4Obo/50/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Mederovej a členiek senátu JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Viery Pepelovej, v právnej veci žalobcu: DOLPHINS CORPORATION Ltd., Suite 13, Oliaji Trade Centre, First Floor, Francis Rachel Street, Vistoria, Mahé, Seychelles, právne zastúpený Vrba & Partners, s. r. o., Sliezska 9, 831 03 Bratislava, IČO: 35 918 225 proti žalovanému: R. Y., nar. XX. XX. XXXX, A. X. XXX/XX, E. Q., v konaní zastúpený JUDr. Martou Todekovou, bytom Nižná č. 525 o zaplatenie 38.263,15 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského rozsudku v Banskej Bystrici č. k. 34Cb 956/1993-540 zo 04. apríla 2014, takto

rozhodol:

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 34Cb 956/1993- 540 zo 04. apríla 2014 p o t v r d z u j e vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 38.263,15 eur so 14% úrokom z omeškania ročne zo sumy 23.772,49 eur od 30.09.1998 do zaplatenia.

II. M e n í rozsudok v napadnutej časti vo výroku, v ktorom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.979,08 eur od 01.10.1995 do zaplatenia a zo sumy 9.511,58 eur od 30.09.1998 do zaplatenia t a k, že v tejto časti žalobu z a m i e t a.

Odôvodnenie

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom č. k. 34Cb/956/1993-540 zo 04. apríla 2014 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 38.263,15 eur s úrokom z omeškania, a to vo výške 5% ročne zo sumy 4.979,08 eur od 01. októbra 1995 do zaplatenia, vo výške 5% ročne zo sumy 9.511,58 eur od 30. septembra 1998 až do zaplatenia a vo výške 14% ročne zo sumy 23.772,49 eur od 30. septembra 1998 až do zaplatenia, o trovách konania si vymienil rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Žaloba bola na súd pôvodne podaná dňa 19. novembra 1993 žalobcom Všeobecná úverová banka a. s. pob. Dolný Kubín a bola podaná voči žalovanému ako dlžníkovi z úverových zmlúv, ako aj voči ďalším osobám na mieste žalovaných 2/ a 3/ ako ručiteľom, pričom žalobca sa domáhal zaplatenia celkovejsumy 117.944,46 eur (nesplatené istiny úverov a vyúčtované úroky z úverov). Na základe opakovaného postúpenia pohľadávok veriteľom boli uzneseniami súdu podľa § 92 ods. 2 OSP pripustené zmeny účastníka konania na strane žalobcu tak, že napokon uznesením č. k. 34Cb/956/1993 - 302 z 22. marca 2010 Krajský súd Banská Bystrica ako súd prvostupňový pripustil zmenu na mieste žalobcu tak, že do konania na strane žalobcu vstúpila spoločnosť DOLPHINS CORPORATION Ltd., Suite 13, Oliaji Trade Centre, First Floor, Francis Rachel Street, Vistoria, Mahé, Seychelles.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd prvostupňový rozhodol vo veci najprv rozsudkom č. k. 34Cb/956/1993-Km-376 zo dňa 17. januára 2011 v znení opravného uznesenia č. k. 34Cb/956/1993-446 zo dňa 25. mája 2011 tak, že žalovaného, ktorý bol označený ako žalovaný 1/ zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu 38.263,15 eur s úrokom z omeškania, a to vo výške 5% ročne zo sumy 4.979,08 eur od 01. októbra 1995 do zaplatenia, vo výške 5% ročne zo sumy 9.511,58 eur od 30. septembra 1998 až do zaplatenia a vo výške 14% ročne zo sumy 23.772,49 eur od 30. septembra 1998 až do zaplatenia, vo zvyšku návrh voči žalovanému zamietol a rozhodol, že žalobca ani žalovaní nemajú právo na náhradu trov konania. V ďalšej časti výroku rozsudku súd návrh voči žalovanému 2/ aj žalovanej 3/ zamietol v celom rozsahu a rozhodol, že žalovanému 2/ ani žalovanej 3/ náhradu trov konania nepriznáva.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací o odvolaní žalovaného 1/ rozhodol uznesením č. k. 4Obo/66/2011- 465 zo dňa 28. septembra 2012 tak, že rozsudok KS Banská Bystrica

č. k. 34Cb/956/1993-Km-376 zo dňa 17. januára 2011 v znení opravného uznesenia č. k. 34Cb/956/1993-446 z 25. mája 2011 v napadnutej vyhovujúcej časti voči žalovanému a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa pokračoval ďalej v konaní o návrhu žalobcu o zaplatenie 38.263,15 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4.979,08 eur od 01. októbra 1995 do zaplatenia, vo výške 5% ročne zo sumy 9.511,58 eur od 30. septembra 1998 až do zaplatenia a vo výške 14% ročne zo sumy 23.772,49 eur od 30. septembra 1998 až do zaplatenia.

Žalobca svoj nárok skutkovo a právne odvodzoval od úverových zmlúv (ďalej aj „ÚZ?), uzavretých medzi VÚB š. p. ú. Bratislava a následne VÚB a. s. pob. Dolný Kubín ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, na základe ktorých veriteľ poskytol žalovanému, ktorý bol v čase uzavretia úverových zmlúv podnikateľom, úvery na podnikateľskú činnosť. Poukazoval na úverovú zmluvu č. 0191 uzavretú dňa 13. novembra 1991, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanému úver na zásoby vo výške 150.000,- Sk (4.979,08 eur), úverovú zmluvu č. 0291 zo dňa 18. novembra 1991 na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanému úver vo výške 484.918,-Sk (16.096,33 eur) na zakúpenie ťahača RENAULT AE 500.19 D 4x2, a to ako záloha na cenu ťahača. Ďalšou bola úverová zmluva č. 0392 zo dňa 03. februára 1992, na základe ktorej poskytol veriteľ žalovanému úver na nákup návesu typ METACO 82,5 m2 v sume 1.211.924,- Sk (40.228,50 eur), a napokon Úverovou zmluvou č. 0492 zo dňa 10. marca 1992 poskytol veriteľ žalovanému úver na vyššie uvedený ťahač RENAULT vo výške 3.006.270,-Sk (99.789,88 eur).

Pôvodne podanou žalobou na súd dňa 19. novembra 1993 si žalobca uplatnil voči žalovanému úhradu len tých splátok úverov, ktoré boli splatné k dátumu podania žaloby, žaloba bola počas konania upresňovaná, až napokon na pojednávaní na súde dňa 24. mája 2010 žalobca trval na podanej žalobe podľa úprav petitu podaniami žalobcu zo dňa 19. augusta 1996 a 08. novembra 1996. Žalobca tvrdil, že nesplatený zostatok z úverovej zmluvy č. 0191 predstavuje sumu 4.979,08 eur (150.000,- Sk), čo je celý úver poskytnutý žalovanému, z úverovej zmluvy č. 0392 je nesplatená istina vo výške 23.772,49 eur (116.170.-Sk ), zatiaľ čo titulom úveru poskytnutého na základe úverovej zmluvy č. 0492 si žalobca v tomto konaní neuplatnil už žiadnu pohľadávku, a to z dôvodu, že zo strany veriteľa bolo pristúpené k realizácii záložného práva predajom založeného ťahača REANULT

na dražbe a výťažok bol použitý na úhradu celého dlhu z tejto úverovej zmluvy. Žalobca sa teda titulom neuhradených zostatkov úverových istín domáhal voči žalovanému zaplatenia 38.263,15 eur. Tiež si uplatňoval proti žalovanému úroky z omeškania, a to vo výške 13% z istiny 4.979,08 eur od 01. júla 1996 do zaplatenia, ako aj úroky z omeškania vo výške 14% z istiny 9.511,58 eur a 23.772,49 eur ročne od 01. júla 1996 až do zaplatenia. Žalovaný v konaní namietal, že žalobca nepreukázal, že úvery podľa uzavretých zmlúv právny predchodca žalobcu žalovanému skutočne aj poskytol, namietal, že úverové zmluvy sú neplatné, nakoľko boli uzavreté so žalovaným - R. ako fyzickou osobou a nie s podnikateľom, namietal premlčanie práva žalobcu, neplatnosť záložných zmlúv. Žalovaný tiež tvrdil, že úvery mali byť splatené z výťažku dražby založených hnuteľných vecí (ťahač RENAULT a náves METAKO) vo vyššom rozsahu, než ako to uvádzal žalobca.

Krajský súd ako súd prvostupňový sa preto v ďalšom konaní v súlade s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom zaoberal zistením, či uplatnený nárok zodpovedá skutočnej výške nesplatených úverov poskytnutých na základe úverových zmlúv č. 0191, 0291 a 0392, keď žalovaný v konaní tvrdil, že úvery splatil z výťažku predaja založených hnuteľných vecí.

Po zhodnotení vykonaného dokazovania dospel súd prvého stupňa k záveru, že právny predchodca žalobcu VÚB š.p. Bratislava, resp. VÚB a.s. Bratislava poskytol na základe úverových zmlúv žalovanému úvery tak, ako to uviedol v žalobe. Na základe ÚZ č. 0191 z 13. novembra 1991 bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 150.000,-Sk (resp. ešte 150.000,-Kčs), a to na zásoby potrebné k podnikateľskej činnosti, pričom úver mal byť čerpaný postupne do 28. februára 1992 a žalovaný sa zaviazal splatiť ho do 30. septembra 1995 štvrťročnými splátkami po 10.000,-Sk. Na základe ÚZ č. 0291 z 18. novembra 1991 bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 484.918,-Sk ako záloha na zakúpenie ťahača RENAULT AE, úver mal byť čerpaný jednorázovo a žalovaný sa ho zaviazal splatiť najneskôr do 30. septembra 1998 s tým, že splácanie úveru bude dohodnuté pri schválení celkového úveru na ťahač RENAULT vo februári 1992. Na základe ÚZ č. 0392 z 3. februára 1992 bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.211.924,-Sk na zakúpenie návesu METACO, čerpanie bolo dohodnuté jednorázovo zaplatením faktúry a žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver splatiť do 30. septembra 1998.

S poukazom aj na právny názor NS SR ako súdu odvolacieho v uznesení sp. zn. 4Obo/66/2011 z 28. septembra 2012, ktorým odvolací súd zrušil prvé rozhodnutie

súdu v tejto veci, považuje súd všetky vyššie uvedené úverové zmluvy za platne uzavreté a to medzi právnym predchodcom žalobcu, VÚB š. p. Bratislava a VÚB a. s. Bratislava, za ktorého konal riaditeľ OZ v Dolnom Kubíne, ako veriteľom a žalovaným, fyzickou osobou - podnikateľom, ako dlžníkom. Odvolací súd potvrdil aj záver súdu prvého stupňa, že na základe uvedených úverových zmlúv právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému ako podnikateľovi peňažné prostriedky v celej dohodnutej výške a na dohodnutý účel.

Súd prvého stupňa okrem zisťovania spôsobu zúčtovania výťažku z predaja založených vecí na dražbe na. plnenie jednotlivých záväzkov žalovaného sa v konaní tiež zaoberal námietkami žalovaného, ktoré boli vznesené po rozhodnutí odvolacieho súdu, týkajúcimi sa aktívnej legitimácie žalobcu a ustálil, že žalobca je v tomto spore aktívne legitimovaný ako veriteľ pohľadávok uplatňovaných v konaní proti žalovanému.

Žalovaný v konaní ďalej namietal, že záložné zmluvy predložené v tomto konaní sú neplatné. Záložná zmluva č. 0292 z 05. marca 1992 je podľa žalovaného neplatná aj pre neurčitý predmet, pretože z predmetu zmluvy v či. I ods. 1 to vyzerá tak, ako keby malo byť záložné právo zriadené tak na úver č. 0492, ako aj na úver č. 0392, zatiaľ čo suma tam uvedená 3.006.270,- Sk zodpovedá úveru 0492, ale suma 484.918,- Sk, ktorá je tu tiež uvedená, nezodpovedá úveru č. 0392, preto je celá táto záložná zmluva podľa žalovaného neplatná. Žalovaný ďalej tvrdil, že na základe týchto záložných zmlúv nebolo platne zriadené záložné právo, pretože nebolo vyznačené v technickom preukaze dopravných prostriedkov. Keďže záložné zmluvy sú neplatné, žalovaný tvrdí, že dražba nemala byť realizovaná, apreto namieta všetky výdavky s tým súvisiace. Žalovaný tiež uviedol, že pokiaľ aj napriek neplatnosti záložných zmlúv odovzdal a súhlasil s dražbou, prejavil tým iba dobrú vôľu k riešeniu problému.

Po posúdení vyššie uvedených záložných zmlúv dospel prvostupňový súd k záveru, že tieto záložné zmluvy sú platne uzavreté, obsahujú jednoznačné a nezameniteľné určenie predmetu záložného práva (založený ťahač RENAULT, resp. náves METACO, oba dopravné prostriedky riadne označené) ako aj určenie pohľadávky, zabezpečujúcej záloh.

Súd prvého stupňa tiež vychádzal zo záveru, že námietky žalovaného ohľadne neplatnosti vzniku záložného práva nie sú v tomto spore právne relevantné. Je nepochybné, že oba dopravné prostriedky boli so súhlasom žalovaného ako ich majiteľa predané na dražbe a výťažok bol použitý na úhradu úverov, ktoré veriteľ poskytol žalovanému na nákup týchto

dopravných prostriedkov, žalovaný však úvery nesplácal. Predaj založených hnuteľných vecí teda riešil predovšetkým problémy žalovaného. Nie bez významu je tiež skutočnosť, že žalovaný neplatnosť záložných zmlúv nikdy na súde nenapadol, dovoláva sa jej len v tomto konaní.

Po zhodnotení vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že na dražbe konanej 09. septembra 1994 boli predané ťahač RENAULT AE 500 aj náves METACO, a to v prvom kole dražby za vyvolávaciu cenu 3.014.846,- Sk, vydražiteľovi - kupujúcemu P. podnikajúcemu pod obchodným menom G+H H., so sídlom Na Sihoti 1162/29, Dolný Kubín, ICO: 32 270 062. Túto skutočnosť okrem tvrdení žalobcu a interných dokladov VÚB a. s. ako veriteľa žalovaného v čase konania dražby mal súd preukázanú aj zo žalobného návrhu podaného 07. septembra 1998 na OS Dolný Kubín samotným vydražiteľom, P. H., ktorý sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému 1/ VÚB a. s. pob. Dolný Kubín a žalovanému 2/ Y. R. vystavenia daňového dokladu -faktúry z 09. septembra 1994 na cenu ťahača RENAULT a návesu METACO vo výške 2.411.877,- Sk + 25% DPH 602.969,- Sk, celkom cena 3.014.846,- Sk.

Žalovaný v konaní nepreukázal (ale napokon ani to netvrdil), že na svoj dlh z vyššie uvedených úverov uhradil (a to či už banke alebo ďalším žalobcom v poradí) viac, ako to vyplývalo z tvrdení žalobcov a z predložených dokladov VÚB a. s. Tvrdil len, že sa domnieval, že banka pri predaji ťahača a návesu v dražbe obdržala viac ako 3.014.846,- Sk, keď podľa žalovaného mala obdržať 3.768.557,50 Sk (3.014.846,- Sk + 20% DPH vo výške 753.711,50 Sk). Ako bolo vyššie uvedené, prvostupňový súd vykonaným dokazovaním zistil, že vydražiteľ zaplatil banke za náves aj ťahač sumu 3.014.846,- Sk vrátane DPH. Výťažok z dražby bol započítaný v časti 3.006.270,- Sk na celú istinu úveru poskytnutého VÚB a. s. žalovanému na základe úverovej zmluvy č. 0492 vo výške 3.006.270,- Sk, čím bola uhradená celá istina poskytnutého úveru, a časť vo výške 8.576,- Sk bola započítaná na úvery poskytnuté bankou na základe úverovej zmluvy č. 0392 a 0291, ktoré, ako už bolo vyššie uvedené, boli vedené na jednom spoločnom úverovom účte. Žalobca si pôvodne uplatnil voči žalovanému aj nárok na úroky z úverov, keď si v konaní uplatnil celkovú sumu 117.94446 eur, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 34Cb 956/93 zo 17. januára 2011 však bola žaloba žalobcu aj pokiaľ ide o úroky z úverov zamietnutá a súd zaviazal žalovaného len na úhradu nesplatených istín úverov.

Keďže úverové zmluvy č. 0191 a č. 0291 boli uzavreté v roku 1991, teda za účinnosti Hospodárskeho zákonníka, prvostupňový súd priznal žalobcovi úroky z omeškania v súlade s § 378 a) Hospodárskeho zákonníka vo výške 5% ročne, a to zo sumy 4.979,08 Eur (ÚZ č. 0191) od 01. októbra 1995 (posledná splátka na tento úver mala byť uhradená 30. septembra 1995) a zo sumy 9.511,58 eur (ÚZ č. 0291) od 01. októbra 1998 (úver mal byť splatný najneskôr do 30. septembra 1998), až do zaplatenia. Za meškanie s úhradou úveru z ÚZ č. 0392 zo dňa 03.02.1992, ktorá bola uzavretá už za účinnosti Obchodného zákonníka, priznal prvostupňový súd žalobcovi úroky z omeškania v uplatnenej výške 14% ročne zo sumy 23.772,49 eur od 01. októbra 1998 až do zaplatenia (úver mal byť tiež splatený do 30.septembra 1998), vychádzajúc z toho, že úroky v uvedenej výške sú v súlade s úpravou § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení platnom a účinnom v čase vzniku záväzku.

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný, v ktorom namieta, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ako i z nesprávneho zistenia skutkového stavu, čo možno podriadiť pod odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O. s. p.

Žalovaný vo svojom odvolaní uvádza, že súd sa námietkou, týkajúcou sa skutočnosti, že súčasnému žalobcovi nebola postúpená pohľadávka z úverovej zmluvy č. 0392 v sume 23.772,49 eur, pretože nebola uvedená v zmluve vykonanej formou notárskej zápisnice č. N2/2004, NZ329/2004 zo 07. januára 2004, zaoberal nedostatočne, keď ju vyhodnotil tak, že iba „zrejmým nedopatrením" nie je v prílohe uvedená úverová zmluva č. 0392, na čo súd skonštatoval, že postupované pohľadávky vrátane pohľadávky z úveru č. 0392 sú dostatočne identifikovateľné. Žalovaný namieta, že takéto odôvodnenie je v rozpore s ust. § 37 ods. 1 a ust. § 524 Občianskeho zákonníka, keď v danom prípade nedošlo k dostatočnej identifikácii postupovanej pohľadávky.

V zmysle uvedeného žalovaný zotrváva na svojom stanovisku, že pohľadávka z ÚZ č. 0392 nebola predmetom prevodu na žalobcu. Podľa žalovaného nemôže logicky ani právne obstáť záver súdu, že ak bola pohľadávka z jedného identicky číselne označeného zmluvného vzťahu účtovaná na rovnakom účte ako pohľadávky z úplne iných identicky číselne označených zmluvných vzťahov - že k platnému prevodu týchto rôznych pohľadávok dôjde odkazom na takýto účet. Žalovaný poukazuje, že presne špecifikované čísla úverových zmlúv, ktoré zakladajú právny dôvod vzniku pohľadávky, sú uvedené identicky v prílohe v samostatnom stĺpci. A keďže každý z úverov bol poskytnutý pod určitým

identifikačným číslom nemožno tento právny dôvod nahradiť číslom účtu, na ktorom boli úvery účtované. V praxi je totiž podľa žalovaného obvyklé, že právne subjekty majú iba jeden účet.

Podľa rozhodnutia odvolacieho súdu mal žalobca označiť a predložiť súdu dôkazy o spôsobe zúčtovania výťažku z dražby, pričom žalovaný pod takýmto dôkazom rozumie zápisnicu, oznámenie či iný dokument pojednávajúci o naložení s výťažkom. Prvostupňový súd napriek tomu, že vo svojom rozhodnutí uviedol, že sa spôsobom zúčtovania výťažku z dražby založených vecí zaoberal, sa v skutočnosti zameral len na skúmanie a zhodnotenie dôkazov ako, kedy, za akú cenu boli vozidlá predané, či kúpna cena bola vrátane alebo bez DPH. Ani jeden dôkaz, resp. vyjadrenie strán o spôsobe zúčtovania podľa žalovaného nevyhodnotil. Konštatovaniu prvostupňového súdu, že sumu 3.006.270,- Sk žalobca použil na zaplatenie celého dlhu z ÚZ č. 0492 a suma 8.576,- Sk bola započítaná na úvery č. 0392 a 0291, ktoré boli vedené na jednom spoločnom účte, žalovaný nerozumie, keď v rozhodnutí nie je uvedené, ako k tomu prvostupňový súd dospel. Za zarážajúce považuje žalovaný aj tú skutočnosť, že žalobca nikdy netvrdil, že by bol časť vydraženej sumy započítal na úver č. 0291 a teda takéto svojvoľné hodnotenie súdu bez dôkazu žalovaný nevie pochopiť.

Žalovaný poukázal na svoje stanovisko z 31. januára 2014, kde uviedol, že ak žalobca započítal výťažok prednostne na istinu úveru č. 0492 s tým, že výslovne uviedol, že si je vedomý, že tak vykonal napriek tomu, že predmet dražby zabezpečoval aj iné úvery, konal tak protiprávne, v rozpore s dobrými mravmi, obchodnými zvyklosťami a rozpore so zákonom pri svojvoľnom započítaní výťažku tak, ako to vyhovovalo jemu - t. j. iba na jeden úver, a na splátky, ktoré v tom čase ešte neboli zročné. Žalovaný zároveň poukazuje na ust. § 151c ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase dražby, na základe aplikácie ktorého na daný skutkový stav veci je podľa jeho názoru jednoznačné a nepopierateľné, že výťažok z dražby mal byť použitý najprv na splatenie úveru č. 0392 a zostatok mal byť použitý na zaplatenie časti úveru č. 0291, ktorý úver bol skôr zročný a až zostatok na úver č. 0492.

Ku konštatovaniu prvostupňového súdu, že námietky žalovaného ohľadne neplatnosti záložných práv sú irelevantné, lebo vozidlá boli predané na dražbe so súhlasom žalovaného a výťažok bol použitý na splácanie úverov a tak podľa záveru súdu bol predovšetkým riešený problém žalovaného a navyšežalovaný neplatnosť záložných zmlúv v minulosti nenapadol,

žalovaný uvádza, že námietky uplatnil pod vplyvom okolností potom, ako počas konania zistil, že žalobca manipuloval dražbou, výťažkom z dražby a rozdelením výťažku z dražby. Žalovaný dal dobrovoľne súhlas k dražbe bez ohľadu na platnosť záložnej zmluvy za určitých podmienok, ktoré mu boli známe z predložených dražobných podmienok, kde v článku III. je uvedené, že vozidlá budú predávané za cenu v súlade so znaleckým ohodnotením Ing. Jána Havlíka vo vyvolávacej cene 3.014.846,- Sk bez dane z pridanej hodnoty a kde sa v článku V. uvádza, že vydražené dopravné prostriedky sa vydajú dražiteľovi po zaplatení celej kúpnej ceny vrátane DPH.

Ak teda prvostupňový súd dospel k záveru, že žalovaný nemal právo domnievať sa, že dopravné prostriedky boli predané za cenu 3.014.846,- Sk bez DPH, takýto záver je v rozpore s dražobnými podmienkami, pretože ak by sa jednalo o sumu vrátane dane z pridanej hodnoty, tak bol predmet dražby vydražený za cenu, ktorá by bez DPH činila iba 2.411.876,80 Sk, čo je v absolútnom rozpore s dražobnými podmienkami a tiež aj v rozpore s čl. III. ods. 1 písm. c/ záložných zmlúv, za predpokladu, že by boli platné, kde sa uvádza, že žalobca má právo predať založenú vec za úradne stanovenú cenu - pričom takáto cena je v zmysle vykonaného znaleckého ohodnotenia 3.014.846,- Sk bez DPH.

Žalovaný naďalej trvá na tom, že predmet záložného práva nebol vôbec vyšpecifikovaný - v záložnej zmluve nebolo uvedené dokonca ani evidenčné číslo vozidla, ktoré malo byť založené, ani číslo motora, číslo karosérie, rok výroby a iné. Okrem toho v záložnej zmluve č. 0292 na ťahač Renault nesedia údaje v čl. 1, kde tam uvedené čísla úverov sa nezhodujú so sumami, ktoré boli na základe týchto úverov poskytnuté. Prvostupňový súd sa s týmito námietkami vysporiadal podľa žalovaného po svojom, citujúc dotknuté ustanovenia Občianskeho zákonníka a zaoberajúc sa jednotlivými bodmi záložných zmlúv, avšak tieto sú za predpokladu nedostatočného určenia predmetu záložného práva nepodstatné, keďže predmet zálohu tak, ako je vyšpecifikovaný v zmluve, je ľahko zameniteľný za akýkoľvek iný náves Metaco a akýkoľvek iný ťahač Renault. Žalovaný zároveň jednoznačne tvrdí, že je možné technický preukaz považovať za listinu spĺňajúcu kritéria § 151 b/ ods. 3 Občianskeho zákonníka.

S poukazom na všetky uvedené skutočnosti, žalovaný žiada, aby napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo zrušené a aby žalobný návrh bol zamietnutý.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného namieta tvrdenia žalovaného o tom, že na žalobcu nebola postúpená pohľadávka z ÚZ č. 0392 zo dňa 03. februára 1992, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver v celkovej výške 1.211.924 Kčs. Žalobca má za to, že prinajmenšom na základe výkladových kritérií prejavu vôle (rozsudok NS ČR zo dňa 20. júna 2007, sp. zn. 32Odo/1433/2006) možno jednoznačne dospieť k záveru, že namietaná pohľadávka bola na žalobcu, ako aj jeho právnych predchodcov riadne a platne postúpená; taktiež možno jednoznačne určiť aj jej výšku.

Žalobca ďalej považuje akékoľvek ďalšie spochybňovanie výšky výťažku dražby zálohov za účelové (gramatický výklad dražobných podmienok a pod.) a ničím nepodložené -žalovaný totiž v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že predmetný výťažok z dražby zálohov mal byť v inej výške, resp. žalobcovi mala byť vyplatená iná suma a napokon na podporu svojho tvrdenia nenavrhol ani doplniť dokazovanie. Žalobca niekoľkokrát v konaní preukázal a súdu predložil vyúčtovanie výťažku dražby, pričom namieta tvrdenie žalovaného, že takéto vyúčtovanie má mať formu zápisnice či oznámenia - vyúčtovanie bolo žalobcom vypracované a súdu predložené na základe s vecou súvisiacej bankovej písomnej dokumentácie, založenej aj do súdneho spisu. Zároveň žalobca namieta tvrdenie žalovaného, že výťažok z dražby bol použitý a započítaný na ešte nesplatné splátky úverov - v čase konania dražby, ako aj v čase zúčtovania výťažku z dražby už boli všetky úvery, poskytnuté žalovanému, splatné, keďže ten si svoju povinnosť úvery splácať neplnil. Skutočnosť, že o tieto ostatné splatné splátky banka svoj žalobný návrh nerozšírila ešte nevylučuje jej oprávnenie uspokojiť svoju pohľadávku voči jej dlžníkovi -žalovanému, aj takouto formou uspokojenia. Ostatné námietky žalovaného považuje žalobca za nedôvodné a z hľadiska už vykonaného dokazovania za irelevantné.

V nadväznosti na všetky uvedené skutočnosti má žalobca za to, že dostatočne špecifikoval a preukázal svoj nárok uplatnený v konaní a preto navrhuje odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, § 204 ods. 1 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p.), preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania je zaplatenie istiny 38 263,15 eur s príslušenstvom. Žalobca zaplatenie uvedenej sumy žiada titulom vrátenia peňažných prostriedkov poskytnutých žalovanému 1/ na základe troch úverových zmlúv špecifikovaných v žalobe s úrokom z omeškania. Je nesporné, že svoj nárok žalobca odvodzuje z dvoch úverových zmlúv uzavretých v čase účinnosti Hospodárskeho zákonníka a preto správne uplatnený nárok týkajúci sa úverových zmlúv č. 0191 a 0292 posudzoval podľa jeho ustanovení. Správne tiež súd postupoval, keď na nárok uplatnený podľa zmluvy 0392 aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka účinného od 01. 01. 1992.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje na jeho správnosť. Súd prvého stupňa rozsiahlym dokazovaním zistil dostatočne skutkový stav, ktorý podriadil pod správne ustanovenia zákona a dospel tak k správnemu právnemu záveru o dôvodnosti žaloby. V odôvodnení rozhodnutia sa podrobne vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalovaného, zhodnými s odvolacími námietkami, týkajúcimi sa nedostatku vecnej legitimácie žalobcu, výšky a spôsobu zúčtovania výťažku z predaja založených vecí na dražbe na plnenie jednotlivých záväzkov žalovaného a neplatnosti záložných práv.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa v časti istiny 38 263,15 eur so 14 % úrokom z omeškania zo sumy 23 772,49 eur od 30. 9. 1998 do zaplatenia potvrdil.

Súd prvého stupňa nesprávne posúdil uplatnený úrok z omeškania vo výške 5 % ako príslušenstvo pohľadávky. Úrok z omeškania v zmysle § 378a/ Hospodárskeho zákonníka účinného do 31. 12. 1991 sa považuje za iné právo, ktoré sa musí na súde uplatniť osobitne ako istina, nie ako príslušenstvo. Hmotnoprávna úprava Hospodárskeho zákonníka nepozná pojem „ príslušenstvo pohľadávky". Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania v zmysle § 220 O. s. p. zmenil a žalobu v tejto časti zamietol.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.