Najvyšší súd
4Obdo/16/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: H., so sídlom P., IČO: X., zastúpený advokátom JUDr. I., so sídlom S. proti žalovanému: M., nar. X., bytom Z.
(pôvodne podnikajúcemu pod obchodným menom M. - TIP - TOP INTERIÉR NÁBYTOK,
s miestom podnikania K., IČO: X.), zastúpený advokátom Mgr. B., so sídlom N.,
o zaplatenie 2 621,73 eur (78 982,10 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Čadca pod sp. zn. 4Cb 66/2006, o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu
v Žiline zo 16. novembra 2011, č. k. 14Cob 280/2010-426, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného o d m i e t a.
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy
dovolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 109,06 eur do 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Čadca (ďalej len súd prvého stupňa) rozsudkom z 22. 04. 2010
č. k. 4Cb 66/2006-388 v spojení s opravným uznesením z 20. 09. 2010 č. k. 4Cb 66/2006-404
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 621,73 eur (78 982,10 Sk)
s 13 %-ným úrokom z omeškania ročne od 12. 08. 2005 do zaplatenia a nahradiť mu trovy
konania vo výške 2 116,79 eur. Ďalším výrokom návrh žalovaného na náhradu zavinených
trov konania zamietol.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
zaplatenia kúpnej ceny na tom základe, že bol dodaný tovar - nábytok podľa druhovej a cenovej špecifikácie uvedenej vo faktúre č. 982/05/W z 13. 05. 2005 splatnej 11. 08. 2005,
pričom dokladom o dodaní tovaru bol dodací list a medzinárodný nákladný list CMR.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že došlo k uzavretiu platnej
kúpnej zmluvy, podľa ktorej žalobca dodal tovar žalovanému v rozsahu žalovanej kúpnej
ceny, a preto žalovanému podľa čl. 53 Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe
tovaru oznámený pod č. 160/1991 Zb. (ďalej len Dohovor) vznikla povinnosť za dodaný tovar
zaplatiť kúpnu cenu. Pokiaľ žalovaný kúpnu cenu nezaplatil, nastalo jeho omeškanie,
pre ktorú skutočnosť bol žalobcovi priznaný aj 13 %-ný úrok z omeškania ročne
od 12. 08. 2005 do zaplatenia podľa čl. 98 Dohovoru. Ďalej mal súd prvého stupňa za to,
že žalovaný nepreukázal existenciu vád dodaného tovaru a ich uplatnenie v záručnej lehote
a zákonným spôsobom podľa čl. 38 Dohovoru preto jeho právo zaniklo. K obrane započítania
pohľadávok súd prvého stupňa uviedol, že i napriek niekoľkým výzvam žalovaný
nekonkretizoval tvrdenia, a preto túto obranu žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú.
Na margo konania v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu súd prvého stupňa
uviedol, že právny zástupca žalovaného nepreukázal na svojej strane žiaden závažný dôvod
neprítomnosti podľa ustanovenia § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) a práceneschopnosť žalovaného neznamená zároveň aj závažný dôvod neprítomnosti
na strane právneho zástupcu žalovaného, pričom zdôraznil, že ústavné práva jedného
účastníka konania nemôžu byť vykladané na úkor ústavných práv druhého účastníka konania.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému
žalobcovi priznal náhradu trov konania. Zároveň samostatným výrokom za aplikácie
ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p. nepriznal žalovanému zavinené trovy konania.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline (ďalej len odvolací súd) rozsudkom
zo 16. 11. 2011 č. k. 14Cob 280/2010-426 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých
výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2 621,73 eur s príslušenstvom
a nahradiť trovy konania potvrdil. Zároveň žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi
trovy odvolacieho konania vo výške 108,66 eur.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa podľa § 219 ods. 2 O. s. p.
v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, pričom sa podrobne
zaoberal odvolacím dôvodom, v zmysle ktorého mala byť žalovanému odňatá možnosť konať
pred súdom, keď vec bola na pojednávaní konanom dňa 22. 04. 2010 rozhodnutá v jeho
neprítomnosti ako aj jeho právneho zástupcu. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa konštatoval, že žalovaným tvrdená práceneschopnosť podľa predloženého potvrdenia
o dočasnej pracovnej neschopnosti, keď žalovaný bol práceneschopný od 12. 04. 2010
(č. l. 377 spisu) nebola dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2
O. s. p. Prihliadol pritom na samotnú dĺžku súdneho konania, k začatiu ktorého došlo
doručením žaloby na Okresný súd Čadca 27. 12. 2005 a k rozhodnutiu sporovej veci
napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu 22. 04. 2010. Uviedol, že po celú túto dĺžku
súdneho konania tak žalobca ako aj žalovaný mali vytvorený dostatočný časový priestor
k realizovaniu svojich nielen procesných, ale aj Ústavou Slovenskej republiky garantovaných
práv a bolo už len na účastníkoch súdneho konania akým spôsobom ich budú naplňovať.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaný vzhľadom k potvrdeniu
o dočasnej pracovnej neschopnosti (práceneschopný od 12. 04. 2010) nepreukázal, že tento
dôvod práceneschopnosti trval aj v čase konania súdu prvého stupňa, k 22. 04. 2010.
V súvislosti s tvrdeným odvolacím dôvodom, že žalovaný nemal možnosť
vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom odvolací súd uviedol, že dokazovanie prvostupňovým
súdom podľa ustanovenia § 122 a nasl. O. s. p. bolo vykonávané v priebehu celého trvania
sporu a toto dokazovanie nie je možné zúžiť len na jeden úkon nariadeného pojednávania
dňa 22. 04. 2010, na ktorom bola vykonaná v rámci dokazovania sumarizácia všetkých
doteraz označených a predložených dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ktoré dôkazy však už jednotlivo boli vykonávané na predchádzajúcich pojednávaniach.
Pokiaľ išlo o znalecké dokazovanie, odvolací súd poukázal na to, že žalovaný
sa k znaleckému posudku č. 16/2009 vypracovanému znalcom Ing. R. ako aj k ostatným
dôkazom, ktoré tvoria súčasť súdneho spisu, mal možnosť vyjadriť už pred pojednávaním
konaným 22. 04. 2010. Odvolací súd ďalej konštatoval, že s poukazom na ustanovenie § 101
ods. 2 O. s. p. žalovaný nepreukázal existenciu dôležitého dôvodu pre odročenie
pojednávania, a to trvanie práceneschopnosti aj k dátumu 22. 04. 2010 a súčasne ani
sa nejednalo o dôležitý dôvod práve pre priebeh celého súdneho konania, jeho dĺžku
a spôsob vykonávania dôkazov pred súdom prvého stupňa. Zdôraznil, že boli splnené
podmienky k prejednaniu veci v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, a to
s ohľadom aj na dôslednú aplikáciu zásady rovnosti strán v súdnom konaní, ktorá je vyjadrená
nielen v ustanovení § 18 O. s. p., ale aj v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky. Na záver
odvolací súd zdôraznil, že v konečnom dôsledku žalovaný svoju účasť na pojednávaní
22. 04. 2010 mohol zabezpečiť aj prostredníctvom svojho zvoleného právneho zástupcu, na
strane ktorého nebolo preukázané, že by existoval dôležitý dôvod, ktorý by mu bránil v účasti
na nariadenom pojednávaní. Termín pojednávania mal žalovaný a právny zástupca žalovaného doručený v dostatočnom časovom predstihu v zmysle § 115 ods. 2 O. s. p.
(žalovaný 26. 03. 2010 a právny zástupca žalovaného 24. 03. 2010), a preto ani z tohto
hľadiska nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. O trovách
odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ustanovením § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p., keď v odvolacom konaní úspešnému
žalobcovi priznal náhradu uplatnených trov odvolacieho konania.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 09. 01. 2012.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote
dovolanie, ktorým navrhol rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho
dovolania oprel o dovolacie dôvody upravené v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p. a v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Namietal, že
sa mu postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní odňala možnosť konať pred súdom
a že rozhodnutie odvolacieho aj prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. K odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom malo podľa dovolateľa dôjsť
tým, že súd prvého stupňa na pojednávaní 20. 04. 2010 (dovolateľ mal zrejme na mysli
22. 04. 2010) vec prejednal a rozhodol napriek tomu, že žalovaný prostredníctvom svojho
právneho zástupcu ešte 14. 04. 2010 ospravedlnil svoju neúčasť na predmetnom pojednávaní
z dôvodu práceneschopnosti, ktorú preukázal priloženým lekárskym potvrdením a zároveň
požiadal súd o odročenie tohto pojednávania. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
R 31/1995. Dovolateľ ďalej namietal, že úvaha súdu, že účasť žalovaného ani jeho právneho
zástupcu na pojednávaní nebola potrebná, je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku, ktoré priznávajú účastníkovi právo zúčastniť sa na pojednávaní a právo vyjadriť
sa ku skutočnostiam a dôkazom o nich. Dovolateľ ďalej poukázal na to, že právo účasti
na pojednávaní je právom účastníka konania (a nie jeho právneho zástupcu), rovnako ako aj
právo požiadať o odročenie pojednávania, ak je na to dôležitý dôvod a právo podľa § 118
ods. 4 O. s. p. pred vydaním rozhodnutia zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu,
prípadne vzniesť ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Ak by sa teda aj právny zástupca
žalovaného zúčastnil na pojednávaní, nič to nemení na skutočnosti, že žalovanému
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, keďže žalovaný sa pre svoj nepriaznivý
zdravotný stav nemohol zúčastniť pojednávania, a preto požiadal o jeho odročenie, nakoľko
sa chcel na pojednávaní vyjadriť k vykonanému dokazovaniu, avšak toto právo mu bolo súdom odopreté. V ďalšej časti svojho dovolania žalovaný poukazoval na údajné pochybenia
súdu prvého stupňa v rámci zistenia skutkového stavu veci a jeho právneho posúdenia,
keď prvostupňový súd nevykonal žalovaným navrhované dôkazy a zároveň na takto
nesprávne a neúplne zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis, pričom
rovnako pochybil aj súd odvolací, ktorý nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.
V závere dovolateľ podľa § 243 O. s. p. požiadal o odloženie vykonateľnosti rozsudku
odvolacieho súdu do rozhodnutia o dovolaní.
Žalovaný podal na súde prvého stupňa dňa 27. 11. 2012 stanovisko, v ktorom
zdôraznil, že na pojednávaní 22. 04. 2010 prvostupňový súd poskytol poučenie právnemu
zástupcovi žalobcu v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. v nadväznosti na § 205a O. s. p., pričom
prvostupňový súd mal konštatovať, že žalovanému a jeho právnemu zástupcovi bolo takéto
poučenie doručené v písomnej forme spolu s termínom pojednávania. Uviedol, že v poučení,
ktoré mu bolo doručené (ako aj jeho právnemu zástupcovi) spolu s predvolaním absentovalo
poučenie žalovaného zo strany súdu v zmysle § 205a O. s. p., čím došlo k porušeniu zásady
rovnosti účastníkov konania, k porušeniu základného práva žalovaného na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Ďalej žalovaný uviedol, že pokiaľ žiadosť o odročenie
pojednávania a potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti neboli dostačujúcim dôkazom na preukázanie dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania mal súd postupovať v súlade
s § 43 O. s. p. a vyzvať žalovaného na odstránenie nedostatkov s konkrétnym poučením.
Žalovaný dodal, že podľa jeho názoru mu nebola v konaní poskytnutá možnosť predniesť
(doplniť či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom
na dôkazy a k vykonaným dôkazom ako aj právo označiť navrhované dôkazné prostriedky.
Žalovaný podaním doručeným súdu 11. 12. 2012 doplnil aj návrh na odklad
vykonateľnosti, v ktorom poukázal na skutočnosť, že naliehavosť jeho návrhu je daná tým,
že žalobca ako oprávnený vedie voči žalovanému ako povinnému konanie o nútený výkon
súdneho rozhodnutia (exekúciu) na podklade dovolaním napadnutého rozhodnutia.
Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu nesúhlasil s názorom žalovaného,
že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal na dĺžku súdneho
konania, počas ktorého tak žalobca ako aj žalovaný, mali vytvorený dostatočný časový
priestor k realizovaniu svojich nielen procesných, ale aj Ústavou Slovenskej republiky
garantovaných práv a bolo už len na účastníkoch súdneho konania akým spôsobom ich budú naplňovať. Žalovaný vzhľadom k potvrdeniu o dočasnej pracovnej neschopnosti,
z ktorej vyplýva práceneschopnosť od 12. 04. 2010, nepreukázal, že tento dôvod
práceneschopnosti trval aj v čase konania súdu prvého stupňa, k 22. 04. 2010. Ďalej žalobca
uviedol, že ako strana v spore pri rovnosti so žalovaným má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a je to práve súd, ktorý aj podľa § 6 O. s. p. postupuje
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
V záujme zabezpečenia výkonu týchto práv a rovnosti strán v spore bolo preto potrebné
dôvod pre odročenie pojednávania posudzovať so zreteľom k naplneniu týchto zásad a práv
a vážnosť takéhoto dôvodu kvalifikovať tak s ohľadom k zásade rovnosti, k samotnému
účastníkovi súdneho konania a celkového priebehu sporu. Žalobca nesúhlasil ani s názorom
žalovaného, že súd nezistil správne skutkový stav veci a že na skutkový stav aplikoval
nesprávny právny predpis. Má za to, že vykonané dokazovanie preukázalo, že žalovaný ako
dodávateľ fakturoval tovar konečným zákazníkom ako odberateľom za kúpnu cenu, ktorú
odberatelia platili na účet žalovaného a nie žalobcu. Žalobca v podanom vyjadrení ďalej
uviedol, že medzi ním a žalovaným prebiehalo, resp. prebieha viacero súdnych sporov
druhovo totožných, týkajúcich sa zaplatenia kúpnej ceny za dodaný tovar. Preto má žalobca
za to, že jediným cieľom podania dovolania žalovaným je získať čas na to, aby sa úplne
zbavil svojho majetku za účelom neuspokojenia pohľadávok žalobcu, t. j. nevymožiteľnosti
jeho práva. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a žalovaného zaviazal k náhrade trov dovolacieho konania, ktoré vyčíslil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 10a ods. 1 O. s. p.
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia
§ 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej
forme je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí
nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom však
vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil. Vzhľadom na uvedené je nepochybné,
že dovolanie žalovaného v zmysle ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné nie je.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú
v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa
§ 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia
majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. možno dovolaním napadnúť
aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/ O. s. p.
netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania
z dôvodov uvedených v týchto ustanoveniach preto nie je daná.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.,
v zmysle ktorého dovolanie je prípustné, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom. K vade konania v zmysle uvedeného ustanovenia podľa tvrdenia
dovolateľa došlo v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorý napriek tomu, že žalovaný včas
ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní konanom 22. 04. 2010 z dôležitého dôvodu,
pojednávanie uskutočnil, vykonal na ňom dokazovanie a meritórne rozhodol. Žalovanému tým odoprel právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadriť sa k dôkazom, prípadne navrhnúť
ďalšie dôkazy.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv
priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol
v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola
účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom postupom odvolacieho súdu alebo či tak
postupoval súd prvého stupňa a odvolací súd neurobil v tomto smere nápravu. K odňatiu
možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu
predchádzala, ale aj samotným rozhodnutím.
Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak
sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Z citovaného ustanovenia vyplýva povinnosť súdu pokračovať v konaní, aj keď sú
účastníci nečinní. Súd v zmysle citovaného ustanovenia môže vec prejednať aj
v neprítomnosti účastníka za podmienky (predpokladu) riadneho predvolania a nedostatku
žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Dôležitosť dôvodu posudzuje súd
s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Existenciu dôvodu, ktorý
účastníkovi bráni zúčastniť sa pojednávania, musí účastník preukázať súdu hodnoverným
spôsobom.
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že Okresný súd Čadca nariadil vo veci
pojednávania na dni 26. 10. 2006, 22. 01. 2008, 10. 2. 2009, 14. 05. 2009 a 22. 04. 2010.
Výsluch účastníkov konania a svedkov súd prvého stupňa vykonal na prvom pojednávaní,
ktorých sa zúčastnili žalovaný a jeho zástupca. Žalovaný mal na tomto pojednávaní priestor
na navrhovanie dôkazov a vyjadrenie k vykonaným dôkazom i meritu veci. Pojednávania dňa
10. 2. 2009 a 14. 5. 2009 boli pre neúčasť žalovaného odročené. Predvolanie na pojednávanie
konané 22. 04. 2010 bolo doručené včas žalovanému ( 26. 03. 2010) aj jeho právnemu zástupcovi (24. 03. 2010). Na pojednávaní dňa 22. 04. 2010 súd vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu ako aj žalobcu. Právny zástupca
žalovaného písomným podaním z 13. 4. 2010 doručeným súdu 14. 4. 2010 ospravedlnil
neúčasť žalovaného na pojednávaní nariadenom na 22. 4. 2010 o 10.00 hodine
s odôvodnením, že žalovaný je od 12. 4. 2010 práceneschopný a požiadal o odročenie
pojednávania na iný termín. Prílohu podania tvorila fotokópia časti „Potvrdenia o dočasnej
pracovnej neschopnosti“ vystavenej 13. 4. 2010 MUDr. O., z obsahu ktorej vyplýva, že
žalovaný mal od uvedeného dňa povolené vychádzky v čase od 10.00 hod. do 12.00 hod. a od
14.00 hod. do 15.00 hod. Hodnoverným dôkazom o chorobe účastníka, ktorá mu bráni
v účasti na pojednávaní môže byť potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti vystavenej
ošetrujúcim lekárom, ale v danej veci sa dovolací súd stotožňuje sa názorom odvolacieho
súdu, že potvrdenie o pracovnej neschopnosti predložené desať dní pred pojednávaním
nepreukazuje trvanie pracovnej neschopnosti aj v deň pojednávania. Z hľadiska posúdenia
dôležitosti dôvodu odročenia pojednávania je podstatnou aj skutočnosť, že právnemu
zástupcovi žalovaného nič nebránilo zúčastniť sa nariadeného pojednávania a uplatňovať
procesné práva žalovaného. Súdu iná skutočnosť nebola známa a záver odvolacieho aj
prvostupňového súdu uvedený v odôvodnení, že pracovná neschopnosť účastníka konania
neznamená zároveň aj dôležitý dôvod neprítomnosti na strane jeho právneho zástupcu, je
správny. Dovolací súd dodáva, že aj keď účastník konania a jeho právny zástupca majú právo
zúčastniť sa pojednávania a v prípade existencie dôležitého dôvodu požiadať o jeho
odročenie, výkon tohto práva nesmie brániť druhému účastníkovi v realizácii jeho práva
na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Sprísnenie posudzovania dôvodov odročenia pojednávania pre zdravotný stav
účastníka alebo jeho zástupcu sa s účinnosťou od 01. 01. 2012 prejavilo aj v znení
ustanovenia § 119 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého návrh na odročenie pojednávania musí
obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu
neumožňuje účasť na pojednávaní. Súd prvého stupňa nepochybil, keď neakceptoval dôvod
odročenia pojednávania a vec prejednal bez prítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu
v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p.
Dovolateľ namietal aj odňatie možnosti konať pred súdom v dôsledku porušenia
ustanovenia § 118 ods. 4 O. s. p.
Podľa § 118 ods. 4 O. s. p. ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd
vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.
Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že súd prvého stupňa bol oprávnený vec
prejednať v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Tým, že žalovaný a ani jeho
právny zástupca sa pojednávania 22. 04. 2010 nezúčastnili, neuplatnili si procesné právo
vyjadrené v ustanovení § 118 ods. 4 O. s. p. Odňatím možnosti konať pred súdom nie je
skutočnosť, že účastník konania procesné právo priznané zákonom neuplatnil, ale postup
súdu, ktorým mu uplatnenie práva neumožnil.
Dovolateľ ďalej namietal, že súd nevykonaním dôkazov navrhovaných žalovaným
a aplikáciou nesprávneho právneho predpisu na zistený skutkový stav odňal žalovanému
možnosť konať pred súdom. Dovolací súd námietku nevykonania navrhovaného dôkazu
vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktorý z dôkazov bude vykonaný, je vždy vecou
súdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Vadu konania v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O. s. p. nezakladá postup súdu, ak nevykoná všetky dôkazy navrhované
účastníkmi konania. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov súdom tiež nemožno považovať
za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ale môže mať za následok vecne nesprávne
rozhodnutie, čo je relevantným dovolacím dôvodom v prípade prípustnosti dovolania.
Nesprávne právne posúdenie veci je dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 241 ods.
2 písm. c/ O. s. p. a dovolací súd je oprávnený ho posudzovať len v prípade, že dovolanie je
prípustné podľa § 238 O. s. p. V danej veci dovolanie v zmysle uvedeného ustanovenia nie je
prípustné.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, dovolací súd dospel k záveru, že žalovanému
nebola odňatá možnosť konať pred súdom a dovolanie z dôvodov v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O. s. p. nie je prípustné.
Dovolací súd z uvedených dôvodov dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 veta
prvá v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako neprípustné odmietol.
O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu účelne
vynaložených trov konania vo výške 109,06 eur. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú
z odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške 101,25 eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1
písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (písomné vyjadrenie k dovolaniu
z 05. 02. 2013) a z paušálnej náhrady hotových výdavkov 7,81 eur podľa § 16 ods. 3 uvedenej
vyhlášky. Za účelne vynaložené trovy nepovažoval dovolací súd odmenu advokáta za ďalší
úkon právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom podľa
§ 14 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky) z dôvodu, že právne zastúpenie žalobcu prevzal už
v konaní pred súdom prvého stupňa a žalobcu zastupoval aj v konaní pred odvolacím súdom.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. mája 2014
JUDr. Alena Priecelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová