Najvyšší súd
4 Obdo 27/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: E. K., s. r. o., S., IČO: X., zastúpený advokátom JUDr. Ľ. H., V., proti žalovanému: S. R., a. s., T., IČO: X., zastúpený
advokátom JUDr. M. L., M. o zaplatenie 16 043,80 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3Cb 1/2011, na dovolanie žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 21. marca 2012, č. k. 13Cob 355/2011-310, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie o d m i e t a.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy
dovolacieho konania vo výške 393,56 eur.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Ružomberok rozsudkom z 29. 06. 2011, č. k. 3Cb 1/2011-213 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16 043,80 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 16 043,80 eur od 22. 09. 2010 do zaplatenia.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že predmetom konania je nárok na zaplatenie
zmluvnej pokuty podľa článku XII bod 12.2 rámcovej zmluvy o dodávke dreva č. 16242/2004
zo dňa 16. 09. 2004, uzatvorenej medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako
kupujúcim. Predmetom tejto zmluvy boli pravidelné štvrťročné dodávky listnatého
vlákninového dreva v kvalite podľa technicko-preberacích podmienok kupujúceho. Súčasťou
rámcovej zmluvy bola v zmysle článku XII aj penalizácia. V uvedenom článku sú dohodnuté
tri druhy penalizácií, a to v bode 12.1 za nesplnenie dodávok predmetu zmluvy, v bode 12.2 za neodobratie predmetu zmluvy a v bode 12.3 za omeškanie úhrady. Súd konštatoval, že
z názvu bodu 12.2 (penalizácia za neodobratie predmetu zmluvy), ako aj z jeho obsahu (ak
kupujúci neodoberie predmetu zmluvy alebo jeho časť, má predávajúci právo uplatniť si náhradu takto spôsobenej škody vo výške 5% z hodnoty neodobraného dreva) vyplýva, že
zmluvné strany dojednali majetkovú sankciu za porušenie konkrétnej povinnosti, hoci nie je
použitý pojem zmluvná pokuta, na rozdiel od ustanovenia 12.1, kde takýto pojem použitý je,
v súvislosti s penalizáciou za nesplnenie dodávok predmetu zmluvy. Z hľadiska náležitosti
prejavu vôle súd bol toho názoru, že dojednanie podľa bodu 12.2 zmluvy je určitým
a zrozumiteľným právnym úkonom, a to dohodou o zmluvnej pokute. Prihliadol pritom aj
na skutočnosť, že predmetom obchodno-záväzkového vzťahu boli dodávky dreva zo strany
žalobcu žalovanému ako dcérskej spoločnosti M. S., a. s., R., ktorá zabezpečuje nákup
drevnej hmoty pre spoločnosť M. S., a. s. Bolo povinnosťou žalobcu dodať drevo žalovanému
pre potreby výroby spoločnosti M. S., a. s. a na druhej strane povinnosťou žalovaného bolo
toto drevo odobrať. Povinnosti zmluvných strán, ako aj sankcie za nesplnenie zmluvných
povinností boli dojednané vyvážene a v rámci zmluvy prebiehali jednotlivé štvrťročné
objednávky ako čiastkové kúpne zmluvy. Súd sa v konaní zameral na skúmanie, či žalovaný
ako kupujúci porušil zmluvnú povinnosť odobrať predmet zmluvy v období od 01. 07. 2009
do 30. 09. 2009, v nadväznosti na námietku žalovaného, týkajúcu sa jednostranného
odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného listom z 23. 07. 2009. Zdôraznil, že uvedeným
listom žalovaný nevypovedal zmluvu v zmysle článku XVI bod 16. 1 zmluvy, uvedenú
skutočnosť žalovaný ani netvrdil. Odstúpenie od zmluvy posúdil podľa § 345 ods. 1
Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že žalovaný listom z 23. 07. 2009 prejavil vôľu
odstúpiť od zmluvy podľa ustanovenia § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď ako dôvod
uviedol pozmeňovanie dokladov a manipuláciu s jednotlivými drevinami dodávaného dreva.
V liste z 10. 11. 2009 len potvrdil skutočnosť odstúpenia od zmluvy. Súd s poukazom
na ustanovenie § 420 ods. 1, § 422 Obchodného zákonníka uviedol, že 27. 05. 2009 bolo
telefonicky anonymne oznámené na linku hotline spoločnosti M. S., a. s., že dochádza
k machináciám s drevom. Vzhľadom k uvedenému dôkazu konštatoval, že relevantné
informácie, týkajúce sa tvrdeného porušovania zmluvy zo strany žalobcu pri dodávkach
tovaru, boli známe žalovanému už koncom mája 2009, resp. v priebehu mesiaca jún 2009.
I napriek tomuto zisteniu zo strany žalovaného nedošlo k uplatneniu práv zo zodpovednosti
za vady a žalovaný nezvážil skončenie zmluvného vzťahu so žalobcom. Naopak 29. 06. 2009
bola daná zo strany žalovaného žalobcovi objednávka na tretí kvartál r. 2009. K odstúpeniu
od zmluvy zo strany žalovaného došlo až listom z 23. 07. 2009. S poukazom na ustanovenie
§ 345 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri pochybnostiach sa predpokladá, že
porušenie zmluvy nie je podstatné. Podľa názoru súdu nebolo možné s určitosťou uviesť, že by žalobca v čase uzavretia zmluvy vedel alebo mohol rozumne predvídať, s prihliadnutím
na účel zmluvy, že žalovaný nebude mať záujem na plnení povinností z tejto zmluvy
v prípade, že by zo strany žalobcu došlo k dodaniu iného druhu dreva. Napriek tomu, že bol
dodaný iný druh dreva, nebol vrátený žalobcovi, dokonca si žalovaný neuplatnil svoje právo
zo zodpovednosti za vady vôbec. Súd dospel k záveru, že žalovaný pre prípad ustanovený
v § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka nesplnil podmienky pre takéto odstúpenie od zmluvy.
Za tohto stavu potom za uplatňované obdobie od 01. 07. 2009 do 30. 09. 2009 zmluvný vzťah
medzi účastníkmi konania na základe rámcovej zmluvy o dodávke dreva trval. Zmluvná
povinnosť, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou, bola porušená, keďže žalovaný
neodoberal časť dreva podľa objednávky na tretí štvrťrok 2009 a nárok žalobcu na zaplatenie
zmluvnej pokuty podľa čl. XII., bod 12.2 je dôvodný. Čo sa týka výšky zmluvnej pokuty,
resp. jej primeranosti, súd nezistil, že by zmluvná pokuta, dohodnutá zmluvnými stranami,
bola neprimerane vysoká, žalovaný námietku neprimerane vysokej zmluvnej pokuty ani
nevzniesol, preto sa stotožnil s vyčíslením zmluvnej pokuty vo výške 16 043,80 eur a žalobe
vyhovel. Žalobcovi priznal podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka 9% úrok z omeškania
ročne zo sumy 16 043,80 eur od 22. 09. 2010 do zaplatenia, keďže žalovaný sa dostal
so splnením svojho peňažného záväzku uhradiť žalobcovi uplatnenú zmluvnú pokutu
do omeškania. K námietke žalovaného, týkajúcej sa poctivosti obchodného styku
a v nadväznosti na to nepriznania ochrany uplatňovanému právu žalobcu v tomto konaní
s poukazom na prebiehajúce trestné konanie súd prvého stupňa uviedol, že účastníkmi tohto
občianskeho súdneho konania sú právnické osoby, obchodné spoločnosti, na rozdiel
od trestného konania, kde sa skúma trestná zodpovednosť fyzických osôb, pričom
v predmetnom trestnom konaní ako poškodený žalovaný vôbec nevystupuje. V tomto konaní
o zaplatenie zmluvnej pokuty súd vychádzal z iných skutkových zistení a posudzoval, či došlo
k porušeniu zmluvnej povinnosti, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje a vykonal dokazovanie
aj listinnými dôkazmi, založenými v označených trestných spisoch. Nebolo preukázané
tvrdenie žalovaného, že žalobca podstatným spôsobom porušil zmluvnú povinnosť v zmysle
§ 345 ods. 2 Obchodného zákonníka. K otázke zásady poctivého obchodného styku
poznamenal, že jeho podstatou je rešpektovanie všeobecne uznávaných požiadaviek,
vzťahujúcich sa na obchodovanie. V danom prípade, ak žalovaný tvrdil, že žalobca
pozmeňoval doklady a manipuloval s jednotlivými drevinami dodávaného dreva, dospel
k záveru, že ide o zistenie vady tovaru, dodaného žalobcom žalovanému - dodanie iného
druhu tovaru, v čom nevidel rozpor so zásadou poctivého obchodného styku. Zmluva, ako aj právna úprava Obchodného zákonníka obsahuje inštitúty, ktoré možno v prípade
nespokojnosti s plnením zmluvných povinností druhou zmluvnou stranou využiť a chrániť
svoje obchodné záujmy, či realizovať svoje podnikateľské ciele. V tomto prípade u žalobcu
nejde o konanie v rozpore s uvedenou zásadou.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom z 21. 03. 2012, č. k.
13Cob 355/2011-310 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia sa
v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvého stupňa v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p.
a v podrobnostiach na ne odkázal. K zvýrazneniu vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého
stupňa k jednotlivým odvolacím dôvodom uviedol zhodne s názorom prvostupňového súdu,
že nielen recipročným (vzájomným) zabezpečením si plnenia zmluvných povinností postihom
penalizácie, ale aj spôsobom vyjadrenia zmluvnej povinnosti, ktorá má byť penalizáciou
zabezpečená, išlo nepochybne v čl. XII v obidvoch bodoch 12.1 a 12.2 o písomnú dohodu
zmluvnej pokuty tak pre žalobcu, ako aj pre žalovaného. V rámcovej zmluve bola platným
a určitým spôsobom dohodnutá zmluvná pokuta u žalovaného ako kupujúceho. Vzhľadom
k zmyslu a účelu zmluvnej pokuty, ktorá predstavuje paušalizovanú náhradu škody, z titulu
porušenia zmluvného záväzku, bolo nepochybné a určité, že zmluvné strany si v čl. XII bodu
12.2 dohodli zmluvnú pokutu. S poukázaním na ustanovenie § 422 ods. 1 Obchodného
zákonníka zdôraznil, že dodanie iného tovaru, než určuje zmluva (aliud), je zaradené medzi
vady tovaru. Táto zákonná úprava korešponduje aj s Viedenským dohovorom. Nebol preto
relevantný odvolací dôvod v tom smere, že by dodanie iného druhu dreva, ako bol
deklarovaný, malo mať za následok absolútne nesplnenie zmluvy. Pri dodávke dreva sa vždy
jednalo o listnaté drevo. Súd prvého stupňa preto správne skonštatoval, že nesúlad medzi
dodaným drevom a drevom vykázanými žalobcom na súhlasnom dodacom liste bol vadou
tovaru. Doplnil, že právnym následkom dodania iného tovaru, ako určuje zmluva, je, že táto
dodávka sa považuje za vadné plnenie. V prípade vadného plnenia pôvodný zmluvný záväzok
nezaniká, dochádza však ku zmene obsahu tohto záväzku, ktorá zmena bude zodpovedať
nárokom kupujúceho – žalovaného, vzniknutým z vadného plnenia. Bolo preto potrebné
prihliadať aj na ustanovenie § 436 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré ustanovenia upravujú
nároky z vád tovaru. Výsledky dokazovania potvrdili, že žalovaný nepostupoval v zmysle
zodpovednostných nárokov a svojím správaním ani nepreukázal, že dodaním tovaru s vadami
bola porušená rámcová zmluva podstatným spôsobom. K správnemu záveru súdu prvého
stupňa v tomto smere pristupuje aj skutočnosť samotnej dispozície s dodávkami tovaru žalovaným, pretože bolo preukázané, že tovar nebol žalobcovi vrátený, bol spotrebovaný
a vo vzťahu k nemu nebol uplatnený zodpovednostný nárok. Vada dodávky tovaru nebola
zo strany žalovaného namietaná v rovine zodpovednostného nároku bez zbytočného odkladu
po tom, čo žalovaný tieto vady zistil, a preto úkon odstúpenia žalovaného z 23. 07. 2009 nie
je úkonom odstúpenia pre porušenie rámcovej zmluvy podstatným spôsobom a nemohol
vyvolať účinky. Ak nenastali účinky z titulu úkonu odstúpenia žalovaným, tak zmluvný vzťah
medzi žalobcom a žalovaným za obdobie od 01. 07. 2009 do 30. 09. 2009, za ktoré bola
uplatnená zmluvná pokuta, trval. Ak podľa rámcovej zmluvy a objednávky žalovaného
z 29. 06. 2009 na tretí kvartál 2009 došlo k odobratiu tovaru - dreva žalovaným, tak tým táto
zmluvná povinnosť, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou, bola porušená a žalobcov
nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa čl. XII bod 12. 2 rámcovej zmluvy bol skutkovo,
aj právne opodstatnený. Ani zo strany odvolacieho súdu nebolo zistené, že by výkon práva
žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. V danom sporovom konaní bol hodnotený zistený skutkový stav, správanie sa žalobcu,
žalovaného, jednotlivé ich úkony, a preto nenaplnenie zodpovednostného nároku žalovaným
vo vzťahu k žalobcovi sa nemohlo premietnuť ani do aplikácie § 265 Obchodného zákonníka.
Zdôraznil, že v predmetnom súdnom konaní sa riešila zodpovednosť obchodno-záväzková,
nie trestno-právna. Rámcovou zmluvou bola daná rovnováha pre účastníkov zmluvného
vzťahu, a to tak pre žalobcu, ako aj pre žalovaného pri úprave a výkone zmluvných práv
a povinností. Nie je možné trestno-právnu zodpovednosť fyzických osôb stotožňovať
s obchodno-záväzkovou, a preto určujúce bolo správanie sa žalobcu a žalovaného s odkazom
k uzavretej rámcovej zmluve a zákonnej úprave ustanovenia § 409 a nasl. Obchodného
zákonníka, ktoré sa týkajú kúpnej zmluvy.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 27. 03. 2012.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie s poukázaním
na existenciu dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. f/ O. s. p.,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ďalej podľa
§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ uviedol, že oba súdy sa absolútne
nedostatočne vysporiadali so všetkými relevantnými skutočnosťami, potrebnými na zákonné a spravodlivé rozhodnutie. Ich rozhodnutia sú nedostatočné a arbitrárne. Má za to, že odvolací
súd nedal odpoveď na viacero rozhodujúcich odvolacích námietok a niektoré sporné
skutočnosti vyložil tak extrémne nezákonne, že de facto poskytol súdnu ochranu
protiprávnemu konaniu zo strany žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že po zistení manipulácie
s dodanou drevnou hmotou a dokladmi v priebehu mesiacov jún a júl 2009 bola činnosť
žalobcu monitorovaná policajnými orgánmi. Posledná zmanipulovaná dodávka bola
policajnými orgánmi zadržaná 21. 07. 2009. Žalovaný následne listom z 23. 07. 2009
(bezodkladne po zadržaní poslednej dodávky) od predmetnej rámcovej zmluvy odstúpil.
Dodal, že oba súdy tento list zhodne posúdili ako úkon odstúpenia od zmluvy. V konaní bolo
taktiež nepochybne zistené, že žalobca ďalšie drevo žalovanému už nedodal a ani neurobil
žiadne úkony, smerujúce k jeho dodaniu. Ďalej namietal, že oba súdy sa zaoberali len otázkou
vadnosti plnenia vo vzťahu k ustanoveniu § 422 ods. 1 veta druhá Obchodného zákonníka,
avšak odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s námietkami žalovaného, že ustanovenie § 345
ods. 1, 2 Obchodného zákonníka umožňuje zmluvnej strane odstúpiť od zmluvy v dôsledku
omeškania dlžníka, znamenajúceho podstatné porušenie jeho zmluvnej povinnosti, t. j. nie
pre vady tovaru. Uviedol, že žalobca sa v zmysle § 365 Obchodného zákonníka dostal
do omeškania, keďže svoj záväzok neplnil riadne a včas. Bez ohľadu na to, či a aké drevo
žalobca dodával, ak takúto dodávku možno považovať za vadnú dodávku, žalobca si svoje
záväzky zo zmluvy neplnil riadne. Súd tiež nedal relevantnú odpoveď na otázku, či žalobca
zodpovedal za riadne vystavenie sprievodných listov - dodacieho (súhlasného) listu, a či
takáto samostatná dodávka so zmanipulovanými dokladmi znamenala podstatné porušenie
zmluvnej povinnosti. Poukázal na skutočnosť, že ihneď po zadržaní poslednej dodávky
(listom z 23. 07. 2009) odstúpil od zmluvy, pričom išlo o odstúpenia bez zbytočného odkladu.
Odvolací súd vôbec nereagoval na námietku, že práve preto, že ak v dvoch rôznych
ustanoveniach, bezprostredne za sebou nasledujúcich, zmluvné strany dohodli v jednom
zmluvnú pokutu (bod 12.1 zmluvy) a v nasledujúcom ustanovení rozlišovali pojem nárok
na náhradu škody (sporné ustanovenie bodu 12.2 zmluvy), tak celkom zreteľne prejavili vôľu
tieto nároky rozlišovať. Súdy otázku konania v rozpore s poctivým obchodným stykom vôbec
neposudzovali z hľadiska závažného porušovania povinností žalobcom v súvislosti
so zamieňaním dodaného druhu drevnej hmoty v dokladoch naň sa vzťahujúcich a v súvislosti
s páchaním trestnej činnosti, keďže pri tomto konaní boli účastní priamo konatelia žalobcu,
ako to bolo zistené v trestnom konaní. Zodpovednosť konateľov žalobcu za takéto konanie má
vplyv na posúdenie zodpovednosti žalobcu posudzovanej v rovine obchodnoprávnej (minimálne v otázke posúdenia konania žalobcu v rozpore s poctivým obchodným stykom).
Vzhľadom na túto okolnosť mal súd prvého stupňa, prípadne odvolací súd, konanie prerušiť
v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Ak konajúce súdy tak neurobili, odňali žalovanému
možnosť konať pred súdom. Navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/
O. s. p. nie je daný, dovolanie je nedôvodné a obsahovo sa zhoduje s podaným odvolaním.
Uviedol, že odvolací súd sa vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného. Navyše
žalovaný v dovolaní uvádza nepravdivé skutočnosti. Tovar, ktorý bol dodaný žalobcom, bol
žalovanému aj zaplatený zo strany jeho zmluvného partnera. Uviedol, že trestnoprávna
zodpovednosť nemôže mať vplyv na porušenie zmluvy zo strany žalobcu. Navrhol, aby
dovolací súd dovolanie žalovaného zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 10a ods. 1 O. s. p.
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený
advokátom podľa § 241 ods. 1 O. s. p., preskúmal rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia
dovolacieho pojednávania podľa § 243a ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V zmysle § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo
rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí
nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom však
vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil. Vzhľadom na uvedené je nepochybné,
že dovolanie žalovaného v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nie je prípustné.
Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možno napadnúť každé
rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho formu, obsah alebo povahu predmetu
konania. Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/, g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania
z dôvodov uvedených v týchto ustanoveniach preto nie je daná.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
dovolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Žalovaný v dovolaní namietal, že odvolací súd v rozhodnutí nedal relevantnú odpoveď
na jednotlivé odvolacie námietky, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom o tých
rozhodných skutočnostiach, ktoré sú nevyhnutné pre riadne a zákonné rozhodnutie vo veci
samej. Podľa názoru dovolateľa sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s odvolacími
námietkami, týkajúcimi sa omeškania žalobcu s riadnym plnením záväzku žalobcu, čo
predstavuje podstatné porušenie zmluvnej povinnosti a umožňuje odstúpenie od zmluvy
z úplne iných dôvodov, než je odstúpenie pre vady tovaru. Súd nedal ani odpoveď
na relevantnú otázku preukázanej manipulácie s dokladmi vo vzťahu k podstatnému
porušovaniu zmluvy. Súdy sa nedostatočne zaoberali účinkami odstúpenia od zmluvy,
absolútne sa nezaoberali s otázkou, či vôbec došlo k porušeniu povinnosti kupujúceho
odobrať predmet zmluvy a odvolací súd sa nedôvodne vysporiadal aj s obranou žalovaného
v tom smere, že výkon práva žalobcu je v rozpore s poctivým obchodným stykom. Uvedené
dôvody dovolania možno považovať za dôvody týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom
za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený. O vadu,
ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok
priznáva.
Podľa názoru dovolacieho súdu námietka dovolateľa, týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je opodstatnená.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď
na všetky právne a skutkové, relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení
§ 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II ÚS 78/05).
Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú
vyššie uvedeným požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré dôkazy vykonal, aké skutočnosti
z vykonaných dôkazov zistil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, citoval právne
predpisy ktoré aplikoval na prejednávanú vec. Prijatý záver o dôvodnosti uplatneného nároku
na zaplatenie zmluvnej pokuty vysvetlil logicky, zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu.
Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie
správnosti dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa
nestotožnil s námietkami žalovaného, uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné otázky, súvisiace s predmetom
konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo žalobe vyhovené. Okolnosť, že
táto odpoveď neúspešného žalovaného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa
parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Za odňatie možnosti konať
pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek žalovaného. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Ďalšia námietka dovolateľa, že konanie súdov nižšieho stupňa je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich rozhodnutia spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), sú síce prípustnými
dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je
v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
vecne preskúmať, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O. s. p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jeho dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Úspešnému žalovanému patrí náhrada trov dovolacieho
konania, zodpovedajúcich účelným trovám právneho zastúpenia advokátom vo výške 393,56
eur. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške
320,34 eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (písomné
vyjadrenie k dovolaniu zo 17. 05. 2012), z paušálnej náhrady hotových výdavkov 7,63 eur
podľa § 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky a z DPH (20%) vo výške 65,59 eur podľa § 18 ods. 3
vyhlášky. Za účelne vynaložené trovy nepovažoval súd odmenu advokáta za ďalší úkon
právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom), z dôvodu, že
právne zastúpenie žalobcu prevzal v konaní pred súdom prvého stupňa a žalobcu zastupoval
aj v konaní pred odvolacím súdom.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je opravný prostriedok prípustný.
V Bratislave 31. januára 2013
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová