UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Mederovej a členiek senátu JUDr. Lenky Praženkovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore žalobcu: Peter Konečný - AUDIOSAT, s miestom podnikania Domašanská 3, Humenné, IČO: 30 624 878, zastúpený Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., so sídlom Žižkova 4D, Košice, IČO: 47 240 482, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpený Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., so sídlom Vajnorská 21A, Bratislava, IČO: 46 759 875, o zaplatenie 492 588,73 eura s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn. B2- 26Cb/176/2014, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 6. apríla 2022 č. k. 3Cob/129/2019-1608, takto
rozhodol:
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e
- rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 6. apríla 2022 č. k. 3Cob/129/2019-1608 v časti prvého výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 13. decembra 2018 č. k. 26Cb/176/2014-1497 v časti výroku I. a III.,
- rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 6. apríla 2022 č. k. 3Cob/129/2019-1608 v časti druhého výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, a
- rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 13. decembra 2018 č. k. 26Cb/176/2014-1497 vo výroku I. a III.
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky vec v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie Mestskému súdu Bratislava III.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie proti prvému výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 6. apríla 2022 č. k. 3Cob/129/2019-1608 v časti, ktorou bol potvrdený výrok II. rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 13. decembra 2018 č. k. 26Cb/176/2014-1497 o d m i e t a.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13. decembra 2018 č. k. 26Cb/176/2014-1497 výrokom I. rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 246 294,36 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,15% ročne zo sumy 246 294,36 eura od 4. júla 2014 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 40 eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku III. nepriznal žiadnej zo sporových strán nárok na náhradu trov konania.
2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia 492 588,73 eura titulom zaplatenia odstupného po skončení Zmluvy o obchodnom zastúpení uzatvorenej medzi žalobcom ako obchodným zástupcom a žalovaným ako zastúpeným 30. novembra 2012 (ďalej len „Zmluva“). Žalovaný doručil žalobcovi 28. marca 2014 oznámenie o zrušení oprávnenia obchodného zástupcu vykonávať obchodné zastúpenie v jednotlivých značkových predajniach a SME kancelárii a následne žalovaný listom z 2. júna 2014 od Zmluvy odstúpil z dôvodu, že viac ako tridsať dní nie je účinný ani jeden dokument Zriadenie značkovej predajne a zároveň nie je účinný žiaden osobitný SME dodatok. Žalobca zaslal 30. júna 2014 žalovanému návrh na mimosúdne urovnanie a oznámil mu svoj nárok na odstupné podľa § 669 ods. 5 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“).
3. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a svedkov Ing. O. J., Ing. I. O.T. a oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov tvoriacich obsah súdneho spisu. Z vykonaného dokazovania a zhodných, resp. nepopretých skutkových tvrdení sporových strán súd prvej inštancie zistil, že žalobca vykonával pre žalovaného činnosť obchodného zástupcu už od roku 1997. Žalobca ako obchodný zástupca a žalovaný ako zastúpený medzi sebou uzatvorili viacero zmlúv o obchodnom zastúpením, pričom dňa 30. novembra 2012 uzatvorili žalobca a žalovaný Zmluvu, ktorou nahradili všetky predchádzajúce zmluvy o obchodnom zastúpení a na za základe ktorej prevádzkoval žalobca predajne ID kód č. ID126GPB01 na Mierovej 33/11 v Humennom, ID kód č. ID126GPB02 na Nám. slobody 7 v Humennom, ID kód č. ID126GPB03 na Duklianskych hrdinov 31 vo Vranove nad Topľou, ID kód č. ID126GPB04 na Strojárskej 2747 v Snine, ID kód č. ID126DSP01 na Mierovej 33/7 v Humennom a jednu SME kanceláriu. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú na dobu troch rokov s možnosťou automatického predĺženia jej účinnosti o ďalší jeden rok v prípade, ak niektorá zo zmluvných strán v zmluvne dohodnutej lehote písomne neoznámi druhej zmluvnej strane, že nemá záujem na predĺžení zmluvy. Ku skončeniu platnosti Zmluvy došlo pred uplynutím dojednanej doby, po ktorú mal zmluvný vzťah trvať. Žalovaný odstúpil od Zmluvy listom z 2. júna 2014. Ako dôvod odstúpenia uviedol v zmysle čl. 36 bod 3 písm. c) Zmluvy skutočnosť, že viac ako tridsať dní nie je účinný ani jeden dokument Zriadenie značkovej predajne a zároveň nie je účinný žiaden osobitný SME dodatok. Uvedenému odstúpeniu zo strany žalovaného predchádzalo 28. marca 2014 doručenie oznámenia žalobcovi o zrušení oprávnenia obchodného zástupcu vykonávať obchodné zastúpenie v jednotlivých značkových predajniach a SME kancelárii. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že k ukončeniu zmluvného vzťahu došlo na základe jednostranného konania žalovaného, ktorý najprv jednostranne bez uvedenia dôvodu odobral žalobcovi oprávnenie prevádzkovať značkové predajne a SME kancelárie a následne práve z tohto dôvodu od Zmluvy aj odstúpil. Žalobca požiadal žalovaného v prekluzívnej lehote podľa § 669 ods. 5 OBZ o vyplatenie odstupného. Tvrdenia svedka O. o ukončení spolupráce z dôvodov na strane žalobcu nedosahovaním výsledkov, aké žalobca dosahoval predtým, boli podľa súdu prvej inštancie v rozpore s listinnými dôkazmi (faktúry vystavené žalovanému v rokoch 2009 až 2012, výpočty úhrnnej odmeny obchodného zástupcu za kalendárny mesiac).
4. Súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle § 669 OBZ plní odstupné funkciu jednorazovej peňažnej kompenzácie, ktorej príčinou je ukončenie obchodného zastúpenia. Ide o špecifické odškodnenie, ktorou sa rieši vlastným jednaním nezavinená situácia obchodného zástupcu, pri ktorej stráca možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť spočívajúcu v sprostredkovaní obchodov pre zastúpeného. Uplatnenie je namieste vtedy, ak výkon obchodného zástupcu predstavoval pre obchodného zástupcu podstatnú časť jeho činnosti, resp. ak celú svoju podnikateľskú aktivitu venoval práve sprostredkovaniu obchodov pre zastúpeného. Odstupné má kompenzovať aj ekonomický prínos, ktorý zastúpenému prinášajúsprostredkované obchody aj po ukončení zastúpenia, kedy už obchodný zástupca nemá voči zastúpenému nárok na vyplácanie akéhokoľvek iného plnenia, okrem plnenia podľa § 669 OBZ. Nárok na odstupné nevzniká automaticky, ale iba za predpokladu kumulatívneho splnenia podmienok vymedzených v § 669 OBZ. Obchodný zástupca sa môže domáhať odstupného vtedy, ak získal pre zastúpeného nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má z týchto obchodov podstatné výhody a zároveň vyplatenie odstupného je spravodlivé so zreteľom na všetky okolnosti, najmä na províziu, ktorú stráca, teda na províziu, ktorú by získal v prípade, ak by zmluvný vzťah ďalej pokračoval.
5. Množstvo, objem a rozsah obchodov sprostredkovaných žalobcom pre žalovaného vyplýva zo žalobcom predložených listinných dôkazov a faktúr vystavených žalovanému v období rokov 2009 až 2012. Za toto obdobie žalobca fakturoval žalovanému provízie za sprostredkovanie (bez osobitných bonusov) v celkovej sume 2 462 943,66 eura. Žalobca pri fakturácii pritom vychádzal z podkladov, ktoré mu na výpočet provízie poskytoval žalovaný. Z týchto podkladov označených Výpočet úhrnnej odmeny obchodného zástupcu za kalendárny mesiac jednoznačne vyplýva aj druh a počet jednotlivých obchodov sprostredkovaných žalobcom. Za posledných päť rokov žalobca získal pre žalovaného 29 607 nových zákazníkov a uskutočnil 59 680 výmen. Za nepopreté považoval súd prvej inštancie aj tvrdenie žalobcu o tom, že od začiatku po ukončenie spolupráce získal žalobca pre žalovaného najmenej 100 000 nových klientov a sprostredkoval uskutočnenie 179 000 výmen po skončení viazanosti, pričom do týchto čísiel nie sú ešte zahrnutí ďalší klienti, ktorých žalobca získal pre užívanie predplatených služieb žalovaného. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie vyhodnotil, že podmienka získania nových zákazníkov a rozvinutia obchodu pre zastúpeného bola splnená. Súd prvej inštancie v reakcii na argumentáciu žalovaného o klesajúcich číslach sprostredkovaných obchodov za posledné obdobie uviedol, že uvedené nevyplýva z vykonaného dokazovania a zároveň je potrebné vychádzať z porovnania stavu v čase, kedy došlo k ukončeniu spolupráce s objemom obchodov žalovaného v danom regióne pred začiatkom spolupráce so žalobcom. Žalobca so žalovaným pritom spolupracoval už v čase, kedy žalovaný žiadnych zákazníkov v predmetnom regióne nemal. Žalobca zároveň v predmetnom regióne prevzal predajne aj po iných obchodných zástupcoch, čo nasvedčuje tomu, že žalobca dosahoval nadpriemerné výsledky, pričom nadpriemerné výsledky žalobca dosahoval aj v rámci celoslovenských hodnotení.
6. Vzhľadom na výšku provízie získanú žalobcom v období posledných piatich rokov pred ukončením spolupráce (2 462 943,66 eura), ako aj s ohľadom na skutočnosť, že ročná výška týchto provízií a počet dojednaných obchodov neustále stúpal, bolo podľa súdu prvej inštancie možné predpokladať, že ak by nedošlo k ukončeniu spolupráce, žalobca by aj v priebehu nasledujúcich rokov získal províziu v obdobnom alebo väčšom rozsahu.
7. K obrane žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v konaní poukazoval na Správu o uplatňovaní článku 17 Smernice Rady o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (86/653/EHS) z 18. decembra 1986 (ďalej len „Správa EK“) predloženej Komisiou európskych spoločenstiev 23. júla 1996, ako aj na samotné znenie predmetnej Smernice Rady z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (86/653/EHS) (ďalej len „Smernica“). Pri aplikácii smerníc je podľa súdu prvej inštancie potrebné vychádzať z čl. 249 pododsek 3 ZES, podľa ktorého je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) vo svojej rozhodovacej praxi rozlišuje dve možnosti aplikácie smerníc. Prvou možnosťou je nepriama aplikácia smernice na účely interpretácie vnútroštátneho práva, ktorá bez ohľadu na priamy účinok smernice umožňuje účastníkovi konania žiadať, aby súdny alebo správny orgán vykladal vnútroštátne právo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smernice (eurokonformný výklad). Druhou možnosťou je priama aplikácia, ktorá vychádza z priameho účinku smernice a na základe ktorej fyzickej alebo právnickej osobe resp. členskému štátu vyplývajú priamo zo smernice konkrétne práva a povinnosti. Súd prvej inštancie zdôraznil, že priama aplikácia smernice je prípustná iba vtedy, ak uplynula transpozičná lehota, smernica, resp. jej ustanovenia, neboli vôbec transponované, bolitransponované neskoro, nesprávne alebo neúplne a zároveň vnútroštátne predpisy, do ktorých bola smernica prebratá, musia mať všeobecne záväzný charakter. Inak je súd povinný uskutočniť eurokonformný výklad. Súd prvej inštancie tak skúmal, či môže dospieť k takému výkladu § 669 OBZ, ktorý bude v súlade so znením čl. 17 Smernice. Následne po porovnaní ustanovení OBZ s ustanoveniami Smernice súd prvej inštancie konštatoval, že tieto sú v zásade zhodné. Náhrada uvedená v čl. 17 ods. 2 Smernice má z pohľadu obchodného zástupcu povahu odmeny. Cieľom náhrady je odmenenie zástupcu za úsilie, ktoré vynaložil, pokiaľ zastúpený naďalej získava ekonomické výhody vyplývajúce z tohto úsilia aj po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení. Náhrada zároveň bráni oportunistickému správaniu zastúpeného, ktorý by po ukončení zmluvy bez povinnosti zaplatenia náhrady obchodnému zástupcovi mal naďalej prospech z hodnôt, ku ktorým obchodný zástupca prispel svojou činnosťou.
8. Žalobca získaval od žalovaného provízie najmä za sprostredkovanie tzv. postpaidových služieb, teda za sprostredkovanie služieb, ktoré sú uhrádzané spätne za určité obdobie. Zákazníci žalovaného tieto služby užívajú počas celej doby trvania zmluvného vzťahu, pričom zmluvy sú obvykle uzatvárané na dobu neurčitú. Zákazníci žalovaného sa niekedy v zmluvách zaviazali aj k tomu, že služby žalovaného budú používať po určitý čas. Ekonomický prínos žalovaný z obchodov sprostredkovaných žalobcom však nezískaval iba zo zmlúv obsahujúcich záväzok viazanosti a po dobu viazanosti, t. j. po dobu, kedy zákazníci jeho služby museli užívať, ale po celý čas trvania zmluvného vzťahu. Ukončením zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným neprišlo k ukončeniu ním sprostredkovaných zmlúv, tieto trvali naďalej a naďalej žalovanému aj plynuli príjmy z týchto sprostredkovaných obchodov. Práve s ohľadom na množstvo obchodov sprostredkovaných žalobcom, ich charakter a s ohľadom na skutočnosť, že žalobca celú svoju podnikateľskú aktivitu orientoval práve na sprostredkovávanie obchodov pre žalovaného a príjmy žalobcu pozostávali iba z vyplatených provízií, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi patrí právo na odstupné. Pri svojom závere súd prvej inštancie zvážil aj to, že medzi žalobcom a žalovaným prišlo k uzatvoreniu konkurenčnej doložky (čl. 27 bod 6 Zmluvy), v zmysle ktorej, sa žalobca po skončení obchodného zastúpenia zaviazal po obdobie troch mesiacov nevykonávať činnosti, ktoré boli predmetom Zmluvy a nevykonávať činnosti, ktoré by mali konkurenčný charakter k činnosti žalovaného.
9. K argumentácii žalovaného o získavaní zákazníkov celoplošnou marketingovou kampaňou realizovanou žalovaným, pričom obchodní zástupcovia mali vykonávať len úkony spojené so začatím, zmenou alebo ukončením poskytovania služieb zákazníkovi, ktorý už vstupom do predajne prejavil záujem o služby žalovaného, súd prvej inštancie uviedol, že jednotliví obchodní zástupcovia dosahovali pri svojej činnosti rôzne výsledky, a to napriek tomu, že svoju činnosť vykonávali za rovnakých podmienok. Žalovaný sa v Zmluve zaviazal hodnotiť úspešnosť jednotlivých predajcov a podporovať ich súťaž. Ak by činnosť obchodných zástupcov mala byť iba administratívneho charakteru, hodnotenie ich výkonnosti by strácalo zmysel. Žalobca bol zároveň za svoje výkony aj ocenený a boli mu vyplatené aj mimoriadne finančné bonusy nad rámec bežnej provízie.
10. Pri určení výšky samotného odstupného súd prvej inštancie vychádzal z miery ekonomických výhod vyplývajúcich zo spolupráce medzi žalovaným a žalobcom. Ustanovenie § 669 ods. 2 OBZ upravuje maximálnu výšku odstupného. Žalobca nezískaval nových zákazníkov a nerozvíjal obchody s doterajšími zákazníkmi výlučne ako výsledok svojej aktívnej činnosti a svojej vlastnej iniciatívy, ale úspešnosť žalobcu ako obchodného zástupcu bola vo výraznej miere ovplyvnená marketingovou činnosťou žalovaného, pričom aj samotné značkové predajne žalobca zriadil s materiálnou, finančnou a inou pomocou žalovaného, ktorý aj metodickým usmerňovaním a realizáciou školení pre zamestnancov žalobcu výraznou mierou prispieval k uzatváraniu obchodov so zákazníkmi. Na uvedenej podpore sa ale žalobca podieľal platbami dohodnutými medzi zmluvnými stranami. Vzhľadom na tieto dôvody súd prvej inštancie dospel k záveru, že za spravodlivé a primerané je v danom prípade možné považovať priznanie nároku na odstupné vo výške 50 % z maximálnej výšky odstupného. Pri určovaní výšky priemernej ročnej provízie súd vychádzal z faktúr vystavených žalobcom, ako aj z výpočtov úhrnnej odmeny obchodného zástupcu za kalendárny mesiac. Žalobca vypracoval tabuľku svojich príjmov z provízií od žalovaného v priebehu piatich rokov pred ukončením spolupráce, pri ktorej vychádzal iba z provízií fakturovaných žalovanému na základe ním vypracovaných výpočtov, a to po odrátaní osobitnýchbonusov. Pokiaľ žalovaný v konaní namietal, že pri skupine zákazníkov prišlo k poklesu objemu obchodov, súd prvej inštancie uviedol, že v takom prípade sa nižší rozsah služieb dohodnutých so zákazníkom prejavoval aj vo výške provízie, keď žalovaný uplatňoval negatívne položky, ktoré výšku provízií znižovali.
11. Žalovaný predložil v konaní vlastný výpočet odstupného, kde zahrnul výlučne provízie vyplatené za aktivácie nových klientov, pri ktorých ešte osobitne zohľadňoval, či k ich aktivácii prišlo v období posledných dvanástich mesiacov. Uvedený spôsob výpočtu bol podľa súdu prvej inštancie v rozpore s § 669 ods. 2 OBZ a čl. 17 ods. 2 Smernice. Aj sprostredkovanie napr. zmeny paušálu a priobjednania ďalších služieb v rámci už existujúcich zmlúv je výkonom činnosti obchodného zástupcu a provízia za ich sprostredkovanie sa započítava do celkovej výšky prijatých provízií. Z priemernej výšky odstupného nie je možné ani odrátavať náklady (napríklad na rekonštrukcie predajní, školenia, ošatenie zamestnancov), ktoré žalovaný uhrádzal žalobcovi.
12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobca aj žalovaný. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 6. apríla 2022 č. k. 3Cob/129/2019-1608 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
13. Odvolací súd sa v súlade s § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd poukázal na skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, pričom za nepopreté považuje skutkové tvrdenie, že od začiatku až po ukončenie spolupráce, žalobca získaval pre žalovaného nových zákazníkov, uskutočňoval výmeny a získaval predplatné služby. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že činnosťou žalobcu prišlo k získaniu nových zákazníkov pre žalovaného a k rozvinutiu obchodu s doterajšími zákazníkmi. Podľa odvolacieho súdu preto neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že žalobcovi právo na odstupné vôbec nevzniklo. Pri odstupnom ide práve o zohľadnenie zásluhovosti a právo na odstupné vzniklo z dôvodu, že zo zoznamu uzavretých zmlúv ako aj výšky provízie je zrejmé, že žalobca ako zástupca získal nových zákazníkov a žalovaný má výhody vyplývajúce z týchto obchodov, čo predstavuje jeden z predpokladov pre vznik práva na odstupné.
14. Odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4Obo/117/2008. Rozsudok súdu prvej inštancie sa nedostal do rozporu so závermi tohto rozhodnutia. Súdom prvej inštancie priznané odstupné zohľadňuje aktívnu činnosť zástupcu, ako aj hľadisko spravodlivosti.
15. K námietkam žalovaného, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so žalovaným predloženými dôkazmi, a to ako listinnými, tak aj s výpoveďou svedka Ing. I. O.Ů.Ž., poukázal odvolací súd na § 185 ods. 1 CSP, podľa ktorého bolo vecou súdu prvej inštancie rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, pričom súd prvej inštancie v súlade s § 220 ods. 2 CSP dostatočne vysvetlil, prečo navrhnuté dôkazy nevykonal. Odvolací súd pritom zdôraznil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam. Súd prvej inštancie dal podľa odvolacieho súdu vo svojom rozhodnutí odpovede na všetky podstatné otázky nastolené sporovými stranami.
16. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorým najvyššiemu súdu navrhuje, aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolací dôvod žalovaný vymedzil v zmysle § 431 ods. 1 CSP vadou vymedzenou v § 420 písm. f) CSP a zároveň podľa § 432 ods. 2 CSP nesprávnym právnym posúdením veci.
17. Nesprávny procesný postup vidí dovolateľ v nedostatočnom vysporiadaní sa s argumentáciou žalovaného. Žalovaný v konaní spochybňoval aktívnu činnosť žalobcu ako obchodného zástupcu. Od žalovaného sa pre vznik práva na odstupné vyžadovala aktívna činnosť - vyhľadávanie záujemcov o uzatvorenie obchodov. Odvolací súd sa uspokojil len s predložením faktúr. Odvolací súd spolu so súdom prvej inštancie sa podľa žalovaného nedostatočne zaoberali argumentáciou žalovaného týkajúcousa aktívnej činnosti žalobcu. Súdy z tohto dôvodu mali zvýhodniť žalobcu na úkor žalovaného a tým porušiť princíp rovnosti zbraní. Rozhodnutie odvolacieho súdu je vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie podľa žalovaného arbitrárne. 17.1. Dovolateľ v rámci nesprávneho procesného postupu súdu namieta aj nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami žalovaného ohľadom ďalšej podmienky pre vznik práva na odstupné upravenej v § 669 ods. 1 OBZ, a to významného rozvinutia obchodov s doterajšími zákazníkmi. Súd prvej inštancie podľa dovolateľa posudzoval iba rozvinutie obchodu, nie jeho významnosť. Žalovaný v konaní namietal, že pokiaľ ide o naplnenie tohto kritéria, za významný rozvoj sa považuje zvýšenie obchodu s doterajšími zákazníkmi v takom rozsahu, ktorý sa dá považovať za ekonomicky ekvivalentný získaniu nového zákazníka. Odvolací súd sa tak rovnako nedostatočne vysporiadal s uvedeným kritériom. 17.2. Dovolateľ ďalej namieta aj posúdenie podstatných výhod vyplývajúcich pre žalovaného z obchodov so zákazníkmi získanými žalobcom alebo s ktorými žalobca významne rozvinul obchod. Žalobca v konaní vyčíslil výhody, ktoré má žalovaný zo získaných a udržaných zákazníkov vo výške 26 787 000 eur za posledných päť rokov trvania Zmluvy pri priemernom ročnom výnose 5 357 400 eur. Žalovaný uvedené vyčíslenie poprel, keďže žalobca bližšie nešpecifikoval spôsob, akým k nemu dospel. Odvolací súd a rovnako ani súd prvej inštancie neposudzoval, čí výhody z nových zákazníkov, resp. výhody z doterajších zákazníkov, s ktorými žalobca rozvinul obchod, sú podstatné. Podľa žalovaného bolo potrebné, aby žalobca v konaní kvantifikoval výhody, ktoré zastúpený získa po zániku Zmluvy a ktoré zhruba zodpovedajú províziám, ktoré už nebude musieť platiť obchodnému zástupcovi po zániku Zmluvy za zákazníkov, ktorých tento obchodný zástupca získal alebo s ktorými rozvinul obchod. Žalobca ale podľa žalovaného ukončením Zmluvy žiadne provízie nestratil, pretože všetky provízie boli žalobcovi vyplatené vopred. Uvedenou argumentáciou žalovaného sa súdy nižšej inštancie podľa dovolateľa vôbec nezaoberali. 17.3. Dovolateľ v rámci nesprávneho procesného postupu namieta aj odôvodnenie splnenia ďalšieho kritéria, ktorým je posúdenie toho, že vyplatenie odstupného je s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä na províziu, ktorú obchodný zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s týmito zákazníkmi, spravodlivé. Žalovaný v konaní tvrdil, že žalobca ukončením Zmluvy nestráca žiadne provízie, pretože všetky provízie mu už boli vyplatené. Z § 669 ods. 2 písm. b) OBZ podľa žalovaného vyplýva, že má ísť o províziu, ktorá by bola obchodnému zástupcovi vyplatená v budúcnosti, ale za obchody, ktoré za dobu trvania Zmluvy, a nie za obchody, ktoré by sprostredkoval v budúcnosti. Žalobcovi bola vopred žalovaným vyplácaná provízia v prípade časovo viazaných zákazníkov, keďže pri nich bol dôvodný predpoklad, že zákazník zostane v zmluvnom vzťahu so žalovaným po určený čas. Odstupné nemôže byť chápané ako nástroj odškodnenia za stratu možnosti sprostredkúvať obchody pre zastúpeného. 17.4. Dovolateľ v rámci vady podľa § 420 písm. f) CSP namieta aj výšku odstupného priznaného žalobcovi. Žalovaný v konaní výpočet provízie predložený žalobcom namietal a predložil vlastný výpočet provízie, ktorý vypracoval podľa inštrukcií obsiahnutých v Správe EK. Súdy nižšej inštancie neodôvodnili, prečo na námietky a výpočet žalovaného neprihliadali. 17.5. Pri nesprávnom právnom posúdení veci dovolateľ rovnako namieta výpočet odstupného, ktorý bol žalovaným vypracovaný podľa Správy EK a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach Turgay Semen proti Duetsche Tamoil GmbH, C-348/07 a Honyvem Informazioni Commerciali Srl proti Mariella De Zotti, C-465/04, ktoré odkazujú na spôsob výpočtu náhrady (odstupného) obsiahnutý v Správe EK. Pre správne určenie výšky je potrebné § 669 ods. 2 OBZ vykladať eurokonformne. Pre určenie výšky odstupného sú určujúce kritéria v § 669 ods. 1 písm. a) a b) OBZ a takto určené odstupné je následne konfrontované s maximálnou hranicou určenou podľa § 669 ods. 2 OBZ. Súd prvej inštancie pri výške odstupného vychádzal výlučne z § 669 ods. 2 OBZ, ktorý ale upravuje výšku maximálneho odstupného a s takýmto postupom sa stotožnil aj odvolací súd. Súdy tak pri určovaní výšky odstupného nezohľadňovali kritéria uvedené v § 669 ods. 1 písm. a) a b) OBZ, ale vychádzali výlučne z maximálnej výšky odstupného podľa § 669 ods. 2 OBZ. Odvolací súd sa podľa dovolateľa v tejto právnej otázke odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP]. 17.6. Ako ďalší dôvod namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci dovolateľ uviedol, že ďalším zákonným predpokladom pre vznik práva žalobcu na odstupné podľa § 669 ods. 1 písm. b) OBZ, je strata provízií. Žalovaný v konaní opakovane namietal, že žalobca skončením Zmluvy nestráca žiadneprovízie z obchodov uskutočnených so zákazníkmi, ktorých získal za dobu trvania Zmluvy, pretože všetky provízie mu už boli vyplatené. Podľa žalovaného je potrebné § 669 ods. 1 písm. b) OBZ vykladať tak, že za províziu, ktorú obchodný zástupca stráca, je potrebné považovať províziu, ktorá by bola obchodnému zástupcovi vyplatená v budúcnosti, avšak za obchody, ktoré uzavrel (alebo získal) za dobu trvania Zmluvy. Žalovaný v konaní poukazoval na stanovisko generálneho advokáta p. Poires Maduro, podľa ktorého má žalobca nárok na odstupné, ak by po ukončení zmluvy mala byť žalovanému vyplácaná provízia z už privedených zákazníkov. Žalovaný v konaní preukázal, že žalobcovi boli vyplatené už všetky provízie za uzatvorené obchody. Odstupné nepredstavuje a nemôže byť chápané ako nástroj odškodnenia obchodného zástupcu za stratu možnosti sprostredkúvať obchody pre zastúpeného v budúcnosti. Pri tejto právnej otázke dovolateľ uviedol dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
18. Dovolanie žalovaného bolo doručené na vyjadrenie žalobcovi 15. júla 2022 (č. l. 1670). Žalobcovi bola na vyjadrenie k dovolaniu určená lehota 15 dní odo dňa doručenia výzvy. Žalobca doručil súdu svoje vyjadrenie až 5. septembra 2022, teda po uplynutí lehoty 15 dní na vyjadrenie určenej súdom prvej inštancie. V súlade s § 436 ods. 3 veta druhá CSP súd na neskôr podané vyjadrenie neprihliada. Najvyšší súd tak v súlade s § 436 ods. 3 CSP na vyjadrenie žalobcu z 2. septembra 2022, doručené súdu prvej inštancie 5. septembra 2022, neprihliadal a z tohto dôvodu ho nedoručoval ani dovolateľovi.
19. Najvyšší súd ako súd dovolací (podľa § 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu zastúpená advokátom v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je nielen prípustné, ale je aj dôvodné.
20. Žalovaný v dovolaní namieta nesprávny procesný postup súdu napĺňajúci dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a nesprávne právne posúdenie veci v spojení s dôvodmi prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.
21. V rámci nesprávneho procesného postupu súdu dovolateľ odvolaciemu súdu vyčíta nedostatočné vysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalovaného, absentujúce odpovede na podstatné otázky, ktoré v konaní vznikli, tým nedostatočné odôvodnenie a arbitrárnosť rozsudku odvolacieho súdu a zároveň porušenie rovnosti zbraní. Dovolateľ pri tomto dovolacom dôvode namieta nedostatočné odpovede pri všetkých aspektoch vzniku práva žalobcu na odstupné v zmysle § 669 ods. 1 a 2 OBZ.
22. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca za posledných päť rokov trvania zmluvného vzťahu získal pre žalovaného 29 607 nových zákazníkov a uskutočnil 59 680 výmen a od začiatku spolupráce žalobca získal pre žalovaného najmenej 100 000 nových klientov a sprostredkoval uskutočnenie 179 000 výmen po skončení viazanosti. Z uvedených skutkových zistení považoval súd prvej inštancie za preukázané, že podmienka získania nových zákazníkov a rozvinutia obchodu pre zastúpeného bola splnená. Odvolací súd následne tieto skutkové zistenia súdu prvej inštancie prevzal a v odôvodnení svojho rozsudku len stroho skonštatoval, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobcovi právo na odstupné v súlade s § 669 ods. 1 a 2 OBZ jednoznačne vzniklo, keďže v konaní bolo preukázané, že činnosťou žalobcu došlo k získaniu nových zákazníkov pre žalovaného a k významnému rozvinutiu obchodu s doterajšími zákazníkmi.
23. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie, že žalovaný významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi. Pri rozvinutí obchodu s doterajšími zákazníkmi žalovaný už v konaní pred súdom prvej inštancie namietal, že musí ísť o také rozvinutie obchodu s doterajšími zákazníkmi, ktoré je ekonomicky ekvivalentné získaniu nového zákazníka. 24. Odvolací súd sa s touto argumentáciou žalovaného žiadnym spôsobom nevysporiadal a odpoveď na túto pre konanie podstatnú argumentáciu nie je možné nájsť ani v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukázal. Súdy nižšej inštancie boli povinné vysporiadať sa s otázkou, či postačuje len samotné udržiavanie zákazníkov (v konaní spomínané ako „výmeny“), prípadne, či pre naplnenie podmienky významného rozvinutia obchodov s doterajšími zákazníkmi je potrebné, aby žalobca v konaní preukázal, v akom rozsahu sa objem obchodov s týmitodoterajšími zákazníkmi vďaka jeho činnosti zvýšil. Pokiaľ odvolací súd bez vyriešenia tejto otázky namietanej žalovaným konštatoval, že žalobca v konaní preukázal nielen získanie nových zákazníkov, ale aj významné rozvinutie obchodu s doterajšími zákazníkmi, odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je v tejto časti nedostatočné.
25. Dovolací súd tu ale zároveň poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 669 ods. 1 písm. a) OBZ je pri posudzovaní vzniku práva na odstupné vymedzené alternatívne, že obchodnému zástupcovi (za splnenia ďalších podmienok) vznikne právo na odstupné, ak pre zastúpeného získa nových zákazníkov alebo významne rozvinie obchod s doterajšími zákazníkmi. Dovolateľ v konaní záver odvolacieho súdu o získaní nových zákazníkov žalobcom (okrem spochybňovania samotnej aktívnej činnosti žalobcu) nenamieta, a už aj tento záver o získaní nových zákazníkov pre žalovaného postačuje pre to, aby žalobcovi vzniklo právo na odstupné. Odvolací súd ale napriek tomu mal venovať pozornosť odvolacej námietke žalovaného, že nemalo prísť k naplneniu oboch týchto kritérií a riadne sa s ňou vysporiadať, čo sa v posudzovanom prípade nestalo.
26. Žalovaný ďalej v dovolaní namieta aj samotnú činnosť žalobcu ako obchodného zástupcu, ktorá mala mať podľa dovolateľa len administratívny charakter a vzhľadom na marketingovú kampaň žalovaného, sa žalobca nepodieľal na získavaní zákazníkov a významnom rozvoji obchodov s doterajšími zákazníkmi.
27. Odvolací súd k tejto otázke uviedol, že v konaní bolo preukázané, že činnosťou žalobcu prišlo k získaniu nových zákazníkov pre žalovaného a k významnému rozvinutiu obchodu s doterajšími zákazníkmi. Pri odstupnom podľa odvolacieho súdu ide práve o zohľadnenie zásluhovosti a právo na odstupné vzniklo žalobcovi z dôvodu, že zo zoznamu uzavretých zmlúv, ako aj výšky provízií je zrejmé, že žalobca ako obchodný zástupca získal nových zákazníkov a žalovaný má výhody vyplývajúce z týchto obchodov. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca dosahoval vo svojom regióne nadpriemerné výsledky, keď žalovaný postupne s inými obchodnými zástupcami v tomto regióne spoluprácu ukončil a predajne prevádzkované týmito obchodnými zástupcami prevzal žalobca. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že žalovaný ukončoval spoluprácu s tými menej úspešnými a predajne následne prevzali tí úspešnejší. Súd prvej inštancie zdôraznil, že aj z uvedeného je zrejmé, že žalobca dosahoval nadpriemerné výsledky oproti ostatným obchodným zástupcom pôsobiacim v tejto oblasti, pričom nadpriemerné výsledky dosahoval aj v rámci celoslovenských hodnotení. Obchodní zástupcovia dosahovali pri svojej činnosti rôzne výsledky, a to napriek tomu, že svoju činnosť vykonávali za rovnakých podmienok. Žalovaný sa v Zmluve zaviazal aj hodnotiť úspešnosť jednotlivých predajcov a podporovať ich súťaž. Ak by činnosť obchodných zástupcov mala spočívať iba v administratívnych úkonoch, hodnotenie ich výkonnosti by nemalo význam. Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že žalobca bol za svoje výkony žalovaným aj ocenený a boli mu vyplatené mimoriadne finančné bonusy nad rámec bežnej provízie. Z výpovedí svedkov (Ing. O. J. a Ing. I. O.) súd prvej inštancie zistil, že žalobca získal v regióne Humenné a Vranov nad Topľou v období 2006 až 2007 podiel na trhu približne 80 % (svedok Ing. O. J.), resp. v regióne Humenné, Vranov nad Topľou a Snina podiel na trhu od 60 % do 80 % (svedok Ing. I. O.).
28. Z uvedeného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu spolu s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie podľa dovolacieho súdu vyplýva, že súdy nižšej inštancie sa námietkami týkajúcimi sa aktívnej činnosti žalobcu pri získavaní zákazníkov dostatočne zaoberali, zrozumiteľne odôvodnili prečo dospeli k záveru o práve žalobcu na odstupné a toto odôvodnenie nemožno označiť za nelogické alebo arbitrárne. Odvolací súd spolu so súdom prvej inštancie na základe skutkových zistení dospeli k záveru, že žalobca svojou aktívnou činnosťou získaval zákazníkov pre žalovaného. Pokiaľ sa žalovaný nestotožnil s vyhodnotením vykonaného dokazovania, uvedené nezodpovedá namietanej vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).
29. Otázka skutkových zistení ako aj otázka bremena tvrdenia pri posudzovaní skutkového stavu môže byť predmetom dovolacieho konania len výnimočne, pokiaľ je preskúmavanému rozhodnutiu súdu možné pripísať atribút arbitrárnosti, ktorý môže byť naplnený i hodnotením dôkazov, ktoré je vykonanébez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery (I. ÚS 51 2020) alebo pokiaľ je odôvodnenie rozhodnutia súdu extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, a preto je logická, funkčná a teleologická konzistentnosť hodnotenia dôkazov preskúmateľná aj v dovolacom konaní podľa § 420 písm. f/ C. s. p. (III. ÚS 104/2022). Uvedené prípady ale podľa dovolacieho súdu v tu posudzovanej veci nenastali.
30. Dovolateľ namieta aj záver odvolacieho súdu týkajúci sa ďalšej podmienky podľa § 669 ods. 1 písm. a) OBZ pre vznik práva na odstupné, a to existenciu podstatných výhod zastúpeného vyplývajúcich z obchodov so zákazníkmi, ktorých získal obchodný zástupca alebo s ktorými obchodný zástupca významne rozvinul obchod.
31. K tejto dovolacej námietke najvyšší súd uvádza, že žalovaný nedostatočné odôvodnenie, prípadne až neskúmanie naplnenia podstatných výhod žalovaného ako zastúpeného z obchodov so zákazníkmi, ktorých získal obchodný zástupca alebo s ktorými obchodný zástupca významne rozvinul obchod, v odvolaní nenamietal. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvedenú skutočnosť nenamietal, nemôže následne dôvodne v dovolacom konaní tvrdiť, že odvolací súd sa s jeho odvolacími námietkami nevysporiadal.
32. Žalovaný v dovolaní ďalej namieta aj nesprávne a nedostatočné závery odvolacieho súdu týkajúce sa naplnenia kritéria podľa § 669 ods. 1 písm. b) OBZ z dôvodu, že žalobca nemal ukončením Zmluvy stratiť žiadne provízie, keď všetky provízie mu mali byť riadne vyplatené a odstupné nie je možné vnímať ako nástroj odškodnenia za stratu možnosti sprostredkúvať obchody pre zastúpeného, teda možnosti uzatvárať ďalšie obchody v budúcnosti. Žalovaný zároveň namieta aj výšku odstupného priznanú odvolacím súdom a jej odôvodnenie, keď žalovaný predložil vlastný výpočet vychádzajúci zo Správy EK, s ktorým sa odvolací súd a ani súd prvej inštancie nevysporiadali.
33. K uvedeným dovolacím námietkam najvyšší súd uvádza, že svojím obsahom zodpovedajú namietaniu nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný aj ďalej vo svojom dovolaní uplatnil dovolacie dôvody pre nesprávne právne posúdenie veci práve v týchto dvoch otázkach. Dovolací súd sa preto bude obsahovo týmito námietkami zaoberať ďalej pri skúmaní prípustnosti dovolania žalovaného podľa § 421 ods. 1 CSP pre žalovaným namietaný dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci.
34. Ako prvú bude najvyšší súd skúmať právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Zo znenia § 669 ods. 1 písm. b) OBZ podľa dovolateľa vyplýva, že za províziu, ktorú obchodný zástupca stráca, nie je možné považovať províziu za obchody, ktoré by obchodný zástupca uzavrel až v budúcnosti, teda po ukončení Zmluvy. Žalobcovi už boli všetky provízie za obchody uzatvorené počas trvania Zmluvy vyplatené, žalobca preto žiadne provízie nestráca. Podľa žalovaného tak nie je naplnené kritérium stanovené v § 669 ods. 1 písm. b) OBZ pre určenie spravodlivosti priznania odstupného, a to strata provízie na strane obchodného zástupcu.
35. Právna otázka dovolateľa tak stojí na posúdení toho, či za provízie, ktoré obchodný zástupca stráca v zmysle § 669 ods. 1 písm. b) OBZ, je možné považovať aj provízie, ktoré by obchodný zástupca hypoteticky získal, pokiaľ by zmluva o obchodnom zastúpení naďalej trvala. Dovolací súd konštatuje, že posúdenie tejto právnej otázky nebolo doposiaľ predmetom rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu a zároveň táto právna otázka predstavuje otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci. Najvyšší súd preto konštatuje, že prípustnosť dovolania žalovaného je v tejto časti daná podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
36. Podľa § 669 ods. 1 OBZ obchodný zástupca má v prípade skončenia zmluvy právo na odstupné, ak a) pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi a b) vyplatenie odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä na províziu, ktorú obchodný zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s týmito zákazníkmi, je spravodlivé; tietookolnosti zahŕňajú aj použitie alebo nepoužitie konkurenčnej doložky podľa § 672a.
37. Zo znenia uvedeného ustanovenia § 669 ods. 1 písm. b) OBZ vyplýva, že posudzovanie straty provízie obchodným zástupcom je jedným z predpokladov, ktoré osobitne zákon ukladá skúmať pri posudzovaní spravodlivosti priznaného odstupného. Pri výklade predmetného ustanovenia je potrebné zohľadniť účel, ktorý zákonodarcu viedol k prijatiu tohto ustanovenia a k jeho zneniu.
38. Z dôvodovej správy k zákonu č. 500/2001 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktorým bolo predmetné ustanovenie prijaté do Obchodného zákonníka, vyplýva, že ustanoveniami § 652 až 672 sa do slovenského právneho poriadku implementujú články Smernice (Smernica Rady z 18. decembra 1986 o koordinácii predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov 86/653/EHS). Dôvodová správa bližšie účel predmetnej právnej úpravy obsiahnutej v § 669 OBZ nevysvetľuje.
39. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné ustanovenie, ktorého výkladu sa domáha dovolateľ, bolo do slovenského právneho poriadku transponované na základe Smernice a vzhľadom na to, že orgány členských štátov vrátane súdov sú pri uplatňovaní vnútroštátneho práva povinné uskutočniť výklad vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 10. apríla 1984 vo veci Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Spolková republika Severné Porýnie - Vestfálsko, 14/83 a rozsudok Súdneho dvora EÚ z 10. apríla 1984 vo veci Dorit Harz proti Deutsche Tradax GmbH, 79/83), najvyšší súd ďalej skúmal znenie a účel Smernice.
40. Článok 17 smernice sa má vykladať vzhľadom na cieľ sledovaný touto smernicou a na systém, ktorý vytvára (rozsudky Súdneho dvora EÚ Honyvem Informazioni Commerciali, C-465/04, EU:C:2006:199, bod 17, a Semen, C-348/07, EU:C:2009:195, bod 13). Cieľom smernice je harmonizovať právo členských štátov, pokiaľ ide o právne vzťahy medzi stranami zmluvy o obchodnom zastúpení (rozsudky Súdneho dvora EÚ Honyvem Informazioni Commerciali, C-465/04, EU:C:2006:199, bod 18 a Unamar, C-184/12, EU:C:2013:663, bod 36). Ako vyplýva z jej druhého a tretieho odôvodnenia, cieľom smernice je ochrana obchodných zástupcov v ich vzťahoch s tými, ktorých zastupujú, ochrana obchodných transakcií a uľahčenie obchodu s tovarom medzi členskými štátmi prostredníctvom aproximácie právnych poriadkov týchto štátov v oblasti obchodného zastupovania. Smernica stanovuje najmä pravidlá, ktoré v jej článkoch 13 až 20 upravujú uzatváranie a zánik zmluvy o obchodnom zastúpení (rozsudky Súdneho dvora EÚ Honyvem Informazioni Commerciali, C-465/04, EU:C:2006:199, bod 19, a Semen, C-348/07, EU:C:2009:195, bod 14). Pokiaľ ide o zánik zmluvy, článok 17 smernice 86/653 stanovuje členským štátom povinnosť zaviesť mechanizmus odškodnenia obchodného zástupcu, pričom členským štátom umožňuje vybrať si z dvoch riešení, a to buď náhradu určenú podľa kritérií uvedených v odseku 2 tohto článku, t. j. systém náhrady za zákazníkov, alebo náhrady škody v závislosti od kritérií definovaných v odseku 3 uvedeného článku, t. j. systém náhrady škody (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 3. decembra 2015, Quenon K., C-338/14, EU:C:2015:795, bod 24).
41. Podľa článku 17 ods. 2 Smernice a) Obchodný zástupca má nárok na náhradu do takej miery, do akej:
- priviedol zastúpenému nových zákazníkov alebo podstatne zvýšil finančný objem obchodov s existujúcimi zákazníkmi, a pokiaľ zastúpený má aj naďalej podstatné prínosy z obchodu s týmito zákazníkmi a
- náhrada je primeraná všetkým skutočnostiam, najmä provízii za obchody, ktoré obchodný zástupca stratil. Členské štáty môžu pre tieto prípady zahrnúť uplatňovanie alebo absenciu ustanovení o obmedzení obchodu v zmysle článku 20; b) výška náhrady nesmie prekročiť čiastku rovnajúcu sa odškodneniu za jeden rok vypočítanú z priemernej ročnej odplaty obchodného zástupcu počas predchádzajúcich piatich rokov a pokiaľ dohoda trvala kratšie ako päť rokov, odškodnenie sa vypočíta ako priemer za toto obdobie; c) poskytnutie odškodného nebráni obchodnému zástupcovi žiadať náhradu škody.
42. Slovenská republika si z dvoch možných riešení odškodnenia pre obchodného zástupcu po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení zvolila práve náhradu podľa článku 17 ods. 2 Smernice. Tento systém náhrady za zákazníkov možno rozdeliť na tri fázy. Cieľom prvej z týchto fáz je vyčísliť výhody pre zastúpeného vyplývajúce z obchodov so zákazníkmi, ktorých získal obchodný zástupca, a to v súlade s kritériami tohto článku 17 ods. 2 písm. a) prvej zarážky. Cieľom druhej fázy je následne overiť podľa druhej zarážky uvedeného článku 17 ods. 2 písm. a), či je výška sumy náhrady, vypočítaná na základe týchto kritérií, spravodlivá vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci a najmä na straty na províziách, ktoré vznikli obchodnému zástupcovi. Napokon v rámci tretej fázy sa na sumu náhrady uplatní horná hranica stanovená v článku 17 ods. 2 písm. b) smernice, ktorá sa použije len v prípade, že uvedená suma prekračuje tento maximálny limit (rozsudok Súdneho dvora EÚ Semen, C-348/07, EU:C:2009:195, bod 19, rozsudok Súdneho dvora EÚ z 3. decembra 2015, Quenon K., C-338/14, EU:C:2015:795, bod 28).
43. Účelom citovanej úpravy prevzatej do § 669 OBZ tak je jednotná ochrana obchodných zástupcov pri skončení zmlúv o obchodnom zastúpení a zabezpečenie náhrady pre obchodných zástupcov za klientelu, ktorú získali pre zastúpeného a z ktorej má zastúpený aj po skončení zmluvy o obchodnom zastúpení podstatné výhody.
44. Súdny dvor EÚ sa ďalej v rozsudku z 23. marca 2023 vo veci QT proti 02 Czech Republic a.s, C- 574/21, zaoberal výkladom článku 17 Smernice v kontexte obdobnej skutkovej situácie, aká nastala v tu preskúmavanej veci, kde predmetom sporu bol nárok obchodného zástupcu na náhradu za klientelu, ktorú pre zastúpeného získal počas trvania zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom zmluva o obchodnom zastúpení sa v predmetnej veci rovnako týkala ponuky a predaja telekomunikačných služieb, dodávky a predaja mobilných telefónov, ich príslušenstva, prípadne iných produktov, ako aj zákazníckych služieb. V konaní boli Súdnemu dvoru EÚ položené prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článku 17 ods. 2 písm. a) druhej zarážky Smernice týkajúce sa provízie, ktorú obchodný zástupca stráca. Súdny dvor EÚ zdôraznil, že provízie, ktoré obchodný zástupca stráca sú províziami, ktoré by obchodný zástupca musel dostať, ak by zmluva o obchodnom zastúpení naďalej platila a ktoré zodpovedajú výhodám, z ktorých má zastúpený prospech aj po skončení platnosti zmluvy o obchodnom zastúpení, a ktoré vyplývajú z obchodných vzťahov, ktoré tento obchodný zástupca nadviazal alebo podstatne rozvinul pred týmto skončením platnosti.
45. Súdny dvor EÚ ďalej poukázal na články 7 a 8 Smernice, podľa ktorých má obchodný zástupca za určitých podmienok právo na províziu zo všetkých obchodných transakcií uzatvorených počas platnosti zmluvy o obchodnom zastúpení a zároveň má právo na províziu z obchodnej transakcie aj v prípade, že bola uzatvorená po skončení platnosti tejto zmluvy, a to v podstate vtedy, ak bola táto transakcia v deň skončenia platnosti zmluvy už takmer uzatvorená. Článok 17 ods. 2 Smernice sa teda má vzťahovať na iný prípad, než na ktorý sa vzťahujú články 7 a 8 Smernice.
46. Súdny dvor EÚ na položené prejudiciálne otázky poskytol odpovede, podľa ktorých 1. Článok 17 ods. 2 písm. a) smernice Rady z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (86/653/EHS) sa má vykladať v tom zmysle, že pri určovaní výšky sumy náhrady upravenej v článku 17 ods. 2 tejto smernice sa majú zohľadniť provízie, ktoré by obchodný zástupca získal v prípade hypotetického trvania zmluvy o obchodnom zastúpení z obchodov, ktoré by boli uzatvorené po skončení platnosti tejto zmluvy o obchodnom zastúpení s novými zákazníkmi, ktorých obchodný zástupca získal pre zastúpeného pred skončením platnosti zmluvy, alebo so zákazníkmi, s ktorými pred skončením jej platnosti podstatne rozvinul obchod. 2. Článok 17 ods. 2 písm. a) smernice 86/653 sa má vykladať v tom zmysle, že vyplatenie jednorazových provízií nevylučuje z výpočtu výšky náhrady upravenej v tomto článku 17 ods. 2 provízie, ktoré obchodný zástupca stráca a ktoré vyplývajú z obchodov, ktoré zastúpený uskutočnil po skončení platnosti zmluvy o obchodnom zastúpení s novými zákazníkmi, ktorých pred týmto skončením platnosti zmluvy získal pre zastúpeného obchodný zástupca alebo s ktorými pred uvedeným skončením platnosti zmluvy podstatne rozvinul obchod, ak tieto provízie zodpovedajú paušálnym odmenám za každú novú zmluvu uzatvorenú s novými zákazníkmi alebo s existujúcimi zákazníkmi prostredníctvom obchodného zástupcu.
47. V súlade s uvedeným výkladom čl. 17 ods. 2 Smernice je podľa najvyššieho súdu potrebné dospieť k takému výkladu § 669 ods. 1 písm. b) OBZ, že za provízie, ktoré obchodný zástupca stráca, je potrebné považovať provízie, ktoré by obchodný zástupca hypoteticky získal z obchodov uzatvorených so zákazníkmi, ktorých obchodný zástupca získal počas trvania zmluvy o obchodnom zastúpení alebo s ktorými podstatne rozvinul obchod počas trvania zmluvy o obchodnom zastúpení, pokiaľ by vzťah zo zmluvy o obchodnom zastúpení naďalej trval.
48. Uvedený výklad je v súlade s účelom prijatej právnej úpravy, ktorým je predovšetkým ochrana obchodného zástupcu a zabezpečenie jeho odškodnenia za získanú klientelu pre zastúpeného, z ktorej má zastúpený naďalej po skončení obchodného zastúpenia podstatné výhody. Pri klientele získanej obchodným zástupcom pre zastúpeného je daný predpoklad, že táto klientela bude opätovne so zastúpeným uzatvárať obchody aj po skončení zmluvy o obchodnom zastúpením.
49. Najvyšší súd vzhľadom na prijatý záver k prvej právnej otázke dovolateľa konštatuje, že odvolací súd sa v tejto právnej otázke nedopustil nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolanie žalovaného preto na základe tejto právnej otázky nie je dôvodné.
50. Druhou právnou otázkou namietanou dovolateľom, je nesprávny výpočet odstupného, pri ktorom odvolací súd vychádzal výlučne z § 669 ods. 2 OBZ, ktorý ale určuje maximálnu výšku odstupného. Odvolací súd pritom podľa žalovaného nezohľadnil kritéria uvedené v § 669 ods. 1 písm. a) a b) OBZ, rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a Správu EK, ktorá upravuje výpočet odstupného v zmysle Smernice.
51. Podľa § 669 ods. 2 OBZ výška odstupného nesmie prekročiť priemernú ročnú províziu vypočítanú z priemeru provízií získaných obchodným zástupcom v priebehu posledných piatich rokov, ak zmluva trvala menej ako päť rokov, výška odstupného sa vypočíta z priemeru provízií za celé zmluvné obdobie.
52. Uvedené ustanovenie svojím obsahom zodpovedá článku 17 ods. 2 písm. b) Smernice, v zmysle ktorého výška náhrady nesmie prekročiť čiastku rovnajúcu sa odškodneniu za jeden rok vypočítanú z priemernej ročnej odplaty obchodného zástupcu počas predchádzajúcich piatich rokov a pokiaľ dohoda trvala kratšie ako päť rokov, odškodnenie a vypočíta ako priemer za toto obdobie.
53. Z obsahu § 669 ods. 1 až 5 OBZ zároveň podľa najvyššieho súdu vyplýva, že zákonodarca žiadnym spôsobom neupravil spôsob výpočtu odstupného, pričom stanovenie maximálnej výšky odstupného v § 669 ods. 2 OBZ bez uvedenia ďalších kritérií, podľa ktorých by sa konkrétna výška odstupného zo zistenej maximálnej výšky odstupného určovala, nemožno považovať za zákonom upravený postup určenia výšky odstupného. Takto stanovená výška odstupného nezohľadňuje ani kritéria upravené v § 669 ods. 1 písm. a) a b) OBZ a takýto postup nie je možné považovať za určitý, zrozumiteľný, jednotný a predvídateľný spôsob výpočtu odstupného. Vysvetlenie neposkytuje ani dôvodová správa k zákonu č. 500/2001 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.
54. Článok 17 ods. 2 písm. b) Smernice, v ktorom je predmetná maximálna výška odstupného upravená, a ktorého znenie sa obsahovo zhoduje so znením § 669 ods. 2 OBZ, predstavuje len korektív na limitovanie výšky odstupného, pokiaľ by výsledná suma na základe kritérií stanovených v článku 17 ods. 2 písm. a) Smernice, maximálnu výšku odstupného prekračovala.
55. Najvyšší súd pri tejto právnej otázke, vzhľadom na to, že vnútroštátna právna úprava neposkytuje zákonný rámec výpočtu odstupného, poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 23. marca 2006 vo veci Honyem Informazioni Commerciali Srl proti Mariella De Zotti, C-465/04, kde Súdny dvor EÚ konštatoval, že aj keď má režim vytvorený článkom 17 smernice kogentnú povahu a stanovuje rámec (rozsudok Ingmar), neposkytuje vždy potrebné pokyny pokiaľ ide o metódu výpočtu náhrady pri zániku zmluvy. Súdny dvor teda rozhodol, že členské štáty môžu v tomto rámci vykonávať svoju voľnú úvahu, pokiaľ ide o výber metód výpočtu náhrady (rozsudok Ingmar). Komisia podala Rade, čo je aj jej povinnosťou podľa článku 17 ods. 6 smernice, správu o vykonávaní článku 17 smernice Rady okoordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, predloženú Komisiou 23. júla 1996 [KOM(96) 364, konečné znenie]. Táto správa poskytuje podrobné informácie, pokiaľ ide o skutočný výpočet náhrady a jej cieľom je uľahčiť výklad tohto článku 17.
56. Najvyšší súd zohľadnil uvedený výklad konštatujúci voľnú úvahu zákonodarcu pri výbere metód výpočtu náhrady, ako už ale bolo vyššie uvedené, právna úprava obsiahnutá v § 669 OBZ metódu výpočtu odstupného, s výnimkou maximálnej možnej výšky odstupného, žiadnym spôsobom neupravuje. Je preto podľa najvyššieho súdu namieste, aby súdy vychádzali práve z kritérií stanovených v § 669 ods. 1 písm. a) a b) OBZ, zodpovedajúcim článku 17 ods. 2 Smernice, a tieto boli posudzované nielen ako kritéria potrebné pre vznik práva na odstupné, ale aj ako kritéria kvantifikácie odstupného. Následne je potrebné pri stanovení výšky odstupného zohľadniť aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a Správu EK.
57. Tri fázy systému náhrad za klientelu, ktoré rozlišuje Súdny dvor EÚ, najvyšší súd opísal už v odseku 42. odôvodnenia tohto rozhodnutia. V prvej fáze je potrebné vyčísliť výhody pre zastúpeného vyplývajúce z obchodov so zákazníkmi, ktorých získal obchodný zástupca alebo s ktorými podstatne rozvinul obchod. Uvedené výhody pre zastúpeného podľa Súdneho dvora EÚ zároveň zodpovedajú provízii, ktorú obchodný zástupca stráca v zmysle článku 17 ods. 2 písm. b) Smernice (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 23. marca 2023 vo veci QT proti O2 Czech Republic a.s., C-574/21, body 45 a 46), následne je v druhej fáze potrebné overiť, či takto zistená suma, je spravodlivá vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci a najmä na stratu obchodného zástupcu na províziách. Až v tretej fáze sa pristupuje k porovnaniu s hodnotou maximálneho odstupného. Súdny dvor EÚ zároveň vo svojich rozhodnutiach odkázal pri výpočte náhrady (odstupného) na Správu EK (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 26. marca 2009 vo veci Turgay Semen proti Deutsche Tamoil GmbH, C-348/07 a rozsudok Súdneho dvora EÚ Honyvem Informazioni Commerciali, C-465/04,).
58. Správa EK špecifikuje spôsob výpočtu náhrady (odstupného) tak, že v prvej fáze je potrebné zistiť počet nových zákazníkov a zákazníkov, s ktorými bol podstatne zvýšený objem obchodov. Pri týchto zákazníkoch sa následne berie do úvahy provízia získaná obchodným zástupcom za posledných 12 mesiacov trvania zmluvy o obchodnom zastúpení. Následne je potrebné spraviť odhad trvania (v rokoch) výhod pre zastúpeného z obchodov uzatvorených s novými zákazníkmi a so zákazníkmi, s ktorými obchodný zástupca podstatne rozvinul obchod. Zároveň je potrebné zohľadniť mieru postupného odlivu zákazníkov (spravidla v percentách za rok) a skutočnosť, že obchodnému zástupcovi bude náhrada (odstupné) poskytnutá jednorazovo namiesto postupného vyplácania provízií. Následne prichádza druhá fáza, v ktorej sa posudzuje podľa okolností konkrétnej veci kritérium spravodlivosti poskytnutej náhrady (odstupného). V tretej fáze sa zistená výška náhrady (odstupného) porovná s maximálnou výškou náhrady (odstupného). Ako praktický príklad je v Správe EK uvedená suma provízií za posledných 12 mesiacov zistená vo výške 50 000 ECUs (European Currency Unit, od 1. januára 1999 nahradená eurom) so zisteným trvaním výhod pre zastúpeného po obdobie troch rokov, so zohľadnením odlivu zákazníkov 20 % ročne, kde za prvý rok by bola priznaná náhrada vo výške 40 000 ECUs (50 000 ECUs - 20 %), druhý rok vo výške 32 000 ECUs (40 000 ECUs - 20 %) a tretí rok vo výške 25 600 ECUs (32 000 ECUs - 20 %), spolu vo výške 97 600 ECUs, ktorá môže byť ďalej upravovaná s ohľadom na kritérium spravodlivosti a na záver porovnaná s korektívom maximálnej výšky náhrady (odstupného).
59. Aj keď postup vymedzený v Správe EK nemá záväznú povahu, podľa najvyššieho súdu predstavuje spôsob, akým zohľadniť kritéria vymedzené v čl. 17 ods. 2 písm. a) Smernice pre výpočet odstupného, ktoré sú zároveň upravené aj v § 669 ods. 1 OBZ. Pokiaľ právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku nešpecifikuje spôsob výpočtu odstupného, uvedený spôsob môže byť vhodným nástrojom ako dospieť k záveru o výške odstupného v konkrétnom prípade.
60. Najvyšší súd zároveň uvádza, že Smernica v úvode článku 17 písm. a) obsahuje znenie obchodný zástupca má nárok na náhradu do takej miery, do akej... Rovnako je možné poukázať aj na anglické znenie úvodu článku 17 ods. 2 písm. a) Smernice the commercial agent shall be entitled to an indemnityif and to the extent that..., nemecké znenie der Handelsvertreter hat Anspruch auf einen Ausgleich, wenn und soweit..., prípadne francúzske znenie L'agent commercial a droit a une indemnité si et dans la mesure ou. Z dôvodovej správy k zákonu, ktorým boli predmetné ustanovenia Smernice transponované v podmienkach Slovenskej republiky, nie je zrejmé, prečo zákonodarca vynechal uvedenú podstatnú časť transponovanej úpravy, ktorá jednoznačne upravuje, že pri stanovení výšky odstupného, je potrebné vychádzať nielen z toho, či sú naplnené stanovené kritéria pre vznik práva na odstupné, ale aj z miery, v akej sú tieto kritéria naplnené. V právnej úprave v Obchodnom zákonníku pritom zákonodarca, tak ako už najvyšší súd konštatoval vyššie, žiadnym iným spôsobom neupravil, ako sa má dospieť k výpočtu odstupného. Je preto namieste v súlade so systémom náhrad a rámcom úpravy náhrady podľa článku 17 ods. 2 Smernice, vychádzať pri výpočte odstupného práve z kritérií stanovených Smernicou v článku 17 ods. 2 písm. a), ktoré zodpovedajú obsahu § 669 ods. 1 písm. a) a b) OBZ.
61. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody najvyšší súd konštatuje, že pri výpočte odstupného, je potrebné vychádzať z kritérií vymedzených v § 669 ods. 1 písm. a) OBZ a zistenú sumu odstupného následne korigovať v súlade s kritériami uvedenými v § 669 ods. 1 písm. b) OBZ a maximálnou výškou odstupného uvedenou v § 669 ods. 2 OBZ.
62. Pokiaľ sa odvolací súd stotožnil vo svojom rozhodnutí s výpočtom uskutočneným súdom prvej inštancie vychádzajúcim len z maximálnej výšky odstupného podľa § 669 ods. 2 OBZ, bez zohľadnenia kritérií vymedzených v § 669 ods. 1 písm. a) a b) OBZ, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolanie žalovaného je tak na základe tejto právneho otázky dovolateľa nie len prípustné, ale je aj dôvodné.
63. Dovolací súd zároveň konštatuje dôvodnosť dovolacej námietky žalovaného týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v tejto otázke, keď odvolací súd k výške odstupné neposkytol žalovanému zrozumiteľné a logické odpovede na otázku, ktorá bola podstatná pre rozhodnutie v tejto veci. Žalovaný pritom v konaní predložil vlastný výpočet odstupného, ktorý mal vychádzať práve z kritérií vymedzených v § 669 ods. 1 OBZ. S týmto výpočtom predloženým žalovaným sa súdy nižšej inštancie riadne nevysporiadali. Vzhľadom na uvedené je v tejto časti naplnený aj dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
64. Vzhľadom na konštatovanú prípustnosť dovolania žalovaného podľa § 420 písm. f) CSP a v právnych otázkach dovolateľa podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a zároveň konštatovanú dôvodnosť (pri právnom posúdení veci pri druhej právnej otázke dovolateľa), najvyšší súd podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. (zaväzujúci žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 246 294,36 eura s príslušenstvom). Vzhľadom na závery najvyššieho súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu výpočtu odstupného, kedy bude uvedené potrebné v ďalšom konaní prehodnotiť, je nevyhnutné podľa najvyššieho súdu v zmysle § 449 ods. 2 CSP zrušiť aj rozsudok súdu prvej inštancie, a to v časti výroku I. Podľa § 450 CSP najvyšší súd vracia v zrušenom rozsahu vec na ďalšie konanie Mestskému súd Bratislava III, a to v súlade s prechodom výkonu súdnictva v obchodnoprávnych veciach z Okresného súdu Bratislava II na Mestský súd Bratislava III podľa § 18n ods. 2 písm. c) zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
65. Najvyšší súd vzhľadom na závislosť výrokov o nároku na náhradu trov konania od rozhodnutia vo veci samej, zrušil aj prvý výrok rozsudku odvolacieho súdu v časti potvrdzujúcej výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie, druhý výrok rozsudku odvolacieho súdu o tom, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie o tom, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
66. Najvyšší súd zároveň podľa § 447 písm. b) CSP odmietol dovolanie žalovaného proti prvému výroku rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou rozsudok odvolacieho súdu potvrdil výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bolpotvrdený rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bol zvyšok žaloby zamietnutý, nebol vydaný v neprospech žalovaného. Žalovaný preto nie je oprávnený proti tejto časti rozsudku odvolacieho súdu podať dovolanie (§ 424 CSP).
67. O trovách dovolacieho konania a trovách pôvodného konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí (§ 453 ods. 3 CSP)
68. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.