4 Obdo 32/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: G. s. r. o.,   so sídlom: V., IČO: X., proti odporcovi: E. a. s., so sídlom: T., IČO: X., zastúpený: H. & P., s. r. o., advokátska kancelária so sídlom: Š., IČO: X., o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 8Cb/158/2010,

na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 26Cob/6/2012-333

zo dňa 1. marca 2012, v časti, ktorou bol zmenený rozsudok Okresného súdu Topoľčany č. k.

8Cb/158/2010-284 zo dňa 14. novembra 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.

26Cob/6/2012-333 zo dňa 1. marca 2012 v napadnutej časti   z r u š u j e   a vec mu  

v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Topoľčany ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 8Cb/158/2010-284  

zo dňa 14. 11. 2011 zamietol návrh navrhovateľa zo dňa 09. 09. 2010, prvostupňovému súdu

doručený dňa 20. 09. 2010, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti uznesenia valného

zhromaždenia odporcu, konaného dňa 17. 06. 2010, prijatého v rámci bodu č. 2 programu

riadneho valného zhromaždenia odporcu, ktorým riadne valné zhromaždenie odporcu volí

predsedu valného zhromaždenia Ing. P. F., zapisovateľa Ing. I. I., overovateľov Ing. P. I.

a Ing. J. R. a osobu poverenú sčítaním hlasov Ing. A. P., ďalej uznesenia prijatého v rámci

bodu č. 3 programu riadneho valného zhromaždenia odporcu, ktorým riadne valné

zhromaždenie odporcu schvaľuje riadnu individuálnu účtovnú závierku za rok 2009 tak, ako

ju predložilo predstavenstvo spoločnosti a schvaľuje návrh predstavenstva na úhradu straty

za rok 2009 nasledovne: položky výplata dividend, prídel do sociálneho fondu, prídel

do štatutárnych a ostatných fondov, úhrada straty minulých období v hodnote 0,-- eur, prevod

za neuhradenú stratu minulých rokov v hodnote -1 156 542,87 eur, ďalej uznesenia prijatého

v rámci bodu č. 4 programu riadneho valného zhromaždenia odporcu, ktorým riadne valné

zhromaždenie odporcu schvaľuje návrh predstavenstva na zmenu Stanov spoločnosti a ich

celkové nové znenie, ako aj uznesenia prijatého v rámci bodu č. 5 programu riadneho valného

zhromaždenia odporcu, ktorým riadne valné zhromaždenie odporcu schvaľuje na výkon

auditu za rok 2010 audítorskú spoločnosť F., spol. s r. o., M.M. Neplatnosti uznesení č. 1 až 4

sa navrhovateľ domáhal na tom základe, že k dátumu konania riadneho valného zhromaždenia

boli členovia predstavenstva zvolení do svojich funkcií na základe rozhodnutia dozornej rady

nasledovne: Ing. I. I., člen predstavenstva k 26. 06. 2002, Ing. P. I., predseda predstavenstva

k 01. 06. 2006, Ing. M. M., člen predstavenstva k 17. 04. 2007.

O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) tak, že odporcovi ako úspešnému účastníkovi konania

priznal plnú náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 626,54

eur, ktorú je navrhovateľ povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu v lehote do troch

od právoplatnosti rozsudku.  

Na základe dokazovania vykonaného výsluchom zástupcov navrhovateľa a odporcu,

predsedu predstavenstva odporcu a oboznámením sa s listinami tvoriacimi obsah súdneho

spisu, prvostupňový súd v skutkových záveroch zhrnutých v odôvodnení svojho rozsudku

poukázal na to, že navrhovateľ sa riadneho valného zhromaždenia odporcu, konaného dňa  

17. 06. 2010 nezúčastnil a ani nepodal protest do zápisnice. Právne svoje rozhodnutie

odôvodnil poukazom na ust. § 131 ods. 1 až 5, § 180 ods. 1 až 5, § 183, § 184 ods. 1 až 8,  

§ 184a ods. 1 písm. a/ až d/, § 185 ods. 1, ods. 2, § 187 ods. 1, § 192 ods. 1, ods. 2, § 194  

ods. 1 a § 201 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“).

Vo vzťahu k otázke aktívnej legitimácie navrhovateľa v konaní z hľadiska naplnenia

ust. § 183 v spojení s § 131 ObchZ, súd prvého stupňa konštatoval, že ku dňu konania

valného zhromaždenia navrhovateľ bol akcionárom odporcu a žalobu podal v zákonnej lehote

podľa § 131 ods. 1 ObchZ.

V ďalšom sa súd v odôvodnení svojho rozsudku venoval spôsobu voľby a odvolávania

členov predstavenstva odporcu tak, ako ich na dozornú radu odporcu delegujú stanovy

odporcu v článku X bod 6 písm. A/, podľa ktorého „dozorná rada volí a odvoláva členov

predstavenstva a určuje predsedu predstavenstva“. Poukázaním na znenie § 194 ods. 1 veta

druhá ObchZ, súd prvého stupňa považoval spôsob, akým dozorná rada volí a odvoláva

členov predstavenstva, za predpoklad platného delegovania tejto pôsobnosti z valného

zhromaždenia na dozornú radu. Poukázal na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vyjadrené v jeho rozhodnutí publikovanom pod R 58/1998, v zmysle ktorých v prípade

delegovanej pôsobnosti voľby a odvolania člena predstavenstva na dozornú radu, ak stanovy

neobsahujú spôsob voľby a odvolania člena predstavenstva, tak sú stanovy v tejto časti  

v rozpore so zákonom a potom platí, že členovia predstavenstva akciovej spoločnosti sú

volení a odvolávaní valným zhromaždením. Dozorná rada je v zmysle § 194 ods. 1 ObchZ

oprávnená voliť a odvoláva členov predstavenstva v súlade s § 187 ods. 1 písm. c/ a § 194

ods. 1 ObchZ, ak to stanovy akciovej spoločnosti určia, vrátane spôsobu voľby a odvolávania

členov predstavenstva. Táto určitosť pozostáva z úpravy toho, kto a akým spôsobom navrhuje

voľbu a odvolanie členov predstavenstva, lebo pravidlá rozhodovania dozornej rady sú

uvedené v § 201 ods. 3 ObchZ. Keďže článok X bod 6 písm. A/ stanov odporcu neurčuje

spôsob voľby a odvolávania predstavenstva dozornou radou, a teda nie sú splnené zákonné

predpoklady delegovania pôsobnosti z valného zhromaždenia na dozornú radu v stanovách

odporcu, ostala pôsobnosť voľby a odvolania členov predstavenstva v zmysle vyššie

uvedeného valnému zhromaždeniu v súlade s § 187 ods. 1 písm. c/ ObchZ. Súd prihliadol  

z úradnej povinnosti ex offo na neplatnosť stanov v tejto časti pre ich rozpor so zákonom

podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a považoval ich v tejto časti za nulitné,

čiže bez právnych účinkov. Súčasne však uviedol, že otázkou platnosti alebo neplatnosti

rozhodnutia dozornej rady o voľbe aktuálnych členov predstavenstva odporcu sa  

za analogického použitia inštitútu neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia zaoberať

nemohol, a to z dôvodu, že zákonom stanovená prekluzívna lehota, týkajúca sa práva

domáhať sa neplatnosti tejto voľby, už uplynula.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, spočívajúcej v tvrdení, že na riadnom valnom

zhromaždení sa zúčastnili tretie osoby, ktoré nemožno považovať za osoby, ktoré sú členmi

predstavenstva a ktorým zákon ukladá v súlade s § 180 ods. 1, ods. 3 ObchZ poskytnúť

akcionárovi na požiadanie na valnom zhromaždení úplné a pravdivé informácie a vysvetlenia,

mal súd za nepochybne preukázané, že navrhovateľ sa konania riadneho valného

zhromaždenia nezúčastnil, nevyužil zákonnú možnosť na podanie úplných a pravdivých

informácii a rovnako nevyužil zákonnú možnosť podať protest do zápisnice súdu. Z výsluchu

predsedu predstavenstva odporcu súdu vyplynulo, že navrhovateľ sa minimálne od roku 2006

valných zhromaždení odporcu nezúčastňuje a tým riadne nevykonáva práva akcionára.

Navrhovateľ tiež namietal náležitosti dokumentu označeného ako riadna individuálna

účtovná závierka za rok 2009 (č. l. 68 - 74) pod bodom 3 uznesenia VZ, v ktorom absentujú

náležitosti § 17 ods. 2 písm. f/, ods. 3 písm. c/ zákona o účtovníctve, a to podpisový záznam

štatutárneho orgánu alebo člena predstavenstva účtovnej jednotky alebo podpisový záznam

fyzickej osoby a podpisový záznam osoby zodpovednej za jej zostavenie a osoby

zodpovednej za vedenie účtovníctva. Súd v tejto súvislosti poukázal na výkaz ziskov a strát  

na č. l. 68 súdneho spisu, z ktorého vyplýva, že účtovná závierka bola riadne podpísaná

zákonom stanovenými osobami, kým poznámky ako súčasť riadnej účtovnej závierky, podpis

štatutárneho orgánu – predstavenstva, neobsahovali a neobsahovali ani podpisy členov

predstavenstva zapísaných v obchodnom registri, ktorých navrhovateľ rozporoval. Uviedol, že

ide o formálny a odstrániteľný nedostatok s tým, že základná náležitosť uvedená v zákone –

poznámky, bola splnená, z dôvodu ktorého absencia tohto nedostatku nemôže mať vplyv  

na neplatnosť dokumentu.

Ďalšie tvrdenia navrhovateľa o tom, že výročná správa za rok 2009 (č. 1. 93 až 108)

nebola výročnou správou a nespĺňa zákonom stanovené náležitosti, súd vyhodnotil  

za nepreukázané. Uviedol, že výročná správa bola overená audítorom dňa 30. 04. 2010  

v súlade s § 20 ods. l zákona o účtovníctve (č. l. 102 - 104) a následne bola predložená

predstavenstvom odporcu na prerokovanie valného zhromaždenia konaného dňa 17. 06. 2010.

Zo zápisnice z konania valného zhromaždenia na č. l. 50 spisu mal súd za zrejmé, že výročná

správa odporcu za rok 2009 bola prerokovaná pred samotným hlasovaním o schválení riadnej

účtovnej závierky. Súd sa nestotožnil s tvrdeniami navrhovateľa o formálnych nedostatkoch  

v rozpore so zákonom o účtovníctve, pretože tieto z predložených listinných dôkazov

nevyplývajú, naopak, predmetné dokumenty základné zákonom vyžadované náležitosti

obsahujú.

Rovnako vo vzťahu k námietkam navrhovateľa voči formálnym náležitostiam

účtovných dokumentov, súd nezistil taký rozpor so zákonom, ktorý by mohol obmedziť právo

navrhovateľa ako akcionára. Konštatoval, že navrhovateľ ako akcionár dlhodobo nevyužíva

svoje právo akcionára tým, že sa nezúčastňuje na riadnom valnom zhromaždení odporcu,

vrátane riadneho valného zhromaždenia konaného dňa 17. 06. 2010, ktorá skutočnosť vyplýva

z predloženej prezenčnej listiny.

