4 Obo 66/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: JUDr. L. K., Ď., správca konkurznej podstaty úpadcu H., spol. s r. o. v konkurze, J., IČO: X., proti žalovanej: Ing. M. G., P., zastúpená JUDr. R. D., advokátom, M., o zaplatenie 24 231,56 Eur, na odvolanie

žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 81 Cb 155/l997-275 z 1. júna

2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

81 Cb 155/l997-275 z 1. júna 2010   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd napadnutým rozsudkom uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi

24 231,56 Eur s 19,5% úrokom z omeškania od 23. 11. 1995 až do zaplatenia a trovy konania

vo výške 969,26 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Bratislave

z 27. 03. 1997 č. k. 38K 177/96-92 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka H., spol.

s r. o. Žalovaná, spoločníčka žalobcu, dňa 22. 11. 1995 vybrala z účtu úpadcu čiastku

730 000,-- Sk v hotovosti. Na tento účet v peňažnom ústave mala žalovaná podpisové právo.

Napriek výzvam žalobcu uvedenú čiastku žalovaná nevrátila a tvrdila, že v spoločnosti boli

rozpory medzi ostatnými spoločníkmi a žalovanou ohľadne vedenia spoločnosti

a zo spoločnosti mala žalovaná úmysel odísť, s čím však ostatní spoločníci nesúhlasili. Táto

skutočnosť je zistená zo záznamu z valného zhromaždenia úpadcu zo dňa 06. 10. 1995.

Z výpovede konateľa žalobcu súd zistil, že žalovaná spoločnosti – žalobcovi požičala

určitú finančnú čiastku, ktorá bola vedená v účtovníctve ako pôžička spoločnosti, avšak nikdy

nedal súhlas na to, aby si uvedenú čiastku žalovaná vybrala.

Z dohody o finančnom podiele spoločnosti H., spol. s r.o. B. – žalobca, ktorú podpísali

pred notárom dňa 14. 12. 1993 Ing. M. G., RNDr. A. G. a S. J., Ing. J. G. vyplýva, že Ing. M.

G. – žalovaná vloží do spoločnosti hotovosť 330 000,- Sk, z toho 65 000,-- Sk je vklad

do základného majetku spoločnosti a 65 000,-- Sk je odkúpenie podielu na doterajšom

obchodnom majetku spoločnosti od Ing. J. G.. Ďalej na poskytnutie kontokorentného úveru

pre spoločnosť bude ručiť v banke finančnými prostriedkami v čistej výške 263 000,-- Sk (bez

20% zníženia) a zároveň odovzdáva spoločnosti právo na užívanie prenajatých nebytových

priestorov na P., ktoré bude spoločnosť využívať v zmysle zmluvy o nájme. Vklad v hotovosti

a ručenie v banke zloží do 30. 01. 1994. Z týchto prostriedkov v celkovej výške (330 000,--

Sk a 263 000,-- Sk) 593 000,-- Sk sa trvalo zablokuje v spoločnosti 130 000,-- Sk a ostatné

prostriedky v celkovej výške 463 000,-- Sk budú zbavené záväzku byť poskytnuté spoločnosti

iba po vzájomnej dohode spoločníkov rozhodnutím valného zhromaždenia spoločnosti.

Súd skonštatoval, že úpadca je spoločnosťou s ručením obmedzením, teda kapitálovou

spoločnosťou, pretože základnou povinnosťou spoločníka nie je osobná účasť na podnikaní,

ale povinnosť vniesť určitý kapitál. Najvyšším orgánom spoločnosti je valné zhromaždenie,

ktorého oprávnenia a povinnosti sú upravené tak, že rozhoduje o činnosti spoločností o jej

zmenách v spoločenskej zmluve a o celom živote spoločnosti vymedzenej v stanovách

spoločnosti.

Žalovaná nemohla postupovať spôsobom, ako tvrdila, že si vybrala svoj vklad, totiž

bez súhlasu valného zhromaždenia nemôže vybrať žalovaná svoje finančné prostriedky

vložené do spoločnosti alebo pôžičku, ktorú poskytla spoločnosti. Bolo potrebné, aby

postupovala v zmysle § 148 Obch. zákonníka, a to zrušením účasti spoločníka v spoločnosti,

alebo podľa § 149 Obch. zákonníka vylúčením spoločníka, alebo spôsobom, že dôjde k uzavretiu zmluvy o prevode obchodného podielu. Žalovaná takýmto spôsobom

nepostupovala.

Následne žalovaná tvrdila, že spoločnosti poskytla pôžičku a na realizovanie výberu

finančných prostriedkov dostala súhlas konateľa spoločnosti. Tvrdenie Ing. J. G., že si

žalovaná môže vybrať peniaze, však v priebehu pojednávania poprel konateľ spoločnosti

a z dokladov, ktoré boli založené do spisu, vyplýva, že sa spoločnosť domáhala vrátenia

finančných prostriedkov, ktoré vybrala žalovaná. Žalovaná tvrdí, že poskytla pôžičku

úpadcovi a túto skutočnosť chcela preukázať tým, že žalobca poskytne súdu, ako aj

žalovanému hlavnú účtovnú knihu za rok 1993-1995.

Súd uviedol, že v tomto prípade bolo povinnosťou žalovanej preukázať poskytnutie

pôžičky spoločnosti. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma, je možné

ju uzavrieť ústne alebo konkludentných prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy sú: ponechanie

veci na voľné nakladanie, teda aj na spotrebovanie, druhovo určené veci, dočasnosť právneho

vzťahu, povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu a obvykle aj doba vrátenia.

Žalovanej sa v priebehu konania nepodarilo preukázať, že by niektorým z uvedených

spôsobov došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Predloženú dohodu o finančnom podiele

spoločnosti H., spol. s r. o., B., zo dňa 07. 12. 1993 nie je možné považovať

za zmluvu o pôžičke.

V danom prípade zo strany žalovanej nebolo preukázané, že došlo z jej strany

k uzavretiu zmluvy o pôžičke s úpadcom pôžičky, preto súd nepovažoval za potrebné, aby

žalobca zakladal do spisu hlavnú knihu úpadcu za rok 1993-1995.

Súd konštatoval, že nakoľko zo strany žalovanej nedošlo k ukončeniu jej činnosti

v spoločnosti spôsobom podľa § 115, § 148 a § 149 Obch. zákonníka, nemohla žalovaná

za trvania jej účasti v spoločnosti vybrať finančné prostriedky vo výške 730 000,- Sk, pretože

by ich získala plnením bez právneho dôvodu.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému

žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktorá spočíva v zaplatenom súdnom poplatku

vo výške 969,26 Eur (29 200,-- Sk).

Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie v zákonom stanovenej odvolacej

lehote, podľa ust. § 204 ods. 1 O. s. p. Uviedla, že rozhodnutie súdu vychádza z neúplne

zisteného skutočného stavu a z nesprávneho právneho posúdenia. Súd sa žiadnym spôsobom

nevysporiadal s obranou žalovanej, ktorá tvrdila, že žalovanú istinu si vybrala ako sumu

pôžičky, ktorú spoločnosti poskytla. Túto skutočnosť je možno zistiť z účtovníctva

spoločnosti. Tak isto ako žalovaná, poskytli pôžičku spoločnosti aj ostatní spoločníci, ktorí si

však svoju pohľadávku taktiež uspokojili výberom z účtu spoločnosti. Žalobca uviedol, že

nemá k dispozícii hlavnú knihu spoločnosti za roky 1993-1995, pretože konkurz bol

vyhlásený v roku 1997. Tento argument žalobcu súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil.

Tvrdí, že je namieste otázka, na akom základe podal žalobca žalobu a ako vôbec zistil,

že žalovaná vybratú hotovosť použila na svoju potrebu tak, ako to tvrdí a nevložila ju

napríklad do pokladne spoločnosti, prípadne neuhradila záväzky spoločnosti, teda či

pohľadávka vôbec existuje. Ďalej súd neskúmal, či je žalovaná pohľadávka zapísaná

do súpisu konkurznej podstaty úpadcu a či má správca legitimáciu na podanie žaloby. Súd sa

mal oboznámiť s obsahom konkurzného spisu a zistiť, aké podklady boli správcovi

odovzdané. Súd zrejme nič také neurobil, pretože účastníkov konania neoboznámil so svojimi

zisteniami.

Z tohto dôvodu je rozsudok vynesený predčasne a bez riadneho zistenia skutočného

stavu. Okrem iného odôvodnenie rozsudku je nelogické, pretože úvaha súdu o tom, ako mala

žalovaná postupovať, ak chcela naspäť získať svoje finančné prostriedky, požičané

spoločnosti, je z právneho hľadiska nezmysel.

Z procesného hľadiska súd nedal žalovanej ani jej právnemu zástupcovi pred

vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania možnosť vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej

stránke veci v zmysle § 118 ods. 4 O. s.p. Preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne,

ak by zistil, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, rozsudok zmenil,

žalobu zamietol a priznal žalovanej právo na náhradu trov konania.

K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že odvolaním napadnutý

rozsudok považuje za správny, vydaný na základe vyčerpávajúco a riadne vykonaných dôkazov a úplne zisteného skutkového stavu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v zmysle

ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie odvolateľa, podľa § 212 ods. 1

O. s. p., bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že sú

splnené predpoklady pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému

súdu na ďalšie konanie.

Premetom sporu je žalobcom uplatnené právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 24 231,56 Eur s 19,5% úrokom z omeškania od 23. 11. 1995 až do zaplatenia.

V predmetnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky ako sú odvolací už

v zrušujúcom uznesení sp. zn. 3Obo 8/2008 zo dňa 10. 12. 2008 (č. l. 238), vyslovil právny

názor   ohľadne vykonania, resp. doplnenia dokazovania vo veci s tým, že rozhodnutie je

potrebné náležite odôvodniť s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. a článku   46

Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj

iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie

rozhodnutia bez ústneho pojednávania (§ 122 ods. 1 O. s. p.).

Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä

výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb

a právnických osôb, listiny, obhliadka a výsluch účastníkov (§ 125 O. s. p.).

Podľa § 123 O. s. p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.

Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čom vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,

jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje z preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo

presvedčivé (§ 157 ods. 2 O. s. p.). V sporovom konaní, ktoré je ovládané zásadou

dispozičnou a princípom kontradiktórnosti, spravidla súd vykoná dôkazy navrhované

účastníkmi, a len vo výnimočnom prípadoch, s ktorými sa musí však v časti odôvodnenia

rozhodnutia náležite vyrovnať, môže tieto dôkazy nevykonať. Aj keď platí zásada voľného

hodnotenia dôkazov, musí odôvodnenie vyznieť presvedčivo a musí byť taktiež logicky

vyargumentované dôkazmi, týkajúcimi sa zisteného skutkového stavu.

Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, je   súd prvého stupňa viazaný právnym názorom   odvolacieho súdu (§ 226

O. s. p.).

Prvostupňový súd sa v prejednávanej veci neriadil uvedenými zásadami Občianskeho

súdneho poriadku a zároveň neakceptoval vytýkané mu nedostatky konania odvolacím súdom

ohľadne nedostatočného vykonaného dokazovania a arbitrárnosti rozhodnutia.

V novom konaní prvostupňový vzhľadom na rozpornosť uplatneného peňažného

plnenia, ako aj   jeho právnej kvalifikácie, uložil žalobcovi predložiť účtovné doklady

za rozhodné obdobie, a to od r. 1993 až 1995, resp. hlavnú knihu za toto obdobie, čo podľa

vyjadrenia žalobcu nie je problém zabezpečiť ich v lehote určenej súdom (viď. zápisnica

z pojednávania čl. 256, 260). Ďalej súd pojednávanie, konané dňa 04. 12. 2009, odročil

za účelom oboznámenia sa s konkurzným spisom úpadcu H., spol. s r. o., aby zistil, aké

doklady boli správcovi po vyhlásení konkurzu na úpadcu dané do dispozície (č. l. 263).

Prvostupňový súd napriek tomu, že požadované doklady neboli predložené, ani

neoboznámil účastníkov o výsledku obsahu zistených skutočností z konkurzného spisu, dokazovanie v rozpore s ust. § 118 ods. 4 O. s. p. vyhlásil za skončené   a pojednávanie

odročil, avšak len za účelom vyhlásenia rozsudku.

Opätovne rozhodol vo veci bez toho, aby vykonal navrhované dôkazy a ani nedoplnil

dokazovanie v naznačenom smere a v odôvodnení rozhodnutia absolútne neuviedol, prečo

dôkazy nevykonal, a na základe akého skutkového stavu dospel k záveru, že žalovaná vybrala

predmetné finančné prostriedky z účtu žalobcu bez právneho dôvodu, resp., že neposkytla

žalobcovi pôžičku, napriek tvrdeniu žalovanej, že z účtovných dokladov úpadcu je táto

skutočnosť nespochybniteľná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preto napadnutý rozsudok podľa

§ 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p. ).

Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3

O. s. p.).

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

V Bratislave 30. septembra 2011

  JUDr. Alena Priecelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová