4 Oboer 143/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., so sídlom A., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom K., IČO: X., proti povinnej: E. G., nar. X., bytom Č., o vymoženie 1 492,71 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 82 Er 211/2012, o dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 14. 03. 2013, č. k. 19 CoE
12/2013-29, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 1 429,71 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu pripojený
rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným
pri R., a. s. z 02. 12. 2011 sp. zn. ISC1010021, ktorým bolo povinnej uložené zaplatiť
oprávnenému istinu 1 429,71 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal
Okresný súd Prešov o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Prešov uznesením zo 17. 05. 2012, č. k. 82 Er 211/2012-15 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal na § 41
ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“), § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, ako aj na smernicu Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodnutie odôvodnil tým, že
súčasťou zmluvy o úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, je aj rozhodcovská doložka. Nie
každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere
v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné
konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi
bola odopretá ochrana ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a
tiež smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedeného exekučný súd dospel k záveru, že
dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou
podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný.
Krajský súd v Prešove uznesením zo 14. 03. 2013, č. k. 19 CoE 12/2013-29
na odvolanie oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení uviedol, že
súd prvého stupňa správne právne vec posúdil. K otázke preskúmania rozhodcovského
rozsudku uviedol, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského
rozsudku, nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe
žaloby podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd je
pri postupe podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský
rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159
O. s. p. a môže ho preskúmavať aj čo do materiálnej právoplatnosti. Aj podľa odvolacieho
súdu obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť svoje práva pred nezávislým súdom, spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka považoval za neprijateľnú, a preto neplatnú. Odvolací súd sa zaoberal aj ďalšími
námietkami oprávneného, ale vyhodnotil ich ako nedôvodné.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 24. 04. 2013.
Uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním. Dôvodnosť dovolania
odvodil z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už
právoplatne rozhodlo alebo v tej veci sa už prv začalo konanie, § 237 písm. e/ O. s. p., že sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., že
účastníkovi konania sa postupom súdu odňatia možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ako dovolací dôvod tiež uviedol ustanovenie § 238 ods. 3 O. s. p. (t. j. dovolanie je prípustné tiež
proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4). Podľa dovolateľa právomoc daná
rozhodcovskému súdu vyplýva z rozhodcovskej doložky priloženej úverovej zmluvy.
Pôvodný veriteľ, banka, bol v zmysle zákona o bankách povinný svojim klientom ponúknuť
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Ďalej poukázal na nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. 11. 2006, sp. zn. III. ÚS 192/06, z 30. 10. 2007,
sp. zn. I. ÚS 335/06, z 29. 09. 2009, sp. zn. II. ÚS 244/09 a z 03. 07. 2008, sp. zn.
I. ÚS 242/07. Mal za to, že bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom.
Považoval za neprijateľné, aby exekučný súd skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o zrušení rozhodcovského rozsudku,
hoci bol podľa zákona potrebný. Uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu č1. 2 ods. 2
zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy Slovenskej republiky, keďže vo veci je rozhodcovským
rozsudkom daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Podľa názoru oprávneného
uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu mu bolo odňaté právo domáhať
sa práva na uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní. Namietal, že zákonodarca mal
úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva, a preto nie je
namieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa. Vyslovil názor, že rozhodcovská doložka,
ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú rozhodcovskému konaniu, nie je
v zmysle Smernice 93/13/EHS nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie práva
oprávneného konať pred súdom sa odrazilo v tom, že uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj
odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené. Ďalej poukázal na dôvodovú správu k § 53
ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej je rozhodcovská doložka v súlade
so zákonom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil
na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva
voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doložky.
Dovolateľ podotkol, že exekučný súd je povinný skúmať ex offo iba súlad exekučného
titulu so zákonom, nie vecnú správnosť exekučného titulu. Zároveň uviedol, že zákon
o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnej podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie. V tomto smere dovolateľ poukázal na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. 01. 2008 Asturcom
Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, bod 47. Navrhol, aby dovolací súd
uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého a druhého stupňa a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
v zmysle § 243a ods. 3 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie
je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených
uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/
až písm. c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
nie je prípustné.
Dovolateľ zastáva nesprávny názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 3
O. s. p. Oprávnený prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len
v prípade, že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu
uvedenému v tomto ustanovení. Keďže dovolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu,
neprichádza do úvahy použitie § 238 O. s. p. Prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani
z tohto ustanovenia.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie
je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/, písm. g/ O. s. p. nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Dovolateľ predovšetkým tvrdil, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), pričom túto námietku v dovolaní bližšie nešpecifikoval.
Pri posudzovaní existencie tejto vady konania dovolací súd vychádzal z ustanovenia
§ 7 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a
rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a
nerozhodujú o nich iné orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1 veta druhá pred
bodkočiarkou O. s. p., podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má
predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania
príslušnému orgánu. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nepochybne rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku).
Z uvedeného vyplýva, že táto námietka dovolateľa nie je opodstatnená.
Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. d/ O. s. p., keď poukázal
na prekážku rozsúdenej veci.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej
existencia vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet
konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakých
skutkových okolností). Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne
či neúplné. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú
v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom
konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či
ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní
procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom
konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že exekučnému konaniu vo veci oprávneného
P., s. r. o., so sídlom A., IČO: X., proti povinnej E. G., nar. X., bytom Č., o vymoženie 1
492,71 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.
zn. 82 Er 211/2012, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM
ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri R., a. s. z 02. 12. 2011 sp. zn. ISC1010021
nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Prekážku
rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v
rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo
forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského
konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu
sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa
možno domáhať vykonaním exekúcie.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. e/
O. s. p., teda že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
V súvislosti s touto vadou tvrdil, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť. Exekučný súd v danej veci začal konať na
základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že
v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. V tomto prípade
z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku
nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale
o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu a právnych záverov súdov, resp. ich
právne posúdenie veci a preto nie je opodstatnená.
Dovolateľ ďalej tvrdil, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O. s. p., ktorej sa súd dopustil tým, že mu neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti
uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a
odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom odvolaní
uviedol. Dovolateľ tiež namietal, že pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd
nemá skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme
možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv a právom chránených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta aj porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V súvislosti s porušením práva podľa vyššie uvedených ustanovení dovolací súd
uvádza, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom
tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo
na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a
právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul
v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola
vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Nemožno prisvedčiť dovolateľovi v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska
jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený
postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Tento postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil vo svojom dovolaní
dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná, a
preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom
rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver
umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce bol upravený odlišný
mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník obrátil i na štátny súd. Avšak
v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ na rozhodcovskom súde, bol povinný sa
rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto ustanovenie takisto nemožno považovať za
platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnej
uplatnená žaloba, musí sa podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať
o ochranu všeobecný súd. Teda v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho
právny nástupca, nie je možné sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup
povinnej ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi
neplatnosti rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť
formulárovej zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými
ustanoveniami zmluvy.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, že
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladný výpočet neprijateľných podmienok
uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených
v spotrebiteľskej zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto
ustanovení výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou 93/13/EHS tak, ako tomu bolo v danom prípade.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a
odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok
odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani námietka dovolateľa
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho
súdu nie je dôvodná.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Rovnako sa
Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 167
ods. 2 O. s. p.). Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie
dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil
s námietkami oprávneného uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého
uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené
žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a
nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery
súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
K námietke dovolateľa, že právny predchodca oprávneného v danom prípade len plnil
zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 93b ods. 1 zákon č. 483/2001 Z. z. uviedol,
že v preskúmavanej veci zo spisu nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá bola
v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského
súdu, ktorý bol ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna
predchodkyňa len plnila svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť
k neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve, do volací súd považoval v danom
prípade za nenáležitú.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť aj námietku oprávnenej, že slovenský preklad čl.
3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie je správny. V súvislosti s touto námietkou Najvyšší súd
Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 216/2013
zo 07. 03. 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z. z. o úradnom
vestníku Európskej únie).
Dovolateľom namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že ich
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a
písm. c/ O. s. p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé
osebe) nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie je
v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti
rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., iné vady konania v zmysle § 237
O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2013
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková