UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Mederovej a členiek senátu JUDr. Lenky Praženkovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore žalobcu Peris a.s., so sídlom Prievozská 32, 821 05 Bratislava, IČO: 36 745 332, zast. advokátom JUDr. Štefanom Jurčom, PhD., so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, proti žalovanému MAXIM SERVIS, s. r. o., so sídlom Cintorínska 313/22, 900 24 Veľký Biel, IČO: 36 685 640, zast. Advokátskou kanceláriou CONSULTA s.r.o., so sídlom Šafárikovo nám. 4, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 318 495, o zaplatenie 20.267,50 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 36Cb/41/2019, v konaní o dovolaní žalovaného proti roszudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/220/2022-350 z 26. júla 2023, takto
rozhodol:
I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a.
II. Žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Pezinok ako súd prvej inštancie (ďalej tiež „prvoinštančný súd“), prvým výrokom rozsudku č. k. 36Cb/41/2019-281 zo 6. júla 2022 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť do 15 dní od dňa jeho doručenia žalobcovi sumu 14.538,70 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % zo sumy 2.864,40 eura od 16.5.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % zo sumy 7,86 eura od 16.6.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % zo sumy 49,77 eura od 16.6.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % zo sumy 2.864,40 eura od 16.6.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % zo sumy 159,07 eura od 17.6.2015 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % zo sumy 2.864,40 eura od 16.9.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % zo sumy 5.728,80 eura od 15.11.2015 do zaplatenia, to všetko do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom súd zamietol žalobu v časti sumy 5.728,80 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % p.a. zo sumy 2.864,40 eura od 28.07.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % zo sumy 2.864,40 eura od 06.09.2015 do zaplatenia. Napokontretím výrokom priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov súdneho konania.
2. Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 29. apríla 2019 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny aj s príslušenstvom z dôvodu nezaplatenia nájomného žalovaným. Prvoinštančný súd uviedol, že žalobca ako vlastník a poskytovateľ 1. februára 2011 platne uzatvoril so žalovaným ako užívateľom Zmluvu o užívaní nehnuteľnosti v znení jej zmien a dodatkov č. 1 až 4, ktorej predmetom boli nebytové priestory - hala autoservisu, kancelárie, objekt váhy, parkovacie miesta v priemyselnom areáli nachádzajúcom sa na K. W. č. XX v G.. O odovzdaní a prevzatí nehnuteľností, tvoriacich predmet užívania, bol rovnako 1. februára 2011, spísaný zápis. Nakoľko si žalovaný riadne a načas neplnil svoje splatné záväzky, avšak nehnuteľnosti naďalej využíval na výkon svojej podnikateľskej činnosti, žalobca zmluvu o užívaní nehnuteľnosti vypovedal a výpoveď zaslal žalovanému s termínom ukončenia záväzkového vzťahu k 30. novembru 2015. Zmluvné strany sa s prihliadnutím na predpokladanú dobu užívania, dohodnuté opravy a technické zhodnotenie predmetu užívania dohodli na výraznej zľave z ceny nájomného (1,50 eura/m2 mesačne) oproti bežnému nájomnému, účtovanému ostatným nájomcom. Žalobca uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by ho žalovaný niekedy upozorňoval na zlý stav prenajatých priestorov a žiadal o odstránenie vád brániacich ich riadnemu užívaniu. Dôvodom snahy o náhle skončenie nájmu bolo, že žalovaný v danom období získal vlastné priestory, bol si vedomý dvanásťmesačnej výpovednej lehoty, a preto prišiel s požiadavkou ukončiť nájom dohodou s tým, že má za seba údajnú náhradu - firmu TREPO, s.r.o., ktorá však nájomnú zmluvu neuzatvorila. Z priloženej fotodokumentácie nevyplývajú žiadne nákladné a finančne náročné investície. Obrana žalovaného spočívala v neexistencii vzniku povinnosti platiť nájomné z dôvodu porušenia povinnosti žalobcu ako prenajímateľa nebytový priestor odovzdať a na svoje náklady udržiavať v stave spôsobilom na dohovorené užívanie, v zániku povinnosti žalovaného zaplatiť nájomné a náklady spojené s užívaním v dôsledku započítania voči nákladom na zhodnotenie nebytového priestoru a premlčanie časti nájomného.
3. Súd prvej inštancie za nedôvodnú vyhodnotil námietku žalovaného týkajúcu sa zľavy z nájomného, pre nepreukázanie dôvodného uplatnenia tejto zľavy. Žalovaný tvrdil nespôsobilosť nehnuteľností na užívanie pre zatekanie od roku 2014 a vytváranie plesní, avšak netvrdil, kedy presne malo dôjsť k uplatneniu zľavy a jej uplatnenie nevyplýva zo žiadneho dôkazu. Žalovaný mal právo na uplatnenie zľavy do šiestich mesiacov, odkedy sa zatekanie prípadne plesne objavili a pokiaľ mali zľavu z nájomného odôvodňovať iné skutočnosti, mal žalovaný právo si zľavu uplatniť do šiestich mesiacov od ich vzniku, teda najneskôr do konca mesiaca jún 2015, t. j. do šiestich mesiacov odo dňa, kedy vznikla vada spôsobujúca nespôsobilosť priestoru na dohodnuté užívanie. Žalobca tvrdil, že poskytol žalovanému zľavu z nájomného vzhľadom na dobu užívania, za dohodnuté opravy a technické zhodnotenie predmetu užívania. Zo Zmluvy o užívaní nehnuteľnosti vyplýva, že žalobca si bol vedomý potreby prispôsobenia priestorov potrebám žalovaného, a teda predpokladané technické zhodnotenie (zistené z porovnania priestorov s dohodnutým účelom nájmu) zohľadnil pri dohadovaní výšky nájomného. Rovnako zohľadnil aj predpokladanú dobu nájmu, keď aj z výpovednej doby bolo zrejmé, že úmysel oboch strán je nájom dlhodobý. Pokiaľ však išlo o opravy, tieto neboli pri uzatváraní zrejmé, nebolo žiadnym spôsobom bližšie špecifikované, ktoré opravy znáša žalovaný namiesto žalobcu, a teda či sa to zohľadní pri výške nájmu. Nebolo tiež zrejmé, či zohľadnené opravy sú opravami vád spôsobujúcich nespôsobilosť na dohodnuté užívanie, alebo ide o vady bežné.
4. Žalovaný v konaní vzniesol voči uplatnenému nároku žalobcu námietku započítania vzájomných nárokov, v rozsahu ako sa navzájom kryjú. Na jednej strane sú samostatné pohľadávky žalobcu na zaplatenie nájomného za mesiace máj až november 2015, t. j. sedem pohľadávok, zároveň existujú aj pohľadávky žalobcu voči žalovanému na zaplatenie nákladov spojených s užívaním predmetných nebytových priestorov. Na strane druhej je tvrdená pohľadávka žalovaného voči žalobcovi, spočívajúca v protihodnote toho, o čo sa zvýšila hodnota nebytových priestorov vyčíslená žalovaným cez náklady na údržbu a opravy. Žalovaný túto hodnotu žiadnym spôsobom nepreukázal a nevyplývala zo žiadneho ním predloženého dôkazu. Vzhľadom na uvedené nebola preukázaná žiadna pohľadávka žalovaného voči žalobcovi spôsobilá na započítanie.
5. Rovnako za nedôvodnú súd prvej inštancie vyhodnotil námietku započítania úkonu, ktorým by žalovaný prejavil, aby jeho konkrétna pohľadávka voči žalobcovi zanikla oproti jeho povinnosti zaplatiť konkrétnu peňažnú sumu žalobcovi. Vo vzťahu k uvedenému súd uviedol, že náklady na obvyklú údržbu (podľa dokladov uvedených v bode 15. rozsudku prvoinštančného rozsudku) sú nákladmi, ktoré má znášať žalovaný, keďže nebolo dohodnuté inak. Žalobca vykonanie zmien žalovaným na veci nepopieral. Predmetné náklady sú síce nákladmi na prestavanie alebo novouloženie vedení v nebytovom priestore a na zmenu rozčlenenia nebytových priestorov, teda ako také majú potenciál byť základom pre zvýšenie hodnoty veci, na zistenie tejto hodnoty sú však potrebné odborné znalosti, na rozdiel od obyčajného sčítania nákladov. Takýto dôkaz navrhnutý nebol a žalobca zhodnotenie popieral.
6. Žalovaný ďalej namietal premlčanie nájomného, o ktoré bola rozšírená žaloba. Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ žalovaný namietol premlčanie pohľadávky - nájomného za mesiac júl 2015, splatnej 1. júla 2015 a žalobca na súde vzniesol tento nárok až dňa 27. augusta 2019, teda po uplynutí štyroch rokov, je právo žalobcu na zaplatenie nájomného za júl 2015 premlčané. Vzhľadom na uvedené prvoinštančný súd zamietol žalobu v časti zaplatenia sumy 2.864,40 eura ako nájomného za mesiac júl 2015.
7. Žalovaný tiež tvrdil užívanie predmetných nebytových priestorov tretími osobami a že žalobca za toto obdobie získal peňažné plnenie za nájom. Z výpovede svedkyne E. v spojení s výpoveďou svedka A. mal súd prvej inštancie preukázané, že ešte v auguste 2015 predmetné priestory začala užívať spoločnosť VEPOS a časť priestorov fyzické osoby. Súd mal preto za to, že žalobcovi nie je možné priznať plnenie aj za toto obdobie, nakoľko uvedené konanie je v rozpore s poctivým obchodným stykom a ako také nepožíva ochranu. Súd vychádzal z výpovede svedka A. o tom, že tretia osoba začala užívať priestor v auguste 2015 a bola tam veľmi krátko. Svedkyňa E. nepoznala presné obdobie, kedy boli priestory užívané treťou osobou, a teda v časti mesiaca august 2015 sa ich výpovede prekrývali. Vzhľadom na uvedené súd zamietol žalobu v časti zaplatenia nájomného za august 2015, žiadaného faktúrou č. 1520506 zo dňa 31. augusta 2015 na sumu 2.864,40 eura.
8. Na odvolanie žalobcu proti výroku II. prvoinštančného rozsudku, súčasne odvolanie žalovaného voč
i výrokom I. a III. toho istého rozsudku, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, rozsudkom č. k. 3Cob/220/2022-350 z 26. júla 2023, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a II. podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ako vecne správny potvrdil a v napadnutom výroku III. prvoinštančný rozsudok zmenil tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 43,46 %.
9. Odvolací súd za nedôvodnú vyhodnotil odvolaciu námietku žalobcu voči výroku II. napadnutého rozsudku. Vyslovil, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu právnemu názoru v tom, že nárok na zaplatenie nájomného za mesiac august 2015, faktúrou č. 1520506 zo dňa 31. augusta 2015 na sumu 2.864,40 eura, bol uplatnený v rozpore s poctivým obchodným stykom a ako taký nepožíva ochranu. Poukázal na to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil vykonanými dôkazmi (výsluch svedkov p. E. a p. A.), ktorý jednoznačne uviedli, že predmetné priestory užívali iné osoby. Žalovaný na preukázanie a vyvrátenie tvrdenia svedkov nepredložil súdu žiadne dôkazy, preto sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie v tom, že uplatnený nárok na zaplatenie nájomného za mesiac august 2015 je nedôvodný a v ďalšom odkázal na vecne správne odôvodnenie napadnutého rozsudku v bode 18.
10. Za nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu voči výroku II. napadnutého rozsudku, konštatujúc, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu právnemu názoru v tom, že nárok na zaplatenie nájomného za mesiac júl 2015 na základe faktúry č. 1520450 zo dňa 13. júla 2015, na súde uplatnený podaním zo dňa 24. júla 2019, je premlčaný. Totožne s názorom prvoinštančného súdu uviedol, že pre splnenie povinnosti žalovaného platiť riadne avčas dohodnuté nájomné, je podstatná úprava práv a povinností strán v zmluve, preto ak bol žalovaný povinný platiť nájomné vždy k prvému dňu v mesiaci, je takto dohodnutá povinnosť žalovaného záväzná, bez ohľadu na dátum fakturácie nájomného zo strany žalobcu. Odvolací súd v tejto časti odkázal na vecne a právne správne odôvodnenie napadnutého rozsudku v bode 17.
11. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil vznesenú námietku započítania nároku žalovaného voči žalobou uplatnenému nároku žalobcu, odvolací súd poukazom na ustanovenia § 667 ods. 1, § 668 ods. 1, § 673, § 674, § 675 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež len „OZ“), § 5 ods. 3, 4, § 8 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“), konštatoval, že žalovaný sa v konaní domáhal započítania nákladov, ktoré na predmet nájmu vynaložil a ktoré preukazoval pokladničnými dokladmi zakúpeného materiálu v sume cca 13.000,-- eur. Vyslovil názor, že strany sa dohodli a skutočnosť, že žalovanému bola poskytnutá zľava na nájomnom, nebola sporná, a to vzhľadom na technický stav predmetu nájmu v súlade s § 8 zákona č. 116/1990 Zb. Uviedol ďalej, že v prípade, ak v predmetných nebytových priestoroch bolo potrebné vykonať nevyhnutné úpravy väčšieho rozsahu pre potreby podnikateľskej činnosti žalovaného, mal si žalovaný vyžiadať súhlas žalobcu; úhradu týchto nákladov mohol žalovaný žiadať od žalobcu len v prípade, ak sa k tomu žalobca zaviazal (§ 667 ods. 1 OZ). Žalovaný v konaní takýto súhlas žalobcu, ani jeho záväzok na úhradu nákladov, nepreukázal. Ak žalovanému vznikli v súvislosti s užívaním predmetu nájmu náklady (z dôvodu nevyhovujúceho stavu nehnuteľnosti), mal možnosť v súlade s § 674 a § 675 OZ žiadať od žalobcu zľavu na nájomnom, a to v lehote šiestich mesiacov. Žalovaný v konaní nepreukázal, že v lehote od vzniku prekážky riadneho užívania nehnuteľnosti si zľavu na nájomnom uplatnil. Žalovaným tvrdený nákup tovaru nepreukazuje, že tento bol použitý v predmetných priestoroch. Ak opravami a úpravami predmetných priestorov došlo k ich zhodnoteniu, je možné, aby si žalovaný výšku takéhoto zhodnotenia uplatnil voči žalobcovi. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie v tom, že protihodnota toho, o čo sa zvýšila hodnota nebytových priestorov, nie je súhrnom nákladov na údržbu a opravu, ale je rozdielom hodnoty veci. Pre posúdenie zhodnotenia nebytových priestorov je potrebné určiť ich všeobecnú hodnotu v čase začiatku nájmu a všeobecnú hodnotu v čase ukončenia nájmu a rozdiel týchto hodnôt by predstavoval rozsah zhodnotenia alebo opotrebenia nebytových priestorov. Žalovaný takýto rozdiel v zhodnotení nebytových priestorov v konaní nepreukázal, preto sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom prvoinštančného súdu uvedeným v bode 14. napadnutého rozsudku (o nepreukázaní pohľadávky žalovaného voči žalobcovi spôsobilej na započítanie) a odvolaciu námietku žalovaného v tomto smere vyhodnotil za nedôvodnú.
12.
Vo vzťahu k žalovaným napadnutému výroku III. prvoinštančného rozsudku odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil nárok na náhradu trov konania v súlade s § 255 ods. 2 CSP, keďže neuviedol rozsah nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd preto v súlade s § 388 CSP označený výrok zmenil tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 43,46 %, odôvodniac svoje rozhodnutie v bode 25. rozsudku.
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 43,46 %, keďže v odvolacom konaní boli obe strany sporu v rozsahu podaných odvolaní procesne neúspešné.
14. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaný (č. l. 370 - 373 spisu), vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Vyplývajúc z obsahu dovolania, žalovaný namietol dovolaním napadnutý rozsudok v časti potvrdzujúcejprvoinštančný rozsudok o uložení povinnosti žalovanému platiť žalobcovi a uhradiť náhradu trov súdneho konania. Konkrétne namietol nesprávne skutkové závery súdu prvej inštancie vyslovené vo vzťahu k argumentácii žalovaného o súbežnom (paralelnom) užívaní prenajatých nebytových priestorov treťou osobou, konštatované na strane 14 v bode 18. rozsudku prvoinštančného súdu. Tvrdí, že voči uvedenému zdôvodneniu súdu prvej inštancie uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP tak, ako je uvedený v bode 8. rozsudku odvolacieho súdu. Tvrdí ďalej, že hoci uvedený odvolací dôvod vzal odvolací súd v označenom bode dovolaním napadnutého rozsudku na vedomie, následne sa ním už žiadnym spôsobom nezaoberal a ani sa nevysporiadal s argumentáciou, ktorá bola obsahom tohto odvolacieho dôvodu. Odvolací súd teda neposkytol žiadnu odpoveď na odvolaciu argumentáciu žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. záverom súdu prvej inštancie. Poukázaním na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP žalovaný vyslovil názor, že tzv. skrátené odôvodnenie rozhodnutia nezbavuje odvolací súd povinnosti, aby zaujal jasné a vecné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi prvoinštančný súd dostatočne nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Dôvodiac uvedeným žalovaný tvrdí, že zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva jeho osoby na spravodlivý proces, vzhľadom na ktoré tvrdenie navrhol dovolaniu vyhovieť v súlade s dovolacími návrhmi uvedenými v bode 23. písm. a), b), c) dovolania.
15. Žalobca sa k dovolaniu žalovaného nevyjadril.
16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ „NS SR“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala sporová strana, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátskou kanceláriou v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalovaného je potrebné odmietnuť. V nasledujúcich bodoch dovolací súd uvádza stručné odôvodnenie svojho rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP):
17. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
18. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Zo zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.
19. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm. a) až f) predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP).
20. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný [§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a) až c) citovaného ustanovenia]. Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. c) [resp. písm. f)] CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom,dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/59/2017 z 8. júna 2017).
21. V posudzovanej veci žalovaný prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f) CSP.
22. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pre naplnenie citovaného ustanovenia je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú 1) nesprávny procesný postup súdu (pod ktorým je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní), 2) tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3) intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
23. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. „Nesprávnym procesným postupom“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, možno zas rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. Nemožno totiž oddeľovať procesný postup súdu a rozhodnutie, ktoré je jeho sumárom a výsledkom, pretože celý faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021).
24. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP žalobca (v ďalšom texte tiež „dovolateľ“) dôvodí nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu tvrdiac, že sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou prednesenou vo vzťahu k súbežnému (paralelnému) užívaniu nebytových priestorov treťou osobou.
25. Dovolací súd vo vzťahu k uvedenej námietke, spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia, primárne konštatuje, že súčasťou práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 46 ods. 1 ústavy, je nesporne právo účastníka (sporovej strany) na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to také, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (viď. sp. zn. II. ÚS 383/06). Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 220 ods. 2 CSP, pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP.
26. Dovolací súd po preskúmaní dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že tieto rozhodnutia vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí spĺňajú. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia na základe vykonaného dokazovania konštatoval, čo je predmetom konania a aj v čom spočíva obrana žalovaného, vysvetlil, od čoho sa odvíja povinnosť žalovaného platiť nájomné za užívanie nebytových priestorov, vyjadril sa k jednotlivým námietkam žalovaného, ako i dôvodu zamietnutia žaloby v časti zaplatenia nájomného za mesiac august 2015, na základe faktúry č. 1520506 z 31. augusta 2015, vystavenej na sumu 2.864,40 eura, zdôvodniac svoje rozhodnutie v tejto časti výpoveďami svedkov E. a A., vrátane vyhodnotenia ich výpovedí jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti tak, ako to predpokladá ustanovenie §191 ods. 1 CSP.
27. Dovolací súd má súčasne za to, že preskúmateľným spôsobom je zdôvodnený aj dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, nakoľko dostatočne jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa s rozsudkom súdu prvej inštancie (v potvrdzujúcej časti) stotožnil, vrátane vyjadrenia sa k jednotlivým odvolacím námietkam žalovaného. Dovolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že odvolací súd bez povšimnutia ponechal jeho argumentáciu spočívajúcu v tvrdení, že hoci v bode 8. rozsudku žalovaným vznesený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP „...vzal...na vedomie...“, ďalej sa ním už žiadnym spôsobom nezaoberal a ani sa s ním nevysporiadal. Z obsahu rozsudku vyplýva, že odvolací súd citoval odvolaciu argumentáciu žalovaného v bode 8. rozsudku v znení „...Skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že v konaní bola preukázaná nemožnosť užívania prenajatých priestorov žalovaným len za mesiac august 2015 je celkom zjavne nesprávne. Svedkyňa E. uviedla, že spoločnosti VEPOS sa paralelne so žalovaným účtovalo zo strany žalobcu nájomné za predmet nájmu, a to v rozsahu 3 - 4 mesiace. To isté potvrdil aj svedok A.....“. K predmetnej odvolacej námietke sa odvolací súd vyjadril v bode 15. svojho rozsudku, vyhodnotiac ju za nedôvodnú, stotožniac sa s názorom prvoinštančného súdu o tom, že nárok na zaplatenie nájomného za mesiac august 2015 bol uplatnený v rozpore s poctivým obchodným stykom, a to aj odkazom na vecne správne odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. „Odkaz“ odvolacieho súdu na vecne a právne správne odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vo všeobecnosti je výrazom uplatnenia postupu vyplývajúceho z ustanovenia § 387 ods. 2 CSP (podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody). Hoci dovolací súd súhlasí s tvrdením dovolateľa, že stotožnenie sa s odôvodnením napádaného rozhodnutia nezbavuje odvolací súd povinnosti, aby zaujal vecné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní, na strane druhej je však potrebné tiež zdôrazniť, že práve označené ustanovenie je nástrojom pre stručné, jasné a výstižné odôvodňovania súdnych rozhodnutí. V dôvodovej správe k predchádzajúcemu procesnému predpisu (Občianskemu súdnemu poriadku), ktoré závery sú aplikovateľné aj na súčasný procesný kódex - Civilný sporový poriadok, sa uvádza, že citovaným ustanovením sa reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa (prvej inštancie), kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom (sporovým stranám) známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Pod vyššie konštatované možno subsumovať postup odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie v tu prejednávanej veci. Dovolací súd naviac zdôrazňuje záver vyplývajúci z ustálenej judikatúry ústavného súdu o tom, že odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj súdu odvolacieho, prípadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. Preto, venujúc sa opäť odôvodneniu rozsudku prvoinštančného súdu v bode 18., je možné zistiť, že obdobím, kedy sa výpovede svedkov E. a A. prekrývali, je skutočne „len“ obdobie mesiaca august 2015. Svedok A. totiž „identifikoval“ výslovne mesiac august, kým E. presné obdobie nepoznala, vypovedala o 3 - 4 mesiacoch. Nemožno preto súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalovaného v bode 8. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu o tom, že „to isté“ (t. j. 3 - 4 mesiace uvedené svedkyňou E.), potvrdil aj svedok A..
28. Dovolací súd pre úplnosť vo vzťahu k námietke dovolateľa ohľadne nesprávnych skutkových zistení, či záverov súdu prvej inštancie, upriamuje pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia § 442 CSP je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd a sám dokazovanie nevykonáva, z čoho vyplýva, že skutkový stav veci zistený odvolacím súdom prieskumu v dovolacom konaní nepodlieha. V dovolacom konaní preto dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, pretože nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy (na rozdiel odsúdu prvej inštancie a odvolacieho súdu), nakoľko v dovolacom konaní je dokazovanie vylúčené. Dovolaním sa preto nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Zároveň, pokiaľ by dovolateľ dôvodil vecnou nesprávnosťou napadnutých rozhodnutí, je potrebné poznamenať, že správnosť právneho posúdenia prejednávanej veci súdom nižšej inštancie by mohol dovolací súd preskúmavať len na základe dovolania s dovolacím dôvodom podľa § 421 CSP (za predpokladu jeho prípustnosti a formulovania právnej otázky), ktorý dovolací dôvod však dovolateľ neuplatnil.
29. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, keďže prípustnosť dovolania žalovaného nie je podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP daná, dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. c) CSP odmietol bez toho, aby sa zaoberal otázkou vecnej správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.
30. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto by mal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Nakoľko mu však podľa obsahu spisu preukázateľne žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli, dovolací súd mu nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Najvyšší súd tak rozhodol v súlade s článkom 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu (k uvedenému porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ako R 72/2018).
31. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.