Najvyšší súd  

4 Oboer/119/2013

 

Slovenskej republiky   4 OboE/16/2013

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., zast. advokátskou kanceláriou F., konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta D., proti povinnej: J., o vymoženie pohľadávky 764,78 eur s príslušenstvom, vedenej   na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 6Er/2032/2008, na odvolanie a dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1CoE/423/2012-38 zo dňa   30. 10. 2012, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o odvolaní oprávneného z a s t a v u j e.

II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

IV. Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

  2  

  4 OboE/16/2013

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor J. žiadosťou zo dňa 10. 11. 2005 Okresnému súdu Rimavská Sobota ako súdu prvého stupňa doručenou dňa 21. 11. 2005 (č. l. 1) na základe návrhu oprávneného (č. l. 2) požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom na vykonanie exekúcie je notárska zápisnica sp. zn. N 2602/2005, NZ 25378/2005 napísaná dňa 05. 06. 2005 na Notárskom úrade J. Okresný súd dňa 23. 01. 2006 v zmysle § 45 ods. 1 EP vydal poverenie číslo: 5609 027090 * na vykonanie exekúcie proti povinnej (č. l. 10). Následne Okresný súd Revúca uznesením   č. k. 6Er/2032/2008-24 zo dňa 07. 03. 2012 exekúciu zastavil a súčasne rozhodol o náhrade trov tak, že túto súdnemu exekútorovi nepriznal.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa (ďalej tiež ako „exekučný súd“) vyplýva, že predložená notárska zápisnica nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, nakoľko nebolo možné jednoznačne dospieť k záveru, že dlžník podpísaním úverovej zmluvy mienil uzavrieť aj zmluvu o plnomocenstve. V predmetnej veci teda absentovalo uzavretie dohody o plnomocenstve medzi povinnou a M., na základe ktorého tento konal, čím mal vzniknúť exekučný titul. Povinnej bola tiež odňatá možnosť slobodnej voľby pri výbere svojho zástupcu. Vzhľadom na zistené skutočnosti exekučný súd dospel k záveru   o nevykonateľnosti exekučného titulu, preto exekúciu z úradnej moci zastavil. O náhrade trov exekúcie rozhodol v zmysle § 203 ods. 1 EP.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený a z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť (č. l. 36) bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) predložené Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolaciemu. Tento prejednajúc vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214   3  

  4 OboE/16/2013 ods. 2 O. s. p. svojím uznesením č. k. 1CoE/423/2012-38 zo dňa 30. 10. 2012 odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Vo vzťahu k vecnej správnosti napadnutého prvostupňového rozhodnutia odvolací súd poukázal na exekučný titul - notársku zápisnicu sp. zn. N 2602/2005, NZ 25378/2005   zo dňa 05. 06. 2005 ako aj zmluvu o úvere, z ktorej vyplýva, že povinná splnomocnila advokáta M. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu tiež, aby v jej mene uznal záväzok z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Zmluva o úvere bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Notárska zápisnica bola spísaná   na žiadosť M., ktorý za povinnú uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 27 273 Sk (905,30 eur) vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne od 22. 03. 2005 do zaplatenia. Povinná tento dlh mala splatiť v lehote do 04. 07. 2005 oprávnenej osobe s tým, že   v opačnom prípade súhlasí s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Odvolací súd svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 31 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 22 ods. 2 OZ majúc v konaní za preukázaný rozpor záujmov povinnej a zástupcu. Uviedol, že zmluva o úvere bola predtlačená, pričom za zástupcu už bol ustanovený M., čo znamená, že pri uzatváraní zmluvy povinná nemala možnosť voľby výberu zástupcu. Ak oprávnený takto postupoval a určil dopredu osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinnú, spochybňuje to základný predpoklad pri udelení plnej moci, a to, že splnomocnenec bude konať v záujme povinnej. V konkrétnom prípade ide o osobu, ktorá už pri vypĺňaní predtlače zmluvy bola v kontakte s oprávneným, čo má za následok obhajovanie záujmov oprávneného v súvislosti s vymáhaním jeho pohľadávok. Na základe uvedených skutočností aj odvolací súd konštatoval, že v dôsledku neplatného plnomocenstva je neplatné aj vyhlásenie M. (resp. jeho substituenta) pred notárom o uznaní dlhu povinnou v prospech oprávneného. Odvolací súd zdôraznil, že povinnosťou súdu je v rámci § 44 ods. 2 EP prihliadať na túto skutočnosť ex offo a konštatoval, že na základe exekučného titulu, ktorý vznikol z absolútne neplatného právneho úkonu bolo potrebné exekúciu pre absenciu relevantného exekučného titulu zastaviť.

K ďalším dôvodom odvolateľa, pre ktoré má byť exekúcia prípustná odvolací súd zastal názor, že sa jedná o bližšie odôvodnenie tých istých námietok, ktoré už boli predmetom posudzovania súdov. Uviedol, že záver súdov o neprípustnosti vedenia exekúcie v obdobných   4  

  4 OboE/16/2013 veciach nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že exekúciu vykonať nemožno. Odvolací súd poukázaním na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Georgidias vs Grécko z 29. 05. 1997, Higgins vs Francúzsko z 19. 02. 1998) konštatoval, že za podstatné pre svoje rozhodnutie považoval len tie argumenty, ktoré už boli predmetom posudzovania súdov a výsledkom ktorého bolo konštatovanie o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení. Stotožňujúc sa s týmto záverom odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia všetkým odvolacím argumentom podrobnejšie nevenoval.

Odvolací súd súčasne ako nedôvodný zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 vety prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a tiež podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a č1. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Poukázal na § 36 ods. 5 EP a uviedol, že   v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v citovaných ustanoveniach   pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a nie je potrebné sa ani obrátiť   s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 12. 2012.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania podal oprávnený odvolanie (č. l. 54 – 55) argumentujúc, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení   s § 221 ods. 1 písm. d/ - správne malo znieť „písm. f/“ O. s. p) ďalej, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s ust. § 36 ods. 5 EP súčasne, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietol, že Krajský súd v Banskej Bystrici ho nesprávne poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním. Má za to, že za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných slobôd. Na základe uvedeného oprávnený navrhol uznesenie odvolacieho súdu   v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

  5  

  4 OboE/16/2013 Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podal oprávnený (ďalej tiež ako „dovolateľ“) aj dovolanie argumentujúc tým, že:

a/ súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení   s § 237 písm. a/ O. s. p.), b/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. d/ O. s. p.), pretože vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne posúdená pri poverení súdneho exekútora vykonaním excekúcie, c/ vo veci konajúce súdy svojím postupom odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že nezohľadnili jeho námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec bola vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie, e/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie   (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože nesprávne interpretoval a aplikoval § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 EP, § 53 ods. 1 OZ, § 23a   ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa ako aj ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Dovolateľ svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinul (č. l. 44 – 47). Na základe tvrdení uvedených v dovolaní dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania. Súčasne navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní. Navrhol tiež, aby dovolací súd postupoval podľa ust. § 243 O. s. p. a rozhodol o odložení vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu.

Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.

  6  

  4 OboE/16/2013 I.   Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Najvyšší súd SR“ alebo „najvyšší súd“) skúmal najskôr, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti jeho výroku o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci bol účastníkom konania už v mnohých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach   pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak ako aj v tomto prípade podal odvolanie proti rozhodnutiam odvolacích súdov, ktorými zamietli jeho návrhy na prerušenie konania. Najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5CoE/30/2013 z 09. 07. 2013, sp. zn. 3CoE/43/2013 zo 06. 08. 2013, sp. zn.   4CoE/40/2013 z 22. 08. 2013, sp. zn. 6Co/48/2013 z 11. 09. 2013, sp. zn. 3OboE/39/2013 z 13. 08. 2013, sp. zn. 4OboE/7/2013 z 31. 10. 2013, sp. zn. 4OboE/27/2013 z 30. 12. 2013, sp. zn. 4OboE/112/2013 z 31. 01. 2014 a ďalšie) zdôrazniac skutočnosť, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a Najvyšší súd SR na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2   O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa s právnymi závermi v nich vyjadrenými stotožňuje v celom rozsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR   na prejednanie odvolania oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolacieho v časti výroku, ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania zastavil (§ 103 a 104   ods. 1 O. s. p.).

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podal oprávnený včas zastúpený v dovolacom konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p. skúmal, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/   O. s. p.

  7  

  4 OboE/16/2013 Aj k tomuto návrhu oprávneného sa Najvyšší súd SR vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd uvádza rozhodnutia sp. zn.   5ECdo/40/2013 zo dňa 21. 08. 2013, sp. zn. 4Cdo/24/2013 a 6Cdo/459/2012 obdive zo dňa 22. 08. 2013, 6Cdo/419/2012 a 4Oboer/85/2013 obidve zo dňa 30. 09. 2013, na ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie síce má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie, pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. S poukazom na uvedené dovolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

III. V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ   to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľom napadnuté uznesenie však nevykazuje znaky žiadneho z nich, preto dovolanie oprávneného podľa § 239 ods. 1 a 2   O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237   O. s. p. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád v dovolacom konaní najavo nevyšla, preto prípustnosť jeho dovolania nevyplýva ani z týchto ustanovení O. s. p.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť   a opodstatnenosť svojho dovolania podaného v preskúmavanej veci sa najvyšší súd vyjadril   vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý   8  

  4 OboE/16/2013 oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd už skôr spomenuté rozhodnutia sp. zn. 5ECdo/40/2013 zo dňa 21. 08. 2013, sp. zn.   4Cdo/24/2013 a 6Cdo/459/2012 obdive zo dňa 22. 08. 2013, 6Cdo/419/2012   a 4Oboer/85/2013 obidve zo dňa 30. 09. 2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval, že:

1.   Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov   v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (napr. ust. § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 EP).

2. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 205/2011 zo dňa 01. 02. 2012 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 254/2012 zo dňa 13. 06. 2012).

3. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní, či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 EP) vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.

4. Exekúciu možno vykonať len na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ EP; ak tieto náležitosti nemá, nejde o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica je exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne   R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca   9  

  4 OboE/16/2013 vysloví za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy, ktorého sú   v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 OZ); o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony, ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 OZ), preto je absolútne neplatný aj M. udelený „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ EP).

5. Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie s obsahom listín (ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný) nevykonal na pojednávaní   a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného môže exekučný súd dospieť   k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu)   v neskorších štádiách exekučného konania.

6. Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ EP) ide o dôvod so zreteľom,   na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho exekútora, exekučné konanie zastaviť).

Tieto právne závery (viď body 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade označená notárska zápisnica   z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolací súd osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov (tak prvostupňový ako aj súd odvolací) nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, poukazuje na skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj samotný oprávnený, a to, že zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. 08. 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie §-u 57 EP doplnil o odsek 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ namietal, že súd   10  

  4 OboE/16/2013 prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné.   V danom prípade súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 58 ods. 1 EP nie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP, naviac tak urobil uznesením zo dňa 07. 03. 2012, a teda ešte pred účinnosťou novely EP. Vzhľadom na uvedené, nariadenie pojednávania podľa § 57 ods. 5 EP potrebné nebolo. Pokiaľ ide o postup odvolacieho súdu, tento postupoval v súlade   s ust. § 214 ods. 2 O. s. p., keď o odvolaní oprávneného rozhodol tiež bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle   § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ďalších dvoch dôvodov (podľa písm. b/ a c/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného dôvodu bolo nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu.

V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má   za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 písm. a/, d/ a f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.

IV. Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že konanie o jeho odvolaní muselo byť zastavené, preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania povinnej (§ 224 ods. 1   O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnej povinnej právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd SR však povinnej náhradu trov týchto konaní nepriznal, pretože jej v odvolacom ani dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

  11  

  4 OboE/16/2013 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.  

V Bratislave, 31. marca 2014

  JUDr. Viera Pepelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová