4Obo/16/2013

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Priecelovej a členiek senátu JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Gabriely Mederovej, v právnej veci žalobcu: „A VISTA" Spólka z o. o. Export - Import Marek Latusek, so sídlom: ul. Staszica 10 m 3, Rzeszów, Polska, IČO: 005130859, proti žalovanej: Emília Balombiniová VŠB Export - Import, Orechová 108, IČO: 17 302 706, o zaplatenie 4 361,30 USD (pôvodne 6.237,-- USD) s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 10Cb/9526/1992-235 z 31. októbra 2012, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 10Cb/9526/1992-235 z 31. októbra 2012 p o t v r d z u j e. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Krajský súd v Košiciach ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 10Cb/9526/1992-235 zo dňa 31. 10. 2012 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 361,30 USD so 6% úrokom z omeškania od 22. 06. 1992 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 828,05 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku vyplýva, že žalobca sa svojím žalobným návrhom domáhal voči žalovanej zaplatenia 6 237,-- USD titulom zaplatenia ceny zemiakov dodaných žalovanej v roku 1991, ktoré vyfakturoval faktúrami č. 21, 22, 23, 24, 25, 26 a z ktorých žalovaná nezaplatila uplatnenú sumu. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobca požiadal o zálohu na dodávku zemiakov, ktorú mu poskytla v sume 2 000,-- USD a 65 222,-- Kčs v kurze 27,62, t. j. 2 361,30 USD, spolu v sume 4 361,30 USD, ktorej prevzatie žalobca aj potvrdil. Žalobca namiesto konzumných zemiakov dodal zemiaky kŕmne, preto súhlasil s reklamáciou (č. l. 42), na základe ktorej sa dodávka cenovo znížila o 1 404,-- USD. Žalovaná ďalej dodala žalobcovi vajíčka v hodnote 3 341,60 USD a žalobca jej dodal fazuľu v hodnote 2 870,40 USD. Po odpočítaní pôžičky, reklamácie zemiakov a dlhu z nedodanej fazule (keďže namiesto 5 000 kg žalobca žalovanej dodal iba 4 784 kg), žalovaná zaplatila žalobcovi 744,-- USD, čím boli podľa jej tvrdenia vzájomné záväzky vysporiadané.

Súd prvého stupňa rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 10Cb/9526/1992-186 zo dňa 25. 03. 2009 tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 361,30 USD so 6% úrokom z omeškania od 22. 06. 1992 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 504,55 eur. V prevyšujúcej časti petitu žalobu zamietol. Pri zamietnutí časti uplatneného nároku súd akceptoval započítaciu námietku žalovanej vo výške 471,20 USD ako cenový rozdiel medzi hodnotou ňou dodaných vajec a žalobcom dodanej fazule a tiež akceptoval započítaciu námietku žalovanej vo výške 1 404,-- USD ako zníženie ceny dodaných zemiakov na základe reklamácie.

Rozsudok v časti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, nadobudol právoplatnosť, nakoľko proti nemu žalobca nepodal odvolanie. Odvolanie podala žalovaná proti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací uznesením č. k. 3Obo/80/2009- 200 zo dňa 22. 07. 2009 prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd tak rozhodol z dôvodu, že súd prvého stupňa na predmetný skutkový stav po zistení porušenia devízového zákona aplikoval § 708 Zákonníka medzinárodného obchodu. Majúc za to, že uvedené ustanovenie na daný prípad nedopadá, konštatoval, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu ktorého je i záver o dôvodnosti práva žalobcu na zaplatenie časti kúpnej ceny predčasný. Súd, postupujúc v zmysle vyššie označeného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, po vykonanom dokazovaní opätovným výsluchom žalovanej, oboznámením sa s predchádzajúcimi výpoveďami obidvoch účastníkov konania, ako aj listinnými dokladmi založenými v súdnom spise a následnom vyhodnotení jednotlivých dôkazov konštatoval, že účastníci dňa 12. 06. 1991 (správne znie „11. 06. 1991“) uzatvorili zmluvu č. 2/91 o dodávke zemiakov (č. l. 3), ktorou sa žalobca zaviazal dodať žalovanej zemiaky v cene 0,08 USD/l kg. Dodatkom č. 1 k zmluve zo dňa 12. 06. 1991 (č. l. 4) bolo dohodnuté, že žalovaná zabezpečí kontrolu zemiakov cez Centrálnu inšpekciu. Žalobca tovar, t. j. zemiaky v dohodnutom množstve žalovanej dodal, umožnil jej nadobudnúť k nemu vlastnícke právo, čím žalovanej vznikla povinnosť zaplatiť kúpnu cenu. Žalobca dodané zemiaky vyfakturoval faktúrami č. 21, 22, 23, 24, 25 a 26 (č. l. 5, 8, 10, 12, 14 a 16), spolu 124 650 kg zemiakov v hodnote 9 972,-- USD. Žalovaná uhradila faktúry č. 21, 22 a 25 v celkovej sume 3 735,-- USD, nezaplatila 6 237,-- USD. Po zohľadnení námietok žalovanej a čiastočnom zamietnutí žaloby, predmetom sporu ostala suma 4 361,30 USD s príslušenstvom.

Žalovaná právo žalobcu na zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny nepopierala, ale vzniesla započítaciu námietku voči nároku žalobcu s tým, že pohľadávkou na započítanie mala byť pôžička, ktorú poskytla žalobcovi v sume 4 361,30 USD. Na preukázanie svojho tvrdenia o pôžičke predložila listinu bez označenia a dátumu vyhotovenia, s textom „Svojím podpisom potvrdzujem, že som si požičal od firmy „VŠB“ Emílie Balombiniovej na nákup zemiakov 2 000,-- USD a 65 222,-- Kčs. Toto potvrdenie slúži ako doklad pre obidve strany.“ (originál v prílohovej obálke na č. l. 61). Žalobca v priebehu konania tvrdil, že toto potvrdenie je falošné, vyrobené odstrihnutím z protokolu zo dňa 02. 09. 1991 (overená fotokópia založená v prílohovej obálke na č. l. 61). Žalovaná originál protokolu z 02. 09. 1991, ktorý mala predložiť súdu ako dôkaz o tom, že ho nepoužila na sporné potvrdenie o pôžičke, nepredložila.

Z tvrdení žalovanej prednesených počas konania súdu vyplynulo, že peniaze dala žalobcovi tak, že prvých 1 000,-- USD mu dala vo svojom byte dňa 11. 06. 1991 a ďalších 1 000,-- USD viezol šofér v obálke do Poľska. Následne uviedla, že žalobcovi požičala 65 222,-- Kčs a 2 000,-- USD, ale tieto sú zaúčtované v slovenských korunách vo výške 125 222,-- Sk, za ktoré boli na poľskej hranici kúpené doláre (podľa vyjadrenia žalovanej, táto suma pri kurze 27,62 Kčs za dolár predstavuje 4 533,74 USD). Tieto boli žalobcovi odovzdané dňa 28. 06. 1991. Neskôr sa žalovaná vyjadrila, že prvých 1 000,-- USD žalobca zobral od jej mamy pri osobnej návšteve a ďalších 1 000,-- USD vzal v obálke šofér, ktorý viezol vajíčka do Poľska. Ohľadne sumy 65 222,-- Kčs žalovaná uviedla, že túto sumu požičala žalobcovi na hranici vo Vyšnom Komárniku, následne uviedla, že žalobca si osobne prevzal na hranici vo Vyšnom Komárniku sumu 64 000,-- Kčs a ďalších 1 000,-- Kčs prevzal pri osobnej návšteve v byte (64 000,-- + 1 000,-- = 65 000,-- Kčs).

Z týchto rozporných tvrdení žalovanej ohľadne výšky a spôsobu poskytnutia predmetnej pôžičky, ktorúžalobca popieral, ako aj na základe toho, že žalovaná vo vzťahu k spornému potvrdeniu nepredložila originál protokolu zo dňa 02. 09. 1991 súd ustálil, že žalovaná nepreukázala, že žalobcovi požičala, resp. poskytla zálohu vo výške 4 361,30 USD, a teda, že voči žalobcovi má započítateľnú pohľadávku. Žalovaná tak nepreukázala, že v zmysle § 265 zákona č. 101/1993 Zb. Zákonník medzinárodného obchodu (ďalej len „ZMO“) má voči žalobcovi pohľadávku smerujúcu k plneniu rovnakého druhu. Na základe uvedeného súd uzavrel, že žalobca na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy dodal žalovanej zemiaky, čím žalovanej podľa § 276 ods. 1 ZMO vznikla povinnosť zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu. Keďže nebola preukázaná existencia započítateľnej pohľadávky, súd žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 4 361,30 USD.

Žalovaná bola so splnením peňažného záväzku v omeškaní a žalobca si úroky z omeškania uplatnil. Keďže medzi účastníkmi výška úrokov z omeškania dohodnutá nebola, súd s poukazom na § 231 ods. 1, ods. 2 ZMO zaviazal žalovanú na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 6% zo sumy 4 361,30 USD od uplatnenia, t. j. od 20. 06. 1992 do zaplatenia.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a žalobcovi, ktorý mal vo veci čiastočný úspech, priznal pomernú časť trov konania v celkovej sume 828,05 eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná argumentujúc odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p., teda že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súčasne podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Odvolaciemu súdu navrhla, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na náhradu trov konania (č. l. 238 - 240).

Žalovaná poukázala na to, že v napadnutom rozsudku sú ako žalobcovia uvedené dva subjekty, a to „A VISTA“ Spolka z o. o. a Export - Import Marek Latusek, pričom ich údaje nie sú doložené príslušnými listinami z obchodného, resp. živnostenského registra. Poukázala na podanie zo dňa 10. 05. 2010, na ktorom je použitá pečiatka spoločnosti „A VISTA“ s podpisom T. T. I. ako riaditeľa spoločnosti, rovnako v zmluve zo dňa 12. 06. 1991 je ako účastník uvedená iba spoločnosť „A VISTA“ Spolka z o. o., nie Export - Import Marek Latusek. Na základe uvedeného má žalovaná za to, že menovaný nie je aktívne legitimovaný na tento spor. Žalovaná ďalej tvrdí, že po vzájomnom zúčtovaní a na základe jej prehlásenia zo dňa 10. 02. 1992 o započítaní sa ustálilo, že pohľadávka spoločnosti „A VISTA“ voči jej osobe predstavovala sumu 6 981,-- USD, kým jej pohľadávka voči spoločnosti predstavovala 6.237,-- USD. Rozdiel medzi uvedenými sumami vo výške 744,-- USD poukázala prevodom na účet menovanej spoločnosti. Poukázaním na § 157 ods. 2 O. s. p. a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005 súdu prvého stupňa vytkla, že vychádzal len z prehlásenia žalobcu a nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov o vyrovnanie. Tvrdí, že prvostupňový súd sa v napadnutom rozsudku ako s podstatnou skutkovou okolnosťou nevysporiadal so skutočnosťou o započítaní pohľadávky a o vzájomnom vyporiadaní, ako to písomne potvrdil bývalý právny zástupca žalujúcej spoločnosti JUDr. Smerek. Vyslovila názor, že pokiaľ žalobca uvádzal pochybnosti o prevzatých platbách, zaťažovalo ho dôkazné bremeno, aby svoje tvrdenie preukázal. Žalovaná má za to, že ak budú pripustení a vypočutí ňou navrhnutí svedkovia, preukáže sa, že všetky svoje záväzky voči žalobcovi splnila. Osobitne poukázala na písomné potvrdenie (vyjadrenie) zo dňa 20. 03. 1997, v ktorom jej bývalý právny zástupca žalobcu Y. U. U. potvrdil, že po vzájomnej výmene listov na základe žalobcovho pokusu o zmier zo dňa 16. 01. 1992, bolo vykonané započítanie pohľadávok s tým, že rozdiel 744,-- USD uhradila na účet žalobcu dňa 13. 02. 1992. Následne bola jeho plná moc zrušená. V neposlednom rade žalovaná namietla, že nerozumela výpovedi p. Latuseka na súde, pretože nebol prítomný tlmočník.

K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca (č. l. 246 - 247), ktorý navrhol odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 10Cb/9526/1992-235 zo dňa 31. 10. 2012, ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podalvčas účastník konania (§ 201, § 204 ods. 1 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p.), preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Vo vzťahu k zhodnoteniu skutkového a právneho stavu veci súdom prvého stupňa, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu stotožňuje a na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie 4 361,30 USD so 6% úrokom z omeškania od 22. 06. 1992 do zaplatenia. Opodstatnenosť svojho nároku žalobca odôvodňuje tvrdením, že žalovanej v roku 1991 dodal zemiaky, ktorých cenu riadne vyfakturoval a ktorú žalovaná v uplatnenom rozsahu nezaplatila.

Súd prvého stupňa žalobe vyhovel argumentujúc, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia o tom, že má voči žalobcovi započítateľnú pohľadávku, a to na základe požičania peňazí, resp. poskytnutia zálohy žalobcovi vo výške 4 361,30 USD.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaná na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 13. 04. 1999 založila do spisu listinný dôkaz - bez označenia, bez dátumu, s označením účastníkov konania a ich podpismi, s textom: „Svojím podpisom potvrdzujem, že som si požičal od Firmy „VŠB“ Emílie Balombiniovej na nákup zemiakov 2 000,-- USD a 65 222,-- Kčs. Toto potvrdenie slúži ako doklad pre obidve strany.“ Žalobca na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 26. 10. 1999 namietol pravosť tejto listiny tvrdiac, že je falošná, vyhotovená odstrihnutím z protokolu napísaného dňa 02. 09. 1991 a dopísaním textu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací svojím uznesením č. k. 4Obo/130/2000-103 zo dňa 28. 02. 2002 okrem iného vyslovil, že pre podrobnejšie skúmanie obsahu tohto dokladu žalovaná musí do spisu doložiť originál predmetného protokolu. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalovaná predmetnú listinu po celý čas konania do spisu nedoložila.

S prihliadnutím na rozporné tvrdenia žalovanej produkované počas konania ohľadne výšky a spôsobu poskytnutia pôžičky žalobcovi, sporné potvrdenie o pôžičke, ako aj nesplnenie výzvy súdu na pojednávaní konanom dňa 29. 11. 2006 (č. l. 129) o predloženie originálu protokolu zo dňa 02. 09. 1991, prvostupňový súd skonštatoval, že žalovaná požičanie peňazí v sume 4 361,30 USD žalobcovi nepreukázala, a teda nepreukázala, že má voči žalobcovi započítateľnú pohľadávku, s ktorým záverom sa v celom rozsahu stotožňuje aj súd odvolací.

Tzv. dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť za výsledok konania podľa § 120 O. s. p. postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná a aby ju súd uznal za pravdivú. V prejednávanej veci žalobca preukázal, že na základe zmluvy č. 2/91 zo dňa 11. 06. 1991 dodal žalovanej zemiaky, ktoré aj vyfakturoval faktúrami č. 21, 22, 23, 24, 25 a 26. Žalovaná právo žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny (ustálenej sumou 4 361,30 USD po zohľadnení námietok žalovanej v predchádzajúcich fázach konania a čiastočnom zamietnutí žaloby), nenamietala. Svoju obranu založila na započítacej námietke spočívajúcej v tvrdení o požičaní sumy 4 361,30 USD žalobcovi. Primárnym dôkazom preukazujúcim toto jej tvrdenie mal byť bližšie neoznačený listinný doklad predložený žalovanou, v súvislosti s ktorým žalobca namietol, že je falšovaný, vyhotovený z protokolu zo dňa 02. 09. 1991. Tým, že žalovaná na základe výzvy súdu predmetný protokol nepredložila, nevyvrátila podozrenie žalobcu o falšovaní listiny, ktorá mala preukazovať požičanie sporných finančných prostriedkov žalobcovi. Produkovaním ďalších rozporných tvrdení o čase, mieste a spôsobe odovzdania pôžičky žalobcovi, žalovaná len prehĺbila pochybnosti o pravdivosti svojho tvrdenia o existencii pohľadávky na započítanie voči žalobcovi. Na základe uvedeného skutkového stavu veci preto súd prvého stupňa nemal dôvod pochybovať, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, keďže nepreukázala pravdivosť tvrdení, pre konanie relevantných, spôsobilých privodiť pre ňu priaznivé rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k námietke žalovanej týkajúcej sa aktívnej legitimácie žalobcu, má odvolací súd za to, že ide oúčelovú obranu vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná ju prvýkrát vzniesla až vo svojom poslednom odvolaní. Z obsahu spisu vyplýva, že prvostupňový súd pred svojím posledným, v poradí piatym rozsudkom, rozhodol vo veci štyrikrát s tým, že odvolací súd v troch prípadoch zrušil prvostupňové rozhodnutie na odvolanie žalovanej.

Vzhľadom na dĺžku konania v predmetnej veci začatého doručením žaloby na súd prvého stupňa dňa 22. 06. 1992 sa odvolaciemu súdu žiada dodať, že tak žalobca, ako aj žalovaná mali po celú dĺžku súdneho konania vytvorený dostatočný časový priestor k realizovaniu svojich práv ako účastníkov konania. Pokiaľ žalovaná aktívnu legitimáciu žalobcu, onačeného od samého začiatku konania rovnako, ani raz nenamietla, ale túto svoju námietku prvýkrát vzniesla až vo svojom (štvrtom) odvolaní, nemožno túto jej obranu vyhodnotiť inak ako účelovú. Napriek uvedenému odvolací súd k otázke vecnej legitimácie (aktívnej na strane žalobcu a pasívnej na strane žalovanej) uvádza, že sa ňou rozumie hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Otázku, či žalobca bol v spore aktívne legitimovaný, t. j., či bol nositeľom tvrdeného hmotného práva a či správne označil osobu - nositeľa tvrdenej povinnosti, teda či ním označená žalovaná bola v spore naozaj pasívne legitimovaná, rieši súd až v samom závere konania, a teda až z meritórneho rozhodnutia vyplynie autoritatívny záver o otázke vecnej legitimácie účastníkov konania. Pokiaľ by na strane žalobcu, či žalovanej bol nedostatok vecnej legitimácie v konaní (aktívnej, či pasívnej), bola by táto skutočnosť dôvodom na zamietnutie návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím. Odvolací súd však po preskúmaní veci takýto nedostatok nezistil. Žalobca a žalovaná ako podnikatelia boli účastníkmi zmluvy č. 2/91, ktorou bol založený hmotnoprávny vzťah medzi nimi a od ktorej sa odvíjal predmet konania o zaplatenie 4 361,30 USD (pôvodne 6 237,-- USD). U obidvoch účastníkov je preto daná ich vecná legitimácia v predmetnom konaní. Z listinného dokladu na č. l. 166c vyplýva obchodné meno poľského žalobcu v znení „A VISTA“ Spólka z o. o. Odvolací súd má za to, že uvedením „Export - Import“ Marek Latusek v označení žalobcu v záhlaví všetkých doterajších súdnych rozhodnutí, ide o doplňujúce údaje konkretizujúce zahranično-obchodnú činnosť žalobcu s uvedením jeho konateľa. Obdobne je tomu tak aj v označení žalovanej, keď okrem jej obchodného mena „Emília Balombiniová VŠB“ je v záhlaví súdnych rozhodnutí uvedené „Export - Import“. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej spočívajúcej v tvrdení, že nerozumela výpovedi p. Latuseka, odvolací súd konštatuje, že obidvaja účastníci boli súčasne prítomní na pojednávaniach súdu prvého stupňa dňa 29. 11. 2006 (č. l. 129) a dňa 31. 01. 2007 (č. l. 142), na ktorých žalovaná tlmočníka nežiadala. Tlmočník bol prítomný na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 26. 10. 1999 (č. l. 68), ktorého sa však žalovaná nezúčastnila.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností, keďže žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, pretože nepreukázala, že finančné prostriedky žalobcovi požičala, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, stotožňujúc sa s jeho správnosťou v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto by mal právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy v odvolacom konaní nevznikli žiadne, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.