4 Oboer 211/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B., s. r. o., so sídlom: A., IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom: K., IČO: X., konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta JUDr. J. N., proti povinnému: I. R., nar. X., bytom: T., o vymoženie pohľadávky 663,88 eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 6Er/974/2012, na dovolanie oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41CoE/16/2013-28 zo dňa 26. marca 2013,
právoplatné dňa 22. apríla 2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdna exekútorka Mgr. J. S., so sídlom Exekútorského úradu B., žiadosťou zo dňa
12. 10. 2012, Okresnému súdu Revúca, ako súdu prvého stupňa (ďalej tiež ako „exekučný
súd“), doručenou dňa 26. 10. 2012, na základe návrhu oprávneného požiadala o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného v zmysle § 44 ods. 1
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“).
Exekučným titulom na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného pri R., a. s., so sídlom S.B., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn.
BW-C/0112/0149 zo dňa 15. 06. 2012, právoplatný dňa 17. 08. 2012 a vykonateľný dňa
21. 08. 2012 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd uznesením č. k. 6Er/974/2012-9 zo dňa 31. 10. 2012, žiadosť súdnej
exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podľa § 44 ods. 2 EP zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na rozhodcovský
rozsudok sp. zn. BW-C/0112/0149 zo dňa 15. 06. 2012, vydaný na základe zmluvy o úvere
č. 5126032708, uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou sú obchodné podmienky pre úver. V časti 3, bode 6 zmluvy o úvere
si zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku. Vzhľadom na povahu zmluvných strán,
predmet podnikateľskej činnosti veriteľa a obsah zmluvy, posúdil zmluvu, uzavretú medzi
oprávneným a povinným ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/ zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov.
Súd zistil, že rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa v zmluvných podmienkach, ktoré sú
súčasťou zmluvy o úvere, je neprijateľnou podmienkou. Uviedol, že formulár zmluvy spolu
so zmluvnými podmienkami je vopred pripravený oprávneným a spotrebiteľ tak nemá
možnosť ovplyvniť obsah takejto podmienky. Spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku
individuálne nedohodol, táto je obsiahnutá v textovej časti zmluvných podmienok spolu
s ostatnými podmienkami, pričom pri podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa
na obchodných podmienkach s dodávateľom, mohol len celú zmluvu odmietnuť alebo sa
podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskej doložke. V danom
prípade zmluva priznáva spotrebiteľovi malý okruh práv, nakoľko podľa rozhodcovskej
doložky, ak podá dodávateľ žalobu na rozhodcovskom súde, je založená právomoc
rozhodcovského súdu, čiže spotrebiteľ po podaní žaloby už nemá možnosť podať žalobu
na štátny súd. Z uvedeného mal súd za zrejmé, že medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa
jedná o značnú nerovnováhu, keďže práva spotrebiteľa sú obmedzené. Tým, že dodávateľ
po vzniku sporu podal žalobu na rozhodcovský súd, spotrebiteľovi bola prakticky odobratá
možnosť voľby riešenia sporu, resp. obrany na štátnom súde Slovenskej republiky. Takto
dojednanú zmluvnú podmienku považoval okresný súd za neprijateľnú a podľa § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) za neplatnú. Na základe uvedeného súd dospel
k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej zmluve o úvere, je v rozpore
s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv, ako aj
s ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, a teda je neplatná. Keďže rozhodcovský rozsudok bol vydaný
na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, je nulitným právnym aktom, ktorá skutočnosť
znamená, že neexistuje vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by sa mohla viesť
exekúcia.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený a z dôvodu, že
napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť
(č. l. 24), bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“) predložené Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolaciemu.
Tento prejednajúc vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O. s. p., odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu svojím uznesením
č. k. 41CoE/16/2013-28 zo dňa 26. 03. 2013, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne
potvrdil.
Odvolací súd poukázaním na § 52 ods. 1 OZ, účinný v čase uzavretia zmluvy o úvere
(26. 02. 2008), mal za nepochybné, že na právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom bolo
potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Konštatoval, že neprijateľné
podmienky v spotrebiteľských zmluvách spôsobujú neplatnosť zmluvy podľa § 39 OZ,
pričom tieto podmienky sú aj v rozpore s dobrými mravmi. Poukázaním na článok 3 bod 1
Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ktorá bola do slovenského právneho poriadku implementovaná zákonom
č. 150/2004 Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil Občiansky zákonník v ust. § 52 až § 54 a ktorý
nadobudol účinnosť dňom 01. 04. 2004), odvolací súd uviedol, že zmluva o úvere, na základe
ktorej bol vydaný exekučný titul, obsahuje podmienky, spôsobujúce značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Stotožnil sa s vyhodnotením rozhodcovskej
doložky súdom prvého stupňa za neplatnú, keďže táto nie je v zmluve dojednaná
individuálne, ktorá skutočnosť vyplýva aj z jej zaradenia do zmluvných podmienok ako
súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Uviedol, že takto dohodnutá rozhodcovská doložka
odporuje doslovnému zneniu ust. § 5 3 ods. 4 písm. r/ OZ, pretože núti spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, súčasne ňou došlo k narušeniu
rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Podpisom tejto
zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal práva na účinnú procesnú ochranu, či už z nevedomosti
alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľnou
podmienkou. Takto dojednanú rozhodcovskú doložku preto aj odvolací súd vyhodnotil
za neplatnú podľa § 53 ods. 5 OZ.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 04. 2013.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie oprávnený
(ďalej tiež ako „dovolateľ“). Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. a/
O. s. p., teda že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, písm. d/ (v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie),
písm. e/ (nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný) a písm. f/
(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom), súčasne
ustanovením § 238 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dôvodnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2
O. s. p., podľa ktorého dovolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237 (písm. a/), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (písm. b/) a rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (písm. c/).
Dovolateľ považoval za neprijateľné, aby exekučný súd poprel právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania
o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný. Namietol, že rozhodcovským rozsudkom je
vo veci daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata) a tým, že sa vo veci konalo,
došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„Ústava SR“). Ďalej uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už
ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo ako súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len
ako tzv. exekučný súd. Poukázal na to, že exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje
o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu a že v exekučnom konaní nepreskúmava
vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Podľa názoru oprávneného,
konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu mu bolo odňaté právo domáhať sa svojho
práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd bez zákonného
dôvodu vyslovil právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom
za nevykonateľné, čím oprávnenému spôsobil ujmu. Za významnú považoval aj okolnosť, že
Súdny dvor EÚ v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vo vzťahu k rozhodcovským
doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania. Ďalej namietol,
že zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva,
a preto nie je na mieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa, a to nezákonným zásahom
do práv oprávneného. Má za absurdné, že ak povinný nemá záujem na uplatňovaní si svojich
práv, súčasne ak žiadnym spôsobom neprejavil vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok, aby
túto vôľu nahrádzal súd. Je toho názoru, že ak povinný svoju vôľu prejavil podpisom zmluvy,
ktorá doložku obsahovala, súd svojím konaním zasahuje do práv oprávneného, ako aj
povinného svoju vôľu slobodne prejaviť. Vyslovil tiež názor, že rozhodcovská doložka,
ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú rozhodcovskému konaniu podľa
zákona o rozhodcovskom konaní, nie je v zmysle Smernice 93/13/EHS nekalou podmienkou
v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie práva oprávneného konať pred súdom sa odrazilo v tom, že
uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené.
Namietol, že vo vzťahu k jeho námietkam v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len na ich
citáciu, nepotvrdil a ani nepoprel opodstatnenosť jeho tvrdení v odvolaní, čím došlo
k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Ďalej poukázal na dôvodovú správu k § 53
ods. 4 písm. r/ OZ, podľa ktorej je rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže
dlžníkovi nebráni, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde
a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom
rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doložky. Dovolateľ podotkol, že exekučný súd
je povinný skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu
a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie vecnú správnosť (skutkové a právne
závery) exekučného titulu. Zároveň uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje
povinnému podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho
zrušenie. Povinný však v rozhodcovskom konaní nevyvinul žiadnu aktivitu za účelom
ochrany svojich práv, a to ani v čase po vydaní rozsudku. V tejto súvislosti dovolateľ
poukázal na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. 01. 2008 Asturcom
Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, bod 47.
Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol,
aby dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, resp. aby uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie
prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne si
uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
v zmysle § 243a ods. 3 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Z príslušných ustanovení O. s. p. je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych
opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. sú uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu, vydané
v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Je tomu tak v prípade, ak je
dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu
prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/)
na zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), ďalej ak ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2
písm. b/ O. s. p.), alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239
ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti,
predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu
na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva
a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine,
v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O. s. p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených
rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací síce
potvrdil uznesenie Okresného súdu Revúca ako súdu prvého stupňa o zamietnutí žiadosti
súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, avšak bez toho, že by
vo výrokovej časti prípustnosť dovolania vyslovil. Rovnako sa nejedná o ďalšie prípady
prípustnosti dovolania proti uzneseniu zakotvené v § 239 O. s. p., vzhľadom na ktorú
skutočnosť je nepochybné, že dovolanie oprávneného v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p., na ktorú je dovolací súd povinný vždy prihliadnuť. Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti
uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale skúmal tiež, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo
k procesnej vade konania v zmysle § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak
konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť
rozhodnutia. Pri existencii uvedených vád možno totiž dovolaním napadnúť aj rozhodnutia
vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. pritom nie je významný predmet konania ani
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že k vade vymenovanej v tomto ustanovení
došlo, ale rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady uvedené v § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. nenamietal a keďže
vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa dovolací súd na vady
konania podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p., namietané dovolateľom.
Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či sa v danom prípade nerozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.).
Právomoc súdu je upravená v §§ 7 a 8 O. s. p. Z § 7 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že
v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci
a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy
vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením
vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá
má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému, príslušnému orgánu (§ 104 ods.1 O. s. p.). Prípustnosť dovolania
z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal
rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral, len namietal, že v rozpore so zákonom preskúmali
rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke. Dovolateľ má za to, že rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii príslušných zákonných ustanovení. Ide tak
o námietku, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti
záverov súdov oboch stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých založili svoje rozhodnutia. Odhliadnuc od uvedeného je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá
patrí do ich právomoci, keďže napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,
v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ust. § 29, § 38 ods. 3, § 44
ods. 1, § 57 EP).
S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, že námietka dovolateľa, týkajúca sa
existencie vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p., nie je dôvodná.
Oprávnený ďalej namietol, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p.. Prípustnosť dovolania v zmysle tohto ustanovenia odôvodnil tvrdením, že vo veci sa
už prv právoplatne rozhodlo.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O. s. p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O. s. p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O. s. p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam konania a jej
existencia (zistenie) vedie v každom štádiu konania k jeho zastaveniu. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak
sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Totožnosť predmetu konania je daná
vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. keď je nárok založený na rovnakom
právnom dôvode a vyplýva z rovnakých skutkových okolností). Pre posúdenie, či je daná
prekážka právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol
predmetom konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je
daná aj vtedy, ak skutok (určitý skutkový dej) bol súdom po právnej stránke posúdený
v pôvodnom konaní inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je
samo osebe významné, ak majú tí istí účastníci v rôznych konaniach rozdielne procesné
postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a v druhom ako žalobcovia).
Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom (novom) konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu singulárnej alebo
univerzálnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného B., s. r. o., IČO: X.,
proti povinnému I. R., nar. X., o vymoženie pohľadávky oprávneného 663,88 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca na základe rozhodcovského rozsudku
sp. zn. BW-C/0112/0149 zo dňa 15. 06. 2012, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde
a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok, vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či
exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku je materiálne vykonateľný.
Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch
alternatívnou možnosťou súdneho sporového konania vyplýva, že jeho výsledkom môže byť
titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie. Rozhodcovské konanie nemá
charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním nemôže byť založená prekážka tzv.
„duplicitnej“ exekúcie.
Vzhľadom na uvedené, konanie dovolateľom namietanou vadou uvedenou
v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p., zaťažené nie je.
Oprávnený v ďalšej časti svojho dovolania namietol, že konanie je postihnuté vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. e/ O. s. p., pretože sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný. V súvislosti s touto vadou tvrdil, že v danej veci súd preskúmaval
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť
a vykonateľnosť.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ustanovení § 81 ods. 1 a 2 O. s. p.
Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu
prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Podľa § 36 ods. 1 EP, exekučné konanie sa začína na návrh.
Obsah spisu potvrdzuje, že exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti
súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá ju zas podala
na návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené, dovolacia námietka
oprávneného spočívajúca v tvrdení, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle
§ 237 písm. e/ O. s. p., nie je opodstatnená.
Dovolateľ ďalej tvrdil, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O. s. p., ktorej sa súdy dopustili tým, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia mu nebolo umožnené podať proti nemu kvalifikované odvolanie,
súčasne že odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom
odvolaní uviedol. Dovolateľ tiež namietol, že pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia
súd nemá skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.
V súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namietol aj
porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
V súvislosti s porušením práva na spravodlivé súdne konanie dovolací súd uvádza, že
obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení ich práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu označených práv nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť
tým, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené
podmienky.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce
zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 EP, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je
v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ust. § 44 ods. 2 EP vyžaduje účel právnej úpravy, premietajúcej sa v právnych
predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to
spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/
tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. V spotrebiteľských veciach je
zvýraznený princíp ochrany práv spotrebiteľa, čo znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa. V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali
neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne
dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech povinnej. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Z úverovej
zmluvy, uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola
medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne
uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Obchodné podmienky pre úver, a teda
aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v týchto podmienkach. Dovolací súd sa stotožňuje aj
s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej
rozhodcovskej doložky.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že
v preskúmavanej veci nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej by pre toto zamietnutie neboli
splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol
a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti
oprávneného pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Pre úplnosť je potrebné dodať, že oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, že exekučný súd
postupoval v rozpore so zákonom, pretože ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nebolo v čase uzavretia
zmluvy medzi povinným a pôvodným oprávneným v Občianskom zákonníku zakotvené
(citované ustanovenie bolo do OZ zavedené zákonom č. 568/2007 Z. z., účinným od 01. 01. 2008). Je tomu tak jednak preto, že zmluva o úvere v posudzovanej veci bola
uzavretá dňa 26. 02. 2008, a teda už v čase účinnosti namietaného ustanovenia. Bez ohľadu
na to je však nepopierateľným faktom, že predmetné zákonné ustanovenie podáva len
príkladný výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách, čo
znamená, že prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve je možné skúmať aj
z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré sú v súlade
so Smernicou 93/13/EHS.
Vo vzťahu k námietke dovolateľa, týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia
písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, síce jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva, táto však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 05. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 02. 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa vyjadril Ústavný súd
Slovenskej republiky aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o rozpore dojednanej rozhodcovskej
doložky s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv,
ako aj smernicou Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993, spôsobujúcej jej neplatnosť,
zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď
v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej
súdnou exekútorkou. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky tak dospel k záveru, že skutkové a právne závery
súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ani príslušnými
článkami Listiny základných práv a slobôd a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Vo vzťahu k námietke dovolateľa, spočívajúcej v tvrdení, že konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.), dovolací súd uvádza, že iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne
relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom
tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť,
že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom
dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale
v prejednávanej veci nejde).
Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade prípustnosť dovolania z ust. § 239
O. s. p. vyvodiť nemožno, súčasne sa v dovolacom konaní nepotvrdila ani existencia
procesných vád konania, tvrdených dovolateľom a nevyšli najavo ani iné vady uvedené
v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného podľa § 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa dovolací súd napadnutým uznesením
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov
v dovolacom konaní. Úspešným účastníkom dovolacieho konania bol povinný, preto by mal
právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy v dovolacom konaní nevznikli, dovolací
súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 30. decembra 2013
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová