4 Obo/62/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

  U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu v 1. rade: C.,   spol. s.r.o., K., IČO: X. v 2. rade: Ing. I. A., nar. 4. februára 1942, B., v 3. rade: H. A., nar. 19. júna 1948, B., v 4. rade: K. Č., nar. 7. júla 1953, T., všetci zastupovaní JUDr. M. Š., advokátom, G., proti žalovanému v 1. rade: Č., a. s., M., IČO: X., v 2. rade: A., s.r.o., C.,

IČO: X. zastúpenému A., s.r.o., so sídlom Z., IČO: X., o určenie neplatnosti kúpnej

zmluvy, na odvolanie žalovaného v 2. rade a žalovaného v 1. rade proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 31. mája 2012, č. k.: 24Cb/183/95-785, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu   v   Bratislave  

z 31. mája 2012, č. k.: 24Cb/183/95-785   z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zo dňa 31. mája 2012,  

č. k.: 24Cb/183/95-785 rozhodol, že kúpna zmluva uzavretá dňa 3. júla 1995 medzi Č.,  

a. s., zahraničná pobočka v SR, Hlavná pobočka Bratislava, L. a H., s.r.o., so sídlom S., IČO:

X., predmetom ktorej je kúpa nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území T.,   2  

obec T., okres T., zapísaných na liste vlastníctva č. X. ako pozemok, parc. č. X., o výmere X.

m2 zastavanej plochy a nádvorí a stavba súp. č. X., postavená na pozemku parc. č. X. v znení

dodatku č. 1 zo dňa 28. septembra 1998, dodatku č. 2 zo dňa 26. augusta 1999 a dodatku č. 3

zo dňa 21. mája 2007, je neplatná.

Žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom v 1. a 4.

rade trovy konania v sume 5 394,77 eur k rukám právneho zástupcu žalobcov.

V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že Krajský súd v Bratislave

rozsudkom zo dňa 9. decembra 2004, č. k.: 24Cb/183/95-308 rozhodol tak, že konanie

ohľadom určenia, že žalovaný pri predaji, zálohu – nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva

č. X., katastrálne územie T., parc. č. X., zastavaná plocha o výmere X. m2, d. č. X., v prospech

spoločnosti H., s.r.o., B. konal protiprávne, čím medzi žalobcom v 1. a 2. rade a žalovaným

vznikol zodpovednostný vzťah, zastavil. Návrh na určenie absolútnej neplatnosti kúpnej

zmluvy zo dňa 3. júla 1995 medzi Č., a. s., zahraničná pobočka v Slovenskej republike,

Hlavná pobočka Bratislava a spoločnosťou H., s.r.o., zamietol a žalobcov zaviazal na náhradu

trov konania. Citoval rozhodnutie Krajského súdu zo dňa 20. septembra 2001, č. k.:

24Cb/183/1995-189, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 17. decembra 2003, sp. zn.: 1Obo/144/2002, zrušené a vec vrátená na nové konanie.

Poukázal na späťvzatie návrhu na začatie konania v ďalšom konaní, predmetom konania

zostalo iba určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Z dôvodu nepreukázaného naliehavého

právneho záujmu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy návrh na začatie konania zamietol

a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. O odvolaní žalobcov proti tomuto

rozsudku, ktorým návrh na určenie absolútnej neplatnosti zamietol, rozhodol odvolací súd

rozsudkom zo dňa 24. júna 2006, č. k.: 6Obo/251/2005-338 tak, že rozsudok Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 9. decembra 2004, č. k.: 24Cb/183/1995-308, v časti, ktorou bola žaloba

zamietnutá potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. S vysloveným

právnym názorom v prvostupňovom rozhodnutí sa nestotožnil a dospel k záveru, že

v predmetnej veci existuje naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O. s. p., lebo vlastník

nehnuteľnej veci, i keď doteraz nie je ešte evidovaná v katastri nehnuteľností, má nového

vlastníka. Konštatoval, že touto určovacou žalobou budú pro futuro vyriešené i ďalšie sporné

otázky.  

  3  

Čo sa týka žalobcu v 1. rade konštatoval, že žalobca ako úverový dlžník nemá v predmetnej

veci vecnú legitimáciu, ktorý si neplnil záväzok z predmetnej úverovej zmluvy, čo žalobcovia

nespochybnili. Za nesporné označil, že žalobcovia v 2. a 3. rade ako spoluvlastníci – ručitelia,

namietajú neplatnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej došlo k realizácii záložného práva,

ktorá záložná zmluva bola taktiež spochybnená. Za podstatné, čo odvolací súd považoval  

za potrebné skúmať, bolo, či došlo k porušeniu ustanovení záložnej zmluvy zo dňa 6. augusta

1993, bodu 7, keďže ust. § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka umožňuje, ak to určuje zmluva,

záložnému veriteľovi (žalovanému) predať záloh aj iným vhodným spôsobom – priamym

predajom. Uviedol, že z bodu 7 predmetnej záložnej zmluvy vyplýva, že v prípade, že

pohľadávka banky v plnom rozsahu nebude riadne a včas uspokojená, banka je oprávnená

podľa svojej voľby, buď podľa § 151f Občianskeho zákonníka, alebo podľa ust. § 299 ods. 2

Obchodného zákonníka, a to po predchádzajúcom upozornení záložného dlžníka predajom

založenej nehnuteľnosti vo verejnej dražbe, alebo priamym predajom inému záujemcovi

vybranému bankou, uspokojiť si svoju pohľadávku. Uviedol, že pokiaľ záložný dlžník

zabezpečí konkrétneho záujemcu pre priamy predaj za hotové za vyššiu cenu, bude banka

akceptovať jeho odporúčanie. Ďalej konštatoval, že žalobcovia poukazujú na porušenia

citovaného ustanovenia bodu 7 záložnej zmluvy žalovaným, nakoľko tvrdia, že zabezpečili

konkrétneho záujemcu pre priamy predaj za hotové za vyššiu cenu a to pána B., ako aj to, že

pán B. mal vyriešiť finančnú situáciu žalobcu v 1. rade a to pristúpením k dlhu. Podľa

odvolacieho súdu však žalobcovia relevantné dôkazy na podporu ich tvrdenia nepreukázali

(zmluvu o pristúpení k dlhu žalobcu v 1. rade, ani písomnú ponuku na odkúpenie založenej

nehnuteľnosti). Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný neporušil

ustanovenie bodu 7 záložnej zmluvy a napadnuté rozhodnutie potvrdil a o trovách konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal mimoriadne dovolanie Generálny

prokurátor Slovenskej republiky a navrhol rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave  

zo dňa 9. septembra 2004, č. k.: 34Cb/183/1995-308 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 24. augusta 2006, č. k.: 6Obo/251/2005, v časti ktorou bol návrh

zamietnutý, zrušiť a vec vrátiť na nové konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky podané mimoriadne dovolanie prejednal a dospel

k záveru, že je dôvodné. Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti mimoriadneho

dovolania bolo, či odvolací súd dospel k správnemu záveru, že kúpna zmluva uzatvorená   4  

medzi Č., a. s. a kupujúcim H., s.r.o., je platná, teda či odvolací súd správne konštatoval, že

pri predaji založenej nehnuteľnosti nedošlo k porušeniu bodu 7 záložnej zmluvy. Fakt, že

pohľadávka nebola riadne a včas uspokojená, sporný nie je. Sporným zostáva, či banka

pri priamom predaji založenej nehnuteľnosti postupovala v súlade s bodom 7 záložnej zmluvy

a umožnila záložnému dlžníkovi, aby zabezpečil konkrétneho záujemcu pre priamy predaj

za hotové a vyššiu cenu založenej nehnuteľnosti, za akých podmienok bol predaj bankou

realizovaný. Z listu Č., a. s. zahraničná pobočka, zo dňa 15. mája 1995 je iba zrejmé, za akých

podmienok záložný dlžník založenú nehnuteľnosť predať nemôže. Žalovaný si v tomto liste

jednoznačne vyhradil, že založená nehnuteľnosť nesmie byť predaná za nižšiu sumu, ako

predstavovala výška nesplateného dlhu, ale zo žiadneho dôkazu nie je zrejmé, že žalovaný

oznámil záložnému dlžníkovi, za akých podmienok priamy predaj môže realizovať. Je

pravdou, že cena, za ktorú žalovaný žalovanú nehnuteľnosť predal, predstavovala približne

jednu tretinu ceny uvedenej v znaleckom posudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa

stotožnil s vysloveným právnym názorom v mimoriadnom dovolaní, že pri uspokojovaní

pohľadávky žalovaného priamym predajom založenej nehnuteľnosti nie je jednoznačné, že

nedošlo k porušeniu bodu 7 záložnej zmluvy, ako aj že nebola splnená podmienka predaja

zálohu „iným spôsobom“. Je pravdou, že odvolací súd s otázkou skúmania porušenia bodu 7

záložnej zmluvy zaoberal napriek skutočnosti, že prvostupňový súd túto otázku nezisťoval,

keďže žalobu zamietol iba z dôvodu nepreukázania naliehavého záujmu.

Tento postup odvolacieho súdu dovolací súd nepovažoval za správny. Na základe

takto zisteného skutkového stavu, s poukazom na ust. § 243i ods. 2 O. s. p., v spojení  

s ust. § 243b ods. 2 O. s. p., prvostupňové rozhodnutie v časti, ktorej návrh na začatie konania

zamietol a rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie a uviedol, že Krajský súd v Bratislave sa bude musieť v ďalšom konaní zaoberať

v intenciách záverov dovolacieho súdu, či žalovaný pri uspokojovaní jeho pohľadávky

priamym predajom založenej nehnuteľnosti postupoval tak, že bod 7 záložnej zmluvy

neporušil, resp. či môže preukázať, že predaj založenej nehnuteľnosti zabezpečoval tak, aby

sa jednalo o „iný vhodný predaj“, nielen pre žalovaného.

V novom konaní súd zistil, že návrhom doručeným súdu dňa 19. júla 1995 sa

žalobcovia v 1. až 4. rade domáhajú, aby súd určil realizáciu práva v zmysle záložnej zmluvy

č. 03868/1/1993 zo dňa 6. augusta 1993 a kúpnu zmluvu, ktorá súvisí s realizáciou záložného

práva za neplatnú. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že medzi navrhovateľom v 1. rade   5  

a žalovaným bola uzavretá úverová zmluva, na základe ktorej žalovaný poskytol

navrhovateľovi v 1. rade úver vo výške 1 770 000 Sk s tým, že čiastku 270 000 Sk poskytol

ako úver krátkodobý a zvyšok, 1 500 000 Sk ako úver strednodobý. V časti IV. úverovej

zmluvy bol dohodnutý spôsob splácania, pričom posledná splátka mala byť zaplatená  

do 30. septembra 1994. Úverovou zmluvou zo dňa 30. novembra 1992 žalovaný poskytol

ďalší strednodobý úver v celkovom objeme 3 700 000 Sk s úrokom vo výške 16,5%. V časti

IV. úverovej zmluvy bol dohodnutý spôsob splácania tak, že posledná splátka mala byť

uhradená dňa 20. novembra 1996 vo výške 220 000 Sk. Okrem toho bola medzi žalobcom

a žalovaným uzavretá zmluva o uznaní záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka, ktorou

žalobca uznal svoj záväzok voči žalovanému vo výške 1 500 000 Sk a zaviazal sa ho splácať

jednorázovo do 31. októbra 1993.   Dňa 6. augusta 1993 bola medzi žalovaným a žalobcom

ako záložným dlžníkom uzavretá zmluva o zriadení záložného práva. Podľa bodu 1 tejto

zmluvy sa záložné právo zriadilo na zabezpečenie pohľadávok banky. V čase uzatvorenia

záložnej zmluvy záväzok záložného dlžníka predstavoval sumu 6 270 000 Sk a predmetom

záložného práva bola nehnuteľnosť – prevádzková stavba s príslušenstvom, na Š., k. ú. T.

Podľa znaleckého posudku cena nehnuteľnosti bola stanovená na sumu 8 437 701 Sk. V bode

7 tejto zmluvy je zakotvené, že v prípade ak pohľadávka nebude v plnom rozsahu riadne

a včas uhradená, je banka oprávnená podľa svojej voľby buď podľa § 151f Občianskeho

zákonníka, alebo podľa § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka, a to po predchádzajúcom

upozornení záložného dlžníka predajom založenej nehnuteľnosti vo verejnej dražbe, alebo

priamym predajom inému záujemcovi vybranému bankou, uspokojiť svoju pohľadávku.

Listom zo dňa 15. mája 1995 žalovaný žalobcovi v 1. rade oznámil, že súhlasí s odpredajom

nehnuteľností založených v prospech žalovaného zmluvou o zriadení záložného práva

zo 6. augusta 1993 priamo záložným dlžníkom, za podmienok uvedených v liste. Ďalším

listom z uvedeného dňa žalovaný oznámil žalobcovi v 1. rade odstúpenie od úverových

zmlúv, ako i skutočnosť, že si uplatňuje svoje právo podľa bodu 7 zmluvy o zriadení

záložného práva na nehnuteľnosť zo dňa 6. augusta 1993, č. 03868/1/1193. Dňa 3. júla 1995

bola uzatvorená kúpna zmluva medzi žalovaným, uvedeným v zmluve ako predávajúcim

a spoločnosťou H., s.r.o., so sídlom v B. Táto zmluva bola spísaná vo forme notárskej

zápisnice a účastníci ustálili kúpnu cenu dohodou na sumu 3 029 500 Sk a táto je stanovená

v súlade s posudkom u znalca Ing. M. S.

Žalobcovia v konaní namietali, že žalovaný označený v kúpnej zmluve ako

predávajúci, nikdy nebol vlastníkom predmetu predaja a na takýto predaj nebol skutočnými   6  

vlastníkmi ani splnomocnený. Na realizáciu záložného práva chýbala banke príkazná zmluva,

ktorá mala byť podpísaná medzi žalovaným (záložným veriteľom) a vlastníkmi založenej

nehnuteľnosti. Iba podpísaná záložná zmluva, v ktorej ani neboli podpisy záložcov notársky

overené, neoprávňovala odporcu realizovať predaj nehnuteľnosti, podpísať v zastúpení

spoluvlastníkov kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľnosti a urobiť za nich úkony na vklad  

do katastra nehnuteľností.

Krajský súd v Bratislave ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že konanie žalovaného

bolo kvalifikované ako protiprávne, so všetkými dôsledkami podľa ust. § 33 ods. 2

Občianskeho zákonníka a v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný nebol splnomocnený  

na takýto právny úkon, nemohol previesť vlastnícke právo na kupujúceho, lebo sám nebol

vlastníkom nehnuteľnosti. Pri určovaní ceny bola podľa názoru konajúceho súdu porušená

vyhláška č. 465/1991 Zb. o cene stavieb, pozemkov a trvalých porastov a to konkrétne § 22,

keďže pred uzatvorením kúpnej zmluvy absentoval súhlas Ministerstva financií Slovenskej

republiky v súvislosti so schválením kúpnej ceny. Okrem toho konajúci súd zistil, že žalovaný

v 1. rade postupoval v rozpore s bodom 7 zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti,

keďže žalobca nemal možnosť ponúknuť žalovanému iného vhodného záujemcu na priamy

predaj nehnuteľnosti za vyššiu cenu, nakoľko o predajnej cene nebol vôbec informovaný.

Konajúci súd zistil, že bol zásadný rozdiel medzi cenou nehnuteľnosti v čase založenia

nehnuteľnosti a v čase predaja nehnuteľnosti. Súčasne mal konajúci súd pochybnosť

o platnosti posudku JUDr. Š. K. na podpísanie dodatku č. 2, ku kúpnej zmluve zo dňa 3. júla

1995. Podľa názoru súdu prvého stupňa, žalobcovia v   2. a 3. rade sú spoluvlastníkmi

nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom predaja, ktorý bol realizovaný kúpnou zmluvou,

neplatnosti ktorej sa domáhajú. Podľa názoru konajúceho súdu, od rozhodnutia konajúceho

súdu o tomto návrhu závisí zachovanie alebo strata vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a tým

je preukázaný naliehavý právny záujem žalobcov v 1. až 4. rade na určení neplatnosti kúpnej

zmluvy. Pokiaľ ide o existenciu naliehavosti právneho záujmu

na určovacej žalobe u žalobcov, tento súvisí s jeho záujmom na zachovaní vlastníckeho práva

žalobcu v 2. rade k nehnuteľnosti, nakoľko je možné predpokladať, že tento ako spoločník

bude mať záujem vytvárať dobré podmienky pre obchodné aktivity žalobcu. Súdu bolo

krátkou cestou predložené záverečné písomné vyjadrenie žalovaného v 1. rade  

z   25. apríla 2012, v ktorom sa odporca v 1. rade podobne vyjadril k predmetu sporu.

Žalovaný v 1. rade na pojednávaní dňa 9. decembra 2004 v rámci konania     7  

pod sp. zn.: 24Cb/183/1995, jednak ústne do zápisnice a zároveň v písomnom vyjadrení  

z 1. decembra 2003 podal protinávrh, v ktorom žiadal, aby konajúci súd zaviazal žalobcov

zaplatiť žalovanému v 1. rade sumu vo výške 100 560,98 eur (3 029 500 Sk) s tým, že táto

suma predstavuje pohľadávku žalovaného v 1. rade voči žalobcovi z úverovej zmluvy  

zo dňa 30. januára 1992, ktorý však konajúci súd vylúčil na samostatné konanie. Konajúcemu

súdu bola krátkou cestou predložená písomná záverečná reč žalovaného v 2. rade, v ktorej

odporca v 2. rade uviedol, že žiada žalobný návrh zamietnuť pre neexistenciu naliehavého

právneho záujmu. Z dôvodov, ktoré uviedol vo svojej záverečnej reči je toho názoru, že

žalovaný v 1. rade bol oprávnený predať predmetné nehnuteľnosti žalovanému v 2. rade,

nakoľko podľa bodu 7 záložnej zmluvy bol žalovaný v 1. rade oprávnený predať záloh aj

priamym predajom. Na základe dôvodov, ktoré uviedol, žiadal žalobu odmietnuť ako

nedôvodnú a priznať žalovanému v 2. rade trovy konania a právneho zastúpenia.

K predmetu sporu sa vyjadril aj právny zástupca žalobcov v 1. až 4. rade a žiadal

žalobnému návrhu vyhovieť v celom rozsahu.

Krajský súd v Bratislave v odôvodnení rozsudku uviedol, že po zhodnotení všetkých

dôkazov dospel k záveru, že konaním žalovaného pri realizácii záložného práva došlo

k porušeniu vlastníckych práv vlastníkov založenej nehnuteľnosti, a že kúpna zmluva  

zo dňa 3. júla 1995 svojim obsahom, ale aj účelom odporuje zákonu a obchádza ho a je

v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom k tomuto zisteniu dospel k záveru, že kúpna zmluva

uvedená vo výrokovej časti predmetného rozhodnutia zo dňa 3. júla 1995 je neplatná. Svoje

rozhodnutie oprel o ust. § 80 písm. c) O. s. p. a § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Výrok o trovách konania oprel súd o úspešnosť žalobcov v 1. až 4. rade v spore,

a preto zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcom v 1. až  

4. rade trovy konania vzhľadom na ich úspešnosť v spore podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

a následne aj vyčíslil trovy konania žalobcov v 1. až 4. rade.

Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal odvolanie žalovaný  

v 2. rade, v ktorom navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie

zmenil tak, že návrh zamietne a žalobcov zaviaže uhradiť žalovanému v 2. rade náhradu trov

prvostupňového ako aj odvolacieho konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

  8  

Žalovaný v 2. rade odôvodnil svoje odvolanie tým, že súd prvého stupňa vec

nesprávne právne posúdil (ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.), keď:

- usúdil, že žalobcovia majú v konaní naliehavý právny záujem na určení neplatnosti

predmetnej kúpnej zmluvy (Podľa žalovaného v 2. rade nie je zrejmé, aký naliehavý

právny záujem môžu mať žalobcovia na takomto určení, keď v súčasnosti sú ako

vlastníci zapísaní na liste vlastníctva, ich vlastnícke právo nie je nijakým spôsobom

spochybnené, určenie neplatnosti kúpnej zmluvy k nehnuteľnosti nemôže ovplyvniť

obchodné aktivity žalobcu v 1. rade, ktorý nikdy nebol vlastníkom predmetnej

nehnuteľnosti a nemal v nej ani sídlo a nevyvíja žiadnu činnosť.);

- rozhodoval v rozpore so záväzným právnym názorom dovolacieho súdu (Súd prvého

stupňa sa v rozpore so záväzným právnym názorom dovolacieho súdu zaoberal

otázkou neexistencie plnomocenstva na uzavretie predmetnej kúpnej zmluvy,

neexistencie súhlasu Ministerstva financií Slovenskej republiky a kúpnou cenou ako aj

jej súladu s dobrými mravmi a vôbec sa nezaoberal otázkou vhodnosti predaja

nehnuteľnosti.);

- rozhodol, že na uzavretie predmetnej kúpnej zmluvy žalovaný v 1. rade potreboval

osobitné plnomocenstvo od žalobcov (Žalovaný v 1. rade v tejto súvislosti poukázal  

na ust. § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka a bodu 7 záložnej zmluvy, má za to, že

takýto názor neobstojí a poukázal aj na súčasnú úpravu § 151m ods. 6 Občianskeho

zákonníka.);

- chýbajúci súhlas Ministerstva financií Slovenskej republiky s výškou kúpnej ceny

považoval za dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy (Žalovaný v 1. rade v tejto súvislosti

poukázal na ust. § 40a Občianskeho zákonníka a k otázke relatívnej neplatnosti

právneho úkonu uviedol, že tá pominie, pokiaľ dotknutá osoba dodatočne právny úkon

schváli (ratihabícia), alebo ak dôvod neplatnosti právneho úkonu dodatočne odpadol

(konvalidácia). Ministerstvo financií Slovenskej republiky 19. októbra 1998 dodatočne

výšku kúpnej ceny schválilo, čím bez ohľadu na premlčanie odpadol dôvod relatívnej

neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy. Žalovaný v 2. rade odmieta právny názor, že

nedostatok súhlasu Ministerstva financií Slovenskej republiky s dohodnutou cenou

spôsobuje absolútnu neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy a dovolací súd

v rozhodnutí nekonštatoval, že nedostatok súhlasu Ministerstva financií Slovenskej

republiky automaticky spôsobuje absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Podľa

žalovaného v 2. rade nedostatok súhlasu Ministerstva financií Slovenskej republiky

s výškou kúpnej ceny spôsobil iba relatívnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Žalobcovia sa   9  

neplatnosti kúpnej zmluvy z toho dôvodu dovolali až po uplynutí trojročnej

premlčacej doby. Žalovaný v 2. rade v konaní uplatnil námietku jej premlčania. Súd

prvého stupňa preto pochybil keď určil, že predmetná kúpna zmluva je neplatná

z dôvodu nedostatku súhlasu Ministerstva financií Slovenskej republiky s výškou

kúpnej ceny.);

- zistil, že žalovaný v 1. rade pri uzavretí kúpnej zmluvy postupoval v rozpore  

s bodom 7 záložnej zmluvy (Žalovaný v 2. rade v odvolaní podrobne rozobral túto

otázku a má za to, že predmetná kúpna zmluva nie je neplatná pre rozpor s § 299  

ods. 2 Obchodného zákonníka ani pre rozpor s bodom 7 záložnej zmluvy. Skutočnosť,

že žalobca v 1. rade nevyužil zmluvné oprávnenie a žalovanému v 1. rade neodporučil

vhodného kupujúceho nemôže byť na ťarchu žalovaných a nemôže byť považované  

za porušenie § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka ani bodu 7 záložnej zmluvy.

Poukázal aj na to, že žalobcovia mali možnosť presadiť svoje záujmy a práva avšak

žalovanému v 1. rade žiadneho záujemcu o kúpu nehnuteľnosti neoznámili. K určeniu

výšky ceny dodal, že súd prvého stupňa uvádza, že zistil výrazný rozdiel vo výške

kúpnej ceny v čase založenia nehnuteľnosti a v čase jej predaja. Tento názor zrejme

vychádza z nesprávnej interpretácie znaleckého posudku Ing. M. K. č. 42/1993, ktorý

v spise nie je založený.);

- predmetnú kúpnu zmluvu považoval za uzavretú v rozpore s dobrými mravmi

(Žalovaný v 2. rade opätovne uviedol, že celý proces predaja nehnuteľnosti prebiehal

v súčinnosti s konateľom a spoločníkom žalobcu v 1. rade ako aj podielovým

spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti p. R. Č., a teda nie je zrejmé, ako mohol

byť predaj nehnuteľnosti v rozpore s dobrými mravmi.);

- určil, že žalobca v 1. rade má v konaní aktívnu vecnú legitimáciu (Žalobca v 1. rade

nikdy nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, ani vlastníctvo k týmto

nehnuteľnostiam netvrdil a nebol ani zmluvnou stranou predmetnej kúpnej zmluvy.)

Žalovaný v 2. rade ďalej odôvodnil svoje odvolanie tým, že súd prvého stupňa nevykonal

dôkazy navrhnuté žalovaným v 2. rade, čím neúplne zistil skutkový stav veci (ust. § 205  

ods. 2 písm. c) O. s. p.). K tomu bližšie uviedol, že súd prvého stupňa na pojednávaní  

2. novembra 2011 vyhlásil, že svedectvo p. B. považuje za právne irelevantné, a to  

bez uvedenia dôvodov, ktoré ho k tomuto záveru viedli. Súd prvého stupňa nevykonal dôkaz

– znalecký posudok Ing. M. K. č. 42/1993 zo 7. júla 1993 pričom neuviedol z akých dôvodov.   10  

Žalovaný v 2. rade ďalej odôvodnil svoje odvolanie tým, že súd prvého stupňa nesprávne

vyvodil záver o zásadnom rozdiele ceny nehnuteľnosti v čase založenia a v čase predaja

nehnuteľnosti - z vykonaných dôkazov taký záver nevyplýva; súd prvého stupňa tak dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 205 ods. 2  

písm. d) O. s. p.).

Nakoniec žalovaný v 2. rade odôvodnil svoje odvolanie tým, že rozsudok je

nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov; konanie je zaťažené inou vadou konania, ktorá

mohla mať za následok neprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p.)

a konštatuje, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, čo bližšie v podanom odvolaní aj rozvádza.

Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal odvolanie aj žalovaný

v 1. rade, v ktorom navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie

zmenil tak, že návrh o určenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy ako aj povinnosť

žalovaných v 1. a 2 rade spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania v sume 5 394,77 eur

sa zamieta.

Žalovaný v 1. rade odôvodnil svoje odvolanie tým, že predmetný rozsudok vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, konajúci súd zo skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery, neúplne zistil skutkový stav, z dôvodu nevykonania navrhnutého

dôkazu (svedeckej výpovede p. B.).

Žalovaný v 2. rade poukázal na to, že podľa právnej úpravy zákona č. 162/1995 Z. z.

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny

zákon), vlastnícke práva k nehnuteľnostiam vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom  

do katastra. Právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia správy

katastra. Tým rozhodnutie o neplatnosti kúpnej zmluvy z 3. júla 1995 v znení dodatkov nie je,

podľa názoru žalovaného v 1. rade, podkladom pre vykonanie akejkoľvek zmeny v zápise

vlastníckeho práva žalobcov v 2. až 4. rade k nehnuteľnostiam zapísaných na liste vlastníctva

č. X. v k. ú. T. Rovnako sa nestotožňuje s názorom súdu o existencii naliehavého právneho

záujmu.

Žalovaný v 1. rade ďalej poukázal na ust. § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 299

ods. 2 Obchodného zákonníka a dodal, že platnosť zmluvy o zriadení záložného práva     11  

na nehnuteľnosť č. zmluvy 03868/1/1993 zo 6. augusta 1993, vklad povolený pod V. zo 17.

septembra 1993, ako aj platnosť vzniku záložného práva nebola žalobcami nikdy

spochybnená. Právna úprava záložného práva neukladá podpisy zmluvných strán v záložnej

zmluve notársky overiť. Poukázal aj na to, že dovolací súd nezaviazal Krajský súd

v Bratislave zaoberať sa otázkou súhlasu, resp. splnomocnenia žalobcov pre žalovaného  

v 1. rade predať predmetné nehnuteľnosti v mene žalobcov v 2. až 4. rade, ako aj posudzovať

doklady na základe ktorých konal zamestnanec žalovaného v 1. rade JUDr. Š. K. Kúpna

zmluva z 3. júla 1995 bola spísaná vo forme notárskej zápisnice. V zmysle platnej právnej

úpravy je notár povinný posúdiť pri právnických osobách, či prítomná osoba je oprávnená

konať za právnickú osobu, konajúci notár doklady predložené JUDr. Š. K. na konanie

za žalovaného v 1. rade považoval za postačujúce pre spísanie dodatku č. 2 ku kúpnej zmluve

z 3. júla 1995 vo forme Notárskej zápisnice N 12/99, Nz 125/99 dňa 22. augusta 1999.

Žalovaný v 1. rade ďalej pokračuje, že Krajský súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že

bol zásadný rozdiel medzi cenou nehnuteľnosti v čase založenia nehnuteľnosti a v čase

predaja nehnuteľnosti. Toto tvrdenie zakladá na znení bodu 2 Zmluvy o zriadení záložného

práva na nehnuteľnosť č. zmluvy 03868/1/1993 zo 6. augusta 1993, kde sa uvádza, že

predmetná nehnuteľnosť je popísaná v Znaleckom posudku č. 42/1993 zo 7. júla 1993

vypracovanom Ing. M. K. a bola stanovená na celkovú sumu 8 437 701 Sk. Zo strany

žalobcov uvedený znalecký posudok ako dôkazný posudok do spisu založený nebol. Rovnako

ani žalovaný v 1. rade nedisponuje uvedeným znaleckým posudkom. Jeho obsah nie je známy

a preto sa nedá považovať za dôkazný prostriedok preukazujúci, že uvedené nehnuteľnosti

mali hodnotu 8 437 701 Sk. V spise je založený znalecký posudok Ing. M. S. č. 87/1995,

ktorým bola určená cena nehnuteľnosti na sumu 3 029 500 Sk. V čl. III kúpnej zmluvy sa

výslovne uvádza, že kúpna cena bola stanovená v súlade s týmto znaleckým posudkom,

z čoho podľa žalovaného v 1. rade jednoznačne vyplýva, že kúpna cena bola stanovená riadne

na základe znaleckého posudku.

Žalovaný v 1. rade poukázal na to, že súd nemá odbornú spôsobilosť na určenie ceny

predmetných nehnuteľností a pri jej určovaní musí vychádzať z vypracovaného znaleckého

posudku. Jediný znalecký posudok, ktorý je založený v spise a bol v konaní ako dôkaz

vykonaný je znalecký posudok Ing. S. na sumu 3 029 500 Sk a výška kúpnej ceny

nehnuteľností bola určená práve na základe tohto znaleckého posudku. Vzhľadom k tomu, že

v spise doteraz nebol doložený znalecký posudok z 12. júna 1995 znalca Ing. S.,   12  

vypracovaného na pokyn R. Č., generálny prokurátor nesprávne vyhodnotil, že žalovaný v 1.

rade nepostupoval v súlade s dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného styku,

keď neposkytol možnosť vyjadriť sa ku konkrétnej cene vlastníkom založených

nehnuteľností. Predložením uvedeného znaleckého posudku objednaného R. Č. ako

spoluvlastníkom v podiele ½ založených nehnuteľností, konateľa žalobcu v 1. rade žalovaný

v 1. rade preukázal, že výkon záložného práva priamym predajom za kúpnu cenu 3 029 500

Sk zodpovedá cene, ktorú určili žalobcovia tým, že dali vypracovať znalecký posudok a tým

je vhodný pre všetky zúčastnené osoby a nie iba pre žalovaného   v 1. rade ako záložného

veriteľa.

K súdom tvrdenému porušeniu § 22 vyhlášky č. 465/1991 Zb. o cene stavieb,

pozemkov a trvalých porastov z dôvodu absencie súhlasu Ministerstva financií Slovenskej

republiky so schválením kúpnej ceny pri kúpnej zmluve žalovaný v 1. rade uviedol, že súd

nemôže posudzovať kúpnu zmluvu z 3. júla 1995 samostatne bez zmien uvedených

v jednotlivých dodatkoch (dodatok č.1, č. 2 a č. 3) uzatvorených vo forme notárskych

zápisníc. Krajský súd nie je zaviazaný zaoberať sa otázkou platnosti zmluvy v súvislosti

s nedostatkom súhlasu Ministerstva financií Slovenskej republiky.

Žalovaný v 1. rade poukázal aj na ust. § 40a Občianskeho zákonníka a na to, že

vyhláška č. 465/1991 Zb. je cenovým predpisom a v tejto súvislosti uviedol, že nedostatok

súhlasu Ministerstva financií Slovenskej republiky s výškou kúpnej ceny by spôsobil len

relatívnu neplatnosť kúpnej zmluvy, kde bola zo strany žalovaného v 1. rade uplatnená

námietka premlčania a poukázal aj na to, že uvedená vyhláška bola zrušená k 1. januáru 2000

a následne aj zákonom č. 18/1996 Z. z. od 1. januára 2004.

Žalovaný v 1. rade má za to, že súd v novom konaní už nemal konať v rozsahu návrhu

z 19. júla 1995 a to z dôvodu, že o návrhu v časti realizácie záložného práva už bolo

právoplatne rozhodnuté a jednak z toho dôvodu, že o návrhu uznesením  

č. k.: 24Cb/183/1995-460 zo dňa 26. mája 2009 pripustil zmenu návrhu.

Podľa žalovaného v 1. rade je odôvodnenie rozsudku zmätočné a súd nemal skutkové

podklady pre rozhodnutie, že konaním žalovaného pri realizácii záložného práva došlo

k porušeniu vlastníckych práv vlastníkov založenej nehnuteľnosti, a že kúpna zmluva  

z 3. júla 1995 svojim obsahom, ale aj účelom odporuje zákonu, obchádza ho a je v rozpore   13  

s dobrými mravmi. Krajský súd sa dostatočne neriadil ani intenciami uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k.: 1 MObdo V 18/2007 z 27. novembra 2008 a v konaní ani

nevyhodnotil dôkazy predložené žalovaným v 1. rade a nezaoberal sa ani tým, že kúpna

zmluva z 3. júla 1995 je vo forme notárskej zápisnice.

K odvolaniu žalovaného v 1. rade a odvolaniu žalovaného v 2. rade podali spoločné

vyjadrenie žalobcovia, ktorí navrhli rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. mája

2012, č. k.: 24Cb/183/1995-785, ako vecne správne potvrdiť.

Žalobcovia k odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedli, že jeho striktne formalistický

prístup k úvahe prvostupňového súdu nie je akceptovateľný a k otázke existencie naliehavého

právneho záujmu uviedli, že konanie prebiehajúce na Správe katastra v T. bolo viackrát

prerušené, pretože správa katastra považovala konanie o neplatnosti kúpnej zmluvy

za predbežnú otázku, výsledok posúdenia ktorej je predpokladom pre vydanie rozhodnutia

o povolení vkladu do katastra nehnuteľností. Zároveň dodal, že i napriek jeho zastaveniu, je

v ďalšom konaní V. pre správu katastra rozhodujúce rozhodnutie súdu o neplatnosti kúpnej

zmluvy, čo dostatočne odôvodňuje a preukazuje existenciu naliehavého právneho záujmu

na určení neplatnosti kúpnej zmluvy.

V súvislosti s námietkami žalovaného v 1. rade o požiadavke plnej moci na uzavretie

kúpnej zmluvy, resp. výkon záložného práva, ktorú žalobcovia neakceptujú, poukázali  

na súdne rozhodnutia slovenských i českých súdov (sp. zn.: 3 Obo 113/1999, 33 Ca 193/1993,

10 Ca 158/93) a odbornú literatúru. Zákonné splnomocnenie, resp. oprávnenie záložného

veriteľa konať pri výkone záložného práva v mene záložcu bolo do úpravy záložného práva

výslovne zavedené až novelou Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 1. januára 2003. Preto

majú žalobcovia za to, že námietka nemožnosti označenia žalovaného v 1. rade ako

predávajúceho v kúpnej zmluve je namieste.

K ďalším námietkam žalovaného v 1. rade (dovolací súd nezaviazal Krajský súd

v Bratislave zaoberať sa otázkou súhlasu, resp. splnomocnenia žalobcov pre žalovaného  

v 1. rade predať predmetné nehnuteľnosti v mene žalobcov v 2. až 4. rade a posudzovať

doklady, na základe ktorých konal zamestnanec žalovaného v 1. rade JUDr. Š. K.) žalobcovia

uviedli, že z ust. § 226 O. s. p. nevyplýva, že by prvostupňový súd nemohol posudzovať aj iné   14  

s vecou súvisiace otázky podstatné pre rozhodnutie okrem tých, ktoré sú obsiahnuté

v záväznom právnom názore odvolacieho súdu.

K námietkam žalovaného v 1. rade o nedisponovaní so znaleckým posudkom  

Ing. M. K. č. 42/93 zo 7. júla 1993 žalobcovia uvádzajú, že predmetný znalecký posudok si

banka (žalovaný v 1. rade) priamo vyžiadal pred podpisom záložnej zmluvy, pričom tento

žalobca v 2. rade osobne žalovanému v 1. rade odovzdal.

Žalobcovia majú ďalej za to, že dodatočne udelený súhlas Ministerstva financií

Slovenskej republiky z 19. októbra 1998, nemôže nezabezpečenie súhlasu pred uzavretím

kúpnej zmluvy konvalidovať, čo vyplýva aj z toho, že zmluvu možno vkladovať len do troch

rokov od jej podpisu. Neplatne uzavretú zmluvu nemožno konvalidovať dodatkom.

Za irelevantný považujú aj poukaz žalovaného v 1. rade na zrušenie § 22 vyhlášky  

č. 465/1991 Zb. k 1. januáru 2000, ako aj zrušenie samotnej vyhlášky od 1. januára 2004, a to

vzhľadom na to, že kúpna zmluva bola uzavretá 3. júla 1995, nakoľko sa v slovenskom

právnom poriadku uplatňuje zásada retroaktivity a v čase podpisu Zmluvy vyhláška platila.

K otázke kúpnej zmluvy, ktorá je v znení svojich dodatkov uzavretá vo forme

notárskej zápisnice žalobcovia dodávajú, že jej uzavretie v tejto forme samo o sebe nezaisťuje

platnosť tohto právneho úkonu, ktorá tento úkon osvedčuje.

K odvolaniu žalovaného v 2. rade žalobcovia uviedli, že súvislosť s obchodnou

činnosťou žalobcu v 1. rade je daná tým, že predmetná nehnuteľnosť slúžila v jednej väčšej

časti ako prevádzková budova a v menšej ako administratívna časť a predajňa. K jeho

argumentácii súčasným znením § 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka a možnosťou

analogickej aplikácie pre ust. § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka žalobcovia nesúhlasia

z dôvodu nemožnosti retroaktivity. Žalobcovia ďalej uvádzajú, že dôvod neexistencie súhlasu

Ministerstva financií Slovenskej republiky nemohli uplatniť už v žalobe z 19. júla 1995,

pretože nemali k dispozícii kúpnu zmluvu, ktorou žalovaný v 1. rade predaj zálohu realizoval,

a teda sa o neexistencii súhlasu nemohli dozvedieť. V otázke iného vhodného spôsobu predaja

odkázali žalobcovia na skutočnosti uvedené vo vyjadrení zo 14. mája 2012.

  15  

K osobe p. R. Č. a tvrdeniu, že p. Č. bol podľa výpisu z obchodného registra

konateľom žalobcu v 1. rade až do 17. marca 1996 a žalovanému v 2. rade citovanému ust.

§ 27 ods. 2 Obchodného zákonníka poukázali žalobcovia na komentár k predmetnému

ustanoveniu a uviedli, že právna úprava vychádza z predpokladu, že subjektívna vedomosť

chráni tretiu osobu, avšak nemožno akceptovať tvrdenie, že žalovaný v 1. rade konal v dôvere

v zápis do obchodného registra, keď mu písomne bola oznámená iná skutočnosť.

K názoru žalovaného v 2. rade, v zmysel ktorého je argumentácia znaleckými

posudkami z rokov 1993 a 1998 právne irelevantná a že súd nemá dostatočnú spôsobilosť  

na určenie ceny predmetných nehnuteľností, a preto musí vychádzať z vypracovaného

znaleckého posudku, poukázali na ust. § 136 O. s. p.

K vyjadreniu žalobcov podal vyjadrenie žalovaný v 2. rade, ktorý podrobne rozpísal

svoju argumentáciu k tvrdeniam žalobcov (naďalej zotrváva na názore, že žalobcovia nemajú

naliehavý právny záujem; na predaj zálohu nie je potrebné osobitné plnomocenstvo; súd

prvého stupňa prekročil záväzný rámec daný rozhodnutím dovolacieho súdu; znalecký

posudok Ing. M. K. č. 42/93, ktorý žalobcovia predložili v prílohe vyjadrenia, je ako dôkaz

v odvolacom konaní neprípustný, pretože bol predložený až po vyhlásení uznesenia

o skončení dokazovania; tvrdenie žalobcov o trojročnej premlčacej lehote nemá nijakú oporu

v zákone ani v právnej teórii; žalobca v 1. rade nikdy žalovanému v 1. rade neoznámil

zabezpečenie záujemcu na kúpu nehnuteľnosti; žalobcovia žalovanému v 1. rade nikdy

nepredložili žiadnu listinu, ktorá by preukazovala, že p. Č. zanikla funkcia konateľa žalobcu

v 1. rade; kúpna cena je v súlade s dobrými mravmi) a opäť navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh zamietne a žalobcov zaviaže uhradiť žalovanému  

v   2. rade náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania do troch dní  

od právoplatnosti rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia

pojednávania v zmysle § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného

v 1. a 2. rade treba vyhovieť.

V predmetnej veci rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 27. novembra

2008, č. k.: 1 M Obdo V 18/2007-398 na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora tak,

že rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2004, č. k.: 24Cb/183/95-308   16  

a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2006, č. k.: 6Obo/251/2005-

338 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Dovolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že spornou zostáva správnosť resp.

nesprávnosť záveru odvolacieho súdu o platnosti kúpnej zmluvy medzi Č., a. s. zahraničná

pobočka v Slovenskej republike a kupujúcim -spoločnosťou H., s.r.o., teda, či odvolací súd

správne konštatoval, že pri predaji založenej nehnuteľnosti nedošlo k porušeniu bodu 7

záložnej zmluvy zo 6.augusta 1993. Sporným nie je fakt, že pohľadávka banky nebola riadne

a včas uspokojená. Dovolací súd mal za sporné, či banka pri priamom predaji založenej

nehnuteľnosti postupovala v súlade s bodom 7 záložnej zmluvy a umožnila záložné dlžníkovi,

aby zabezpečil konkrétneho záujemcu pre priamy predaj za hotové a vyššiu cenu založenej

nehnuteľnosti, za akých podmienok bol priamy predaj bankou realizovaný. Z listu žalovaného

z 15.mája 1995 ako uvádza dovolací súd vyplýva, že tento si jednoznačne vyhradil predajnú

cenu tak, že nesmie byť nižšia ako predstavovala výška nesplateného dlhu, ale zo žiadneho

dôkazu založeného v spise nie je zrejmé, že žalovaný oznámil záložnému dlžníkovi, za akých

podmienok priamy predaj založenej nehnuteľnosti má možnosť realizovať.

Dovolací súd záverom vyslovil, že pri uspokojovaní pohľadávky žalovaného priamym

predajom založenej nehnuteľnosti nie je jednoznačné, že nedošlo k porušeniu bodu 7 záložnej

zmluvy, ako aj, že nebola splnená podmienka predaja zálohu iným vhodným spôsobom.

Odvolací súd sa zaoberal otázkou skúmania porušenia bodu 7 záložnej zmluvy napriek

skutočnosti, že túto otázku prvostupňový súd nezisťoval, keďže žalobu zamietol iba z dôvodu

nepreukázania naliehavého právneho záujmu.

Dovolací súd vyslovil záväzný právny názor, že súd prvého stupňa vychádzajúc  

zo záveru, že naliehavý právny záujem existuje, sa mal v ďalšom konaní zaoberať či žalovaný

pri uspokojovaní jeho pohľadávky priamym predajom založenej nehnuteľnosti postupoval

tak, že bod 7 záložnej zmluvy neporušilo respektíve, či môže preukázať, že predaj založenej

nehnuteľnosti iným vhodným spôsobom zabezpečoval tak, aby sa jednalo o „iný vhodný

predaj“ nielen pre žalovaného.

Odvolací súd vychádzajúc z rozhodnutia dovolacieho súdu konštatoval, že právny

záver dovolacieho súdu, ktorý je pre súd prvého stupňa ako aj odvolací súd záväzný (§ 243d

ods.1 O. s. p.) zo strany prvostupňového súdu dodržaný nebol.

  17  

Odvolací súd vidí nedostatky napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa práve

v dokazovaní ohľadne porušenia resp. neporušenia bodu 7 záložnej zmluvy tak zo strany

žalobcu ako aj žalovaného. Súd prvého stupňa jednoznačne dôkazmi nepodložil svoj názor

vyslovený vo výroku napadnutého rozsudku. Znalecké posudky, na ktoré poukazuje súd

prvého stupňa a to znalecký posudok Ing. M. K. č. 42/93 je ako dôkaz neprípustný, keďže bol

predložený až po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania a nebol predložený žalovaným.

Pre posúdenie ceny založenej nehnuteľnosti je dôležitý čas jej predaja a nie čas jej založenia.

Súd prvého stupňa sa nevysporiadal ani s otázkou naliehavého právneho záujmu potom, čo

žalobcovia vzali späť žalobu na určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam

a to vo vzťahu k žalobcovi v 1.rade. Rovnako súd prvého stupňa neskúmal existenciu iného

kupujúceho, ktorý by bol schopný zaplatiť za predmetné nehnuteľnosti viac, či nejde len

o tvrdenie a či tento skutočne disponoval vyššou finančnou sumou. Kupec označený

žalobcami p. B. nebol v konaní súdom prvého stupňa vypočutý a neboli vykonané ani dôkazy

týkajúce sa jeho solventnosti. Súd sa nevysporiadal ani s časovým rozpätím medzi zaslaním

listu žalovaného z 15. mája 1995 žalobcovi a uzatvorením kúpnej zmluvy medzi žalovaným

a spoločnosťou H., s.r.o. B. dňa 3.júla 1995.

Odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné  

pre nedostatok dôkazov a odôvodnenia (§157 ods. 2 O. s. p.) aj z dôvodu, že súd prvého

stupňa sa nevysporiadal s námietkami žalovaných komfortným spôsobom, čo robí napadnuté

rozhodnutie nepreskúmateľným.

Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil  

na ďalšie konanie (§ 221 ods.1 písm. h/ O. s. p. a § 221 ods. 2 O. s. p.).

Bude preto úlohou súdu prvého stupňa, aby v novom konaní vykonal dokazovanie  

na zistenie skutkového stavu veci, vysporiadal sa s tvrdeniami účastníkov konania a vo veci

rozhodol a to aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.)

Toto uznesenie prijal odvolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

jednohlasne.

  18  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave, 18. decembra 2013

JUDr. Darina Ličková, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová