Najvyšší súd

4Obo/6/2014

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci S., a.s. H., H. X., IČO: X., zast. JUDr. A. K., advokátka so sídlom v L., A. X. proti žalovanému JUDr. V. H., ul. Dr. H. X. L.,

správca konkurznej podstaty úpadcu S. L. Z., a.s. v konkurze, H., IČO: X.,   o zaplatenie

71 221,64 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. 34Cbi/16/2008-Mš zo dňa 12. decembra 2013 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 34Cbi/16/2008-Mš zo dňa  

12. decembra 2013 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 71 221,64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 13,75% od 5.6.2007 do

zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 4 273 eur na súdnom poplatku  

a 4 013,46 eur z titulu trov právneho zastúpenia. V prevyšujúcej časti uplatneného úroku

z omeškania žalobu zamietol.

V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 71 221,64 eur spolu

s úrokom z omeškania vo výške 14,25% ročne od 5.6.2007 do zaplatenia. Na žalovaného bol

dňa 23.1.2004 vyhlásený konkurz. Za obdobie od vyhlásenia konkurzu do súčasnosti sú

v skladových priestoroch vo vlastníctve žalobcu umiestnené zásoby materiálu a náhradné

diely, ktoré tvoria súčasť konkurznej podstaty úpadcu. Žalobca z tohto dôvodu nemôže

vykonávať svoje vlastnícke právo a brať úžitky z nakladania s predmetom svojho vlastníctva,

či už priamym využívaním alebo z prenájmu tretím osobám. Poukázal tiež na skutočnosť, že

žalobca ako vlastník znáša tiež všetky náklady s využívaním stavby, s budovami a zastavanými pozemkami, vrátane úhrady dane z nehnuteľností v rokoch 2004 až 2007.

Žalobca preto požadoval z tohto dôvodu v zmysle § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka

vydanie bezdôvodného obohatenia, a to v rozsahu obvyklého nájomného, ktoré by mal

žalovaný uhrádzať žalobcovi v prípade existencie riadne uzavretej zmluvy o nájme.

Predmetný nárok si uplatňuje proti podstate podľa § 31 ods. 2 Zákona o konkurze

a vyrovnaní. Žalobca vyúčtoval predmetnú pohľadávku žalovanému faktúrami č. 402007 zo

dňa 22.5.2007 v sume 38 554,70 eur   a č. 412007 zo dňa 22.5.2007 v sume 32 666,93 eur.

Rozsudkom súdu prvého stupňa   sp. zn. 34Cbi/16/2008-Mš zo dňa 31.5.2010 bolo žalobe

v celom rozsahu vyhovené. V konaní bolo preukázané, že žalobca má   právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného tým, že užíval nehnuteľnosti,

vedené na liste vlastníctva č. 142 patriace žalobcovi. Užívanie nehnuteľností žalovaným

nebolo medzi účastníkmi konania sporné.

Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.  

1Obo/110/2010 zo dňa 15.5.2013 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Konštatoval, že uplatnená pohľadávka je pohľadávkou proti podstate a k jej

uplatneniu došlo v zmysle § 31 ods. 5 Zákona o konkurze a vyrovnaní. Takúto pohľadávku

možno uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzu. Odvolací súd považoval za dôvodnú

námietku žalovaného, smerujúcu proti výške pohľadávky. Žalovaný v konaní nepoprel, že v skladových priestoroch žalobcu sa nachádzajú hnuteľné veci patriace do konkurznej

podstaty úpadcu, avšak podľa jeho tvrdenia sa tam nachádzajú aj hnuteľné veci, patriace iným

obchodným spoločnostiam, na základe čoho namietal skutočný rozsah plochy skladových

priestorov, užívaných úpadcom a v nadväznosti na to aj výšku žalobcom účtovaného

obvyklého nájomného. Podľa odvolacieho súdu konajúci súd priznal žalobcovi bezdôvodné

obohatenie vo výške, ktorú si žalobca vyčíslil v písomnej špecifikácii bez toho, aby sa bližšie

zaoberal výškou uplatneného bezdôvodného obohatenia, predstavujúceho obvyklé nájomné,

pričom absentovalo aj uvedenie konkrétnej skutkovej podstaty vzniku bezdôvodného

obohatenia, ako aj odôvodnenie súdom priznaného nároku na zaplatenie úroku z omeškania

vo výške 14,25% zo sumy 71 221,64 eur od 5.6.2007 do zaplatenia.

Po doplnení dokazovania v intenciách záverov rozhodnutia odvolacieho súdu súd

prvého stupňa dospel k záveru, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu

podľa § 451 ods 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na ustanovenie § 31 ods. 2 a 3 Zákona o konkurze a vyrovnaní, v zmysle ktorých sa jedná o pohľadávku, ktorú možno uspokojiť

kedykoľvek v priebehu konkurzu.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca sa žalobou podanou podľa

ustanovenia § 80 písm. b/ O.s.p. dôvodne domáhal proti žalovanému zaplatenia peňažného

plnenia v sume 71 221,64 eur podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V doplňujúcom

prednese na pojednávaní dňa 7.11.2013 uviedol, že bezdôvodné obohatenie si uplatňuje ako

skutkovú podstatu majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, teda ide

o plnenie bez uzavretia zmluvy. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že výška uplatneného

nároku je v súlade s uvedenými faktúrami, a to faktúrou č. 402207 a 412207 v správnej výške.

Súd neakceptoval obranu žalovaného ohľadom premlčania nároku z faktúry č. 412207,

nakoľko sa jedná o obchodnoprávny vzťah, v ktorom sa nárok premlčuje v štvorročnej

premlčacej lehote. V danom prípade je preto žaloba podaná včas podľa ustanovenia § 397

Obchodného zákonníka.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného, smerujúcu voči výške uplatnenej pohľadávky v časti, týkajúcej sa dane, súd na túto námietku neprihliadol, pretože z predloženého

spisového materiálu vyplýva, že tieto dane v rozhodnom období platil žalobca a o tejto skutočnosti predložil súdu dôkazy. Preto správne premietol zaplatenie dane do výšky

uplatneného bezdôvodného obohatenia, predstavujúceho obvyklé nájomné za prenájom

nehnuteľností za účelom uskladnenia hnuteľných vecí.

Dôvodná bola iba námietka ohľadom uplatneného úroku z omeškania, ktorú žalobca

na pojednávaní dňa 7.11.2013 upravil na výšku 13,75% podľa relácie Centrálnej európskej

banky. O uplatnenom úroku z omeškania súd rozhodol podľa ustanovenia § 369 Obchodného

zákonníka v nadväznosti na ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 3

Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. V prevyšujúcej časti nárok žalobcu na uplatnený úrok

z omeškania zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému

žalobcovi priznal náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške

4 013,46 Eur a súdneho poplatku vo výške 4 273,25 eur.

Proti rozsudku v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené, podal žalovaný odvolanie.

Podľa jeho názoru   súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil námietky,

týkajúce sa premlčania časti vymáhanej pohľadávky za obdobie od 21.7.2004 do 27.7.2004,

a to aj pri aplikácii premlčacej doby v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Nesprávne

tiež vyhodnotil namietanú výšku vymáhanej sumy v časti zaplatenej dane z nehnuteľností, čo

je v rozpore s výškou obvyklého nájomného. Súd tiež neprihliadol na ustanovenie § 265

Obchodného zákonníka, podľa ktorého výkon práva žalobcu, ktorý bol v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. V tejto súvislosti uvádza, že po

zistení uskladnenia materiálových zásob v priestoroch žalobcu, keďže by sa malo jednať

o zásoby vo vlastníctve viacerých subjektov, podal na konkurzný súd návrh na ich vylúčenie

z konkurznej podstaty, k čomu následne aj opatrením súdu došlo. Má za to, že konanie

žalobcu je účelové a v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.

Navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že vznesenú námietku

premlčania akceptuje. Pri určení obvyklej výšky nájomného vychádzal zo zmluvy,

uzatvorenej s Ministerstvom obrany Slovenskej republiky v rokoch 2004 – 2007, ktoré mu

uhrádzalo za prenájom skladových priestorov v rozhodnom období sumu 250 Sk/m2.

Žalovanému preto vyúčtoval v predmetných faktúrach za jeden meter štvorcový užívaných

nebytových priestorov sumu 215 Sk ku ktorej pripočítal zaplatenie dane z nehnuteľností

užívaných výlučne žalovaným, pričom po rozpočítaní uhradenej dane z nehnuteľností za

príslušné obdobie obvyklá výška nájomného predstavuje čiastku 245 Sk/m2. Žalobca preto

považuje túto čiastku za primeranú a súd správne postupoval, keď premietol zaplatenie

uplatnenej dane do výšky bezdôvodného obohatenia predstavujúceho obvyklé nájomné za

prenájom nehnuteľností za účelom uskladnenia hnuteľných vecí. Žalovaný tvrdí, že výkon

práva žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pričom sám tieto zásady

nedodržuje, keďže v skladových priestoroch žalobcu od vyhlásenia konkurzu, t.j. od

23.1.2004 až do súčasnosti má umiestnené zásoby materiálu a náhradné diely, ktoré tvoria

súčasť konkurznej podstaty úpadcu a týmto konaním znemožňuje žalobcovi vykonávať svoje

vlastnícke právo a brať úžitky z predmetu vlastníctva či už priamym využívaním alebo prenájmom tretím osobám, pričom žalobca ako vlastník znáša všetky náklady spojené

s využívaním týchto nehnuteľností vrátane úhrady dane z nehnuteľností.

Najvyšší súd Slovenskej. republiky po prejednaní veci podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods.

2 O.s.p. dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

V odvolaní žalovaný poukazuje na nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého

stupňa / § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. /.

Právnym posúdením veci možno rozumieť činnosť, pri ktorej súd zo skutkových

zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav. O takýto prípad sa jedná vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý

mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho

vyložil.

Žalovaný namieta nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k vznesenej námietke

premlčania ako aj ku skutočnosti, že do požadovaného bezdôvodného obohatenia,

predstavujúceho obvyklé nájomné za užívanie nebytových priestorov žalobca zahrnul aj ním

zaplatenú daň z nehnuteľností.

Ako vyplýva z obsahu spisu /zápisnica o pojednávaní   zo dňa 21.11.2013/, žalovaný

nerozporoval rozsah plochy nebytových priestorov vo vlastníctve žalobcu, ktoré užíva   za

účelom uskladnenia zásob a rovnako ani výšku sumy, zodpovedajúcej obvyklému nájomnému

vo výške 215 Sk za m2 užívanej plochy. Poukazoval však na skutočnosť, že faktúrami  

č. 402007 a č. 412007 zo dňa 22.5.2007 mu žalobca preúčtoval aj daň z nehnuteľnosti, ktorú

ako vlastník nebytových priestorov zaplatil v súlade s ustanovením § 7 ods. 1   zákona  

č. 317/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na neexistenciu nájomnej zmluvy

požaduje žalobca zaplatenie predmetnej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia podľa

§ 451 Občianskeho zákonníka vo výške obvyklého nájomného, ktoré predstavuje primeranú

náhradu za užívanie predmetných priestorov. Do tejto sumy však nie je možné   zahrnúť aj

daň z nehnuteľností, ktorú je povinný v zmysle uvedeného zákona platiť vlastník. Žalobcovi

preto nevzniklo právo požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia aj v časti, predstavujúcej

ním zaplatenú daň z nehnuteľností.

V priebehu konania žalovaný vzniesol námietku premlčania časti pohľadávky,

vyúčtovanej faktúrou č. 412207. Súd prvého stupňa uvedenú námietku neakceptoval

s poukazom na skutočnosť, že sa jedná o obchodnoprávny vzťah, v ktorom sa nárok

premlčuje v štvorročnej lehote. Napadnuté rozhodnutie   je v tejto časti nepreskúmateľné,

keďže nekonkretizuje predmetnú námietku vo vzťahu k časovému obdobiu, v ktorom podľa

žalovaného nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zanikol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti,

v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 71 221,64 eur spolu

s úrokom z omeškania vo výške 13,75% od 5.6.2007 do zaplatenia ako aj náhradu trov

konania, podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie /§ 221 ods. 2 O.s.p./, v ktorom rozhodne aj o trovách odvolacieho konania § 224 ods.

3 O.s.p. /.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

V Bratislave, 30. januára 2015

  JUDr. Viera Pepelová, v. r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia: M.