Najvyšší súd  

4 Obdo 61/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S., k. s., so sídlom: B.H., IČO: X., správca konkurznej podstaty úpadcu: C. spol. s r. o. „v konkurze“, so sídlom: B.Z., IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou C. Č., s. r. o., so sídlom: Z., IČO: X. proti

žalovanému: U., s. r. o., K., so sídlom: Č.K., IČO: X., zast. advokátom JUDr. M. B. so

sídlom: H., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Banská

Bystrica pod sp. zn. 26Cbi/35/2010, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 03. októbra 2012, sp. zn. 41CoKR/74/2011, takto

r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu   o d m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov

dovolacieho konania v sume 66,32 eur.  

O d ô v o d n e n i e:

Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 20. 09. 2011,

č. k. 26Cbi/35/2010-219 zamietol žalobu o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa  

14. 05. 2010 uzavretej medzi úpadcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim

a zároveň o uloženie povinnosti žalovanému previesť vlastnícke právo k spoluvlastníckym

podielom vyšpecifikovaným v petite žaloby. O náhrade trov konania rozhodol tak, že túto

žalovanému nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že úpadca uzavrel kúpne zmluvy počas

reštrukturalizácie bez súhlasu reštrukturalizačného správcu napriek tomu, že takýto úkon mal

podliehať jeho súhlasu, a to na základe uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica o povolení

reštrukturalizácie zo dňa 25. 01. 2010, nakoľko sa jednalo o prevod nehnuteľností, ktorých

hodnota predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka, prípadne ich

zaťaženia vecným bremenom a jednalo sa o uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlžník zaviazal

poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny

rok. Podľa názoru žalobcu sa jedná o právny úkon bez primeraného protiplnenia podľa § 58

ods. 1 ZoKR, ako aj ukracujúci právny úkon podľa § 60 ZoKR. Súd prvého stupňa

vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 14. 05. 2010 uzatvoril úpadca ako predávajúci so

žalovaným ako kupujúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností

zapísaných na LV č. X., nachádzajúcich sa v k. ú. D.; kúpna cena nehnuteľností bola

stanovená sumou 133 000,- eur. Toho istého dňa uzatvoril úpadca ako predávajúci so

žalovaným ďalšiu kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaných na

LV č. X. (v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy na LV č. X.) nachádzajúcich sa v k. ú. D.; kúpna

cena bola dohodnutá sumou 200 000,- eur. Žalovaný kúpne ceny za prevedené nehnuteľnosti

uhradil dňa 30. 05. 2010, ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná.

Prvostupňový súd ďalej uviedol, že vzhľadom k tomu, že sa jednalo o právny úkon dlžníka

urobený počas reštrukturalizácie, žalobca bol povinný v žalobe preukázať okrem splnenia

zákonných predpokladov pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 57 a nasl. ZoKR, aj

splnenie podmienok odporovania napadnutému právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR.

Žalobca bol preto povinný preukázať, že sa jednalo o prevod takých nehnuteľností, ktorých

hodnota predstavovala významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka, ako aj

skutočnosť, že sa jednalo o zmluvy, ktorými sa dlžník zaviazal poskytnúť plnenie s hodnotou

vyššou ako 5 % jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok, a teda bol povinný preukázať

celkovú hodnotu majetku dlžníka a taktiež výšku obratu dlžníka za predchádzajúci kalendárny

rok. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o konanie vyvolané konkurzným konaním, žalobca bol

povinný v zmysle koncentračnej zásady podľa § 118a O. s. p. tieto rozhodujúce skutočnosti

uviesť a dôkazy predložiť alebo označiť najneskôr do skončenia prvého pojednávania.

Žalobca si túto svoju povinnosť nesplnil a nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie

právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez

súhlasu reštrukturalizačného správcu. Bez preukázania tohto základného predpokladu sú

právne irelevantné tvrdenia, ako aj dôkazy o splnení ďalších predpokladov odporovania právnym úkonom podľa § 57 a nasl. ZoKR, preto pokiaľ by aj žalobca predložil dôkazy

o splnení podmienky podľa § 130 ods. 4 ZoKR dodatočne, súd by už na ne nemohol

prihliadať. Keďže nebol preukázaný základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu

vykonaného počas reštrukturalizácie, súd žalobu v plnom rozsahu zamietol. Z dôvodu, že

žalovaný si právo na náhradu trov konania neuplatnil, súd mu toto právo nepriznal.  

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednajúc

vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.), bez nariadenia

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., svojím rozsudkom zo dňa 03. 10. 2012, č. k.  

41CoKR/74/2011, rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1  

O. s. p. potvrdil.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 02. 09.

2010 domáhal voči žalovanému určenia neúčinnosti právneho úkonu dlžníka voči veriteľom

dlžníka a žiadal, aby súd určil, že kúpna zmluva zo dňa 14. 05. 2010 uzatvorená medzi

úpadcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim je voči veriteľom úpadcu neúčinná.

Zároveň žalobca žiadal, aby súd určil, že žalovaný je povinný previesť vlastnícke právo  

k žalobcom špecifikovanému majetku na úpadcu a vydať tieto nehnuteľnosti do všeobecnej

podstaty úpadcu. Keďže toho istého dňa podal žalobca na Okresnom súde Banská Bystrica

žalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorou sa domáhal určenia neúčinnosti kúpnej

zmluvy zo dňa 14. 05. 2010 uzavretej medzi úpadcom a žalovaným, predmetom ktorej bol

prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri nehnuteľností vedenom

Katastrálnym úradom T., Správa katastra P., okres P., obec D., k. ú. D. na LV č. X., ktorý

majetok žalobca presne špecifikoval, prvostupňový súd uznesením zo dňa 21. 10. 2010, č. k.

26Cbi/35/2010-85, v záujme hospodárnosti spojil konania vedené na Okresnom súde Banská

Bystrica na spoločné konanie s odôvodnením, že obidve konania sa týkajú tých istých

účastníkov a sú založené na tých istých skutkových okolnostiach.

Žalobca v žalobe uvádzal, že s poukazom na ust. § 130 ZoKR podliehajú právne

úkony dlžníka počas reštrukturalizácie súhlasu správcu, a to v rozsahu, ktorý určí súd  

v uznesení o povolení reštrukturalizácie s tým, že vzhľadom na dátum uzavretia kúpnej

zmluvy je zrejmé, že úpadca bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy v reštrukturalizácii.

Poukazoval na uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica o povolení reštrukturalizácie,  

na základe ktorého patrili medzi úkony podliehajúce súhlasu správcu okrem iného aj prevod nehnuteľností alebo prenájom nehnuteľností alebo iného majetku, ktorého hodnota

predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka, prípadne ich zaťaženie

vecným bremenom a uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlžník zaviaže poskytnúť plnenie  

s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Žalobca mal  

za to, že uzatvorenie kúpnych zmlúv je možné subsumovať pod vyššie uvedené úkony, a teda

takéto právne úkony podliehali súhlasu správcu, pričom však správca v reštrukturalizačnom

konaní úpadcu, súhlas na uzatvorenie kúpnych zmlúv úpadcovi neudelil. Keďže konkurz  

na majetok úpadcu bol vyhlásený v čase reštrukturalizácie dlžníka, možno právnemu úkonu

uzatvoreniu kúpnej zmluvy vzhľadom na tieto skutočnosti odporovať.

Odvolací súd s poukazom na § 120 ods. 1, § 121, § 118a ods. 1 až 3, § 118 ods. 1 a 2,  

O. s. p. a § 130 ods. 1, ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoKR) uviedol, že okresný súd žalobu zamietol  

vzhľadom na ust. § 118a O. s. p., podľa ktorého bol žalobca povinný v zmysle koncentračnej

zásady uviesť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy najneskôr  

do skončenia prvého pojednávania. Keďže žalobca si túto svoju povinnosť nesplnil,

nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4

ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez súhlasu reštrukturalizačného správcu.

Vo vzťahu k námietke žalobcu spočívajúcej v tvrdení, že súd prvého stupňa v rámci

prvého pojednávania nepostupoval podľa § 118 ods. 2 O. s. p., v dôsledku ktorej skutočnosti

mu súd odňal možnosť pred ním konať, odvolací súd poukázaním na uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/189/2011 v spojení s uznesením Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 146/2012, obdobne IV. ÚS 326/2012, skonštatoval

nedôvodnosť tejto námietky. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že na pojednávaní konanom

dňa 20. 09. 2011 súd v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p. oboznámil účastníkov s právnym

posúdením veci, uviedol, ktoré skutočnosti považuje naďalej za sporné – konkrétne

skutočnosť ukrátenia konkurzných veriteľov napadnutým právnym úkonom a uzavrel, že

vzhľadom na uvedené nepovažuje za účelné a potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie.  

Pred oboznámením účastníkov s právnym posúdením veci súd účastníkov upozornil na ust.  

§ 118a O. s. p. a uviedol, že žalobca v žalobe, ani na pojednávaní neuviedol rozhodujúce

skutočnosti, z ktorých by súd mohol vyvodiť záver, že je možné odporovať týmto právnym

úkonom, nakoľko boli vykonané bez súhlasu správcu, kedy sa tento súhlas vyžadoval, preto aj

na ďalšie uvedené skutkové okolnosti, ako aj označené alebo predložené dôkazy by súd už nemohol prihliadať. Po preskúmaní veci odvolací súd uzavrel, že aj prípadné porušenie  

ust.§ 118 ods. 2 O. s. p. nespôsobuje existenciu vady, ktorá by žalobcovi spôsobila odňatie

možnosti konať pred súdom.

Odvolací súd ďalej poukázal na to, že v danom prípade sa jedná o spor vyvolaný

konkurzom, kde súd postupuje podľa § 118a O. s.p. Keďže samotná právna zástupkyňa

žalobcu vo svojom prednese uviedla, že vzhľadom na uvedené ustanovenie predkladá súdu a

chce označiť dôkazy na pojednávaní, mohol súd uviesť, či navrhnuté dôkazy budú vykonané,

prípadne ktoré z navrhnutých dôkazov nevykoná s tým, aby žalobca mal možnosť reagovať  

na intencionalitu dokazovania podľa právneho názoru súdu.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že tým, že na Okresnom súde

Banská Bystrica bola povolená reštrukturalizácia úpadcu, disponuje menovaný okresný súd

účtovnými výkazmi, z ktorých vyplýva, či právne úkony, ktorých neúčinnosti sa žalobca

domáhal, podliehali súhlasu správcu. Podľa žalobcu sú skutočnosťami, ktoré podľa § 121  

O. s. p. netreba dokazovať, skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti.

Odvolací súd vyslovil názor, že nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa v konaní

26Cbi/35/2010 oboznamovať sa s iným spisom a konaním, v ktorom bola povolená

reštrukturalizácia úpadcu a zadovažovať si z tohto spisu dôkazy, ktoré bol povinný predložiť

žalobca v rámci povinnosti tvrdenia. Dôkazné bremeno bolo v spore na žalobcovi, ktorý sa

domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov, preto bol povinný podľa § 118a ods. 1 O. s. p.

opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení

najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní

konanom dňa 09. 12. 2010 poukázala na ust. § 118a O. s. p., podľa ktorého predložila a

označila súdu na tomto pojednávaní všetky dôkazy prichádzajúce do úvahy, avšak predložila

len znalecký posudok, ktorým žalobca preukazoval trhovú hodnotu nehnuteľností, ktoré boli

predmetom napadnutého prevodu s tým, že táto trhová hodnota bola o polovicu vyššia než

bola skutočne dohodnutá kúpna cena medzi účastníkmi. Ďalej uvádzala, že ukrátenie

veriteľov preukáže žalobca zoznamom veriteľov, ktorých pohľadávky existovali v čase

vykonania napadnutého právneho úkonu a ktorí si svoje pohľadávky prihlásili v konkurznom

konaní. Zároveň navrhla vykonať dokazovanie zoznamom majetku a zoznamom záväzkov.  

V uznesení Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 25. 01. 2010, č. k.1R/8/2009-12, ktorým

súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka C., s. r. o., B., zároveň určil rozsah právnych úkonov

dlžníka, ktoré podliehajú súhlasu správcu. Okrem iného podliehal súhlasu správcu prenájom nehnuteľností alebo iného majetku, ktorého hodnota predstavuje významný podiel na celkovej

hodnote majetku dlžníka a tiež uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlžník zaviaže poskytnúť

plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Odvolací

súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že žalobca dôkazy na preukázanie

tvrdených skutočností v zmysle koncentračnej zásady do skončenia prvého pojednávania

nepreukázal, a teda nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa

§ 130 ods. 4 ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil   bez súhlasu

reštrukturalizačného správcu.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.

v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov

právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) v sume 64,41 eur

podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov  

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 08. 10. 2012.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote

dovolanie žalobca (ďalej tiež ako dovolateľ) a navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 03. 10. 2012, č. k. 41CoKR/74/2011 zmenil tak, že žalobe

v plnom rozsahu vyhovie, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie. Poukazujúc na právnu teóriu, ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 10. 05. 1994, sp. zn. I. ÚS 26/94, podanie dovolania žalobca odôvodnil

dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., teda že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237, konkrétne k vade uvedenej v písm. f/ (účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom). Žalobca odvolaciemu súdu vytkol, že potvrdil

rozsudok prvostupňového súdu, plne sa stotožňujúc s jeho odôvodnením napriek tomu, že

tento bol podľa jeho názoru vydaný v rozpore so zákonom. Žalobca má za to, že

prvostupňový rozsudok nebol výsledkom zákonného procesného postupu súdu a pri jeho

vydaní neboli dodržané procesné práva dovolateľa. Rovnako namietol, že odvolací súd sa

nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími dôvodmi a na prejednanie jeho odvolania

nevytýčil ani pojednávanie. V neposlednom rade odvolaciemu súdu vytkol, že potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov, ktoré neboli prvostupňovým súdom vyhodnotené,

keďže sa nimi vo svojom rozhodnutí ani nezaoberal. Odvolací súd tak rozhodol bez toho, aby mu ako účastníkovi konania umožnil k novým skutkovým a právnym záverom vyjadriť sa,

prípadne predložiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého

stupňa nejavili významnými.  

V ďalšej časti svojho dovolania žalobca v nadväznosti na jednotlivé odvolacie dôvody

uplatnené v jeho odvolaní zo dňa 08. 11. 2011 (č. l. 245 - 248), odvolaciemu súdu vytkol

nasledovné pochybenia:

V nadväznosti na odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p. spočívajúci

v inej vade konania, na existenciu ktorého vo vzťahu k dokazovaniu a aplikácii koncentračnej

zásady incidenčného konania poukázal žalobca vo svojom odvolaní proti prvostupňovému

rozsudku, dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, že tento sa na str. 11 svojho rozsudku

obmedzil len na konštatáciu, že prvostupňový súd nebol povinný oboznamovať sa s dôkazmi

z iného konania, keďže takéto skutočnosti mal preukázať samotný žalobca v rámci povinnosti

tvrdenia. V tejto súvislosti má dovolateľ za to, že závery odvolacieho súdu sú nedostatočné

a nesprávne, bez náležitého zdôvodnenia a sú popretím dôkaznej výnimky v zmysle § 121  

O. s. p. Dovolateľ zastal názor, že skutočnosť, že v danom prípade dôkazná výnimka v zmysle

citovaného ustanovenia je aplikovateľná, vyplýva aj zo skutočnosti, že predmetné konanie je

konaním, ktoré bolo vyvolané, resp. súvisí s konkurzom úpadcu. Poukázal na to, že účelom

totožnosti súdu pre prebiehajúce konanie so súdom, na ktorom je vedené konkurzné konanie

úpadcu, je nielen hospodárnosť konania, ale aj znalosť majetkových pomerov úpadcu

konajúcim súdom. Argumentujúc tým, že v konkrétnom prípade bol konajúci sudca aj

zákonným sudcom v konkurznom konaní úpadcu, ako aj vychádzajúc z prezumpcie

správnosti rozhodnutia súdu už pri povolení reštrukturalizácie úpadcu, ktoré predchádzalo

konkurzu úpadcu, má dovolateľ za to, že súd musel mať o majetkových pomeroch úpadcu

vedomosť a znalosť zo svojej právnej činnosti, a teda skutočnosti, že odporované právne

úkony podliehali súhlasu správcu, musel poznať.

V ďalšom dovolateľ tvrdiac, že súd prvého stupňa nesprávne interpretoval ust. § 130

ods. 4 ZoKR, uplatnil ďalší odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci

podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.. V tejto súvislosti dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, že

sa opomenul vysporiadať s argumentáciou v jeho odvolaní týkajúcou sa otázky posúdenia

obmedzenia možnosti   domáhať sa neúčinnosti právnych úkonov urobených počas

reštrukturalizácie. Odvolací súd sa podľa jeho názoru zaoberal vždy len s konštatáciou, že splnenie podmienok vymedzených v citovanom ustanovení je základným predpokladom

možnosti odporovať, svoj názor v napadnutom rozhodnutí však nijako nezdôvodnil napriek

tomu, že dovolateľ svoj právny názor v odvolaní zdôvodnil náležitým spôsobom. Dovolateľ

má za to, že otázka právneho posúdenia podmienky odporovania bez akéhokoľvek

zdôvodnenia je vzhľadom na jej vplyv na konanie, jeho procesný priebeh a predovšetkým

hodnotenie dôkazov najzásadnejším odňatím možnosti dovolateľa konať pred súdom.

Výsledkom takéhoto postupu oboch súdov nižších stupňov sú potom podľa jeho názoru

arbitrárne rozhodnutia.  

Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu spočívajúcemu v neúplnom zistení skutkového

stavu veci súdom prvého stupňa podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p., dovolateľ vo veci

konajúcim súdom - tak prvostupňovému, ako aj odvolaciemu súdu vytkol, že sa vo svojich

rozhodnutiach žiadnym spôsobom nezaoberali ním navrhovaným dôkazom - zoznamom

majetku a zoznamom záväzkov, ktoré boli prílohou návrhu na povolenie reštrukturalizácie

úpadcu. Prvostupňovému súdu vytkol, že sa obmedzil len na skonštatovanie, že prihliadajúc

na koncentračnú zásadu, nebolo žalobcom unesené dôkazné bremeno, že odporované právne

úkony podliehali súhlasu reštrukturalizačného správcu. Rovnako sa nezaoberal dôvodmi

nevykonania dôkazu, a to napriek tomu, že tento mohol byť spôsobilý preukázať skutočnosti,

ktoré následne súd vyhodnotil ako nevyhnutné na úspech v konaní, t. j. podliehanie súhlasu

reštrukturalizačného správcu. Napriek tomu, že na absenciu zdôvodnenia nevykonania

navrhnutého dôkazu súdom prvého stupňa dovolateľ poukázal vo svojom odvolaní, odvolací

súd tento nedostatok neodstránil. Tento len nelogicky spojil argumentáciu týkajúcu sa

uvedeného odvolacieho dôvodu (neúplné zistenie skutkového stavu) s inou vadou konania,

nedávajúc pritom zrozumiteľné zdôvodnenie svojej úvahy. Odvolací súd sa nielenže stotožnil

s nesprávnym právnym názorom prvostupňového súdu, ale rovnako sa nevysporiadal ani

s vytknutým odvolacím dôvodom. Dovolateľ sa tak nedozvedel dôvody nevykonania dôkazu

ani z rozhodnutia súdu prvého stupňa, ani z rozhodnutia o jeho odvolaní, v dôsledku ktorej

skutočnosti ide o rozhodnutia arbitrárne.

V neposlednom rade dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, že hodnotil nielen dôkazy,

ktoré neboli pred ním vykonané, ale sa vyjadroval aj k dôkazu, ktorý nebol vykonaný ani

súdom prvého stupňa (zoznam majetku a zoznam záväzkov). Odvolací súd tak dospel

k novému právnemu záveru, pričom vo veci nevytýčil pojednávanie za účelom, aby

dovolateľovi poskytol možnosť sa k nemu vyjadriť. V dôsledku toho žalobcovi znemožnil uplatnenie práva domáhať sa preskúmania skutkových tvrdení a právnych záverov prvýkrát

použitých až v rozsudku odvolacieho súdu, riadnym opravným prostriedkom.  

K dovolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý dovolanie navrhol ako

nedôvodné zamietnuť. Súčasne si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v sume 66,32

eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený

advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b  

ods. 5, veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť.

Podľa § 243b ods. 5, veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok

súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto

veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu  

(§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí

nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica

ako súdu prvého stupňa, pričom však vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil.

Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že dovolanie žalobcu v zmysle ustanovení § 238 ods. 1

až 3 O. s. p. prípustné nie je.    

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v § 237  

O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa § 238  

O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou  

zo závažných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia,

majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou

z vád, vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietol vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.,

v zmysle ktorého dovolanie je prípustné, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.  

Pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ zákon bližšie v žiadnom zo svojich

ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je preto

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi znemožnila realizácia tých jeho procesných práv, ktoré sú mu

Občianskym súdnym poriadkom priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide

najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho

procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj žalobcom namietaná nepreskúmateľnosť súdneho

rozhodnutia z dôvodu absencie jej riadneho odôvodnenia, ktorú však dovolací súd   po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,

nezistil.  

Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvého stupňa

rozsudkom zo dňa 20. 09. 2011, č. k. 26Cbi/35/2010-219 žalobu žalobcu zo dňa 02. 09. 2010

zamietol. Na odvolanie žalobcu (č. l. 245-248) Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom  

zo dňa 03. 10. 2012, č. k. 41CoKR/74/2011, rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne

správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2012 (teda aj v čase

rozhodovania odvolacieho súdu), odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157

ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Citovaná norma sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2  

O. s. p.). Na rozdiel od prvostupňového rozhodnutia však odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Aj podľa názoru dovolacieho súdu, právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania,

z odôvodnenia rozhodnutia však musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného

a zároveň poukazujúc na konkrétnu obsahovú, vecnú a právnu stránku napadnutého súdneho

rozhodnutia, dospel dovolací súd k záveru, že právo žalobcu na riadne odôvodnenie porušené

nebolo. Odvolací súd postupoval v súlade s vyššie citovaným ustanovením, keď okrem

skonštatovania správnosti prvostupňového rozhodnutia sa osobitne vyjadril k otázke dôkaznej

povinnosti žalobcu vyplývajúcej z ust. § 118a O. s. p., t. j. k jeho povinnosti opísať

rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr  

do skončenia prvého pojednávania vo veci (okrem prípustných výnimiek v zmysle § 118a  

O. s. p., ktoré ustanovenie posilňuje koncentráciu konania v niektorých zákonom taxatívne

vymedzených sporoch, okrem iných aj v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom

a reštrukturalizáciou). Rovnako sa vyjadril k námietke žalobcu, že nedodržaním procesného

postupu v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p. v rámci prvého pojednávania konaného dňa 20. 09.

2011 na súde prvého stupňa, mu súd odňal možnosť konať pred súdom. Odvolací súd

vychádzajúc z obsahu spisu zistil, že súd prvého stupňa na predmetnom pojednávaní

upozornil účastníkov na povinnosť, ktorú im ukladá vyššie citované ust. § 118a O. s. p.

Súčasne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

5Cdo/189/2011, ako aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS

146/20012 a IV. ÚS 326/2012, v zmysle ktorých by aj prípadné nedodržanie zákonného

ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p. nemalo priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka

konania z jeho procesných práv, priznaným mu Občianskym súdnym poriadkom, ale takéto

pochybenie by bolo možné hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku tak obsahuje nielen zhrnutie podstatných odvolacích námietok

žalobcu, ale aj náležité vysvetlenie, z akých hľadísk ich odvolací súd považuje za nedôvodné.

Podľa názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie v potrebnej miere zodpovedá zákonnej

požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd do svojho odôvodnenia

pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica

potvrdil a z tohto dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ústavne akceptovateľné.

Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že

dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS

188/06).

Odňatie možnosti konať pred súdom žalobca vyvodzuje aj z toho, že odvolací súd

rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia pojednávania napriek tomu, že súd hodnotil dôkazy nehodnotené, ani nevykonané súdom prvého stupňa. Podľa názoru žalobcu tak odvolací súd

dospel k novým skutkovým a právnym záverom, ku ktorým sa žalobca nemal možnosť

vyjadriť.

Podľa § 214 ods. 1, ods. 2 O. s. p., na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci

samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak: a/ je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch

možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že na prejedanie odvolania, ktoré

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem

iného aj vtedy, ak je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Posúdenie, či  

v konkrétnom prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je vecou úvahy

odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvého

stupňa náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci, a preto nie je potrebné dokazovanie

zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymedzené

prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Žalobca vo vzťahu k nutnosti nariadenia odvolacieho pojednávania argumentoval

tvrdením, že odvolací súd hodnotil dôkazy, ktoré nevykonal, ani nehodnotil súd prvého

stupňa (majúc tým na mysli zoznam majetku a zoznam záväzkov, ktoré boli prílohou návrhu

na povolenie reštrukturalizácie), pričom dospel k novému právnemu záveru, ku ktorému sa

žalobca v dôsledku nenariadenia pojednávania odvolacím súdom nemal možnosť vyjadriť.

V tejto súvislosti dovolací súd, vychádzajúc z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

zdôrazňuje, že na základe toho, že odvolací súd vo svojom rozsudku uviedol dôvody,  

pre ktoré sa so záverom prvostupňového súdu o nepreukázaní predpokladu pre odporovanie

právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR žalobcom, stotožnil, nemožno hovoriť

o dokazovaní v tomto smere a už vôbec nie o novom právnom závere. Preto pokiaľ odvolací

súd na prejednanie odvolania odvolacie pojednávanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p. nenariadil,

nepostupoval v rozpore so zákonom a žalobcovi neodňal možnosť konať pred súdom  

v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., pretože nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., nie je možné

považovať taký postup súdu, ktorý je v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami.

Naviac dovolací súd zdôrazňuje, že tým, že odvolací súd na základe riadneho oboznámenia sa

s obsahom spisu a napadnutého prvostupňového rozsudku, skonštatoval správnosť záverov

súdu prvého stupňa, ktoré aj riadne odôvodnil, možno mať len za to, že bola naplnená

požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, rešpektujúc ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd konštatuje, že postup

odvolacieho súdu bol zákonný a žalobcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom.

Keďže v danom prípade dovolanie žalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je

podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. (ani žiadna iná

procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej

republiky, ako súd dovolací, dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5, veta prvá O. s. p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol.

So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť, nezaoberal sa dovolací

súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá

O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalovaný bol v dovolacom

konaní úspešný, a preto mu patrí náhrada trov dovolacieho konania, ktoré účelne vynaložil.

Tieto spočívajú v právnom zastúpení jeho osoby advokátom s tým, že dovolací súd za účelne

vynaložené trovy pokladal písomné vyjadrenie k dovolaniu zo dňa 27. 11. 2012 (č. l. 211 -

212). Za jeden úkon právnej pomoci advokát správne vyčíslila náhradu v celkovej sume 66,32

eur (pozostávajúca z tarifnej odmeny 58,69 eur a sumy 7,63 eur ako paušálnej náhrady

hotových výdavkov stanovenú pre rok 2012 podľa § 11 ods. 1 písm. a/ a § 16 ods. 3 vyhlášky

č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 12. 05. 2011).

P o u č e n i e:   Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.  

V Bratislave 28. februára 2013

  JUDr. Alena Priecelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková