Najvyšší súd

4 Obdo/19/2011

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: T. K. R., s. r. o. H., U.H., IČO: X., zastúpený advokátkou JUDr. T. M., L.H. proti žalovanému:

Ing. J. K., T. S., U.H., IČO: X., zastúpený advokátom JUDr. B. M., D.H.,

o zaplatenie 5 262,50 eur s príslušenstvom, vedenej Okresným súdom Humenné

pod sp. zn. 12Cb 123/2007, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove  

č. k. 3Cob 20/2010-270 z 3. júna 2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného o d mi e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.  

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné rozsudkom č. k. 12Cb/123/2007-28 z 30. novembra 2009 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5 262,50 eur a trovy konania vo výške 3 015,23 eur

na účet jeho právneho zástupcu. V prevyšujúcej časti nárok žalobcu na úrok z omeškania

zamietol. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného

zaplatenia istiny 5 262,50 eur so 14,75% úrokom z omeškania od 01. 03. 2007 do zaplatenia.

Zistil, že 30. 10. 2003 bola uzatvorená zmluva o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného

zákonníka, na základe ktorej žalovaný ako zhotoviteľ vykonal pre žalobcu ako objednávateľa

dielo, a to dodávku materiálu a montážne práce na opravu sekundárnej trasy T. v H., podľa

ktorej žalovaný dodal na M. aj technologické prvky. Dielo bolo žalobcovi riadne odovzdané

bez závad dňa 15. 12. 2003. Nespornou je skutočnosť, že následne po odovzdaní diela žalobca

pri fyzickej kontrole zistil, že na sekundárnej trase, na M. chýbajú technologické prvky, a to 4

ks zosilňovačov, ktoré tam predtým dodal žalovaný, ktoré aj pri preberaní boli riadne

namontované. Bolo preukázané, že žalovaný demontoval bez vedomia žalobcu tieto

technologické prvky a zariadenia a použil ich na inom mieste. Súd posúdil nárok podľa § 373 Obchodného zákonníka ako nárok na náhradu škody. Konštatoval, že bolo dostatočne

preukázané, že podľa zmluvy o dielo mal žalovaný dodať žalobcovi 5 zosilňovačov, pričom

ich pôvodne aj žalobcovi dodal ale následne 4 kusy svojvoľne zdemontoval. Podľa názoru

súdu uvedeným konaním došlo k porušeniu povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy o dielo.

Žalobca preukázal, že po zistení tejto skutočnosti uplatnil nárok u žalovaného a vyzýval ho na

namontovanie zosilňovačov do siete. Žalovaný na výzvu nereagoval, preto uplatnil nárok na

náhradu škody, ktorá pozostáva z hodnoty zosilňovačov. Z týchto dôvodov žalobcovi nárok

na náhradu škody priznal s tým, že sa nezaoberal výškou škody, ktorú žalovaný

nespochybňoval.   Námietku premlčania uplatnenú žalovaným   nepovažoval za dôvodnú,

pretože k odovzdaniu diela došlo 15. 12. 2003, pričom škoda bola zistená v januári 2007.

Štvorročná premlčacia doba v zmysle § 397 Obchodného zákonníka začala plynúť od zistenia

škody v mesiaci január 2007 s tým, že žaloba bola uplatnená na súde včas. Súd zamietol

nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania z odôvodnením, že žalovaný sa nedostal do

omeškania, pretože žalobca nárok na náhradu škody uplatnil až zmenou návrhu dňa 12. 10.

2009. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p. a žalobcovi priznal plnú

náhradu trov, pretože mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti.

Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 3Cob 20/2010-270 z 03. 06. 2010 v znení

opravného uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 3Cob 20/2010-274 z 23. 06. 2010

na odvolanie žalovaného rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a zmenil

vo výroku o trovách konania tak, že žalobcovi priznal náhradu trov vo výške 2 472,48 eur.

V odôvodnení uviedol, že z prvého vyjadrenia žalovaného vyplýva, že za iných

okolností by bol povinný predmetné hnuteľné veci žalobcovi vydať, avšak si uplatnil

na ne zádržné právo v zmysle § 151s a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože žalobca mu dlží

niekoľko splatných pohľadávok, ktoré ďaleko prevyšujú cenu zadržaných hnuteľných vecí.

Žalovaný vypovedal, že ak by mu žalobca uhradil záväzky, ktoré má vo vzťahu k nemu,

bol by ochotný veci, ktoré boli predmetom sporu, vydať. Nepoprel skutočnosť, že demontoval

zosilňovače, ktoré boli predmetom zmluvy o dielo, s tým, že síce ich nedemontoval osobne

ale prostredníctvom pracovníkov. Potvrdil, že podľa zmluvy o dielo vykonal práce

pre žalobcu s tým, že boli dodané aj zosilňovače, ktoré prakticky neboli zapojené do siete

a nachádzali sa v skrinkách, ktoré neboli uzamknuté a bolo možné, že ktorákoľvek tretia

osoba ich môže odcudziť. Z dôvodu obáv o ich odcudzenie, po dohode s konateľom žalobcu,

zosilňovače boli demontované a uložené v hlavnej stanici žalobcu kde mal prístup aj on. Po určitom čase žalobca vymenil zámky na dverách a preto sa nevedel vyjadriť,

či   zosilňovače tam boli ďalej uložené. Žalobca evidentne preto potvrdil naplnenie zmluvy

o dielo, potvrdil demontovanie zosilňovačov ako z dôvodu zádržného práva tak aj z dôvodu

obavy, že by mohli byť odcudzené. Okolnosť, že zosilňovače boli dodané do hlavnej stanice

žalobca poprel a nebola ničím preukázaná. K námietke žalovaného uvedenej v odvolaní,

že v skutočnosti nedošlo k riadnemu odovzdaniu diela a teda jeho splneniu, odvolací súd

konštatoval, že preberací protokol z 15. 12. 2003 podpísaný oboma účastníkmi svedčí o jeho

opaku. Čo sa týka výšky škody žalobca sa domáhal len náhrady, ktorá zodpovedala

jednotkovej cene predmetných zosilňovačov. Preto ani z hľadiska výšky škody pochybnosti

neexistujú. Námietku premlčania odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, pretože o škode a kto

za ňu zodpovedá sa žalobca dozvedel v januári 2007, pričom nárok na náhradu škody uplatnil

30. 11. 2007 v štvorročnej premlčacej lehote. Na tejto skutočnosti nič nemení to,

že v priebehu konania zmenil nárok výlučne na zaplatenie odcudzených zosilňovačov.

Aj na odvolacom pojednávaní žalovaný jednoznačne potvrdil, že odmontované zosilňovače

boli dodané na inom mieste, tieto žalovaný namontoval a žalobcovi ich znovu vyfakturoval.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. rozsudok v napadnutej

vyhovujúcej časti potvrdil a v zmysle § 220 O. s. p. zmenil rozsudok súdu vo výroku

o trovách konania a žalobcovi priznal pomernú náhradu trov prvostupňového konania  

(   64 % )zodpovedajúcu jeho úspechu v prvostupňovom konaní. Úspešnému žalobcovi

v odvolaní priznal aj odvolacie trovy v celkovej výške 4 90,16 eur.  

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 16. 07. 2010.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný v zákonnej lehote dovolanie

s poukazom na prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Uviedol, že odvolací súd

ako aj súd prvého stupňa odňal žalovanému ako účastníkovi konania možnosť konať pred

súdom tým, že súdy neprihliadli k svedeckým výpovediam svedkov J. H. a M. D., tieto

nevyhodnotil a nebral ich vôbec do úvahy pri svojom rozhodovaní,

čím porušil ustanovenie § 132 a nasl. O. s. p. Znamená to stav ako keby tieto dôkazy –

výsluch svedkov - vôbec nebol vykonaný, čím sa žalovanému odňala možnosť realizovať

procesné práva, ktoré mu dáva Občiansky súdny poriadok. Ak sa navrhnutý dôkaz týka

rozhodných skutočností je súd povinný dôkaz vykonať, čo je daný prípad, lebo vykonanie

navrhnutých dôkazov zo strany žalobcu, a to výsluch uvedených svedkov, sa týka zistenia

rozhodných skutočností, a to v akom rozsahu bolo predmetné dielo zhotovené a odovzdané žalobcovi. Uvedení svedkovia vypovedali, ale   hlavne odvolací súd na ich výpovede vôbec

neprihliadal a tieto nevyhodnotil. Súdy nerozhodli na základe skutkového stavu zisteného

dokazovaním. Odôvodnenie rozsudku neobsahuje vykonané dôkazy, a to výsluch svedkov

ani ich hodnotenie a úvahy, ktorými sa súd riadil pri hodnotení dôkazov. Súdy v zmysle  

§ 132 O. s. p. sú povinné hodnotiť svedecké výpovede. Aj keď súd nemusí uveriť svedeckým

výpovediam, k tomu, aby im neuveril, musí mať vážne, nespochybniteľné a jednoznačné

dôvody. V ďalšej časti odvolania poukázal na existenciu odvolacieho dôvodu podľa

§ 241 ods. 1 písm. d/ O. s. p. teda, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení.

V tejto súvislosti nesúhlasil so záverom súdu o vzniku práva na náhradu škody podľa

§ 373 a 387 a 397 Obchodného zákonníka a poukázal aj na nesprávny záver o nepremlčaní

uplatneného práva, pretože v tomto prípade podľa jeho názoru došlo   k zániku záväzku

splnením. V tomto prípade bolo možné uplatňovať nárok na náhradu škody len podľa

ustanovení Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov navrhol aby dovolací súd zrušil

rozsudok odvolacieho aj prvostupňového súdu a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 10a ods. 1 O. s. p.

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpený

advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania v zmysle § 243a

ods. 1 O. s. p. preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie

žalovaného nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,   ak odvolací súd vyslovil

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

V predmetnej veci odvolací súd rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

ale vo svojom potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil, že dovolanie je prípustné, preto

prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p. nie je daná.

Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možno napadnúť každé

rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho formu, obsah alebo povahu predmetu

konania. Ustanovenie § 237 sú taxatívne uvedené dôvody, ktoré zakladajú prípustnosť

dovolania.   Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

dovolacieho súdu ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Žalovaný v dovolaní namieta, že   žalovanému bola postupom súdu odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Naplnenie uvedeného dovolacieho dôvodu

vidí v tom, že súd prvého stupňa síce vykonal dokazovanie výsluchom svedkov J. H. a M. D.

ale uvedené dôkazy súd prvostupňový ani odvolací v odôvodnení rozhodnutia nevyhodnotili,

čím nebol dodržaný postup podľa ustanovenia § 132 O. s. p.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo

prihliada na všetko čo vyšlo za konania najavo včítane toho čo uviedli účastníci.

Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol,

čo zistil z výpovedí vypočutých svedkov. Z výpovedí svedkov   J. H. a M. D. zistil

skutočnosti o demontáži a montáži zosilňovačov a   vyvodil aj z týchto dôkazov skutkový

záver, že žalovaný bez vedomia žalobcu demontoval na M. zosilňovače, ktorými nahradil

pokazené zosilňovače na inom mieste. Uvedený záver súdu korešponduje s obsahom

výpovedí vypočutých svedkov. Úvaha súdu prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia

zodpovedá zásadám formálnej logiky a vychádza zo zisteného skutkového stavu. Pokiaľ súd nehodnotil uvedené dôkazy v prospech žalobcu neporušil tým ustanovenie Občianskeho

súdneho poriadku a neodňal žalovanému možnosť konať pred súdom. Odvolací súd sa od

hodnotenia skutkového stavu súdu prvého stupňa neodchýlil a konštatoval, že súd prvého

stupňa rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu

je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p. preto odmietol dovolanie žalovaného

podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

O trovách dovolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení

s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 243 ods. 5 O. s. p. Úspešnému žalobcovi trovy dovolacieho konania

nevznikli v dôsledku čoho mu priznané neboli.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. októbra 2011

JUDr. Viera Pepelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková