsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR
na prejednanie odvolania oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach ako súdu odvolacieho v časti
výroku, ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania zastavil (§ 103 a 104
ods. 1 O. s. p.).
8
4OboE/71/2014
II.
Najvyšší súd
SR ďalej ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že
dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach podal oprávnený včas zastúpený
v dovolacom konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p. skúmal, či je dôvodný jeho
návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Aj k tomuto návrhu oprávneného sa Najvyšší súd SR vyjadril vo viacerých iných,
skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval
v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd uvádza rozhodnutia sp. zn.
3Cdo/349/2012 a 3Cdo/409/2012, obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn. 4Oboer/169/2013
a 6Cdo/299/2012, obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie síce má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti
a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie, pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva nie je žiadny dôvod
pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov išlo
o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka
a Exekučného poriadku). S poukazom na uvedené dovolací súd návrh oprávneného
na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
III.
V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľom napadnuté uznesenie však
nevykazuje znaky žiadneho z nich, preto dovolanie oprávneného podľa § 239 ods. 1 a 2
O. s. p. prípustné nie je.
9
4OboE/71/2014
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád v dovolacom konaní najavo nevyšla, preto prípustnosť jeho dovolania
nevyplýva ani z týchto ustanovení O. s. p.
Najvyšší súd opäť pripomína, že k obsahovo rovnakým námietkam oprávneného,
z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť svojho dovolania podaného
v preskúmavanej veci sa vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych
veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako
príklad uvádza najvyšší súd už skôr spomenuté rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/349/2012
a 3Cdo/409/2012, obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn. 4Oboer/169/2013 a 6Cdo/299/2012,
obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach poukazuje s tým,
že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach (ako aj v ďalších rozhodnutiach
iných senátov obchodnoprávneho, aj občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
zverejnených na webovom sídle Najvyššieho súdu SR v kategórii „Rozhodnutia“) sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval,
že:
1.
prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná len vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie
súdov v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napr. ust. § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 EP),
2.
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/205/2011 z 01. 02. 2012 a tiež
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 254/2012 z 13. 06.
2012),
3.
ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;
v danom prípade však návrh na vykonanie exekúcie podaný bol,
10
4OboE/71/2014
4.
nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 EP) vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je
postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu,
5.
rovnako nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie
pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný nevykonal
na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne, teda aj
bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného,
môže exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky
(vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
6.
ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a oprávnenému neznemožňuje možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.). Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Právne závery uvedené pod bodmi 1 až 6 zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej
veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 OZ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolací súd osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov (tak
prvostupňový ako aj súd odvolací) nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa
zákona tak boli povinné urobiť, poukazuje na skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj
samotný oprávnený, a to, že zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. 08. 2012 bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie §-u 57 EP doplnil o odsek 5, v zmysle
ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ
namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne
11
4OboE/71/2014
ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie
je dôvodné. Exekučný súd exekúciu v danom prípade zastavil podľa §-u 57 ods. 2, 3 EP
v spojení s § 58 ods. 1 EP a teda nie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ (resp. k/) EP, preto nariadenie
pojednávania podľa § 57 ods. 5 EP potrebné nebolo. Pokiaľ ide o postup odvolacieho súdu,
tento postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p., keď o odvolaní oprávneného rozhodol
tiež bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden
z ďalších dvoch dôvodov (podľa písm. b/ a c/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho
súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného dôvodu bolo nariadenie pojednávania
na úvahe odvolacieho súdu.
Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p. (tzv. relatívny dovolací dôvod) a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací
súd uvádza, že dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení
súdov, vrátane nepreskúmateľnosti ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012)
a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012) nie sú
vady konania v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania preto nezakladajú.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie
oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady
uvedené v § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného
ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
IV.
Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že konanie o jeho odvolaní muselo byť
zastavené, preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania povinnej (§ 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnej
povinnej právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom
konaní nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p.). Najvyšší súd SR však povinnej náhradu trov týchto konaní nepriznal, pretože jej
v odvolacom ani dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
12
4OboE/71/2014
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e :
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, 30. apríla 2014
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová