UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: ST. NICOLAUS a. s., so sídlom 1. mája 113, 031 28 Liptovský Mikuláš, IČO: 31 563 066, zast. advokátkou JUDr. Zuzanou Kandlerovou, so sídlom Ul. 1. mája 113, 031 28 Liptovský Mikuláš, proti žalovanému: E. R., bytom C. L. XXX/XX, XXX XX B., zast. advokátom JUDr. Jozefom Polákom, so sídlom Radlinského 1718, 026 01 Dolný Kubín, o zaplatenie úroku z omeškania, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 19Cb/8/2013, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 14Cob/13/2014-187 z 9. októbra 2014, právoplatný 2. januára 2015, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobcu o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Okresný súd Žilina ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 19Cb/8/2013-128 zo dňa 06. 09. 2013 žalobu žalobcu s poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 409 ods. 1, § 387 ods. 1, § 391 ods. 1, § 392 ods. 1, § 397, § 402, § 369 ods. 1 a § 502 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObchZ"), zamietol. Súčasne žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 67,63 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Prvostupňový súd tak rozhodol po tom, ako Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 14Cob/274/2011-60 zo dňa 18. 12. 2012 na odvolanie žalovaného zrušil predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 11Cb/645/96-17 zo dňa 27. 08. 1997 o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 32.009,97 Sk s úrokom z omeškania 0,05 % denne od 08. 05. 1992 až do zaplatenia a trov konania 1.280,-- Sk a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia prvostupňového rozsudku bol nesúlad jeho odôvodnenia s ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p."), majúci za následok odňatie možnosti žalovaného konať pred súdom.
Súd prvého stupňa uznesením č. k. 19Cb/8/2013-107 zo dňa 06. 06. 2013 konanie v časti o zaplatenie istiny 1.062,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % z tejto sumy za obdobie od 08. 05.1992 do 06. 08.1998 zastavil, a to na základe späťvzatia žaloby žalobcom, ktorý svoju pohľadávku prihlásil do konkurzného konania na majetok žalovaného. Prihlásená pohľadávka predstavovala istinu vo výške 32.009,97 Sk, vyčíslený úrok z omeškania sumu vo výške 36.523,40 Sk a zaplatený súdny poplatok sumu vo výške 1.280,-- Sk. Podľa ustanovení vtedy platného Zákona o konkurze a vyrovnaní je zoznam prihlášok exekučným titulom, na základe ktorého je možné podať návrh na výkon rozhodnutia. Keďže žalobca takýto exekučný titul mal, podal návrh na vykonanie exekúcie a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. Predmetom konania tak zostalo zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,05 % z pôvodne dlžnej sumy za každý deň omeškania od 06. 08. 1998 do zaplatenia.
Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku vyplýva, že pojednávania, ktoré bolo nariadené na deň 06. 09. 2013, sa žalobca, ani jeho právna zástupkyňa nezúčastnili. Žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania datovaná dňa 29. 08. 2013 bola zákonnému sudcovi predložená až po skončení pojednávania a vyhlásení rozsudku, a to dňa 09. 09. 2013. Na začiatku predmetného pojednávania súd prvého stupňa konštatoval, že právna zástupkyňa žalobcu zobrala termín pojednávania na vedomie a vzhľadom k tomu, že na pojednávanie sa nedostavila, súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p. uskutočnil pojednávanie v jej neprítomnosti. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania. Žalovaný sa v konaní bránil námietkou, že medzi ním a žalobcom žiaden právny vzťah nevznikol, že tovar od žalobcu neobjednal, neprevzal, a teda žalobcovi nevzniklo právo požadovať zaplatenie kúpnej ceny. Z vykonaných dôkazov súd prvého stupňa zistil, že predmetom konania bolo zaplatenie faktúry vystavenej subjektom označeným ako SAINT NICOLAUS štátny podnik Liptovský Mikuláš. Žalobca v priebehu konania tvrdil, že žalovanému dodal tovar, žalovaný tovar prevzal, svoj záväzok voči žalobcovi uznal, preto je povinný zaplatiť kúpnu cenu tohto tovaru vrátane úroku z omeškania. Žiadne doklady na preukázanie týchto skutočností však žalobca v súdnom konaní nepredložil. Predovšetkým nebol predložený žiadny doklad, ktorým by preukazoval existenciu kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Zo strany žalobcu nebola predložená objednávka, ani dodací list, ktorý by preukazoval dodanie tovaru žalobcom žalovanému. Prvostupňový súd poukázal na skutočnosť, že faktúra, zaplatenie ktorej je predmetom konania, ani nebola vystavená žalobcom. Podľa výpisu z obchodného registra žalobca vznikol ako právnická osoba ku dňu 01. 05. 1992, pričom predmetná faktúra bola vystavená dňa 23. 04. 1992 odlišným subjektom, a to štátnym podnikom SAINT NICOLAUS. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že dodatočne do súdneho spisu predloží doklady ohľadom právneho nástupníctva žalobcu po subjekte, ktorý faktúru vystavil. Žiadne takéto doklady však v rámci konania pred prvostupňovým súdom žalobcom predložené neboli. Rovnako neboli predložené doklady, na ktoré sa žalobca odvolával, a to doklad, ktorý mal obsahovať uznanie záväzku žalovaným vo vzťahu k žalobcovi. Súd prvého stupňa na základe uvedeného konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal skutočnosť, že medzi ním a žalovaným vznikol právny vzťah z kúpnej zmluvy, na základe ktorej by žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi fakturovanú kúpnu cenu. Nemohlo byť preto preukázané ani omeškanie žalovaného s platením kúpnej ceny a ani jeho prípadná povinnosť zaplatiť úroky z omeškania požadované žalobcom za oneskorenú úhradu kúpnej ceny. Na uvedenom závere podľa názoru súdu nič nemenila ani skutočnosť, že v priebehu konkurzného konania na majetok žalovaného bola pohľadávka prihlásená žalobcom označená za zistenú. Zdôraznil, že zistenie pohľadávky v konkurznom konaní nie je rozsudkom, ktorým by súd rozhodol vo veci samej a z ktorého by potom v prípadnom ďalšom konaní bolo potrebné vychádzať. Rozhodnutie vo forme zistenia pohľadávky na prieskumnom pojednávaní nezakladá ani prekážku veci rozhodnutej a z takéhoto rozhodnutia potom súd nemôže vychádzať pri posúdení prípadnej dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania za čas konkurzného konania a za čas po skončení konkurzného konania až do dňa zaplatenia. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/2780/2000, podľa ktorého je zoznam prihlášok v zmysle § 45 ods. 2 Zákona o konkurze a vyrovnaní exekučným titulom a predstavuje verejnú listinu, ktorá však nepredstavuje prekážku, ktorá by po zrušení konkurzu bránila prejednať spor o rovnaké plnenie pred orgánom, do ktorého právomoci prejednanie takejto veci patrí. Zoznam prihlášok síce má povahu verejnej listiny, avšak nie je vybavený účinkami právnej moci, ani účinkami záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány, tak ako majú tieto účinky napr. rozhodnutia súdu vydané v občianskom súdnom konaní. Preto v tomto konaní nemohol prvostupňový súd vychádzať zo zoznamu prihlášok v rámci konkurzného konania a na základe tohto zoznamu konštatovať, že by žalobca bol oprávnený požadovaťod žalovaného zaplatenie úroku z omeškania za obdobie od začatia konkurzného konania do zaplatenia. Zistenie pohľadávky prihlásenej žalobcom v konkurznom konaní nemalo žiaden vplyv na vyriešenie otázky, ktorá bola medzi účastníkmi sporná, a to, či medzi účastníkmi k uzatvoreniu kúpnej zmluvy vôbec došlo a či žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť kúpnu cenu tovaru. Ak nebola preukázaná povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, nemohol sa žalovaný dostať ani do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, a teda mu nemohla vzniknúť ani povinnosť zaplatiť žalobcom požadované úroky z omeškania.
Vo vzťahu k uplatnenej výške úroku z omeškania súd prvého stupňa uviedol, že žalobca v žalobe pôvodne požadoval úrok z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy bez určenia, či sa jedná o úrok z omeškania za denné obdobie alebo za obdobie ročné, prípadne iné časové obdobie. V priebehu súdneho konania žalobca vo viacerých svojich podaniach upresnil žalobu tak, že uplatnená úroková miera je požadovaná za každý deň omeškania. Žalobca však nepreukázal ani takto požadovanú výšku úroku z omeškania, nakoľko napriek svojmu vyjadreniu na pojednávaní nepredložil doklady preukazujúce uplatnenú výšku úroku s poukázaním na § 369 ods. 1 v spojení s § 502 ObchZ v znení účinnom v čase splatnosti faktúry žalobcu.
Námietku premlčania uplatnenú žalovaným súd prvého stupňa vyhodnotil za námietku bez právneho významu vzhľadom na konštatovanie súdu o nepreukázaní existencie uplatnenej pohľadávky žalobcu. I napriek tomu, že žalovaný premlčanie nároku uplatneného žalobcom namietal bez bližšieho odôvodnenia, súd poukázal na to, že žalobca začiatok premlčania odvíjal od doby splatnosti vystavenej faktúry dňa 07. 05. 1992. V prípade preukázania existencie právneho vzťahu z kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným by túto faktúru bolo možné považovať za výzvu veriteľa na plnenie peňažného záväzku adresovanú žalovanému. Prvým dňom po lehote splatnosti, teda počnúc dňom 08. 05. 1992, by potom začala plynúť zákonom stanovená 4-ročná premlčacia doba v zmysle § 392 ods. 1 v spojení s § 397 ObchZ. Táto premlčacia doba by uplynula dňom 07. 05. 1996, kedy žalobca podal návrh na začatie konania na okresnom súde. Súd ustálil, že žaloba bola podaná v posledný deň zákonom stanovenej 4- ročnej premlčacej doby, a teda k premlčaniu uplatneného nároku nedošlo. Na tejto skutočnosti nič nemenilo ani to, že konanie bolo zo zákona prerušené v dôsledku vyhlásenia konkurzného konania na majetok žalovaného. Po skončení konkurzného konania zrušením konkurzu sa v konaní ďalej pokračovalo a premlčacia doba v zmysle § 402 ObchZ naďalej neplynula. Z tohto dôvodu potom nemohlo dôjsť ani k premlčaniu prípadného nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania. Úroky z omeškania za čas po začatí konkurzného konania boli v zmysle § 33 ods. 1 písm. a/ Zákona o konkurze a vyrovnaní vylúčené z uspokojenia v konkurznom konaní. Po skončení konkurzného konania však žiaden zákon žalobcovi nebránil, aby úroky z omeškania za obdobie od začatia konkurzného konania do jeho ukončenia, resp. až do zaplatenia pohľadávky, ďalej voči dlžníkovi neuplatňoval. Námietku premlčania vznesenú žalovaným tak súd vyhodnotil za nedôvodnú.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. za analogického použitia § 146 veta druhá O. s. p.. V konaní na základe späťvzatia žaloby žalobcom došlo k jeho zastaveniu v časti istiny a v časti úroku z omeškania za obdobie do začatia konkurzného konania na majetok žalovaného. Túto časť predmetu konania prvostupňový súd analogicky vyhodnotil ako úspech žalobcu vo veci, a to z toho dôvodu, že žalobca zobral žalobu späť po tom, ako v priebehu konkurzného konania na istinu a časť úroku z omeškania získal voči žalovanému exekučný titul. V tejto časti preto žalobca žalobu podal dôvodne. V zostávajúcej časti úroku z omeškania za obdobie od začatia konkurzného konania do zaplatenia bol žalobca v konaní neúspešný. Úspech žalobcu tak súd prvého stupňa vyčíslil istinou 32.009,97 Sk (1.062,54 eur) a úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne z tejto sumy od 08. 05. 1992 do 06. 08. 1998, čo po prepočítaní zodpovedalo sume 1.212,35 eur. Spolu tak mal žalobca úspech v časti istiny a úroku z omeškania v súhrnnej výške 2.274,89 eur. Predmetom konania bolo zaplatenie istiny 1.062,54 eur a úroku z omeškania vo výške 0,05 % denne z tejto sumy za obdobie od 08. 05. 1992 do zaplatenia. Tento úrok vyčíslený ku dňu vyhlásenia rozsudku, teda ku dňu 06. 09. 2013, zodpovedal sume 4.139,65 eur. Ku dňu vyhlásenia rozsudku tak bolo možné predmet konania vyčísliť celkovou sumou 5.202,19 eur. Úspech žalobcu po prepočítaní zodpovedal 44 % predmetu konania. V zostávajúcej časti, teda v časti, v ktorej súd žalobu zamietol, bol úspešný žalovaný, pričom táto časťzodpovedala 56 % predmetu konania. Žalovanému tak vzniklo právo na náhradu 8 % trov konania voči žalobcovi. Na strane žalovaného vznikli trovy konania titulom súdneho poplatku za odvolanie vo výške 1.280,-- Sk (42,49 eur) a trov právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej služby v sume 802,94 eur (vrátane náhrady režijného paušálu, náhrady za stratu času za 3 cesty, náhrady cestovných výdavkov a zvýšenia o DPH), spolu trovy konania žalovaného predstavovali 845,43 eur. Žalovanému patrilo právo na náhradu 8 % týchto trov, teda 67,63 eur.
Na odvolanie žalobcu a žalovaného (v časti výroku prvostupňového rozsudku o trovách konania), Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po prejednaní veci podľa § 212 ods. l O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., na verejnom vyhlásení rozsudku v súlade s § 156 ods. 1, 3 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p., rozsudkom č. k. 14Cob/13/2014-187 zo dňa 09. 10. 2014, napadnutý rozsudok prvostupňového súdu vo výroku, ktorým žalobu zamietol, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Súčasne podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. odvolaním napadnutý rozsudok vo výroku o trovách prvostupňového konania zrušil a v tejto časti vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval dostatočný rozsah vykonaného dokazovania vo veci samej pred prvostupňovým súdom, ktorý tvoril spoľahlivý základ pre správne skutkové závery v napadnutom rozsudku, zdôrazniac, že súd prvého stupňa svoje závery aj dostatočne odôvodnil.
Odvolací súd na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku prvostupňového súdu ďalej uviedol, že zo sumáru dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi príslušenstvo zo sumy 1.062,54 eur. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.
Žalobca v odvolaní primárne namietol odňatie možnosti konať pred súdom, tvrdiac, že súd prvého stupňa vykonal pojednávanie v neprítomnosti právnej zástupkyne žalobcu napriek tomu, že žalobca jej neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil, a to podaním zo dňa 28. 09. 2013, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 05. 09. 2013 a sudcovi podľa úradného záznamu predložené až dňa 09. 09. 2013.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že namietané pojednávanie na okresnom súde začalo dňa 06. 09. 2013 o 10.00 hod. a skončilo o 10.10 hod.. Právna zástupkyňa žalobcu v zmysle uznesenia vyhláseného na pojednávaní dňa 31. 05. 2013 zobrala termín pojednávania na vedomie a prvostupňový súd v uznesení konštatoval, že „do termínu pojednávania právna zástupkyňa navrhovateľa predloží doklady, na ktoré sa odvoláva na dnešnom pojednávaní. Zo strany súdu bude po doručení originálu späťvzatia rozhodnuté o zastavení konania v časti".
Odvolací súd poukázal na § 101 ods. 2 O. s. p. a uviedol, že v prejednávanej veci bolo dňa 05. 09. 2013 doručené súdu prvého stupňa podanie žalobcu zo dňa 29. 08. 2013 so žiadosťou o odročenie pojednávania nariadeného na deň 06. 09. 2013, nakoľko došlo k predĺženiu pobytu právnej zástupkyne žalobcu v Spojených štátoch amerických do 15. 09. 2013 z dôvodu jej účasti na svadbe dcéry. Keďže žalobca trval na účasti právnej zástupkyne na pojednávaní, žiadal o odročenie termínu pojednávania. Na predmetnej žiadosti je prezentačná pečiatka okresného súdu zo dňa 05. 09. 2013 s uvedením „predložené referentovi dňa 05. 09. 2013" a úradný záznam sudcu „predložené sudcovi dňa 09. 09. 2013". Krajský súd vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom poukázal na dôvody ospravedlnenia, ktoré nemohli byť akceptované ako vážne dôvody. Uviedol, že právna zástupkyňa žalobcu zobrala termín pojednávania na vedomie v zmysle vyhláseného uznesenia dňa 31. 05. 2013, napriek tomu svoju neúčasť riadne neospravedlnila. Za včasné ospravedlnenie neprítomnosti právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať ospravedlneniedoručené okresnému súdu dňa 05. 09. 2013, ak bolo pojednávanie určené na deň 06. 09. 2013 a termín pojednávania zobrala právna zástupkyňa žalobcu na vedomie dňa 31. 05. 2013. Naviac, dôvod neprítomnosti právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní nebol žiadnym spôsobom zdokladovaný, preto ho odvolací súd nemohol vyhodnotiť ako dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania. Poukázaním na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/29/2013 z 28. 02. 2013 odvolací súd zdôraznil, že v zmysle konštantnej judikatúry súdov nestačí na odročenie pojednávania akékoľvek podanie účastníka, ktoré obsahuje ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, ale ospravedlnenie neprítomnosti účastníka bude akceptovateľné ako zákonný a opodstatnený dôvod pre odročenie nariadeného súdneho pojednávania, len ak účastník, resp. právny zástupca súčasne požiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Z ospravedlnenia žalobcu odvolací súd nemal za zrejmé, z akých dôvodov sa nariadeného pojednávania nezúčastnil žalobca, ktorý svoju neúčasť podaním zo dňa 29. 08. 2013, prvostupňovému súdu doručeným dňa 05. 09. 2013 osobitne neospravedlnil. Odvolací súd poukázal na § 125 O. s.. p. a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/96/19999 a uviedol, že výsluch žalobcu ako účastníka konania je len jedným z dôkazných prostriedkov a pokiaľ v konaní pred okresným súdom boli k veci produkované iné dôkazy, z ktorých však súd prvého stupňa dôvodnosť žalobcovho nároku ustáliť nemohol, tak ani z tejto roviny nebolo možné podľa názoru odvolacieho súdu konštatovať odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom. Pre úplnosť odvolací súd uviedol, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný a žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p.
Odvolací súd ďalej uviedol, že v predmetnej veci žalobca od momentu doručenia žaloby na okresný súd dňa 07. 05. 1996 a žalovaný od momentu doručenia platobného rozkazu do vlastných rúk, mali pred súdom rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy, napĺňať procesné práva a povinnosti a súdu predkladať a označovať dôkazy. Zdôraznil, že uplatňovanie procesných práv a napĺňanie procesných povinností toho-ktorého účastníka konania nemožno viazať len na samotné pojednávanie, pretože v priebehu celého súdneho konania môžu žalobca aj žalovaný dokladať do spisového materiálu dôkazy, ktoré navrhujú vo veci vykonať. Žalobca aj žalovaný mali preto rovnakú procesnú pozíciu a ak ju žalobca nenaplnil, nemôže byť tento postup na ujmu práv druhého účastníka súdneho konania - žalovaného, ktorý z titulu rovnosti má rovnaké právo ako žalobca, a to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Ak by v danej veci súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 06. 09. 2013 nebol konal v neprítomnosti žalobcu, došlo by takýmto postupom k zásahu do práv a oprávnených záujmov žalovaného. Na základe uvedeného, ako aj poukázaním na závery viacerých, v odôvodnení citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolací súd skonštatoval, že v konaní pred prvostupňovým súdom bola dodržaná jednak Ústavou Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Ústava SR" alebo len „ústava") vyžadovaná rovnosť všetkých účastníkov konania (čl. 47 ods. 2), rovnako bol dodržaný aj čl. 48 ods. 2 ústavy na verejné prerokovanie veci účastníka bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť k všetkým vykonávaným dôkazom.
Žalobca v rámci odvolacieho konania pripojil k odvolaniu i listiny (č. l. 142 a nasl. spisu), vo vzťahu ku ktorým odvolací súd zdôraznil, že žalobca ich pripojil až k podanému odvolaniu, pričom predmetom konania pred súdom prvého stupňa neboli. Poukázaním na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/174/2005 uviedol, že pokiaľ predmetné listiny žalobca nepredložil v konaní pred súdom prvého stupňa, potom tieto listiny nemohli byť predmetom preskúmania v rámci odvolacieho konania, keďže v zmysle § 120 ods. 4 v spojení s § 205a ods. 1 O. s. p. sa nemohli stať relevantnými dôkazmi, a to z titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady, kedy možno skutočnosti tvrdiť, označovať a predkladať dôkazy do momentu vyhlásenia uznesenia súdom prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie.
Žalobca v odvolaní ďalej tvrdil, že žalovaný si tovar riadne prevzal a tiež, že kúpna zmluva nebola uzatvorená písomne, ktoré skutočnosti žalovaný nepoprel. Žalobca získal osobitný právny titul vytvorený v konkurznom konaní, na základe ktorého podal návrh na výkon exekúcie. Odvolací súd vsúvislosti s touto argumentáciou žalobcu poukázal na odôvodnenie napadnutého prvostupňového rozsudku, podľa ktorého „Rozhodnutie vo forme zistenia pohľadávky na prieskumnom pojednávaní nezakladá ani prekážku veci rozhodnutej a z takéhoto rozhodnutia potom súd nemôže vychádzať pri posúdení prípadnej dôvodnosti nároku navrhovateľa na zaplatenie úrokov z omeškania za čas konkurzného konania a za čas po skončení konkurzného konania až do dňa zaplatenia". Stotožniac sa s týmto odôvodnením odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/2780/2000, podľa ktorého je zoznam prihlášok v zmysle § 45 ods. 2 Zákona o konkurze a vyrovnaní exekučným titulom a predstavuje verejnú listinu, ktorá však nepredstavuje prekážku, ktorá by po zrušení konkurzu bránila prejednať spor o rovnaké plnenie pred orgánom, do ktorého právomoci prejednanie takejto veci patrí.
Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania, odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa pri vyhodnotení zavinenia žalovaného v zastavenej časti konania v sume 1.062,54 eur za predčasné a bez náležitého odôvodnenia, z dôvodu ktorého odvolaním napadnutý rozsudok v časti trov konania postupom podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec mu v tejto (zrušenej) časti vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p.. Prvostupňovému súdu uložil svoj postup a nosné dôvody pre prípadné rozdielne posúdenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo veci samej a o trovách konania vyčerpávajúco zdôvodniť a tiež dôsledne vyhodnotiť otázku zavinenia žalovaného na zastavení konania.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 02. 01. 2015.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (ďalej tiež ako „dovolateľ") argumentujúc procesnou vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcou v odňatí jeho možnosti ako účastníka konania, konať pred súdom. Dovolateľ navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odňatie možnosti konať pred súdom žalobca vzhliada v tom, že napriek žiadosti, prvostupňovému súdu doručenej dňa 05. 09. 2013, o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 06. 09. 2013, súd prvého stupňa v uvedený deň pojednával a aj vyhlásil rozsudok. Dôvodom žiadosti o odročenia pojednávania bola skutočnosť, že právna zástupkyňa žalobcu je v USA na svadbe svojej dcéry. Právna zástupkyňa v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku predložila okrem iného aj letenky ohraničujúce jej pobyt v USA. Tento doklad nemohla predložiť skôr (v rámci konania pred prvostupňovým súdom), pretože podľa amerického práva manželia nedostanú doklad o uzatvorení manželstva hneď po svadobnom obrade (ktorý sa konal dňa 31. 08. 2013 v meste V.), ale až po jeho registrácii na príslušnom úrade (čo sa udialo dňa 23. 09. 2013) a po jeho opatrení apostillou, keďže sa jednalo o manželstvo Američana s cudzinkou (čo sa udialo dňa 04. 12. 2013). Žalobca ďalej uviedol, že návrat jeho právnej zástupkyne na Slovensko bol pôvodne naplánovaný na deň 03. 09. 2013, kedy sa však v oblasti, kde sa zdržovala, vyskytovali tornáda a cesta autom do G. bola nebezpečná. Preto bol je odchod z USA posunutý na deň 15. 09. 2013. Žalobca tvrdí, že konajúci sudca mohol pojednávanie odročiť aj dňa 06. 09. 2013 priamo na pojednávaní vzhľadom na skutočnosť, že žiadosť o odročenie bola prvostupňovému súdu doručená deň pred pojednávaním. Tým, že sa tak nestalo, bola právnej zástupkyni žalobcu, aj samotnému žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolaciemu súdu žalobca vytkol, že v rozpore s tvrdením v odôvodnení jeho rozsudku nevzal do úvahy skutočnosť, že právo byť v súdnom konaní zastúpený advokátom, garantované Ústavou Slovenskej republiky ako súčasť práva na súdnu a inú ochranu (čl. 47 ods. 2), patrí každému účastníkovi sporového súdneho konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie, a teda aj žalobcovi. Žalobca ďalej uviedol, že práve na pojednávaní, o odročenie ktorého žiadal, mienila jeho právna zástupkyňa zabezpečiť účasť E., ktorého chcela vypočuť ako svedka k okolnostiam uznania žalovanej pohľadávky žalovaným. V dôsledku neakceptovania jeho žiadosti a neodročenia pojednávania však predmetné okolnosti preukázať nemohol, keďže na to nedostal príležitosť.
Žalobca v ďalšom nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu o tom, že na listiny pripojené žalobcom k odvolaniu nemohol prihliadnuť s poukazom na princíp neúplnej apelácie a koncentračnej zásady. Žalobcatvrdí, že dôvody odvolania (§ 205 ods. 3 O. s. p.) ani dôkazy (§ 205a ods. 1 O. s. p.) nerozširoval, len doplnil svoju právnu argumentáciu, čo zákon nezakazuje. Žalobca predmetné listiny mienil predložiť ako dôkaz o jeho právnom nástupníctve a existencii žalovanej pohľadávky, na pojednávaní dňa 06. 09.2013. Keďže však túto možnosť nedostal, lebo sa pojednávalo bez jeho účasti a taktiež dokazovanie bolo ukončené bez jeho účasti, priložil tieto listiny k podanému odvolaniu. Vzhľadom na uvedené nebol vo veci nečinný, ako to nesprávne vyplýva z rozsudku odvolacieho súdu.
V ďalšej časti dovolania žalobca poukázaním na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 273/08-29 vyslovil názor, že ak žalovaná pohľadávka bola v konkurznom konaní zistená, nesporne existovala, preto mu prináleží aj úrok z omeškania so zaplatením pohľadávky. Vo vzťahu k výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý odvolací súd na odvolanie žalovaného zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, žalobca vyslovil názor, že otázku priznania trov žalovanému v súdnom konaní je potrebné riešiť v nadväznosti na vyriešenie otázky, či žalobca má alebo nemá voči žalovanému exekučný titul.
K dovolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý ho ako bezdôvodné navrhol zamietnuť (podaním z 11. 05. 2015, prvostupňovému súdu doručené dňa 12. 05. 2015 na č. l. 222 - 223). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p. v znení účinnom od 01. 01. 2015, t. j. v čase podania dovolania), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Z príslušných ustanovení O. s. p. je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ust. § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V posudzovanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho, ktorým podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 19Cb/8/2013-128 zo dňa 06. 09. 2013 vo výroku o zamietnutí návrhu žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania. Odvolací súd však vo výrokovej časti svojho rozhodnutia prípustnosť dovolania nevyslovil, rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že dovolanie žalobcu v zmysle § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné nie je. Vo výroku o trovách prvostupňového konania odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v tejto zrušenej časti vrátil na ďalšie konanie. Ide o procesné rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, vo vzťahu ku ktorému je nutné uviesť, že má charakter uznesenia, proti ktorému Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie v prípadoch uvedených v ust. § 239 ods. 1, 2 O. s. p.. V predmetnej veci však o žiadny v nich uvedený prípad nejde, preto dovolanie podľa § 239 O. s. p. prípustné nie je. Naviac, z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ rozsudok odvolacieho súdu vo výroku ohľadne trov konania nenapadol.
Dovolací súd v ďalšom skúmal prípadnú existenciu procesnej vady konania uvedenú v ust. § 237 ods. 1 O. s. p., pripúšťajúce dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ide o zákonnú povinnosť dovolacieho súdu vyplývajúcu z § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p., bez ohľadu na to, či túto vadu (resp. vady) účastník konania namietne alebo nie.
Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a písm. g/ O. s. p. nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení vyvodiť nemožno.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia žalobcu, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.. Odňatím možnosti konať pred súdom podľa tohto ustanovenia sa rozumie taký vadný procesný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Citované ustanovenie odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nie je rozhodujúce, či účastník konania konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom zástupcu, ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných právach.
Žalobca v dovolaní namietol predovšetkým to, že súd prvého stupňa napriek riadnej žiadosti o odročenie termínu pojednávania nariadeného na deň 06. 09. 2013, pojednával a rozhodol v jeho neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jeho právnej zástupkyne napriek tomu, že na takýto postup súdu neboli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O. s. p..
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca dňa 06. 02. 1998 splnomocnil advokátku, v tom čase komerčnú právničku, JUDr. Zuzanu Kandlerovú, so sídlom: Ul. 1 mája 113, Liptovský Mikuláš, č. licencie: 2317/1997, na zastupovanie žalobcu pred všetkými súdnymi orgánmi a orgánmi štátnej správy a samosprávy SR a ČR a na všetky právne úkony podľa Občianskeho súdneho poriadku a Správneho poriadku (plnomocenstvo na č. l. 25 spisu). Právna zástupkyňa žalobcu sa dňa 31. 05. 2013 osobne zúčastnila pojednávania na súde prvého stupňa (spolu so žalovaným a jeho právnym zástupcom, bez účasti žalobcu), na ktorom po vyhlásení uznesenia o odročení pojednávania na termín 06. 09. 2013 o 10.00 hod., č. dv. 5, tento obidvaja právni zástupcovia vzali na vedomie, s tým, že do termínu pojednávania právna zástupkyňa žalobcu predloží doklady, na ktoré sa na predmetnom pojednávaní odvolávala, súčasne že po doručení originálu späťvzatia bude zo strany súdu rozhodnuté o zastavení konania v časti (zápisnica o pojednávaní zo dňa 31. 05. 2013 na č. l. 91 až 93). Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 06. 09. 2013 sa osobne zúčastnila právna zástupkyňa žalovaného (advokátska koncipientka na základe poverenia zo dňa 05. 09. 2013, č. l. 120). Súd prvého stupňa skonštatoval, že sa nedostavila právna zástupkyňa žalobcu, ktorá termín pojednávania vzala na vedomie, následne vyhlásil uznesenie s tým, že sa bude pojednávať v jej neprítomnosti. Po prednese právnej zástupkyne žalovaného a oboznámení sa s obsahom listín založených v súdnom spise, súd prvého stupňa uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Následne vyhlásil rozsudok a po jeho odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku skončil pojednávanie o 10.10 hod. (zápisnica o pojednávaní zo dňa 06. 09. 2013 na č. l. 118 - 119). Na č. l. 121 je v spise založené písomné podanie žalobcu zo dňa 29. 08. 2013 so žiadosťou o odročenie pojednávania, prvostupňovému súdu osobne doručené dňa 05. 09. 2013 o 09.29 hod.. V predmetnom podaní žalobca súdu oznámil, že jeho právna zástupkyňa si z dôvodu svadby svojej dcéry predĺžila pobyt v Spojených štátoch amerických do 15. 09. 2013 a keďže žalobca trvá na jej účasti na pojednávaní, požiadal o odročenie termínu pojednávania nariadeného na deň 06. 09. 2013. Na predmetnom podaní je v pravom hornom rohu pečiatka súdu s textom „Predložené referentovi dňa 5. 9. 2013", súčasne je na spodnej častipodania rukou napísaný text „predložené sudcovi dňa 9. 9. 2013". Súčasťou podania nie sú žiadne prílohy.
Zo spisu ďalej vyplýva, že dňa 25. 10. 2013 bolo súdu prvého stupňa doručené písomné podanie právnej zástupkyne žalobcu zo dňa 21. 10. 2013 s odvolaním žalobcu proti prvostupňovému rozsudku (č. l. 138
- 140). Prílohou odvolania sú okrem iných listín aj fotokópie leteniek vystavených na meno B. z G. do C. dňa 15. 09. 2013 a z C. do Y. dňa 16. 09. 2013 (č. l. 143). Na č. l. 201 až 207 je v spise založené dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu (písomné podanie zo dňa 15. 01. 2015, prvostupňovému súdu doručené dňa 21. 01. 2015), ktorého prílohou je fotokópia certifikátu o uzatvorení manželstva dňa 31. 08. 2013, registrovaného dňa 23. 09. 2013 (č. l. 208) a Apostille zo dňa 04. 12. 2013 (č. l. 209).
Podľa § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Všeobecne platí, že účastník konania sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí (§ 24 ods. 1 O. s. p.). Oprávnenie zvoliť si zástupcu je zaručené aj v ústavnej rovine (čl. 37 ods. 2 Listiny základných práva a slobôd); jeho zmyslom je poskytnúť procesným právam a povinnostiam účastníka konania kvalifikovanú ochranu. Ak je účastník zastúpený advokátom s plným procesným plnomocenstvom (§ 25 O. s. p.), jeho procesné práva a povinnosti vykonáva v konaní jeho zástupca. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. sa vzťahuje na účastníka konania i na jeho zástupcu.
Citované ustanovenie určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu, a to: riadne predvolanie účastníka (jeho zástupcu) a absencia žiadosti účastníka (jeho zástupcu) o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Z tohto predpokladu vychádza aj ust. § 119 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak účastníkovi (jeho zástupcovi) bráni určitá prekážka v účasti na pojednávaní, mal by z tohto dôvodu požiadať o odročenie pojednávania, pričom treba súdu oznámiť dôvod tejto žiadosti.
Dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne neupravuje povinnosť účastníka (jeho zástupcu) dôležitý dôvod, pre ktorý pojednávanie žiada odročiť, aj preukázať, je hodnoverné preukázanie tohto dôvodu nevyhnutným predpokladom toho, aby súd pojednávanie odročil. Pokiaľ reálna existencia dôvodu odročenia pojednávania nie je v čase rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie hodnoverne preukázaná, zostáva takáto žiadosť len v rovine nepodložených tvrdení.
Zo skutočností vyplývajúcich zo spisu je zrejmé, že právna zástupkyňa žalobcu bola na pojednávanie dňa 06. 09. 2013 riadne predvolaná, a to ústne na predchádzajúcom pojednávaní prvostupňového súdu konanom dňa 31. 05. 2013 s tým, že termín pojednávania vzala na vedomie. V čase konania pojednávania dňa 06. 09. 2013 o 10.00 hod. súd prvého stupňa síce žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania mal k dispozícii, pretože toto bolo súdu doručené dňa 05. 09. 2013 o 09.29 hod. a v ten istý deň aj bolo predložené referentovi, vo veci konajúci sudca ho však k dispozícii jednoznačne nemal, nakoľko jemu bolo podanie (z neznámych dôvodov) predložené až dňa 09. 09. 2013, teda až po konaní namietaného pojednávania a vyhlásení rozsudku. Avšak aj keby sudca predmetnou žiadosťou napojednávaní bol disponoval, nič by to nemenilo na skutočnosti, že táto by bola pre odročenie pojednávania nedostačujúca práve pre dôvody, na ktoré poukázal odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktoré podrobne, zrozumiteľne, opierajúc sa o bohatú judikatúru najvyššieho i ústavného súdu, zdôvodnil. Na zdôraznenie jeho správnosti dovolací súd ďalej uvádza:
Dôvodom žiadosti o odročenie pojednávania bolo predĺženie pobytu právnej zástupkyne žalobcu v Spojených štátoch amerických po svadbe jej dcéry do 15. 09. 2013 s uvedením, že žalobca trvá na účasti právnej zástupkyne na pojednávaní. Tvrdené skutočnosti však neboli preukázané žiadnymi relevantnými listinami, naviac žiadosť bola súdu prvého stupňa doručená skutočne len jeden deň pred pojednávaním. Pokiaľ aj žalobca tvrdí, že v čase požiadania o odročenie pojednávania jeho právna zástupkyňa, resp. jej dcéra dokladmi o uzatvorení manželstva nedisponovali, mohli podľa názoru dovolacieho súdu priložiť napr. vyjadrenie dcéry právnej zástupkyne potvrdzujúce pobyt jej matky v Spojených štátoch amerických, poslané prípadne aj elektronickou poštou alebo faxom žalobcovi alebo priamo prvostupňovému súdu.
Rovnako je dovolací súd toho názoru, že o procese vybavovania úradných vecí spojených s uzatvorením manželstva v Spojených štátoch amerických (ktorý argument uvádza žalobca v dovolaní), právna zástupkyňa a jej dcéra nenadobudli vedomosť až po pojednávaní konanom na súde prvého stupňa dňa 06. 09. 2013, ale minimálne dcéra právnej zástupkyne a ak nie ona, potom jej manžel (Američan) týmito informáciami s veľkou pravdepodobnosťou disponoval, a teda už v žiadosti o odročenie pojednávania mohli okolnosť brániacu zdokladovaniu tvrdených skutočností konajúcemu súdu vysvetliť a nie tak urobiť až v samotnom dovolaní ako opravnom prostriedku vyznačujúcim sa svojou mimoriadnosťou a výnimočnosťou.
Z dovolania žalobcu ďalej vyplýva, že návrat jeho právnej zástupkyne na Slovensko bol naplánovaný na deň 03. 09. 2013, avšak pre výskyt tornád bol jej odchod zo Spojených štátov amerických posunutý na deň 15. 09. 2013. O výskyte spomínaných prírodných živlov v konkrétnom čase na konkrétnom mieste je taktiež možné priložiť aspoň informatívny listinný doklad zabezpečený z miestnych tlačových alebo elektronických masmédií.
Vzhľadom na krátky časový úsek medzi nariadeným pojednávaním (06. 09. 2013) a plánovaným návratom právnej zástupkyne na Slovensko (03. 09. 2013) z pomerne veľkej zemepisnej vzdialenosti nie je bez významu otázka (hoci aj v rovine hypotetickej), či nemohlo byť opatrnejšie na pojednávaní dňa 31. 05. 2013 navrhnúť právnou zástupkyňou žalobcu iný termín pojednávania (po 06. 09. 2013), ktorú žiadosť by prvostupňový súd (vychádzajúc z praxe všeobecných súdov) s najväčšou pravdepodobnosťou akceptoval. Dovolací súd sa totiž domnieva, že právna zástupkyňa žalobcu o termíne rodinnej udalosti (svadbe jej dcéry, ktorej význam dovolací súd nijako nepopiera) nadobudla vedomosť v dostatočnom časovom predstihu a tejto okolnosti mala (vezmúc do úvahy prípadné nepredvídateľné okolnosti) prispôsobiť aj termín pojednávaní (resp. iné povinnosti) vo veciach svojich klientov. Rovnako sa natíska otázka, či vzhľadom na všetky okolnosti posudzovanej veci nemohla právna zástupkyňa žalobcu využiť možnosť postupu podľa § 25 ods. 3 O. s. p. a na pojednávaní dňa 06. 09. 2013 dať sa zastúpiť iným advokátom ako ďalším zástupcom (pokiaľ túto možnosť žalobca ako zastúpený nevylúčil).
Popri všetkých vyššie uvedených skutočnostiach je nutné zdôrazniť, že právna zástupkyňa žalobcu sa v Spojených štátoch amerických zdržiavala zrejme v rámci dovolenky, ktorú skutočnosť za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania považovať nemožno, nakoľko predvolanie na pojednávanie na termín 06. 09. 2013 vzala na vedomie s dostatočným časovým predstihom, a to na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 31. 05. 2013 (R 10/1994).
Pokiaľ ide o samotného žalobcu, dôvod svojej neúčasti na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 06. 09. 2013 nijako nekonkretizoval, ani nezdokladoval. Jeho vyjadrenie, že trvá na účasti svojej právnej zástupkyne na pojednávaní, za dôležitý dôvod odročenia pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p., spĺňajúci kritériá vážnosti, ospravedlniteľnosti, nepredvídateľnosti, neodvrátiteľnosti a náhlej prekážkyúčasti na pojednávaní, považovať nemožno.
Vo vzťahu k podmienke prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je tiež nevyhnutné posúdenie miery, do akej sa účastníkovi postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podmienka prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je totiž splnená, ak sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania, resp. do takej miery, že účastník mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania podaním odvolania (R 39/1993). V prejednávanom prípade žalobcovi obrana jeho práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania bezpochyby umožnená bola. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že ak za daného stavu súd prvého stupňa dňa 06. 09. 2013 pojednával, dokazovanie ukončil a rozhodol v neprítomnosti žalobcu a jeho právnej zástupkyne, neodňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a týmto postupom nedošlo ani k porušeniu práv na spravodlivý proces v zmysle § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ preto aj odvolací súd vyhodnotil postup súdu prvého stupňa za súladný so zákonom, nemožno takýto jeho postup (odvolacieho súdu) považovať za odňatie možnosti účastníka konať pred súdom.
Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa postupu odvolacieho súdu spočívajúceho v neprihliadnutí k listinám priloženým k odvolaniu, avšak neuplatneným v konaní pred súdom prvého stupňa, dovolací súd totožne s odvolacím súdom zdôrazňuje princíp neúplnej apelácie (zakotvený do O. s. p. na základe novely vykonanej zákonom č. 501/2001 Z. z.,), podstata ktorej spočíva v tom, že v opravnom konaní nemožno prihliadať ku skutočnostiam a dôkazom, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa.
Dovolací súd pre úplnosť a s cieľom poukázať na postup odvolacieho súdu napĺňajúci hlavné atribúty spravodlivého súdneho procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, osobitne poukazuje na odôvodnenie jeho rozhodnutia, v ktorom zrozumiteľným spôsobom a v súlade s kritériami pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí podľa § 157 ods. 2 O. s. p., uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa (vo veci samej) potvrdil vrátane dôvodov, pre ktoré postup prvostupňového súdu nevyhodnotil za odňatie možnosti účastníka konať pred súdom.
Na zdôraznenie správnosti postupu odvolacieho súdu, dovolací súd nakoniec dodáva, že bol zachovaný postup podľa § 211 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 1 a 3 O. s. p., v zmysle ktorého bol odvolací súd povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Stalo sa tak uznesením Krajského súdu v Žiline zo 17. 09. 2014, ktorým oznámil verejné vyhlásenie rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania, a to dňa 09. 10. 2014 o 09.50 hod. v pojednávacej miestnosti menovaného súdu č. 13. Napriek tomu, že sa tak stalo v zákonom stanovenej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením, na vyhlásení sa okrem právneho zástupcu žalovaného, zastúpeného jeho advokátskou koncipientkou, nik iný nezúčastnil. Keďže v danom prípade dovolanie žalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ ako neprípustné odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto by mal právo na náhradu trov konania. Napriek písomnému vyjadreniu k dovolaniu žalobcu si trovy v dovolacom konaní neuplatnil, dovolací súd mu preto náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.