UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Mederovej a členiek senátu JUDr. Lenky Praženkovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore žalobcu: UBC 2020, k. s., so sídlom Tamaškovičova 17, Trnava, IČO: 53 151 135, správca konkurznej podstaty úpadcu PB Power Trade, a.s., so sídlom Za plavárňou 1, Žilina, IČO: 44 063 555, proti žalovanému: Epic Adventures, s. r. o., so sídlom Na Stanicu 7A, Žilina, IČO: 36 729 329, zastúpený Mgr. Dušan Šimún - advokát, s.r.o., so sídlom Bajzova 10, Žilina, IČO: 36 838 713, o určenie neúčinnosti právnych úkonov a zaplatenie peňažnej náhrady, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 26Cbi/26/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 16. februára 2022 č. k. 13CoKR/11/2021-377, takto
rozhodol:
I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. júna 2021 č. k. 26Cbi/26/2015- 318 žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi.
2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti Mandátnej zmluvy z 30. decembra 2013 voči veriteľom úpadcu, ktorej predmetom boli akvizičné činnosti na trhoch Českej republiky a Maďarska, uzatvorenej medzi úpadcom a žalovaným. Žalobca sa podanou žalobou domáhal aj určenia neúčinnosti Zmluvy o ekonomickom poradenstve z 25. mája 2010 uzatvorenej medzi úpadcom a žalovaným. Žalobca sa ďalej domáhal určenia neúčinnosti Zmluvy o prevzatí dlhu zo 6. júna 2014, ktorej predmetom bolo prevzatie dlhu vo výške 117 000 eur uzatvorenej medzi úpadcom a žalovaným.
3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v čase uzatvorenia týchto právnych úkonov existovala neuspokojená a do konkurzu prihlásená pohľadávka veriteľa MAGNA ENERGIA a.s. vo výške 601 869,49 eura, ktorá nebola popretá žiadnym z veriteľov, ani správcom a považuje sa za zistenú. V čase uzatvorenia uvedených zmlúv existovala tiež neuspokojená pohľadávka veriteľa SFÉRA, a.s., vo výške 2 625,59 eura, ktorá taktiež nebola popretá ani správcom, ani žiadnym z veriteľov a považuje sa za zistenú. Žalobca uviedol, že účtovná hodnota majetku podliehajúceho konkurzu bola podľa účtovnej závierky zostavenej ku dňu 28. októbra 2014 tvorená celkovou sumou 3 357,116 eura a v rovnakom období úpadca evidoval záväzky v celkovej výške 9 541 234 eur. Na základe odporovaných zmlúv mal úpadca poskytnúť peňažné plnenie v celkovej výške 247 232 eur.
4. Mandátnu zmluvu správca považoval za právny úkon bez primeraného protiplnenia v zmysle § 58 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“). Zmluvu o prevzatí dlhu považoval žalobca za zvýhodňujúci právny úkon v zmysle § 59 ods. 2 ZKR. Správca zároveň považoval úpadcom uzatvorené zmluvy za ukracujúce právne úkony v zmysle § 60 ZKR.
5. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo sporné začatie konkurzného konania a vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu s účinkami vyhlásenia 29. októbra 2014, ako aj platné uzatvorenie napádaných zmlúv. Spornou skutočnosťou bolo naplnenie podmienok odporovateľnosti právnych úkonov, a to ako všeobecných predpokladov v zmysle § 57 ods. 4 ZKR, tak aj osobitných predpokladov v zmysle § 58, § 59 a § 60 ZKR.
6. Súd prvej inštancie posudzoval splnenie základnej hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to existenciu ukracujúceho právneho úkonu. Dôkazná povinnosť o ukrátení uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka podľa § 57 ods. 4 ZKR zaťažuje žalobcu. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania prijal záver, že žalobca preukázal existenciu pohľadávok veriteľov úpadcu v čase uskutočnenia odporovaných právnych úkonov, resp. v čase nadobudnutia ich účinnosti. Žalobca bol podľa súdu prvej inštancie ale povinný súčasne preukázať, že právny úkon dlžníka k okamihu jeho účinnosti ukrátil ktorúkoľvek, teda čo aj len jednu prihlásenú pohľadávku veriteľa, ktorá existovala v čase, keď právny úkon dlžníka bol uskutočnený, resp. nadobudol účinnosť. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov konštatoval, že žalobca si povinnosť tvrdenia ani dôkaznú povinnosť vo vzťahu k naplneniu všeobecnej podmienky odporovateľnosti, a to preukázania ukrátenia uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka podľa § 57 ods. 4 ZKR, nesplnil. Tvrdenia žalobcu v konaní nesmerovali k preukázaniu skutočnosti, že v dôsledku plnenia z odporovaných zmlúv v prospech žalovaného došlo k takému zmenšeniu majetku, že pohľadávky veriteľov, ktoré existovali v čase uskutočnenia tohto právneho úkonu a ktoré boli v konkurze prihlásené, nemohli byť z majetku úpadcu uspokojené. Zo skutkových tvrdení žalobcu ani z predložených dôkazných prostriedkov nevyplývajú skutočnosti týkajúce sa hodnoty majetku úpadcu v čase uskutočnenia odporovaných právnych úkonov a následne po jeho uskutočnení z hľadiska konkrétneho dopadu týchto úkonov na majetkové pomery úpadcu a možnosť uspokojenia pohľadávok ostatných veriteľov úpadcu. Kvalifikovaný ekonomický dopad odporovaného právneho úkonu v majetkovej sfére dlžníka je možné vyhodnotiť len za preukázania stavu majetku úpadcu k okamihu účinkov napadnutých právnych úkonov. Pokiaľ si žalobca v konaní túto povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť nesplnil, nebolo možné žalobe vyhovieť. Súd prvej inštancie z uvedeného dôvodu nepristúpil k vykonaniu ďalších dôkazov navrhovaných sporovými stranami, ktorými chceli sporové strany preukazovať už osobitné predpoklady odporovateľnosti v zmysle § 58 a § 59 ZKR.
7. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 16. februára 2022 č. k. 13CoKR/11/2021-377 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
8. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými ako aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a v súlade s § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„CSP“) poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, že ani jeden z odvolacích dôvodov označených žalobcom nebol dôvodný. Ak žiaden dôkaz označený žalobcom nesmeroval k preukázaniu základnej hmotnoprávnej podmienky vyplývajúcej z § 57 ods. 4 ZKR, súd prvej inštancie potom nemal zákonný priestor, aby takýto dôkaz vykonal. Žalobca bol primárne nositeľom povinnosti tvrdenia a nositeľom dôkaznej povinnosti k preukázaniu, že išlo o ukracujúce právne úkony. Žalobca poukazoval na spriaznenosť osôb pri napádaných právnych úkonoch, k čomu odvolací súd uviedol, že v zmysle § 58 ods. 2 ZKR sa pri právnom úkone, ktorý je urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, predpokladá úpadok dlžníka. Predpoklad úpadku ale nie je možné zamieňať s hmotnoprávnou podmienkou vyplývajúcou z § 57 ods. 4 ZKR, a to podmienkou, že ide o ukracujúci právny úkon. Predpoklad úpadku súčasne neznamená preukázanie hmotnoprávnej podmienky, že pri podanej odporovacej žalobe ide o ukracujúci právny úkon. Túto základnú hmotnoprávnu podmienku odporovacej žaloby preukazuje žalobca a nedochádza tu k presunu dôkazného bremena na žalovaného. Súd prvej inštancie dal podľa odvolacieho súdu odpovede na všetky významné a relevantné otázky sporovej právnej veci. Záver o ukrátení veriteľov dlžníka nebolo možné prijať bez ďalšieho len z obsahu žalobcom predložených a vykonaných dôkazov, keďže tieto neposkytovali porovnanie stavu pred uskutočnením napadnutých právnych úkonov a po ich účinnosti a neumožňovali tak vyhodnotiť kvalifikovaný skutkový a právny dopad právnych úkonov dlžníka v jeho majetkovej sfére. Postup súdu prvej inštancie, keď najprv skúmal všeobecný predpoklad v zmysle § 57 ods. 4 ZKR bol podľa odvolacieho súdu správny. Samotné poukázanie na stav pohľadávok veriteľov voči úpadcovu nepreukazuje bez ďalšieho majetok úpadcu. Záväzky úpadcu sú len jednou zložkou stavu majetku. Zo strany žalobcu nebolo v rámci jeho dôkaznej povinnosti poskytnuté majetkové vyhodnotenie úpadcu - dlžníka, t. j. či majetkové pomery dlžníka v obdobia uskutočnenia, resp. účinnosti odporovaných právnych úkonov sa zmenili tak, že spôsobili ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľov prihlásených a zistených v konkurze. K námietke žalobcu, že úpadca pred vyhlásením konkurzu neviedol účtovné evidencie, ktoré by umožňovali sledovať stav majetku a záväzkov úpadcu, odvolací súd uviedol, že uvedené ide na vrub nesplnenia dôkaznej povinnosti žalobcom.
9. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorým dovolaciemu súdu navrhuje, aby zrušil rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dovolacie dôvody žalobca vymedzil vadou v zmysle § 431 CSP v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 432 v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 9.1. Rozsah dôkaznej povinnosti žalobcu tak, ako ho vymedzil odvolací súd, nie je podľa žalobcu správny. Súdy nižšej inštancie podľa dovolateľa nezaujali k otázke spriaznenosti žalovaného a úpadcu žiadne stanovisko. Podľa žalobcu je potrebné v posudzovanej veci vychádzať práve zo spriaznenosti medzi žalovaným a úpadcom. Pri úkonoch uzatváraných medzi spriaznenými osobami dochádza k prenosu dôkazného bremena a k prezumpcii úpadku a ukracujúceho úmyslu. Správcovi by v takomto prípade malo stačiť preukázať len to, že v čase vykonania úkonov existovali pohľadávky, ktoré boli následne v konkurze uplatnené prihláškou. Pre existenciu úpadku v čase vykonania odporovaných úkonov platí vyvrátiteľná právna domnienka. Pokiaľ tu platí prezumpcia úpadku, potom nie je možné od žalobcu žiadať, aby preukazoval negatívny ekonomický následok vykonaných úkonov. Podľa žalobcu platí, že každý takýto úkon prehlbuje prezumovaný úpadok. Tým, že súd nevykonal žalobcom navrhované dôkazy a na viaceré dôkazy a prezumovaný úpadok vôbec neprihliadal, pričom postupoval v konaní formalisticky, prišlo k nesprávnemu procesnému postupu súdu, ktorým bolo žalobcovi znemožnené uplatňovať jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.2. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci dovolateľ uviedol, že podmienky odporovateľnosti nie je možné vykladať izolovane, ako to urobil odvolací súd. Podmienku podľa § 57 ods. 4 ZKR je potrebné vykladať spoločne so zákonnými podmienkami úpadku v čase urobenia odporovateľných právnych úkonov. Pokiaľ je v prípade úkonu medzi spriaznenými osobami prezumovaný stav úpadku, potom už žalobca nemusí osobitne preukazovať podmienku v zmysle § 57 ods. 4 ZKR. Podľa dovolateľa je neadekvátne požadovať, aby správca preukazoval stav majetku úpadcu pred a po vykonaní daných úkonov, ak úpadca pred vyhlásením konkurzu neviedol účtovné evidencie, ktoré by umožňovali nadennej báze sledovať stav majetku a záväzkov úpadcu, prípadne sa tieto evidencie nezachovali alebo správcovi neboli odovzdané. Odvolací súd uprednostnil formalistický prístup, ktorý obmedzí inštitút odporovateľnosti len na jednoduché prípady prevodu celého majetku dlžníka alebo jeho podstatnej časti jedným odporovateľným úkonom. Žalobca objektívne nedisponoval účtovníctvom v elektronickej podobe umožňujúcim spätnú rekonštrukciu majetkových pomerov. Uvedené by ale nemalo byť prekážkou uplatnenia odporovateľnosti.
10. K dovolaniu žalobcu doručil súdu vyjadrenie žalovaný. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaný uviedol, že táto otázka už bola vyriešená v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. júla 2014 sp. zn. 25CoKR/2/2014 zverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2016 pod č. 33. Žalovaný poukázal aj na viaceré rozhodnutia krajských súdov a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 14. júla 2011 sp. zn. 5Obdo/30/2011. Žalovaný ďalej uviedol, že sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého sa súdy v posudzovanej veci otázkou spriaznenosti zaoberať nemuseli, pokiaľ nebol splnený základný predpoklad odporovateľnosti vyžadovaný § 57 ods. 4 ZKR. Žalovaný zároveň uviedol, že správca disponuje účtovníctvom úpadcu, z ktorého je možné zistiť, aký mal úpadca majetok a aký bol stav jeho záväzkov v dobe vykonania predmetných právnych úkonov. Všetky odporované úkony boli reálne plnené a úpadcovi prinášali ekonomický prospech. Žalobou odporované právne úkony nemali za následok žiadne zníženie hodnoty majetku úpadcu, práve naopak, na základe týchto zmlúv prišlo k rozvoju podnikania úpadcu a k príjmu finančných prostriedkov. Žalovaný dovolaciemu súdu navrhuje dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. f) CSP odmietnuť, resp. dovolanie podľa § 448 CSP zamietnuť.
11. Najvyšší súd ako súd dovolací (podľa § 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal žalobca v súlade s § 429 ods. 2 písm. a) CSP, neskôr žalobca zastúpený v dovolacom konaní v súlade s § 429 ods. 2 písm. b) CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť.
12. Najvyšší súd v prvom rade upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v priebehu dovolacieho konania prišlo k odvolaniu pôvodného správcu konkurznej podstaty úpadcu JUDr. Jaroslava Jakubča, PhD., a to uznesením Okresného súdu Žilina z 28. marca 2023 sp. zn. 4K/25/2014, zverejnenom v Obchodnom vestníku 3. apríla 2023 a k ustanoveniu nového správcu konkurznej podstaty spoločnosti UBC 2020, k. s., a to uznesením Okresného súdu Žilina z 9. mája 2023, sp. zn. 4K/25/2014 zverejnenom v Obchodnom vestníku 16. mája 2023.
13. Zmena osoby vo funkcii správcu konkurznej podstaty počas trvania konkurzu neznamená zmenu vecnej legitimácie účastníka (uznesenie najvyššieho súdu z 30. júna 2015 sp. zn. 4Obo/19/2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2016 pod č. 23). Zmena v osobe správcu konkurznej podstaty nie je skutočnosťou, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností o ktorých sa koná (uznesenie najvyššieho súdu z 28. apríla 2017 sp. zn. 4Obo/2/2017). Z uvedených dôvodov nebolo potrebné, aby najvyšší súd rozhodoval o pokračovaní v konaní s novým správcom konkurznej podstaty.
14. Žalobca svoje dovolanie odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 431 CSP v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 432 v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 psím. b) CSP.
15. K vade podľa § 420 písm. f) CSP žalobca uviedol, že súdy nižšej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s otázkou spriaznenosti úpadcu a žalovaného. Dovolateľ ďalej namieta rozsah dôkazného bremena, keď pri prezumpcii úpadku nie je podľa dovolateľa dôvodné žiadať, aby žalobca preukazoval negatívny ekonomický následok vykonaných úkonov. Podľa žalobcu pojem úpadok v sebe obsahuje pojem ukrátenia uspokojenia veriteľa.
16. Dovolateľ tak obsahom svojich dovolacích námietok namieta rozsah dôkazného bremena a jeho unesenie žalobcom v konaní, nevysporiadanie a neprihliadanie súdmi nižšej inštancie na žalobcovetvrdenia v konaní a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. 17. Otázka skutkových zistení ako aj otázka bremena tvrdenia pri posudzovaní skutkového stavu môže byť predmetom dovolacieho konania len výnimočne, pokiaľ je preskúmavanému rozhodnutiu súdu možné pripísať atribút arbitrárnosti, ktorý môže byť naplnený i hodnotením dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery (I. ÚS 51/2020) alebo pokiaľ je odôvodnenie rozhodnutia súdu extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, a preto je logická, funkčná a teleologická konzistentnosť hodnotenia dôkazov preskúmateľná aj v dovolacom konaní podľa § 420 písm. f/ C. s. p. (III. ÚS 104/2022).
18. Vo vzťahu k neprihliadnutiu na spriaznenosť úpadcu a žalovaného dovolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu (odsek 25.), kde odvolací súd uviedol, že ku žalobcom len poskytnutému tvrdeniu spriaznenosti osôb pri napádaných právnych úkonoch medzi úpadcom a žalovaným krajský súd poukazuje na to, že v zmysle § 58 ods. 2 ZKR sa pri právnom úkone, ktorý je urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, predpokladá úpadok dlžníka. Predpoklad úpadku daný zákonnou úpravou nie je možné zamieňať s hmotnoprávnou podmienkou vyplývajúcou z § 57 ods. 4 ZKR, a to podmienkou, že ide o ukracujúci právny úkon. Inými slovami vyjadrené krajským súdom, predpoklad úpadku súčasne neznamená preukázanie hmotnoprávnej podmienky, že pri podanej odporovacej žalobe ide o ukracujúci právny úkon.
19. Z citovaného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva, že by sa odvolací súd s touto argumentáciou žalobcu nevysporiadal a že by na predpoklad úpadku upravený v § 58 ods. 2 ZKR neprihliadal. Práve naopak odvolací súd zrozumiteľne a logicky na túto odvolaciu námietku žalobcu uviedol, že predpoklad úpadku dlžníka nie je možné zamieňať so skutočnosťou, že odporovaným právnym úkonom prišlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky niektorého z veriteľov.
20. Uvedená odvolacím súdom prijatá premisa, že predpokladaný úpadok dlžníka nemožno stotožňovať s ukracujúcou povahou odporovaného právneho úkonu, sa zodpovedajúco prejavila aj v ďalšej argumentácii odvolacieho súdu, kde vzhľadom na nesplnenie dôkaznej povinnosti žalobcom o tom, že ide o ukracujúce právne úkony, odvolací súd vyhodnotil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno.
21. Najvyšší súd tu len dopĺňa, že odvolací súd správne poukázal na skutočnosť, že predpokladaný úpadok ako stav majetku dlžníka definovaný v § 3 ZKR nie je možné stotožňovať s vlastnosťou odporovaného úkonu, spočívajúcou v ukrátení uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka, teda takým vplyvom odporovaného právneho úkonu na stav majetku dlžníka, ktorého následkom je zmenšenie uspokojenia niektorej z pohľadávok veriteľa prihlásených do konkurzu. Nie každý právny úkon uskutočnený dlžníkom v čase, kedy je v úpadku alebo sa jeho úpadok predpokladá, má totiž nevyhnutne za následok ukrátenie niektorej z pohľadávok veriteľa. Je práve procesnou zodpovednosťou správcu, aby ukrátenie niektorej z pohľadávok prihlásených do konkurzu preukázal.
22. Rozhodnutie odvolacieho súdu nie je podľa najvyššieho súdu z uvedených dôvodov možné považovať za arbitrárne alebo nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu dáva dovolateľovi odpovede na všetky podstatné otázky, ktoré v konaní vznikli, a to spôsobom, ktorý nevzbudzuje žiadne pochybnosti o ich konzistentnosti s vykonanými dôkazmi a zisteným skutkovým stavom.
23. Vzhľadom na vyššie uvedené závery najvyšší súd konštatuje, že naplnenie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezistil. Dovolanie žalobcu je preto potrebné odmietnuť podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
24. Dovolateľ namieta vo svojom dovolaní aj nesprávne právne posúdenie veci, ktoré podľa dovolateľa spočíva v tom, že pokiaľ je medzi spriaznenými osobami prezumovaný stav úpadku, žalobca už nemusí osobitne preukazovať splnenie podmienky v zmysle § 57 ods. 4 ZKR. Pokiaľ úpadca neviedol predvyhlásením konkurzu účtovné evidencie, ktoré by umožňovali na dennej báze sledovať stav majetku a záväzkov úpadcu, prípadne sa tieto evidencie nezachovali alebo neboli správcovi odovzdané, nie je podľa dovolateľa adekvátne požadovať, aby správca preukázal stav majetku úpadcu pred a po vykonaní daných úkonov. Za neprijateľný označil dovolateľ záver, že úpadca, ktorý odovzdá správcovi účtovníctvo neúplné alebo v podobe neumožňujúcej jeho bezprostrednú spätnú analýzu by mal byť na tom ohľadom odporovateľnosti úkonov lepšie ako úpadca, ktorý odovzdá úplné účtovné záznamy, ktoré je možné navyše spätne analyzovať.
25. Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
26. Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
27. Žalobca v rámci tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci opäť namieta rozsah dôkazného bremena, ktoré mal podľa svojho názoru v konaní niesť a jeho naplnenie. Polemika nastolená žalobcom v dovolaní má charakter nesúhlasu so závermi súdov nižšej inštancie týkajúcimi sa neunesenia dôkazného bremena žalobcom, čo zodpovedá skutkovej otázke. Dovolacie námietky žalobcu sa zároveň svojím obsahom zhodujú s námietkami žalobcom už uplatnenými v odvolaní, pričom žalobcovi boli odvolacím súdom poskytnuté adekvátne odpovede na všetky podstatné otázky, ktoré v konaní vznikli. Všeobecná nespokojnosť žalobcu s výsledkom konania a rovnako skutkové otázky nemôžu byť vyhodnotené ako napĺňajúce dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Najvyšší súd si je vedomý svojej povinnosti pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi a jeho dovolacej argumentácii. V uvedenom prípade ale aj pri snahe najvyššieho súdu o vyabstrahovanie právnej otázky, najvyšší súd konštatuje, že žalobca pri vymedzení dovolacieho dôvodu nepostupoval spôsobom predpokladaným § 432 ods. 2 CSP.
28. Keďže žalobca dovolací dôvod nevymedzil v súlade s § 432 ods. 2 CSP, dovolací súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.
29. Vzhľadom na vyššie uvedené závery najvyšší súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) a f) CSP odmietol.
30. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd v zmysle § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej sporovej strane v dovolacom konaní priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
31. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.