4Obdo/23/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Mederovej a členiek senátu JUDr. Lenky Praženkovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore žalobcu MANIN PB, s.r.o., so sídlom Klincová 35, 821 08 Bratislava, IČO: 36 335 789, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Pavel Loduha, s.r.o., so sídlom Slovenských partizánov 1131/51, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 50 469 258, proti žalovanému Mesto Považská Bystrica, so sídlom Centrum 2/3, 017 13 Považská Bystrica, IČO: 00 317 667, zastúpenému advokátom doc. JUDr. Ľubomírom Fogašom, CSc., so sídlom kancelárie Kýčerského 5, 811 05 Bratislava l, o zaplatenie 16.596,96 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 14Cb/127/2018, v konaní o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/64/2019-755 z 29. júna 2021, takto

rozhodol:

I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a.

II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Považská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej tiež ako „prvoinštančný súd“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k. 14Cb/127/2018-660 zo 4. februára 2019 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 16.596,96 eura, úroky z omeškania 10,25 % ročne zo sumy 8.298,48 eura od 16. apríla 2009 do zaplatenia a úroky z omeškania 9 % ročne zo sumy 8.298,48 eura od 16. októbra 2009 do zaplatenia a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému. V odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobca sa žalobou, vedenou pod sp. zn. 9Cb/148/2009 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 28.214,83 eura s príslušenstvom s tvrdením, že so žalovaným dňa 6. apríla 2005 uzatvoril Zmluvu o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála Mesta Považská Bystrica č. 89/05-OKP, ktorá v čl. 3 obsahovala platobné podmienky a zmluvnú cenu. Cena za realizáciu predmetu zmluvy bola dohodnutá na 2.400.000,-- Sk ročne vrátane DPH od 1. januára 2006. Dodatkom č. 1 zmluvy dohodli zmluvné strany cenu za realizáciu zmluvy vo výške 850.000,-- Sk štvrťročne, a to v súlade s uznesením mestského zastupiteľstva (ďalej tiež len „MZ“) č.42/2006 zo dňa 4. novembra 2006. Žalovanému tak vznikla povinnosť uhradiť žalobcovi štvrťročne 28.214,83 eura vždy do 15-eho dňa prvého mesiaca príslušného štvrťroka. Žalovaný túto pohľadávku za 2. štvrťrok 2009, ktorá je predmetom žaloby neuhradil. Platnosť predmetnej zmluvy a jej dodatku bola predmetom iného súdneho konania, v ktorom súd právoplatne rozhodol, že predmetná zmluva vrátane dodatku je platná.

2. Žalobou podanou v konaní vedenom pod sp. zn. 9Cb/313/2009 sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 28.214,83 eura s príslušenstvom za obdobie 4. štvrťroka 2009. Túto žalobu odôvodnil rovnakými tvrdeniami ako v konaní vedenom pod sp. zn. 9Cb/148/2009.

3. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 9Cb/148/2009-53 z 25. januára 2010 spojil na spoločné konanie a rozhodnutie veci pôvodne vedené pod sp. zn. 9Cb/148/2009 a pod sp. zn. 9Cb/313/2009 s tým, že spojená vec bude ďalej vedená pod sp. zn. 9Cb/148/2009. Spojením vecí sa predmetom konania stala suma 28.214,83 eura a úroky z omeškania 10,25 % ročne od 16. apríla 2009 do zaplatenia (odplata za 2. štvrťrok 2009) a suma 28.214,83 eura a úroky z omeškania 9 % ročne od 16. októbra 2009 do zaplatenia (odplata za 4. štvrťrok 2009).

4. Rozsudkom č. k. 9Cb/148/2009-125 z 24. marca 2010, súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 56.429,66 eura spolu s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania.

5. Proti prvoinštančnému rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý v priebehu odvolacieho konania vzal späť žalobu v časti o zaplatenie 39.832,70 eura s 10,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 19.916,35 eura od 16. apríla 2009 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 19.916,35 eura od 16. októbra 2009 do zaplatenia z dôvodu uzatvorenia zmieru. Odvolací súd na základe čiastočného späťvzatia žaloby odvolacie konanie v časti o zaplatenie 39.832,70 eura s príslušenstvom zastavil a rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie 16.596,96 eura s príslušenstvom zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Najvyšší súd SR“, „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) na dovolanie žalobcu uznesením č. k. 4Obdo/52/2011-281 z 30. novembra 2012 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

7. Odvolací súd rozsudkom č. k. 16Cob/14/2013-332 z 26. novembra 2014 (druhý v poradí v odvolacom konaní), rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 16.596,96 eura s 10,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 8.298,48 eura od 16. apríla 2009 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 8.298,48 eura od 16. októbra 2009 do zaplatenia zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca a najvyšší súd opätovne uznesením sp. zn. 4Obdo 35/2015 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

8. V ďalšom konaní odvolací súd uznesením č. k. 16Cob/176/2016-509 zo 14. júna 2018 zrušil rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 9Cb/148/2009-125 z 24. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v označenom zrušujúcom uznesení konštatoval, že si osvojil názor najvyššieho súdu vyslovený v uznesení č. k. 4Obdo/35/2015-467 z 31. mája 2016 o zhodnom prejave vôle zmluvných strán sporu navýšiť cenu za poskytované služby štvrťročne o 250.000,-- Sk, s poukazom na § 266 ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka (ďalej tiež „ObchZ“), s prihliadnutím na rokovanie o uzavretí zmluvy, ako aj následné správanie strán sporu, ktorí sa podľa dovolacieho súdu jednoznačne vyjadrili, že ich úmyslom bolo zvýšiť cenu predmetu plnenia aj na ďalšie štvrťroky. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie a zistiť, či došlo k rozšíreniu a skvalitneniu poskytovaného plnenia, zároveň vykonať dokazovanie, v akom rozsahu sa služby rozšírili, čo sa týka programového zloženia, spôsobu a miesta plnenia. Uviedol, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že žalobca riadne a včas svoje povinnosti nesplnil, musí preukázať, akú povinnosť žalobca porušil, resp.deň, hodinu, čoho sa porušenie týkalo, ako aj to, či porušenie žalobcovi vytýkal, ak áno, kedy presne a o týchto tvrdeniach predložiť dôkaz.

9. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní rozhodol 4. februára 2019 rozsudkom č. k. 14Cb/127/2018-660, v ktorého odôvodnení v súlade s ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej tiež len „CSP“) konštatoval, že žalobca so žalovaným dňa 6. apríla 2005 uzatvoril Zmluvu o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála Mesta Považská Bystrica č. 89/05-OK (ďalej tiež len „zmluva“). V článku 3 zmluvy si zmluvné strany dohodli platobné podmienky za realizáciu predmetu zmluvy dohodnutého v článku 1 zmluvy. Cena za realizáciu predmetu zmluvy bola dohodnutá na 2.400.000,-- Sk ročne vrátane DPH, počnúc 1. januárom 2006. Žalovaný sa zaviazal, že cenu za realizáciu predmetu zmluvy bude žalobcovi uhrádzať štvrťročne vo výške predstavujúcej 1-nu dohodnutej zmluvnej ceny (600.000,-- Sk) vždy do 15-teho dňa prvého mesiaca príslušného štvrťroka, v ktorom sa bude realizovať predmet zmluvy priamo, a to na účet žalobcu ako vysielateľa. Dodatkom č. 1 k zmluve zo dňa 16. novembra 2006 si zmluvné strany cenu za realizáciu zmluvy dohodli na 850.000,-

- Sk štvrťročne, a to v súlade s uznesením mestského zastupiteľstva č. 42/2006 zo 4. novembra 2006. Hoci žalovanému vznikla povinnosť uhradiť žalobcovi štvrťročne 28.214,83 eura vždy do 15. dňa prvého mesiaca príslušného štvrťroka, žalovaný žalobcovi túto pohľadávku neuhradil. Žalobca uviedol, že predmetom súdneho konania bola už aj platnosť predmetnej zmluvy a jej dodatku s tým, že súd právoplatne rozhodol, že zmluva vrátane dodatku je platná. Na základe uvedeného žalovanému vznikla povinnosť uhradiť žalobcovi odmenu za 4. štvrťrok roku 2009, vo výške 28.214,83 eura do 15. októbra 2009.

10. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ako aj výsluchom strán sporu a výsluchom svedkov Ing. Ľ. X., A. Š., P. H., Z. I., S. H., Ing. Ľ. H., M. S. a O. S., ktorým uveril, na rozdiel od svedka MUDr. M., štatutárneho orgánu žalovaného, ktorého výsluch vyhodnotil ako nespôsobilý prispieť k objasneniu veci, keďže primátorom sa stal až po schválení uznesenia MZ č. 42/2006 a po podpísaní dodatku č. 1. Právne vec posúdil podľa § 266 ods. 1, 2, 3, 4 ObchZ, § 13 ods. 4 písm. d/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom k 16. novembru 2006. Súd primárne konštatoval, že uznesením č. k. 9Cb/148/2009-53 súd spojil na spoločné konanie a rozhodnutie veci pôvodne vedené pod sp. zn. 9Cb/148/2009 a pod sp. zn. 9Cb/313/2009, v dôsledku čoho predmetom tohto konania je suma 28.214,83 eura a úroky z omeškania 10,25 % ročne od 16. apríla 2009 do zaplatenia (odplata za 2. štvrťrok 2009) a suma 28.214,83 eura a úroky z omeškania 9 % ročne od 16. októbra 2009 do zaplatenia (odplata za 4. štvrťrok 2009). Žalovaný so žalobcom uzavrel čiastočný zmier, preto medzi stranami ostalo sporné iba plnenie v zmysle dodatku č. 1. Žalovaný zobral čiastočne späť odvolanie a požiadal o zastavenie odvolacieho konania v časti zaplatenia sumy 39.832,70 eura (č. l. 211). Vzhľadom na toto čiastočné zastavenie odvolacieho konania, predmetom konania ostalo iba zaplatenie sumy 16.596,96 eura, úrokov z omeškania 10,25 % ročne zo sumy 8.298,48 eura od 16. apríla 2009 do zaplatenia a úrokov z omeškania 9 % ročne zo sumy 8.298,48 eura od 16. októbra 2009 do zaplatenia.

11. Následne súd prvej inštancie poukazom na § 266 ObchZ uviedol, že pri výklade prejavu vôle je kľúčový úmysel konajúcej osoby. Pokiaľ je konajúcou osobou fyzická osoba, je zrejmé, že v konaní je potrebné zisťovať úmysel tohto konkrétneho jedinca. Komplikovanejšia situácia nastáva, ak právny úkon robí právnická osoba, ktorá je charakteristická tým, že v mnohých prípadoch vôľu právnickej osoby vyjadruje orgán odlišný od orgánu, ktorý túto vôľu vytvoril. Poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/284/2006 súd prvej inštancie vyslovil názor, že obdobná situácia ako v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným a jej orgánu valného zhromaždenia je aj v prípade, keď konajúcou osobou je obec, resp. mesto. Pokiaľ ide o vôľu mesta, v niektorých prípadoch vôľu mesta vytvára mestské zastupiteľstvo a v niektorých prípadoch primátor. V prípade, že ide o vec, v ktorej vôľu vytvára primátor, pri výklade prejavu vôle stačí skúmať vôľu fyzickej osoby - primátora. Iba v prípadoch, že vôľu mesta vytvára mestské zastupiteľstvo, vôľa primátora nie je relevantná, ale relevantné je rozhodnutie kolektívneho orgánu mestského zastupiteľstva, pričom táto vôľa musí byť jednoznačne zistiteľná zo zápisnice, čomu zodpovedá zaužívaná formulácia „Mestské zastupiteľstvo schvaľuje návrh Zmluvy o...“. Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 4Obdo/35/2010-467 mal súd prvej inštancie zazrejmé, že dovolací súd dospel k právnemu názoru, že pri výklade sporného termínu „štvrťročne” treba vychádzať z úmyslu štatutárnych zástupcov sporových strán (t. j. konateľky žalobcu a primátora žalovaného). Vychádzajúc z tohto právneho názoru (§ 455 CSP) súd prvej inštancie dospel k záveru, že dodatok č. 1 nemožno subsumovať pod žiadnu zo situácií uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. Orgánom mesta, ktorý v súdenej veci vytvoril vôľu žalovaného, nebolo mestské zastupiteľstvo, ale týmto orgánom bol výlučne primátor Ing. X., ktorý pri výsluchu uviedol, že jeho vôľa bola taká, že zvýšenie odplaty má byť trvalé. Keďže preukázané bolo aj to, že aj vôľa vtedajšieho štatutárneho orgánu žalobcu bola taká, aby zvýšenie ceny bolo trvalé, podľa § 266 ods. 1 ObchZ je možné, prípustné a zákonné sporný termín „štvrťročne” vyložiť iba tak, že nejde iba o jednorazové zvýšenie odmeny 600.000,-- Sk/kvartál na 850.000,-- Sk/kvartál, ale že toto zvýšenie má mať trvalý charakter. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade boli preukázané skutkové okolnosti umožňujúce vyložiť prejav vôle postupom podľa § 266 ods. 1 ObchZ a do úvahy už neprichádza možnosť prejav vôle vykladať podľa § 266 ods. 2 ObchZ, teda podľa obvyklého významu výrazov použitých v prejave vôle. Tento výklad dodatku č. 1 je totožný s výkladom dodatku č. 1, ako ho podal Krajský súd v Trenčíne v bode 27. uznesenia č. k. 16Cob/176/2010-509, v ktorom konštatoval, že si osvojil názor dovolacieho súdu ohľadne vôle a prejavu vôle strán sporu zhodným prejavom vôle zvýšiť cenu predmetu plnenia aj na ďalšie štvrťroky. Prezentovaný právny názor podporuje aj dokazovanie (v spojení so skutočnosťami známymi súdu z úradnej činnosti) vykonané po vydaní uznesenia č. k. 16Cob/176/2010-509. Z dokazovania mal súd prvej inštancie za zrejmé, že žalobca aj žalovaný sa po podpise dodatku č. 1 správali takým spôsobom, z ktorého možno vyvodiť ich stotožnenie sa s tým, že zvýšenie ceny o 250.000,-- Sk malo skutočne opakovaný charakter (toto následné správanie je v zmysle § 266 ods. 3 ObchZ tiež relevantné pri výklade prejavu vôle). Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že v súvislosti s odmenami za 4. kvartál 2007 a 1. kvartál 2009, mu je z úradnej činnosti známe, že časť týchto odmien (2 x 600.000,-- Sk) bola uhradená už pred 7. aprílom 2010 (nepopreté tvrdenie žalobcu v žalobe vo veci sp. zn. 9Cb/127/2010). Z odmien za 4. kvartál 2007 a l. kvartál 2009 v zmysle tvrdenia žalobcu ostávalo k 7. aprílu 2010 doplatiť 2 x 250.000,-- Sk. Vychádzal aj z toho, že dňa 1. januára 2011 vznikol Ing. H.S. záväzok voči žalovanému vo výške 13.609,51 eura (č. l. 214 spisu), ktorý tento záväzok splnil tým, že postúpením nadobudol pohľadávku žalobcu na 2 x 3.319,39 eura (ide o časť zo zvyšku odmien za 4. kvartál 2007 a za 1. kvartál 2009; č. l. 220 spisu) a tieto pohľadávky následne započítal so svojim záväzkom voči mestu. Hoci žalovaný v súčasnosti tvrdí, že Ing. H. mu aj v súčasnosti stále dlhuje časť kúpnej ceny za pozemok, podľa názoru súdu prvej inštancie pri posúdení existencie tohto domnelého dlhu Ing. H. je treba prihliadnuť na to, že hoci posledná časť kúpnej ceny bola splatná 1. januára 2011, žalovaný za 8 rokov nepodal proti Ing. H. žalobu o zaplatenie tejto kúpnej ceny. Nepodaním tejto žaloby žalovaný konkludentne vyjadruje svoj názor, že Ing. H. mu nič nedlhuje; v tejto súvislosti súd poukázal na to, že ak žalovaný o dlhu Ing. H.D. iba účtuje a sumu 23.192,05 eura (č. l. 653 spisu) účinne nevymáha, vyvstáva otázka, nakoľko zodpovedne žalovaný nakladá s verejnými prostriedkami. Ing. H. by však žalovanému nič nedlhoval iba v tom prípade, ak by jeho dlh zanikol v dôsledku započítacích prejavov z 1. januára 2008, 16. januára 2009, 1. januára 2010 a 3. januára 2011. Keďže žalovaný sa nespráva tak, ako by mu Ing. H. niečo dlhoval, tento jeho pasívny postoj znamená, že započítanie uznáva, čo zároveň znamená, že žalovaný sa stotožňuje s tým, že v 4. kvartáli 2007 a 1. kvartáli 2009 mal právnu povinnosť zaplatiť titulom zmluvy a dodatku č. 1 nie iba 600.000,-- Sk, ale aj ďalších 250.000,-- Sk. Skutočnosť, že žalovaný si skutočne myslí, že Ing. H. mu nič nedlhuje, je nakoniec zrejmá aj z toho, že žalovaný 13. februára 2011 zaplatil Ing. H. sumu 1.827,31 eura. Ak by totiž žalovaný k 13. februáru 2011 mal voči Ing. H. pohľadávku (k tomuto dňu bola splatná celá kúpna cena za pozemok predaný Ing. H.), bolo by krajne nelogické, aby žalovaný plnil svojmu dlžníkovi. Ak sa však žalovaný stotožnil s tým, že za 4. kvartál 2007 a za 1. kvartál 2009 mal zaplatiť aj 250.000,-- Sk (čo konkludentne vyjadril tým, že proti postupníkovi nepodnikol relevantné právne kroky, ktorými by spochybnil správnosť započítania časti odmien s kúpnou cenou za pozemok), toto jeho následné správanie treba vyhodnotiť tak, že zvýšenie ceny dojednané v dodatku č. 1 nemá iba jednorazový charakter, ale že má trvalý charakter. Na to, aby následné správanie strán malo relevanciu pre výklad právneho úkonu, by nestačilo iba to, že žalovaný sa správal spôsobom korešpondujúcim trvalému zvýšeniu ceny. Je potrebné, aby sa aj žalobca v rozhodnom období správal spôsobom korešpondujúcim trvalému zvýšeniu ceny, t. j. je potrebné, aby aj žalobca poskytoval plnenie v širšom rozsahu (t. j. v rozsahu dojednanom v dodatku č. 1). Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca v 2. kvartáli a 4.kvartáli 2009 takéto rozšírené plnenie žalovanému poskytoval. Poskytovanie tohto rozšíreného plnenia bolo súdu zrejmé najmä z toho, že žalobca si v júni 2008 vybavil zmenu licencie tak, že bol oprávnený vysielať 18 hodín denne, z čoho 11,7 hodín mal vysielať programy (v zmysle pôvodnej licencie žalobca mohol vysielať iba 3,96 hodín programov). Poskytovanie takéhoto širšieho plnenia vyplýva aj zo zoznamov relácii odvysielaných v apríli až júni 2009 (č. l. 550 a nasl.) a v októbri až decembri 2009, v zmysle ktorých boli odvysielané relácie o problematike diaľnice (napr. „Výstavba diaľnice” a iné) a o kultúrno-spoločenských podujatiach (napr. „Ruská kultúra” a iné). V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na to, že v dodatku nie je rozsah navýšenia vysielania kvantifikovaný, a teda na splnenie právnej povinnosti žalobcu vyplývajúcej z bodu 2 dodatku stačí, ak žalobca odvysielal čo i len jednu reláciu o diaľnici, resp. o kultúmo-spoločenských podujatiach. Vo vzťahu k zoznamom relácií predloženým žalobcom súd uviedol, že žalovaný nepreukázal, že relácie v nich uvedené neboli odvysielané. V konaní bolo preukázané, že žalovaný v roku 2007 opakovane žiadal žalobcu, aby zdokumentoval ním poskytované plnenia. Nakoľko táto jeho požiadavka nebola uspokojená, podľa názoru súdu prvej inštancie žalovanému nič nebránilo, aby v roku 2009 začal nahrávať vysielanie žalobcu za účelom prípadných súdnych sporov. Ak však žalovaný takéto videozáznamy nezhotovil, nevyhnutne sa ocitol v dôkaznej núdzi. Keďže dodatok č. 1 je platný (konanie sp. zn. 9Cb/12/2008) a treba ho vykladať tak, že navýšenie ceny o 250.000,-- Sk je opakované a keďže žalobca preukázal, že on svoju povinnosť vyplývajúcu z dodatku splnil, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má právo na to, aby mu žalovaný zaplatil sumu 28.214,83 eura za 2. štvrťrok 2009 a sumu 28.214,83 eur za 4. štvrťrok 2009. Z týchto súm žalovaný doposiaľ nezaplatil 2 x 8.298,48 eura, súd prvej inštancie ho preto zaviazal na ich doplatenie žalobcovi. Z dôvodu, že žalovaný je v omeškaní so splnením peňažného záväzku, súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj uplatnené úroky z omeškania a náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 12.

Na odvolanie žalovaného odvolací súd odvolací rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil konštatujúc, že prvoinštančný súd vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver.

13. Rešpektujúc základné princípy CSP (článok 2 ods. 1, 2 CSP), postupoval odvolací súd v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP, pričom v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky, úkony súdu a strán sporu do 30. júna 2016 podľa v tom čase platného a účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.

14. Primárne k odvolaciemu tvrdeniu žalovaného ohľadne nedostatočného odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu, ktoré by bolo spôsobilé založiť odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, odvolací súd konštatoval, že písomné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP, rovnako tak rozhodovacej praxi vyšších súdnych autorít a judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, z dôvodu ktorého predmetnú námietku vyhodnotil za nedôvodnú.

15. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, existenciu ktorého žalovaný odôvodňoval nesprávnym zistením pri posudzovaní následného konania strán sporu, predovšetkým žalovaného, ktoré má podľa názoru súdu prvej inštancie preukazovať vôľu strán ohľadom trvalého zvýšenia odplaty žalobcovi, odvolací súd poukázal na zrušujúce uznesenie dovolacieho súdu č. k. 4Obdo/35/2015-467 z 31. mája 2016, ktorého záver rešpektoval odvolací súd vo svojom (rovnako zrušujúcom) uznesení č. k. 16Cob/176/2016-509 zo 14. júna 2018, v ktorom podľa § 391 ods. 3 CSP uviedol, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. Tento, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP, postupoval v ďalšom konaní v súlade s názorom odvolacieho súdu a doplnil dokazovanie na zistenie, či došlo k rozšíreniu a skvalitneniu poskytovaného plnenia, v akom rozsahu, čo sa týka programovaného zloženia, spôsobu a miesta plnenia. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že žalobca riadne a včas neplnil svoje povinnosti, odvolací súd zdôraznil, že žalovaný musí preukázať, akú povinnosť žalobca porušil, resp. deň, hodinu, čoho sa porušenie týkalo, ako aj to, či porušenie žalobcovi vytýkal, ak áno, kedy presne a o týchto tvrdeniach predložiť dôkaz.

16. Odvolací súd ďalej konštatoval, že pred uzatvorením zmeny zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského kanála Mesta Považská Bystrica č. 89/05-OKP zo 6. apríla 2005 vo forme dodatku č. 1 k tejto zmluve, Mestské zastupiteľstvo Mesta Považská Bystrica na zasadnutí dňa 3. novembra 2006 zobralo na vedomie správu o hospodárení Mesta Považská Bystrica za 1. až 9. mesiac 2006, návrh 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 spolu so stanoviskom hlavného kontrolóra Mesta Považská Bystrica k návrhu tejto 2. úpravy, ktorú následne schválilo ako uznesenie č. 42/2006. Z tejto 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 odvolací súd zistil, že sa týkala aj bežných výdavkov, tvorených okrem iných aj článkom III. s názvom TOVARY A SLUŽBY, do ktorého rámca patrila aj ostatná činnosť v kultúre a regionálny rozvoj. V bode 15. písm. a/ bolo uvedené prevádzkovanie spravodajského infokanála Mesta Považská Bystrica v sume 1.800 tis. Sk ako suma za 1. - 3. štvrťrok 2006. V rámci bodu 15. došlo k schváleniu úpravy rozpočtu o 250 tisíc Sk štvrťročne v nadväznosti na zámery zvyšovania informovanosti obyvateľstva mesta a publicity mesta. Po schválení 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 žalobca a žalovaný dňa 16. novembra 2006 uzatvorili dodatok č. 1 k predmetnej zmluve, obaja zastúpení oprávnenými osobami v postavení štatutárnych orgánov. V bode 1 dodatku sa zmluvné strany dohodli, že „Mestské zastupiteľstvo v Považskej Bystrici uznesením č. 42/2006 z 3. novembra 2006 rozhodlo o úprave rozpočtu a v rámci nej o zvýšení ceny za realizáciu predmetu zmluvy za účelom informovanosti obyvateľov mesta a publicity mesta štvrťročne o 250.000 Sk. Cena za štvrtý štvrťrok 2006 bude teda celkom 850.000 Sk (slovom osemstopäťdesiattisíc korún).“ V bode 2. dodatku č. 1 zmluvné strany dohodli, že „vysielateľ (žalobca) vyrobí a odvysiela programy a informácie o využití prostriedkov z grantového programu mesta, problematike diaľnice a kultúrnospoločenských podujatiach poriadaných mestom.“ V bode 3. dodatku č. 1 zmluvné strany dohodli, že „Zvýšenie ceny vo výške 250.000 Sk (slovom dvestopäťdesiattisíc korún) uhradí objednávateľ (žalovaný) vysielateľovi na jeho účet najneskôr 15. decembra 2006.“ V bode 4. dodatku č. 1 zmluvné strany dohodli, že „Týmto dodatkom sa mení a dopĺňa horeuvedená zmluva (č. 89/05-OKP). Ostatné jej ustanovenia zostávajú nezmenené.“

17. Odvolací súd poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/1/2015 zo 17. februára 2016 (rozhodnutie č. 90 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018) a právne vety prijaté za účelom zjednocovania súdnej praxe v znení „I. Ak je rozhodovanie o nakladaní s majetkom obce rozdelené medzi orgány samosprávy obce, t. j. medzi starostu a obecné zastupiteľstvo, pre platnosť právneho úkonu obce sa vyžaduje súlad medzi vôľou obce, ktorú vytvára obecné zastupiteľstvo a vyjadruje vo svojom uznesení a prejavom vôle obce navonok starostom ako jej štatutárnym orgánom., II. Obecné zastupiteľstvo má právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce a kontrolovať hospodárenie s ním aj v prípade, ak neboli schválené zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce.“ S poukazom na uvedené závery, odvolací súd bol na rozdiel od súdu prvej inštancie toho názoru, že rozšírenie predmetu plnenia zmluvy a z toho vyplývajúce zvýšenie ceny ako odplaty za plnenie predmetu zmluvy, podlieha prerokovaniu a schváleniu mestského zastupiteľstva, nakoľko spĺňa zákonnú podmienku hospodárenia a nakladania s majetkom vo forme finančných prostriedkov. V intenciách vyslovených názorov a právnych viet preto odvolací súd posudzoval existenciu prejavu vôle Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica nielen z hľadiska formálneho, ale aj z hľadiska materiálneho vyjadrenia tejto vôle a následne, či má prejavená vôľa mestského zastupiteľstva spočívajúca v schválení 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 spôsobom uznesenia č. 42/2006 vyjadrenie v obsahu dodatku č. 1 k zmluve, ktorou mal primátor Mesta Považská Bystrica ako štatutárny orgán dňa 16. novembra 2006 uzatvorením tohto dodatku so žalobcom prejaviť vôľu Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica aj navonok voči zmluvnému partnerovi.

18. Odvolací súd vyslovil názor, že zámer žalovaného zvyšovať informovanosť obyvateľov Mesta Považská Bystrica a publicity Mesta Považská Bystrica a rozšírenie o ďalšie vysielanie a skvalitnenie vysielania, s prihliadnutím na rokovanie zmluvných strán pred uzatvorením dodatku č. 1 k zmluve, sa netýkalo len obdobia 4. štvrťroka 2006, ale aj nasledujúceho obdobia existencie záväzkového vzťahu, do budúcna. Poukázal na to, že zápisnica zo zasadnutia Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica, konaného dňa 3. novembra 2006, nezachytáva v tejto časti návrhu 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 žiadne pripomienky, žiadosti o vysvetlenia, námietky zo strany prítomných poslancov Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica, ani návrhy na zmenu znenia uznesenia navrhovaného naschválenie.

19. Odvolací súd konštatoval, že uzatvorením zmluvy dňa 6. apríla 2005 a dodatku č. 1 k tejto zmluve dňa 16. novembra 2006, vznikol medzi žalobcom ako vysielateľom a žalovaným ako objednávateľom obchodný záväzkový vzťah. Podľa obsahu predmetu plnenia a dohodnutých vzájomných práv a povinností mala zmluva charakter nepomenovanej (inominátnej) zmluvy podľa § 269 ods. 2 ObchZ. Vzhľadom na právne postavenie žalobcu a žalovaného ako zmluvných strán sa na túto zmluvu, vzťahy z nej vyplývajúce a s ňou súvisiace uplatní podľa § 261 ods. 2 právna úprava Obchodného zákonníka. Pri uzatváraní zmluvy a dodatku č. 1 k nej konali obe zmluvné strany prostredníctvom štatutárnych orgánov. Poukázal na to, že o platnosti predmetných právnych úkonov, t. j. zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála Mesta Považská Bystrica č. 89/05-OKP zo dňa 6. apríla 2005 a dodatku č. 1 zo dňa 16. novembra 2006, bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 9Cb/12/2008-73 zo 4. septembra 2008 v spojení s opravným uznesením č. k. 9Cb/12/2008-76 z 9. októbra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/151/2008-114 z 18. februára 2009.

20. Odvolací súd za spornú považoval otázku týkajúcu sa výkladu dodatku č. 1, ktorého znenie objektívne pripúšťalo rôzny výklad. V súlade so skutočnosťami preukázanými v dokazovaní pred súdom prvej inštancie dospel odvolací súd k záverom, že v dodatku č. 1 bola prejavená vôľa mestského zastupiteľstva rozšíriť predmet plnenia zmluvy za finančnú protihodnotu vyjadrenú v sume 250.000,-- Sk a túto vôľu navonok v obchodnom záväzkovom vzťahu so žalobcom vykonal primátor. V čase schvaľovania 2. úpravy rozpočtu Mesta Považská Bystrica na rok 2006 nebolo na zasadnutí mestského zastupiteľstva dňa 3. novembra 2006 sporné, že rozšírenie predmetu plnenia a zvýšenie ceny sa týka vysielateľa MANIN PB, s.r.o., s ktorým bolo Mesto Považská Bystrica v zmluvnom vzťahu na prevádzkovanie spravodajského infokanála spolu s prevádzkovateľom retransmisie SATRO, s.r.o. Odvolací súd vychádzal aj z názorov a záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/284/2006 z 29. januára 2008, ktoré bolo podrobené ústavnoprávnemu prieskumu a v ňom formulované závery boli odobrené v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“, „ústavný súd“ alebo „ÚS SR“) sp. zn. III. ÚS 389/08 z 1. apríla 2009. Zdôraznil kontinuitu rozhodovania a súdnej praxe, vyplývajúcu aj z uznesenia NS SR sp. zn. 5Obdo/44/2018 z 28. marca 2019.

21. Odvolací súd sa nestotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 16. jeho rozsudku, v ktorom prezentoval názor, že primátor mesta bol jediným orgánom mesta, ktorý vytvoril vôľu mesta a týmto orgánom nebolo mestské zastupiteľstvo. Odkázal na názor NS SR v uznesení č. k. 4Obdo/35/2010-467, podľa ktorého treba pri výklade sporného termínu „štvrťročne” vychádzať z úmyslu štatutárnych zástupcov sporových strán. Odvolací súd nevzhliadol žiaden dôvod na odklon od názoru vysloveného v predmetnom uznesení, považoval však za nutné zohľadniť právne postavenie žalovaného ako subjektu verejného práva a z toho vyplývajúce obmedzenia a osobitosti, pri ktorých právne predpisy umožňovali primátorovi vôľu mesta navonok vykonávať pri rešpektovaní vytvárania vôle mesta výlučne prostredníctvom mestského zastupiteľstva ako kolektívneho orgánu mesta.

22. Odvolací súd mal v konaní pred súdom prvej inštancie za preukázané, že mestské zastupiteľstvo splnomocnilo Ing. Y. X., aby vykonával zmeny v rozpočte žalovaného počas roka 2006 do výšky 1.000.000,-- Sk v jednotlivých výdavkových položkách rozpočtu mesta. Toto skutkové zistenie vyplýva z písm. E/ uznesenia č. 42/2006 prijatého na 31. zasadnutí MZ Mesta Považská Bystrica konaného dňa 3. novembra 2006. Pri hodnotení tejto právnej skutočnosti vychádzal odvolací súd z § 11 ods. 4 písm. a/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení platnom a účinnom ku dňu 3. novembra 2006, podľa ktorého obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním.

23. Pri záveroch o zvýšení odplaty za rozšírené plnenie predmetu zmluvy nielen na obdobie 4. štvrťroka 2006, ale aj do budúcna, vychádzal odvolací súd nielen z rokovaní, ktoré predchádzali uzatvoreniudodatku č. 1, z uznesenia č. 42/2006 z 3. novembra 2006 prerokovaného a prijatého na zasadnutí mestského zastupiteľstva, ale aj z následného správania zmluvných strán. Odvolací súd sa stotožnil zo skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ktoré mal preukázané z dôkazných prostriedkov - listín, konkrétne licencie Rady pre vysielanie a retransmisiu udelenej žalobcovi na vysielanie a jej zmeny zo 17. júna 2008, ktorou bol časový rozsah vysielania zvýšený z 12 hodín na 18 hodín. Konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam o rozsahu a skladbe vysielania uskutočneného v r. 2009, ktoré žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie účinne podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, nepoprel.

24. Opierajúc sa o názory uvedené v uznesení Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 165/2012-18 z 18. apríla 2012, odvolací súd uviedol, že pre skúmanie prejavu vôle Mesta Považská Bystrica bolo rozhodujúce vo vzájomných súvislostiach uznesenie Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica č. 42/2006 z 3. novembra 2006 a obsah 2. úpravy rozpočtu mesta na rok 2006.

25. Pri hodnotení výpovedí svedkov s postavením poslancov mestského zastupiteľstva na jeho zasadnutí dňa 3. novembra 2006, ktoré boli vykonané súdom prvej inštancie, nebolo podľa názoru odvolacieho súdu bez pochybností preukázané, že úprava rozpočtu na rok 2006 za obdobie 10-12/2006 sa vo vzťahu k žalobcovi týkala iba tohto obdobia a zvýšenia ceny o 250.000,-- Sk iba za toto obdobie a rozšíreného vysielania iba v tomto období. Odvolací súd zdôraznil, že tvrdenia svedkov Z. H., Z. I.H. a S. H. boli protichodné s tvrdeniami svedka K. Z., z dôvodu ktorého nemôžu byť tvrdenia týchto svedkov bez ďalšieho posudzované ako rozhodujúce pre posúdenie vôle zastupiteľstva ako kolektívneho orgánu vo forme uznesenia.

26. V kontexte vyššie uvedených hodnotení a úvah, odvolací súd postupom podľa § 191 ods. 1 CSP uzavrel, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny. Konštatoval, že za obdobie 2. a 4. štvrťroka 2009 vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie nielen podľa zmluvy vo výške 1-ny dohodnutej zmluvnej ceny 600.000,-- Sk (ročne 2.400.000,-- Sk), t. j. za jeden štvrťrok 2009, ale aj vo zvýšenej zmluvnej cene o sumu 250.000,-- Sk, t. j. v r. 2009 za jeden štvrťrok, spolu vo výške 850.000,-- Sk. Predmetom tohto konania bola zmluvná cena len v časti tejto zmluvnej odmeny vo výške 2 x 250.000,-- Sk, t. j. 16.596,96 eura s uplatneným príslušenstvom vo forme zákonných úrokov z omeškania, ktorá sa týkala práve tej spornej časti zmluvnej ceny, ktorej zvýšenie o 250.000,-- Sk štvrťročne bolo predmetom rokovania a schválenia uznesením č. 42/2006 na zasadnutí Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica konaného dňa 3. novembra 2006.

27. Postupom podľa § 387 ods. 3 CSP sa odvolací súd zaoberal s podstatnými odvolacími tvrdeniami žalovaného zhrnutými v bode 26. odôvodnenia svojho rozsudku, ktorých vyhodnotenie obsahujú body 57. až 64. rozsudku. Vzhľadom na žalovaným namietanú spornosť dodatku č. 1, odvolací súd považoval za potrebné vykonať výklad dodatku v súlade s interpretačnými pravidlami v obchodných záväzkových vzťahoch medzi žalobcom a žalovaným. Na rozdiel od žalovaného, ktorý sa v rámci odvolania zameral jednostranne len na výklad jazykový, odvolací súd v súlade so skutočnosťami preukázanými vo vykonanom dokazovaní posudzoval a hodnotil právny úkon predovšetkým z hľadiska významu vôle a úmyslu konajúceho v postavení žalovaného, následne aj z hľadiska významu a použitých výrazov, majúc za to, že je namieste aj použitie § 266 ods. 4 ObchZ. Konštatoval, že preukázané skutkové zistenia zakladajú v danom prípade pri posudzovaní prejavu, významu vôle a úmyslu konajúceho, použitie interpretačných pravidiel podľa § 266 ods. 1 a 2 ObchZ v spojení s § 266 ods. 3 a 4 ObchZ. Pri zhode prejavu vôle mestského zastupiteľstva a prejavu vôle vykonanej primátorom pri uzatvorení dodatku č. 1, bolo úmyslom žalovaného rozšíriť vysielanie za účelom rozšírenia informovanosti obyvateľov mesta a publicity mesta v rámci existujúceho obchodného záväzkového vzťahu so žalobcom spolu s úpravou zmluvne dohodnutej ceny za vysielanie (s iným vysielateľom ako so žalobcom nebola v tom čase zmluva uzatvorená). O tomto úmysle žalovaného bol žalobca oboznámený v rámci rokovania pred uzatvorením dodatku. Pri rešpektovaní schvaľovacieho procesu rozšírenia predmetu plnenia zmluvy a úpravy zmluvnej ceny na strane žalovaného ako samostatného samosprávneho a správneho územného celku došlo k uzatvoreniu dodatku č. 1, ktorý bol písomne vyhotovený žalovaným a ako dokument predložený žalovaným žalobcovi. Dojednanie, ktoré na strane žalovaného zakladá v tomto spore jeho námietky arozsiahlu obranu popierajúcu prejav vôle mestského zastupiteľstva, treba vykladať v súlade s § 266 ods. 4 ObchZ v neprospech žalovaného. Zmena v osobe štatutárneho orgánu žalovaného, prípadne i zmeny v zložení mestského zastupiteľstva žalovaného v osobách poslancov, nemôžu bez ďalšieho zákonného postupu, zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom, vrátane skutočnosti, že v r. 2007 - 2009 sa zvýšenie zmluvnej ceny o 250.000,-- Sk štvrťročne neprejavilo v rozpočte žalovaného, zakladať dôvod pre neplnenie povinnosti zaplatiť zmluvnú cenu zodpovedajúcu zmene predmetu plnenia spočívajúceho nielen v rozšírení predmetu plnenia, ktoré bolo žalovanému preukázateľne žalobcom poskytnuté, ale ani obranou, ktorá nemá dôvod v skutkovom stave veci.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania 100 %.

29. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu, v celom jeho rozsahu, podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaný, vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP.

30. Za podstatu sporu žalovaný označil výklad pojmu „štvrťročne“, t. j. či dodatkom č. 1 došlo k jednorazovému zvýšeniu ceny len na obdobie štvrtého štvrťroku, t. j. za mesiace október, november a december 2006 (ďalej „4Q 2006“) alebo k trvalému zvýšeniu ceny aj na ďalšie obdobia, t. j. aj na obdobie od 1. štvrťroku 2007 a neskôr.

31. Žalovaný uviedol, že hoci v posudzovanom prípade ide síce o súkromnoprávny spor dvoch právnických osôb o zaplatenie peňažného záväzku z obchodnej zmluvy, avšak s výrazným verejnoprávnym presahom na strane jeho osoby, ktorý sa týka hospodárenia a nakladania s verejnými prostriedkami (majetkom obce). Poukázal na to, že ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je založená na téze, že vôľu obce pri majetkovoprávnych úkonoch vytvára obecné zastupiteľstvo tak, že schváli každé dôležité nakladanie s majetkom obce. Takto vytvorená vôľa musí byť objektívne zaznamenaná v písomnom vyhotovení uznesenia obecného zastupiteľstva. Vytvorenú vôľu následne navonok prejavuje starosta, pričom medzi voľou a prejavom musí existovať súlad. Základnou a pre rozhodnutie kľúčovou právnou otázkou v tomto prípade je podľa žalovaného otázka, či mestské zastupiteľstvo Mesta Považská Bystrica schválilo dôležitý úkon týkajúci sa majetku mesta. Tvrdí, že odvolací súd síce formálne odkazuje na ustálenú prax dovolacieho súdu a v tomto „duchu” aj argumentuje, no materiálne (obsahovo) sa svojím rozhodnutím od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odkláňa, a relevantnú právnu úpravu ako aj dovolacieho súdu interpretuje extrémne extenzívnym spôsobom, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/2008 uviedol, že pri výklade verejnoprávnych obmedzení obce pri hospodárení s prostriedkami mesta je vždy potrebné použiť reštriktívny výklad právnej normy/právneho úkonu, resp. extenzívne pristupovať k dispozičným oprávneniam mestského zastupiteľstva a naopak, reštriktívne pristupovať k dispozičným oprávneniam starostu (primátora).

32. Žalovaný odvolaciemu súdu vytkol, že nesprávne právne posúdil otázku, či mestské zastupiteľstvo Mesta Považská Bystrica uznesením č. 42/2006 schválilo trvalú úpravu (zmenu) zmluvných podmienok (zvýšenie kvartálnej odplaty o 250.000,-- Sk a rozšírenie rozsahu vysielania), dohodnutých medzi stranami tohto konania v „základnej zmluve”. Podľa žalovaného neexistuje nijaký listinný dôkaz o tom, že mestské zastupiteľstvo Mesta Považská Bystrica túto konkrétnu dispozíciu skutočne prerokovalo a schválilo, rovnako neexistuje listinný dôkaz o tom, že mestské zastupiteľstvo Mesta Považská Bystrica o takomto zámere bolo vôbec oboznámené, nakoľko

v nijakej listine, ktorá bola predložená ako dôkaz, neexistuje nijaká zmienka o žalobcovi či „základnej” zmluve uzatvorenej so žalobcom. Žalovaný v priebehu celého konania tvrdí, že k schváleniu trvalej úpravy zmluvných podmienok so žalobcom nedošlo a žalobca ako dominus litis svoje tvrdenie o schválení takéhoto úkonu počas celého konania nedokázal nijako osvedčiť príslušnou listinou, preto je podľa žalovaného potrebné uzavrieť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia a neosvedčil dôvodnosť svojho nároku. Napriek uvedenému odvolací súd uzavrel, že mestské zastupiteľstvo takúto dispozíciu s majetkom obce schválilo.

33. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný za základnú právnu otázku v dovolaní označil otázku miery konkretizácie právneho úkonu, predmetom ktorého je nakladanie s majetkom mesta, a teda či sa pre schválenie dôležitého právneho úkonu týkajúceho sa majetku obce (§ 11 ods. 4 písm. a/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení) vyžaduje jeho určité a určiteľné vymedzenie v uznesení mestského zastupiteľstva príp. v inej objektívne preskúmateľnej listine, ktorej obsahom je predmet schvaľovaného právneho úkonu.

34. Odvodenou právnou otázkou, ktorou by sa dovolací súd mal zaoberať, je podľa žalovaného použiteľnosť interpretačných kritérií upravených v § 266 ods. 3 ObchZ na posudzovaný skutkový stav, najmä otázka miery použiteľnosti kritéria „rokovania o uzavretí zmluvy“ na právne úkony, ktoré sa týkajú majetku mesta a ktoré podliehajú schváleniu zo strany mestského zastupiteľstva, osobitne ak o takomto rokovaní neexistuje žiadna písomná dokumentácia, súčasne otázka časového rozsahu použiteľnosti kritéria „následného správania strán”. Žalovaný má za to, že označené otázky neboli doteraz dovolacím súdom zodpovedané spôsobom, ktorý by odôvodňoval ich označenie ako „ustálená rozhodovacia prax”, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

35. Zhrnúc doterajší priebeh konania, poukázaním na doteraz vydané rozhodnutia konajúcich súdov a kľúčových častí ich odôvodnenia, citujúc § 11 ods. 4 písm. a/ zákona č. 369/1990 Zb., ďalej rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/284/2006, sp. zn. 1Obo/1/2015 a sp. zn. 5Obdo/44/2018, žalovaný vyslovil názor, že vôľu obce pri majetkovoprávnych úkonoch vytvára obecné zastupiteľstvo tak, že schváli každé dôležité nakladanie s majetkom obce. Takto vytvorenú vôľu, zaznamenanú v písomnom vyhotovení uznesenia obecného zastupiteľstva, až následne navonok prejavuje starosta. Aby išlo o úkon zaväzujúci obec, musí medzi vôľou a prejavom existovať súlad.

36. Žalovaný v dovolaní poukázal na záver odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že mestské zastupiteľstvo Mesta Považská Bystrica uznesením č. 42/2006 vytvorilo vôľu trvalo rozšíriť predmet plnenia zmluvy za finančnú protihodnotu 250.000,-- Sk, ktorý záver je podľa žalovaného nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Poukázal na to, že mestské zastupiteľstvo unesením č. 42/2006 v bode D/ schválilo „druhú úpravu rozpočtu na rok 2006”, vo vzťahu ku ktorej okolnosti odvolací súd vyslovil, že keďže mestské zastupiteľstvo schválilo „druhú úpravu rozpočtu na rok 2006”,imanentne tým schválilo aj trvalé rozšírenie predmetu plnenia a navýšenie odplaty pre žalobcu aj na ďalšie obdobie. Z textu uznesenia č. 42/2006 nie je možné podľa žalovaného bez ďalšieho vysloviť záver o tom, či mestské zastupiteľstvo schválilo trvalú zmenu zmluvných podmienok so žalobcom (t. j. vytvorilo vôľu s takýmto obsahom), preto je podľa neho potrebné zistiť obsah vôle mestského zastupiteľstva inak. Poukázal na to, že schvaľovaniu druhej úpravy rozpočtu na rok 2006 predchádzala príprava písomných podkladov, rokovanie mestskej rady a jednotlivých komisií. Žalovaný tvrdí, že ak by mala platiť téza odvolacieho súdu, musela by byť aspoň v niektorom z podkladov nejaká zmienka o tom, že orgány mesta budú rokovať o úprave zmluvných podmienok so žalobcom, že mestské zastupiteľstvo má rozhodnúť o trvalej zmene tzv. základnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom a že má dôjsť k vytvoreniu vôle trvalo vyplácať žalobcovi z prostriedkov Mesta Považská Bystrica o 1 mil. Sk ročne viac, než tomu bolo dovtedy. Ani v jednom z uvedených materiálov však nie je žiadna zmienka o žalobcovi (t. j. spoločnosti MANIN PB, s.r.o.) alebo zmienka o zmene základnej zmluvy, rovnako sa v nich nenachádza informácia o úmysle žalovaného trvalo zvýšiť odmenu pre žalobcu a ani z nich nevyplýva, že predmetom rokovania mestskej rady a následne mestského zastupiteľstva bolo rozhodovanie o trvalom navýšení odmeny pre žalobcu či zmene zmluvných podmienok. Rovnako neexistuje nijaký písomný záznam z rokovania vtedajšieho primátora mesta Považská Bystrica so žalobcom. Všetky predložené dokumenty preukazujú, že predmetom zasadnutia mestskej rady a následne aj mestského zastupiteľstva bola, okrem iných bodov, „len” „druhá úprava rozpočtu na rok 2006”. Mestská rada o trvalom zvýšení odmeny pre žalobcu nerokovala a o takomto úmysle/zámere nebola ani informovaná. Mestská rada uznesením č. 35/2006 napokon odporučila mestskému zastupiteľstvu druhú úpravu rozpočtu na rok 2006 schváliť. Žalovaný poukázal na to, že jednou z kapitol rozpočtu mesta, ktorých sa druhá úprava v roku 2006 dotkla, bola aj kapitola č. 15., pomenovaná ako „Ostatná činnosť v kultúre, regionálny rozvoj”, kde pod písmenom b/ bol uvedený dôvod úpravy nasledovne: „Úprava rozpočtu o 250 tis. Sk v nadväznosti na zámery zvyšovania informovanosti obyvateľov mesta a publicity mesta“. Žalovaný tvrdí, že chýba akákoľvek zmienka o úmysle trvalo navýšiť odmenu vyplácanú žalobcovi, resp. že navýšený rozpočet má byť použitý výhradne len na zaplatenie odmeny jednému konkrétnemu subjektu. Rovnako ani zápisnica zo zasadnutia mestského zastupiteľstva neobsahuje záznam o tom, že by predmetom rokovania bola aj trvalá úprava zmluvných podmienok so žalobcom. Žalovaný tvrdí, že z dôvodu, že poslanci rokovali o úprave rozpočtu na rok 2006, ktorá sa vzťahovala na niekoľko ostávajúcich mesiacov, bolo potrebné upresniť, že suma 250 tisíc Sk má pokrývať celý jeden kalendárny štvrťrok. Z pohľadu predmetu rokovania to bola kľúčová informácia, nakoľko ak by suma 250 tisíc Sk bola mesačná odmena, v súhrne by to predstavovalo kvartálne navýšenie o 750 tisíc Sk.

37. Žalovaný odvolaciemu súdu ďalej vytýka, že z jediného slova „štvrťročne”, ktoré je použité v návrhu úpravy rozpočtu na konkrétny kalendárny rok, dospel k záveru, že mestské zastupiteľstvo 3. novembra 2006 nerozhodovalo len o úprave rozpočtu na rok 2006, ale že skryto, netransparentne a bez verejnej kontroly rozhodlo o trvalom navýšení ceny za služby poskytované žalobcom, a teda že prejavilo vôľu trvalo (t. j. aj v roku 2007, 2008, 2009 atď.) vyplácať žalobcovi sumu o 1.000.000,-- Sk ročne viac. Tvrdí, že nakladanie s verejnými prostriedkami mesta nemôže byť založené na nelogickej dedukcii či nepodložených domnienkach jednotlivých poslancov a že je neprípustné, aby rozhodovanie o dôležitom právnom úkone s majetkom mesta mohlo byť založené na „hádaní“, aký význam má slovo „štvrťročne” vo vete „Úprava rozpočtu o 250 tis Sk štvrťročne v náväznosti na zámery zvyšovania informovanosti obyvateľom mesta a publicity mesta” v časti návrhu rozpočtu „Ostatná činnosť v kultúre, regionálny rozvoj“. Vôľa zastupiteľstva musí byť podľa žalovaného obsahovo určitá a určiteľná, jazykovo zrozumiteľná a kedykoľvek preskúmateľná tak, aby aj z hľadiska verejnej kontroly neexistovali nijaké pochybnosti o tom, čo bolo obsahom úkonu zastupiteľstva.

38. V ďalšej časti dovolania žalovaný namietol nepresvedčivú a fakticky úplne absentujúcu interpretáciu dodatku č. 1 tvrdiac, že právny základ žalovanej pohľadávky je potrebné posudzovať na základe dodatku č. 1, analyzujúc nielen jednotlivé slová a vety, ale dodatok č. 1 ako celok. Tvrdí, že povinnosťou súdov bolo interpretovať slová a vety obsiahnuté v písomnom právnom úkone a až následne použiť podporné kritériá v § 266 ods. 3 ObchZ. Dodatok č. 1 zachytáva vtedajšiu vôľu oboch strán sporu a akákoľvek svedecká výpoveď urobená s odstupom niekoľkých rokov môže byť ovplyvnená odstupom času čiinými faktormi. Dodatok č. 1 je potrebné podľa žalovaného posudzovať komplexne, t. j. s prihliadnutím na a/ iné ustanovenia dodatku č. 1 (jazykový výklad), b/ uznesenie mestského zastupiteľstva č. 42/2006 (teleologický výklad), c/ pravidlá dohodnuté v tzv. „základnej zmluve”. Tvrdí, že z obsahu dodatku č. 1 vyplývajú odpovede na otázky, prečo došlo k uzatvoreniu dodatku č. 1 (kauza právneho úkonu v bode 2), výška odmeny (v bode 1 veta druhá), splatnosť odmeny (v bode 3) a vplyv dodatku na základnú zmluvu (bod 4). Predmetné ustanovenia podľa žalovaného vylučujú trvalosť záväzku dohodnutého v dodatku č. l, preto je záver o trvalom navýšení odmeny pre žalobcu založený na slove „štvrťročne” záverom podľa neho nesprávnym. Má za to, že pojem „štvrťročne” v kontexte dodatku č. 1 dáva odpoveď na otázku „kedy” a nie na otázku „koľkokrát”. Záver o jednorazovom zvýšení rozpočtu podľa žalovaného potvrdili svedkovia I., H. a H. a podporuje ho aj skutočnosť, že v dodatku č. 1 došlo úplne presne k určeniu, kedy a ako má byť táto jednorazovo uvoľnená čiastka vyplatená, a to v znení „Zvýšenie ceny vo výške 250 000,-- Sk uhradí objednávateľ vysielateľovi na jeho účet č. XXXXXXXXXX/XXXX Tatra banka Považská Bystrica najneskoršie do 15. decembra 2006.” Takto urobený prejav vôle zodpovedá podľa žalovaného vôli smerujúcej k jednorazovému poskytnutiu odmeny a nie vôli smerujúcej k trvalému zvýšeniu odmeny. Rovnako poukazom na čl. 3 bod 3 základnej zmluvy v znení „Cena za realizáciu predmetu zmluvy uvedená v čl. 2 bod 2. tejto zmluvy sa počas platnosti zmluvy nebude zvyšovať.”, ktorý článok sa dodatkom č. 1 nezmenil a je naďalej platným, podľa žalovaného dokazuje, že úmyslom zmluvných strán bolo dojednanie zvýšenia ceny za odvysielanie dodatočne dohodnutých programov len na posledný štvrťrok roku 2006, pretože keby mali zmluvné strany úmysel dohodnúť trvalú zmenu zmluvných podmienok aj do budúcnosti, museli by sa jednoznačne dohodnúť aj na zmene čl. 3 bod 3 základnej zmluvy, čo sa nestalo. Konštatujúc uvedené žalovaný konajúcim súdom vytkol, že sa výkladom dodatku č. 1 vôbec nezaoberali, ktorou okolnosťou spôsobili nesprávne právne posúdenie veci samej.

39. Žalovaný následne konajúcim súdom vytkol, že nesprávne posúdili dôveryhodnosť výpovede vtedajšieho primátora Ing. X. ohľadne rokovaní o uzavretí zmluvy (dodatku č. 1). Tvrdí, že z vykonaného dokazovania nevyplýva záver o tom, že Ing. X. o konaní rokovaní o zmene zmluvných podmienok vopred informoval mestské zastupiteľstvo, z čoho vyplýva svojvoľnosť jeho konania. Naopak, zápisnica zo zasadnutia mestskej rady, ani zápisnica zo zasadnutia mestského zastupiteľstva a ani iný písomný podklad vyhotovený v predmetnej záležitosti neobsahuje nijaký záznam o tom, že predmetom rokovania mala byť úprava zmluvných podmienok so žalobcom. Tým, že konanie primátora súdy pri výklade dodatku č. 1 zohľadnili, nesprávne aplikovali ust. § 266 ods. 3 ObchZ, a teda vec nesprávne právne posúdili.

40. Žalovaný napokon v závere dovolania namietol absurdnosť toho, aby konanie žalobcu, ktorý s odstupom takmer 16 mesiacov po schválení uznesenia č. 42/2006 a uzatvorení dodatku č. 1 požiadal Radu pre vysielanie a retransmisiu o zmenu licencie (konanie o zmene licencie sa začalo dňa 13. marca 2008, kým dodatok č. 1 bol uzatvorený 16. novembra 2006), bolo považované za právne relevantné „následné” správanie žalobcu, na ktoré je potrebné podľa § 266 ods. 3 ObchZ prihliadať pri výklade vôle, uskutočnenej jeden a pol roka predtým. Tvrdí, že žalobcovi nič nebránilo požiadať o zmenu licencie (zmenu časového rozsahu vysielania z 12 hodín na 18 hodín) podstatne skôr, nakoľko ide o formálne aj materiálne jednoduchý úkon. Uvedené konanie žalobcu žalovaný vníma ako špekuláciu, ktorej jediným účelom bolo dodatočne vytvoriť „pevnejší” právny základ pre súdne spory so žalovaným. Vyslovil názor, že ust. § 266 ods. 3 ObchZ je potrebné vykladať tak, že medzi posudzovaným prejavom vôle a následným správaním strán sporu musí byť primeraný časový odstup, musí byť zachovaný okamih „bezprostrednosti” či priamej väzby medzi prejavom vôle a následným správaním zmluvnej strany. Žalovaný v tejto súvislosti odvolaciemu súdu vytkol, že pokiaľ na takéto správanie žalobcu prihliadol, nesprávne aplikoval ust. § 266 ods. 3 ObchZ, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil.

41. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení, žalovaný navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, prípadne aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

42. Žalobca v písomnom vyjadrení navrhol dovolanie ako neprípustné a zároveň ako nedôvodnéodmietnuť. Písomné vyjadrenie zaslal súd prvej inštancie postupom podľa § 436 ods. 4 CSP žalobcovi, ktorého ďalšieho vyjadrenia v spore nenasledovali.

43. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 CSP) a oprávnenou osobou (§ 424 CSP), zastúpenou v dovolacom konaní v zmysle § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné. V nasledujúcich bodoch dovolací súd uvádza stručné odôvodnenie svojho rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP).

44. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.

45. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.

46. V posudzovanej veci žalovaný (ďalej tiež „dovolateľ“) v dovolaní argumentuje prípustnosťou dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, teda tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, súčasne podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, teda tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

47. Podľa § 432 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

48. Podľa ustanovenia § 447 písm. f/ CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435.

49. Dovolací súd na tomto mieste vo všeobecnosti uvádza, že prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP sa vždy vzťahuje na právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania potom bude, vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (ustanovenie § 440 CSP), závisieť od toho, či a ako dovolateľ vymedzil dovolaciu otázku zásadného právneho významu (kľúčovú) pre rozhodnutie veci. Povinnosťou dovolateľa kvalifikovane zastúpeného advokátom je teda uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne a konkretizovať, ako podľa jeho názoru mal odvolací súd konkrétnu právnu otázku správne vyriešiť. Až po splnení týchto predpokladov prípustnosti dovolania, môže dovolací súd pristúpiť k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu. Povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania a na ňu nadväzujúcu povinnosť doložiť ju buď konkrétnou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd odchýlil, tvrdením oabsencii rozhodovacej praxe, alebo konkretizáciou rozdielností v rozhodovaní dovolacieho súdu.

50. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí ísť - okrem špecifikovaných podmienok - predovšetkým o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/222/2009 z 26. februára 2010). K tomu treba ešte uviesť, že záver súdu o tom, či je určitá skutočnosť preukázaná alebo nie, je výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov. Ide o skutkovú úvahu, nie o právne posúdenie (viď napr. II. ÚS/205/2022). Ani samotné spochybňovanie výsledkov dokazovania nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP viď napr. I. ÚS 190/2022).

51. Dovolací súd z dovolania zistil, že dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP položil právnu otázku v znení „...či mestské zastupiteľstvo mesta Považská Bystrica schválilo dôležitý úkon týkajúci sa majetku mesta“. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP za základnú právnu otázku označil otázku týkajúcu sa „...miery konkretizácie právneho úkonu, predmetom ktorého je nakladanie s majetkom mesta.“, teda „...či sa vyžaduje pre schválenie dôležitého právneho úkonu týkajúceho sa majetku obce (§ 11 ods. 4 písm. a/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov) jeho určité a určiteľné vymedzenie v uznesení mestského zastupiteľstva príp. v inej objektívne preskúmateľnej listine, ktorej obsahom je predmet schvaľovaného právneho úkonu.“ Za odvodenú právnu otázku označil „...použiteľnosť interpretačných kritérií upravených v § 266 ods. 3 ObchZ na posudzovaný skutkový stav“, najmä otázku „miery použiteľnosti kritéria “rokovania o uzavretí zmluvy“ na právne úkony, ktoré sa týkajú majetku mesta a ktoré podliehajú schváleniu zo strany mestského zastupiteľstva, osobitne ak o takomto rokovaní neexistuje žiadna písomná dokumentácia“, zároveň otázku „časového rozsahu použiteľnosti kritéria následného správania strán”.

52. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom vo vzťahu k otázke, „...či mestské zastupiteľstvo Mesta Považská Bystrica uznesením č. 42/2006 schválilo trvalú úpravu (zmenu) zmluvných podmienok (zvýšenie kvartálnej odplaty o 250.000,-- Sk a rozšírenie obsahu vysielania), dohodnutých medzi stranami sporu tohto konania v základnej zmluve“. Za nesprávne právne posúdenie považuje záver súdov nižšej inštancie o tom, že zámer žalovaného rozšíriť vysielanie za účelom zvyšovania informovanosti obyvateľov Mesta Považská Bystrica a publicity Mesta Považská Bystrica v rámci existujúceho obchodného záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, spolu s úpravou zmluvne dohodnutej ceny za vysielanie, sa netýkal len obdobia 4. štvrťroka 2006, ale aj nasledujúceho obdobia existencie záväzkového vzťahu, do budúcna. Žalovaný s takýmto výkladom pojmu „štvrťročne“, v zmysle ktorého malo dôjsť k trvalému zvýšeniu ceny aj na ďalšie obdobia, t. j. aj na obdobie od 1. štvrťroku 2007 a neskôr, nesúhlasí, tvrdiac, že dodatkom č. 1 došlo k jednorazovému zvýšeniu ceny len na obdobie štvrtého štvrťroku 2006, t. j. za mesiace október, november a december 2006. Tvrdí, že z textu uznesenia č. 42/2006 nie je možné bez ďalšieho vysloviť záver o tom, či mestské zastupiteľstvo schválilo trvalú zmenu zmluvných podmienok so žalobcom (t. j. vytvorilo vôľu s takýmto obsahom), preto bolo treba podľa dovolateľa zistiť obsah vôle mestského zastupiteľstva inak (dôvodiac v tejto súvislosti písomnými podkladmi, rokovaním mestskej rady a jednotlivých komisií). Ani v jednom z uvedených materiálov však nie je žiadna zmienka o žalobcovi (spoločnosti MANIN PB, s.r.o.) alebo zmienka o zmene základnej zmluvy, rovnako sa v nich nenachádza informácia o úmysle žalovaného trvalo zvýšiť odmenu pre žalobcu a ani z nich nevyplýva, že predmetom rokovania mestskej rady a následne mestského zastupiteľstva bolo rozhodovanie o trvalom navýšení odmeny pre žalobcu či zmene zmluvných podmienok. Rovnakoneexistuje nijaký písomný záznam z rokovania vtedajšieho primátora Mesta Považská Bystrica so žalobcom. Podľa žalovaného, žalobca svoje tvrdenie o schválení trvalej úpravy zmluvných podmienok počas celého konania nedokázal osvedčiť príslušnou listinou, preto je podľa žalovaného potrebné uzavrieť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia a neosvedčil dôvodnosť svojho nároku.

53. Dovolateľ ďalej vyslovil, že právny základ žalovanej pohľadávky je potrebné posudzovať na základe dodatku č. 1, ktorá zachytáva vtedajšiu vôľu oboch strán sporu a ktorej slová a jednotlivé vety bolo treba posúdiť komplexne, za použitia kritérií v § 266 ods. 3 ObchZ, napriek tomu jej interpretácia súdmi je nepresvedčivá, resp. úplne absentuje.

54. Z takto formulovaného obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v rámci právneho posúdenia namieta skutočnosti týkajúce sa spochybňovania zisteného skutkového stavu, ku ktorému dospeli súdy nižšej inštancie na základe nimi vykonaného dokazovania, a to vo vzťahu k ich záveru o preukázanom zámere žalovaného rozšíriť vysielanie za účelom zvyšovania informovanosti obyvateľov Mesta Považská Bystrica a publicity Mesta Považská Bystrica a v tej súvislosti o zvýšení odplaty za rozšírené plnenie predmetu zmluvy nielen na obdobie 4. štvrťroka 2006, ale aj do budúcna.

55. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že obidva vo veci konajúce súdy si osvojili názor ohľadne vôle a prejavu vôle strán sporu zhodným prejavom vôle zvýšiť cenu predmetu plnenia nie jednorazovo, len na obdobie 4. štvrťroka 2006, ale aj na ďalšie štvrťroky, avšak na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že orgánom mesta, ktorý v súdenej veci vytvoril vôľu žalovaného, nebolo mestské zastupiteľstvo, ale týmto orgánom bol výlučne primátor Ing. X., odvolací súd vyslovil názor, že rozšírenie predmetu plnenia zmluvy a z toho vyplývajúce zvýšenie ceny ako odplaty za plnenie predmetu zmluvy, podlieha prerokovaniu a schváleniu mestského zastupiteľstva, nakoľko spĺňa zákonnú podmienku hospodárenia a nakladania s majetkom vo forme finančných prostriedkov (bod 44. odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku). V súlade s uvedeným odvolací súd posudzoval, či má prejavená vôľa Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica spočívajúca v schválení 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 spôsobom uznesenia č. 42/2006, vyjadrenie v obsahu dodatku č. 1 k zmluve, ktorou mal primátor Mesta Považská Bystrica ako štatutárny orgán dňa 16. novembra 2006 uzatvorením tohto dodatku so žalobcom prejaviť vôľu Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica aj navonok voči zmluvnému partnerovi v rámci právneho úkonu súkromnoprávnej povahy so zaväzujúcimi účinkami zmeny zmluvy. Vychádzajúc zo skutočností preukázaných v dokazovaní pred súdom prvej inštancie dospel odvolací súd k záverom, že v dodatku č. 1 bola prejavená vôľa mestského zastupiteľstva rozšíriť predmet plnenia zmluvy za finančnú protihodnotu vyjadrenú v sume 250.000,-- Sk a túto vôľu navonok smerom k žalobcovi vykonal primátor. Odvolací súd vychádzal z rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/284/2006, ktoré bolo podrobené ústavnoprávnemu prieskumu a v ňom formulované závery boli odobrené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/2008 z 1. apríla 2009, konštatujúcim potrebu odlišovania vykonávania právnych úkonov obce od rozhodovania o týchto úkonoch (bod 48. odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia).

56. Odvolací súd vo vzťahu k prijatým záverom dôvodil rokovaniami, ktoré predchádzali uzatvoreniu dodatku č. 1 k zmluve, uznesením č. 42/2006 z 3. novembra 2006 prerokovaného a prijatého na zasadnutí mestského zastupiteľstva i následným správaním zmluvných strán, ďalej licenciou Rady pre vysielanie a retransmisiu udelenej žalobcovi na vysielanie a jej zmeny zo 17. júna 2008, ktorou bol časový rozsah vysielania zvýšený z 12 hodín na 18 hodín. Skúmajúc prejav vôle Mesta Považská Bystrica, za rozhodujúce považoval uznesenie Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica č. 42/2006 z 3. novembra 2006 a obsah 2. úpravy rozpočtu mesta na rok 2006. Poukazom na zápisnicu zo zasadnutia Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica 3. novembra 2006 zdôraznil, že táto nezachytáva žiadne pripomienky, žiadosti o vysvetlenia, či námietky zo strany prítomných poslancov Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica, ani návrhy na zmenu znenia uznesenia navrhovaného na schválenie.

57. Sumarizujúc závery konajúcich súdov, dovolací súd konštatuje, že právne úvahy žalovaného smerujú k namietanému výkladu prejavu vôle Mesta Považská Bystrica a úmyslu žalovaného v proceseuzatvárania dodatku č. 1, ktoré všetky okolnosti sú však skutkového, nie právneho charakteru. Dovolateľ sa svojimi tvrdeniami snaží vyvrátiť súdmi prijatý záver o zvýšení odplaty za rozšírené plnenie predmetu zmluvy nielen na obdobie 4. štvrťroka 2006, ale aj do budúcna, na ďalšie štvrťroky.

58. Dovolací súd pripomína, že k definícii skutkovej a právnej otázky sa najvyšší súd vyjadril (viď sp. zn. 3Cdo/27/2019) aj tak, že „Riešenie skutkovej otázky je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie právnej normy na posudzovaný prípad“. Z dovolania vyplýva, že žalovaný „len“ nesúhlasí s právnym názorom odvolacieho a prvoinštančného súdu, právnu otázku však v zmysle vyššie uvedeného nevymedzil spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.

59. Dovolací súd nie je oprávnený uskutočňovať výklad medzi stranami sporu uzatvorenej zmluvy, resp. (v tomto prípade) dodatku k zmluve, ani ich jednotlivých ustanovení. Taktiež dovolací súd nemôže posudzovať, či konkrétne zmluvné dojednanie je alebo nie je určité, prípadne či je zrozumiteľné alebo nie. K tomu dovolací súd len poznamenáva, že samotný výklad právneho úkonu a v ňom použitých pojmov, ako aj naplnenie predpokladov jeho platnej existencie, či posúdenie povahy týchto úkonov, predstavuje zisťovanie obsahu právneho úkonu ako súčasť skutkového stavu veci, a teda nejedná sa o preskúmavanie správnosti alebo nesprávnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (k tomu viď obdobne sp. zn. 4Obdo/45/2017, 2Obdo/52/2023).

60. Zároveň dovolací súd poukazuje na to, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní súd nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho ustálil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018).

61. Dovolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť (ktorú v konaní zdôraznili aj súdy nižších inštancií), že o platnosti právnych úkonov, a to zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského kanála Mesta Považská Bystrica č. 89/05-OKP zo dňa 6. apríla 2005, vrátane dodatku č. 1 zo 16. novembra 2006, bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súd Považská Bystrica č. k. 9Cb/12/2008-73 zo 4. septembra 2008 v spojení s opravným uznesením č. k. 9Cb/12/2008-73 z 9. októbra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/151/2008-114 z 18. februára 2009, vzhľadom na ktorú okolnosť spornou v konaní ostala otázka týkajúca sa výkladu dodatku č. 1, vo vzťahu ku ktorého zneniu súdy pripustili rôzny výklad, a preto považovali za nutné v tejto otázke použiť výkladové (interpretačné) pravidlá právnych úkonov, upravených v § 266 ObchZ. Odvolací súd v súlade so skutočnosťami preukázanými v dokazovaní vykonanom prvoinštančným súdom, posudzujúc právny úkon najmä z hľadiska významu vôle a úmyslu konajúceho v postavení žalovaného, súčasne z hľadiska významu použitých výrazov, dospel k záveru, že pri zhode prejavu vôle mestského zastupiteľstva aprejavu vôle vykonanej primátorom pri uzatvorení dodatku č. 1, bolo úmyslom žalovaného rozšíriť vysielanie za účelom rozšírenia informovanosti obyvateľov mesta v rámci existujúceho obchodného záväzkového vzťahu so žalobcom, spolu s úpravou zmluvne dohodnutej ceny za vysielanie. Vyslovil, že namietané dojednanie žalovaného je potrebné vykladať v súlade s § 266 ods. 4 ObchZ v neprospech žalovaného ako osoby, ktorá sporný výraz použila ako prvá (v súlade s nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 243/2007). Vo vzťahu k predmetnej okolnosti najvyšší súd už vo svojom predchádzajúcom (zrušujúcom) uznesení z 31. mája 2016 č. k. 4Obdo/35/2015-467 vyslovil, že návrh dodatku č. 1, ktorý obsahuje sporné ustanovenie, predkladal žalovaný (str. 15 označeného uznesenia). Vzhľadom na uvedené nemožno súhlasiť s námietkou žalovaného, že by konajúce súdy v namietanom dodatku č. 1 neposúdili „....jednotlivé vety komplexne...“; ako uviedol odvolací súd v bode 63. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pri výklade dodatku č. 1 sa zameral nielen na jazykový výklad, ale hodnotil právny úkon z hľadiska významu vôle a úmyslu konajúceho žalovaného, i z hľadiska významu použitých výrazov.

62. Vo vzťahu k vyššie označenému uzneseniu č. k. 4Obdo/35/2015-467 dovolací súd zdôrazňuje tiež tú okolnosť, že najvyšší súd v ňom vyslovil právny názor, že pri výklade sporného termínu „štvrťročne” treba vychádzať z úmyslu štatutárnych zástupcov sporových strán, ktorí sa jednoznačne vyjadrili, že ich úmyslom bolo zvýšiť cenu predmetu plnenia aj na ďalšie štvrťroky (str. 15). Dovolací súd upozorňuje, že súdy nižšej inštancie boli v ďalšom konaní právnym názorom najvyššieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení z 31. mája 2016 viazané, ktorá okolnosť je vykonaním princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou, a nie prekážkou (k tomu obdobne viď Ústavný súd ČR PL. ÚS 37/03).

63. Za nedôvodnú dovolací súd vyhodnotil aj námietku dovolateľa spočívajúcu v tvrdení o nesprávnom posúdení dôveryhodnosti svedeckej výpovede primátora Ing. X. a nesprávnom závere, ktorý podľa dovolateľa konajúce súdy z vykonaného dokazovania vo vzťahu k jeho osobe vyvodili.

64. Dovolací súd opäť pripomína, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. Pokiaľ by aj súd niektorý z vykonaných dôkazov vyhodnotil nesprávne, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné. Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať, čo však dovolateľ nenamietal. Dovolací súd opakovane (viď bod 62. tohto uznesenia) upriamuje pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia § 442 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd a sám dokazovanie nevykonáva, z čoho vyplýva, že skutkový stav veci zistený odvolacím súdom nepodlieha prieskumu v dovolacom konaní. V dovolacom konaní preto dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, pretože nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu), nakoľko v dovolacom konaní je dokazovanie vylúčené. Dovolaním sa teda nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Námietka dovolateľa k spôsobu hodnotenia vykonaného dokazovania vzhľadom na uvedené dôvodná nie je.

65. Dovolací súd vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu dodáva, že vo veci konajúce súdy, tak súd prvej inštancie, ako aj súd odvolací, vykonané dôkazy dostatočne jasne a zrozumiteľne vyhodnotili v písomnom odôvodnení svojich rozhodnutí, rešpektujúc zákonnú požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP (uplatňované aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP). Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

66. Dovolací súd napokon konštatuje, že „púha“ polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, či vyhodnotením skutkového stavu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu skutkovej alebo právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/, písm. b/ CSP (1Cdo 36/2017, 2Cdo 5/2017, 3Cdo 74/2017, 4Cdo 95/2017, 5Cdo 87/2017).

67. Záverom dovolací súd považuje za dôležité poukázať aj na tú skutočnosť, že právne otázky, vyriešenia ktorých sa dovolateľ v dovolaní domáhal, spočívajú na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré sú svojou povahou jedinečné a neopakovateľné. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu vyriešenie otázok, tak ako ich vymedzil žalovaný, má význam iba pre túto konkrétnu vec a vyplývajú z tohto konkrétneho skutkového stavu, preto nemajú povahu otázok v zmysle § 421 CSP. Aj s poukazom na uvedený dôvod dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného neumožňuje, aby bol na jeho základe uskutočnený meritórny dovolací prieskum. 68. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody dovolací súd uzatvára, že dovolateľ vo vzťahu k dôvodu prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, písm. b/ CSP nevymedzil dovolací dôvod spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 CSP, preto dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť podľa ustanovenia § 447 písm. f/ CSP.

69. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd priznal voči žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

70. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.