4 Oboer/126/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   4 OboE/20/2013

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., proti povinnej: A., o vymoženie 1 352,88 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 5Er/360/2006, o odvolaní a dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 8CoE/143/2012-44 z 18. októbra

2012, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e.

II. Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

IV. Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len Exekučný poriadok) na základe

rozhodcovského rozsudku z 31. júla 2006 sp. zn. SR 3004/06 vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, ktorý zriadila S. R. a. s. (ďalej len rozhodcovský rozsudok). Okresný 4 OboE/20/2013

súd Stará Ľubovňa uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním

exekúcie.

Následne Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením č. k. 5Er/360/2006-19

zo 7. júna 2012 nevyhovel návrhu oprávnenej na zmenu súdneho exekútora a exekúciu

zastavil. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania

a súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal. Zastavenie exekúcie odôvodnil poukazom

na § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoRK). Vykonaným

dokazovaním mal exekučný súd za preukázané, že v predmetnej veci sa vymáha plnenie

zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský

rozsudok, pričom rozhodcovskú zmluvu si spotrebiteľ osobitne nevyjednal. Uviedol,

že vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami

nemal na výber, mohol len zmluvu odmietnuť ako celok alebo sa podrobiť všetkým

obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Dojednanie rozhodcovskej

doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu,

že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka a tiež smernice Rady 93/13/EHS.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením

č. k. 8CoE/143/2012-44 z 18. októbra 2012 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, návrh

na prerušenie konania zamietol a zároveň uviedol, že oprávnená nemá právo na náhradu trov

odvolacieho konania a povinnej a súdnemu exekútorovi ich náhradu nepriznal. Odvolací súd

sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu a v celom rozsahu naň

poukázal. Zaoberal sa tiež námietkami oprávnenej, na margo ktorých uviedol, že exekučný

súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, pričom z tohto dôvodu zamietol aj návrh na prerušenie konania

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.). Odvolací súd

sa zaoberal aj ďalšími námietkami oprávnenej, ktoré však vyhodnotil ako nedôvodné.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 30. novembra 2012.

4 OboE/20/2013

Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove v časti výroku o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1

písm. d/ - správne malo znieť „písm. f/“ O. s. p) a že napadnuté rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.),

keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267

Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s § 36 ods. 5 EP a súčasne, že napadnuté rozhodnutie

je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Na základe uvedeného oprávnená navrhla,

aby odvolací súd napadnuté uznesenie v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil Krajskému

súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove podala oprávnená (ďalej aj dovolateľka)

tiež dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“

(§ 237 písm. a/ O. s. p.), konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/

O. s. p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená pri poverení

súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.), oprávnenej

odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že nezohľadnili jej námietky, konali bez pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec

bola rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad

práva Európskej únie, v konaní sa dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pretože nesprávne zistili skutkový stav

a nevykonali náležité dokazovanie a napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolateľka žiadala, aby dovolací súd zrušil

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa

a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadala, aby bolo dovolacie

konanie prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie boli

predložené prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.

Povinná, ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili. 4 OboE/20/2013

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd SR) skúmal najskôr,

či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej

proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci,

bola už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach

pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak ako aj v tomto prípade, podala odvolanie

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Najvyšší súd SR konanie o jej odvolaniach v týchto

veciach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2013

sp. zn. 4OboE/13/2013 a sp. zn. 4OboE/32/2013, zo 6. augusta 2013 sp. zn. 3CoE/43/2013,

z 13. augusta 2013 sp. zn. 3OboE /39/2013, z 31. októbra 2013 sp. zn. 4OboE/7/2013,

sp. zn. 4OboE/26/2013, z 31. decembra 2013 sp. zn. 4OboE/33/2013), pretože odvolaním

možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a Najvyšší súd SR na rozhodnutie

o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný

(§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi

závermi v nich vyjadrenými.

Vzhľadom k tomu, že funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR na prejednanie

odvolania oprávnenej nie je daná, Najvyšší súd SR konanie o odvolaní oprávnenej

proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O. s. p.).

II. Najvyšší súd SR ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie

proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove podala včas oprávnená, zastúpená v dovolacom

konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p., skúmal ďalej, či je dôvodný jej návrh

na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už Najvyšší

súd SR vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach,

v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad je

možné uviesť rozhodnutia z 21. marca 2013 sp. zn. 1Cdo/301/2012, z 31. mája 2013

sp. zn. 4Cdo/304/2012, sp. zn. 7Cdo/174/2012, z 24. júna 2013 sp. zn. 4Cdo/319/2012,

z 31. júla 2013 sp. zn. 4Cdo/399/2012 a sp. zn. 4Cdo/369/2012, na ktoré Najvyšší súd SR 4 OboE/20/2013

v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje

aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie.

Pokiaľ, ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny

dôvod pre prerušenie konania. V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých

rozhodnutiach spomína aj smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov

nižších stupňov išlo o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.

S poukazom na uvedené dovolací súd návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

III. V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.

Dovolateľkou napadnuté uznesenie však nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie

oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je prípustné.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

O. s. p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci sa už Najvyšší súd SR

vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza

Najvyšší súd SR rozhodnutia z 31. mája 2013 sp. zn. 4Cdo/304/2012, z 24. júna 2013 4 OboE/20/2013

sp. zn. 4Cdo/319/2012, z 31. júla 2013 sp. zn. 5Cdo/449/2012, sp. zn. 6Cdo/359/2013,

sp. zn. 7Cdo/244/2012, z 22.augusta 2013 sp. zn. 5Cdo/449/2012, z 21. januára 2014

sp. zn. 7ECdo/250/2013 a sp. zn. 7ECdo/255/2013 s konštatovaním, že právne závery,

ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval:

1. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)

je daná iba vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie súdov

v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku).

2. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej,

preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.

(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tiež

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).

3. Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne rozhodol vec hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol

podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. V danom

prípade však bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.  

4. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124

O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.

5. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávnenej a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávnenej môže exekučný súd dospieť k tomuto 4 OboE/20/2013

záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších

štádiách exekučného konania.

6.   Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu,

ktorý nemal právomoc ho vydať, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a oprávnenému sa neznemožňuje konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor

prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok

(R 46/2012).

7. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade v zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a aj odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2

v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní.

Tieto právne závery (viď body 1. až 7.) zastáva Najvyšší súd SR aj v preskúmavanej

veci a stotožňuje sa s názorom, že v danom prípade rozhodcovský rozsudok – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul. Stotožnil sa

s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov vysvetlených už

súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla

založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok,

ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, Najvyšší súd SR konštatuje,

že tak ako správne poznamenala oprávnená zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 4 OboE/20/2013

2012 (do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57

Exekučného poriadku doplnil o odsek 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak

rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že

súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom

prípade exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ ZoRK a navyše uznesením

zo 7. júna 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214  

ods. 2 O. s. p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. Dovolací súd

ďalej dodáva, že súdy oprávnenej tiež neodňali možnosť konať pred súdom tým, že jej

neumožnili viesť kontradiktórne konanie, keďže vzhľadom na predložené listinné dôkazy

postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu

vrátane do neho založených listín a príloh.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Vzhľadom k tomu, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou a nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.,

pričom prípustnosť podaného dovolania nevyplýva ani z § 239 O. s. p., Najvyšší súd SR

odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení

s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

IV. Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O. s. p.

v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej

právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala

(§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd SR

nepriznal povinnej náhradu trov týchto konaní, lebo povinná nepodala návrh na ich priznanie

(§ 151 O. s. p.).

4 OboE/20/2013

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3: 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 28. februára 2014

  JUDr. Alena Priecelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová