4Oboer/188/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4OboE/65/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., proti povinnej: Z., zastúpená ustanovenou opatrovníčkou Evou
Pivarčovou, zamestnankyňou Okresného súdu Zvolen, o vymoženie 545,24 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 6Er/304/2008, o odvolaní
a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 14CoE/391/2012-55 zo 04. februára 2013, takto
r o z h o d o l :
I. Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e.
II. Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
IV. Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len Exekučný poriadok) na základe
rozhodcovského rozsudku z 09. 11. 2007 sp. zn. SR 8565/07 vydaného Stálym 4OboE/65/2014
rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská a. s. (ďalej len rozhodcovský
rozsudok). Okresný súd Lučenec uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril
vykonaním exekúcie.
Následne Okresný súd Lučenec uznesením č. k. 6Er/304/2008-17 z 10. 02. 2012
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Zastavenie exekúcie odôvodnil poukazom
na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. O neprípustnosti exekúcie
rozhodol podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenie
§ 2 písm. b/, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase podpísania zmluvy s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa
problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa. Súd prvého stupňa
zmluvný vzťah medzi oprávnenou a povinnou zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský
vzťah a aplikoval okrem vnútroštátnej právnej úpravy aj Smernicu Rady 93/13/EHS
z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica).
Exekučný súd ďalej konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere
nebola dojednaná individuálne. Spôsob akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná síce
formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy k smernici, avšak vychádzajúc
z povahy samotnej zmluvy o úvere bolo zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom
dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným konaním bude takmer vždy
veriteľ. Súd mal za zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval takýmto koncipovaním
rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené
na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov
a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom
ktorej bola aj takáto doložka reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu. Exekučný
súd právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku
a ako taká bola už od počiatku absolútne neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka účinného v čase podpísania zmluvy. V dôsledku toho súd prvého
stupňa považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti
je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a tým aj dôvodom na jej
vyhlásenie za neprípustnú a následné zastavenie exekúcie.
4OboE/65/2014
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením
č. k. 14CoE/391/2012-55 zo 04. 02. 2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh
oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Na margo zamietnutia návrhu na prerušenie
konania odvolací súd poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ a uviedol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom,
pričom je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú. Ďalej aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. sa stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a skonštatoval správnosť jeho dôvodov i napriek
tomu, že exekučný súd exekúciu zastavil s použitím nesprávneho, resp. nepresného
zákonného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Odvolací súd vzhľadom
na konkrétny dôvod zastavenia exekúcie - zistenie materiálneho nedostatku exekučného titulu
spočívajúceho v absencii legitimity jeho vydania – uviedol, že danému dôvodu zastavenia
exekúcie zodpovedá ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Dodal, že
exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný bez platne dojednanej
rozhodcovskej doložky bolo nutné považovať za nulitný právny akt, ktorý nemohol
nadobudnúť účinky vykonateľného rozhodnutia. Pokiaľ sa tak exekúcia v danej veci začala
na podklade nespôsobilého exekučného titulu, teda rozhodnutia, ktoré sa dosiaľ nestalo
vykonateľným, tejto zákonnej prekážke vedenia exekúcie zodpovedá osobitný dôvod
zastavenia nezákonne vedenej exekúcie vymienený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. a/
Exekučného poriadku a nie dôvod uvedený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku, ktorý aplikoval exekučný súd. Toto pochybenie však nemalo vplyv na vecnú
správnosť odvolaním napadnutého uznesenia. Odvolací súd ďalej uviedol, že rozhodcovskú
doložku správne súd prvého stupňa posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie
§ 54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú
v spotrebiteľskej zmluve. Odvolací súd nespochybňoval právne stanovisko oprávnenej,
že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve ako typovej, adhéznej zmluve bola
platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania bola skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu
možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnej
absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva medzi 4OboE/65/2014
všeobecným súdom a rozhodcovským konaním. Odvolací súd odvolacie námietky oprávnenej
vyhodnotil ako nedôvodné a dospel k záveru, že pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola
založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní je nesporné, že rozhodcovský
rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti)
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej vznikol
nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 19. 03. 2013.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. d/ - správne malo znieť „písm. f/“ O. s. p) a že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.),
keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267
Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a súčasne, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Na základe uvedeného oprávnená
navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil
Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podala oprávnená (ďalej
aj dovolateľka) tiež dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy rozhodli „nad rámec zverenej
právomoci“ (§ 237 písm. a/ O. s. p.), konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo
(§ 237 písm. d/ O. s. p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená
pri poverení súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, rozhodovali napriek tomu,
že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.), oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým,
že nezohľadnili jej námietky, konali bez pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej
právo na to, aby jej právna vec bola rozhodovaná na základe správneho právneho základu,
súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie, v konaní sa dopustili inej vady konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pretože
nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali náležité dokazovanie a napadnuté rozhodnutie
založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolateľka 4OboE/65/2014
žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň
žiadala, aby bolo dovolacie konanie prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu
dvoru Európskej únie boli predložené prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala
v podanom dovolaní.
Povinná ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd SR) skúmal najskôr,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici.
Najvyšší súd SR konštatuje, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu
prvého stupňa. Najvyšší súd SR na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.).
Dodáva, že oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci
bola už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak ako aj v tomto prípade podala odvolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Najvyšší súd SR konanie o jej odvolaniach v týchto
veciach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 24. 06. 2013
sp. zn. 4OboE/13/2013 a sp. zn. 4OboE/32/2013, zo 06. 08. 2013 sp. zn. 3CoE/43/2013,
z 13. 08. 2013 sp. zn. 3OboE/39/2013, z 31. 10. 2013 sp. zn. 4OboE/7/2013,
sp. zn. 4OboE/26/2013, z 31. 12. 2013 sp. zn. 4OboE/33/2013). Najvyšší súd SR na uvedené
rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje
s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom k tomu, že funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR na prejednanie
odvolania oprávnenej nie je daná Najvyšší súd SR konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O. s. p.). 4OboE/65/2014
II. Najvyšší súd SR ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podala včas oprávnená zastúpená
v dovolacom konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p., skúmal ďalej, či je
dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už Najvyšší
súd SR vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. V prejednávanej veci Najvyšší súd SR konštatuje, že Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie.
Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva nie je žiadny
dôvod pre prerušenie konania. V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých
rozhodnutiach spomína aj smernica 93/13/EHS z určujúceho hľadiska však zo strany súdov
nižších stupňov išlo o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.
Ako príklad Najvyšší súd SR uvádza rozhodnutia z 21. 03. 2013 sp. zn. 1Cdo/301/2012,
z 31. 05. 2013 sp. zn. 4Cdo/304/2012, sp. zn. 7Cdo/174/2012, z 24. 06. 2013
sp. zn. 4Cdo/319/2012, z 31. 07. 2013 sp. zn. 4Cdo/399/2012 a sp. zn. 4Cdo/369/2012,
na ktoré Najvyšší súd SR v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci. S poukazom na uvedené dovolací súd
návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
III. V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
4OboE/65/2014
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Dovolateľkou napadnuté uznesenie však nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie
oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolací súd sa ďalej zaoberal oprávnenou namietanými vadami, pričom konštatoval:
1. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)
je daná iba vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie súdov
v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
2. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej,
preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 01. 02. 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. 06. 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
3. Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. V danom
prípade však bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
4. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 4OboE/65/2014
O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.
5. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávnenej a povinnej; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávnenej môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
6. Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu,
ktorý nemal právomoc ho vydať, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a oprávnenému sa neznemožňuje konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok
(R 46/2012).
7. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2
v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Keďže k obdobným dovolacím námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje
prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného aj v preskúmavanej veci sa už Najvyšší
súd SR vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, 4OboE/65/2014
v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky dovolací súd
konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci. Ako príklad uvádza Najvyšší súd SR rozhodnutia z 31. 05. 2013
sp. zn. 4Cdo/304/2012, z 24. 06. 2013 sp. zn. 4Cdo/319/2012, z 31. 07. 2013
sp. zn. 5Cdo/449/2012, sp. zn. 6Cdo/359/2012, sp. zn. 7Cdo/244/2012, z 22. 08. 2013 sp. zn.
5Cdo/449/2012, z 21. 01. 2014 sp. zn. 7ECdo/250/2013 a sp. zn. 7ECdo/255/2013.
Najvyšší súd SR sa aj v preskúmavanej veci stotožňuje s názorom, že v danom prípade
rozhodcovský rozsudok – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – nie je
vykonateľný exekučný titul. Stotožnil sa s názorom, že v danom prípade uzavretá
rozhodcovská doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná
podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá
jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského
súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný
exekučný titul.
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť Najvyšší súd SR konštatuje, že tak
ako správne poznamenala oprávnená zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. 08. 2012
(do 31. 12. 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného
poriadku doplnil o odsek 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa
§ 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa
nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu
zastavil uznesením z 10. 02. 2012, teda ešte pred účinnosťou uvedenej novely. Odvolací súd
v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p., ak o odvolaní
oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. Dovolací súd ďalej dodáva, že súdy
oprávnenej tiež neodňali možnosť konať pred súdom tým, že jej neumožnili viesť
kontradiktórne konanie, keďže vzhľadom na predložené listinné dôkazy postačuje, ak sú
rozhodujúce skutočnosti osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho
založených listín a príloh.
4OboE/65/2014
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Vzhľadom k tomu, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľkou a nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.,
pričom prípustnosť podaného dovolania nevyplýva ani z § 239 O. s. p. Najvyšší súd SR odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
IV. Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej
právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala
(§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd SR
nepriznal povinnej náhradu trov týchto konaní, lebo povinná nepodala návrh na ich priznanie
(§ 151 O. s. p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3: 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. mája 2014
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová