Najvyšší súd  

4Obdo/51/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: U., s. r. o., so sídlom: D., IČO: X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobcu: J. S., nar. X., bytom: L., obidvaja

zast. advokátom JUDr. M. H., so sídlom: A., proti žalovanému: J. Š., nar. X., bytom: P., zast.:

V. & P., s. r. o., so sídlom: R., IČO: X., spoločnosť konajúca prostredníctvom svojho

konateľa JUDr. L. V., o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti s ručením obmedzeným,

vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1Cb/138/2009, na dovolanie žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2Cob/54/2012-251 zo dňa 28. 02. 2013, právoplatný

dňa 11. 04. 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu o d m i e t a .

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 1Cb/138/2009-201  

zo dňa 06. 03. 2012 žalobu žalobcu o vylúčenie žalovaného zo spoločnosti U., s. r. o., v celom

rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že o týchto bude rozhodnuté po

právoplatnosti rozsudku. Opravným uznesením č. k. 1Cb/138/2009-230 zo dňa 04. 04. 2013

prvostupňový súd opravil znenie označeného rozsudku vo výroku o trovách konania tak, že

o týchto bude rozhodnuté v lehote do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že predmetom konania je

vylúčenie žalovaného z obchodnej spoločnosti žalobcu podľa § 149 Obchodného zákonníka

(ďalej len „ObchZ“).

Žalobca odôvodnil podanú žalobu tým, že žalovaný ako spoločník a konateľ žalobcu uzatvoril dňa 09. 04. 2009 absolútne neplatnú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva,

ktorú v znení jej dodatku z 27. 04. 2009 zavkladovala Správa katastra B. Podľa tejto zmluvy

žalovaný previedol z vlastníctva žalobcu do svojho výlučného vlastníctva nehnuteľnosti, čím

znížil hodnotu čistého obchodného imania žalobcu. Týmto úkonom žalovaný zneužil právo

konateľa žalobcu a poškodil záujmy spoločnosti, ktorú pripravil o majetok slúžiaci na jej

podnikateľskú činnosť. Konal aj v rozpore so spoločenskou zmluvou, pretože namietaná

zmluva nebola schválená valným zhromaždením. Žalovaný zvýhodnil svoje postavenie

spoločníka, súčasne znevýhodnil postavenie druhého spoločníka a na úkor spoločnosti seba

obohatil. Takéto konanie konateľa ohrozuje samotnú existenciu obchodnej spoločnosti.

Spoločnosť sa v záujme vyvodenia dôsledkov z takejto činnosti konateľa pokúsila o odvolanie

žalovaného z funkcie konateľa. Žalovaný však na valnom zhromaždení konanom dňa

17. 07. 2009 hlasoval proti odvolaniu a ďalší pokus o odvolanie z funkcie zmaril tým, že dňa

14. 08. 2009 sa valného zhromaždenia nezúčastnil. Žalovaný nesúhlasil s odvolaním z funkcie

konateľa napriek jeho správaniu škodlivému pre spoločnosť, ako aj pre oboch jej spoločníkov.

S vedomím, že bez jeho hlasovacích práv nemôže druhý spoločník konateľa odvolať, dopustil

sa porušenia povinnosti zákazu zneužitia práva a porušenia zásady lojality spoločníka voči

spoločnosti. Tým, že žalovaný odvolanie svojej osoby z funkcie konateľa odmieta,

poškodzuje spoločnosť, porušuje povinnosť lojality, koná v rozpore s dobrými mravmi a svoje právo zneužíva na úkor žalobcu i druhého spoločníka. Žalobca poukázal aj na to, že

žalovaného vyzval na odstránenie protiprávneho stavu, a to listami zo dňa 06. 05. 2009 a dňa

27. 07. 2009.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalovaný  

a vedľajší účastník na strane žalobcu sú spoločníkmi obchodnej spoločnosti žalobcu, každý  

z nich so splateným vkladom vo výške 3320 eur. Obaja sú zároveň aj konateľmi spoločnosti.

Podľa čl. 15 spoločenskej zmluvy, valné zhromaždenie spoločnosti je uznášaniaschopné len

pri prítomnosti 100 % hlasov. Zo Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 09. 04.

2009 v spojení s dodatkom zo dňa 27. 04. 2009 vyplýva, že žalovaný ako konateľ obchodnej

spoločnosti žalobcu z majetku spoločnosti previedol do svojho výlučného vlastníctva

nehnuteľnosť - stavbu súp. č. X. na parc. č. X. vedenú na LV č. X. pre k. ú. B. Listom zo dňa

06. 05. 2009 žalobca vyzval žalovaného, aby protiprávny stav založený touto zmluvou

odstránil a uviedol ho do pôvodného stavu opätovným prevodom nehnuteľnosti do vlastníctva

spoločnosti. Pokus žalobcu o odvolanie žalovaného z funkcie konateľa na valnom zhromaždení konanom dňa 24. 07. 2009 bol neúspešný, pretože žalovaný bol proti odvolaniu

konateľa z funkcie. Listom zo dňa 27. 07. 2009 žalobca vyzval žalovaného na odstránenie

závadného konania spočívajúceho v nehlasovaní za odvolanie konateľa, ktorý porušuje svoje

povinnosti a poškodzuje záujmy spoločnosti, zároveň, aby si svoje povinnosti plnil, so

zdôraznením lojality spoločníka k spoločnosti. Súčasne ho vyzval, aby si svoje povinnosti

spoločníka splnil tak, aby neboli zneužívané práva spoločníka, rovnako bol upozornený na

možnosť vylúčenia zo spoločnosti podľa § 149 ObchZ. Žalobca na deň 14. 08. 2009 zvolal

valné zhromaždenie, ktorého programom bol opätovný pokus o odvolanie konateľa J. Š.

z funkcie. Napriek doručeniu výzvy žalovanému, tento sa zvolaného valného zhromaždenia

nezúčastnil. Rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 3C/l20/2009-143 zo dňa 16. 04. 2010

bola určená absolútna neplatnosť Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretej

dňa 09. 0 4.   2009. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaný J. Š. zneužil svoje právo

konateľa obchodnej spoločnosti, keď v rozpore s príslušným ustanovením Obchodného

zákonníka účelovým konaním na seba protiprávne previedol nehnuteľnosť vrátane jej

vybavenia, ktoré bolo jediným majetkom žalobcu. Naviac nebola splnená ani podmienka

súhlasu k takémuto právnemu úkonu väčšiny konateľov a majetková dispozícia nebola

schválená podľa spoločenskej zmluvy valným zhromaždením.

Pre právne posúdenie uplatneného nároku súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia

zdôraznil aplikáciu ust. § 149 ObchZ, podľa ktorého sa spoločnosť môže domáhať vylúčenia

spoločníka súdom, len ak sú splnené podmienky, a to že spoločník závažným spôsobom

porušuje svoje povinnosti, že spoločnosť vyzvala spoločníka na plnenie povinnosti a písomne

ho upozornila na možnosť vylúčenia zo spoločnosti, spoločník napriek tomu naďalej

závažným spôsobom porušuje svoje povinnosti   a   s návrhom na vylúčenie spoločníka

súhlasia spoločníci, ktorých vklady predstavujú aspoň jednu polovicu základného imania. Súd

zdôraznil, že dôkazné bremeno v spore o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti nesie

navrhujúca spoločnosť, ktorá musí preukázať, že sú splnené všetky podmienky, ktoré pre

vylúčenie spoločníka stanovuje citované ustanovenie. Vo vzťahu k formálnym podmienkam

na podanie žaloby uviedol, že predmetnú žalobu podala obchodná spoločnosť, ktorá je

aktívne legitimovaná podať takúto žalobu proti osobe, ktorá je spoločníkom, o vylúčení ktorej

zo spoločnosti sa má rozhodnúť, súčasne s podaním žaloby súhlasil spoločník, ktorého vklad

predstavuje jednu polovicu základného imania. Žalobca žalovaného ako spoločníka písomne

vyzval na plnenie povinnosti a písomne ho upozornil na možnosť vylúčenia zo spoločnosti. Vo vzťahu k povinnosti súdu skúmať aj materiálne podmienky na vylúčenie spoločníka zo

spoločnosti, súd prvého stupňa zdôraznil, že predpokladom úspechu žaloby na vylúčenie

spoločníka zo spoločnosti je závažné porušenie povinnosti, pričom podľa § 149 ObchZ musí

ísť o opakované, nie jednorázové závažné porušenie povinnosti. Dôvodom pre vylúčenie

spoločníka zo spoločnosti pritom môže byť len porušenie povinnosti spoločníka, nie

porušenie iných povinností. Dôvodom preto nie je ani porušenie povinnosti konateľa

spoločnosti, aj keď je zrejmé, že žalovaný ako konateľ spoločnosti uzavretím zmluvy dňa  

09. 04. 2009 porušil viaceré zákonné ustanovenia uvedené v Občianskom, aj Obchodnom

zákonníku. Takéto porušenie však dôvod na vylúčenie spoločníka zo spoločnosti nezakladá.

Súd v priebehu konania zistil, že majetková dispozícia s hnuteľnými i nehnuteľnými vecami

vo vlastníctve spoločnosti bola konateľmi žalobcu realizovaná jedným aj druhým konateľom

aj bez vedomia, či súhlasu druhého konateľa a toto bolo skoro „bežnou praxou“. Okrem

uvedenej zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva išlo aj o zmluvu o podnájme

nebytových priestorov, najmä hnuteľných vecí, či predaja hnuteľných vecí realizovaných

žalobcom v zastúpení vedľajšieho účastníka. Porušenie povinnosti konateľa nie je spojené  

s následkom vylúčenia spoločníka zo spoločnosti. Ak žalovaný ako konateľ preukázateľne

porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu z tejto funkcie, môže spoločnosť voči nemu vyvodiť

príslušnú zodpovednosť, vrátane zodpovednosti z mandátnej zmluvy, ktorou je spravidla

upravený vzťah medzi spoločnosťou a konateľom, či zodpovednosti za škodu a podobne. Ani

to, že žalovaný ako spoločník nesúhlasil s odvolaním konateľa J. Š. z funkcie, nie je

porušením povinnosti spoločníka týkajúcej sa zákazu zneužitia práva. Na základe uvedeného

súd nemohol uzavrieť, že by sa žalovaný dopustil konania, ktoré znevýhodňuje druhého

spoločníka zneužívajúcim spôsobom z dôvodu, že zneužil svoj 50%-ný podiel na hlasovacích

právach pri odvolávaní konateľa. Nie je teda dôvod ani na to, aby v súvislosti s týmto

hlasovaním súd urobil záver o porušení zásady lojality spoločníka voči spoločnosti.

Vykonávanie práva spoločníka v súvislosti s možnosťou zúčastniť sa valného zhromaždenia,

či mimoriadneho valného zhromaždenia a rozhodovania o odvolaní konateľa spoločnosti

z funkcie, je právom spoločníka a nie jeho povinnosťou. Nevyužitie, resp. neuplatnenie tohto

práva sa nemôže považovať za porušenie akejkoľvek povinnosti spoločníka. S existenciou

obchodného podielu v spoločnosti je spojená účasť spoločníka   v spoločnosti, jeho práva  

a povinnosti. Zo zákona, predovšetkým z § 122 ObchZ, ako aj zo spoločenskej zmluvy

vyplývajú pre spoločníka určité nemajetkové ako aj majetkové práva a povinnosti. Medzi

nemajetkové práva patrí predovšetkým aj právo podieľať sa na riadení spoločnosti a jej

kontrole, ako aj právo zúčastňovať sa na valnom zhromaždení, hlasovať na tomto valnom zhromaždení a podobne. Nemožno sankcionovať spoločníka, ktorý toto svoje subjektívne  

a nemajetkové právo nevyužije. Z dôvodu, že súd nezistil, že by zo strany žalovaného ako

spoločníka žalobcu došlo k porušeniu, resp. závažnému porušeniu jeho povinností spoločníka,

prípadne s tým súvisiacej zásady lojality, súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, prejednajúc vec  

na pojednávaní nariadenom podľa § 214 ods. 1 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

len „O. s. p“), podľa zásad vyplývajúcich z § 212 ods. 1, ods. 3 O. s. p., rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny

potvrdil. Napriek procesnému pochybeniu, ku ktorému došlo v konaní pred súdom prvého

stupňa, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu

predchádzalo, dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť

zmenu či zrušenie odvolaním napadnutého výroku prvostupňového rozsudku.

Odvolací súd súhlasil s odvolateľom, že podaniami zo dňa 04. 02. 2011 (č. l. 140 -

142) a 07. 09. 2011 (č. l. 170 - 171), žalobca žalobu o vylúčenie spoločníka z obchodnej

spoločnosti zo skutkového hľadiska doplnil o ďalšie skutočnosti (o realizáciu výpovede  

z nájmu, ktorej neplatnosť je predmetom konania na súde a výzvou spoločnosti zo dňa 03. 02. 2011). Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd skonštatoval, že ak žalobca v konaní uplatňuje

rovnaký nárok aj na základe doplnenia o nové ďalšie rozhodujúce skutočnosti, je takýto jeho

procesný úkon zmenou žaloby podľa § 95 ods. 1 O. s. p.. Z obsahu spisu však nevyplynulo, že

by prvostupňový súd o takejto zmene návrhu rozhodol, ktorá skutočnosť je procesným

pochybením súdu prvého stupňa v konaní. Pokiaľ súd prvého stupňa nerozhodol  

o nepripustení zmeny žaloby, nevyužil možnosti dané ust. § 95 ods. 2 O. s. p., z dôvodu

ktorého sa s týmto novouplatneným skutkovým dôvodom musel vyporiadať súd odvolací pri

rozhodovaní o veci samej. Pre účely úplných skutkových záverov preto vo veci nariadil

pojednávanie, na ktorom podľa § 213 ods. 3 O. s. p. zopakoval dokazovanie prečítaním

rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k.   5C/33/2010-76 zo dňa 24. 03. 2011 (obsahom

pripojeného spisu 5C/33/2010), ako aj výzvy žalobcu adresovanej žalovanému zo dňa 03. 02.

2011. K skutkovým zisteniam konštatovaným súdom prvého stupňa v dôvodoch jeho

rozhodnutia odvolací súd doplnil, že žalovaný ako podielový spoluvlastník nehnuteľnosti -

priemyselného objektu (priemyselnej haly) so súp. č. X. na parc. č. X. vedenej na LV č. X.

pre k. ú. B., realizoval úkon označený ako výpoveď zo dňa 21. 12. 2009 vo vzťahu k zmluve o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 25. 02. 2004. Z dôvodu, že k výpovedi z nájmu

nebolo dané súhlasné stanovisko ďalšieho spoluvlastníka, pre rozpor výpovede s § 139 ods. 2,

§ 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), Okresný súd Bardejov rozsudkom č. k.

5C/33/2010-76 zo dňa 24. 03. 2011 určil výpoveď za neplatnú. Odvolací súd mal bez

akýchkoľvek pochybností za zrejmé, že ani realizácia výpovede neznamenala to, že by

spoločnosť žalobcu neužívala predmetné nehnuteľnosti v ďalšom období, naopak, žalobca

predmetné nebytové priestory užíval ďalej. Žalovaný ďalšie úkony brániace v riadnom

užívaní nebytových priestorov nerealizoval.

Odvolací súd poukázal na obsah pôvodne podanej žaloby a jej zmenu v zmysle

podaní zo dňa 04. 02. 2011 a 07. 02. 2011 (správne malo znieť „07. 09. 2011“), z ktorých

vyplynulo, že zo skutkového hľadiska žalobca požiadavku o vylúčenie žalovaného  

z obchodnej spoločnosti oprel o úkony žalovaného, týkajúce sa realizácie zmluvy  

o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 09. 02. 2009 (keď žalovaný vystupoval ako konateľ

žalobcu a súčasne ako nadobúdateľ nehnuteľnosti), realizácie výpovede z nájmu zo dňa  

21. 12. 2009 (keď vystupoval ako podielový spoluvlastník prenajímaných nehnuteľnosti)  

a v nadväznosti na tieto úkony o nehlasovanie žalovaného za odvolanie J. Š. z funkcie

konateľa na valnom zhromaždení dňa 24. 07. 2009 i neúčasť žalovaného na valnom

zhromaždení dňa 14. 08. 2009 (a tým opätovné zmarenie odvolania J. Š. z funkcie konateľa). Ďalšie jeho zdôvodnenia sa obsahovo zameriavajú na hodnotenie týchto úkonov žalovaného

samotným žalobcom s odkazom na príslušné ustanovenia Spoločenskej zmluvy, zákona či na

judikatúru súdov. Týka sa to aj tvrdení o zneužití práva jedným zo spoločníkov spoločnosti,

či porušenia povinnosti lojality, na ktoré poukázal odvolateľ v podanom odvolaní. Takto

hodnotil konanie žalovaného žalobca aj vo výzvach, ktoré mu adresoval s upozornením

na vylúčenie žalovaného zo spoločnosti.

Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvého stupňa, ktorý uzavrel, že spoločnosť sa

môže domáhať na súde vylúčenia spoločníka, porušujúceho závažným spôsobom svoje

povinnosti, hoci na ich plnenie bol vyzvaný a na možnosť vylúčenia bol písomne upozornený.

Dôvodom pre vylúčenie spoločníka v zmysle § 149 ObchZ zo spoločnosti však môže byť len

porušenie povinnosti spoločníka, nie porušenie iných povinností, a teda nemôže ísť  

o porušenie povinnosti konateľa spoločnosti. Poukázaním na závery vyplývajúce z uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/350/98 uviedol, že ak ide o porušenie

povinnosti konateľa pri zmluve o zabezpečovacom prevode práva, potom takéto porušenie povinnosti konateľa nemôže byť dôvodom pre vylúčenie žalovaného zo spoločnosti.   V súvislosti s týmto úkonom, ktorý bol judikovaný súdom ako neplatný, treba mať na zreteli

aj dôsledky pre spoločnosť, ktorý takýto úkon mal. Nemožno postup, keď žalovaný konal ako

konateľ spoločnosti pri prevode nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva, hodnotiť ako

úkon spoločníka. Ak spoločník a konateľ zároveň preukázateľne poruší svoje povinnosti

konateľa, ale jeho konanie nie je súčasne aj porušením povinností spoločníka, spoločník sa

nemôže úspešne domáhať jeho vylúčenia ako spoločníka. Aj v tomto smere odvolací súd

súhlasil so závermi súdu prvého stupňa, ktoré možno vo vzťahu ku konateľovi v súvislosti  

s takýmto neplatným úkonom realizovať. Stotožniac sa so súdom prvého stupňa, aj

s poukazom na právny záver vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ObdoV/56/2002 zdôraznil, že využitie hlasovacieho práva na valnom zhromaždení

či mimo neho, je právom spoločníka a nie jeho povinnosťou.

Odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

29Odo/1007/2005 uviedol, že je vecou každého individuálneho posúdenia okolností daného

prípadu, či zo strany spoločníka došlo k porušeniu takej právnej povinnosti, ktorá nevyplýva

len z Obchodného zákonníka, či z iných písomných záväzkov prevzatých spoločníkom voči

spoločnosti. Pokiaľ žalobca poukazuje na výpoveď z nájmu nebytových priestorov, nemožno

obísť tie následky, ktoré táto výpoveď pre podnikateľskú činnosť žalobcu mala a mohla mať.

Poukázaním na skutočnosť, že zmluva bola súdom určená za neplatnú, uviedol, že v súvislosti

s ňou na strane žalobcu nenastali žiadne ujmy. Zdôraznil, že pre závažnosť porušenia je

potrebné mať na zreteli charakter porušenia, ale aj okolnosti, za ktorých k nemu došlo, aká

bola konkrétna situácia v spoločnosti, aká bola zavedená prax v spoločnosti, okolnosti, ktoré

porušeniu predchádzali, prípadne ho vyvolali, závažnosť následkov, ktoré porušenie vyvolalo a iné. Skonštatoval, že posudzovaný úkon podielového spoluvlastníka, spoločníka

v spoločnosti, nespĺňa podmienku závažného porušenia povinnosti spoločníka, ktorý by

odôvodňoval rozhodnutie o vylúčení žalovaného zo spoločnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože súd prvého

stupňa rozhodnutie o náhrade trov konania ponechal na samostatné uznesenie, postupujúc tak

podľa § 151 ods. 3 O. s. p.. V zmysle § 224 ods. 4 O. s. p. preto aj o trovách odvolacieho

konania rozhodne súd prvého stupňa.

V závere svojho rozhodnutia odvolací súd k návrhu žalobcu prednesenom  

na odvolacom pojednávaní o pripustenie dovolania proti rozsudku (v prípade potvrdenia

rozsudku súdu prvého stupňa) s dovolacou otázkou: „či sa spoločník môže dopustiť porušenia

svojich povinností, ak vykonáva svoje hlasovacie práva v rozpore so zásadami, na ktorých je

postavený Obchodný zákonník, predovšetkým so zásadou lojality voči spoločnosti a či toto

porušenie môže mať za následok naplnenie dôvodu pre jeho vylúčenie zo spoločnosti“,

poukázal na § 238 ods. 3 O. s. p. a uviedol, že možnosť odvolacieho súdu vysloviť

prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku nie je závislá na návrhu účastníka. Zdôraznil, že

posúdenie, či prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku odvolací súd vysloví alebo nie, je

vždy len na jeho zvážení. Preto ani v prípade, že odvolací súd návrh účastníka na pripustenie

dovolania neakceptuje, nie je povinný sa s tým osobitne vysporiadať. Napriek tomu odvolací

súd v súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/119/2002

uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také

rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a

právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti

súdov vôbec, t. j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má

rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku,

ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov

nie je ustálený, alebo, ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v

konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto

smere odlišné riešenie tejto právnej otázky. Odvolací súd skonštatoval, že v prípade

navrhovanej dovolacej otázky v predmetnej veci o opísanú situáciu nejde. V dôvodoch svojho

rozhodnutia poukázal na viacero rozhodnutí dovolacieho súdu, ktoré situáciu v prejednávanej

veci riešili obdobne a od ktorých záverov nebol dôvod odchýliť sa ani v predmetnej veci.

Odvolací súd preto dôvod na pripustenie dovolania s navrhovanou dovolacou otázkou nemal.

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 11. 04. 2013.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie

žalobca (ďalej tiež ako „dovolateľ“), argumentujúc existenciou dovolacieho dôvodu podľa  

§ 237 písm. f/ O. s. p. (č. l. 274 - 275). Dovolateľ tvrdí, že mu postupom odvolacieho i

prvostupňového súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko ich rozhodnutia nie sú

dostatočne odôvodnené vo vzťahu k dôvodom, na ktorých bola žaloba postavená. Žalobca tak nedostal odpoveď, prečo ním tvrdené a preukazované dôvody neboli pre úspech žaloby

dostatočné.

Súdom oboch stupňov vytkol, že v ich rozhodnutiach chýba zhodnotenie otázky

porušenia povinnosti lojality spoločníka k spoločnosti. Rovnako v nich absentuje posúdenie

otázky porušenia zákazu zneužitia práva jedného zo spoločníkov zneužívajúcim spôsobom.

Vo vzťahu k súdu prvého stupňa dovolateľ uviedol, že v odvolaní proti jeho

rozhodnutiu okrem iného namietol, že prvostupňový súd vykonával dôkazy označené

žalovaným ohľadne konania vedľajšieho účastníka na strane žalobcu ako jedného z konateľov

žalobcu. Tieto vo vzťahu k obrane žalovaného po právnej stránke nemali žiaden význam, napriek tomu ich súd nekriticky hodnotil bez toho, aby prihliadol na vyjadrenie žalobcu  

v tomto smere, pričom týmito závermi odôvodnil zamietnutie žaloby. Súd paušalizoval, že

obaja konatelia konali svojvoľne. Odvolaciemu súdu vytkol, že uvedenou odvolacou

námietkou sa vôbec nezaoberal, a to napriek tomu, že prvostupňový súd vyvodzoval právne

závery z obrany žalovaného, ktorá s vecou samou nemala žiadny súvis.

V ďalšom dovolateľ namietol, že napriek skonštatovaným procesným pochybeniam

súdu prvého stupňa spočívajúcim v nerozhodnutí o návrhu o pripustení zmeny žaloby,

odvolací súd vec prejednal a vo veci samej aj rozhodol, a to bez procesného rozhodnutia.

Vo veci konajúcim súdom dovolateľ ďalej vytkol, že ich rozsudky vychádzajú  

z nepochopenia dôvodov žaloby, kedy meritórnou skutočnosťou zakladajúcou dôvod  

pre vylúčenie žalovaného bolo porušenie zákazu stanoveného v ust. § 56a ods. 1 a 2 ObchZ.

Dovolateľ poukázal na hlasovacie právo spoločníka a stav v spoločnosti žalobcu

v pomere 50:50, čo znamená, že spoločnosť môže prijímať akékoľvek rozhodnutia len  

za predpokladu, že s nimi obaja spoločníci súhlasia a jediná možnosť rozhodovania jedným

spoločníkom prichádza do úvahy pri rozhodnutiach vyžadujúcich nadpolovičnú väčšinu

prítomných za predpokladu, že jeden zo spoločníkov sa valného zhromaždenia nezúčastní. V prejednávanej veci žalovaný ťaží z patovej situácie vyplývajúcej z jeho účasti  

na spoločnosti, čo podľa názoru dovolateľa nemôže byť v súlade so zásadami právneho štátu. Žalovaný, vedomý si danej situácie, kryl svoje protiprávne konanie v pozícii konateľa  

a hlasoval proti odvolaniu svojej osoby z funkcie konateľa, hoci toto bolo a je preukázateľne  

v rozpore so záujmami spoločnosti ako aj v rozpore so zásadou lojality. Odvolací súd  

v ústnom odôvodnení rozsudku síce patový stav konštatoval, zároveň však vyslovil, že nemá

právnu možnosť takúto situáciu riešiť, čo žalobca považuje za odopretie spravodlivosti. Má  

za to, že zásah súdu proti svojvôli spoločníka by mal byť potrebným precedensom, ktorý by

pôsobil preventívne voči spoločníkom, ktorí svoje práva zneužívajú.

Na margo konania žalovaného dovolateľ tiež uviedol, že ten či už koná ako konateľ

alebo ako spoločník, v každom prípade protiprávne koná proti vlastnej spoločnosti, čoho

dôkazom sú rozsudky, ktorými bolo určené jeho konanie ako konateľa (rozsudok Okresného

súdu Bardejov č. k. 3C/120/2009-143 zo dňa 16. 04. 2010) i jeho konanie ako spoločníka

(rozsudok Okresného súdu Bardejov č. k. 5C/33/2010-76 zo dňa 24. 03. 2011,) za absolútne

neplatné. Vo vzťahu k osobe žalovaného tiež uviedol, že po tom, ako žalobca a vedľajší

účastník v súdnom konaní získali späť spreneverenú budovu kontroly originality, žalovaný

opätovne uzatvoril absolútne neplatnú zmluvu o nájme tejto budovy a k tejto nehnuteľnosti

zriadil i predkupné právo v prospech jemu spriaznenej osoby. Uvedené je dôvodom  

pre vylúčenie žalovaného zo spoločnosti. Dovolateľ súdom vytkol, že z ich doterajších

rozhodnutí vyplýva nebezpečný precedens, že de facto a de iure porušenie, akého sa žalovaný

dopúšťa, neexistuje, nech už spoločník robí čokoľvek.

Na základe vyššie uvedených tvrdení dovolateľ, majúc za to, že žalovaný závažným

spôsobom a opakovane porušil povinnosti spoločníka žalobcu, dovolaciemu súdu navrhol,

aby napadnutý rozsudok zmenil tak, žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovaného zaviaže  

k náhrade trov konania, vrátane trov dovolacieho konania vo výške 266,68 eur.

K dovolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený

advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b  

ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť.

Podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Z príslušných ustanovení O. s. p. je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych

opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Vyplývajúc z obsahu jeho

výroku, tento napadnutý prvostupňový rozsudok v jeho prvom výroku o zamietnutí žaloby

potvrdil.

Podľa § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo

rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd  

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí

nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce potvrdil rozsudok Okresného súdu Bradejov

ako súdu prvého stupňa vo veci samej, vo výrokovej časti však prípustnosť dovolania

nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým by

súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že dovolanie žalobcu

v zmysle ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné nie je.  

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v § 237

O. s. p. (či už to účastník konania namieta alebo nie) neobmedzil sa len na skúmanie

prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.. Uvedené zákonné ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),

ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád,

vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť

rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád, vymenovaných v § 237 písm. a/

až g/ O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak

dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené.

Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/ O. s. p. nenamietal

a v dovolacom konaní vady tejto povahy ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto

z uvedených ustanovení vyvodiť nemožno.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia žalobcu, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať,

čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p..  

Pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ zákon bližšie v žiadnom zo svojich

ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je preto

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä

vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie možnosti konať  

pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym

hodnotením veci vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. nie je rozhodujúce, či účastník konania konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom

zástupcu, ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich

procesných právach. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem

iného aj dovolateľom namietané nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je

toto nepreskúmateľné, opodstatnenosť ktorého tvrdenia však dovolací súd po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia, nezistil.  

Dovolateľ tvrdí, že súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí nereagovali na ním tvrdené

a preukazované dôvody, na ktorých svoju žalobu postavil.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu a vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva. Táto však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je  

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, Hiro Balani c. Španielsko  

z 09. 12. 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. 05. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 02. 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa vyjadril aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“), ktorý vyslovil, že   súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (III. ÚS 119/03-30 zo 16. 09. 2003, IV. ÚS 115/03-14 z 03. 07.

2003).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991), každý

sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde  

a v určených prípadoch na inom orgáne.

Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné

z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať a uplatňovať

tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené.

Ustanovenie § 157 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.) s tým,

že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku

alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba   na tie, ktoré majú rozhodujúci význam  

pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05  

zo 16. 03. 2005).  

Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR k porušeniu základného práva  

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým, ak by všeobecný súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/2001) alebo  

v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil  

o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti

s napadnutým súdnym rozhodnutím. V prípade dovolateľa však o odmietnutí spravodlivosti

majúcim za následok porušenie základných práv, hovoriť nemožno, pretože ústavné právo  

na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované, i keď dovolateľ

úspech v konaní nemal. Súd prvého stupňa právnu vec dovolateľa prejednal a vo veci samej aj

rozhodol, len nie podľa jeho subjektívnych názorov. Následne súd odvolací odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako   vecne správny potvrdil. Podľa stabilnej

judikatúry Ústavného súdu SR však aj neúspech v konaní napĺňa obsah práva zakotveného  

v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ak inak nedošlo  

k porušeniu ústavnoprocesných princípov konania pred všeobecnými súdmi. Všeobecný súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj

odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí zodpovedajú. Súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijatý záver o tom, že zo strany žalovaného ako spoločníka žalobcu k porušeniu, resp.

závažnému porušeniu jeho povinností spoločníka a s tým súvisiacej zásady lojality, nedošlo,

zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom konania, keď v ňom súd v dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo žalobe

dovolateľa nemohlo byť vyhovené. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich

účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky tak dospel k záveru, že skutkové a právne závery

súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46  

ods. 1 Ústavy SR, ani príslušnými článkami Listiny základných práv a slobôd. Rovnako aj

rozsudok odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2  

O. s. p.), do odôvodnenia svojho rozhodnutia pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých

rozhodnutie Okresného súdu Bardejov potvrdil a z tohto dôvodu je odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia ústavne akceptovateľné. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46  

ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv dovolateľa.

Dovolateľ v dovolaní súčasne uplatnil aj ďalšiu námietku voči postupu obidvoch  

vo veci konajúcich súdov, ktorej podstata spočíva v jeho tvrdení o prejednaní jeho veci súdmi

bez procesného rozhodnutia o pripustení zmeny žaloby.

Z obsahu spisu vyplýva, že dovolateľ svojím písomným podaním zo dňa 04. 02. 2011,

súdu prvého stupňa doručené dňa 08. 02. 2011 (č. l. 140 - 142) a ďalším podaním zo dňa  

07. 09. 2011, súdu prvého stupňa doručené dňa 12. 09. 2011 (č. l. 170 - 171), doplnil svoju

žalobu o ďalšie rozhodujúce skutočnosti pre vylúčenie spoločníka zo spoločnosti, ktoré mal

súd   podľa jeho názoru posúdiť ako návrh na zmenu žaloby podľa § 95 ods. 1 O. s. p.

a následne o ňom aj rozhodnúť.

O zmene návrhu na začatie konania (jeho pripustení alebo nepripustení) rozhodne súd

uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie (§ 202 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Zmena

návrhu je prípustná tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v konaní odvolacom.

V tejto súvislosti je nevyhnutné, uviesť, že v danom prípade sa nejednalo o zmenu

žaloby v zmysle § 95 ods. 1 O. s. p. Nedošlo k zmene žalobného petitu ani po kvalitatívnej ani kvantitatívnej stránke žalobnej žiadosti.   V prejednávanom prípade dovolateľovi obrana

jeho práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania umožnená bola a odvolací súd

sa so skutkovými dôvodmi uplatnenými dovolateľom v jeho vyššie označených písomných

podaniach vysporiadal v rámci rozhodovania o veci samej,   na prejednanie ktorej v zmysle  

§ 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. nariadil pojednávanie. Tým, že zopakoval dokazovanie, ku

ktorému účastníci mali možnosť sa vyjadriť (zápisnica o pojednávaní pred odvolacím súdom

na č. l. 246 - 248), pochybnosti o odňatí alebo neodňatí možnosti konať pred súdom odstránil

a účastníkom poskytol spravodlivý proces. Preto nie je tu daná prípustnosť dovolania podľa  

§ 237 písm. f/ O. s. p.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie

žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada

uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného

ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dovolanie

žalovaného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,

ako neprípustné odmietol.

So zreteľom na odmietnutie dovolania, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej

správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá  

O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalovaný bol v dovolacom

konaní úspešný, a preto by mal právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy konania

nevznikli žiadne, dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e:   Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, 27. novembra 2013

  JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová