4Oboer/116/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., proti povinnej: P., o vymoženie 239 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 3Er/1824/2008, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13CoE/255/2012-55 z 15. januára 2013,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov - ďalej len Exekučný poriadok) na základe notárskej
zápisnice z 13. augusta 2004, sp. zn. N 2206/2004, NZ 64873/2004 spísanej notárom J. (ďalej
len „notárska zápisnica“). Okresný súd Revúca uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho
exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Revúca uznesením č. k. 3Er/1824/2008-22 zo 6. augusta 2012 exekúciu
zastavil a oprávnenej uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
vo výške 73,42 eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že preskúmal notársku zápisnicu,
na podklade ktorej bola vedená predmetná exekúcia ako aj predmetnú zmluvu o úvere a zistil,
že v danej veci nebol riadne splnený jeden zo základných predpokladov materiálnej
vykonateľnosti notárskej zápisnice, ktorým je súhlas povinného s obsahom notárskej
zápisnice a s jej vykonateľnosťou. V predmetnej exekúcii spísal za povinnú notársku
zápisnicu M. ako jej zástupca, pričom splnomocnenie vyvodzoval z ustanovenia zmluvy
o úvere. Nie je však zrejmé, či povinná svojím právnym úkonom mienila aj splnomocniť
advokáta. V úverovej zmluve bolo plnomocenstvo spísané bez ďalšej prezentácie zmluvného
vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
považoval súd prvého stupňa prejav vôle povinnej za neurčitý a právny úkon v tejto časti
za neplatný. Ďalším nedostatkom predmetného právneho úkonu je aj to, že bola obmedzená
slobodná voľba advokáta. Nakoľko v predmetnej veci nebol preukázaný prejav vôle povinnej
uzavrieť s M. dohodu o plnomocenstve, nie je možné preukázať oprávnenie M. spísať
za povinnú notársku zápisnicu, ktorá by mohla byť riadne vykonateľným exekučným titulom, a teda ani vyjadriť za povinnú súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením
č. k. 13CoE/255/2012-70 z 15. januára 2013 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací
súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že plnomocenstvo udelené M.
povinnou priamo v zmluve o úvere nie je platným jednostranným právnym úkonom, pretože
dlžník nemohol do navrhovaného obsahu zmluvy vzhľadom na jej predtlačenú formu
zasiahnuť. Povinná teda platne nesplnomocnila M. na svoje zastupovanie. K návrhu
oprávneného na prerušenie konania odvolací súd uviedol, že exekučné konanie je možné
prerušiť iba ak tak výslovne ustanovuje právny predpis (napr. zákon o konkurze a vyrovnaní).
Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania
je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného
poriadku. Oprávnenou predložené prejudiciálne otázky odvolací súd nepovažoval
za kvalifikované a právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 14. februára 2013.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podala oprávnená (ďalej aj
„dovolateľka“) dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy jej odňali možnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že v súdnom konaní nerešpektovali procesný návrh oprávnenej
na prerušenie odvolacieho konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., v tejto
súvislosti namietala tiež nesprávne obsadenie súdu (§ 237 písm. g/ O. s. p.) s poukazom
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 206/08, v ktorom bolo
uvedené, že, ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom
práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie
vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania nesprávne obsadený. Zároveň
namietala, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), keď súd opomenul aplikovať ustanovenie § 167 ods. 1
veta druhá O. s. p. Dovolateľka žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Povinná a ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podala včas oprávnená
zastúpená v dovolacom konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p. bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie však
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
nie je prípustné.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné, ak sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Naplnenie tejto vady
oprávnená vyvodzuje z toho, že odvolací súd nerešpektoval jeho návrh na prerušenie konania
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., nerozhodol o ňom a v odôvodnení svojho
rozhodnutia ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania nezaoberal.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je taký
(vadný) postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnená v odvolaní navrhla odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky v tam špecifikovanom znení.
V podanom dovolaní oprávnená namietala, že týmto návrhom na prerušenie konania sa
odvolací súd vôbec nezaoberal a vôbec sa o tomto návrhu oprávnenej ani nezmienil. Uvedené
tvrdenie oprávnenej však nie je pravdivé. Odvolací súd sa jej návrhom na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. zaoberal. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol
prečo tento návrh nepovažoval za dôvodný (č. l. 59 a 60 spisu) a zamietol ho a pokračoval
ďalej v konaní. Keďže sa odvolací súd podaným návrhom zaoberal oprávnenej neodňal
možnosť konať pred súdom. Skutočnosť, že o návrhu nerozhodol samostatným výrokom by
mohla zakladať vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (t. j. konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Táto vada je
síce relevantným dovolacím dôvodom, avšak na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd však môže pristúpiť k posúdeniu
opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa
nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení
s § 167 ods. 2 O. s. p. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov
nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle
vyššie citovaného zákonného ustanovenia ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dalo tak odpoveď na relevantné
otázky uvedené v odvolaní. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to,
že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.
Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou oprávnenej, že výkladom práva
spoločenstva sa nezaoberal komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutý
na rozhodnutie vo veci samej, čím došlo k vade v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p.
Nesprávne obsadeným súdom (§ 237 písm. g/ O. s. p.) je súd, ktorý nie je obsadený v súlade
s ustanoveniami upravujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec prejednať
a rozhodnúť o nej. Súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný
sudca. Zákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je sudca určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného sudcu
ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon o súdoch). Nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník
konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi je rozhodovanie o jeho veci súdom, ktorý
je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný. Príslušnosť súdu
ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu. Zákonným sudcom je
v prípade samosudcu ten sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane predpisov vnútornej
povahy ako napr. rozvrhom práce v zmysle § 50 ods. 1 zákona o súdoch) určený tú – ktorú
vec prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu
sú zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec
prejednať a rozhodnúť (viď tiež § 3 ods. 3 zákona o súdoch). Vzhľadom na uvedené závery
nemožno dospieť k záveru, že konanie je postihnuté touto vadou, keďže konanie sa
uskutočnilo na vecne a miestne príslušnom Okresnom súde Revúca a následne na funkčne
príslušnom Krajskom súde v Banskej Bystrici pred senátom určeným podľa rozvrhu práce
tohto krajského súdu.
Pokiaľ dovolateľka vytýka odvolaciemu súdu, že v posudzovanej veci boli splnené
predpoklady pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., podľa obsahu
namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), ktoré však samo
osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Uvedené platí aj v prípade námietky oprávnenej
o tom, že súd opomenul aplikovať ustanovenie § 167 ods. 1 O. s. p.
Vzhľadom k tomu, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou a nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.,
pričom prípustnosť podaného dovolania nevyplýva ani z § 239 O. s. p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V dovolacom konaní procesne úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech v konaní nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Keďže jej však trovy v dovolacom konaní
nevznikli, dovolací súd jej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3: 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. apríla 2014
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová