Najvyšší súd
4 Obdo 61/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S., k. s., so sídlom: B.H., IČO: X., správca konkurznej podstaty úpadcu: C. spol. s r. o. „v konkurze“, so sídlom: B.Z., IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou C. Č., s. r. o., so sídlom: Z., IČO: X. proti
žalovanému: U., s. r. o., K., so sídlom: Č.K., IČO: X., zast. advokátom JUDr. M. B. so
sídlom: H., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Banská
Bystrica pod sp. zn. 26Cbi/35/2010, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 03. októbra 2012, sp. zn. 41CoKR/74/2011, takto
r o z h o d o l:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu o d m i e t a .
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov
dovolacieho konania v sume 66,32 eur.
O d ô v o d n e n i e:
Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 20. 09. 2011,
č. k. 26Cbi/35/2010-219 zamietol žalobu o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa
14. 05. 2010 uzavretej medzi úpadcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim
a zároveň o uloženie povinnosti žalovanému previesť vlastnícke právo k spoluvlastníckym
podielom vyšpecifikovaným v petite žaloby. O náhrade trov konania rozhodol tak, že túto
žalovanému nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že úpadca uzavrel kúpne zmluvy počas
reštrukturalizácie bez súhlasu reštrukturalizačného správcu napriek tomu, že takýto úkon mal
podliehať jeho súhlasu, a to na základe uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica o povolení
reštrukturalizácie zo dňa 25. 01. 2010, nakoľko sa jednalo o prevod nehnuteľností, ktorých
hodnota predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka, prípadne ich
zaťaženia vecným bremenom a jednalo sa o uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlžník zaviazal
poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny
rok. Podľa názoru žalobcu sa jedná o právny úkon bez primeraného protiplnenia podľa § 58
ods. 1 ZoKR, ako aj ukracujúci právny úkon podľa § 60 ZoKR. Súd prvého stupňa
vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 14. 05. 2010 uzatvoril úpadca ako predávajúci so
žalovaným ako kupujúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností
zapísaných na LV č. X., nachádzajúcich sa v k. ú. D.; kúpna cena nehnuteľností bola
stanovená sumou 133 000,- eur. Toho istého dňa uzatvoril úpadca ako predávajúci so
žalovaným ďalšiu kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaných na
LV č. X. (v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy na LV č. X.) nachádzajúcich sa v k. ú. D.; kúpna
cena bola dohodnutá sumou 200 000,- eur. Žalovaný kúpne ceny za prevedené nehnuteľnosti
uhradil dňa 30. 05. 2010, ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná.
Prvostupňový súd ďalej uviedol, že vzhľadom k tomu, že sa jednalo o právny úkon dlžníka
urobený počas reštrukturalizácie, žalobca bol povinný v žalobe preukázať okrem splnenia
zákonných predpokladov pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 57 a nasl. ZoKR, aj
splnenie podmienok odporovania napadnutému právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR.
Žalobca bol preto povinný preukázať, že sa jednalo o prevod takých nehnuteľností, ktorých
hodnota predstavovala významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka, ako aj
skutočnosť, že sa jednalo o zmluvy, ktorými sa dlžník zaviazal poskytnúť plnenie s hodnotou
vyššou ako 5 % jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok, a teda bol povinný preukázať
celkovú hodnotu majetku dlžníka a taktiež výšku obratu dlžníka za predchádzajúci kalendárny
rok. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o konanie vyvolané konkurzným konaním, žalobca bol
povinný v zmysle koncentračnej zásady podľa § 118a O. s. p. tieto rozhodujúce skutočnosti
uviesť a dôkazy predložiť alebo označiť najneskôr do skončenia prvého pojednávania.
Žalobca si túto svoju povinnosť nesplnil a nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie
právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez
súhlasu reštrukturalizačného správcu. Bez preukázania tohto základného predpokladu sú
právne irelevantné tvrdenia, ako aj dôkazy o splnení ďalších predpokladov odporovania právnym úkonom podľa § 57 a nasl. ZoKR, preto pokiaľ by aj žalobca predložil dôkazy
o splnení podmienky podľa § 130 ods. 4 ZoKR dodatočne, súd by už na ne nemohol
prihliadať. Keďže nebol preukázaný základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu
vykonaného počas reštrukturalizácie, súd žalobu v plnom rozsahu zamietol. Z dôvodu, že
žalovaný si právo na náhradu trov konania neuplatnil, súd mu toto právo nepriznal.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednajúc
vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.), bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., svojím rozsudkom zo dňa 03. 10. 2012, č. k.
41CoKR/74/2011, rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
O. s. p. potvrdil.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 02. 09.
2010 domáhal voči žalovanému určenia neúčinnosti právneho úkonu dlžníka voči veriteľom
dlžníka a žiadal, aby súd určil, že kúpna zmluva zo dňa 14. 05. 2010 uzatvorená medzi
úpadcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim je voči veriteľom úpadcu neúčinná.
Zároveň žalobca žiadal, aby súd určil, že žalovaný je povinný previesť vlastnícke právo
k žalobcom špecifikovanému majetku na úpadcu a vydať tieto nehnuteľnosti do všeobecnej
podstaty úpadcu. Keďže toho istého dňa podal žalobca na Okresnom súde Banská Bystrica
žalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorou sa domáhal určenia neúčinnosti kúpnej
zmluvy zo dňa 14. 05. 2010 uzavretej medzi úpadcom a žalovaným, predmetom ktorej bol
prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri nehnuteľností vedenom
Katastrálnym úradom T., Správa katastra P., okres P., obec D., k. ú. D. na LV č. X., ktorý
majetok žalobca presne špecifikoval, prvostupňový súd uznesením zo dňa 21. 10. 2010, č. k.
26Cbi/35/2010-85, v záujme hospodárnosti spojil konania vedené na Okresnom súde Banská
Bystrica na spoločné konanie s odôvodnením, že obidve konania sa týkajú tých istých
účastníkov a sú založené na tých istých skutkových okolnostiach.
Žalobca v žalobe uvádzal, že s poukazom na ust. § 130 ZoKR podliehajú právne
úkony dlžníka počas reštrukturalizácie súhlasu správcu, a to v rozsahu, ktorý určí súd
v uznesení o povolení reštrukturalizácie s tým, že vzhľadom na dátum uzavretia kúpnej
zmluvy je zrejmé, že úpadca bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy v reštrukturalizácii.
Poukazoval na uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica o povolení reštrukturalizácie,
na základe ktorého patrili medzi úkony podliehajúce súhlasu správcu okrem iného aj prevod nehnuteľností alebo prenájom nehnuteľností alebo iného majetku, ktorého hodnota
predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka, prípadne ich zaťaženie
vecným bremenom a uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlžník zaviaže poskytnúť plnenie
s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Žalobca mal
za to, že uzatvorenie kúpnych zmlúv je možné subsumovať pod vyššie uvedené úkony, a teda
takéto právne úkony podliehali súhlasu správcu, pričom však správca v reštrukturalizačnom
konaní úpadcu, súhlas na uzatvorenie kúpnych zmlúv úpadcovi neudelil. Keďže konkurz
na majetok úpadcu bol vyhlásený v čase reštrukturalizácie dlžníka, možno právnemu úkonu
uzatvoreniu kúpnej zmluvy vzhľadom na tieto skutočnosti odporovať.
Odvolací súd s poukazom na § 120 ods. 1, § 121, § 118a ods. 1 až 3, § 118 ods. 1 a 2,
O. s. p. a § 130 ods. 1, ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoKR) uviedol, že okresný súd žalobu zamietol
vzhľadom na ust. § 118a O. s. p., podľa ktorého bol žalobca povinný v zmysle koncentračnej
zásady uviesť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy najneskôr
do skončenia prvého pojednávania. Keďže žalobca si túto svoju povinnosť nesplnil,
nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4
ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez súhlasu reštrukturalizačného správcu.
Vo vzťahu k námietke žalobcu spočívajúcej v tvrdení, že súd prvého stupňa v rámci
prvého pojednávania nepostupoval podľa § 118 ods. 2 O. s. p., v dôsledku ktorej skutočnosti
mu súd odňal možnosť pred ním konať, odvolací súd poukázaním na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/189/2011 v spojení s uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 146/2012, obdobne IV. ÚS 326/2012, skonštatoval
nedôvodnosť tejto námietky. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že na pojednávaní konanom
dňa 20. 09. 2011 súd v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p. oboznámil účastníkov s právnym
posúdením veci, uviedol, ktoré skutočnosti považuje naďalej za sporné – konkrétne
skutočnosť ukrátenia konkurzných veriteľov napadnutým právnym úkonom a uzavrel, že
vzhľadom na uvedené nepovažuje za účelné a potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie.
Pred oboznámením účastníkov s právnym posúdením veci súd účastníkov upozornil na ust.
§ 118a O. s. p. a uviedol, že žalobca v žalobe, ani na pojednávaní neuviedol rozhodujúce
skutočnosti, z ktorých by súd mohol vyvodiť záver, že je možné odporovať týmto právnym
úkonom, nakoľko boli vykonané bez súhlasu správcu, kedy sa tento súhlas vyžadoval, preto aj
na ďalšie uvedené skutkové okolnosti, ako aj označené alebo predložené dôkazy by súd už nemohol prihliadať. Po preskúmaní veci odvolací súd uzavrel, že aj prípadné porušenie
ust.§ 118 ods. 2 O. s. p. nespôsobuje existenciu vady, ktorá by žalobcovi spôsobila odňatie
možnosti konať pred súdom.
Odvolací súd ďalej poukázal na to, že v danom prípade sa jedná o spor vyvolaný
konkurzom, kde súd postupuje podľa § 118a O. s.p. Keďže samotná právna zástupkyňa
žalobcu vo svojom prednese uviedla, že vzhľadom na uvedené ustanovenie predkladá súdu a
chce označiť dôkazy na pojednávaní, mohol súd uviesť, či navrhnuté dôkazy budú vykonané,
prípadne ktoré z navrhnutých dôkazov nevykoná s tým, aby žalobca mal možnosť reagovať
na intencionalitu dokazovania podľa právneho názoru súdu.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že tým, že na Okresnom súde
Banská Bystrica bola povolená reštrukturalizácia úpadcu, disponuje menovaný okresný súd
účtovnými výkazmi, z ktorých vyplýva, či právne úkony, ktorých neúčinnosti sa žalobca
domáhal, podliehali súhlasu správcu. Podľa žalobcu sú skutočnosťami, ktoré podľa § 121
O. s. p. netreba dokazovať, skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti.
Odvolací súd vyslovil názor, že nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa v konaní
26Cbi/35/2010 oboznamovať sa s iným spisom a konaním, v ktorom bola povolená
reštrukturalizácia úpadcu a zadovažovať si z tohto spisu dôkazy, ktoré bol povinný predložiť
žalobca v rámci povinnosti tvrdenia. Dôkazné bremeno bolo v spore na žalobcovi, ktorý sa
domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov, preto bol povinný podľa § 118a ods. 1 O. s. p.
opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní
konanom dňa 09. 12. 2010 poukázala na ust. § 118a O. s. p., podľa ktorého predložila a
označila súdu na tomto pojednávaní všetky dôkazy prichádzajúce do úvahy, avšak predložila
len znalecký posudok, ktorým žalobca preukazoval trhovú hodnotu nehnuteľností, ktoré boli
predmetom napadnutého prevodu s tým, že táto trhová hodnota bola o polovicu vyššia než
bola skutočne dohodnutá kúpna cena medzi účastníkmi. Ďalej uvádzala, že ukrátenie
veriteľov preukáže žalobca zoznamom veriteľov, ktorých pohľadávky existovali v čase
vykonania napadnutého právneho úkonu a ktorí si svoje pohľadávky prihlásili v konkurznom
konaní. Zároveň navrhla vykonať dokazovanie zoznamom majetku a zoznamom záväzkov.
V uznesení Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 25. 01. 2010, č. k.1R/8/2009-12, ktorým
súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka C., s. r. o., B., zároveň určil rozsah právnych úkonov
dlžníka, ktoré podliehajú súhlasu správcu. Okrem iného podliehal súhlasu správcu prenájom nehnuteľností alebo iného majetku, ktorého hodnota predstavuje významný podiel na celkovej
hodnote majetku dlžníka a tiež uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlžník zaviaže poskytnúť
plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Odvolací
súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že žalobca dôkazy na preukázanie
tvrdených skutočností v zmysle koncentračnej zásady do skončenia prvého pojednávania
nepreukázal, a teda nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa
§ 130 ods. 4 ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez súhlasu
reštrukturalizačného správcu.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov
právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) v sume 64,41 eur
podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 08. 10. 2012.
Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote
dovolanie žalobca (ďalej tiež ako dovolateľ) a navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 03. 10. 2012, č. k. 41CoKR/74/2011 zmenil tak, že žalobe
v plnom rozsahu vyhovie, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie. Poukazujúc na právnu teóriu, ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 10. 05. 1994, sp. zn. I. ÚS 26/94, podanie dovolania žalobca odôvodnil
dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., teda že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237, konkrétne k vade uvedenej v písm. f/ (účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom). Žalobca odvolaciemu súdu vytkol, že potvrdil
rozsudok prvostupňového súdu, plne sa stotožňujúc s jeho odôvodnením napriek tomu, že
tento bol podľa jeho názoru vydaný v rozpore so zákonom. Žalobca má za to, že
prvostupňový rozsudok nebol výsledkom zákonného procesného postupu súdu a pri jeho
vydaní neboli dodržané procesné práva dovolateľa. Rovnako namietol, že odvolací súd sa
nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími dôvodmi a na prejednanie jeho odvolania
nevytýčil ani pojednávanie. V neposlednom rade odvolaciemu súdu vytkol, že potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov, ktoré neboli prvostupňovým súdom vyhodnotené,
keďže sa nimi vo svojom rozhodnutí ani nezaoberal. Odvolací súd tak rozhodol bez toho, aby mu ako účastníkovi konania umožnil k novým skutkovým a právnym záverom vyjadriť sa,
prípadne predložiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého
stupňa nejavili významnými.
V ďalšej časti svojho dovolania žalobca v nadväznosti na jednotlivé odvolacie dôvody
uplatnené v jeho odvolaní zo dňa 08. 11. 2011 (č. l. 245 - 248), odvolaciemu súdu vytkol
nasledovné pochybenia:
V nadväznosti na odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p. spočívajúci
v inej vade konania, na existenciu ktorého vo vzťahu k dokazovaniu a aplikácii koncentračnej
zásady incidenčného konania poukázal žalobca vo svojom odvolaní proti prvostupňovému
rozsudku, dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, že tento sa na str. 11 svojho rozsudku
obmedzil len na konštatáciu, že prvostupňový súd nebol povinný oboznamovať sa s dôkazmi
z iného konania, keďže takéto skutočnosti mal preukázať samotný žalobca v rámci povinnosti
tvrdenia. V tejto súvislosti má dovolateľ za to, že závery odvolacieho súdu sú nedostatočné
a nesprávne, bez náležitého zdôvodnenia a sú popretím dôkaznej výnimky v zmysle § 121
O. s. p. Dovolateľ zastal názor, že skutočnosť, že v danom prípade dôkazná výnimka v zmysle
citovaného ustanovenia je aplikovateľná, vyplýva aj zo skutočnosti, že predmetné konanie je
konaním, ktoré bolo vyvolané, resp. súvisí s konkurzom úpadcu. Poukázal na to, že účelom
totožnosti súdu pre prebiehajúce konanie so súdom, na ktorom je vedené konkurzné konanie
úpadcu, je nielen hospodárnosť konania, ale aj znalosť majetkových pomerov úpadcu
konajúcim súdom. Argumentujúc tým, že v konkrétnom prípade bol konajúci sudca aj
zákonným sudcom v konkurznom konaní úpadcu, ako aj vychádzajúc z prezumpcie
správnosti rozhodnutia súdu už pri povolení reštrukturalizácie úpadcu, ktoré predchádzalo
konkurzu úpadcu, má dovolateľ za to, že súd musel mať o majetkových pomeroch úpadcu
vedomosť a znalosť zo svojej právnej činnosti, a teda skutočnosti, že odporované právne
úkony podliehali súhlasu správcu, musel poznať.
V ďalšom dovolateľ tvrdiac, že súd prvého stupňa nesprávne interpretoval ust. § 130
ods. 4 ZoKR, uplatnil ďalší odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci
podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.. V tejto súvislosti dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, že
sa opomenul vysporiadať s argumentáciou v jeho odvolaní týkajúcou sa otázky posúdenia
obmedzenia možnosti domáhať sa neúčinnosti právnych úkonov urobených počas
reštrukturalizácie. Odvolací súd sa podľa jeho názoru zaoberal vždy len s konštatáciou, že splnenie podmienok vymedzených v citovanom ustanovení je základným predpokladom
možnosti odporovať, svoj názor v napadnutom rozhodnutí však nijako nezdôvodnil napriek
tomu, že dovolateľ svoj právny názor v odvolaní zdôvodnil náležitým spôsobom. Dovolateľ
má za to, že otázka právneho posúdenia podmienky odporovania bez akéhokoľvek
zdôvodnenia je vzhľadom na jej vplyv na konanie, jeho procesný priebeh a predovšetkým
hodnotenie dôkazov najzásadnejším odňatím možnosti dovolateľa konať pred súdom.
Výsledkom takéhoto postupu oboch súdov nižších stupňov sú potom podľa jeho názoru
arbitrárne rozhodnutia.
Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu spočívajúcemu v neúplnom zistení skutkového
stavu veci súdom prvého stupňa podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p., dovolateľ vo veci
konajúcim súdom - tak prvostupňovému, ako aj odvolaciemu súdu vytkol, že sa vo svojich
rozhodnutiach žiadnym spôsobom nezaoberali ním navrhovaným dôkazom - zoznamom
majetku a zoznamom záväzkov, ktoré boli prílohou návrhu na povolenie reštrukturalizácie
úpadcu. Prvostupňovému súdu vytkol, že sa obmedzil len na skonštatovanie, že prihliadajúc
na koncentračnú zásadu, nebolo žalobcom unesené dôkazné bremeno, že odporované právne
úkony podliehali súhlasu reštrukturalizačného správcu. Rovnako sa nezaoberal dôvodmi
nevykonania dôkazu, a to napriek tomu, že tento mohol byť spôsobilý preukázať skutočnosti,
ktoré následne súd vyhodnotil ako nevyhnutné na úspech v konaní, t. j. podliehanie súhlasu
reštrukturalizačného správcu. Napriek tomu, že na absenciu zdôvodnenia nevykonania
navrhnutého dôkazu súdom prvého stupňa dovolateľ poukázal vo svojom odvolaní, odvolací
súd tento nedostatok neodstránil. Tento len nelogicky spojil argumentáciu týkajúcu sa
uvedeného odvolacieho dôvodu (neúplné zistenie skutkového stavu) s inou vadou konania,
nedávajúc pritom zrozumiteľné zdôvodnenie svojej úvahy. Odvolací súd sa nielenže stotožnil
s nesprávnym právnym názorom prvostupňového súdu, ale rovnako sa nevysporiadal ani
s vytknutým odvolacím dôvodom. Dovolateľ sa tak nedozvedel dôvody nevykonania dôkazu
ani z rozhodnutia súdu prvého stupňa, ani z rozhodnutia o jeho odvolaní, v dôsledku ktorej
skutočnosti ide o rozhodnutia arbitrárne.
V neposlednom rade dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, že hodnotil nielen dôkazy,
ktoré neboli pred ním vykonané, ale sa vyjadroval aj k dôkazu, ktorý nebol vykonaný ani
súdom prvého stupňa (zoznam majetku a zoznam záväzkov). Odvolací súd tak dospel
k novému právnemu záveru, pričom vo veci nevytýčil pojednávanie za účelom, aby
dovolateľovi poskytol možnosť sa k nemu vyjadriť. V dôsledku toho žalobcovi znemožnil uplatnenie práva domáhať sa preskúmania skutkových tvrdení a právnych záverov prvýkrát
použitých až v rozsudku odvolacieho súdu, riadnym opravným prostriedkom.
K dovolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý dovolanie navrhol ako
nedôvodné zamietnuť. Súčasne si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v sume 66,32
eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b
ods. 5, veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť.
Podľa § 243b ods. 5, veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí
nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
ako súdu prvého stupňa, pričom však vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil.
Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že dovolanie žalobcu v zmysle ustanovení § 238 ods. 1
až 3 O. s. p. prípustné nie je.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa § 238
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia,
majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou
z vád, vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietol vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.,
v zmysle ktorého dovolanie je prípustné, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ zákon bližšie v žiadnom zo svojich
ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je preto
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi znemožnila realizácia tých jeho procesných práv, ktoré sú mu
Občianskym súdnym poriadkom priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide
najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj žalobcom namietaná nepreskúmateľnosť súdneho
rozhodnutia z dôvodu absencie jej riadneho odôvodnenia, ktorú však dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,
nezistil.
Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvého stupňa
rozsudkom zo dňa 20. 09. 2011, č. k. 26Cbi/35/2010-219 žalobu žalobcu zo dňa 02. 09. 2010
zamietol. Na odvolanie žalobcu (č. l. 245-248) Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom
zo dňa 03. 10. 2012, č. k. 41CoKR/74/2011, rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2012 (teda aj v čase
rozhodovania odvolacieho súdu), odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157
ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Citovaná norma sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O. s. p.). Na rozdiel od prvostupňového rozhodnutia však odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Aj podľa názoru dovolacieho súdu, právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania,
z odôvodnenia rozhodnutia však musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného
a zároveň poukazujúc na konkrétnu obsahovú, vecnú a právnu stránku napadnutého súdneho
rozhodnutia, dospel dovolací súd k záveru, že právo žalobcu na riadne odôvodnenie porušené
nebolo. Odvolací súd postupoval v súlade s vyššie citovaným ustanovením, keď okrem
skonštatovania správnosti prvostupňového rozhodnutia sa osobitne vyjadril k otázke dôkaznej
povinnosti žalobcu vyplývajúcej z ust. § 118a O. s. p., t. j. k jeho povinnosti opísať
rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr
do skončenia prvého pojednávania vo veci (okrem prípustných výnimiek v zmysle § 118a
O. s. p., ktoré ustanovenie posilňuje koncentráciu konania v niektorých zákonom taxatívne
vymedzených sporoch, okrem iných aj v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom
a reštrukturalizáciou). Rovnako sa vyjadril k námietke žalobcu, že nedodržaním procesného
postupu v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p. v rámci prvého pojednávania konaného dňa 20. 09.
2011 na súde prvého stupňa, mu súd odňal možnosť konať pred súdom. Odvolací súd
vychádzajúc z obsahu spisu zistil, že súd prvého stupňa na predmetnom pojednávaní
upozornil účastníkov na povinnosť, ktorú im ukladá vyššie citované ust. § 118a O. s. p.
Súčasne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo/189/2011, ako aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
146/20012 a IV. ÚS 326/2012, v zmysle ktorých by aj prípadné nedodržanie zákonného
ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p. nemalo priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka
konania z jeho procesných práv, priznaným mu Občianskym súdnym poriadkom, ale takéto
pochybenie by bolo možné hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku tak obsahuje nielen zhrnutie podstatných odvolacích námietok
žalobcu, ale aj náležité vysvetlenie, z akých hľadísk ich odvolací súd považuje za nedôvodné.
Podľa názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie v potrebnej miere zodpovedá zákonnej
požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd do svojho odôvodnenia
pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica
potvrdil a z tohto dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ústavne akceptovateľné.
Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS
188/06).
Odňatie možnosti konať pred súdom žalobca vyvodzuje aj z toho, že odvolací súd
rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia pojednávania napriek tomu, že súd hodnotil dôkazy nehodnotené, ani nevykonané súdom prvého stupňa. Podľa názoru žalobcu tak odvolací súd
dospel k novým skutkovým a právnym záverom, ku ktorým sa žalobca nemal možnosť
vyjadriť.
Podľa § 214 ods. 1, ods. 2 O. s. p., na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci
samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak: a/ je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch
možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že na prejedanie odvolania, ktoré
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem
iného aj vtedy, ak je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Posúdenie, či
v konkrétnom prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je vecou úvahy
odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvého
stupňa náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci, a preto nie je potrebné dokazovanie
zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymedzené
prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Žalobca vo vzťahu k nutnosti nariadenia odvolacieho pojednávania argumentoval
tvrdením, že odvolací súd hodnotil dôkazy, ktoré nevykonal, ani nehodnotil súd prvého
stupňa (majúc tým na mysli zoznam majetku a zoznam záväzkov, ktoré boli prílohou návrhu
na povolenie reštrukturalizácie), pričom dospel k novému právnemu záveru, ku ktorému sa
žalobca v dôsledku nenariadenia pojednávania odvolacím súdom nemal možnosť vyjadriť.
V tejto súvislosti dovolací súd, vychádzajúc z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
zdôrazňuje, že na základe toho, že odvolací súd vo svojom rozsudku uviedol dôvody,
pre ktoré sa so záverom prvostupňového súdu o nepreukázaní predpokladu pre odporovanie
právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR žalobcom, stotožnil, nemožno hovoriť
o dokazovaní v tomto smere a už vôbec nie o novom právnom závere. Preto pokiaľ odvolací
súd na prejednanie odvolania odvolacie pojednávanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p. nenariadil,
nepostupoval v rozpore so zákonom a žalobcovi neodňal možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., pretože nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., nie je možné
považovať taký postup súdu, ktorý je v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami.
Naviac dovolací súd zdôrazňuje, že tým, že odvolací súd na základe riadneho oboznámenia sa
s obsahom spisu a napadnutého prvostupňového rozsudku, skonštatoval správnosť záverov
súdu prvého stupňa, ktoré aj riadne odôvodnil, možno mať len za to, že bola naplnená
požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, rešpektujúc ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd konštatuje, že postup
odvolacieho súdu bol zákonný a žalobcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom.
Keďže v danom prípade dovolanie žalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je
podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. (ani žiadna iná
procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ako súd dovolací, dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5, veta prvá O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol.
So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť, nezaoberal sa dovolací
súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalovaný bol v dovolacom
konaní úspešný, a preto mu patrí náhrada trov dovolacieho konania, ktoré účelne vynaložil.
Tieto spočívajú v právnom zastúpení jeho osoby advokátom s tým, že dovolací súd za účelne
vynaložené trovy pokladal písomné vyjadrenie k dovolaniu zo dňa 27. 11. 2012 (č. l. 211 -
212). Za jeden úkon právnej pomoci advokát správne vyčíslila náhradu v celkovej sume 66,32
eur (pozostávajúca z tarifnej odmeny 58,69 eur a sumy 7,63 eur ako paušálnej náhrady
hotových výdavkov stanovenú pre rok 2012 podľa § 11 ods. 1 písm. a/ a § 16 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 12. 05. 2011).
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 28. februára 2013
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková