Najvyšší súd
4Obo/6/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci S., a.s. H., H. X., IČO: X., zast. JUDr. A. K., advokátka so sídlom v L., A. X. proti žalovanému JUDr. V. H., ul. Dr. H. X. L.,
správca konkurznej podstaty úpadcu S. L. Z., a.s. v konkurze, H., IČO: X., o zaplatenie
71 221,64 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 34Cbi/16/2008-Mš zo dňa 12. decembra 2013 takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 34Cbi/16/2008-Mš zo dňa
12. decembra 2013 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 71 221,64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 13,75% od 5.6.2007 do
zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 4 273 eur na súdnom poplatku
a 4 013,46 eur z titulu trov právneho zastúpenia. V prevyšujúcej časti uplatneného úroku
z omeškania žalobu zamietol.
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 71 221,64 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 14,25% ročne od 5.6.2007 do zaplatenia. Na žalovaného bol
dňa 23.1.2004 vyhlásený konkurz. Za obdobie od vyhlásenia konkurzu do súčasnosti sú
v skladových priestoroch vo vlastníctve žalobcu umiestnené zásoby materiálu a náhradné
diely, ktoré tvoria súčasť konkurznej podstaty úpadcu. Žalobca z tohto dôvodu nemôže
vykonávať svoje vlastnícke právo a brať úžitky z nakladania s predmetom svojho vlastníctva,
či už priamym využívaním alebo z prenájmu tretím osobám. Poukázal tiež na skutočnosť, že
žalobca ako vlastník znáša tiež všetky náklady s využívaním stavby, s budovami a zastavanými pozemkami, vrátane úhrady dane z nehnuteľností v rokoch 2004 až 2007.
Žalobca preto požadoval z tohto dôvodu v zmysle § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
vydanie bezdôvodného obohatenia, a to v rozsahu obvyklého nájomného, ktoré by mal
žalovaný uhrádzať žalobcovi v prípade existencie riadne uzavretej zmluvy o nájme.
Predmetný nárok si uplatňuje proti podstate podľa § 31 ods. 2 Zákona o konkurze
a vyrovnaní. Žalobca vyúčtoval predmetnú pohľadávku žalovanému faktúrami č. 402007 zo
dňa 22.5.2007 v sume 38 554,70 eur a č. 412007 zo dňa 22.5.2007 v sume 32 666,93 eur.
Rozsudkom súdu prvého stupňa sp. zn. 34Cbi/16/2008-Mš zo dňa 31.5.2010 bolo žalobe
v celom rozsahu vyhovené. V konaní bolo preukázané, že žalobca má právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného tým, že užíval nehnuteľnosti,
vedené na liste vlastníctva č. 142 patriace žalobcovi. Užívanie nehnuteľností žalovaným
nebolo medzi účastníkmi konania sporné.
Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.
1Obo/110/2010 zo dňa 15.5.2013 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Konštatoval, že uplatnená pohľadávka je pohľadávkou proti podstate a k jej
uplatneniu došlo v zmysle § 31 ods. 5 Zákona o konkurze a vyrovnaní. Takúto pohľadávku
možno uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzu. Odvolací súd považoval za dôvodnú
námietku žalovaného, smerujúcu proti výške pohľadávky. Žalovaný v konaní nepoprel, že v skladových priestoroch žalobcu sa nachádzajú hnuteľné veci patriace do konkurznej
podstaty úpadcu, avšak podľa jeho tvrdenia sa tam nachádzajú aj hnuteľné veci, patriace iným
obchodným spoločnostiam, na základe čoho namietal skutočný rozsah plochy skladových
priestorov, užívaných úpadcom a v nadväznosti na to aj výšku žalobcom účtovaného
obvyklého nájomného. Podľa odvolacieho súdu konajúci súd priznal žalobcovi bezdôvodné
obohatenie vo výške, ktorú si žalobca vyčíslil v písomnej špecifikácii bez toho, aby sa bližšie
zaoberal výškou uplatneného bezdôvodného obohatenia, predstavujúceho obvyklé nájomné,
pričom absentovalo aj uvedenie konkrétnej skutkovej podstaty vzniku bezdôvodného
obohatenia, ako aj odôvodnenie súdom priznaného nároku na zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 14,25% zo sumy 71 221,64 eur od 5.6.2007 do zaplatenia.
Po doplnení dokazovania v intenciách záverov rozhodnutia odvolacieho súdu súd
prvého stupňa dospel k záveru, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu
podľa § 451 ods 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na ustanovenie § 31 ods. 2 a 3 Zákona o konkurze a vyrovnaní, v zmysle ktorých sa jedná o pohľadávku, ktorú možno uspokojiť
kedykoľvek v priebehu konkurzu.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca sa žalobou podanou podľa
ustanovenia § 80 písm. b/ O.s.p. dôvodne domáhal proti žalovanému zaplatenia peňažného
plnenia v sume 71 221,64 eur podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V doplňujúcom
prednese na pojednávaní dňa 7.11.2013 uviedol, že bezdôvodné obohatenie si uplatňuje ako
skutkovú podstatu majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, teda ide
o plnenie bez uzavretia zmluvy. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že výška uplatneného
nároku je v súlade s uvedenými faktúrami, a to faktúrou č. 402207 a 412207 v správnej výške.
Súd neakceptoval obranu žalovaného ohľadom premlčania nároku z faktúry č. 412207,
nakoľko sa jedná o obchodnoprávny vzťah, v ktorom sa nárok premlčuje v štvorročnej
premlčacej lehote. V danom prípade je preto žaloba podaná včas podľa ustanovenia § 397
Obchodného zákonníka.
Pokiaľ ide o námietku žalovaného, smerujúcu voči výške uplatnenej pohľadávky v časti, týkajúcej sa dane, súd na túto námietku neprihliadol, pretože z predloženého
spisového materiálu vyplýva, že tieto dane v rozhodnom období platil žalobca a o tejto skutočnosti predložil súdu dôkazy. Preto správne premietol zaplatenie dane do výšky
uplatneného bezdôvodného obohatenia, predstavujúceho obvyklé nájomné za prenájom
nehnuteľností za účelom uskladnenia hnuteľných vecí.
Dôvodná bola iba námietka ohľadom uplatneného úroku z omeškania, ktorú žalobca
na pojednávaní dňa 7.11.2013 upravil na výšku 13,75% podľa relácie Centrálnej európskej
banky. O uplatnenom úroku z omeškania súd rozhodol podľa ustanovenia § 369 Obchodného
zákonníka v nadväznosti na ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 3
Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. V prevyšujúcej časti nárok žalobcu na uplatnený úrok
z omeškania zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému
žalobcovi priznal náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške
4 013,46 Eur a súdneho poplatku vo výške 4 273,25 eur.
Proti rozsudku v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené, podal žalovaný odvolanie.
Podľa jeho názoru súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil námietky,
týkajúce sa premlčania časti vymáhanej pohľadávky za obdobie od 21.7.2004 do 27.7.2004,
a to aj pri aplikácii premlčacej doby v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Nesprávne
tiež vyhodnotil namietanú výšku vymáhanej sumy v časti zaplatenej dane z nehnuteľností, čo
je v rozpore s výškou obvyklého nájomného. Súd tiež neprihliadol na ustanovenie § 265
Obchodného zákonníka, podľa ktorého výkon práva žalobcu, ktorý bol v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. V tejto súvislosti uvádza, že po
zistení uskladnenia materiálových zásob v priestoroch žalobcu, keďže by sa malo jednať
o zásoby vo vlastníctve viacerých subjektov, podal na konkurzný súd návrh na ich vylúčenie
z konkurznej podstaty, k čomu následne aj opatrením súdu došlo. Má za to, že konanie
žalobcu je účelové a v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
Navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že vznesenú námietku
premlčania akceptuje. Pri určení obvyklej výšky nájomného vychádzal zo zmluvy,
uzatvorenej s Ministerstvom obrany Slovenskej republiky v rokoch 2004 – 2007, ktoré mu
uhrádzalo za prenájom skladových priestorov v rozhodnom období sumu 250 Sk/m2.
Žalovanému preto vyúčtoval v predmetných faktúrach za jeden meter štvorcový užívaných
nebytových priestorov sumu 215 Sk ku ktorej pripočítal zaplatenie dane z nehnuteľností
užívaných výlučne žalovaným, pričom po rozpočítaní uhradenej dane z nehnuteľností za
príslušné obdobie obvyklá výška nájomného predstavuje čiastku 245 Sk/m2. Žalobca preto
považuje túto čiastku za primeranú a súd správne postupoval, keď premietol zaplatenie
uplatnenej dane do výšky bezdôvodného obohatenia predstavujúceho obvyklé nájomné za
prenájom nehnuteľností za účelom uskladnenia hnuteľných vecí. Žalovaný tvrdí, že výkon
práva žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pričom sám tieto zásady
nedodržuje, keďže v skladových priestoroch žalobcu od vyhlásenia konkurzu, t.j. od
23.1.2004 až do súčasnosti má umiestnené zásoby materiálu a náhradné diely, ktoré tvoria
súčasť konkurznej podstaty úpadcu a týmto konaním znemožňuje žalobcovi vykonávať svoje
vlastnícke právo a brať úžitky z predmetu vlastníctva či už priamym využívaním alebo prenájmom tretím osobám, pričom žalobca ako vlastník znáša všetky náklady spojené
s využívaním týchto nehnuteľností vrátane úhrady dane z nehnuteľností.
Najvyšší súd Slovenskej. republiky po prejednaní veci podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods.
2 O.s.p. dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
V odvolaní žalovaný poukazuje na nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého
stupňa / § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. /.
Právnym posúdením veci možno rozumieť činnosť, pri ktorej súd zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O takýto prípad sa jedná vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý
mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho
vyložil.
Žalovaný namieta nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k vznesenej námietke
premlčania ako aj ku skutočnosti, že do požadovaného bezdôvodného obohatenia,
predstavujúceho obvyklé nájomné za užívanie nebytových priestorov žalobca zahrnul aj ním
zaplatenú daň z nehnuteľností.
Ako vyplýva z obsahu spisu /zápisnica o pojednávaní zo dňa 21.11.2013/, žalovaný
nerozporoval rozsah plochy nebytových priestorov vo vlastníctve žalobcu, ktoré užíva za
účelom uskladnenia zásob a rovnako ani výšku sumy, zodpovedajúcej obvyklému nájomnému
vo výške 215 Sk za m2 užívanej plochy. Poukazoval však na skutočnosť, že faktúrami
č. 402007 a č. 412007 zo dňa 22.5.2007 mu žalobca preúčtoval aj daň z nehnuteľnosti, ktorú
ako vlastník nebytových priestorov zaplatil v súlade s ustanovením § 7 ods. 1 zákona
č. 317/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na neexistenciu nájomnej zmluvy
požaduje žalobca zaplatenie predmetnej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia podľa
§ 451 Občianskeho zákonníka vo výške obvyklého nájomného, ktoré predstavuje primeranú
náhradu za užívanie predmetných priestorov. Do tejto sumy však nie je možné zahrnúť aj
daň z nehnuteľností, ktorú je povinný v zmysle uvedeného zákona platiť vlastník. Žalobcovi
preto nevzniklo právo požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia aj v časti, predstavujúcej
ním zaplatenú daň z nehnuteľností.
V priebehu konania žalovaný vzniesol námietku premlčania časti pohľadávky,
vyúčtovanej faktúrou č. 412207. Súd prvého stupňa uvedenú námietku neakceptoval
s poukazom na skutočnosť, že sa jedná o obchodnoprávny vzťah, v ktorom sa nárok
premlčuje v štvorročnej lehote. Napadnuté rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné,
keďže nekonkretizuje predmetnú námietku vo vzťahu k časovému obdobiu, v ktorom podľa
žalovaného nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zanikol.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti,
v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 71 221,64 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 13,75% od 5.6.2007 do zaplatenia ako aj náhradu trov
konania, podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie /§ 221 ods. 2 O.s.p./, v ktorom rozhodne aj o trovách odvolacieho konania § 224 ods.
3 O.s.p. /.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
V Bratislave, 30. januára 2015
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.