Najvyšší súd  

4 Obdo 27/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: E. K., s. r. o., S., IČO: X., zastúpený advokátom JUDr. Ľ. H., V., proti žalovanému: S. R., a. s., T., IČO: X., zastúpený

advokátom JUDr. M. L., M. o zaplatenie 16 043,80 eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3Cb 1/2011, na dovolanie žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline z 21. marca 2012, č. k. 13Cob 355/2011-310, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie   o d m i e t a.

  Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy

dovolacieho konania vo výške 393,56 eur.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Ružomberok rozsudkom z 29. 06. 2011, č. k. 3Cb 1/2011-213 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16 043,80 eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 9% ročne zo sumy 16 043,80 eur od 22. 09. 2010 do zaplatenia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že predmetom konania je nárok na zaplatenie

zmluvnej pokuty podľa článku XII bod 12.2 rámcovej zmluvy o dodávke dreva č. 16242/2004

zo dňa 16. 09. 2004, uzatvorenej medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako

kupujúcim. Predmetom tejto zmluvy boli pravidelné štvrťročné dodávky listnatého

vlákninového dreva v kvalite podľa technicko-preberacích podmienok kupujúceho. Súčasťou

rámcovej zmluvy bola v zmysle článku XII aj penalizácia. V uvedenom článku sú dohodnuté

tri druhy penalizácií, a to v bode 12.1 za nesplnenie dodávok predmetu zmluvy, v bode 12.2 za neodobratie predmetu zmluvy a v bode 12.3 za omeškanie úhrady. Súd konštatoval, že

z názvu bodu 12.2 (penalizácia za neodobratie predmetu zmluvy), ako aj z jeho obsahu (ak

kupujúci neodoberie predmetu zmluvy alebo jeho časť, má predávajúci právo uplatniť si náhradu takto spôsobenej škody vo výške 5% z hodnoty neodobraného dreva) vyplýva, že

zmluvné strany dojednali majetkovú sankciu za porušenie konkrétnej povinnosti, hoci nie je

použitý pojem zmluvná pokuta, na rozdiel od ustanovenia 12.1, kde takýto pojem použitý je,

v súvislosti s penalizáciou za nesplnenie dodávok predmetu zmluvy. Z hľadiska náležitosti

prejavu vôle súd bol toho názoru, že dojednanie podľa bodu 12.2 zmluvy je určitým

a zrozumiteľným právnym úkonom, a to dohodou o zmluvnej pokute. Prihliadol pritom aj

na skutočnosť, že predmetom obchodno-záväzkového vzťahu boli dodávky dreva zo strany

žalobcu žalovanému ako dcérskej spoločnosti M. S., a. s., R., ktorá zabezpečuje nákup

drevnej hmoty pre spoločnosť M. S., a. s. Bolo povinnosťou žalobcu dodať drevo žalovanému

pre potreby výroby spoločnosti M. S., a. s. a na druhej strane povinnosťou žalovaného bolo

toto drevo odobrať. Povinnosti zmluvných strán, ako aj sankcie za nesplnenie zmluvných

povinností boli dojednané vyvážene a v rámci zmluvy prebiehali jednotlivé štvrťročné

objednávky ako čiastkové kúpne zmluvy. Súd sa v konaní zameral na skúmanie, či žalovaný

ako kupujúci porušil zmluvnú povinnosť odobrať predmet zmluvy v období od 01. 07. 2009

do 30. 09. 2009, v nadväznosti na námietku žalovaného, týkajúcu sa jednostranného

odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného listom z 23. 07. 2009. Zdôraznil, že uvedeným

listom žalovaný nevypovedal zmluvu v zmysle článku XVI bod 16. 1 zmluvy, uvedenú

skutočnosť žalovaný ani netvrdil. Odstúpenie od zmluvy posúdil podľa § 345 ods. 1

Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že žalovaný listom z 23. 07. 2009 prejavil vôľu

odstúpiť od zmluvy podľa ustanovenia § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď ako dôvod

uviedol pozmeňovanie dokladov a manipuláciu s jednotlivými drevinami dodávaného dreva.

V liste z 10. 11. 2009   len potvrdil skutočnosť odstúpenia od zmluvy. Súd s poukazom

na ustanovenie § 420 ods. 1, § 422 Obchodného zákonníka uviedol, že 27. 05. 2009 bolo

telefonicky anonymne oznámené na linku hotline spoločnosti M. S., a. s., že dochádza

k machináciám s drevom. Vzhľadom k uvedenému dôkazu konštatoval, že relevantné

informácie, týkajúce sa tvrdeného porušovania zmluvy zo strany žalobcu pri dodávkach

tovaru, boli známe žalovanému už koncom mája 2009, resp. v priebehu mesiaca jún 2009.

I napriek tomuto zisteniu zo strany žalovaného nedošlo k uplatneniu práv zo zodpovednosti

za vady a žalovaný nezvážil skončenie zmluvného vzťahu so žalobcom. Naopak 29. 06. 2009

bola daná zo strany žalovaného žalobcovi objednávka na tretí kvartál r. 2009. K odstúpeniu

od zmluvy zo strany žalovaného došlo až listom z 23. 07. 2009. S poukazom na ustanovenie

§ 345 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri pochybnostiach sa predpokladá, že

porušenie zmluvy nie je podstatné. Podľa názoru súdu nebolo možné s určitosťou uviesť, že by žalobca v čase uzavretia zmluvy vedel alebo mohol rozumne predvídať, s prihliadnutím

na účel zmluvy, že žalovaný nebude mať záujem na plnení povinností z tejto zmluvy

v prípade, že by zo strany žalobcu došlo k dodaniu iného druhu dreva. Napriek tomu, že bol

dodaný iný druh dreva, nebol vrátený žalobcovi, dokonca si žalovaný neuplatnil svoje právo

zo zodpovednosti za vady vôbec. Súd dospel k záveru, že žalovaný pre prípad ustanovený

v § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka nesplnil podmienky pre takéto odstúpenie od zmluvy.

Za tohto stavu potom za uplatňované obdobie od 01. 07. 2009 do 30. 09. 2009 zmluvný vzťah

medzi účastníkmi konania na základe rámcovej zmluvy o dodávke dreva trval. Zmluvná

povinnosť, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou, bola porušená, keďže žalovaný

neodoberal časť dreva podľa objednávky na tretí štvrťrok 2009 a nárok žalobcu na zaplatenie

zmluvnej pokuty podľa čl. XII., bod 12.2 je dôvodný. Čo sa týka výšky zmluvnej pokuty,

resp. jej primeranosti, súd nezistil, že by zmluvná pokuta, dohodnutá zmluvnými stranami,

bola neprimerane vysoká, žalovaný námietku neprimerane vysokej zmluvnej pokuty ani

nevzniesol, preto sa stotožnil s vyčíslením zmluvnej pokuty vo výške 16 043,80 eur a žalobe

vyhovel. Žalobcovi priznal podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka 9% úrok z omeškania

ročne zo sumy 16 043,80 eur od 22. 09. 2010 do zaplatenia, keďže žalovaný sa dostal

so splnením svojho peňažného záväzku uhradiť žalobcovi uplatnenú zmluvnú pokutu

do omeškania. K námietke žalovaného, týkajúcej sa poctivosti obchodného styku

a v nadväznosti na to nepriznania ochrany uplatňovanému právu žalobcu v tomto konaní

s poukazom na prebiehajúce trestné konanie súd prvého stupňa uviedol, že účastníkmi tohto

občianskeho súdneho konania sú právnické osoby, obchodné spoločnosti, na rozdiel

od trestného konania, kde sa skúma trestná zodpovednosť fyzických osôb, pričom

v predmetnom trestnom konaní ako poškodený žalovaný vôbec nevystupuje. V tomto konaní

o zaplatenie zmluvnej pokuty súd vychádzal z iných skutkových zistení a posudzoval, či došlo

k porušeniu zmluvnej povinnosti, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje a vykonal dokazovanie

aj listinnými dôkazmi, založenými v označených trestných spisoch. Nebolo preukázané

tvrdenie žalovaného, že žalobca podstatným spôsobom porušil zmluvnú povinnosť v zmysle

§ 345 ods. 2 Obchodného zákonníka. K otázke zásady poctivého obchodného styku

poznamenal, že jeho podstatou je rešpektovanie všeobecne uznávaných požiadaviek,

vzťahujúcich sa na obchodovanie. V danom prípade, ak žalovaný tvrdil, že žalobca

pozmeňoval doklady a manipuloval s jednotlivými drevinami dodávaného dreva, dospel

k záveru, že ide o zistenie vady tovaru, dodaného žalobcom žalovanému - dodanie iného

druhu tovaru, v čom nevidel rozpor so zásadou poctivého obchodného styku. Zmluva, ako aj právna úprava Obchodného zákonníka obsahuje inštitúty, ktoré možno v prípade

nespokojnosti s plnením zmluvných povinností druhou zmluvnou stranou využiť a chrániť

svoje obchodné záujmy, či realizovať svoje podnikateľské ciele. V tomto prípade u žalobcu

nejde o konanie v rozpore s uvedenou zásadou.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom z 21. 03. 2012, č. k.

13Cob 355/2011-310 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia sa

v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvého stupňa v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p.

a v podrobnostiach na ne odkázal. K zvýrazneniu vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého

stupňa k jednotlivým odvolacím dôvodom uviedol zhodne s názorom prvostupňového súdu,

že nielen recipročným (vzájomným) zabezpečením si plnenia zmluvných povinností postihom

penalizácie, ale aj spôsobom vyjadrenia zmluvnej povinnosti, ktorá má byť penalizáciou

zabezpečená, išlo nepochybne v čl. XII v obidvoch bodoch 12.1 a 12.2 o písomnú dohodu

zmluvnej pokuty tak pre žalobcu, ako aj pre žalovaného. V rámcovej zmluve bola platným

a určitým spôsobom dohodnutá zmluvná pokuta u žalovaného ako kupujúceho. Vzhľadom

k zmyslu a účelu zmluvnej pokuty, ktorá predstavuje paušalizovanú náhradu škody, z titulu

porušenia zmluvného záväzku, bolo nepochybné a určité, že zmluvné strany si v čl. XII bodu

12.2 dohodli zmluvnú pokutu. S poukázaním na ustanovenie § 422 ods. 1 Obchodného

zákonníka zdôraznil, že dodanie iného tovaru, než určuje zmluva (aliud), je zaradené medzi

vady tovaru. Táto zákonná úprava korešponduje aj s Viedenským dohovorom. Nebol preto

relevantný odvolací dôvod v tom smere, že by dodanie iného druhu dreva, ako bol

deklarovaný, malo mať za následok absolútne nesplnenie zmluvy. Pri dodávke dreva sa vždy

jednalo o listnaté drevo. Súd prvého stupňa preto správne skonštatoval, že nesúlad medzi

dodaným drevom a drevom vykázanými žalobcom na súhlasnom dodacom liste bol vadou

tovaru. Doplnil, že právnym následkom dodania iného tovaru, ako určuje zmluva, je, že táto

dodávka sa považuje za vadné plnenie. V prípade vadného plnenia pôvodný zmluvný záväzok

nezaniká, dochádza však ku zmene obsahu tohto záväzku, ktorá zmena bude zodpovedať

nárokom kupujúceho – žalovaného, vzniknutým z vadného plnenia. Bolo preto potrebné

prihliadať aj na ustanovenie § 436 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré ustanovenia upravujú

nároky z vád tovaru. Výsledky dokazovania potvrdili, že žalovaný nepostupoval v zmysle

zodpovednostných nárokov a svojím správaním ani nepreukázal, že dodaním tovaru s vadami

bola porušená rámcová zmluva podstatným spôsobom. K správnemu záveru súdu prvého

stupňa v tomto smere pristupuje aj skutočnosť samotnej dispozície s dodávkami tovaru žalovaným, pretože bolo preukázané, že tovar nebol žalobcovi vrátený, bol spotrebovaný

a vo vzťahu k nemu nebol uplatnený zodpovednostný nárok. Vada dodávky tovaru nebola

zo strany žalovaného namietaná v rovine zodpovednostného nároku bez zbytočného odkladu

po tom, čo žalovaný tieto vady zistil, a preto úkon odstúpenia žalovaného z 23. 07. 2009 nie

je úkonom odstúpenia pre porušenie rámcovej zmluvy podstatným spôsobom a nemohol

vyvolať účinky. Ak nenastali účinky z titulu úkonu odstúpenia žalovaným, tak zmluvný vzťah

medzi žalobcom a žalovaným za obdobie od 01. 07. 2009 do 30. 09. 2009, za ktoré bola

uplatnená zmluvná pokuta, trval. Ak podľa rámcovej zmluvy a objednávky žalovaného

z 29. 06. 2009 na tretí kvartál 2009 došlo k odobratiu tovaru - dreva žalovaným, tak tým táto

zmluvná povinnosť, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou, bola porušená a žalobcov

nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa čl. XII bod 12. 2 rámcovej zmluvy bol skutkovo,

aj právne opodstatnený. Ani zo strany odvolacieho súdu nebolo zistené, že by výkon práva

žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. V danom sporovom konaní bol hodnotený zistený skutkový stav, správanie sa žalobcu,

žalovaného, jednotlivé ich úkony, a preto nenaplnenie zodpovednostného nároku žalovaným

vo vzťahu k žalobcovi sa nemohlo premietnuť ani do aplikácie § 265 Obchodného zákonníka.

Zdôraznil, že v predmetnom súdnom konaní sa riešila zodpovednosť obchodno-záväzková,

nie trestno-právna. Rámcovou zmluvou bola daná rovnováha pre účastníkov zmluvného

vzťahu, a to tak pre žalobcu, ako aj pre žalovaného pri úprave a výkone zmluvných práv

a povinností. Nie je možné trestno-právnu zodpovednosť fyzických osôb stotožňovať

s obchodno-záväzkovou, a preto určujúce bolo správanie sa žalobcu a žalovaného s odkazom

k uzavretej rámcovej zmluve a zákonnej úprave ustanovenia § 409 a nasl. Obchodného

zákonníka, ktoré sa týkajú kúpnej zmluvy.

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 27. 03. 2012.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie s poukázaním

na existenciu dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. f/ O. s. p.,

že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ďalej podľa

§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ uviedol, že oba súdy sa absolútne

nedostatočne vysporiadali so všetkými relevantnými skutočnosťami, potrebnými na zákonné a spravodlivé rozhodnutie. Ich rozhodnutia sú nedostatočné a arbitrárne. Má za to, že odvolací

súd nedal odpoveď na viacero rozhodujúcich odvolacích námietok a niektoré sporné

skutočnosti vyložil tak extrémne nezákonne, že de facto poskytol súdnu ochranu

protiprávnemu konaniu zo strany žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že po zistení manipulácie

s dodanou drevnou hmotou a dokladmi v priebehu mesiacov jún a júl 2009 bola činnosť

žalobcu monitorovaná policajnými orgánmi. Posledná zmanipulovaná dodávka bola

policajnými orgánmi zadržaná 21. 07. 2009. Žalovaný následne listom z 23. 07. 2009

(bezodkladne po zadržaní poslednej dodávky) od predmetnej rámcovej zmluvy odstúpil.

Dodal, že oba súdy tento list zhodne posúdili ako úkon odstúpenia od zmluvy. V konaní bolo

taktiež nepochybne zistené, že žalobca ďalšie drevo žalovanému už nedodal a ani neurobil

žiadne úkony, smerujúce k jeho dodaniu. Ďalej namietal, že oba súdy sa zaoberali len otázkou

vadnosti plnenia vo vzťahu k ustanoveniu § 422 ods. 1 veta druhá Obchodného zákonníka,

avšak odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s námietkami žalovaného, že ustanovenie § 345

ods. 1, 2 Obchodného zákonníka umožňuje zmluvnej strane odstúpiť od zmluvy v dôsledku

omeškania dlžníka, znamenajúceho podstatné porušenie jeho zmluvnej povinnosti, t. j. nie

pre vady tovaru. Uviedol, že žalobca sa v zmysle § 365 Obchodného zákonníka dostal

do omeškania, keďže svoj záväzok neplnil riadne a včas. Bez ohľadu na to, či a aké drevo

žalobca dodával, ak takúto dodávku možno považovať za vadnú dodávku, žalobca si svoje

záväzky zo zmluvy neplnil riadne. Súd tiež nedal relevantnú odpoveď na otázku, či žalobca

zodpovedal za riadne vystavenie sprievodných listov - dodacieho (súhlasného) listu, a či

takáto samostatná dodávka so zmanipulovanými dokladmi znamenala podstatné porušenie

zmluvnej povinnosti. Poukázal na skutočnosť, že ihneď po zadržaní poslednej dodávky

(listom z 23. 07. 2009) odstúpil od zmluvy, pričom išlo o odstúpenia bez zbytočného odkladu.

Odvolací súd vôbec nereagoval na námietku, že práve preto, že ak v dvoch rôznych

ustanoveniach, bezprostredne za sebou nasledujúcich, zmluvné strany dohodli v jednom

zmluvnú pokutu (bod 12.1 zmluvy) a v nasledujúcom ustanovení rozlišovali pojem nárok

na náhradu škody (sporné ustanovenie bodu 12.2 zmluvy), tak celkom zreteľne prejavili vôľu

tieto nároky rozlišovať. Súdy otázku konania v rozpore s poctivým obchodným stykom vôbec

neposudzovali z hľadiska závažného porušovania povinností žalobcom v súvislosti

so zamieňaním dodaného druhu drevnej hmoty v dokladoch naň sa vzťahujúcich a v súvislosti

s páchaním trestnej činnosti, keďže pri tomto konaní boli účastní priamo konatelia žalobcu,

ako to bolo zistené v trestnom konaní. Zodpovednosť konateľov žalobcu za takéto konanie má

vplyv na posúdenie zodpovednosti žalobcu posudzovanej v rovine obchodnoprávnej (minimálne v otázke posúdenia konania žalobcu v rozpore s poctivým obchodným stykom).

Vzhľadom na túto okolnosť mal súd prvého stupňa, prípadne odvolací súd, konanie prerušiť

v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Ak konajúce súdy tak neurobili, odňali žalovanému

možnosť konať pred súdom. Navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/

O. s. p. nie je daný, dovolanie je nedôvodné a obsahovo sa zhoduje s podaným odvolaním.

Uviedol, že odvolací súd sa vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného. Navyše

žalovaný v dovolaní uvádza nepravdivé skutočnosti. Tovar, ktorý bol dodaný žalobcom, bol

žalovanému aj zaplatený zo strany jeho zmluvného partnera. Uviedol, že trestnoprávna

zodpovednosť nemôže mať vplyv na porušenie zmluvy zo strany žalobcu. Navrhol, aby

dovolací súd dovolanie žalovaného zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 10a ods. 1 O. s. p.

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.)   zastúpený

advokátom podľa § 241 ods. 1 O. s. p., preskúmal rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia

dovolacieho pojednávania podľa § 243a ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

  Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  V zmysle § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo

rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí

nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom však

vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil. Vzhľadom na uvedené je nepochybné,

že dovolanie žalovaného v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nie je prípustné.

  Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možno napadnúť každé

rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho formu, obsah alebo povahu predmetu

konania. Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/, g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania

z dôvodov uvedených v týchto ustanoveniach preto nie je daná.

  Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

dovolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Žalovaný v dovolaní namietal, že odvolací súd v rozhodnutí nedal relevantnú odpoveď

na jednotlivé odvolacie námietky, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom o tých

rozhodných skutočnostiach, ktoré sú nevyhnutné pre riadne a zákonné rozhodnutie vo veci

samej. Podľa názoru dovolateľa sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s odvolacími

námietkami, týkajúcimi sa omeškania žalobcu s riadnym plnením záväzku žalobcu, čo

predstavuje podstatné porušenie zmluvnej povinnosti a umožňuje odstúpenie od zmluvy

z úplne iných dôvodov, než je odstúpenie pre vady tovaru. Súd nedal ani odpoveď

na relevantnú otázku preukázanej manipulácie s dokladmi vo vzťahu k podstatnému

porušovaniu zmluvy. Súdy sa nedostatočne zaoberali účinkami odstúpenia od zmluvy,

absolútne sa nezaoberali s otázkou, či vôbec došlo k porušeniu povinnosti kupujúceho

odobrať predmet zmluvy a odvolací súd sa nedôvodne vysporiadal aj s obranou žalovaného

v tom smere, že výkon práva žalobcu je v rozpore s poctivým obchodným stykom. Uvedené

dôvody dovolania možno považovať za dôvody týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom

za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený. O vadu,

ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok

priznáva.

Podľa názoru dovolacieho súdu námietka dovolateľa, týkajúca sa nedostatočného

odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je opodstatnená.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď

na všetky právne a skutkové, relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení

§ 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(II ÚS 78/05).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú

vyššie uvedeným požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré dôkazy vykonal, aké skutočnosti

z vykonaných dôkazov zistil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, citoval právne

predpisy ktoré aplikoval na prejednávanú vec. Prijatý záver o dôvodnosti uplatneného nároku

na zaplatenie zmluvnej pokuty vysvetlil logicky, zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu.

Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie

správnosti dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa

nestotožnil s námietkami žalovaného, uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné otázky, súvisiace s predmetom

konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo žalobe vyhovené. Okolnosť, že

táto odpoveď neúspešného žalovaného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa

parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Za odňatie možnosti konať

pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek žalovaného. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Ďalšia námietka dovolateľa, že konanie súdov nižšieho stupňa je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich rozhodnutia spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), sú síce prípustnými

dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je

v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

vecne preskúmať, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O. s. p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jeho dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1

O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Úspešnému žalovanému patrí náhrada trov dovolacieho

konania, zodpovedajúcich účelným trovám právneho zastúpenia advokátom vo výške 393,56

eur. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške

320,34 eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (písomné

vyjadrenie k dovolaniu zo 17. 05. 2012), z paušálnej náhrady hotových výdavkov 7,63 eur

podľa § 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky a z DPH (20%) vo výške 65,59 eur podľa § 18 ods. 3

vyhlášky. Za účelne vynaložené trovy nepovažoval súd odmenu advokáta za ďalší úkon

právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom), z dôvodu, že

právne zastúpenie žalobcu prevzal v konaní pred súdom prvého stupňa a žalobcu zastupoval

aj v konaní pred odvolacím súdom.

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je opravný prostriedok prípustný.

V Bratislave 31. januára 2013

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová