4 Oboer 122/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P.P., s. r. o., so sídlom A., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom K., IČO: X., proti povinnej: A., nar. X., bytom K., o vymoženie 1 659,70 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2 Er 1/2012, o dovolaní oprávneného
proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 21. 11. 2012, č. k. 3 CoE 132/2012-28, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 1 659,70 eur s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu pripojený
rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri R.,
a. s. z 30. 09. 2011, sp. zn. IIC1110078, ktorým bolo povinnej uložené zaplatiť oprávnenému
istinu 1 659,70 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Kežmarok o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Kežmarok uznesením z 10. 07. 2012, č. k. 2 Er 1/2012-17 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal na § 44 ods. 2, ods. 3 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o rozhodcovskom
konaní), § 52 a § 53 Občianskeho zákonníka, ako aj na smernicu Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica
93/13/EHS). Rozhodnutie odôvodnil tým, rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou Všeobecných obchodných podmienok je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Je
nespochybniteľné, že neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon
práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Dojednanie rozhodcovskej
doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou a spotrebiteľ ňou
nie je viazaný. Exekučný súd mal za to, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým
mravom a to tým, že rozhodcovská doložka nedáva spotrebiteľovi možnosť výberu medzi
rozhodcovským a štátnym súdom, čím je táto rozhodcovská doložka neprijateľná.
Krajský súd v Prešove uznesením z 21. 11. 2012, č. k. 3 CoE 132/2012-28
na odvolanie oprávneného uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení uviedol, že
súd prvého stupňa správne prioritne riešil otázku platnosti rozhodcovskej doložky, pričom
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2011.
Aj podľa odvolacieho súdu bol rozhodcovský rozsudok založený na neprijateľnej
rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve a v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky. Poukázal na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského
súdu v Prešove z 27. 09. 2010, podľa ktorého zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej
zmluve, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej
vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom
na udelenie poverenia. Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky odvolací súd videl tiež
v geografickom faktore, v odradzujúcej vzdialenosti spotrebiteľa od miesta rozhodcovského
konania. Ďalej odvolací súd uviedol, že ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon
o bankách) vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje
rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by mal
povinný priestor na voľbu. Ani odvolací súd nezastáva názor, že by sa mal rozhodcovský
rozsudok vykonať, pretože v rámci kontraktácie nebolo preukázateľne umožnené
spotrebiteľovi finančnej služby po náležitom poučení zvážiť voľbu medzi rozhodcovským
a všeobecným súdom.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 08. 02. 2013.
Uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním. Dôvodnosť dovolania
odvodil z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už
právoplatne rozhodlo alebo v tej veci sa už prv začalo konanie, § 237 písm. e/ O. s. p., že sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., že
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods.
2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ako
dovolací dôvod tiež uviedol ustanovenie § 238 ods. 3 O. s. p. (t. j. dovolanie je prípustné tiež
proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4). Podľa dovolateľa právomoc daná
rozhodcovskému súdu vyplýva z rozhodcovskej doložky priloženej úverovej zmluvy. Pôvodný veriteľ, banka, bol v zmysle zákona o bankách povinný svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. 11. 2006, sp. zn. III. ÚS 192/06, z 30. 10. 2007, sp. zn.
I. ÚS 335/06, z 29. 09. 2009, sp. zn. II. ÚS 244/09 a z 03. 07. 2008, sp. zn. I. ÚS 242/07.
Mal za to, že bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Považoval
za neprijateľné, aby exekučný súd skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, hoci bol
podľa zákona potrebný. Uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 zákona
č. 460/1992 Z. z. Ústavy Slovenskej republiky, keďže vo veci je rozhodcovským rozsudkom
daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata). Uviedol, že ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je
vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci
o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Poukázal na to, že exekučný súd nie
je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu a v exekučnom
konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Podľa
názoru oprávneného uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu mu bolo
odňaté právo domáhať sa práva na uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní,
nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Za významnú považoval aj okolnosť, že Súdny dvor
Európskej únie v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu Smernice 93/13/EHS,
vo vzťahu k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého
dojednania. Ďalej namietal, že zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť
sa, kde uplatnia svoje práva, a preto nie je na mieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa, a to
nezákonným zásahom do práv oprávneného. Ak povinná nemá záujem na uplatňovaní si
svojich práv, ak žiadnym spôsobom neprejavila vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok,
považoval za absurdné, aby túto vôľu nahrádzal súd. Vyslovil názor, že rozhodcovská
doložka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú rozhodcovskému
konaniu, nie je v zmysle Smernice 93/13/EHS nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve.
Odňatie práva oprávneného konať pred súdom sa odrazilo v tom, že uznesenia súdu prvého
stupňa, ako aj odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené. Namietal, že vo vzťahu
k jeho námietkam v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len na ich citáciu, nepotvrdil a ani
nepoprel opodstatnenosť jeho tvrdení v odvolaní, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé
súdne konanie. Ďalej poukázal na dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka, podľa ktorej je rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže nebráni
dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom
rozhodcovskom súde v zmysle rozhodcovskej doložky. Dovolateľ podotkol, že exekučný súd
je povinný skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu
a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie vecnú správnosť exekučného titulu.
Zároveň uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnej podať v lehote 30 dní
odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie. Povinná však
nevyvinula žiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv. V tomto smere dovolateľ
poukázal na stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. 01. 2008 A. proti C., bod
47. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého
a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania v zmysle § 243a ods. 3 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie
je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo
svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení.
Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale
nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až písm. c/
O. s. p. Dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie
je prípustné.
Dovolateľ zastáva nesprávny názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 238
ods. 3 O. s. p. Oprávnený prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy
len v prípade, že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu
uvedenému v tomto ustanovení. Keďže dovolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu,
neprichádza do úvahy použitie § 238 O. s. p. a prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani
z tohto ustanovenia.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnený procesné vady v zmysle § 237 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. g/ O. s. p.
nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. d/ O. s. p., keď
poukázal na prekážku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto
prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú
istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z
rovnakých skutkových okolností). Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy,
pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený
inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké
osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v
skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného,
resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom
konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o.,
so sídlom A., proti povinnej A., nar. X., bytom K., o vymoženie 1 659,70 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2 Er 1/2012, na základe
rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným
pri R., a. s. z 30. 09. 2011, sp. zn. IIC1110078 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a
vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či
exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou
možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,
splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. d/ O. s. p.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. e/
O. s. p., teda že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
V súvislosti s touto vadou tvrdil, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ustanovení § 81 ods. 1 a ods. 2
O. s. p. Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu
prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.)
nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu
a právnych záverov súdov, resp. ich právne posúdenie veci.
Námietka dovolateľa o existencii vady v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto
opodstatnená.
Dovolateľ ďalej tvrdil, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O. s. p., ktorej sa súd dopustil tým, že mu neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti
uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia
a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného, ktoré v podanom odvolaní
uviedol. Dovolateľ tiež namietal, že pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá
skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že súd prvého stupňa zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto
rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/
tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. V spotrebiteľských veciach je
zvýraznený princíp ochrany práv spotrebiteľa, čo znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa. V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali
neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne
dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech povinnej. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Z úverovej
zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola
medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne
uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné obchodné podmienky
a Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v týchto
podmienkach. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní
odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Preto súdy správnym
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, že
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované
zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladný výpočet neprijateľných podmienok
uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej
zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne
uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou 93/13/EHS tak, ako tomu bolo
v danom prípade.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je
dôvodná.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; H. c. Š. z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B;
G. c. G. z 29. 05. 1997; H. c. F. z 19. 02. 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu
vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež
vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo
nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Dovolateľ v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. júna 2013
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková