Najvyšší súd     4Oboer/175/2013

4OboE/41/2013

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,   so sídlom P., X. B., IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou F., s. r. o., so sídlom G., X. B., IČO: X., konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta doc. JUDr. B., PhD., proti povinnej: E., nar. X., bytom Č., X. K., o vymoženie pohľadávky   2 093,52 eur (pôvodne 63 069,38 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 11Er/986/2009, na odvolanie a dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k. 26CoE/31/2013-45 zo dňa 27. marca 2013, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o odvolaní oprávneného z a s t a v u j e.

II.   Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

IV. Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave žiadosťou   zo dňa 21. 10. 2009 Okresnému súdu Topoľčany ako súdu prvého stupňa   2   4Oboer/175/2013

  4OboE/41/2013 doručenou dňa   27. 10. 2009 (č. l. 1) na základe návrhu oprávneného (č. l. 2) požiadal o udelenie poverenia   na vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa § 44 zákona   č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom na vykonanie exekúcie je R. zriadeného zriaďovateľom S. a. s. so sídlom K., Bratislava, IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. SR 02060/09 zo dňa 31. 07. 2009, právoplatný dňa 24. 08. 2009 a vykonateľný dňa 27. 08. 2009 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd dňa 05. 11. 2009 v zmysle § 45 ods. 1 EP vydal poverenie číslo: 5406 027422* na vykonanie exekúcie proti povinnej (č. l. 8). Následne uznesením č. k. 11Er/986/2009-18 zo dňa 05. 09. 2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súčasne vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 57 ods. 1 písm. g/, § 57 ods. 2   a § 58 ods. 1 EP, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 3, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3 a 4, § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere č. 4381545   medzi oprávneným a povinnou dňa 26. 03. 2008 (ďalej len „OZ“) a Smernicou Rady   č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.   Súd mal za to, že medzi oprávneným a povinnou sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah,   na ktorý je potrebné použiť spotrebiteľské právo. Uviedol, že zmluva o úvere je zmluvou   o spotrebiteľskom úvere, ktorá musí obsahovať aj náležitosti ustanovené v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, medzi ktoré patrí aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Keďže zmluva tento údaj neobsahuje rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinnú aj   na zaplatenie nedovoleného plnenia. Uviedol tiež, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z rozhodcovskej doložky, ktorá bola podrobená súdnej kontrole podľa kritérií,   na ktorých je založený inštitút neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doložka v posudzovanej veci znemožňuje voľbu povinnej dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu oprávnený. Ak aj rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu. Spotrebiteľovi tak nie je možné poskytnúť ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným dodávateľ. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že rozhodcovská doložka neodporuje ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako

  3  

4Oboer/175/2013

  4OboE/41/2013

oprávnený spotrebiteľ, čo však nie je tento prípad. Mal tiež za nepochybné, že spotrebiteľ  

si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal, ale bola veriteľom vopred pripravená a dlžník

mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť. Rozhodcovská doložka je  

v neprospech povinnej ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko

v prípade riešenia sporov by bol miestne príslušný súd, v ktorého obvode je bydlisko

povinnej, čo neplatí v prípade rozhodcovského konania. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené

dôvody súd prvého stupňa posúdil rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku

spotrebiteľskej zmluvy. Zmluva pritom obsahuje aj ďalšie neprijateľné podmienky a jednou  

z nich je aj dohoda o úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy.

Rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi,

pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul vychádza  

z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. V závere súd prvého stupňa konštatoval,

že na rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je potrebné aplikovať  

§ 53 ods. 5 OZ, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná podmienka je

neplatná.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený a z dôvodu, že

napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca nemienil odvolaniu vyhovieť

(č. l. 43) bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej len „O. s. p.“) predložené Krajskému súdu v Nitre ako súdu odvolaciemu. Tento

prejednajúc vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa  

§ 214 ods. 2   O. s. p. svojím uznesením č. k. 26CoE/31/2013-45 zo dňa 27. 03. 2013

odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako

vecne správne potvrdil. Súčasne poukázaním na § 36 ods. 5 EP zamietol návrh oprávneného

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. majúc za to, že predbežné

(prejudiciálne) otázky citované oprávneným si na základe konštantnej judikatúry vie súd

vyriešiť sám a tieto nemajú právnu relevanciu pre danú vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť

jeho výsledok.

Odvolací súd poukázaním na § 45 ods. 1, ods. 2 ZoRK, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1  

písm. g/, § 58 ods. 1 EP, § 53 ods. 1 veta prvá OZ, § 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. konštatoval

správnosť zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie,

že medzi účastníkmi konania sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné

aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve. Poukázaním na uznesenie Ústavného súdu

  4  

4Oboer/175/2013

  4OboE/41/2013

Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13. 09. 2011 súvisiace s problematikou

neprijateľnej rozhodcovskej doložky citujúc zároveň rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 3Cdo/164/1996 zo dňa 27. 01. 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí pod č. R 58/1997 odvolací súd za správny vyhodnotil postup prvostupňového

súdu, keď v zmysle § 45 ods. 2 ZoRK preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere

č. 4381545 zo dňa 26. 03. 2008, a to v súlade s ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské

vzťahy, pretože predmetná zmluva môže obsahovať viaceré neprijateľné podmienky.

