Najvyšší súd  

4Obdo/16/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: H., so sídlom P., IČO: X., zastúpený advokátom JUDr. I., so sídlom S. proti žalovanému: M., nar. X., bytom Z.

(pôvodne podnikajúcemu pod obchodným menom M. - TIP - TOP INTERIÉR NÁBYTOK,  

s miestom podnikania K., IČO: X.), zastúpený advokátom Mgr. B., so sídlom N.,

o zaplatenie 2 621,73 eur (78 982,10 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Čadca pod sp. zn. 4Cb 66/2006, o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu

v Žiline zo 16. novembra 2011, č. k. 14Cob 280/2010-426, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného o d m i e t a.

Žalovaný je p o v i n n ý   nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy

dovolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 109,06 eur do 3 dní

od právoplatnosti rozhodnutia.  

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca (ďalej len súd prvého stupňa) rozsudkom z 22. 04. 2010

č. k. 4Cb 66/2006-388 v spojení s opravným uznesením z 20. 09. 2010 č. k. 4Cb 66/2006-404

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 621,73 eur (78 982,10 Sk)  

s 13 %-ným úrokom z omeškania ročne od 12. 08. 2005 do zaplatenia a nahradiť mu trovy

konania vo výške 2 116,79 eur. Ďalším výrokom návrh žalovaného na náhradu zavinených

trov konania zamietol.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal

zaplatenia kúpnej ceny na tom základe, že bol dodaný tovar - nábytok podľa druhovej a cenovej špecifikácie uvedenej vo faktúre č. 982/05/W z 13. 05. 2005 splatnej 11. 08. 2005,

pričom dokladom o dodaní tovaru bol dodací list a medzinárodný nákladný list CMR.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že došlo k uzavretiu platnej

kúpnej zmluvy, podľa ktorej žalobca dodal tovar žalovanému v rozsahu žalovanej kúpnej

ceny, a preto žalovanému podľa čl. 53 Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe

tovaru oznámený pod č. 160/1991 Zb. (ďalej len Dohovor) vznikla povinnosť za dodaný tovar

zaplatiť kúpnu cenu. Pokiaľ žalovaný kúpnu cenu nezaplatil, nastalo jeho omeškanie,

pre ktorú skutočnosť bol žalobcovi priznaný aj 13 %-ný úrok z omeškania ročne

od 12. 08. 2005 do zaplatenia podľa čl. 98 Dohovoru. Ďalej mal súd prvého stupňa za to,

že žalovaný nepreukázal existenciu vád dodaného tovaru a ich uplatnenie v záručnej lehote

a zákonným spôsobom podľa čl. 38 Dohovoru preto jeho právo zaniklo. K obrane započítania

pohľadávok súd prvého stupňa uviedol, že i napriek niekoľkým výzvam žalovaný

nekonkretizoval tvrdenia, a preto túto obranu žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú.

Na margo konania v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu súd prvého stupňa

uviedol, že právny zástupca žalovaného nepreukázal na svojej strane žiaden závažný dôvod

neprítomnosti podľa ustanovenia § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) a práceneschopnosť žalovaného neznamená zároveň aj závažný dôvod neprítomnosti

na strane právneho zástupcu žalovaného, pričom zdôraznil, že ústavné práva jedného

účastníka konania nemôžu byť vykladané na úkor ústavných práv druhého účastníka konania.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému

žalobcovi priznal náhradu trov konania. Zároveň samostatným výrokom za aplikácie

ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p. nepriznal žalovanému zavinené trovy konania.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline (ďalej len odvolací súd) rozsudkom

zo 16. 11. 2011 č. k. 14Cob 280/2010-426 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých

výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2 621,73 eur s príslušenstvom  

a nahradiť trovy konania potvrdil. Zároveň žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi

trovy odvolacieho konania vo výške 108,66 eur.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa podľa § 219 ods. 2 O. s. p.

v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, pričom sa podrobne

zaoberal odvolacím dôvodom, v zmysle ktorého mala byť žalovanému odňatá možnosť konať

pred súdom, keď vec bola na pojednávaní konanom dňa 22. 04. 2010 rozhodnutá v jeho

neprítomnosti ako aj jeho právneho zástupcu. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa konštatoval, že žalovaným tvrdená práceneschopnosť podľa predloženého potvrdenia

o dočasnej pracovnej neschopnosti, keď žalovaný bol práceneschopný od 12. 04. 2010

(č. l. 377 spisu) nebola dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2

O. s. p. Prihliadol pritom na samotnú dĺžku súdneho konania, k začatiu ktorého došlo

doručením žaloby na Okresný súd Čadca 27. 12. 2005 a k rozhodnutiu sporovej veci

napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu 22. 04. 2010. Uviedol, že po celú túto dĺžku

súdneho konania tak žalobca ako aj žalovaný mali vytvorený dostatočný časový priestor

k realizovaniu svojich nielen procesných, ale aj Ústavou Slovenskej republiky garantovaných

práv a bolo už len na účastníkoch súdneho konania akým spôsobom ich budú naplňovať.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaný vzhľadom k potvrdeniu

o dočasnej pracovnej neschopnosti (práceneschopný od 12. 04. 2010) nepreukázal, že tento

dôvod práceneschopnosti trval aj v čase konania súdu prvého stupňa, k 22. 04. 2010.

V súvislosti s tvrdeným odvolacím dôvodom, že žalovaný nemal možnosť  

vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom odvolací súd uviedol, že dokazovanie prvostupňovým

súdom podľa ustanovenia § 122 a nasl. O. s. p. bolo vykonávané v priebehu celého trvania

sporu a toto dokazovanie nie je možné zúžiť len na jeden úkon nariadeného pojednávania

dňa 22. 04. 2010, na ktorom bola vykonaná v rámci dokazovania sumarizácia všetkých

doteraz označených a predložených dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,

ktoré dôkazy však už jednotlivo boli vykonávané na predchádzajúcich pojednávaniach.

Pokiaľ išlo o znalecké dokazovanie, odvolací súd poukázal na to, že žalovaný  

sa k znaleckému posudku č. 16/2009 vypracovanému znalcom Ing. R. ako aj k ostatným

dôkazom, ktoré tvoria súčasť súdneho spisu, mal možnosť vyjadriť už pred pojednávaním

konaným 22. 04. 2010. Odvolací súd ďalej konštatoval, že s poukazom na ustanovenie § 101

ods. 2 O. s. p. žalovaný nepreukázal existenciu dôležitého dôvodu pre odročenie

pojednávania, a to trvanie práceneschopnosti aj k dátumu 22. 04. 2010 a súčasne ani  

sa nejednalo o dôležitý dôvod práve pre priebeh celého súdneho konania, jeho dĺžku  

a spôsob vykonávania dôkazov pred súdom prvého stupňa. Zdôraznil, že boli splnené

podmienky k prejednaniu veci v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, a to  

s ohľadom aj na dôslednú aplikáciu zásady rovnosti strán v súdnom konaní, ktorá je vyjadrená

nielen v ustanovení § 18 O. s. p., ale aj v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky. Na záver

odvolací súd zdôraznil, že v konečnom dôsledku žalovaný svoju účasť na pojednávaní  

22. 04. 2010 mohol zabezpečiť aj prostredníctvom svojho zvoleného právneho zástupcu, na

strane ktorého nebolo preukázané, že by existoval dôležitý dôvod, ktorý by mu bránil v účasti

na nariadenom pojednávaní. Termín pojednávania mal žalovaný a právny zástupca žalovaného doručený v dostatočnom časovom predstihu v zmysle § 115 ods. 2 O. s. p.

(žalovaný 26. 03. 2010 a právny zástupca žalovaného 24. 03. 2010), a preto ani z tohto

hľadiska nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. O trovách

odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení  

s ustanovením § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p., keď v odvolacom konaní úspešnému

žalobcovi priznal náhradu uplatnených trov odvolacieho konania.

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 09. 01. 2012.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote

dovolanie, ktorým navrhol rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého

stupňa zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho

dovolania oprel o dovolacie dôvody upravené v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p. a v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Namietal, že  

sa mu postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní odňala možnosť konať pred súdom

a že rozhodnutie odvolacieho aj prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. K odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom malo podľa dovolateľa dôjsť

tým, že súd prvého stupňa na pojednávaní 20. 04. 2010 (dovolateľ mal zrejme na mysli

22. 04. 2010) vec prejednal a rozhodol napriek tomu, že žalovaný prostredníctvom svojho

právneho zástupcu ešte 14. 04. 2010 ospravedlnil svoju neúčasť na predmetnom pojednávaní

z dôvodu práceneschopnosti, ktorú preukázal priloženým lekárskym potvrdením a zároveň

požiadal súd o odročenie tohto pojednávania. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie

R 31/1995. Dovolateľ ďalej namietal, že úvaha súdu, že účasť žalovaného ani jeho právneho

zástupcu na pojednávaní nebola potrebná, je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku, ktoré priznávajú účastníkovi právo zúčastniť sa na pojednávaní a právo vyjadriť  

sa ku skutočnostiam a dôkazom o nich. Dovolateľ ďalej poukázal na to, že právo účasti  

na pojednávaní je právom účastníka konania (a nie jeho právneho zástupcu), rovnako ako aj

právo požiadať o odročenie pojednávania, ak je na to dôležitý dôvod a právo podľa § 118

ods. 4 O. s. p. pred vydaním rozhodnutia zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu,

prípadne vzniesť ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Ak by sa teda aj právny zástupca

žalovaného zúčastnil na pojednávaní, nič to nemení na skutočnosti, že žalovanému  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, keďže žalovaný sa pre svoj nepriaznivý

zdravotný stav nemohol zúčastniť pojednávania, a preto požiadal o jeho odročenie, nakoľko

sa chcel na pojednávaní vyjadriť k vykonanému dokazovaniu, avšak toto právo mu bolo súdom odopreté. V ďalšej časti svojho dovolania žalovaný poukazoval na údajné pochybenia

súdu prvého stupňa v rámci zistenia skutkového stavu veci a jeho právneho posúdenia,

keď prvostupňový súd nevykonal žalovaným navrhované dôkazy a zároveň na takto

nesprávne a neúplne zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis, pričom

rovnako pochybil aj súd odvolací, ktorý nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.

V závere dovolateľ podľa § 243 O. s. p. požiadal o odloženie vykonateľnosti rozsudku

odvolacieho súdu do rozhodnutia o dovolaní.

Žalovaný podal na súde prvého stupňa dňa 27. 11. 2012 stanovisko, v ktorom

zdôraznil, že na pojednávaní 22. 04. 2010 prvostupňový súd poskytol poučenie právnemu

zástupcovi žalobcu v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. v nadväznosti na § 205a O. s. p., pričom

prvostupňový súd mal konštatovať, že žalovanému a jeho právnemu zástupcovi bolo takéto

poučenie doručené v písomnej forme spolu s termínom pojednávania. Uviedol, že v poučení,

ktoré mu bolo doručené (ako aj jeho právnemu zástupcovi) spolu s predvolaním absentovalo

poučenie žalovaného zo strany súdu v zmysle § 205a O. s. p., čím došlo k porušeniu zásady

rovnosti účastníkov konania, k porušeniu základného práva žalovaného na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Ďalej žalovaný uviedol, že pokiaľ žiadosť o odročenie

pojednávania a potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti neboli dostačujúcim dôkazom na preukázanie dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania mal súd postupovať v súlade  

s § 43 O. s. p. a vyzvať žalovaného na odstránenie nedostatkov s konkrétnym poučením.

Žalovaný dodal, že podľa jeho názoru mu nebola v konaní poskytnutá možnosť predniesť

(doplniť či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom

na dôkazy a k vykonaným dôkazom ako aj právo označiť navrhované dôkazné prostriedky.

Žalovaný podaním doručeným súdu 11. 12. 2012 doplnil aj návrh na odklad

vykonateľnosti, v ktorom poukázal na skutočnosť, že naliehavosť jeho návrhu je daná tým,

že žalobca ako oprávnený vedie voči žalovanému ako povinnému konanie o nútený výkon

súdneho rozhodnutia (exekúciu) na podklade dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu nesúhlasil s názorom žalovaného,

že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal na dĺžku súdneho

konania, počas ktorého tak žalobca ako aj žalovaný, mali vytvorený dostatočný časový

priestor k realizovaniu svojich nielen procesných, ale aj Ústavou Slovenskej republiky

garantovaných práv a bolo už len na účastníkoch súdneho konania akým spôsobom ich budú naplňovať. Žalovaný vzhľadom k potvrdeniu o dočasnej pracovnej neschopnosti,

z ktorej vyplýva práceneschopnosť od 12. 04. 2010, nepreukázal, že tento dôvod

práceneschopnosti trval aj v čase konania súdu prvého stupňa, k 22. 04. 2010. Ďalej žalobca

uviedol, že ako strana v spore pri rovnosti so žalovaným má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a je to práve súd, ktorý aj podľa § 6 O. s. p. postupuje

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

V záujme zabezpečenia výkonu týchto práv a rovnosti strán v spore bolo preto potrebné

dôvod pre odročenie pojednávania posudzovať so zreteľom k naplneniu týchto zásad a práv

a vážnosť takéhoto dôvodu kvalifikovať tak s ohľadom k zásade rovnosti, k samotnému

účastníkovi súdneho konania a celkového priebehu sporu. Žalobca nesúhlasil ani s názorom

žalovaného, že súd nezistil správne skutkový stav veci a že na skutkový stav aplikoval

nesprávny právny predpis. Má za to, že vykonané dokazovanie preukázalo, že žalovaný ako

dodávateľ fakturoval tovar konečným zákazníkom ako odberateľom za kúpnu cenu, ktorú

odberatelia platili na účet žalovaného a nie žalobcu. Žalobca v podanom vyjadrení ďalej

uviedol, že medzi ním a žalovaným prebiehalo, resp. prebieha viacero súdnych sporov

druhovo totožných, týkajúcich sa zaplatenia kúpnej ceny za dodaný tovar. Preto má žalobca

za to, že jediným cieľom podania dovolania žalovaným je získať čas na to, aby sa úplne

zbavil svojho majetku za účelom neuspokojenia pohľadávok žalobcu, t. j. nevymožiteľnosti

jeho práva. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a žalovaného zaviazal k náhrade trov dovolacieho konania, ktoré vyčíslil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 10a ods. 1 O. s. p.

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený

advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

(§ 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia

§ 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej

forme je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí

nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom však

vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil. Vzhľadom na uvedené je nepochybné,

že dovolanie žalovaného v zmysle ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné nie je.  

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú

v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa

§ 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia

majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. možno dovolaním napadnúť

aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/ O. s. p.

netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania

z dôvodov uvedených v týchto ustanoveniach preto nie je daná.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.,

v zmysle ktorého dovolanie je prípustné, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom. K vade konania v zmysle uvedeného ustanovenia podľa tvrdenia

dovolateľa došlo v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorý napriek tomu, že žalovaný včas

ospravedlnil   svoju neúčasť na pojednávaní konanom 22. 04. 2010 z dôležitého dôvodu,

pojednávanie uskutočnil, vykonal na ňom dokazovanie a meritórne rozhodol. Žalovanému tým odoprel právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadriť sa k dôkazom, prípadne navrhnúť

ďalšie dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.  

sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv

priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych

procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol

v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola

účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom postupom odvolacieho súdu alebo či tak

postupoval súd prvého stupňa a odvolací súd neurobil v tomto smere nápravu. K odňatiu

možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu

predchádzala, ale aj samotným rozhodnutím.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak  

sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom

na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Z citovaného ustanovenia vyplýva povinnosť súdu pokračovať v konaní, aj keď sú

účastníci nečinní. Súd v zmysle citovaného ustanovenia môže vec prejednať aj

v neprítomnosti účastníka za podmienky (predpokladu) riadneho predvolania a nedostatku

žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Dôležitosť dôvodu posudzuje súd

s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Existenciu dôvodu, ktorý

účastníkovi bráni   zúčastniť sa pojednávania, musí účastník preukázať súdu hodnoverným

spôsobom.

Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že Okresný súd Čadca nariadil vo veci

pojednávania na dni 26. 10. 2006, 22. 01. 2008, 10. 2. 2009, 14. 05. 2009 a 22. 04. 2010.

Výsluch účastníkov konania a svedkov   súd prvého stupňa vykonal na prvom pojednávaní,

ktorých sa zúčastnili žalovaný a jeho zástupca. Žalovaný mal na tomto pojednávaní priestor

na navrhovanie dôkazov a vyjadrenie k vykonaným dôkazom i meritu veci. Pojednávania dňa

10. 2. 2009 a 14. 5. 2009 boli pre neúčasť žalovaného odročené. Predvolanie na pojednávanie

konané 22. 04. 2010 bolo doručené včas žalovanému ( 26. 03. 2010)   aj jeho právnemu zástupcovi (24. 03. 2010). Na pojednávaní dňa 22. 04. 2010 súd   vec prejednal a rozhodol

v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu ako aj žalobcu.   Právny zástupca

žalovaného písomným podaním z 13. 4. 2010 doručeným súdu 14. 4. 2010 ospravedlnil

neúčasť žalovaného na pojednávaní nariadenom na 22. 4. 2010 o 10.00 hodine

s odôvodnením, že žalovaný je od 12. 4. 2010 práceneschopný a požiadal o odročenie

pojednávania na iný termín. Prílohu podania tvorila fotokópia časti „Potvrdenia o dočasnej

pracovnej neschopnosti“ vystavenej 13. 4. 2010 MUDr. O., z obsahu ktorej vyplýva, že

žalovaný mal od uvedeného dňa povolené vychádzky v čase od 10.00 hod. do 12.00 hod. a od

14.00 hod. do 15.00 hod. Hodnoverným dôkazom o chorobe účastníka, ktorá mu bráni

v účasti na pojednávaní môže byť potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti vystavenej

ošetrujúcim lekárom, ale v danej veci sa dovolací súd stotožňuje sa názorom odvolacieho

súdu, že potvrdenie o pracovnej neschopnosti predložené desať dní pred pojednávaním

nepreukazuje trvanie pracovnej neschopnosti aj v deň pojednávania.   Z hľadiska posúdenia

dôležitosti dôvodu odročenia pojednávania je podstatnou aj skutočnosť, že právnemu

zástupcovi žalovaného nič nebránilo zúčastniť sa nariadeného pojednávania a uplatňovať

procesné práva žalovaného. Súdu iná skutočnosť nebola známa   a   záver odvolacieho aj

prvostupňového súdu uvedený v odôvodnení, že pracovná neschopnosť účastníka konania

neznamená zároveň aj dôležitý dôvod neprítomnosti na strane jeho právneho zástupcu, je

správny. Dovolací súd dodáva, že aj keď účastník konania a jeho právny zástupca majú právo

zúčastniť sa pojednávania a v prípade existencie dôležitého dôvodu požiadať o jeho

odročenie, výkon tohto práva nesmie brániť druhému účastníkovi v realizácii jeho práva

na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky. Sprísnenie posudzovania dôvodov odročenia pojednávania pre zdravotný stav

účastníka alebo jeho zástupcu sa s účinnosťou od 01. 01. 2012 prejavilo aj v znení

ustanovenia § 119 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého návrh na odročenie pojednávania musí

obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu

neumožňuje účasť na pojednávaní. Súd prvého stupňa nepochybil, keď neakceptoval dôvod

odročenia pojednávania a vec prejednal bez prítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu

v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p.

Dovolateľ namietal aj odňatie možnosti konať pred súdom v dôsledku porušenia

ustanovenia § 118 ods. 4 O. s. p.

Podľa § 118 ods. 4 O. s. p. ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd

vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke

veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že súd prvého stupňa bol oprávnený vec

prejednať v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Tým, že žalovaný a ani jeho

právny zástupca sa pojednávania 22. 04. 2010 nezúčastnili, neuplatnili si procesné právo

vyjadrené v ustanovení § 118 ods. 4 O. s. p. Odňatím možnosti konať pred súdom nie je

skutočnosť, že účastník konania procesné právo priznané zákonom neuplatnil, ale postup

súdu, ktorým mu uplatnenie práva neumožnil.

Dovolateľ ďalej namietal, že súd nevykonaním dôkazov navrhovaných žalovaným

a aplikáciou nesprávneho právneho predpisu na zistený skutkový stav odňal žalovanému

možnosť konať pred súdom. Dovolací súd   námietku nevykonania navrhovaného dôkazu

vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu  

na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktorý z dôkazov bude vykonaný, je vždy vecou

súdu   (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Vadu konania v zmysle ustanovenia

§ 237 písm. f/ O. s. p. nezakladá postup súdu, ak   nevykoná všetky dôkazy navrhované

účastníkmi konania.   Nesprávne vyhodnotenie dôkazov súdom tiež nemožno považovať  

za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ale môže mať za následok vecne nesprávne

rozhodnutie, čo je relevantným dovolacím dôvodom   v prípade prípustnosti dovolania.

Nesprávne právne posúdenie veci je dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia   § 241 ods.

2 písm. c/ O. s. p.   a dovolací súd je oprávnený ho posudzovať len v prípade, že dovolanie je

prípustné podľa § 238 O. s. p. V danej veci dovolanie v zmysle uvedeného ustanovenia nie je

prípustné.

Vzhľadom na   uvedené skutočnosti, dovolací súd dospel k záveru, že žalovanému

nebola odňatá možnosť konať pred súdom a dovolanie z dôvodov v zmysle ustanovenia § 237

písm. f/ O. s. p. nie je prípustné.

Dovolací súd z uvedených dôvodov dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 veta

prvá v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako neprípustné odmietol.

O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá v spojení

s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu účelne

vynaložených trov konania vo výške 109,06 eur. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú

z odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške 101,25 eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1

písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (písomné vyjadrenie k dovolaniu

z 05. 02. 2013) a z paušálnej náhrady hotových výdavkov 7,81 eur podľa § 16 ods. 3 uvedenej

vyhlášky. Za účelne vynaložené trovy nepovažoval dovolací súd odmenu advokáta za ďalší

úkon právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom podľa

§ 14 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky) z dôvodu, že právne zastúpenie žalobcu prevzal už

v konaní pred súdom prvého stupňa a žalobcu zastupoval aj v konaní pred odvolacím súdom.

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave, 30. mája 2014

  JUDr. Alena Priecelová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová