Najvyšší súd Slovenskej republiky

4 Obo 16/2009

 

  U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: JUDr. I. S., H., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu K. I., spol. s r. o., K., proti žalovanému: Ing. H. K., L., o   určenie odporovateľnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. októbra 2008 č. k. 6Cb 329/2001-140, takto  

  r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach   zo dňa 29. októbra 2008 č. k. 6Cb 329/2001-140 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

  Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej priznal

náhradu trov konania 7 329 Sk.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa žalobou uplatnila, aby súd určil,

že právny úkon predaja hnuteľného majetku predávajúcim / úpadca / zastúpeným konateľom

Ing. K. v prospech kupujúcej / žalovaná /, je voči konkurzným veriteľom právne neúčinný

a že týmto úkonom prevedené hnuteľné veci patria do konkurznej podstaty a žalobkyňa je

oprávnená ich speňažiť a žalovaný je povinný speňaženie strpieť.

Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že úpadca jej predal hnuteľný majetok, ku ktorému

má vlastnícke právo. Predmetný majetok nebol správkyňou konkurznej podstaty označený,

zapečatený a zostal v priestoroch prenajatých spoločnosti F., s. r. o., kde ho mala uložený.

Dňa 05. 10. 2000 spoločnosť F.. s. r. o. vrátila priestory správkyni vrátane prenajatých vecí,

teda i majetku žalovanej, na vydanie ktorého správkyňu vyzvala. Žalovaná tvrdí, že kúpou

hnuteľných vecí /kancelárskeho nábytku/ nedošlo k ukráteniu konkurzných veriteľov.

Navrhla žalobu zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie a dospel k záveru, že predpokladom odporovateľnosti

právneho úkonu je, že ide o právny úkon dlžníka, týka sa jeho majetku a došlo k ukráteniu

uspokojenia pohľadávky veriteľa, pričom úmysel dlžníka ukrátiť konkurzných veriteľov musí

byť druhej strane známy.

Na základe zmluvy, úpadca predal   žalobca žalovanej použitý kancelársky nábytok

podľa dodacieho listu č. 01/01/98, ktorý vyfakturoval faktúrou č. 009/98 zo dňa 29. 01. 1998

v sume 1 Sk, ktorú žalovaná zaplatila.

Z inventúrneho súpisu H. ku dňu 03. 08. 1998 vyplýva, že dlžník / K. I., s. r. o. / mal

majetok v hodnote niekoľko miliónov Sk, mal

aj pohľadávky len v januári 1998 predstavujúce sumu prevyšujúcu 1 milión Sk, teda nebolo

preukázané s ohľadom na hodnotu predávaného hnuteľného majetku a hodnotu ostatného

majetku úpadcu, že právny úkon bol urobený s úmyslom ukrátiť konkurzných veriteľov a tiež

nebolo   preukázané, že žalovanej bol tento úmysel známy a mohla poznať úmysel dlžníka.

Vzhľadom na uvedené súd žalobu zamietol a   o trovách konania rozhodol podľa

§ 142 ods. 1 O. s. p.

Žalobkyňa podala proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie podaním zo dňa

15. decembra 2008.

V odôvodnení odvolania uviedla, že odvolanie podáva podľa § 205 ods. 2

písm. c/ O. s. p., pretože prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Súd vychádzal len z tvrdení žalovanej. Odvolateľke nie je zrejmé, čím mal súd za preukázané,

že dlžník má majetok v hodnote niekoľkých miliónov korún, nakoľko táto skutočnosť

nevplýva z konkurzného spisu. Ak by sa bol súd oboznámil z konkurzným spisom,

bol by zistil, za akú cenu bol speňažovaný majetok úpadcu, ako i to, že pohľadávky úpadcu

neboli riadne označené a boli nevymožiteľné. Taktiež ušlo pozornosti súdu, že hodnota

uznaných pohľadávok veriteľov prevyšovala sumu 411 029 807,34 Sk. Konkurz

bol vyhlásený dňa 03. 08. 1998. Konateľom úpadcu bol Ing. K. a spoločníčkou jeho manželka

/ žalovaná /. V roku 1998 už bola spoločnosť v úpadku a platobnej neschopnosti a v tejto

situácii súd, bez hodnoverných dôkazov, akceptoval tvrdenie žalovanej, že nábytok jej predal

úpadca za 1 Sk preto, že v spoločnosti pracovala a nebola jej vyplácaná mzda.

Odvolateľka nesúhlasila ani s názorom, že nebolo preukázané, že žalovanej bol tento

úmysel známy a mohla úmysel dlžníka poznať. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaná

ako spoločníčka, administratívna sila aj ako manželka konateľa úpadcu, vedela, že spoločnosť

je zadĺžená, teda je preukázaný úmysel poškodiť iných veriteľov.

Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu   uviedla, že žalobcovi nebola odňatá

možnosť konať pred súdom, dôvody, pre ktoré sa pojednávania nezúčastnila sú subjektívne.

Taktiež nesúhlasí s tvrdením, že žalobkyni bolo odňaté právo navrhovať dôkazy, nakoľko

sa uskutočnilo viacero pojednávaní a okrem toho podávala aj samostatné n písomné podania.

K tvrdeniu žalobkyne, že v konkurznom konaní uznala pohľadávky proti úpadcovi

prevyšujúce sumu 411 mil. Sk, považuje za pokus o manipuláciu odvolacieho súdu.

Poukázala na zápisnicu z prieskumného pojednávania, na ktorom boli zistené len pohľadávky

v sume nižšej ako 1 mil. Sk / príloha K50 /. Pokiaľ ide o údajný hlboký úpadok a platobnú

neschopnosť úpadcu uviedla, že úpadca riadne fungoval, nesporné záväzky hradil, teda nebol

v úpadku ani platobnej neschopnosti. Čo sa týka vyplácania miezd pracovníkov úpadcu,

tieto v čase vyhlásenia konkurzu riadne vyplatené.

K   tvrdeniu o vedomosti žalovanej o zadĺžení úpadcu uviedla, že pracovala

ako administratívna sila na základe živnostenského oprávnenia a dohody s úpadcom.

Ak spoločníčka u úpadcu nikdy nepracovala, čo vyplýva i z toho, že nikdy nepoberala žiadnu

podnikateľskú odmenu. Navrhla napadnutý rozsudok podľa § 219 O. s. p. potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec ako súd odvolací / § 10 ods. 2 /

podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 O. s. p. v znení platnom a účinnom od 15. 10. 2008 / ďalej

len „O. s. p.“ / a zistil, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či súd prvého stupňa rozhodol správne,

keď žalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu predaja hnuteľných vecí / kancelársky

nábytok/ na základe zmluvy uzavretej medzi úpadcom a žalovanou. Odvolací súd

po preskúmaní odvolania zistil, že súd prvého stupňa nezistil riadne skutkový stav a v tejto

súvislosti nemohol následne vysloviť správny právny záver.

Základným právom na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Toto vyjadruje aj znenie § 157

ods. 2 O. s. p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozhodnutia stručne a jasne vyloží,

ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav podľa

príslušných ustanovení, ktoré použil. Z tohto jednoznačne vyplýva, že ust. § 157 O. s. p.

určuje obsahové náležitosti rozsudku, ich správnosť a úplnosť. Štruktúra odôvodnenia

rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu / čl. 46 ods.1 Ústavy

Slovenskej republiky /. Súd teda pri odôvodňovaní rozsudku musí postupovať spôsobom

záväzne určeným v § 157 ods. 2 O. s. p. a ak daným spôsobom nepostupuje, dochádza

k nepreskúmateľnosti rozsudku. Pokiaľ súd v odôvodnení neuvedie, ktoré skutočnosti mal

za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov spravoval, nemôže odvolací súd posúdiť vecnú správnosť rozhodnutia.

Napadnutý rozsudok prvostupňového súdu nespĺňa náležitosti vo vyššie uvedených

ustanoveniach.

V odôvodnení napadnutého rozsudku je citácia § 15 ZKV a   vyslovenie,

že predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je, že sa jedná o právny úkon dlžníka,

týka sa jeho majetku a došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa, pričom úmysel

dlžníka ukrátiť konkurzných veriteľov musí byť druhej strane zrejmý. Prvostupňový súd

vyvodil, že vzhľadom na hodnotu predávaného hnuteľného majetku a hodnotu ostatného

majetku úpadcu, nebolo preukázané, že   právny úkon bol urobený s úmyslom ukrátiť

konkurzných veriteľov, ako ani to, že by bol žalovanej tento úmysle známy a mohla by úmysel

dlžníka poznať.

S týmto sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko z preskúmania spisu nie je možné

posúdiť, na základe akých skutočností k takémuto záveru prvostupňový súd dospel.

Nie je vôbec zrejmé, z akého dôvodu bol vyhlásený konkurz a na základe akých právnych

skutočností mal za preukázané, že nedošlo k porušeniu zákonného ust. § 15 ods. 4 ZKV,

podľa ktorého je možné odporovať právnym úkonom dlžníka, ak ním došlo k ukráteniu

vymáhateľnej pohľadávky a to aj vtedy, ak tu nebol úmysel ukrátiť konkurzného veriteľa

za predpokladu, že medzi účastníkmi takéhoto vzťahu je personálne prepojenie. Práve

v ods. 4 § 15 ZKV je zákon prísnejší v tom, že pre úspešnú odporovateľnosť stačí preukázať

ukrátenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky ako objektívnu skutočnosť a   prepojenia

dlžníka a druhej zmluvnej strany.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného napadnutý rozsudok podľa

§ 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, v ktorom rozhodne i o trovách konania.

Úlohou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude posúdiť, či   zmluvou o predaji

hnuteľných vecí uzavretou medzi dlžníkom /teraz úpadca/ a žalovanou bola naplnená skutková

podstata ust. § 15 ods. 4 ZKV – ukrátenie konkurzného veriteľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

V Bratislave 16. februára 2010

JUDr. Jana Zemaníková, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková