UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: JUDr. I. T. so sídlom kancelárie ul. O. XX, X., správca konkurznej podstaty: W.. I. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/XX, B. C., zastúpeného právnym zástupcom Mgr. Ľubomírom Kadurom, advokátom so sídlom ul. Republiky 16, Žilina proti odporkyni: K. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/XX, B. C., zastúpená JUDr. Ivetou Durčaťovou, advokátkou so sídlom Kollárova 35, Martin o neúčinnosť právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 5Cbi/20/2013, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. marca 2015 č. k. 13CoKR/43/2014- 137, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 25. marca 2015, č. k. 13CoKR 43/2014 - 137 a rozsudok Okresného súdu Žilina zo 14. januára 2014, č. k. 5Cbi/20/2013-98 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Okresný súd Žilina ( ďalej len súd prvého stupňa ) rozsudkom č. k. 5Cbi 20/2013-98 zo 14. januára 2014 určil, že právny úkon - Darovacia zmluva zo dňa 30. januára 2008, ktorej účinky nastali vkladom do katastra nehnuteľností dňa 15. apríla 2008, uzatvorená medzi odporkyňou K. T., rod. Y. aúpadcom W.. I. T., ktorej predmetom boli nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. 1337 na Katastrálnom úrade,Správe katastra B. C., katastrálne územie B. M. - parcela registra „C? evidované na katastrálnej mape: K - parcela č. 908/1- zastavané plochy a nádvoria o výmere 222 m2, KN - parcela č. 908/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
78 m2, KN - parcela č. 908/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 52 m2, KN - parcela č. 909/1 - záhrady o výmere 457 m2, KN - parcela č. 909/2 - záhrady o výmere 236 m2, rodinný dom č. s. 172 postavený na parcele č. 908/1, všetky nehnuteľnosti v podiele 3/7, sú voči veriteľom úpadcu neúčinné. Samostatným výrokom vyslovil, že odporkyňa je povinná zaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu čiastku 45.857,14 eur. Ďalej vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na návrh doručený okresnému súdu dňa 01. marca 2013 v spojení s úpravou návrhu zo dňa 14. januára 2014, ktorou sa navrhovateľ domáhal určenia, že právny úkon - Darovacia zmluva zo dňa 30. januára 2008 (ďalej len darovacia zmluva), ktorej účinky nastali vkladom do katastra nehnuteľností dňa 15. apríla 2008, uzatvorená medzi odporkyňou K. T. a úpadcom W.. I. T., a ktorej predmetom boli nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. 1337 pre katastrálne územie B. M., je voči veriteľom úpadcu neúčinná, a taktiež zaplatenia čiastky 45.857,14 Eur do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu. Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že je správcom konkurznej podstaty úpadcu IL., na ktorého Okresný súd Žilina vyhlásil konkurz pod spisovou značkou 1 K/19/2012, ktoré uznesenie bolo uverejnené v Obchodnom vestníku č. 219/2012 dňa 13. novembra 2012 a odporkyňa je manželkou úpadcu. Dôvodom pre podanie návrhu je skutočnosť, že úpadca urobil s odporkyňou dvojstranný právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie ostatných veriteľov úpadcu. V čase napadnutého úkonu bol okrem iného najmä ukracovaný veriteľ VÚB Leasing, a. s., Bratislava, čo vyplýva z konkurznej prihlášky tohto veriteľa, ktorej prílohou je tiež „Mimoriadne ukončenie leasingovej zmluvy č. 170082? z 19. apríla 2012. Z čl. IV. uvedeného dokladu vyplýva, že úpadca neuhrádzal splátky voči veriteľovi od 04. marca 2008 do mimoriadneho ukončenia leasingovej zmluvy. Podľa navrhovateľa právny úkon uzatvorenia darovacej zmluvy je právnym úkonom bez primeraného protiplnenia podľa § 58 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR?), a zároveň ukracujúcim právnym úkonom podľa § 60 ZKR, a ako taký je v zmysle § 57 ods. 1 ZKR neúčinný voči veriteľom dlžníka. Súčasne žiadal, aby odporkyňa vrátila do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu peňažnú náhradu nehnuteľností, a to v zmysle § 63 ods. 1 ZKR. V dôsledku právneho úkonu - darovacej zmluvy
- odporkyňa nadobudla veci v hodnote 45.857,14 eur, ktorá zodpovedá 3/7 ako podielu na nehnuteľnostiach, ktorý bol na odporkyňu prevedený. Navrhovateľ vychádzal z hodnoty nehnuteľnosti, ktorá bola stanovená znaleckým
posudkom č. 20/2011 znalkyne W.. K. G. na sumu 107.000 eur, na ktorý odkazuje kúpna zmluva zo dňa 09. marca 2011 v znení dodatku zo dňa 07. júla 2011.
Odporkyňa tvrdila, že darovacia zmluva bola medzi úpadcom a žalovanou uzatvorená dňa 30. januára 2008, vklad ktorej bol povolený Správou katastra Liptovský Mikuláš pod č. V 938/2008 zo dňa 15. apríla 2008. V období od 01. januára 2008 do 31. marca 2008 mal úpadca z konkurzných veriteľov záväzok iba voči spoločnosti VÚB Leasing, a. s., Bratislava, a to splátku leasingu č. 4170047024-1 za obdobie 03/2008 splatnú dňa 02. marca 2008 vo výške 134.410,- Sk a splátku leasingu č. 4170082005 za obdobie 03/2008 splatnú dňa 20. marca 2008 vo výške 132.605,- Sk. Úpadca v čase nadobudnutia účinnosti právneho úkonu nebol v omeškaní voči konkurzným veriteľom, bol v omeškaní so splátkou leasingu iba za mesiac 03/2008 voči VÚB Leasing, a. s.. V ďalšom odporkyňa poukázala na to, že právny úkon musí byť účinný, odporovateľnosti sa nie je možné domáhať v tom prípade, ak právny úkon je platný, ale ešte nenadobudol účinnosť. Účinnosť darovacej zmluvy nastala súčasne so vznikom platnej zmluvy, teda dňom 30. januára 2008. V čase účinnosti darovacej zmluvy teda úpadca nemal záväzok voči veriteľovi VÚB Leasing, a. s.. Záväzky úpadcu voči tomuto veriteľovi vznikli až po nadobudnutí účinnosti právneho úkonu úpadcu, t. j. po dátume 30. januára 2008. Naviac, odporkyňa záväzky, t.j. splátky leasingu za mesiac 03/2008 splatila dňa 04. apríla 2008 vo výške 134.410,- Sk a dňa 25. apríla 2008 vo výške 132.605,- Sk. Na tento účel odporkyňa vyčerpala kontokorentný úver, ktorý mala uzatvorený s pôvodne Dexia bankou Slovensko a. s., Žilina na základe Zmluvy o kontokorentnom úvere č. 32/060/07 zo dňa 10. augusta 2007 a uzatvorila Zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru č. 001720811250408 zo dňa 25. apríla 2008 so Všeobecnou úverovou bankou, a. s., Bratislava. Úpadca a odporkyňa mali na základe rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 7C/113/98 zo dňa 09. marca 1998 zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov za trvania manželstva. Odporkyňa sa teda sama podieľala na úhrade záväzkov veriteľa, ktoré vznikli až po nadobudnutí účinnosti darovacej zmluvy zo dňa 30. januára 2008. Na základe toho je zrejmé, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa v čase uzatvorenia darovacej zmluvy zo dňa 30. januára 2008 nebol daný, nakoľko v čase, keď táto zmluva nadobudla účinnosť, ani neexistovali pohľadávky veriteľa a odporkyni by tento úmysel ani nemohol byť známy, nakoľko sa sama podieľala na úhrade záväzkov veriteľa. Z uvedeného dôvodu darovacia zmluva zo dňa 30. januára 2008 uzatvorená medzi úpadcom a odporkyňounieje ukracujúcim právnym úkonom, a teda mu nemožno s úspechom odporovať. Odporkyňa preto žiada žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Prvostupňový súd uzavrel, že v posudzovanom prípade sa domáhal určenia neúčinnosti právneho úkonu aktívne legitimovaný subjekt - správca konkurznej podstaty v jednoročnej lehote od vyhlásenia konkurzu stanovenej v § 57 ods. 2 ZKR, keď konkurz bol vyhlásený uznesením zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 13. novembra 2012, účinky vyhlásenia konkurzu tak v zmysle § 199 ods. 9 ZKR nastali 14. novembra 2012 a žaloba bola podaná 01. marca 2013. Návrhom na určenie neúčinnosti právneho úkonu napadol právny úkon dlžníka - úpadcu Ing. I. T., ktorý právny úkon je platný a účinný. Z listinných dôkazov mal okresný súd za preukázané naplnenie ďalšieho predpokladu odporovateľnosti, a to ukrátenie pohľadávky veriteľa VÚB Leasing, a. s., ktorý si prihlásil pohľadávku ktorá vznikla v roku 2007 (t.j. skôr, ako bol vykonaný napadnutý právny úkon) a v čase vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka Ing. I. T. bola splatná a neuhradená. Okresný súd ďalej konštatoval, že žaloba bola podaná proti pasívne legitimovanému subjektu v zmysle § 62 ods. 1 ZKR - osobe, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu prospech (manželka úpadcu).
Súd dospel k záveru, že vo veci sú naplnené všeobecné a osobitné podmienky odporovateľnosti v konkurze. Posudzovaný napadnutý právny úkon možno posúdiť ako právny úkon bez primeraného protiplnenia v zmysle § 58 ZKR (nakoľko išlo o bezodplatný právny úkon), ako aj ukracujúci právny úkon podľa § 60 ZKR. Bolo nepochybné, že úpadca W.. I. T. a odporkyňa sú manželmi, a teda blízkymi a spriaznenými osobami v zmysle § 9 ods. 2 ZKR.
Ako jedinou spornou otázkou sa v konaní javila námietka odporkyne, že v čase nadobudnutia účinnosti napádaného právneho úkonu úpadca nebol v omeškaní voči konkurzným veriteľom. Podstatným podľa súdu bol však fakt, že v čase, keď bol napádaný právny úkon vykonaný a aj nadobudol účinnosť, už existoval záväzok úpadcu voči VÚB Leasing, a. s. a pre uplatnenie odporovacieho práva nebolo rozhodné, či v danom čase bol tento záväzok splatný alebo nie. Okresný súd poukázal na to, že podľa ustanovenia § 489 Občianskeho zákonníka záväzok vzniká aj zo zmluvy a zmluvný záväzkový vzťah medzi úpadcom a konkurzným veriteľom VÚB Leasing, a. s. vznikol podpisom Lízingovej zmluvy č. 170082 dňa 12. septembra 2007. Okresný súd vyslovil, že vznik záväzku nemožno stotožňovať s jeho splatnosťou a podmienkou úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu je existencia neskôr do konkurzu prihláseného záväzku voči úpadcovi v čase vykonania napádaného právneho úkonu a nie jeho splatnosť.
Pokiaľ sa odporkyňa bránila poukazom na to, že hradila za úpadcu jeho záväzky voči VÚB Leasing, a. s., toto jej konanie nijako nevyvrátilo podľa ustanovenia § 60 ods. 2 ZKR prezumovaný úmysel dlžníka ukrátiť vykonaným právnym úkonom veriteľov dlžníka, ani vedomosť odporkyne o tomto úmysle. Naopak, z vykonaného dokazovania - výpovede odporkyne, ako aj dokladov o platbách odporkyne veriteľovi VÚB Leasing, a. s. bolo zrejmé, že o záväzku voči VÚB Leasing, a. s. mala vedomosť a jej úmyslom bolo mať nehnuteľnosti napísané aj na seba, a tým ich uchrániť pred veriteľmi. Okresný súd konštatoval, že odporkyňa neuniesla dôkazné bremeno, pokiaľ ide o vyvrátenie úmyslu dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj o svojej nevedomosti o ňom podľa ustanovenia § 60 ods. 2 ZKR, naopak, tento úmysel okresný súd považoval nielen za prezumovaný, ale najmä výpoveďou samotnej odporkyne aj za preukázaný.
Súd prvého stupňa uviedol, že napádaný právny úkon možno kvalifikovať jednak ako právny úkon bez primeraného protiplnenia podľa ustanovenia § 58 ZKR a rovnako tak aj ako ukracujúci právny úkon podľa § 60 ZKR. Vyslovil však, že ZKR rozdielne stanovuje čas, v ktorom boli pred vyhlásením konkurzu vykonané napádané právne úkony zaradené do skutkových podstát podľa § 58 ZKR a podľa § 60 ZKR, aby mohlo byť uplatnenie odporovacieho práva úspešné. Následne skonštatoval, že hoci nemožno navrhovateľom uplatnenému odporovaciemu právu vyhovieť podľa ustanovenia § 58 ZKR, alenaipádaný právny úkon možno podradiť pod skutkovú podstatu § 60 ZKR, ako ukracujúci právny úkon, a preto návrhu navrhovateľa vyhovel a určil neúčinnosť napádaného právneho úkonu voči konkurzným veriteľom.
K otázke, či došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov, považoval za potrebné uviesť, že z pripojeného konkurzného spisu je zrejmé, že súpisová hodnota majetku zapísaného do konkurznej podstaty nebude stačiť na uspokojenie prihlásených a zistených pohľadávok veriteľov, a teda ani veriteľa VÚB Leasing, a. s., a teda je zrejmé, že napadnutým právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia tohto veriteľa. Podľa okresného súdu bol dôvodný záver, že zistené pohľadávky veriteľov existujúce v čase vykonania napádaných právnych úkonov dlžníka nebudú uspokojené v plnej miere. Zvýraznil, že pojmovým znakom konkurzu je pomerné uspokojenie veriteľov. Ak by v konkurze malo dôjsť k uspokojeniu všetkých zistených pohľadávok veriteľov, je to dôvod na zrušenie konkurzu, nakoľko by neexistoval jeho základný pojmový znak, a to existencia a pluralita veriteľov. V dôsledku zastavenia konkurzného konania by museli byť zastavené aj incidenčné konania, nakoľko tieto majú
zmysel len spolu s prebiehajúcim konkurzom, nakoľko tieto pre účely konkurzu vymedzujú rozsah pohľadávok, ktoré budú v konkurze uspokojené a rozsah majetku, ktoré budú konkurzu podliehať. Prípadné rozhodnutia vydané v týchto konaniach pred zastavením konkurzného konania, by nemali účinky po skončení konkurzného konania a už by neboli vykonateľné. Ďalej súd vyslovil, že medzi účastníkmi nebola sporná hodnota veci, ktorá odporovateľným právnym úkonom bola prevedená z majetku dlžníka. Hodnota prevedených nehnuteľností bola určená pri následnom prevode nehnuteľností znaleckým posudkom č. 20/2011 znalkyne W.. K. G. na sumu 107.000 Eur, takže podielu 3/7, ktorý bol prevedený napadnutým právnym úkonom, zodpovedá hodnota vo výške 45.857,14 Eur, ktorú ako peňažnú náhradu podľa ustanovenia § 63 ods. 1 ZKR okresný súd zaviazal zaplatiť odporkyňu do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu. Ďalej súd vyslovil, že podľa § 151 ods. 3 O. s. p. o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie odporkyňa z dôvodov podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d), f) O. s. p.. Odporkyňa poukázala na ustanovenie § 60 ods. 1, 2, 3 ZKR a uviedla, že v konaní namietala nielen to, že o úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov uzatvorením darovacej zmluvy nevedela, ale že tento nebol ani daný. Darovacia zmluva bola uzatvorená dňa 30. januára 2008 a týmto dňom nadobudla účinnosť. Jej vklad bol povolený správou katastra Liptovský Mikuláš pod č. V 938/2008 dňa 15. apríla 2008. Ďalej uviedla, že strany si v zmluve nedohodli odlišnú účinnosť zmluvy, účinnosť darovacej zmluvy teda nastala súčasne so vznikom platnej zmluvy, a to dňom 30. januára 2008. Zvýraznila, že okresný súd námietku odporkyne posúdil tak, že podstatným je fakt, že v čase, keď bol napádaný právny úkon vykonaný a aj nadobudol účinnosť, už existoval záväzok úpadcu voči VÚB Leasing, a. s., ktorý vznikol na základe Leasingovej zmluvy č. 170082 z 12. septembra 2007. Zvýraznila, že vznik záväzku nemožno stotožňovať s jeho splatnosťou a podmienkou úspešnej odporovateľnosti je existencia neskôr do konkurzu prihláseného záväzku voči úpadcovi, ktorý existoval v čase vykonania napádaného právneho úkonu a nie jeho splatnosť. Odporkyňa mala za to, že v danom prípade rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na § 489 Občianskeho zákonníka uviedla, že danom prípade vznikol záväzok z Leasingovej zmluvy č. 170082 z 12. septembra 2007, uzatvorenej medzi B.O.F., a. s. (pôvodné obchodné meno VÚB Leasing, a. s.) a úpadcom, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. B., pričom leasingová zmluva je istý typ nájomnej zmluvy, ktorej účelom je umožniť leasingovému nájomcovi užívať predmet leasingu po dojednanú dobu
trvania leasingu za odplatu, pričom predmet leasingu je zo strany leasingového prenajímateľa zakúpený len za týmto účelom podľa výberu leasingového nájomcu a prenajímateľ sa zaväzuje po ukončení dojednanej doby trvania leasingu umožniť leasingovému nájomcovi odkúpiť predmet leasingu za podmienok stanovených v leasingovej zmluve. Hoci v čase uzatvorenia darovacej zmluvy existovala leasingová zmluva, záväzky z nej vyplývajúce úpadcovi vznikali mesačnými splátkami odplaty za užívanie predmetu leasingu. Úpadca svoj záväzok - platiť odplatu za užívanie predmetu leasingu vočiveriteľovi - VÚB Leasing, a. s. nielen v čase nadobudnutia účinnosti napadnutého úkonu, ale aj po ňom plnil, a to z peňažných prostriedkov, ktoré mu poskytla odporkyňa. Z konkurznej prihlášky veriteľa VÚB Leasing, a. s., ako aj z rozhodnutia súdu vyplýva, že úpadca neuhrádzal splátky voči veriteľovi VÚB Leasing, a. s. od 04. marca 2008 až do mimoriadneho ukončenia leasingovej zmluvy. Odporkyňa v konaní preukázala, že na splátky leasingu ona sama poskytla finančné prostriedky v čase po uzatvorení darovacej zmluvy, ktoré splátky boli uhrádzané vo výške podľa leasingovej zmluvy a boli ďaleko vyššie, ako sú uvedené v konkurznej prihláške a boli v konkurze zistené. Z toho je zrejmé, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa v čase uzatvorenia darovacej zmluvy zo dňa 30. januára 2008 nebol daný, nakoľko v čase, keď táto zmluva nadobudla účinnosť, ani neexistovali, resp. nemohli existovať pohľadávky veriteľa. Preto darovacia zmluva zo dňa 30. januára 2008, uzatvorená medzi úpadcom a odporkyňou, nie je ukracujúcim právnym úkonom, a teda tomuto úkonu nemožno s úspechom odporovať.
Čo sa týka vedomosti odporkyne o úmysle dlžníka ukrátiť vykonaným právnym úkonom veriteľov dlžníka, odporkyňa mala za to, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V konaní preukázala, že záväzky, t. j. splátky leasingov splatila za úpadcu. Pokiaľ by bol skutočne tento úmysel daný, odporkyňa by neposkytla vlastné peňažné prostriedky na úhradu záväzkov úpadcu. Úpadca a odporkyňa sa snažili svoje záväzky splácať, nemali v úmysle ukrátiť veriteľov, čo preukazuje aj skutočnosť, že ich skutočne splácali. Dokonca i výťažok z následného predaja nehnuteľnosti - rodinného domu bol použitý na úhradu záväzkov úpadcu. V roku 2008 úpadca rozhodne nemal vedomosť o tom, že v dôsledku hospodárskej krízy sa dostane do situácie, že v roku 2012 bude na neho vyhlásený konkurz. Pokiaľ aj odporkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že k uzatvoreniu darovacej zmluvy došlo na základe jej podnetu, bolo to z dôvodov, že aj u nej aj u úpadcu išlo už o druhé manželstvo a bála sa, aby v prípade rozvodu ich manželstva neostala bez strechy nad hlavou a s dlžobami, ktoré platila za manžela, ale aby aj ona mala nejaký majetok, nemala tým na mysli ochranu pred veriteľmi. Napriek tomu, že darovacia
zmluva je svojou povahou bezodplatným právnym úkonom, napádaný úkon nie je namieste s poukazom na konkrétne okolnosti a úkony považovať za bezodplatný právny úkon. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 4333/2007 zo dňa 12.6.2008, rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo/946/2000. Namietala, že súd neuviedol v odôvodnení rozhodnutia, ako vyhodnotil predložené dôkazy o úhradách splátok leasingu, na ktoré žalovaná poskytla dlžníkovi finančné prostriedky ani úver, ktorý si zobrala, aby pomohla dlžníkovi splácať jeho záväzky. V odôvodnení súd uvádza len to, že mal za preukázané, že odporkyňa vyplatila spoločnosti VÚB Leasing, a. s. sumu vo výške 132.605,-Sk, čo vyplýva z výdavkového lístka zo dňa 25. apríla 2008, avšak na pojednávaní boli označené a predložené aj ďalšie doklady o úhrade, a to o úhrade čiastky vo výške 134.410,-Sk dňa 04.04.2008 a dňa 28.04.2008 taktiež sumu 134.410,- Sk. Odporkyňa ďalej predložila výpis z účtu, z ktorého vyplýva poskytnutie úveru dňa 25.04.2008 vo výške 377.000,- Sk, čo okresný súd nevyhodnotil. Odporkyňa nakoniec podaným odvolaním namieta aj výšku peňažnej náhrady, ktorú ju súd prvého stupňa zaviazal uhradiť do konkurznej podstaty, pričom pri stanovení náhrady 45.857,14 eur vychádzal zo znaleckého posudku č. 20/2011 zo dňa 01. marca 2011 znalkyne W.. K. G.. V tejto súvislosti poukázala na to, že znalecký posudok bol vyhotovený v roku 2011 pre účely predaja predmetných nehnuteľností, pričom darovacia zmluva bola uzatvorená 3 roky predtým, dňa 30. januára 2008. V tom čase mali nehnuteľnosti inú hodnotu, pričom od uzatvorenia darovacej zmluvy došlo k ich zhodnoteniu, nakoľko sa rekonštruovali. Okresný súd preto nesprávne ustálil hodnotu prevádzaného spoluvlastníckeho podielu, keď vychádzal z hodnoty nehnuteľnosti určenej v roku 2011 a nie z hodnoty v čase, keď došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy, teda napádaného úkonu. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odporkyňa neuviedla žiadne nové skutočnosti ani argumenty, s ktorými by sa súd prvého stupňa nevysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odporkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom svojej nevedomosti o úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov. Naopak, zo všetkých jej vyjadrení vyplýva, že už v čase urobenia napadnutých právnych úkonov vedela o jeho úpadku a musela tiež vedieť o úmysle ukrátiť veriteľov. Podľanavrhovateľa súd prvého stupňa správne konštatoval, že podstatnou pre posúdenie tohto prípadu je okolnosť, že už pred urobením napadnutého prevodu nehnuteľností mal úpadca záväzok zo zmluvy spočívajúci v pravidelnom peňažnom plnení, pričom splatnosť jednotlivých splátok podľa tejto zmluvy
nemá v tomto kontexte význam. Tvrdenia odporkyne v odvolaní, že záväzky úpadcu z leasingovej zmluvy vznikali až mesačnými splátkami, sú nesprávne a účelové, pretože v čase urobenia napadnutých právnych úkonov úpadca mal záväzok z leasingovej zmluvy a k prevodu nehnuteľností dcišlo zjavne v úmysle uchrániť ich pred veriteľmi, čo svojou výpoveďou potvrdila aj odporkyňa. To, že odporkyňa úpadcov dlh istý čas čiastočne splácala, svedčilo iba o tom, že mala vedomosť o jeho dlhu, ako aj o jeho neschopnosti tento dlh splácať. Podstatnou je skutočnosť, že darovacou zmluvou bol priamo ukrátený veriteľ úpadcu VÚB Leasing, a. s. a nepriamo tiež jeho neskorší veritelia, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky v konkurze úpadcu. Čo sa týka námietky žalovanej vo vzťahu k výške peňažnej náhrady, považoval za potrebné uviesť, že prvostupňovým súdom ustálená výška náhrady vychádzala z objektívneho posúdenia hodnoty veci (znaleckého posudku, na ktorý odkazuje kúpna zmluva zo dňa 09. marca 2011 v znení dodatku zo dňa 07. júla 2011). Z vecného hľadiska je tiež potrebné poukázať na to, že náhrada podľa § 63 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. by mala vychádzať z hodnoty o ktorú boli veritelia ukrátení. Ide teda o sumu adekvátnu ukráteniu veriteľov. Ak by nedošlo k napadnutému ukracujúcemu úkonu, hodnota konkurznej podstaty úpadcu by bola vyššia o hodnotu prevedených nehnuteľností. Navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Krajský súd v Žiline ( ďalej len odvolací súd ) rozsudkom č. k. 13 CoKR/43/2014- 137 z 25. 3. 2015 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením uvedeným v napadnutom rozhodnutí prvostupňového súdu, a preto v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie (§219 ods. 2 O. s. p.). Rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaval v medziach odvolacích dôvodov odporkyne, pričom prihliadol len na tie, ktoré nemali charakter novo tvrdených skutočností. Na základe uvedeného potom nebolo možné prihliadať na novo poskytnuté tvrdenie žalovanej v podanom odvolaní, týkajúce sa okresným súdom nesprávne ustálenej hodnoty prevádzaného spoluvlastníckeho podielu, ktorý pri stanovení výšky peňažnej náhrady vychádzal zo Znaleckého posudku znalkyne W.. K. G. č. 20/2011. K tomuto požadovanému nároku peňažnej náhrady žalovaná v konaní pred prvostupňovým súdom žiadne námietky nevzniesla a výšku tejto peňažnej náhrady nerozporovala, a preto práve za splnenej poučovacej povinnosti okresným súdom podľa ustanovenia § 118a ods. 1, 2 O. s. p. na toto novo poskytnuté tvrdenie odvolací súd v rámci podaného odvolania nemohol prihliadať a týmto sa zaoberať.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu ohľadne skutočnosti, že tvrdenia odporkyne nepostačujú na vyvrátenie zákonnej domnienky vedomosti žalovanej o úmysle úpadcu ukrátiť svojich veriteľov (§ 60 ods. 2 ZKR). K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci prvostupňovým súdom, ktorý uzavrel, že v čase vykonania právneho úkonu a jeho účinnosti existoval záväzok úpadcu voči VÚB Leasing, a. s., krajský súd uviedol, že sa s týmto vysloveným záverom stotožňuje. V danom prípade bol odvolací súd toho názoru, že pohľadávka veriteľa na zaplatenie lízingovej ceny v čase uzavretia napádaného právneho úkonu z lízingovej zmluvy existovala (vznikla), pričom len dohodnutý spôsob zaplatenia tejto existujúcej pohľadávky veriteľa z lízingovej zmluvy dlžníkom mal premietnutie v splátkovom kalendári. Podstatným a určujúcim bolo, že navrhovateľ preukázal existenciu pohľadávky veriteľa VÚB Leasing, a. s. riadne prihlásenú v konkurznom konaní, ktorá existovala v čase, keď došlo k uzavretiu a účinnosti napadnutej darovacej zmluvy, ako aj, že sa jednalo o úkon ukracujúci, ktorým došlo k zmenšeniu majetku úpadcu. Na základe uvedeného bola preto námietka odporkyne o neexistencii pohľadávky veriteľa zhodnotená ako nedôvodná.
K obrane odporkyne, že ako manželka dlžníka, ktorá mala zrušené BSM a plnila dlh za dlžníka a na pohľadávku veriteľa VÚB Leasing, a. s. vyčerpala kontokorentný úver krajský súd uviedol, že síce na jednej strane listinnými dôkazmi preukázala svoje plnenia za veriteľa, avšak na strane druhej týmpotvrdila vedomosť o existencii záväzkov úpadcu voči veriteľovi, t. j. VÚB Leasing, a. s. Práve skutočnosť uhrádzania lízingových splátok odporkyňou za úpadcu bola indikátorom skutočnosti, že úpadca má finančné problémy, pričom samotná odporkyňa uviedla.."dom sa predával s cieľom uhradiť záväzky z lízingovej zmluvy, to sme vedeli všetci?. Obranu žalovanej preto odvolací súd nepovažoval za dostatočnú, pričom opätovne zdôraznil, že úmysel dlžníka vedomosť druhej strany právneho úkonu o tomto úmysle sa zákonom predpokladá, keďže v danom prípade išlo o urobenie právneho úkonu v prospech osoby spriaznenej dlžníkom. V konkrétnom prípade bol práve dôkaz opaku v súdnom konaní na odporkyni a tento v konečnom dôsledku preukázaný nebol. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, a to aj v časti, v ktorej zaviazal odporkyňu, aby vrátila plnenie, ktorého výšku odvíjal žalobca od predloženého Znaleckého posudku znalkyne Ing. K. G. č. 20/2011. Nakoľko odporkyňa výšku plnenia na základe znaleckého posudku v prvostupňovom konaní nenamietala, prvostupňový súd si túto skutočnosť, ako medzi účastníkmi nerozporovanú, osvojil postupom podľa § 120 ods. 3 O. s. p. a správne zaviazal odporkyňu vrátiť uvedené plnenie do konkurznej podstaty, ako peňažnú náhradu za plnenie poskytnuté na základe neúčinnosti právneho úkonu. Odvolací súd dodal, že nebol
relevantný odvolací dôvod žalovanej o nesprávnom zistení skutkového stavu a nesprávnom právnom posúdení veci, pretože okresný súd pre zistenie skutkového stavu vykonal dostatočné dokazovanie a na správne zistený skutkový stav aplikoval správny právny predpis.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa. V dovolaní namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), pričom prípustnosť dovolania vyvodila aj z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Odporkyňa vo svojom dovolaní opätovne zdôraznila, že odvolací ani prvostupňový súd nevzali do úvahy preukázané skutočnosti a to, že úmysel úpadcu ukrátiť veriteľa v čase uzatvorenia darovacej zmluvy zo dňa 30. januára 2008 nebol daný minimálne z dvoch dôvodov, a to: 1/ v čase, keď darovacia zmluvy nadobudla účinnosť neexistovali splatné pohľadávky veriteľa a 2/ odporkyňa po uzatvorení darovacej zmluvy poskytla a poskytovala úpadcovi peňažné prostriedky, z ktorých úpadca veriteľovi VÚB Leasing, a. s. plnil. Odporkyňa a aj úpadca v čase uzatvorenia darovacej zmluvy vôbec nepripustili a ani nepredpokladali prípadný úpadok, naopak robili všetko pre to, aby bolo možné riadne pokračovať v podnikaní a prostredníctvom leasingu nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu leasingu - stolárskej dielni, vrátnici a pozemkom - v ktorých priestoroch vykonával úpadca činnosť. Aj keď bol právny úkon urobený formou darovacej zmluvy s prihliadnutím na ostatné skutočnosti nešlo ani o právny úkon bez primeraného protiplnenia ani o právny úkon vykonaný s úmyslom ukrátiť veriteľa, pretože poskytla úpadcovi finančné prostriedky vyššej hodnoty ako bola hodnota spoluvlastníckeho podielu.
V prípade, ak by aj odporkyni bol známy úmysel úpadcu ukrátiť veriteľa, neposkytovala by mu finančné prostriedky na úhradu leasingových splátok, veď ich poskytovaním sa sama zadĺžila úvermi, ktoré spláca dodnes. Na úhrade záväzkov úpadcu sa podieľala aj predajom nehnuteľností získaných darovacou zmluvou zo dňa 30. januára 2008 a to tým, že výťažok z následného predaja (t.j. uhradená kúpna cena) bol celý poskytnutý úpadcovi a ten ho použil na úhradu záväzkov, najmä leasingových splátok. Opätovne odporkyňa poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade by bolo pre ňu, ako aj pre úpadcu, výhodnejšie uzatvoriť namiesto darovacej zmluvy kúpnu zmluvu s primeraným protiplnením z dôvodu, že takýto právny úkon by už nemohol byť považovaný za bezodplatný a teda ani s úspechom odporovateľný.
Z uvedeného vyplýva, že úpadca nechcel ukracovať veriteľa a teda ani odporkyňa nemohla o jeho úmysle vedieť, keďže tento úmysel neexistoval.
Odporkyňa v tejto súvislosti poukazuje aj na tú skutočnosť, že veriteľovi VÚB Leasing, a. s. zostali predmety leasingu a to budovy a pozemky, ktoré úpadca splácal od roku 2007 do roku 2011 a k ichpredaju úpadcovi nedošlo tak, ako malo byť po skončení leasingu vykonané. Z uvedeného vyplýva, že celý predmet leasingu ostal vo vlastníctve veriteľa (bez ohľadu na značné splátky, ktoré úpadca hradil 4 roky), ktorý nie je jasné akým spôsobom vykonal vyúčtovanie a vyrovnanie leasingovej zmluvy po tom, čo vyhlásil splatnosť leasingu.
Zároveň je odporkyňa presvedčená, že vôbec neboli splnené podmienky pre uplatnenie odporovacieho práva, pretože z darovacej zmluvy síce nadobudla na predmetných nehnuteľnostiach spoluvlastnícky podiel v rozsahu 3/7, ale kúpnou zmluvou zo dňa 02. marca 2011 spolu s druhou spoluvlastníckou, Ing. K. I. predali nehnuteľnosti I. D. a celý výťažok bol poskytnutý úpadcovi na úhradu jeho záväzkov. Odvolací súd teda nesprávne poukázal na ustanovenie § 60 ods. 2 ZKR, pretože odporovať právnemu úkonu možno proti účastníkovi tohto právneho úkonu, ktorý z právneho úkonu nadobudol prospech. Odporkyňa z odporovaného právneho úkonu v dôsledku vyššie uvedeného nemala žiadny prospech, nakoľko aj výťažok z predaja sa použil na úhradu záväzkov najmä veriteľa VÚB Leasing, a. s., t. j. uspokojovanie ich nárokov.
Odporkyňa má teda za to, že v konaní dostatočným spôsobom preukázala a vyvrátila úmysel úpadcu ukrátiť svojich veriteľov. Ako už bolo uvedené úpadca sa aj štyri roky po uskutočnení odporovaného právneho úkonu (uzavretie darovacej zmluvy zo dňa 30. januára 2008 a následný predaj kúpnou zmluvou 02. marca 2011) snažil svoje záväzky uhrádzať. Neexistencia úmyslu ukrátiť veriteľov vyplýva aj z toho, že odporkyňa nemala žiadny majetkový a ani finančný prospech, pretože úpadcovi poskytla finančné prostriedky dokonca dvakrát a to jednak z úverov, ktoré si zobrala, ako aj z výťažku predaja darovaných nehnuteľností. Teda všetky peňažné prostriedky poskytla svojmu manželovi len aby mohol naďalej vykonávať podnikateľskú činnosť.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa dovolateľky nevyplýva, ako konkrétnym a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil všetky skutkové okolnosti
a právne skutočnosti, ktoré sú vo veci podstatné a právne významné pre rozhodnutie, akými logickými úvahami sa pri rozhodovaní vo veci riadil. Napadnuté rozhodnutie obsahuje v podstate len poukaz na vyjadrenia účastníkov, napriek tomu sa sním odvolací súd stotožnil v plnom rozsahu a to bez náležitého odôvodnenia.
Odvolací súd na námietku odporkyne týkajúcu sa nesprávne ustálenej hodnoty prevádzaného spoluvlastníckeho podielu neprihliadol z dôvodu, že to považoval za novo poskytnuté tvrdenie v podanom odvolaní. Odporkyňa poukazuje na to, že na pojednávaní konanom dňa 14. januára 2014 žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť, poukazujúc na skutočnosť, že nebola splnená osobitná podmienka odporovateľnosti a to existencia záväzkov úpadcu v čase účinnosti napadnutého právneho úkonu. Teda prvostupňový súd v rozhodnutí nesprávne uviedol, že medzi účastníkmi nebola sporná hodnota veci, ktorá odporovateľným úkonom bola prevedená z majetku dlžníka. Podľa odporkyne nešlo o nové tvrdenie, pretože žalobu v celom rozsahu popierala.
Na základe uvedeného navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil dovolaním napadnuté rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.
Navrhovateľ sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno - v prípadoch Občianskym súdnym poriadkomvýslovne stanovených - napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nieje „ďalším odvolaním? a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013,
6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012). Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti, ktorá spolu s interpretačnou praxou dovolacieho súdu (tiež ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva) sleduje zachovanie jedného zo základných princípov právneho štátu
- princípu právnej istoty.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru do volacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, avšak vo výrokovej časti svojho rozhodnutia prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že dovolanie žalobcu v zmysle ust. § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nie je prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. (či už to účastník konania namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nieje prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p.. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku
alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené.
Dovolateľ procesné vady uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a g/ O. s. p. nenamietal a keďže vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, dovolací súd sa preto osobitne zaoberal dovolateľom namietanou existenciou procesnej vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., spočívajúcej v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom.
Pojem „odňatie možnosti konať pred súdom" zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení nedefinujeani nešpecifikuje. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je preto potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci, vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je rozhodujúce len to, či účastník konania v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol ukrátený na svojich procesných právach alebo nie. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj nedostatočné (súčasne nezrozumiteľné) odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto nepreskúmateľné.
Dovolateľka tvrdila, že odvolací súd sa nezaoberal jej podstatnou odvolacou námietkou týkajúcou sa nesprávne ustálenej hodnoty prevádzaného spoluvlastníckeho podielu s odôvodnením, že ide o nové tvrdenie odporkyne v odvolacom konaní. Na pojednávaní dňa 14. 1. 2014 žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť, a preto je nesprávne konštatovanie súdu prvého stupňa, že hodnota veci nebola medzi účastníkmi konania sporná. Ďalej tvrdila, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyplýva, ako vyhodnotil
skutkové okolnosti a právne skutočnosti ktoré sú vo veci podstatné a akými úvahami sa pri rozhodovaní veci riadil. Napriek tomu sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa stotožnil bez náležitého odôvodnenia. Súd prvého stupňa a následne ani odvolací súd sa nezaoberali tvrdením odporkyne, že právny úkon neukracuje veriteľa, pretože poskytla úpadcovi finančné prostriedky na úhradu jeho záväzkov a následne aj výťažok z predaja nehnuteľnosti bol použitý na úhradu leasingových splátok úpadcovi, a preto nezískala žiadny majetkový ani finančný prospech. Dôkazy predložené v tomto smere odporkyňou súdy nehodnotili.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení nemusí uvádzať dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, ak sa s nimi stotožňuje, ale môže skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého prvostupňového rozhodnutia a prípadne na zdôraznenie jeho správnosti doplniť ďalšie dôvody. Súčasťou práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, štruktúra ktorého je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( § 211 O. s. p.). Odvolací súd aj v potvrdzujúcom rozsudku musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie jeho správnosti ďalšie dôvody. Na druhej strane odôvodnenie rozhodnutia o odvolaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v odvolaní, ale iba na tie, ktoré ostali sporné, majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné pre rozhodnutie o odvolaní. Dovolací súd vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu tieto požiadavky nespĺňa.
Z obsahu napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že s poukázaním na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa s tým, že sa stotožnil s jeho odôvodnením a konštatoval jeho správnosť. Pre úplnosť reagoval na námietky odporkyne uvedené v odvolaní, ktoré nepovažoval za dôvodné. Jednou z podstatných námietok v odvolaní odporkyne bolo spochybnenie hodnoty prevádzaného spoluvlastníckeho podielu vychádzajúcej zo znaleckého posudku W.. Odvolací súd sa nezaoberal uvedenou podstatnou odvolacou námietkou s odôvodnením, že odporkyňa výšku peňažnej náhrady na pojednávaní 14. 1. 2014 nerozporovala, a preto za splnenia poučovacej povinnosti súdom prvého stupňa podľa § 118a ods. 1,2 O. s. p. na toto novo poskytnuté tvrdenie nemohol prihliadať.
Z obsahu spisu a zápisnice z pojednávania pred súdom prvého stupňa zo 14. 1. 2014 vyplýva, že odporkyňa navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú ale konkrétne k výške hodnoty prevádzaného spoluvlastníckeho podielu sa nevyjadrovala. Z výpovede ani tvrdení odporkyne nevyplýva jej stanovisko k výške uplatnenej peňažnej náhrady a súd ho ani nezisťoval. Pokiaľ odporkyňa namietala v celom rozsahu uplatnený nárok, nemožno dospieť k záveru, že nerozporovala hodnotu prevádzaného spoluvlastníckeho podielu vychádzajúcu zo zmieneného znaleckého posudku, a preto záver odvolacieho súdu, že nemožno na túto podstatnú odvolaciu námietku odporkyne prihliadať je nesprávny.
Odporkyňa v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa aj pred odvolacím súdom popierala uplatnený nárok aj s tvrdením, že po uzavretí predmetnej darovacej zmluvy uhrádzala za úpadcu jeho záväzky veriteľom, k ukráteniu veriteľov preto nedošlo a sama nezískala žiadny finančný a majetkový prospech, o čom predkladala listinné dôkazy. V tomto smere poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. S uvedenou podstatnou námietkou sa nevysporiadal súd prvého stupňa ani odvolací súd, ktorý v odôvodnení len konštatoval, že uhrádzanie záväzkov za úpadcu odporkyňou bolo indikátorom skutočnosti, že úpadca má finančné problémy a odporkyňa mala o tejto skutočnosti vedomosť. Posudzovaním námietky, že k ukráteniu veriteľov v dôsledku uhrádzania značných peňažných súm odporkyňou nedošlo sa vôbec nezaoberal.
Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nedáva odpoveď na podstatné námietky odporkyne, týkajúce sa uplatnenej výšky peňažnej náhrady ako aj nenaplnenia kritéria ukrátenia veriteľov pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, v dôsledku čoho bolo porušené právo odporkyne na spravodlivý proces a bola jej odňatá
možnosť konať pred súdom, čo je opodstatneným do volacím dôvodom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
Vo vzťahu k dovolateľom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu procesu privatizácie sporného majetku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), dovolací súd dodáva, že právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd však právnym posúdením veci účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. neodníma. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie a prípadným nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania realizáciu jeho procesného oprávnenia neznemožňuje. V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z § 238 O. s. p.
Vzhľadom na existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. dovolací súd podľa § 243b ods. 2, 3 O. s. p. rozsudok odvolacieho súdu a rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.