4 Oboer 143/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P.,   s. r. o., so sídlom A., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom K., IČO: X., proti povinnej: E. G., nar. X., bytom Č., o vymoženie 1 492,71 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 82 Er 211/2012,   o dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 14. 03. 2013, č. k.   19 CoE

12/2013-29, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 1 429,71 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu pripojený

rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným  

pri R., a. s. z 02. 12. 2011 sp. zn. ISC1010021, ktorým bolo povinnej uložené zaplatiť

oprávnenému istinu 1 429,71 eur   s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal

Okresný súd Prešov o vydanie poverenia   na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Prešov uznesením zo 17. 05. 2012, č. k. 82 Er 211/2012-15 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal na § 41

ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“), § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, ako aj na smernicu Rady 93/13/EHS  

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodnutie odôvodnil tým, že

súčasťou zmluvy o úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, je aj rozhodcovská doložka. Nie

každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere  

v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné

konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi

bola odopretá ochrana ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a

tiež smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedeného exekučný súd dospel k záveru, že

dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou

podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný.

Krajský súd v Prešove uznesením zo 14. 03. 2013, č. k. 19 CoE 12/2013-29  

na odvolanie oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení uviedol, že

súd prvého stupňa správne právne vec posúdil. K otázke preskúmania rozhodcovského

rozsudku uviedol, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského

rozsudku, nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe

žaloby podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd je  

pri postupe podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský

rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159  

O. s. p. a môže ho preskúmavať aj čo do materiálnej právoplatnosti. Aj podľa odvolacieho

súdu obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť svoje práva pred nezávislým súdom, spôsobuje

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka považoval za neprijateľnú, a preto neplatnú. Odvolací súd sa zaoberal aj ďalšími

námietkami oprávneného, ale vyhodnotil ich ako nedôvodné.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 24. 04. 2013.

Uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním. Dôvodnosť dovolania

odvodil z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že sa rozhodlo  

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už

právoplatne rozhodlo alebo v tej veci sa už prv začalo konanie, § 237 písm. e/ O. s. p., že sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., že

účastníkovi konania sa postupom súdu odňatia možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2

písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ako dovolací dôvod tiež uviedol ustanovenie § 238 ods. 3 O. s. p. (t. j. dovolanie je prípustné tiež

proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4). Podľa dovolateľa právomoc daná

rozhodcovskému súdu vyplýva z rozhodcovskej doložky priloženej úverovej zmluvy.

Pôvodný veriteľ, banka, bol v zmysle zákona o bankách povinný svojim klientom ponúknuť

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Ďalej poukázal na nálezy

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. 11. 2006, sp. zn. III. ÚS 192/06, z 30. 10. 2007,

sp. zn. I. ÚS 335/06, z 29. 09. 2009, sp. zn. II. ÚS 244/09 a z 03. 07. 2008, sp. zn.  

I. ÚS 242/07. Mal za to, že bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom.

Považoval za neprijateľné, aby exekučný súd skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského

rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o zrušení rozhodcovského rozsudku,

hoci bol podľa zákona potrebný. Uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu č1. 2 ods. 2

zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy Slovenskej republiky, keďže vo veci je rozhodcovským

rozsudkom daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Podľa názoru oprávneného

uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu mu bolo odňaté právo domáhať

sa práva na uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní. Namietal, že zákonodarca mal

úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva, a preto nie je

namieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa. Vyslovil názor, že rozhodcovská doložka,

ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú rozhodcovskému konaniu, nie je  

v zmysle Smernice 93/13/EHS nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie práva

oprávneného konať pred súdom sa odrazilo v tom, že uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj

odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené. Ďalej poukázal na dôvodovú správu k § 53

ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej je rozhodcovská doložka v súlade  

so zákonom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil  

na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva

voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doložky.

Dovolateľ podotkol, že exekučný súd je povinný skúmať ex offo iba súlad exekučného

titulu so zákonom, nie vecnú správnosť exekučného titulu. Zároveň uviedol, že zákon  

o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnej podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie. V tomto smere dovolateľ poukázal   na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. 01. 2008 Asturcom

Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, bod 47. Navrhol, aby dovolací súd

uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého a druhého stupňa a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený

advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

v zmysle § 243a ods. 3 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie

je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1  

O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených

uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/

až písm. c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.

nie je prípustné.

Dovolateľ zastáva nesprávny názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 3

O. s. p. Oprávnený prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len  

v prípade, že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu

uvedenému v tomto ustanovení. Keďže dovolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu,

neprichádza do úvahy použitie § 238 O. s. p. Prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani  

z tohto ustanovenia.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237  

O. s. p. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto  

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné  

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej  

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/, písm. g/ O. s. p. nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Dovolateľ predovšetkým tvrdil, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), pričom túto námietku v dovolaní bližšie nešpecifikoval.

Pri posudzovaní existencie tejto vady konania dovolací súd vychádzal z ustanovenia  

§ 7 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a

rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a

nerozhodujú o nich iné orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1 veta druhá pred

bodkočiarkou O. s. p., podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má

predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania

príslušnému orgánu. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie nepochybne rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku).

Z uvedeného vyplýva, že táto námietka dovolateľa nie je opodstatnená.

Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. d/ O. s. p., keď poukázal

na prekážku rozsúdenej veci.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka rozsúdenej veci svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej

existencia vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,

keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet

konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva

z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakých

skutkových okolností). Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne

či neúplné. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú  

v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom

konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či

ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní

procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom

konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že exekučnému konaniu vo veci oprávneného  

P., s. r. o., so sídlom A., IČO: X., proti povinnej E. G., nar. X., bytom Č., o vymoženie 1

492,71 eur   s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.

zn. 82 Er 211/2012, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM

ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri R., a. s. z 02. 12. 2011 sp. zn. ISC1010021

nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Prekážku

rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v

rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo

forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského

konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu

sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa

možno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. e/  

O. s. p., teda že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.  

V súvislosti s touto vadou tvrdil, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o zrušenie

rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide   o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť. Exekučný súd v danej veci začal konať na

základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že  

v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. V tomto prípade  

z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku

nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale  

o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu a právnych záverov súdov, resp. ich

právne posúdenie veci a preto nie je opodstatnená.

Dovolateľ ďalej tvrdil, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/  

O. s. p., ktorej sa súd dopustil tým, že mu neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti

uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a

odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom odvolaní

uviedol. Dovolateľ tiež namietal, že pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd

nemá skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka

občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/  

O. s. p. namieta aj porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V súvislosti s porušením práva podľa vyššie uvedených ustanovení dovolací súd

uvádza, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom

tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva  

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo  

na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania   pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a

právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru  

o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa  

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy

preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul  

v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola

vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Nemožno prisvedčiť dovolateľovi v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska

jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený

postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Tento postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil vo svojom dovolaní

dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná, a

preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom

rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver

umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce bol upravený odlišný

mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník obrátil i na štátny súd. Avšak  

v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ na rozhodcovskom súde, bol povinný sa

rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto ustanovenie takisto nemožno považovať za

platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnej

uplatnená žaloba, musí sa podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať  

o ochranu všeobecný súd. Teda v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho

právny nástupca, nie je možné sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup

povinnej ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi

neplatnosti rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť

formulárovej zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými

ustanoveniami zmluvy.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, že

exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladný výpočet neprijateľných podmienok

uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených  

v spotrebiteľskej zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto

ustanovení výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou 93/13/EHS tak, ako tomu bolo v danom prípade.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore  

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a

odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok

odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani námietka dovolateľa

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho

súdu nie je dôvodná.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je  

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Rovnako sa

Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 167

ods. 2 O. s. p.). Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní  

(II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval  

na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie

dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil  

s námietkami oprávneného uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené

žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno považovať  

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa  

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a

nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6  

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

K námietke dovolateľa, že právny predchodca oprávneného v danom prípade len plnil

zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 93b ods. 1 zákon č. 483/2001 Z. z. uviedol,

že v preskúmavanej veci zo spisu nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá bola  

v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského

súdu, ktorý bol ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna

predchodkyňa len plnila svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť  

k neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve, do volací súd považoval v danom

prípade za nenáležitú.

Z obsahu dovolania možno vyvodiť aj námietku oprávnenej, že slovenský preklad čl.

3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie je správny. V súvislosti s touto námietkou Najvyšší súd

Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 216/2013

zo 07. 03. 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z. z. o úradnom

vestníku Európskej únie).

Dovolateľom namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že ich

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a  

písm. c/ O. s. p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé

osebe) nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie je  

v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti

rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., iné vady konania v zmysle § 237

O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224  

ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2013

JUDr. Viera Pepelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková