4Obdo/21/2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Gabriely Mederovej a členiek senátu JUDr. Lenky Praženkovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore žalobcov 1/ ALCAST, a.s., so sídlom Rybnická 2709, 069 01 Snina, IČO: 36 458 538 (dňom 28. mája 2019 vymazaná z obchodného registra Okresného súdu Prešov, oddiel: Sa, vložka číslo: 10113/P), 2/ Ing. A. I., nar. XX. R. XXXX, bytom M. XXXX/XXX, XXX XX O., 3/ Mgr. B. I., nar. X. X. XXXX, bytom O. XXXX/X, XXX XX O., zast. advokátom JUDr. Danielom Finkom, so sídlom Valaškovská 21, 066 01 Humenné, proti žalovaným 1/ NÁRODNÁ BANKA SLOVENSKA, so sídlom Ulica Imricha Karvaša 6851/1, 813 25 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 30 844 789, 2/ Slovenská republika zastúpená NÁRODNOU BANKOU SLOVENSKA, so sídlom Ulica Imricha Karvaša 6851/1, 813 25 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 30 844 789, 3/ JUDr. Radoslav Hajdúch, so sídlom kancelárie Zelená 2, 811 01 Bratislava, správca úpadcu DEVÍN BANKA a.s., so sídlom Františkánske nám. 8, 813 10 Bratislava, IČO: 31 326 331, zast. Advokátska kancelária Baďurová, s.r.o., so sídlom Budatínska 12, 851 06 Bratislava - mestská casť Petržalka, IČO: 51 477 998, o náhradu škody a iné, vedenom (pôvodne) na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25Cb/104/2005, v konaní o dovolaní žalobcu 3/ proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/209/2021-986 z 5. decembra 2022, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/209/2021-986 z 5. decembra 2022 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie (ďalej tiež len „prvoinštančný súd“ alebo „okresný súd“) uznesením č. k. 25Cb/104/2005-942 z 20. júla 2021, prvým výrokom konanie v časti žalobcu 1/ zastavil, druhým výrokom rozhodol o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalovanému 3/ voči žalobcovi 1/, napokon tretím výrokom žalovanému 3/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 2/ a 3/ vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania žalovaného 3/ rozhodne prvoinštančný súd postupom podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 2. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že žalobcovia žalobou, súdu prvej inštancie doručenou 4. júna 2004, žiadali, aby žalovaný 1/ uviedol údaje vedené v Registri bankových úverov a záruk (ďalej tiež len „RBÚZ“) o žalobcovi 1/ do súladu so skutočným stavom, súčasne žiadali žalovanému 1/ uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu škody v sume 1.659.695,94 eura a nemajetkovú ujmu za poškodenie dobrej povesti v sume 2.323.574,32 eura (70.000.000,-- Sk) a žalobcom 2/ a 3/, každému z nich, zaplatiť nemajetkovú ujmu v sume 497.908,78 eura (15.000.000,--Sk). Z predmetného uznesenia ďalej vyplýva, že Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie žalobcov uznesením č. k. 1Cob/123/2006-106 z 25. septembra 2006 zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 25Cb/104/05-93 z 13. februára 2006 tak, že pripustil, aby do konania ako žalovaný 2/ pristúpila Slovenská republika zastúpená Národnou bankou Slovenska, ul. I. Karvaša 1, Bratislava. Ďalším uznesením č. k. 25Cb/104/2005-186 z 23. marca 2007 súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu škody v sume 3.983.270,26 eura (120.000.000,-- Sk), ako aj nemajetkovú ujmu za poškodenie dobrej povesti v sume 2.323.574,32 eura (70.000.000,-- Sk), zároveň sú povinní zaplatiť žalobcom 2/ a 3/ po 497.908,78 eura (15.000.000,-Sk), to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Napokon uznesením č. k. 25Cb/104/05-361 z 21. septembra 2010 súd prvej inštancie pripustil, aby do konania na strane žalovaných vstúpil žalovaný 3/. Rozsudkom č. k. 25Cb/104/2005-672 z 29. septembra 2014, súd žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.); žalovaným 2/ a 3/ nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.); výrokom III. žalobcovi 1/ uložil povinnosť nahradiť žalovanému 3/ trovy konania vo výške 109.128,89 eura, žalobcovi 2/ uložil povinnosť nahradiť žalovanému 3/ trovy konania vo výške 7.530,25 eura, žalobcovi 3/ uložil povinnosť nahradiť žalovanému 3/ trovy konania vo výške 7.530,25 eura, súčasne, výrokom IV. uložil žalobcom 1/, 2/ a 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému 3/ trovy konania vo výške 100,74 eura. Na odvolanie žalobcov proti prvoinštančnému rozsudku, Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1Cob/25/2015-696 z 12. novembra 2015 rozsudok okresného súdu v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej potvrdil; v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalobcom 1/, 2/ a 3/ povinnosť nahradiť žalovanému 3/ trovy konania, t. j. v treťom a štvrtom výroku, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaným 1/, 2/ a 3/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

3. Po vrátení veci súd prvej inštancie nahliadnutím do obchodného registra zistil, že žalobca 1/ dňa 28. mája 2019 zanikol ex offo výmazom bez právneho nástupcu, v dôsledku ktorej okolnosti stratil procesnú subjektivitu, preto súd vo vzťahu k nemu konanie zastavil. Poukazom na prvoinštančný rozsudok z 29. septembra 2014 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu z 12. novembra 2015 ďalej konštatoval, že žalovaní 1/, 2/ a 3/ mali v konaní plný úspech, v dôsledku čoho žalobcom vznikla povinnosť nahradiť trovy konania žalovaným, nakoľko však rozsudkom č. k. 25Cb/104/2005-672 z 29. septembra 2014 (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/25/2015-696 z 2. novembra 2015) súd prvej inštancie žalovaným 2/ a 3/ nárok na náhradu trov konania nepriznal, súčasne konanie vo vzťahu k žalobcovi 1/ zastavil, rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanému 3/ nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi 1/ nepriznal, priznal mu však nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 2/ a 3/ vo výške 100 %.

4. Na odvolanie žalobcu 3/ proti výroku III. uznesenia prvoinštančného súdu č. k. 25Cb/104/2005-942 z 20. júla 2021, v časti priznania nároku na náhradu trov konania žalovanému 3/ voči žalobcovi 3/, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č. k. 3Cob/209/2021-986 z 5. decembra 2022, uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil (výrok I.), súčasne výrokom II. žalovanému 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

5. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho uznesenia nestotožnil s názorom žalobcu 3/ vysloveným v odvolaní, že súd prvej inštancie mal aplikovať na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania ustanovenie § 257 CSP. Mal za to, že z tvrdení žalobcu 3/ nevyplývajú také skutkové tvrdenia a skutočnosti, ktoré by aplikáciu § 257 CSP odôvodňovali.

Vo vzťahu k ustanoveniu § 257 CSP, pripúšťajúcemu moderáciu pri rozhodovaní o náhrade trov konania konštatoval, že táto je prípustná výnimočne v prípade dôvodov hodných osobitného zreteľa, rozhodnutie o jeho aplikácii je potrebné náležite odôvodniť a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a ani neprimeraná voči ostatným subjektom. Zdôraznil, že povinnosť nahradiť trovy konania sa spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Aplikácia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď boli naplnené všetky predpoklady na priznanie nároku na náhradu trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Akceptovateľné sú skutočnosti súvisiace s priebehom konania, ako aj skutočnosti existujúce mimo konania (najčastejšie pomery strany). Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie § 257 CSP nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán sporu v konaní, zároveň je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu. Do úvahy je ďalej potrebné vziať nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale zohľadniť treba aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany sporu. Zhrnúc uvedené, vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane strán sporu, a to nielen toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie je priznaný, či možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech. Žalobcom tvrdenú neúčelnosť trov konania v prípade rozhodovania o nároku na náhradu trov konania odvolací súd vyhodnotil za okolnosť nemajúcu vplyv na rozhodnutie súdu, nakoľko sa nerozhoduje o výške trov konania, ale o nároku na náhradu trov konania (o rozsahu), pričom účelnosť trov konania sa posudzuje v konaní o výške nároku na náhradu trov konania. Konštatoval, že nemožno vylúčiť právne zastúpenie správcu konkurznej podstaty ako strany sporu, ďalej, že skutočnosť, či boli náležite využité ostatné prostriedky právnej ochrany, či sa nejednalo o zjavne svojvoľné podanie žaloby, ani vplyv bankového tajomstva na dôkaznú situáciu, nemôžu vylúčiť aplikáciu zásady úspechu v konaní, nakoľko sa nejedná o prípady hodné osobitného zreteľa pre moderáciu. Mal za to, že žalobca 3/ súdu nepreukázal a netvrdil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by moderáciu odôvodňovali, preto súhlasil s konštatovaním prvoinštančného súdu o úspechu žalovaného 3/ v konaní, ktorému patrí voči žalobcovi 3/ ako neúspešnej sporovej strane nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 CSP.

6. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s čl. 17 CSP tak, že ho žalovanému 3/ nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli napriek tomu, že bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu.

7. Proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca 3/, vyvodzujúc jeho prípustnosť z dôvodov podľa § 420 písm. f/ CSP, súčasne podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

8. Žalobca 3/ v dovolaní tvrdí, že odvolací súd nevysvetlil, v čom by považoval uplatnenie ustanovenia § 257 CSP za rozpor s dobrými mravmi, rovnako neodôvodnil, v čom by pri aplikácii tohto ustanovenia videl neprimeranosť voči ostatným účastníkom. Zdôraznil, že žalovaným subjektom je aj bývalá finančná inštitúcia - banka, vo vzťahu ku ktorej žalobca 3/ nemá vedomosť o tom, akým spôsobom by sa uplatnenie § 257 CSP dotklo tohto žalovaného neprimeraným spôsobom a v čom by bolo v rozpore s dobrými mravmi.

9. Žalobca 3/ ďalej tvrdí, že odvolací súd nevysvetlil, či skutočnosti a dôvody, ktorými žalobca 3/ v odvolaní dôvodil vo vzťahu k dôvodom hodným osobitného zreteľa, možno alebo nemožno za také dôvody považovať, preto je rozhodnutie odvolacieho súdu aj z tohto dôvodu nepreskúmateľné. Poukázal na to, že je fyzickou osobou - nepodnikateľom, že žaloba nebola podaná ako zrejme bezúspešná a že až v priebehu konania sa mohol objektívne oboznámiť s viacerými skutočnosťami a listinnými dokladmi dôležitými pre uplatňovanie svojho nároku. V priebehu konania vo veci samej nebolo sporné, že nesprávne údaje o žalobcoch sa v Registri bankových úverov a záruk skutočne nachádzali, čo ich diskvalifikovalo na finančnom trhu. Spor prehrali z dôvodu, že ich nárok súd vyhodnotil ako premlčaný, keďže viaceré skutočnosti boli zistené až po „prelomení“ bankového tajomstva počas konania. Žalobca3/ je preto presvedčený, že už tieto skutočnosti samé o sebe sú skutočnosťami, na základe ktorých je možné konštatovať dôvody hodné osobitného zreteľa. Uviedol, že pred podaním žaloby sa žalobcovia (vrátane žalobcu 3/) snažili využiť viacero dostupných právnych prostriedkov, s ktorými však neboli úspešní, najmä s poukazom na bankové tajomstvo. Žalobca 3/ preto považuje za nespravodlivé, ak by mal znášať ešte aj trovy konania, keď objektívne nesprávne údaje v RBÚZ u neho ako u fyzickej osoby spôsobili nedostupnosť rôznych bankových produktov či iných úverov.

10. Žalobca 3/ sa nestotožnil ani so závermi odvolacieho súdu o tom, že tvrdená neúčelnosť trov konania nemá vplyv na rozhodovanie súdu, nakoľko sa nerozhoduje o výške trov konania, ale o nároku na náhradu trov konania (o rozsahu). Tvrdí, že rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania vplyv na určenie budúcej výšky týchto trov má, jednak z dôvodu, že ak by súd tento nárok nepriznal vôbec, potom žalobca 3/ by takého trovy neplatil, resp. pokiaľ by aj súd rozhodol o povinnosti uhradiť trovy nejakým pomerom (napr. 50 %), je zrejmé, že po ich vyčíslení by žalobca 3/ musel uhradiť ich výšku len v 1-ci.

11. Vo vzťahu k záveru odvolacieho súdu o potrebe zvažovania okolností konkrétneho prípadu žalobca 3/ namietol, že súd rozhodol v rozpore s týmto záverom, kedže tieto okolnosti vôbec neskúmal a v odôvodnení odvolacieho súdu nie sú ani uvedené. Žalobca 3/ argumentuje hrubým nepomerom finančného a majetkového zázemia jednotlivých sporových strán (Národná banka Slovenska a správca konkurznej podstaty Devín banka a.s.), a to na ťarchu jeho osoby. Tvrdí, že pokiaľ by aj súd trovy oprávnenej strane nepriznal, vo vzťahu k majetku, ktorým žalované strany disponujú, ich možnostiam, personálnemu a finančnému zázemiu, by nepriznanie takýchto trov bolo len nepatrným zásahom do práv týchto oprávnených subjektov. Žalobca 3/ je presvedčený, že voči žalovanému 3/ je možné spravodlivo požadovať, aby trovy znášal bez nároku na ich náhradu, aj keď mal vo veci úspech. Žalobca 3/ dôvodí aj neúčelnosťou priznaných trov tvrdiac, že správca konkurznej podstaty má právnické vzdelanie a odborné vedomosti vyžadované zákonom, je advokát, nepochybne má k dispozícii aj väčší odborný aparát, preto využitie služby externého advokáta na zastupovanie žalovaného 3/ v tomto súdnom spore považuje žalobca 3/ za neúčelné.

12. S poukazom na vyššie uvedené tvrdenia považuje žalobca 3/ rozhodnutie krajského súdu za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne, znemožňujúce jeho osobe uskutočňovať jemu patriace procesné práva, ktorá okolnosť má za následok, že konanie je zaťažené vadou v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Dovolaciemu súdu navrhol, aby rozhodnutie prvoinštančného súdu č. k. 25Cb/104/2005- 942 z 20. júla 2021 v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu č. k. 3Cob/209/2021-986 z 5. decembra 2022 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

13. K dovolaniu žalobcu 3/ sa vyjadril žalovaný 3/ v písomnom podaní z 15. marca 2023, v ktorom navrhol dovolanie odmietnuť argumentujúc nevymedzením dovolacích dôvodov v súlade s ust. § 431 ods. 2 a § 432 ods. 2 CSP. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Písomné vyjadrenie žalovaného 3/ zaslal súd prvej inštancie postupom podľa § 436 ods. 4 CSP žalobcovi 3/, ktorého ďalšie vyjadrenia v spore nenasledovali.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec v rozsahu a na základe dôvodov podaného dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolaniu žalobcu 3/ (ďalej tiež len „dovolateľ“) je potrebné vyhovieť.

15. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí výlučne do právomoci dovolacieho súdu (viď. sp. zn. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v jednotlivých ustanoveniach CSP (obdobne aj sp. zn. I. ÚS 438/2017). Pri vyslovení záveru o (ne)prípustnosti dovolania dovolací súd preto nie je viazaný tým, čo uviedol dovolateľ, prípadne druhá strana.

16. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm. a/ až f/ predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP).

17. Naproti tomu pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

18. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný (§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a/ až c/ citovaného ustanovenia). Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacím dôvodom (§ 440 CSP), ktorým je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (viď § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod, a to nielen vo vzťahu k ustanoveniu § 420 CSP, ale aj vo vzťahu k ustanoveniu § 421 CSP (§ 431 ods. 1 a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 59/2017 z 08. 06. 2017).

19. V tu posudzovanej veci dovolateľ v dovolaní argumentuje prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

20. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP je základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie podľa § 420 CSP prípustné, to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (porovnaj R 19/2017). Ak táto podmienka nie je splnená, dovolací súd už neposudzuje prípustnosť dovolania z hľadiska existencie dovolateľom namietanej vady zmätočnosti a je irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.

21. Dovolací súd sa preto v prvom rade zaoberal tým, či rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa atribút rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. V danom konaní je dovolaním žalobcu 3/ napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie prvoinštančného súdu o nároku žalovaného 3/ na náhradu trov konania voči žalobcovi 3/. (Aj) poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (v ďalšom texte tiež len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 387/2019 z 2. apríla 2020, v ktorom ústavný súd vyslovil „Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.“, dospel dovolací súd k záveru, že v danom prípade rozhodnutie odvolacieho súdu môže byť dovolaciemu prieskumu podrobené, nakoľko atribút vyžadovaný ustanovením § 420 CSP (rozhodnutie, ktorým sa konanie končí), spĺňa.

22. Pod pojmom „nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, je potrebné rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. Nemožno totiž oddeľovať procesný postup súdu a rozhodnutie, ktoré je jeho sumárom a výsledkom, pretože celý faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021).

23. Dôvodiac prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolateľ namietol, že odôvodnenie odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom rozhodnutí je nedostatočné a z toho dôvodu nepreskúmateľné.

24. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

25. K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou (viď napr. II. ÚS 419/2021). Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 220 ods. 2 CSP, pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia neznamená právo na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale ide o právo na uvedenie dostatočných, logických a zrozumiteľných argumentov reagujúcich na relevantné tvrdenia a námietky strán sporu, vyhodnotenie dokazovania a vysvetlenie, prečo prípadne v konaní navrhované dôkazy súd nevykonal. Súd by mal presvedčivo odôvodniť a vysvetliť aj aplikáciu príslušného právneho predpisu, či ustanovenia z neho, na rozhodovanú vec.

26. V prípade odvolacieho rozhodnutia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Aj v tomto prípade sa však musí odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (odvolacími námietkami). Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP). Ak odôvodnenie odvolacieho súdu neobsahuje zrozumiteľnú a presvedčivú argumentáciu k vyššie uvedeným námietkam, nespĺňa atribúty riadneho odôvodnenia, čím porušuje právo na spravodlivý súdny proces.

27. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania bola žaloba s nárokom žalobcov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej tou skutočnosťou, že v období od 21. septembra 2001 do 30. júna 2004 bol v RBÚZ o žalobcovi 1/ v rozpore so skutkovým stavom evidovaný zápis o nesplatenom úvere s príslušenstvom voči Devín banka a. s. vo výške viac ako 27 miliónov Sk, ktorý znemožnil žalobcovi 1/ a žalobcom 2/ a 3/ ako členom štatutárneho orgánu žalobcu 1/ úspešne požiadať o akýkoľvek nebankový úver. Súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že žalobcovia v konaní nepreukázali, že by žalovaní 1/ a 2/ akýmkoľvek spôsobom porušili právnu povinnosť, v súvislosti s ktorou by prišlo k vzniku škody uplatnenej v konaní. Súd prvej inštancie konštatoval len porušenie zákonných povinností žalovaného 3/, ktoré žalobcom mohli spôsobiť škodu uplatnenú v tomto konaní, avšak označený žalovaný vzniesol voči uplatneným nárokom námietku premlčania. Na odvolaniežalobcov 1/ až 3/, odvolací súd rozsudkom č. k. 1Cob/25/2015-696 z 12. novembra 2015, rozhodnutie prvoinštančného súdu v jeho zamietajúcej časti vo veci samej, podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, potvrdil ako vecne správne.

28. Vo vzťahu k náhrade trov konania, odvolací súd uznesením č. k. 3Cob/209/2021-986 z 5. decembra 2022 potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 25Cb/104/2005-942 z 20. júla 2021 o nároku žalovaného 3/ na náhradu trov konania voči žalobcovi 3/. Stotožňujúc sa so záverom prvoinštančného súdu o úspechu žalovaného 3/ a neúspechu žalobcu 3/ v konaní, majúcim za následok priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému 3/ v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 CSP, odvolací súd konštatoval, že žalobca 3/ netvrdil a nepreukázal dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 CSP.

29. Dovolací súd po preskúmaní obsahu dovolaním napadnutého rozhodnutia dospel k zisteniu, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil iba na stručné stotožnenie sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie a všeobecnú úvahu o predpokladoch aplikácie ustanovenia § 257 CSP. Hoci sám konštatuje, že „Na aplikáciu § 257 CSP je potrebné rozhodnutie súdu náležite odôvodniť, jeho aplikácia nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a ani neprimeraná voči ostatným subjektom.“, samotný odvolací súd rozhodol bez toho, aby sa s konkrétnym námietkami žalobcu 3/ uvedenými v odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie, náležite vysporiadal. Z potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu síce vyplýva (všeobecné) konštatovanie okolností majúcich význam pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa, vrátane dopadu rozhodnutia na majetkové pomery tak oprávnenej, ako i povinnej strany sporu, tieto však odvolací súd bližšie nerozvinul a nevyhodnotil majetkovú či sociálnu situáciu dotknutých sporových strán, či ďalšie ich pomery, ktoré na rozhodovanie o náhrade trov konania môžu mať vplyv a ktoré by mohli (alebo nemohli) byť pripočítané v prospech či neprospech tej- ktorej sporovej strany. Odvolací súd ďalej síce konštatoval, že v prípade bankového tajomstva a jeho vplyvu na dôkaznú situáciu, sa nejedná o prípad hodný osobitného zreteľa pre moderáciu, ktorú úvahu však opäť podrobnejšie nerozvinul. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vyslovil porušenie zákonných povinností žalovaného 3/, ktorý sa však voči žalobou uplatneným nárokom žalobcov ubránil vznesenou námietkou premlčania. Je nutné konštatovať, že neprihliadnutie na vznesenú námietku premlčania by bolo v rozpore s ustanovením § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z dôvodu ktorého na námietku premlčania musí súd vždy prihliadnuť (bližšie viď uznesenie sp. zn. 1Cdo/148/2004, v ktorom najvyšší súd okrem iného uviedol, že za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, nemožno považovať žalovaným dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke). Na strane druhej, podľa názoru dovolacieho súdu je nutné náležite sa vysporiadať aj s tou okolnosťou, či pre účely rozhodovania o náhrade trov konania, vykazovanie nesprávneho údaja v Registri bankových úverov a záruk pri žalobcovi 1/ po dobu viac ako 33 mesiacov (bez zavinenia žalobcov), predstavovalo alebo nepredstavovalo okolnosť, ktorá spor vyvolala, a teda či v kontexte dôvodov, pre ktoré žalobcovia spor iniciovali, je alebo nie je možné túto okolnosť kvalifikovať ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd neprizná náhradu trov konania vzniknutých úspešnému žalovanému 3/, resp. či ich priznanie bude/nebude predstavovať neprimeranú tvrdosť pre žalobcu 3/.

30. Napokon, postupu zodpovedajúcemu požiadavke riadneho a presvedčivého zdôvodnenia argumentu odvolacieho súdu v jeho rozhodnutí, by malo napomôcť aj bližšie zdôvodnenie záveru odvolacieho súdu o tom, že právne zastúpenie správcu konkurznej podstaty ako strany sporu, nie je vylúčené (prípadne aj poukázaním na príslušnú judikatúru). Len „púhe“ skonštatovanie takéhoto záveru bez náležitého zdôvodnenia, môže totiž oprávnene vzbudzovať u dotknutej sporovej strany pochybnosti o vyslovenom závere súdu.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené, dovolací súd totožne s dovolateľom považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za nepreskúmateľné, a teda arbitrárne, ktorý nedostatok súdneho rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, preto dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Odvolací súd v ďalšom bude povinný o povinnosti žalobcu 3/ nahradiť trovy konania žalovanému 3/ opakovane rozhodnúť, vyhodnotiac, či existujú alebo neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa ako predpokladuplatnenia ustanovenia § 257 CSP, vezmúc do úvahy neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, osobné, majetkové či sociálne pomery strán sporu, prípadne ďalšie okolnosti oprávňujúce moderačné právo súdu. Povinnosťou odvolacieho súdu bude svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť, vysporiadajúc sa so všetkými námietkami žalobcu 3/.

32. Keďže najvyšší súd dospel k záveru, že vo veci konajúci odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, dovolací súd nezaujímal meritórny postoj k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 CSP o nesprávnom právnom posúdení veci aj vzhľadom na skutočnosť, že prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania vyvodzovaná z § 421 ods. 1 CSP, je vylúčená ustanovením § 421 ods. 2 CSP, podľa ktorého dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

33. Podľa § 455 CSP, v ďalšom konaní je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení. V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd aj o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.