4 Obo 59/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J. Č., U. zastúpeného advokátom JUDr. J. G., D. proti žalovaným: 1/ D. K., B. a 2/ JUDr. V. Č., B., obaja
zastúpení advokátkou JUDr. E. Ľ., P., o zaplatenie 15 676,11 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 24. októbra 2007, č. k. 48Cb 3/93-Kl-545, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 24. októbra 2007, č. k. 48Cb 3/93-Kl-545 v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku
o náhrade trov konania z r u š u j e a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom čiastočne vyhovel tak, že žalovanému
1/uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 113 312,-- Sk istiny a žalovanému 2/ uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi 121 689,-- Sk istiny. V časti o zaplatenie sumy 239 999,-- Sk žalobu
zamietol a vo zvyšku konanie zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu
z účastníkov ich náhradu nepriznal. Ďalej žalovanému 1/ uložil zaplatiť na účet Krajského
súdu v Banskej Bystrici sumu 8 825,-- Sk a žalovanému 2/ sumu 9 475,-- Sk ako náhradu trov
znaleckého dokazovania.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že predmetom sporu je zaplatenie 475 000,-- Sk
s 3% úrokom z omeškania, ktorú sumu si mali žalovaní 1/ a 2/ vybrať z účtu žalobcu bez jeho
vedomia. Pri posudzovaní uplatneného nároku súd prvého stupňa vychádzal z právneho
názoru dovolacieho súdu, že právny vzťah medzi účastníkmi treba posudzovať podľa
§ 51 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie
je osobitne upravená, zmluva však nesmie odporovať obsahu a účelu tohto zákona. Súd znaleckým dokazovaním zisťoval výšku podielov žalovaného 1/ a 2/ na zisku žalobcu,
dosiahnutého z realizácie dodávky pre štátny podnik T. O., N., v roku 1990. Znalkyňa
v znaleckom posudku z 13. decembra 2002, č. 17/2002 uviedla, že čistý zisk
zo zákazky T. O., š. p., N., za obdobie do 30. októbra 1990 predstavoval sumu 526 412,-- Sk,
pričom po prehodnotení ukazovateľov za žalobcu a žalovaných dospela k záveru, že na
dosiahnutom čistom zisku sa podieľa pracovná účasť 75%, z toho žalovaní
po 16%, finančná účasť 20%, z toho žalovaní po 6% a materiálová účasť 5% bez podielu
žalovaných. V dodatku k znaleckému posudku, znalkyňa v zmysle úpravy súdu ustálila, že
zo sumy 475 000,-- Sk, vybratej zo žalobcovho účtu žalovanými, u žalovaného 1/ je
neoprávneným majetkovým prospechom čiastka 113 312,-- Sk a u žalovaného 2/ čiastka 121 689,-- Sk. Súd prvého stupňa v zmysle uvedených znaleckých záverov čiastočne žalobe
vyhovel a vo zvyšku, teda v časti o zaplatenie 239 999,-- Sk, žalobu zamietol. V časti
o zaplatenie úroku z omeškania vzal žalobca žalobu späť, preto súd v tejto časti v zmysle
§ 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) konanie zastavil. O trovách
konania vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p. tak,
že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Vzhľadom k tomu, že u žalobcu boli
splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov a tým aj trov dôkazu (§ 141 ods. 2
O. s. p.), tieto trovy platí štát. Pretože u žalovaných také podmienky nie sú splnené, uložil im
povinnosť zaplatiť štátu pomernú časť trov znaleckého dokazovania.
Proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podali včas odvolanie
žalovaní 1/ a 2/ s poukazom na prípustnosť odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/,
d/, f/ O. s. p. Podľa ich názoru presvedčivosť záveru v rozhodnutí musí vychádzať
z argumentov, ktoré súd na základe hodnotenia dôkazov považuje za najpravdepodobnejšie
postupom podľa § 157 ods. 2 O. s. p., inak je rozhodnutie nepreskúmateľné. Uviedli, že súd
prvého stupňa za podklad rozhodnutia zobral znalecký posudok, ktorý neprihliada na všetky
zistené skutočnosti namietané žalovanými. V rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. je aj
súhrnné zistenie podľa znaleckého dokazovania. Súd nezaujal stanovisko k dôkazom
žalovaných. Uvedené skutkové vady konania sa preniesli aj do právneho posúdenia veci.
Právna úprava v roku 1990 umožňovala združenie občanov za účelom dosiahnutia zisku
podľa miery ich účasti a súd mal posudzovať právny vzťah medzi účastníkmi analogicky podľa § 136 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca dal žalovaným konkludentný súhlas
faktickou činnosťou, ktorou podpísal príkaz na vybratie určitej sumy z jeho účtu a žalovaní si vybrali svoj podiel na zisku zodpovedajúci miere ich účasti na spoločnom podnikaní v pomere
po 32% a žalobcovi ostal podiel 36%. Ak by k uvedenej akceptácii nedošlo, malo sa uplatniť
pravidlo podľa § 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda rovnosť podielov. Uvedený postup
mal súd zvoliť vzhľadom na rozpornosť výpovedí strán, ktoré sa časom prehlbovali. Navrhli,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol alebo ho zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že súd prvého stupňa vo veci
rozhodol riadiac sa skutočne tým, čo bolo doložené ako dôkaz do spisu. V priebehu konania,
nikdy ani jeden znalec nepovedal, že žalobcovi nepatrí nič. Sporným zostalo len zisťovanie
miery účasti žalovaných 1/ a 2/. Ďalej uviedol, že nikdy nebola účastníkmi konania založená
spoločnosť so samostatnou právnou subjektivitou. Žalovaní neustále počas celého konania
svoje stanoviská menili a keďže išlo o spôsob spoločného podnikania, ktorý bol dohodnutý
len ústne, zmenami svojich stanovísk mohli pôsobiť pri akejkoľvek snahe súdov o zistenie
skutočného stavu veci, zdarilo obštrukčne. V konečnom dôsledku Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo svojom rozsudku sp. zn. Obdo V 76/96 uzavrel právnu úvahu v tom smere, že
v ďalšom konaní, keďže došlo k uzavretiu zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka,
ku ktorej mohlo dôjsť aj konkludentne, bude potrebné v ďalšom konaní skúmať výšku
podielov žalovaných na zisku žalobcu dosiahnutého z realizácie zákazky, zodpovedajúcu
rozsahu ich pracovnej, finančnej, prípadne materiálovej účasti na podnikaní žalobcu
a v nadväznosti na zistený skutkový stav posúdiť uplatnenú pohľadávku z titulu
neoprávneného majetkového prospechu podľa § 451 Občianskeho zákonníka v znení platnom
do 31. decembra 1991. K ustáleniu podielov došlo znaleckým posudkom a podľa toho súd
prvého stupňa aj rozhodol. Nespokojnosť žalovaných spočíva v spôsobe vyčíslenia podielu.
Dodal, že argumenty žalovaných sú snahou zamedziť akémukoľvek výsledku a neplniť
na opodstatnené nároky žalobcu nič.
Proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby podal žalobca včas odvolanie, v ktorom
tvrdil, že žalobcovi má prislúchať z vyčísleného čistého zisku 56%, t. j. 294 790,- Sk (str. 13
znaleckého posudku). Spočítaním súm 113 312,-- Sk a 121 689,-- Sk toto plnenie činí sumu 235 001,-- Sk. Ak neskoršie upravila znalkyňa neoprávnený majetkový prospech
u žalovaných, tak v tomto smere je potom tento dodatok v rozpore s vyčíslenou čiastkou
294 790,-- Sk na str. 13 pôvodného posudku. Rozdiel takto činí čiastku 59 789,-- Sk, o ktorú je potrebné zamietnutú sumu znížiť (na 180 210,-- Sk). Dodal, že v prípade, ak odvolací súd
ponechá nedotknutý výrok súdu prvého stupňa o povinnosti zaplatiť žalobcovi žalovaným 1/
113 312,-- Sk a žalovaným 2/ 121 689,-- Sk žiadal, aby mu súd priznal úrok z omeškania
odo dňa priznania tejto sumy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudkom z 31. mája 2011, č. k.
5Obo 3/2009-573, v znení opravného uznesenia z 25. októbra 2011, sp. zn. 5Obo 13/2009,
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Na dovolanie žalovaných 1/ a 2/ Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací
uznesením z 28. júna 2012, sp. zn. 1ObdoV 52/2011 rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej
časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu vyplýva, že z obsahu spisu a ani z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd neakceptoval obranu žalovaných, že
vlastníkom účtu bol žalobca a banka bez súhlasu žalobcu, t.j. majiteľa účtu, by takúto platbu
nerealizovala. Nie je zrejmé ani to, prečo sa súd priklonil k tvrdeniu žalobcu bez toho, aby
žalobca toto svoje tvrdenie preukázal. Ďalej dovolací súd považoval odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ išlo o námietku, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa došlo
k porušeniu ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., pokiaľ nevyhodnotil osobitne každú námietku
žalovaných k znaleckému posudku, za nedostatočné a nepresvedčivé, čím došlo k naplneniu
dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. Navyše posúdenie výšky
podielu žalovaných na zisku žalobcu nemal súd presunúť na znalca, ale mal vec posúdiť
v zmysle záverov predchádzajúceho rozhodnutia dovolacieho súdu, a to podľa ustanovenia
§ 51 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že pokiaľ súd nemal preukázané, žeby medzi
účastníkmi došlo k dohode o výške podielov na majetku získaného spoločnou činnosťou, mal
vychádzať z toho, že podiely na majetku sú rovnaké. Pokiaľ súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal z podielov, ktoré určil znalec, zaťažil konanie inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), viazaný
právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1, veta druhá O. s. p.), opätovne prejednal
odvolanie žalobcu v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné.
Podľa ust. § 243d ods. 1 O. s. p., ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd,
ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý
rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách
pôvodného konania a dovolacieho konania.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadrením uvedeného práva je aj
znenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný
obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie,
o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných
ustanovení, ktoré použil. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odvolací súd vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, viazaný právnym
názorom dovolacieho súdu, dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
tieto požiadavky nespĺňa.
V konaní nebolo sporné, že žalovaní vybrali z účtu žalobcu sumu 475 000,-- Sk.
Skutočnosť, že predmetnú sumu vybrali z účtu so súhlasom žalobcu, však v konaní nebola
preukázaná. Súd prvého stupňa neodôvodnil, prečo neakceptoval obranu žalovaných, že
vlastníkom účtu bol žalobca a banka by bez súhlasu žalobcu (majiteľa účtu), takúto platbu
nezrealizovala. Nie je zrejmé ani to, prečo sa súd priklonil k tvrdeniu žalobcu bez toho, aby
ho žalobca preukázal.
Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahuje náležitosti v zmysle ustanovenia
§ 157 ods. 2 O. s. p., nie je dostatočne odôvodnené, a preto je nepreskúmateľné. Postupom súdu bolo porušené právo účastníka na spravodlivé súdne konanie, v dôsledku čoho mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom, čo je prípustným odvolacím dôvodom podľa § 205a ods.
2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
Odvolací súd ďalej dodáva, že súd prvého stupňa mal posúdiť výšku podielu
žalovaných na zisku žalobcu v zmysle záverov predchádzajúceho rozhodnutia dovolacieho
súdu (č. k. ObdoV 76/1996-308), a to podľa § 51 Občianskeho zákonníka a nie presunúť túto
úlohu na znalca. Platí, že pri týchto osobitne neupravených zmluvách sa postupuje analogicky
podľa zákonných ustanovení, ktoré upravujú občianskoprávne vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Obsahom najbližšia je zmluva o združení upravená v ustanoveniach § 829 až § 841
Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súd nemal preukázané, že by medzi účastníkmi došlo k dohode o výške podielov na majetku získaného spoločnou činnosťou, mal vychádzať
z § 835 ods. 1 Občianskeho zákonníka, to znamená z predpokladu, že podiely na majetku sú
rovnaké.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného rozsudok v napadnutej
vyhovujúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O. s. p.
zrušil a vec v zmysle § 221 ods. 2 O. s. p. v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie, v ktorom súd prvého stupňa rozhodne i o trovách odvolacieho
a dovolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 31. januára 2013
JUDr. Alena Priecelová, v. r. predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová