UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: I., so sídlom kancelárie A., správca úpadcu EXPRESprint, s. r. o., so sídlom Rázusova 23, 010 01 Žilina, IČO: 36 387 282, zast. Advokátska kancelária Kadura a spol., so sídlom ul. Republiky 16, 010 01 Žilina, IČO: 47 251 671, proti žalovanému: Informačné centrum podnikateľov, s. r. o., so sídlom Martina Rázusa 23A/8336, 010 01 Žilina, IČO: 31 613 942, zast. GARANT PARTNER legal s. r. o., so sídlom Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 36 856 380, o zaplatenie 285.587,95 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 10Cb/99/2013, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 13Cob/358/2014-121 z 8. januára 2015, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 10Cb/99/2013-95 z 1. júla 2014 a uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 13Cob/358/2014-121 z 8. januára 2015 z r u š u j e.
Odôvodnenie
Okresný súd Žilina (ďalej prvostupňový súd) uznesením č. k. 10Cb/99/2013-95 z 1. júla 2014 zastavil konanie a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 2.412,91 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného. Samostatným výrokom rozhodol o vrátení zloženého preddavku na trovy konania vo výške 14.279,40 Eur prostredníctvom učtárne Okresného súdu Žilina žalovanému, vedený pod položkou denníka D14 24/2014 a položkou registra 24.
V odôvodnení uviedol, že uznesením č. k. 10Cb/99/2013-82 zo 16. decembra 2013 uložil prvostupňový súd žalovanému povinnosť do 30 dní od doručenia uznesenia zložiť sumu 14.279,40 Eur a žalobcovi do 30 dní od doručenia uznesenia zložiť sumu 14.279,40 Eur ako preddavok na trovy konania na základe ust. § 141a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.). Žalovaný zložil na účet súdu prvého stupňa dňa 14. februára 2014 preddavok na trovy dôkazu vo výške 14.279,40 Eur, t.j. v súdom ustanovenej lehote. Žalobca preddavok na trovy konania nezložil. Súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení poukázal na ust. § 141a ods. 1 O. s. p. pričom mal za zistené, že žalobcovi bolo predmetné uznesenie doručené 16. mája 2014. Lehota na zloženie preddavku začala žalobcovi plynúť 17. mája 2014 a posledný deň lehoty na zloženie preddavku bol 15. júna 2014. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcanezložil preddavok na trovy konania v 30-dňovej lehote určenej súdom, rozhodol súd prvého stupňa o zastavení konania. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. v spojení s ust. § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p. a k ich náhrade zaviazal žalobcu, zavinením ktorého došlo k zastaveniu konania z dôvodu neuhradenia preddavku na trovy konania v súdom ustanovenej lehote.
Krajský súd v Žiline (ďalej odvolací súd) uznesením č. k. 13Cob/358/2014-121 z 8. januára 2015 potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a zároveň žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia vo výške 1.206,73 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného.
Odvolací súd sa stotožnil s uznesením súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia uviedol, že v ustanovení § 141a O. s. p. sú stanovené podmienky a predpoklady, za naplnenia ktorých súd uloží účastníkom konania, resp. len žalobcovi alebo len žalovanému (veta tretia tohto ustanovenia) povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume, ktorá je pevne stanovená v odseku 2 tohto ustanovenia. Následky nesplnenia povinnosti účastníkov/účastníka zložiť preddavok na trovy konania v lehote určenej súdom, ktorá nesmie byť dlhšia ako 60 dní, vyplývajú z ustanovenia § 141a ods. 1 vety poslednej O. s. p., z dikcie ktorej vyplýva, že súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.
Odvolací súd ďalej konštatoval, že odvolacie dôvody smerujú výlučne proti uzneseniu, ktorým súd uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, napádajú správnosť postupu v prvej fáze vyplývajúcej z ust. § 141a ods. 1 a 2 O. s. p., teda smerujú voči uzneseniu, ktoré však nepodlieha prieskumnej právomoci odvolacieho súdu (§ 202 ods. 3 písm. q/ O. s. p.). Poznamenal, že žiadnym z odvolacích dôvodov nebola spochybnená správnosť, resp. zákonnosť postupu súdu vo fáze nasledujúcej po márnom uplynutí súdom určenej lehoty na splnenie preddavkovej povinnosti žalobcu a ktoré by tak ešte eventuálne mohli mať relevanciu v danom odvolacom konaní (žalobca by napr. preukázal, že nebol dôvod na postup podľa vety poslednej § 141a O. s. p., pretože si súdom uloženú povinnosť splnil). Pre úplnosť odvolací súd k námietke žalobcu, že ako správca konkurznej podstaty je podľa ust. § 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov oslobodený od súdneho poplatku, z ktorého dôvodu sa na prejednávaný prípad ust. § 141a ods. 1 O. s. p. nemôže vzťahovať uviedol, že oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. samo o sebe neznamená súčasne aj splnenie predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa ust. § 138 O. s. p. v celom rozsahu, pretože ide o obsahovo a formálne úplne odlišné právne inštitúty.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, ods. 8 O. s. p. a v konaní úspešnému žalovanému priznal ich náhradu.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 21. januára 2015.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (ďalej aj dovolateľ) z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Odňatie možnosti konať pred súdom videl dovolateľ v tom, že postupom súdov došlo k zastaveniu konania bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky. Dovolateľ tvrdil, že ust. § 141a O. s. p. je potrebné vykladať tak, že na žalobcu, ktorý je správca úpadcu sa toto ustanovenie nevzťahuje. Ďalej poukazoval na účel konkurzu a princíp konkurzného konania, ktorým je kolektívne uspokojenie nárokov veriteľov pomerným spôsobom. Uviedol, že z dikcie ust. § 141a O. s. p. vyplýva, že súd ukladá povinnosť zložiť preddavok na trovy konania žalobcovi, ale v tomto konaní je žalobcom správca úpadcu, nie samotný úpadca. Pri aplikácii tohto ustanovenia na správcu je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že nie je možné skúmať majetkové pomery úpadcu, keďže ten nie je žalobcom ani účastníkom konania v zmysle § 47 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. Za uvedených okolností je podľa dovolateľa výklad ust. § 141a O. s. p., podľa ktorého sa má vzťahovať aj na správcu konkurzu neudržateľný, a to najmä v kontexte právnej úpravy konkurzného konania a jeho princípov. Na základe uvedených argumentov žalobca navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenieodvolacieho súdu zrušil. Písomné vyjadrenie k dovolaniu žalobcu nebolo podané.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania. Dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky. Podľa § 239 ods. 3 O. s. p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, súdnych poplatkoch, oslobodení od súdnych poplatkov, prerušení alebo neprerušení konania, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení, preto dovolanie podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou z nich. V zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľ vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až písm. e/ a písm. g/ O. s. p. nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, dovolací súd sa osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Odňatie možnosti konať pred súdom videl dovolateľ v tom, že postupom súdov došlo k zastaveniu konania bez toho, aby pre to boli splnené zákonné podmienky.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.Predmetné ustanovenie, odňatie možnosti konať pred súdom, výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci, vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Rozhodujúce je len to, či účastník konania v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol ukrátený na svojich procesných právach alebo nie.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 30/2015 z 11. mája 2016, ktorým ústavný súd vyslovil nesúlad ustanovenia § 141a O. s. p. s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nález ústavného súdu bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky č. 194/2016, čiastka 47/2016 dňa 14. júna 2016, ktorým dňom podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ustanovenie § 141a O. s. p. stratilo účinnosť. A ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie toto ustanovenie zákona do súladu s Ústavou Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.
Keďže účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov pôsobia ex tunc, teda nie iba od momentu uverejnenia nálezu, dospel dovolací súd k záveru, že rozhodnutím odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, ktorým zastavil konanie za aplikácie už zrušeného ust. 141a O. s. p. bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), čím došlo aj k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p. je zo zákona vždy dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní postihnutom touto vadou. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie, vydané v takomto konaní, nemôže byť považované za správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto na základe vyššie uvedených skutočností podľa § 243b ods. 2 veta prvá O. s. p., § 243b ods. 3 O. s. p. a § 243b ods. 4 veta za bodkočiarkou O. s. p., uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rovnakou vadou konania postihnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.