4Obo/7/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Mederovej a členiek senátu JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Viery Pepelovej v spore žalobcu: Q. M., nar. XX. V. XXXX, bytom D. XX, S., zastúpený Mgr. Matejom Múdrym, advokátom, so sídlom Bavlnárska 317/16, Trenčín, proti žalovanému: Jozef Vydrnák, so sídlom Mierové námestie 83/55, Nemšová, IČO: 11 975 911, zastúpený JUDr. Jánom Legerským, advokátom, so sídlom Nám. Sv. Anny 15/25, Trenčín, o ochranu proti nekalej súťaži, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 7Cb/37/2000-611 z 27. októbra 2015, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 7Cb/37/2000-611 z 27. októbra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 7Cb/37/2000-611 z 27. októbra 2015 žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania 7.063,88 Eur, z toho trovy právneho zastúpenia 6.864,72 Eur a povinnosť zaplatiť vzniknuté trovy štátu vo výške 307,11 Eur.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol potom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3Obo/34/2007-430 z 31. mája 2007 odvolanie žalobcu odmietol ako oneskorene podané a na základe odvolania žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým určil žalovanému zdržať sa pri svojej podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti používať manipulačnú plošinu opatrenú nájazdom, ktorá je súčasťou zariadenia na výrobu stavebných prvkov a je chránená úžitkovým vzorom žalobcu č. 2789 registrácia Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ÚPV SR“), v časti priznania práva žalobcu uverejniť výrok rozsudku v Trenčianskych novinách a v Nemšovskom spravodaji zvýrazneným typom písma na trovy žalovaného, ako aj v časti výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. V časti, v ktorej odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie poukázal na to, že zhodnosť predmetných zariadení posudzoval súd prvej inštancie iba vo vzťahu k ich určitému komponentu a vzhľadom na túto skutočnosť bude potrebnédoplniť dokazovanie aj o námietku žalovaného, podľa ktorej je sporná súčasť zariadenia technicky riešená iným spôsobom a nezávisle na zariadení žalobcu bola zhotovená už v marci v roku 1999. Ďalej poukázal na to, že je potrebné jednoznačne ustáliť, či konanie žalovaného je nekalosúťažným konaním a v nadväznosti na toto posúdenie určiť rozsah, formu a spôsob uverejnenia rozhodnutia v novinách. Výrok, ktorým bolo odvolanie žalobcu odmietnuté bol napadnutý dovolaním a dovolací súd uznesením č. k. 1ObdoV/64/2007-459 z 30. septembra 2009 uznesenie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie s tým, že odvolanie žalobcom bolo podané včas. Následne uznesením odvolacieho súdu č. k. 5Obo/112/2009-465 z 30. novembra 2010 bol rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 7Cb/37/2000-358 z 23. marca 2005 aj v jeho zamietavej časti zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

3. Súd prvej inštancie vec opätovne prejednal a konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal ochrany pred nekalou súťažou. Zmeneným petitom žaloby žiadal, aby súd určil žalovanému zdržať sa pri podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti používania zariadenia na výrobu stavebných prvkov, úžitkový vzor žalobcu č. 2789 registra ÚPV SR a že žalovaný je povinný poskytnúť žalobcovi peňažné zadosťučinenie v sume 165.969,59 Eur (5.000.000,- Sk). Ďalej žiadal, aby súd v rozsudku umožnil žalobcovi právo uverejniť rozsudok na trovy žalovaného v Trenčianskych novinách a v Nemšovskom spravodaji. Ďalším výrokom, aby súd určil predbežnú vykonateľnosť výroku, ktorým sa má žalovaný zdržať pri podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti využívania zariadenia na výrobu stavebných prvkov úžitkový vzor žalobcu č. 2789 registra ÚPV SR. Opodstatnenosť podanej žaloby videl v tom, že je majiteľom úžitkového vzoru č. 2789 registra ÚPV SR, na ktorom vyrábal betónové výrobky, pričom žalovaný pre výrobu svojich betónových výrobkov používa rovnaké zariadenie, ktoré nemohol vyvinúť svojou duševnou činnosťou absolútne nezávisle od žalobcu. Poukázal na to, že žalobca a žalovaný podnikajú v jednej obci, sú susedia, ich prevádzky sú oddelené iba plotom a vyrábajú tie isté výrobky. Žalovaný nepreukázal, že pred vznikom práva prednosti v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 478/1992 Zb. využíval technické riešenie chránené úžitkovým vzorom, čím sa dopustil nekalosúťažného konania, konal v rozpore s dobrými mravmi súťaže mimo uvedeného aj tým, že výrobu betónových výrobkov začal bez náležitého oprávnenia, čím získal pre seba výhodu na úkor žalobcu. Konanie žalovaného privodilo žalobcovi ujmu, lebo žalovaný mu odlákal zákazníkov a dopustil sa parazitovania na povesti jeho podniku. Zdôraznil, že s výrobou betónových prvkov začal dávno pred žalovaným, mal vybudovanú firmu a práve žalovaný v danej lokalite využil jeho povesť. Mimo parazitovania na povesti jeho podniku sa žalovaný dopustil nekalej súťaže aj napodobením cudzích výrobkov a vyvolaním nebezpečenstva zámeny s jeho výrobkami.

4. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že sporové strany podnikali ako fyzické osoby. Žalovaný vyrábal stavebné prvky od roku 1999, čomu nasvedčujú vystavené faktúry (na č. l. 282 až 287 spisu). V konaní bolo ďalej preukázané, že žalobca na výrobu stavebných prvkov využíval zariadenie, ktoré si skonštruoval sám, na ktoré dňa 11. septembra 2000 podal ÚPV SR prihlášku úžitkového vzoru s názvom Zariadenie na výrobu stavebných prvkov. ÚPV SR vydal dňa 13. novembra 2000 osvedčenie o zápise úžitkového vzoru do registra podľa § 11 ods. 1 zákona č. 478/1992 Zb. ako úžitkový vzor č. 2789, ktorý podľa vyjadrenia ÚPV SR z 3. marca 2005 je platný minimálne do 11. septembra 2007.

5. Zo záveru znaleckého posudku, ktorý vypracoval Ing. Q. M. vyplynulo, že pri zhotovení zariadení na výrobu stavebných prvkov používaných žalobcom a žalovaným bolo použité zhodné technické riešenie, nakoľko 93 % prvkov konštrukcie oboch zariadení je rovnakých a použitých v rovnakom množstve a 2 prvky použité iba na zariadení žalobcu nemenia zásadným spôsobom konštrukciu stroja. Avšak zároveň znalec dodal, že všeobecne každé zariadenie na výrobu stavebných prvkov, aby mohlo byť funkčné, musí obsahovať 7 konštrukčných prvkov, a to: formu, úchyt formy pre jej upevnenie k zdvíhaciemu mechanizmu, vibračný mechanizmus, mechanizmus na zdvih formy po vyrobení tvárnice, na pojazd polohy (pojazd, zdvih formy, vibračný mechanizmus), prvky na ovládanie pohonov mechanizmu.

6. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 1, § 9, § 11 ods. 1 § 12 ods. 1 a § 13 ods. 1 zákona č.478/1992 Zb. o úžitkových vzoroch v znení neskorších predpisov a § 44 ods. 1, 2, § 47 písm. c/, § 48 a § 50 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. Konštatoval, že zo svedeckých výpovedí sa nepotvrdilo tvrdenie žalobcu, že žalovaný stroj na výrobu stavebných prvkov zostrojil a vyhotovil odkopírovaním strojného zariadenia žalobcu. Svedkovia, ktorí pred súdom vypovedali uviedli, že strojné zariadenie bolo zhotovené z predlohy strojného zariadenia, ktoré vlastní pán X. A.. Súd prvej inštancie vzhľadom na znalecký posudok, svedeckú výpoveď pána X. A., ako aj výpovede ostatných svedkov mal za preukázané, že stroj na výrobu stavebných prvkov si žalovaný zostrojil bez toho, aby k tomu potreboval vidieť zariadenie žalobcu. To sa týka aj nájazdovej plošiny, pretože tak, ako to vyplýva zo svedeckej výpovede X. A., tento si nájazdovú plošinu zostrojil sám podľa odporučenia kamaráta. Pokiaľ sa týka stavebných prvkov vyrábaných na strojnom zariadení je možné ustáliť, že stavebné prvky aké vyrábali žalobca a žalovaný boli dávno známe a vyrábali sa bežne na území bývalého Československa.

7. Súd prvej inštancie konštatoval, že všeobecný súd v rámci posudzovania predbežnej otázky je povinný skúmať, či úžitkový vzor spĺňa resp. spĺňal podmienky novosti a priemyselnej využiteľnosti, pričom v danom prípade dospel k záveru, že úžitkový vzor č. 2789 registrovaný ÚPV SR nespĺňal podmienky novosti.

8. Súd prvej inštancie sa zaoberal tvrdením žalobcu, že žalovaný zhotovil stroj podľa jeho vzoru a dospel k záveru, že i v tomto prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Svedkovia vypočutí v konaní nepotvrdili, že vzorom pre výrobu stroja bol stroj žalobcu. Práve naopak, v konaní svedkovia potvrdili, že stroj na výrobu stavebných prvkov bol zhotovený podľa zariadenia pána A., ktorý takýto stroj vlastnil 20 rokov pred výrobou stroja žalovaným. V konaní sa nepotvrdilo ani tvrdenie žalobcu, že žalovaný začal s výrobou plotových tvaroviek až po tom, čo žalobca mal časť zariadenia na výrobu stavebných prvkov chránenú úžitkovým vzorom č. 2789 registráciou UPV SR zo dňa 13. novembra 2000. Tieto skutočnosti vyplývajú zo svedeckých výpovedí, ako aj z faktúr, ktoré žalovaný vystavil v lete v roku 1999. Žalovaný preukázal, že už v roku 1999 mal spôsob výroby stavebných prvkov vylepšený nájazdovou plošinou, ktorú pre žalovaného zhotovili L. a Q. X., Q. V. a W. Q. súčasne so strojom na výrobu stavebných prvkov. Súd mal na základe uvedeného za preukázané jednak to, že žalovaný zhotovil svoje zariadenie na výrobu stavebných prvkov nezávisle od vzoru žalobcu, a tiež mal za preukázané aj to, že toto zariadenie začal používať ešte skôr, ako žalobcovi vzniklo právo prednosti podľa § 9 ods. 1 zákona č. 478/1992 Zb. Dôkazom sú faktúry č. 99083 zo dňa 2. augusta 1999, č. 99074 zo dňa 19. júla 1999, keď žalovaný odberateľom dodal betónové stĺpiky a betónové kvádre, čo vyplýva aj z faktúry č. 99067 zo dňa 25. júna 1999.

9. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalovaný sa dopustil nekalej súťaže. Žalobca síce tvrdil, že žalovaný sa dopustil vyvolania nebezpečenstva zámeny napodobovaním, avšak svoje tvrdenie v konaní nepreukázal. Výrobky žalobcu boli vysoké 215 mm, pričom výrobky žalovaného mali výšku 200 mm, oba výrobky boli výškovo rozdielne, čo vylučuje zameniteľnosť. Pri rozdielnej výške je prirodzené, že je rozdielna aj váha. Pokiaľ sa týka skutkovej podstaty parazitovania na povesti, tak žalobca síce tvrdil, že tohto nekalosúťažného konania sa mal žalovaný dopustiť tým, že atesty žalobcu použil žalovaný na svoje výrobky a poskytol ich svojim zákazníkom, ale toto tvrdenie tiež nepreukázal. Pokiaľ sa týka skutkovej podstaty zľahčovania, tak toto nekalosúťažné konanie bližšie nešpecifikoval, len vo všeobecnosti uviedol, že sa ho žalovaný dopúšťa, a tým napĺňa skutkovú podstatu generálnej klauzuly nekalosúťažného konania. Žalovaný sa nekalosúťažného konania tak, ako ho charakterizoval a opísal žalobca nedopúšťal a žalobca nepreukázal naplnenie niektorej zo skutkových podstát nekalej súťaže ani generálnej klauzuly. Prvou podmienkou generálnej klauzuly § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka je, že ide o konanie v hospodárskej súťaži. Táto podmienka bola splnená, keďže žalobca aj žalovaný boli subjekty hospodárskej súťaže. Ďalšou podmienkou je, že ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi súťaže, ktorá nebola splnená. Žalobca nepreukázal, že žalovaný sa dopustil nekalosúťažného konania, nepreukázal, že žalovaný zhotovil stroj podľa jeho stroja (bolo preukázané, že ho zhotovil podľa vzoru pána Z. a A.), nepreukázal, že žalovaný vyrábal zhodné stavebné prvky (bolo preukázané, že výrobky žalovaného sú menšie a ľahšie), nepreukázal, že žalovaný sa dopúšťal zhľahčovania tým, že ponúkal výrobky za polovičnú cenu (bolo preukázané, že výrobky žalovaného boli menšie a už len z tohto dôvodu mohla byťcena nižšia) a nepreukázal, že žalovaný používal atesty žalobcu pre svoje výrobky, a tým parazitoval na povesti žalobcu. Vzhľadom k tomu, že súd zamietol žalobu ohľadne nekalosúťažného konania, bolo potrebné zamietnuť aj výrok týkajúci sa peňažného zadosťučinenia vo výške 165.969,59 Eur (5.000.000,- Sk), ako aj výrok, ktorým mal žalobca právo uverejniť rozsudok na trovy žalovaného v miestnych novinách a výrok týkajúci sa predbežnej vykonateľnosti rozsudku, pretože tieto výroky úzko súviseli. 10. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“), keď úspešnému žalovanému priznal ich náhradu, pričom trovy právneho zastúpenia spolu predstavujú sumu 6 864,72 Eur a zaplatený súdny poplatok za odvolanie vo výške 199,16 Eur. O náhrade preddavkovaných trov štátu - svedočného a znalečného spolu v sume 307,11 Eur (9 252 Sk) rozhodol súd prvej inštancie tak, že zaviazal neúspešného žalobcu k ich náhrade.

11. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ namietal, že súd nerozlišoval medzi rôznymi druhmi betónových prvkov, t. j. rozlíšenie na tzv. stavebné a záhradné (iné) prvky, pričom z vykonaného dokazovania nebolo sporné, že v roku 1999 nemohol žalovaný vyrobiť a predávať betónový stavebný prvok, ktorého ochrana je predmetom tohto konania a ktorý bol vyrobený na stroji, ktorého ochrany sa odvolateľ domáha. Žalovaný získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť „výrobu stavebných prvkov z betónu“ až 3. júla 2000, a teda jednoznačne nebol v roku 1999 oprávnený vyrábať a predávať akékoľvek betónové stavebné prvky. Namietal, že súd prvej inštancie svoj názor na skutkový stav založil výlučne na výpovediach svedkov, ktorí však všetci boli spriaznení so žalovaným, keďže boli jeho bývalí a dokonca aj súčasní zamestnanci. Ďalej odvolateľ uvádzal, že stroj žalovaného vraj mal vychádzať z technického riešenia stroja p. A. st. Syn p. A. st. na pojednávaní tvrdil, že v čase návštevy žalovaného u jeho otca zariadenia určite nemalo, okrem iného, nájazdovú plošinu, keďže túto dorobil svedok p. A. ml. v roku 2002, pričom vychádzal z odporúčaní p. Z., ktorý do roku 2000 bol zamestnaný u odvolateľa. Čiže aj časť technického riešenia stroja p. A. st. pochádza z nápadu odvolateľa chráneného úžitkovým vzorom. Navyše ani jeden zo svedkov nepotvrdil alebo neuviedol, že videl stroj p. A. st. V konaní nebola nijakým spôsobom preukázaná a vysvetlená konštrukcia stroja p. A. st. a ani z iného dokumentu, náčrtu, plánu, posudku nevyplýva, že by stroj p. A. a stroj žalovaného boli podobné. Zdôraznil, že znalec Ing. Q. M. konštatoval, že nielen stroje sú totožné, ale aj konečné výrobky z týchto strojov sú rovnaké. Súd sa však zhodnosťou výrobkov zaoberal len okrajovo, rovnako ako sa zaoberal okrajovo celkovým technickým riešením stroja odvolateľa, ktorý je ako celok chránený úžitkovým vzorom. Súd prvej inštancie sa tiež nezaoberal tým, že skutkové podstaty nekalej súťaže je možné naplniť aj iným spôsobom a nemusia súvisieť s registráciou alebo neregistráciou v registroch úžitkových vzorov a dizajnov. Záverom odvolateľ poukázal na skutočnosť, že faktúry vystavené žalovaným v roku 1999 neboli vystavené na stavebné prvky, keďže samotný žalovaný priznal, že formu na stavebné prvky vyrobil až v zime 1999/2000. Namietal, že súd prvej inštancie neskúmal konštrukciu a samotnú existenciu stroja p. A. st., čím nemal možnosť porovnať a preukázať jeho zhodnosť so strojom žalovaného a tiež sa nevenoval zhodnosti výrobkov odvolateľa a výrobkov žalovaného. Odvolateľ taktiež nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že v okolí sú známi ďalší dvaja výrobcovia, keďže p. A. st. a ani ml. sa nikdy nevenovali výrobe stavebných prvkov a p. Z. v roku 1999 pracoval u odvolateľa a podnikať začal až v roku 2002, teda v čase podania žaloby stavebné prvky nevyrábal. Zdôraznil, že žiadal doplniť dokazovanie ohľadom odlišnosti stavebných a záhradných (iných) prvkov a ich možnosti výroby prostredníctvom stroja, ktorého ochrana je predmetom konania, čo však súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné, a preto nedošlo k objektívnemu zisteniu skutkového stavu. Ďalej odvolateľ poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie v roku 2013 rozhodol o potrebe znaleckého dokazovania znalcom z oblasti priemyselného a duševného vlastníctva, avšak na pojednávaní 27. októbra 2015 uznesenie o dokazovaní znaleckým posudkom zrušil, pričom túto skutočnosť nijako nezdôvodnil a nevysvetlil. Zároveň nevysvetlil z akého dôvodu nevyhovel návrhom na dodatočné dokazovanie, ktoré boli vznesené na pojednávaní 27. októbra 2015. Odvolateľ taktiež namietal vo vzťahu k súdom priznanej náhrade trov právneho zastúpenia, že z odôvodnenia nevie určiť náhradu za koľko právnych úkonov a akého druhu priznal súd žalovanému a zakej tarifnej odmeny vychádzal v jednotlivých etapách konania. Napadnutý rozsudok preto v tejto časti považoval za nepreskúmateľný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celkom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný, založený na dostatočne zrozumiteľnej a presvedčivej skutkovej a právnej argumentácii, zodpovedajúcej výsledkom vykonaného dokazovania. Obrana žalovaného, že stroj na výrobu stavebných prvkov, vrátane manipulačnej plošiny opatrenej nájazdom, nezhotovil podľa vzoru žalobcu ale na základe vlastnej činnosti, pričom sa inšpiroval aj obdobným zariadením používaným už dávno predtým inou osobou, bola vykonaným dokazovaním preukázaná. Naopak žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že žalovaný mal stroj zhotoviť podľa zariadenia používaného žalobcom, ktoré bolo po určitú dobu chránené úžitkovým vzorom. Tvrdenia o možnej nehodnovernosti výpovedi svedkov, ktorí sa vyjadrovali k okolnostiam zhotovenia stroja používaného žalovaným sú založené len na subjektívnych úvahách žalobcu. Ďalej žalovaný uviedol, že zhodnosť zariadení v podstatných konštrukčných prvkoch je prakticky nevyhnutná a táto sama o sebe nemôže byť dôkazom nekalosúťažného konania žalovaného alebo zásahu do práva žalobcu ako majiteľa úžitkového vzoru. Podľa názoru žalovaného pre rozhodnutie v tejto veci nie je vôbec potrebné a ani dôvodné zaoberať sa porovnávaním stroja, ktorý používal žalovaný so strojom inej (tretej) osoby, ktorým sa žalovaný pri zhotovení svojho zariadenia inšpiroval. Takisto vykonanie ďalšieho dokazovania považoval žalovaný za bezpredmetné. Žalovaný ďalej tvrdil, že napadnuté rozhodnutie v časti týkajúcej sa náhrady trov konania súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil, pričom v tomto konaní sa nejedná o konanie vo veciach uvedených podľa § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací [podľa § 470 ods. 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)] po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávnenou osobou - stranou sporu (§ 359 C. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 a § 356 C. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

14. Odvolanie žalobcu bolo podané dňa 6. januára 2016. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý upravuje postup súdu pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. Civilným sporovým poriadkom bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Ustanovenie § 470 ods. 1 C. s. p. zakotvuje okamžitú aplikabilitu procesnoprávnych noriem, ktorá znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to i na konania začaté pred dňom účinnosti nového zákona. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, zostávajú zachované. V zmysle uvedeného odvolací súd posudzoval podané odvolanie, ako aj v ňom uvedené odvolacie dôvody, podľa zákona účinného v čase podania odvolania (ustanovenia § 201 a nasl. O. s. p.).

15. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, ktorým zamietol žalobu o ochranu proti nekalej súťaži, keď súd dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný sa nedopúšťal nekalosúťažného konania ako ho opísal žalobca, čím nebola zistená ani existencia dôvodov poskytnutia ochrany proti nekalej súťaži.

16. Žalobca odvolanie odôvodnil odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď namietal, že súd prvej inštancie nerozlišoval medzi stavebnými a záhradnýmibetónovými prvkami, neskúmal konštrukciu a samotnú existenciu stroja p. A., podľa ktorého mal vyrobiť svoj stroj žalovaný a nevenoval sa zhodnosti výrobkov. Ďalej tvrdil, že nevzal do úvahy znalecký posudok a registráciu v registri dizajnov a registri úžitkových vzorov, pričom v tomto smere ani nevykonal potrebné dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na výpovediach zaujatých svedkov. Za nepreskúmateľné považoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti trov konania.

17. Ústavný súd vo svojej judikatúre (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004) vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, a to nielen poukázaním na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a musí byť tiež preskúmateľná v inštančnom postupe. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozsudku, lebo z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. vyplýva povinnosť súdu v odôvodnení stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Po skončení dokazovania súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi, prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam. Ako vyplýva aj z uvedeného, súd sa nemusí zaoberať s každým dôkazom, ale len s takými, ktoré majú pre vec podstatný význam, ale zároveň musí odôvodniť prečo ten konkrétny dôkaz nepovažuje za podstatný pre rozhodnutie vo veci.

18. Žalobca v priebehu konania namietal a zdôrazňoval rozdiel medzi výrobou stavebných a iných ( záhradných) betónových prvkov a v tejto súvislosti namietal skutkový záver súdu, že faktúry žalovaného z júna až augusta 1999 sú dôkazom zostrojenia a používania stroja na výrobu stavebných prvkov žalovaným skôr ako vzniklo žalobcovi právo prednosti v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 478/1992 Zb. Žalobca tvrdil, že položky fakturované žalovaným v roku 1999 nie sú stavebnými prvkami, ktoré mohli byť vyrobené na stroji, ktorý je predmetom konania a navrhol v tomto smere znalecké dokazovanie. Súd prvej inštancie sa s uvedenými podstatnými námietkami žalobcu nevysporiadal a stručne konštatoval s poukázaním na faktúry, že technické riešenie žalobcu chránené úžitkovým vzorom žalovaný využíval už pred vznikom práva prednosti žalobcu. Súd v dôvodoch rozhodnutia nevysvetlil prečo nevyhovel návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania. Z odvolacích námietok žalobcu a obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie 16. apríla 2013 uznesením rozhodol, že nariadi znalecké dokazovanie a následne rozhodol aj o zaplatení preddavku na znalecké dokazovanie. Uznesením z 27. 10. 2015 zrušil uznesenie o doplnení dokazovania znaleckým posudkom ale v dôvodoch napadnutého rozhodnutia svoj neskorší odklon od zvoleného procesného postupu vôbec neodôvodnil. Uvedeným postupom súd prvej inštancie navodil u žalobcu isté legitímne očakávania ohľadom ďalšieho procesného postupu v konaní, kedy sa nesprával tak, ako by bolo možné očakávať od súdu, ktorý mieni doplniť znalecké dokazovanie a vzbudil u žalobcu pochybnosti týkajúce sa správnosti rozhodnutia. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie svojím postupom odňal žalobcovi právo na spravodlivý proces a opodstatnený je odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

19. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ C. s. p. v spojení s ust. § 391 ods. 1 C. s. p. a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude s prihliadnutím na podstatné námietky žalobcu rozhodnúť o jeho návrhoch na doplnenie dokazovania, v kladnom prípade dokazovaniedoplniť a opätovne vo veci rozhodnúť. Pokiaľ návrhu na doplnenie dokazovania nevyhovie, svoj postup vysvetlí dostatočne jasne a zrozumiteľne v súlade s ústavným právom na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd právne závery súdu prvej inštancie neskúmal pre nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.

20. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 420 C. s. p. a contrario).