Odvolací súd vyslovil názor totožný s názorom prvostupňového súdu v napadnutom uznesení,

že jednou z neprijateľných podmienok je aj samotná rozhodcovská doložka (bod 17

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru), nakoľko akákoľvek rozhodcovská doložka  

bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom

a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 OZ neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech

spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa  

§ 53 ods. 5 OZ neplatná. Značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech

spotrebiteľa aj odvolací súd vzhliadol v nerešpektovaní právnej úpravy ochrany spotrebiteľa

(úrok z omeškania nepriaznivejší pre spotrebiteľa, § 54 ods. 1 OZ) ako aj v tom, že

spotrebiteľovi bolo odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný

prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky. Posudzovaná podmienka zároveň nebola individuálne

dojednaná, táto je súčasťou vopred predtlačených ustanovení zmluvy o úvere v bode 17.

Povinná tak rozhodcovskú doložku nemohla nijakým spôsobom ovplyvniť, mohla zmluvu iba

ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd celý postup od rozhodcovskej doložky až

po rozhodcovský rozsudok označil za prejav zneužitia práv dodávateľa, ktorý si takýmto

postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy.

Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky vyhodnotil

  5  

4Oboer/175/2013

  4OboE/41/2013

odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa,

z dôvodu ktorého bolo dôvodné aplikovať ust. § 45 ods. 1 a 2 ZoRK v spojení s § 57 ods. 1

písm. g/ EP. Uviedol, že súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu,

ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal

byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov

konania.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 04. 2013.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného

na prerušenie konania podal oprávnený odvolanie (č. l. 67 - 68) argumentujúc, že súd mu

svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení  

s § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p. - správne malo znieť „písm. f/“), ďalej, že napadnuté

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.),

keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s ust. § 36 ods. 5 EP, súčasne, že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietol, že Krajský súd v Nitre ho

nesprávne poučil o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

odvolaním. Má za to, že za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne,

porušujúce jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Na základe uvedeného oprávnený navrhol uznesenie odvolacieho súdu v označenom rozsahu

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podal oprávnený (ďalej

tiež ako „dovolateľ“) aj dovolanie argumentujúc tým, že:

a/ súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení  

s § 237 písm. a/ O. s. p.),

  6  

4Oboer/175/2013

  4OboE/41/2013

b/ v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237

písm. d/ O. s. p.),

c/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2  

písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p.),

d/ vo veci konajúce súdy svojím postupom odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom

(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že nezohľadnili jeho

námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania

a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec bola vnútroštátnym súdom

rozhodovaná na základe správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva

Európskej únie,

e/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie  

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože

nesprávne interpretoval a aplikoval § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002  

Z. z., § 53 ods. 4 OZ ako aj ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS (§ 241 ods. 2 písm. c/

O. s. p.).

Dovolateľ svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinul (č. l. 53 - 60).

Na základe tvrdení uvedených v dovolaní dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súčasne navrhol konanie prerušiť podľa § 109  

ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy  

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval  

v podanom dovolaní. Navrhol tiež, aby dovolací súd postupoval podľa § 243 O. s. p.  

a rozhodol o odložení vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu. Dovolateľ si zároveň

uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.

Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrili.

I.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Najvyšší súd SR“ alebo

„najvyšší súd“) skúmal najskôr, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže

  7  

4Oboer/175/2013

  4OboE/41/2013

konať o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre v časti jeho výroku

o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci bol

účastníkom konania už v mnohých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach  

pred Najvyšším súdom SR, v ktorých tak ako aj v tomto prípade podal odvolanie proti

rozhodnutiam odvolacích súdov, ktorými zamietli jeho návrhy na prerušenie konania.

Najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach zastavil (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 5CoE/30/2013 z 09. 07. 2013, sp. zn. 3CoE/43/2013 zo 06. 08. 2013, sp. zn.

4CoE/40/2013 z 22. 08. 2013, sp. zn. 6Co/48/2013 z 11. 09. 2013, sp. zn. 3OboE/39/2013

z 13. 08. 2013, sp. zn. 4OboE/7/2013 z 31. 10. 2013, sp. zn. 4OboE/27/2013 z 30. 12. 2013,

sp. zn. 4OboE/112/2013 z 31. 01. 2014 a ďalšie) zdôrazniac skutočnosť, že odvolaním možno

napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a Najvyšší súd SR na rozhodnutie o odvolaní

smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2  

O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd SR na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach

poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa s právnymi závermi v nich vyjadrenými

stotožňuje v celom rozsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR  

na prejednanie odvolania oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre ako súdu odvolacieho v časti výroku,

ktorým zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania zastavil (§ 103 a 104 ods. 1  

O. s. p.).

II.

Najvyšší súd

SR ďalej ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že

dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre podal oprávnený včas zastúpený

v dovolacom konaní v súlade s § 241 ods. 1 vetou druhou O. s. p. skúmal, či je dôvodný jeho

návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Aj k tomuto návrhu oprávneného sa Najvyšší súd SR vyjadril vo viacerých iných,

skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval

v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd uvádza rozhodnutia sp. zn.  

3Cdo/349/2012 a 3Cdo/409/2012 obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn. 4Oboer/169/2013

  8  

4Oboer/175/2013

  4OboE/41/2013

a 6Cdo/299/2012 obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach

poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej

veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie síce má právomoc vydať

rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti

a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie, pokiaľ ale

procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ O. s. p. má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva nie je žiadny dôvod  

pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína  

aj Smernica 93/13/EHS, z určujúceho hľadiska však zo strany súdov nižších stupňov išlo

o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka  

a Exekučného poriadku). S poukazom na uvedené dovolací súd návrh oprávneného  

na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

III.

V ďalšom Najvyšší súd SR bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľom napadnuté uznesenie však

nevykazuje znaky žiadneho z nich, preto dovolanie oprávneného podľa § 239 ods. 1 a 2  

O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237  

O. s. p. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád v dovolacom konaní najavo nevyšla, preto prípustnosť jeho dovolania

nevyplýva ani z týchto ustanovení O. s. p.

Najvyšší súd opäť pripomína, že k obsahovo rovnakým námietkam oprávneného,  

z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť svojho dovolania podaného  

  9  

4Oboer/175/2013

  4OboE/41/2013

v preskúmavanej veci sa vyjadril vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych

veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako

príklad uvádza najvyšší súd už skôr spomenuté rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/349/2012  

a 3Cdo/409/2012 obidve zo dňa 30. 09. 2012, sp. zn. 4Oboer/169/2013 a 6Cdo/299/2012

obidve zo dňa 31. 10. 2013, na ktoré najvyšší súd v podrobnostiach poukazuje s tým,

že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach (ako aj v ďalších rozhodnutiach

iných senátov obchodnoprávneho aj občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

zverejnených na webovom sídle Najvyššieho súdu SR v kategórii „Rozhodnutia“) sú plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd SR konštatoval,

že:

1.

prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)  

je daná len vtedy, ak súd rozhodol o veci, o ktorej nemal rozhodnúť. Rozhodovanie

súdov v exekučných veciach však vyplýva priamo zo zákona (viď napr. ust. § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 EP),

2.

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.

(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/205/2011 z 01. 02. 2012 a tiež

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 254/2012 z 13. 06.

2012),

3.

ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu;

v danom prípade však návrh na vykonanie exekúcie podaný bol,  

4.

nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 EP) vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie

(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ust. § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je

postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu,

5.

rovnako nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie exekúcie

  10  

4Oboer/175/2013

  4OboE/41/2013

pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný nevykonal  

na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne, teda aj  

bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného

môže exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky

(vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,

6.

ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a oprávnenému neznemožňuje možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O. s. p.). Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Právne závery uvedené pod bodmi 1 až 6 zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej

veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská  

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 OZ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolací súd osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov (tak

prvostupňový ako aj súd odvolací) nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď podľa zákona

tak boli povinné urobiť, poukazuje na skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj samotný

oprávnený, a to, že zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. 08. 2012 bol novelizovaný

Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie §-u 57 EP doplnil o odsek 5, v zmysle ktorého súd

nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. V predmetnej veci súd

prvého stupňa postupom podľa § 45 ods. 1 a 2 ZoRK v spojení s § 57 ods. 1 písm. g/ EP

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, a to uznesením zo dňa 05. 09. 2012 (č. l. 18).

I keď súd prvého stupňa nenariadením pojednávania pochybil, má dovolací súd za to, že

zrušením rozhodnutí súdov nižších stupňov by sa nedosiahol všeobecný účel dovolania,

keďže v ďalšom konaní by súd už pojednávanie nariadiť nemusel (odsek 5 §-u 57 bol

zákonom č. 335/2012 Z. z. účinným od 01. 01. 2013 z Exekučného poriadku vypustený).

Pokiaľ ide o postup odvolacieho súdu, tento postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2  

O. s. p., keď o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci

  11  

4Oboer/175/2013

  4OboE/41/2013

nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p.

a rovnako nebol splnený ani jeden z ďalších dvoch dôvodov (podľa písm. b/ a c/ O. s. p.),  

pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného

dôvodu bolo nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu.

Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2  

písm. b/ O. s. p. (tzv. relatívny dovolací dôvod) a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací

súd uvádza, že dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení

súdov, vrátane nepreskúmateľnosti ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012)

a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012) nie sú

vady konania v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania preto nezakladajú.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie

oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady

uvedené v § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady v zmysle citovaného

ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dovolanie

oprávneného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska

jeho vecnej správnosti.

IV.

Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že konanie o jeho odvolaní muselo byť

zastavené, preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania povinnej (§ 224 ods. 1  

O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnej

povinnej právo na náhradu trov konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom

konaní nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1

O. s. p.). Najvyšší súd SR však povinnej náhradu trov týchto konaní nepriznal, pretože jej

v odvolacom ani dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

  12  

4Oboer/175/2013

  4OboE/41/2013

P o u č e n i e :

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.  

V Bratislave, 25. júna 2014

  JUDr. Gabriela Mederová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habanova