Poukazom na § 131 ods. 2 ObchZ súd zdôraznil, že predpokladom vyslovenia

neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia je len také porušenie zákona, spoločenskej

zmluvy alebo stanov, ktoré mohlo obmedziť práva akcionára, ktorý sa určenia neplatnosti

uznesenia valného zhromaždenia domáha.

Na podklade vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že voľbou orgánov

valného zhromaždenia k obmedzeniu žiadnych práv navrhovateľa ako akcionára odporcu

nedošlo. Voľba orgánov valného zhromaždenia je prejavom vôle akcionárov na tomto valnom

zhromaždení, pričom samotnou voľbou týchto orgánov podľa názoru súdu k obmedzeniu

akcionárskych práv navrhovateľa nedošlo. Poukázal na účel ust. § 131 ods.2 ObchZ, ktorým

je obmedzenie dôvodov neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, keď aj v prípade

zistenia porušenia zákona, spoločenskej zmluvy alebo stanov vo vzťahu k rozhodnutiu

valného zhromaždenia, nebude daný dôvod neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia  

v každom prípade, ale len za predpokladu obmedzenia práv aktívne legitimovanej osoby.

V ďalšom súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

2 Obo 112/01 a uviedol, že v danom prípade sa uznesenie o neplatnosti valného zhromaždenia

netýka zmeny stanov upravujúcich voľbu členov predstavenstva a nových členov

predstavenstva a ani spôsobu zvolávania valného zhromaždenia. Uviedol, že na rozdiel  

od právnej úpravy platnej do 31. 12. 2001, od 01. 01. 2002 sa novelou Obchodného zákonníka

č. 500/2001 Z. z. zúžila možnosť akcionára domáhať sa určenia neplatnosti uznesenia valného

zhromaždenia iba na prípady, keď namietané porušenie mohlo obmedziť jeho práva

akcionára. Tento zužujúci výklad bol prijatý z dôvodu právnej istoty odporcu ako obchodnej

spoločnosti pre prípad, keď síce bol porušený zákon pre neúplnosť stanov odporcu, týkajúci

sa voľby členov predstavenstva, avšak v prípade, ak nedôjde k doplneniu stanov odporcu

platí, že členovia predstavenstva sú volení valným zhromaždením. V tejto súvislosti však

dodal, že možnosť namietať túto voľbu už uplynula vzhľadom na uplynutie trojmesačnej

prekluzívnej lehoty na uplatnenie práva týkajúcej sa predmetnej voľby. V závere uvedeného

súd konštatoval, že odporca síce porušil zákon, ale toto porušenie sa netýka ani obsahu

napadnutých uznesení, ani postupu pri zvolávaní valného zhromaždenia, a preto nemôže mať

za následok určenie ich neplatnosti. Súd nakoniec zdôraznil, že predmetom jeho preskúmacej

povinnosti nebola otázka voľby členov predstavenstva, ale akceptoval len tú skutočnosť, že

valné zhromaždenie zvolalo predstavenstvo odporcu zapísané v obchodnom registri  

v trojčlennom zložení v súlade s článkom XI ods. 2 stanov odporcu, a teda, že valné

zhromaždenie bolo zvolané na to zo zákona oprávneným orgánom. Konštatujúc, že porušenie

práv navrhovateľa ako aktívne legitimovanej osoby na podanie žalobného návrhu

v predmetnom konaní nezistil, návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Na odvolanie žalobcu, Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, prejednajúc odvolanie  

v intenciách § 212 ods. 1 O. s. p., na pojednávaní nariadenom podľa § 214 O. s. p., svojím

rozsudkom č. k. 26Cob/6/2012-333 zo dňa 01. 03. 2012, napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že uznesenie riadneho valného zhromaždenia odporcu

konaného dňa 17. 06. 2010, prijaté v rámci bodu č. 3 programu riadneho valného

zhromaždenia odporcu, ktorým: „Riadne valné zhromaždenie spoločnosti E., a. s., so sídlom

T., IČO: X., schvaľuje riadnu individuálnu účtovnú závierku za rok 2009 tak, ako ju

predložilo predstavenstvo spoločnosti a schvaľuje návrh predstavenstva na úhradu straty za

rok 2009 takto:

Položka hodnota €

Výplata dividend 0

Prídel do sociálneho fondu 0

Prídel do štatutárneho a ostatných fondov 0

Úhrada straty minulých období 0

Prevod na neuhradenú stratu min. rokov - 1.156.542,87

Spolu - 1.156.542,87“

je n e p l a t n é,

rovnako je n e p 1 a t n é   aj uznesenie riadneho valného zhromaždenia odporcu

konaného dňa 17. 06. 2010, prijaté v rámci bodu č. 4 programu riadneho valného

zhromaždenia odporcu, ktorým: „Riadne valné zhromaždenie spoločnosti E., a. s., so sídlom

T., IČO: X.X., schvaľuje návrh predstavenstva na zmenu Stanov spoločnosti a ich celkové

nové znenie“, ako aj uznesenie riadneho valného zhromaždenia odporcu konaného dňa 17. 06.

2010 prijaté v rámci bodu č. 5 programu riadneho valného zhromaždenia odporcu, ktorým:

„Riadne valné zhromaždenie spoločnosti E., a. s., so sídlom T., IČO: X., schvaľuje na výkon

auditu za rok 2010 audítorskú spoločnosť F., s. r. o., M. M., č. licencie SKAU 783“.

V zostávajúcej časti odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na vyjadrenie právneho

zástupcu navrhovateľa na pojednávaní pred odvolacím súdom, ktorý zotrvajúc na obsahu

podaného odvolania zdôraznil, že odporca nemá platne kreované predstavenstvo a jeho valné

zhromaždenia sú zvolávané neoprávnenými osobami. Tieto na valnom zhromaždení

predkladajú listiny, ktoré nie sú oprávnené podpisovať. Porušenie svojich akcionárskych práv

vidí navrhovateľ v tom, že má právo zúčastňovať sa riadne zvolaných valných zhromaždení,

na ktorých by boli predkladané listiny riadne zvolenými členmi predstavenstva. Na valných

zhromaždeniach má tiež právo od členov predstavenstva žiadať k predloženým dokumentom

informácie, na základe ktorých by sa mohol rozhodnúť, ako bude na valnom zhromaždení

hlasovať. Rozhodnutie dozornej rady o voľbe členov predstavenstva považuje navrhovateľ  

za nulitné bez toho, aby sa akcionár musel jeho neplatnosti dovolávať.

Právny zástupca odporcu na pojednávaní pred odvolacím súdom poukázal  

na skutočnosť, že navrhovateľ zasadnutia valných zhromaždení odporcu ignoruje, pričom  

od kompetentných nepožaduje informácie o spoločnosti, preto mu nie je známe, aké jeho

práva by mali byť ohrozené alebo porušené.

Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorý po právnej

stránke správne vyhodnotil, že delegácia kompetencie valného zhromaždenia týkajúca sa

voľby a odvolávania členov predstavenstva je v stanovách odporcu ošetrená neplatne.

Poukázal na ust. § 194 ods. 1 ObchZ, z ktorého vyplýva, že delegovanie uvedenej

kompetencie z valného zhromaždenia na dozornú radu je možné výlučne v prípade, ak

stanovy určia aj spôsob voľby a odvolávania členov predstavenstva dozornou radou. Stanovy

v zmysle citovaného ustanovenia zreteľne stanovujú požiadavku, aby stanovy výslovne

určovali spôsob voľby a odvolávania členov predstavenstva akciovej spoločnosti, na základe

čoho prijal záver, že uvedenú delegovanú kompetenciu dozornej rady nie je možné procesne

realizovať len na základe všeobecnej úpravy pravidiel rozhodovania dozornej rady

vyplývajúcej zo zákona (§ 201 ods. 3 ObchZ). Zdôraznil, že pod spôsobom voľby

a odvolávania členov predstavenstva je potrebné rozumieť výslovné určenie, kto a akým

spôsobom navrhuje voľbu alebo odvolanie členov predstavenstva. Ak stanovy takéto určenie

spôsobu voľby členov predstavenstva dozornou radou explicitne neupravujú, sú v časti

delegovania neplatné. Poukázaním na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod R 58/1998,

odvolací súd uviedol, že právomoc voľby a odvolávania členov predstavenstva zostáva  

na valnom zhromaždení. Odvolací súd ďalej poukázal na neplatnosť stanov odporcu v časti

článku X bod 6 písm. A/, a to vzhľadom na to, že tieto v žiadnom zo svojich ustanovení

spôsob voľby a odvolávania členov predstavenstva výslovne neurčujú. Uviedol, že

delegovanie uvedenej kompetencie predmetným článkom na dozornú radu bez súčasného

určenia pravidiel voľby a odvolávania členov predstavenstva, je v rozpore s kogentným

ustanovením § 194 ods. 1 ObchZ, z dôvodu ktorého je v zmysle § 39 OZ pre rozpor  

so zákonom absolútne neplatné. Pokiaľ dozorná rada odporcu za takejto situácie zvolila  

do funkcie členov predstavenstva Mgr. I. I., Ing. P. I. a Ing. M. M., ide o rozhodnutie bez

akýchkoľvek právnych účinkov, a to vzhľadom k tomu, že dozorná rada odporcu tak rozhodla

nad rámec svojej kompetencie zverenej zákonom alebo stanovami. Pokiaľ menovaní členovia

predstavenstva, zapísaní v obchodnom registri,   do svojej funkcie neboli zvolení valným

zhromaždením, potom tieto osoby nezastávali funkcie členov predstavenstva a neboli preto

ani oprávnené zvolať valné zhromaždenie odporcu konané dňa 17. 06. 2010. Keďže

predmetné valné zhromaždenie bolo zvolané osobami nevykonávajúcimi funkciu členov

predstavenstva, zvolanie valného zhromaždenia uvedenými osobami prebehlo v rozpore s ust.

§ 194 ods. 2 ObchZ a valné zhromaždenie sa konalo v rozpore s ust. § 184 ods. 2 ObchZ.

Z dôvodu, že súd prvého stupňa pri posudzovaní legálnosti konania predmetného valného

zhromaždenia dospel k opačnému záveru, mal odvolací súd za to, že tento právny záver

prvostupňového súdu je nesprávny. Odvolací súd poukázal na to, že v zmysle § 180 ods. 3

prvej vety ObchZ, predstavenstvo je povinné každému akcionárovi poskytnúť na požiadanie

na valnom zhromaždení úplné a pravdivé informácie a vysvetlenia, ktoré súvisia s predmetom

rokovania valného zhromaždenia. Poukázal tiež na to, že predmetné ustanovenie je zahrnuté

v druhej časti, hlava I, diel V, oddiel 3 zákonnej úpravy práv akcionára obsiahnutej

v Obchodnom zákonníku a vyplýva z neho povinnosť členov predstavenstva zúčastniť sa

valného zhromaždenia, aby uvedené právo akcionára bolo realizovateľné. V prejednávanom

prípade sa však zasadnutia zvolaného valného zhromaždenia nezúčastnil žiaden legitímne

zvolený člen predstavenstva, pretože odporca takýchto členov z vyššie uvedených dôvodov

ani nemá.

Odvolací súd v ďalšom poukázal na základné práva každého akcionára, vyplývajúce

z § 180 ods. 1 ObchZ, medzi ktoré nesporne patrí jeho právo zúčastniť sa na valnom

zhromaždení. Musí sa ale jednať o valné zhromaždenie zvolané zákonným spôsobom. Valné

zhromaždenie však v predmetnom prípade v rozpore s § 184 ods. 2 ObchZ nebolo zvolané

predstavenstvom odporcu, v dôsledku čoho bolo uvedené akcionárske právo navrhovateľa

porušené. Ide o skutočnosť, ktorá v zmysle § 183 v spojení s § 131 ods. 2 ObchZ legitimovala

navrhovateľa na podanie predmetnej žaloby, keďže porušenie zákona pri zvolávaní valného

zhromaždenia na to neoprávnenými osobami malo za následok priame porušenie práva

akcionára zúčastniť sa riadneho valného zhromaždenia.

Vo vzťahu k procesu schvaľovania riadnej individuálnej účtovnej závierky, ktoré bolo

tiež predmetom napádaného rozhodnutia valného zhromaždenia, odvolací súd uviedol, že toto

malo podľa § 192 ods. 1 ObchZ predložiť valnému zhromaždeniu predstavenstvo, keďže však

odporca riadne zvolené predstavenstvo nemá, nemožno ani riadnu individuálnu účtovnú

závierku považovať za predloženú na to oprávneným orgánom odporcu.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd prvostupňový rozsudok zmenil tak, že

návrhu navrhovateľa vyhovel s výnimkou tej jej časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal aj

určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia odporcu, ktorým boli zvolené orgány

valného zhromaždenia. V tejto časti odvolací súd považoval závery súdu prvého stupňa, ktoré

ho viedli k zamietnutiu žaloby, za správne a v plnom rozsahu na ne poukázal.  

O náhrade trov konania prvostupňového i odvolacieho súdu rozhodol odvolací súd

podľa § 224 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 142 ods. 3 O. s. p. a navrhovateľovi, ktorý bol

v konaní úspešný v rozhodujúcej časti, priznal náhradu trov v celkovej sume 1 018,18 eur

(pozostávajúce z trov právneho zastúpenia 819,18 eur a iných trov 199,-- eur).  

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 24. 05. 2012.  

Proti tomuto rozsudku v časti, ktorou bol zmenený rozsudok Okresného súdu

Topoľčany č. k. 8Cb/158/2010-284 zo dňa 14. 11. 2011 a súvisiacej časti, týkajúcej sa trov

konania, podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie odporca (č. 1. 364 - 373),

argumentujúc tým, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súčasne že

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ O. s. p.).

Dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, že pri svojom rozhodovaní prihliadol  

na skutočnosti, ktoré neboli navrhovateľom tvrdené pred súdom prvého stupňa. Namietol

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, majúc za to, že odvolací súd v ňom náležite

nezdôvodnil, v čom vidí neprípustnosť článku V odsek 12 stanov odporcu, upravujúceho

zvolanie dozornej rady akcionárom, resp. v čom podľa jeho názoru spočíva nedostatočnosť

tejto úpravy a kde vidí nemožnosť akcionára iniciovať zvolanie dozornej rady a dať návrh  

na voľbu a odvolanie predstavenstva. Dovolateľ má za to, že ak podľa stanov môže akcionár,

ktorý má požadovaný počet akcií, zvolať dozornú radu a navrhnúť jej program, potom môže

navrhnúť aj voľbu a odvolanie členov predstavenstva, rovnako ako môžu akcionári podľa  

§ 181 ods. 1 ObchZ požiadať o zvolanie valného zhromaždenia a navrhnúť jeho program.

Odvolaciemu súdu tiež vytkol, že sa vôbec nevysporiadal s tým, prečo v prípade valného

zhromaždenia všeobecná úprava práva akcionára žiadať o jeho zvolanie a podávať návrhy

stačí, ale v prípade dozornej rady takáto úprava nepostačuje. Tvrdí, že   vyslovenie záverov  

o nesplnení požiadavky zákona v zmysle § 194 ods. 1 ObchZ by bolo opodstatnené vtedy, ak

by stanovy ustanovenia o možnosti akcionára zvolať zasadnutie dozornej rady neobsahovali

vôbec, čo však nie je prejednávaný prípad.

Dovolateľ odvolaciemu súdu ďalej vytkol, že vykladal zákon v rozpore  

so všeobecnými pravidlami výkladu definovanými právnou teóriou, ako aj s Ústavným súdom

Slovenskej republiky. Poukázal na jeho nález sp. zn. III. ÚS 341/07 z 01. 07. 2008

a vo vzťahu k ust. § 194 ods. 1 ObchZ vyslovil názor o arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu, pretože súd v ňom odporcovi ukladá povinnosť, aby v stanovách definoval konkrétne

pravidlo, hoci táto povinnosť mu zo žiadneho normatívneho právneho aktu nevyplýva. Takýto

postup je aj porušením princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva, pretože pokiaľ súd

svojím rozsudkom vytvára normu, nie je možné žiadať od odporcu ako subjektu práva, aby

takýto názor súdu predvídal a konal v konformite s ním. Dovolateľ ďalej vyslovil názor, že

zákonodarca nemal záujem zaviesť do stanov spoločností, ktorých predstavenstvo volí

a odvoláva dozorná rada, osobitnú úpravu procesu zvolávania a rozhodovania dozornej rady  

v prípadoch voľby a odvolania členov predstavenstva dozornou radou popri všeobecnej

úprave zvolania a rozhodovania dozornej rady v iných otázkach. Ak by to tak bolo,

zákonodarca by takúto osobitnú úpravu zaviedol sám v Obchodnom zákonníku aj v prípade,

ak predstavenstvo volí a odvoláva valné zhromaždenie. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (sp. zn. Obdo V 23/97 zo dňa 20. 02. 1998), ktoré odvolací súd  

vo svojom rozhodnutí cituje, dovolateľ namietol, že toto vychádza z odlišného skutkového

stavu.

Vo vzťahu k odvolacím súdom uvádzanému dôvodu čiastočnej neplatnosti stanov

odporcu pre rozpor so zákonom, spočívajúcemu v tom, že stanovy odporcu neobsahujú

úpravu spôsobu voľby a odvolávania členov predstavenstva dozornou radou, dovolateľ

vyslovil názor, že spôsob voľby a odvolania členov predstavenstva dozornou radou, vrátane

určenia, kto a akým spôsobom navrhuje voľbu alebo odvolanie členov predstavenstva, je

možné zistiť výkladom všeobecných ustanovení stanov, týkajúcich sa fungovania dozornej

rady odporcu v spojení s článkom V odsek 11 (v čase rozhodovania súdu odsek 12) stanov

odporcu. Z predložených stavov odporcu má za zrejmé, že tieto upravujú, kto (akcionári

s 10%-ným podielom na základnom imaní spoločnosti) a akým spôsobom navrhuje voľbu

a odvolanie členov predstavenstva (písomnou žiadosťou doručenou na adresu spoločnosti,

ktorá musí obsahovať program, ktorý má dozorná rada prerokovať, t. j. napr. návrh zmien

v obsadení predstavenstva), pričom zachovávajú právo akcionárov navrhovať voľbu

a odvolanie členov predstavenstva dozornou radou. S poukazom na uvedené má dovolateľ

za to, že stanovy odporcu úpravu spôsobu voľby a odvolania členov predstavenstva dozornou

radou obsahujú, a preto v časti delegácie kompetencie kreovania predstavenstva na dozornú

radu nie sú v rozpore so zákonom, a teda sú platné.

V ďalšom dovolateľ poukázal na to, že rozhodnutia dozornej rady, ktorými boli

zvolení jednotliví členovia predstavenstva odporcu, neboli relevantným spôsobom a včas

napadnuté, pretože ak dozorná rada v rámci delegovanej kompetencie zvolila predsedu

predstavenstva ešte v roku 2006, bolo možné takúto voľbu pre tvrdený rozpor so stanovami,

resp. so zákonom napadnúť v lehote 3 mesiacov od predmetnej voľby (resp. odo dňa, keď sa

navrhovateľ o nej mohol dozvedieť, t. j. odo dňa zápisu do obchodného registra). Po uplynutí

uvedenej lehoty nie je možné rozhodnutia dozornej rady, ktorými boli zvolení jednotliví

členovia predstavenstva, napádať, a teda je potrebné považovať ich za platné. Vzhľadom  

na uvedené dovolateľ považuje za nesprávny záver odvolacieho súdu o tom, že osoby takto

zvolené za členov predstavenstva, funkcie členov predstavenstva nezastávali, a preto neboli

oprávnené ani zvolať valné zhromaždenie odporcu zo dňa 17. 06. 2010.

Dovolateľ tiež poukazuje na to, že predmetom uznesenia valného zhromaždenia,

určenie neplatnosti ktorého bolo predmetom konania, nebola voľba členov predstavenstva,

preto posudzovaním platnosti voľby členov predstavenstva dozornou radou po uplynutí lehoty

na napadnutie samotnej voľby, by dochádzalo k obchádzaniu zákona a zároveň by bola

spochybňovaná právna istota v spoločnosti.

Poukázaním na znenie § - u 131 ods. 2 ObchZ dovolateľ namietol, že zo žaloby,  

z prednesov navrhovateľa, ani ním navrhnutých dôkazov pred súdom prvého stupňa nie je

zrejmé, v čom konkrétne mohli byť napádanými uzneseniami ohrozené práva navrhovateľa

ako akcionára. Má za to, že navrhovateľ len všeobecne tvrdil, že boli dotknuté jeho práva

akcionára, avšak bez bližšej špecifikácie a vecnej súvislosti s napádanými uzneseniami

valného zhromaždenia a bez toho, že by preukázal čo i len potenciálne obmedzenie jeho

akcionárskych práv. Vyslovil názor, že pokiaľ si odvolací súd osvojil skutočnosti tvrdené

navrhovateľom v odvolacom konaní, bez toho, aby tieto boli tvrdené v konaní pred súdom

prvého stupňa, zaťažil tým konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci, nakoľko na uvedené skutočnosti nemal odvolací súd s poukazom na § 120 ods. 4  

O. s. p. prihliadať.

Dovolateľ v ďalšom poukázal na skutočnosť, že odvolací súd vyhlásil za neplatné

uznesenia riadneho valného zhromaždenia odporcu konaného dňa 17. 06. 2010 prijaté v rámci

bodu 3, 4 a 5 programu, kým uznesenie prijaté v rámci bodu 2 programu ponechal v platnosti.

Poukázal tiež na to, že za všeobecný dôvod neplatnosti všetkých uznesení súd označil to, že

valné zhromaždenie nebolo zvolané osobami riadne zvolenými za členov predstavenstva.

Odvolací súd však okrem rozhodnutia o schválení účtovnej závierky (bod 3 programu),  

vo vzťahu k ostatným uzneseniam, ktoré tiež určil za neplatné (bod 4 a 5 programu)

v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, v čom malo spočívať ohrozenie akcionárskych

práv navrhovateľa pre ich rozpor so zákonom alebo stanovami. Vzhľadom na uvedené

dovolateľ považuje rozhodnutie odvolacieho súdu v tomto smere za zmätočné, pretože ak

uznesenia prijaté pod bodom 4 a 5 programu boli neplatné len pre vady zvolania riadneho

valného zhromaždenia, malo byť za neplatné určené aj uznesenie prijaté pod bodom 2

programu riadneho valného zhromaždenia, ktorého sa predmetný dôvod týkal rovnako. Pokiaľ

však toto uznesenie bolo ponechané v platnosti, mal súd podľa názoru dovolateľa uviesť,  

v čom malo spočívať potenciálne ohrozenie práv navrhovateľa v dôsledku uznesení prijatých

pod bodmi 4 a 5 programu riadneho valného zhromaždenia.

Dovolateľ odvolaciemu súdu ďalej vytkol, že svoje rozhodnutie odôvodnil čisto

formálnymi dôvodmi a vôbec sa nezaoberal jeho opakovane vznesenou námietkou

(prezentovanou vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 18. 01. 2012, ako aj  

na pojednávaní konanom dňa 01. 03. 2012), a to, že odporca je jedným z najväčších

zamestnávateľov v regióne s dlhodobou tradíciou, zamestnáva viac ako 230 ľudí

a dennodenne vstupuje do rôznych právnych vzťahov. Opakovane vyslovil názor, že stanovy

odporcu, rozhodnutia dozornej rady pri voľbe členov predstavenstva odporcu, zvolanie

a samotný priebeh valného zhromaždenia, konaného dňa 15. 06. 2010 (správne malo znieť  

„17. 06. 2010), netrpia žiadnou takou vadou, ktorá by mala za následok ich rozpor

so zákonom, alebo hoci len potenciálne ohrozenie práv navrhovateľa ako 0,458%-ného

akcionára. Nie je preto dôvodné ani spravodlivé, aby odporca bol vystavený právnej neistote

reálne ohrozujúcej jeho činnosť a zamestnanie vyše dvesto ľudí z dôvodu, že navrhovateľ ako

0,458%-ný akcionár bude podávať žaloby o určenie neplatnosti uznesení valných

zhromaždení, prijatých niekoľko rokov spätne bez toho, aby tieto boli v rozpore so zákonom

či stanovami, alebo mohli akýmkoľvek spôsobom obmedziť navrhovateľa na právach

akcionára. Dovolateľ má za to, že ak sa počas trvania existencie obchodnej spoločnosti

vyskytnú nepodstatné porušenia zákona, nie je celospoločenským záujmom ani úmyslom

zákonodarcu takéto obchodné spoločnosti vystavovať neprimeranej právnej neistote

a ohrozovať tým ich činnosť či existenciu a zároveň zamestnanosť v regióne. Tvrdí, že

odvolací súd svojím rozhodnutím bez opodstatneného dôvodu postavil ochranu práv drobného

akcionára, ktoré neboli ani len potenciálne ohrozené, nad vôľu vyše 70%-nej väčšiny

akcionárov, bez toho, aby zvážil, či porušenie zákona (ak sa aj vôbec v danom prípade

vyskytlo) dosiahlo takú intenzitu a vytvorilo takú nerovnováhu práv akcionárov odporcu

a ohrozilo práva navrhovateľa, že bolo nevyhnutné vysloviť neplatnosť napádaných uznesení

valného zhromaždenia odporcu.

Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení odporca dovolaciemu súdu navrhol,

aby rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

resp. aby rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne.

Navrhovateľ sa k dovolaniu odporcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený

advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

z dôvodov taxatívne vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v § 238

O. s. p. V prejednávanej veci je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v napadnutej

časti prípustné podľa § 238 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého dovolanie je tiež prípustné proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Ako vyplýva z obsahu dovolania, odporca namieta existenciu dovolacieho dôvodu

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., v zmysle ktorého dovolanie možno odôvodniť tým, že

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako

aj podľa písm. c/, teda že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Súčasne namietol nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa svojím žalobným návrhom,

prvostupňovému súdu doručeným dňa 20. 09. 2010, domáhal určenia neplatnosti uznesení

riadneho valného zhromaždenia odporcu konaného dňa 17. 06. 2010, ktoré boli prijaté

v rámci bodu č. 2, 3, 4 a 5 programu riadneho valného zhromaždenia odporcu, a to z dôvodu,

že predmetné uznesenia boli prijaté na valnom zhromaždení zvolanom osobami, ktoré na to

nemali oprávnenie. Súd prvého stupňa návrh zamietol dôvodiac, že nezistil porušenie práv

navrhovateľa ako aktívne legitimovanej osoby na podanie žalobného návrhu. V tejto

súvislosti súd síce konštatoval, že pre neúplnosť stanov odporcu v časti voľby členov

predstavenstva bol porušený zákon, avšak k obmedzeniu žiadnych práv navrhovateľa ako

akcionára odporcu (ako predpokladu na vyslovenie neplatnosti uznesenia valného

zhromaždenia podľa § 131 ods. 2 ObchZ), nedošlo. Následne, na odvolanie navrhovateľa,

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že uznesenia riadneho valného

zhromaždenia odporcu konaného dňa 17. 06. 2010, ktoré boli prijaté v rámci bodu č. 3, 4 a 5

programu riadneho valného zhromaždenia, sú neplatné, vo zvyšku napadnutý rozsudok

potvrdil.

Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v dotknutej časti s poukazom  

na nelegálnosť konania predmetného valného zhromaždenia, pretože ho zvolali osoby, ktoré

boli do funkcie členov predstavenstva zvolené dozornou radou v rozpore so zákonom.  

Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania pred odvolacím súdom zo dňa 01. 03. 2012

(č. l. 324 - 328), odvolací súd po podaní správy o doterajšom priebehu konania a oboznámení

listinných dôkazov, nachádzajúcich sa v súdnom spise, pristúpil k výsluchu právnych

zástupcov navrhovateľa a odporcu. Z obsahu ich prednesov, ani obsahu celej zápisnice však

nemožno dospieť k záveru, že na pojednávaní bol vykonaný taký dôkaz, týkajúci sa splnenia

podmienok pre určenie neplatnosti dotknutých uznesení valného zhromaždenia odporcu,

konaného dňa 17. 06. 2010, ktorým je preukázané obmedzenie práv navrhovateľa ako

akcionára odporcu.  

Podľa § 131 ods. 1 ObchZ, každý spoločník, konateľ, likvidátor, správca konkurznej

podstaty, vyrovnávací správca alebo člen dozornej rady môže podať návrh na súd na určenie

neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ak je v rozpore so zákonom, spoločenskou

zmluvou alebo so stanovami. Rovnaké právo má aj bývalý spoločník alebo konateľ, ak sa ho

uznesenie valného zhromaždenia týka. Toto právo však zanikne, ak ho oprávnená osoba

neuplatní do troch mesiacov od prijatia uznesenia valného zhromaždenia, alebo ak valné

zhromaždenie nebolo riadne zvolané, odo dňa, keď sa mohla o uznesení dozvedieť.

Podľa § 131 ods. 2 ObchZ, súd môže na návrh spoločníka určiť neplatnosť uznesenia

valného zhromaždenia, len ak porušenie zákona, spoločenskej zmluvy alebo stanov mohlo

obmedziť práva spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáha.

Zákonnou materiálnou podmienkou úspešnosti žalobného návrhu o určenie neplatnosti

uznesenia valného zhromaždenia v zmysle vyššie citovaného § 131 ods. 1 ObchZ je

preukázanie, že rozhodnutie, resp. rozhodnutia, prijaté na valnom zhromaždení odporcu,

mohli spôsobiť obmedzenie práv navrhovateľa ako akcionára odporcu. Nestačí preto

existencia formálnej, t. j. procedurálnej vady, konštatovanej odvolacím súdom v jeho

odôvodnení, ale je nutné, aby pre vyslovenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia bola

splnená podmienka spočívajúca v obmedzení práv navrhovateľa.

Priebeh odvolacieho konania upravuje Občiansky súdny poriadok v ust. § 211 a nasl.  

s tým, že podanie správy o priebehu doterajšieho konania a oboznámenie s dokazovaním,

vykonaným súdom prvého stupňa, za doplnenie alebo zopakovanie dokazovania považovať

nemožno, pretože ide o povinnosť, ktorá odvolaciemu súdu vyplýva z § 215 O. s. p. Ak má

odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213

ods. 3 O s. p.). Za dôkaz však nemožno považovať ani vyjadrenia zástupcov účastníkov, ktorí

sa síce vyjadrili k písomnému odvolaniu (zástupca navrhovateľa), resp. k písomnému

vyjadreniu k odvolaniu (zástupca odporcu), ich účelom je však len vysvetlenie skutkového

stavu veci. Prípadne odvolací súd môže doplniť dokazovanie postupom stanoveným v § 213

ods. 4, 5 O. s. p.  

K záveru o neplatnosti uznesení valného zhromaždenia odporcu odvolací súd dospel

bez toho, aby skúmal, ktoré konkrétne práva navrhovateľa ako minoritného akcionára mali

byť ohrozené, resp. porušené a či sa tak stalo v súvislosti s napádanými uzneseniami.

Navrhovateľ v doterajšom konaní totiž namietol obmedzenie jeho akcionárskych práv len  

vo všeobecnej rovine bez bližšej konkretizácie. Odvolací súd v tomto smere skutočne

nevykonal žiadne dokazovanie a je preto potrebné súhlasiť s dovolateľom, že z doteraz

vykonaného dokazovania nie je zrejmé, v čom konkrétne mali byť napádanými uzneseniami

navrhovateľove práva ohrozené.

V danom prípade teda odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa  

§ 220 O. s. p. bez toho, aby vykonal dokazovanie spôsobom uvedeným v § 120 a nasl.  

O. s. p. a dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p., preto je konanie pred ním

postihnuté inou vadou konania v zmysle § 241 ods. 1 písm. b/ O. s. p., ktorá má za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. K tejto vade konania je dovolací súd povinný vždy

prihliadnuť, a to aj v prípade, ak by nebola výslovne uplatnená (§ 242 ods. 1 O. s. p.).  

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd podľa § 243b ods. 2 veta prvá

O. s. p., § 243b ods. 4 veta za bodkočiarkou O. s. p., dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní, v ktorom je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho

súdu (§ 243d ods. 1 veta druhá O. s. p.), bude vecou odvolacieho súdu, aby o odvolaní

navrhovateľa po doplnení dokazovania opätovne rozhodol, svoje rozhodnutie náležite

odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. a súčasne rozhodol aj o trovách

pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.  

V Bratislave 30. decembra 2013

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová