Najvyšší súd
4 Obdo 12/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: P., a. s. V., IČO: X., proti žalovanému: Z., a. s., M., IČO: X., o zaplatenie 200 365,16 eur (6 036 199,15 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 18 Cb 239/2007,
na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23. novembra 2011, č. k.
3 Cob 30/2010-955 v spojení s opravným uznesením z 09. decembra 2011, č. k.
3 Cob 30/2010-961, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k.
3 Cob 30/2010-955 z 23. novembra 2011, v spojení s opravným uznesením č. k.
3 Cob 30/2010-961 z 09. decembra 2011 v napadnutej zmeňujúcej časti z r u š u j e
a v rozsahu zrušenia mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.
V prevyšujúcej časti dovolanie odmieta.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Prešov rozsudkom z 18. 11. 2008, č. k. 18 Cb 239/2007-503 v spojení
s opravným uznesením z 05. 02. 2010, č. k. 18 Cb 239/2007-529 konanie v časti o zaplatenie
1 905 487,95 Sk zastavil a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 4 130 711,20 Sk
s 0,025 % dennými úrokmi z omeškania zo sumy 101 075,40 Sk od 21. 05. 2003
do zaplatenia, zo sumy 45 712,- Sk od 21. 05. 2003 do zaplatenia, zo sumy 319 809,90 Sk
od 21. 05. 2003 do zaplatenia, zo sumy 2 799 518,15 Sk od 20. 06. 2006 do 06. 06. 2008,
zo sumy 944 612,20 Sk od 07. 06. 2008 do zaplatenia, zo sumy 128 167,10 Sk
od 20. 06. 2003 do zaplatenia, zo sumy 18 850,50 Sk od 12. 09. 2003 do zaplatenia, zo sumy
27 000,- Sk od 15. 10. 2003 do zaplatenia, zo sumy 2 545 483,20 Sk od 18. 11. 2003
do zaplatenia a nahradiť trovy konania na účet jeho právneho zástupcu vo výške
573 349,50 Sk. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
2
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca uzavrel dňa 01. 08. 2002 so žalovaným
ako hlavným dodávateľom na stavbu T. zmluvu o dielo v znení dodatkov č. 1 až 6,
predmetom ktorej ( čl. 3 zmluvy) bola kompletizácia realizácie projektovej dokumentácie pre
jednotlivé časti diela špecifikované v tomto článku. Cena predmetu plnenia bola dohodnutá
v čl. 4 zmluvy vo výške 157 956 324,- Sk spolu s DPH. Dielo malo byť realizované podľa
harmonogramu, ktorý tvoril neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Súčasťou zmluvy bola aj dohoda
strán o zádržnom práve žalovaného vo výške 5 % z každej fakturovanej sumy týkajúcej sa
bodov 3.1.1. a 3.1.2 zmluvy pre prípad výskytu kolaudačných závad alebo nedorobkov. Podľa
čl. 60 zmluvných podmienok, bol žalovaný povinný vyplatiť jednu polovicu zadržaných
platieb pri vydaní protokolu o prebraní prác a druhú polovicu zadržaných platieb mal vyplatiť
po uplynutí záručnej doby. V prípade, že mali rôzne úseky a objekty iné záručné doby,
uplynutím záručnej doby bolo myslené uplynutie poslednej. Pre prípad omeškania si účastníci
v bode 13.1 zmluvy dohodli úrok z omeškania vo výške 0,025 % denne z dlžnej sumy.
Zrealizované práce boli žalobcom vyfakturované žalovanému (okrem iných faktúr,
ktoré žalovaný uhradil) aj faktúrami č. 2200000429, 2200000496, 2200000498, 2200000499,
2200000586, 2300000015, 2300000076, 2300000115, 2300000116, 2300000117,
2300000118, 2300000119, 2300000179, 2300000181, 2300000321, 2300000323,
2300000324, 2300000345, 2300000388, 2300000389, 2300000401, a to na základe
zisťovacích preberacích protokolov a ich príloh - súpisov vykonaných prác. Ku dňu podania
žaloby neboli žalovaným uhradené faktúry vo výške 6 036 199,15 Sk. Na preukázanie
oprávnenosti svojho nároku pritom žalobca poukázal na inventarizáciu záväzkov a
pohľadávok č. 2004/12, v ktorej žalovaný odsúhlasil zostatok neuhradených faktúr, a to aj
faktúr tvoriacich žalovaný nárok. Žalovaný vo svojej obrane poukazoval najmä na uplatnenie
zádržného práva, ako aj uplatnenie započítacej námietky z dôvodu, že pre nesplnenie diela
v dohodnutom rozsahu musel požadovať dopracovanie diela od iných subdodávateľov, a preto
vzniknuté náklady následne započítal na nárok žalobcu započítacím prejavom z 25. 06. 2007.
V priebehu konania uhradil žalovaný na účet žalobcu sumu v celkovej výške 1 854 905,95 Sk
dňa 06. 06. 2008, a to časť faktúry č. 2200000029 ( správne 2200000429) vo výške 396 010,-
Sk, faktúru č. 2200000496 vo výške 209 562,50 Sk, faktúru č. 2200000497 vo výške 34
413,75 Sk, faktúru č. 2200000498 vo výške 30 788,70 Sk, faktúru č. 2200000499 vo výške 30
801,50 Sk, faktúru č. 2200000586 vo výške 386 959,- Sk, faktúru č. 2300000015 vo výške
204 000,- Sk, faktúru č. 2300000076 vo výške 109 012,- Sk, faktúru č. 2300000116 vo výške 3
103 470,- Sk, faktúru č. 2300000181 vo výške 21 600,- Sk, faktúru č. 2300000115 vo výške
71 205,- Sk, časť faktúry č. 2300000321 vo výške 2 094,05 Sk, faktúru č. 2300000324
vo výške 81 018,75 Sk, faktúru č. 2300000345 vo výške 173 970,20 Sk a po čiastočnom
späťvzatí žaloby žiadal zaplatenie istiny vo výške 4 181 293,20 Sk. Žalovaný k čiastočnému
späťvzatiu žaloby uviedol, že predmetná suma predstavovala druhú polovicu platieb
zadržaných žalovaným z dôvodu uplatneného zádržného práva, pričom k úhrade pristúpil
napriek skutočnosti, že mu nevznikla povinnosť na ich vrátenie, nakoľko doteraz neuplynula
posledná záručná doba na predmet plnenia, pretože dňa 21. 05. 2008 uplynula záručná lehota
len na úsek diela plnenej podľa čl. 3 bodu 3.1.6, keďže žalobca doteraz v zmysle čl. 10 bodu
10.2 zmluvy o dielo a bodu 62 bod 1 všeobecných zmluvných podmienok nedokončil a
neodovzdal prevádzkový predpis technológie T.. Žalovaný však zvážil okolnosť, že napriek
uvedeným skutočnostiam ide o platby za plnenie diela, na ktoré žalobcovi inak právo vzniklo
a ustanovenie bodu 62 bod 1 všeobecných zmluvných podmienok mu umožňuje úhradu
zadržaných platieb aj pred vydaním protokolu o uplynutí záručnej doby. Žalobca vzal so
súhlasom žalovaného späť žalobu aj v časti zaplatenia istiny 50 582,- Sk na základe
faktúry číslo 2300000118 splatnej 20. 05. 2003 z dôvodu, že akceptoval nárok žalovaného
spojený s vynaložením nákladov na odstránenie vád diela, uplatnený vo faktúre 2005051,
ktorý žalovaný započítal dňom, keď sa vzájomné pohľadávky stretli 26. 01. 2006.
Súd prvého stupňa vec posúdil podľa § 536 ods. 1, § 546 ods. 1, § 554 ods. 1,
§ 560 ods. 1, § 323 ods. 1 a § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Žalobcom uplatnený nárok
na zaplatenie žalovanej sumy žalovaný namietal z dôvodu uplatnenia zádržného práva, ako aj
z dôvodu nesplnenia predmetu zmluvy riadne. V priebehu konania však žalovaný pristúpil
k úhrade časti ceny diela, na ktorú si uplatnil zádržné právo, aj keď poukázal, že záručná doba
na túto časť diela ešte nezačala plynúť, a žalobcovi by vzniklo právo na zaplatenie ceny diela
až neskôr. Toto tvrdenie žalovaného však súd posúdil ako nedôvodné, naopak stotožnil sa
so skutkovým záverom žalobcu, že žalovaný dielo riadne prevzal na slávnostnom odovzdaní
celého diela, na ktorom sa zúčastnili všetky subdodávateľské firmy, a to dňa 16. 09. 2003 a
teda posledná záručná doba aplikujúc čl. 60 bod 3 všeobecných podmienok uplynula
po 3 rokoch dňom 19. 06. 2006. Po zaplatení ceny diela v tejto časti tak predmetom
dokazovania bolo posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie zvyšnej časti žalovanej
sumy v celkovej výške 4 130 711,20 Sk (4 181 293,20 Sk – 50 582,- Sk). Po vyhodnotení
dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný. Poukázal 4
na inventarizáciu záväzkov a pohľadávok č. 2004/12 z 31. 01. 2005, v ktorej žalobca požiadal
žalovaného o odsúhlasenie zostatkov podľa účtovného stavu k 31. 12. 2004, ako aj o vrátenie
potvrdenej kópie späť s tým, že v prípade, ak predmetné vyjadrenie doručené nebude, bude
žalobca vykazovaný zostatok považovať za správny a vzájomne odsúhlasený.
Na inventarizácii, ktorej súčasťou boli aj faktúry tvoriace zvyšnú časť žalovaného nároku, sa
nachádzajú pečiatky a podpisy zástupcov oboch zmluvných strán. Túto inventarizáciu súd
posúdil ako uznanie záväzku zo strany žalovaného, bolo teda povinnosťou žalovaného
preukázať, že uznané pohľadávky žalobcu sú neoprávnené. Žalovaný však toto nepreukázal.
Naopak z výpovede štatutárneho zástupcu a listinných dôkazov vyplynulo, že dodanie
a obstaranie technologického zariadenia vykonávané žalobcom, ktorý to má v predmete
činnosti a to centrálneho riadiaceho systému, bolo zrealizované v potrebnom počte
vyhotovení a v slovenskom jazyku. Súd sa stotožnil s výkladom čl. 3 bod 3.4 zmluvy
vykonaným žalobcom a dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojej
obrany, naopak inventarizáciu pohľadávok a záväzkov, vrátane čiastočnej úhrady faktúr, súd
posúdil ako uznanie záväzku. Z tohto dôvodu po čiastočnom zastavení konania podľa § 96
O. s. p. žalobe vyhovel. Súčasne priznal žalovanému podľa § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka aj dohodnutý úrok z omeškania v zmysle bodu 13.1 zmluvy a v časti, v ktorej
žalobca nevzal žalobu späť o úrok z omeškania týkajúci sa započítanej sumy, žalobu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 23. 11. 2011, č. k. 3 Cob 30/2010-955 v spojení
s opravným uznesením z 09. 12. 2011, č. k. 3 Cob 30/2010-961 na odvolanie žalovaného proti
časti rozsudku, ktorým žalobe vyhovel, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti tak, že návrh žalobcu na zaplatenie sumy 117 204,27 eur a požadované úroky
z omeškania 0,025 % zo sumy 625,72 eur, zo sumy 896,24 eur a zo sumy 84 494,56 eur
zamietol. Ďalším výrokom zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným
uznesením v napadnutej časti, t. j. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
19 910,22 eur a 0,025 % úrok z omeškania zo sumy 3 350,08 eur od 21. 05. 2003
do zaplatenia, zo sumy 1 517,36 eur od 21. 05. 2003 do zaplatenia, zo sumy 10 615,74 eur
od 21. 05. 2003 do zaplatenia, zo sumy 92 926,98 eur od 20. 06. 2006 do 06. 06. 2008,
zo sumy 31 355,38 eur od 07. 06. 2008 do zaplatenia a zo sumy 4 254,37 eur od 20. 06. 2003
do zaplatenia a tiež vo výroku o trovách konania a v tomto rozsahu mu vec vrátil 5
na ďalšie konanie. Opravným uznesením opravil druhý výrok rozsudku, keďže namiesto
sumy 3 355,08 eur bola nesprávne uvedená suma 3 350,08 eur.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na správne zistený skutkový stav súdom prvého
stupňa pokiaľ ide o existenciu zmluvy o dielo uzavretej medzi účastníkmi konania
z 01. 08. 2002 vrátane 6 dodatkov. Bolo preukázané, že žalovaný zaplatil na žalovanú sumu
1 854 905,95 Sk a ďalej jednostranne započítal časť pohľadávok. Konštatoval, že z faktúr
s koncovým číslom 429 bola uhradená suma 396 010,- Sk, s koncovým číslom 496, 497, 498,
499, 586, 015, 076, 115, 116 a 181 celá suma. Z čiastočného späťvzatia žaloby vyplýva, že
celkom bola zaplatená suma aj z faktúr s koncovým číslom 324 a 345 a časť faktúry
s koncovým číslom 321 vo výške 2 094,05 Sk. Na tieto faktúry bola zaplatená celkove suma
257 083,- Sk. V súvislosti s námietkou žalovaného, že nedošlo k odovzdaniu diela
dňa 19. 06. 2003 podľa zmluvy, poukázal na vyjadrenie investora (viď č. l. 888), podľa
ktorého Národná diaľničná spoločnosť k 10. 6. 2011, nemala žiadne podlžnosti vo vzťahu
k žalovanému vyplývajúce z predmetnej zmluvy a v zmysle tohto mu uhradila celú cenu diela.
Uvedená spoločnosť zároveň potvrdila, že doteraz nebol odovzdaný zo strany žalovaného
Prevádzkový predpis, resp. jeho konečná verzia. Z ďalšieho vyjadrenia investora (viď č. l. 827
a č. l. 829) vyplynulo, že k odovzdaniu diela došlo v mesiacoch máj až jún 2003 a postupnosť
vypracovávania preberacieho protokolu v období od 05. 05. 2003 do 19. 06. 2003. Súd mal
za to, že investor prevzal dielo, ktorého dodávateľom bol žalovaný a žalobca
subdodávateľom, dňa 19. 06. 2003.
V súvislosti s námietkou, že dielo nebolo riadne odovzdané v zmysle § 554 ods. 1
Obchodného zákonníka, pretože bolo odovzdané s vadami, odvolací súd konštatoval, že
žalovaný dielo prevzal dňa 19. 06. 2003, pričom podľa § 560 ods. 2 Obchodného zákonníka
zhotoviteľ zodpovedá za vady, ktoré má dielo v čase jeho odovzdania (§ 554 Obchodného
zákonníka). To znamená, že v konkrétnom prípade vady museli existovať 19. 06. 2003.
Po tomto dátume by mohlo ísť o zodpovednosť len podľa § 560 ods. 3 Obchodného
zákonníka, čo však v konaní preukázané nebolo alebo o zodpovednosť za vady podľa § 563
ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j. zodpovednosť za vady, ktoré vznikli počas
záručnej doby. Vady, ktoré vznikli počas záručnej doby, však nemajú vplyv na zaplatenie
ceny diela. Vady diela, ktoré vznikli do 19. 06. 2003 žalovaný odstránil v zmysle zmluvných
podmienok a náklady na ich odstránenie započítal. V tejto súvislosti odvolací súd pripomenul, 6
že žalovaný má zaplatenú cenu diela zhotoveného pre investora a tento žiadnu zodpovednosť
za vady diela vo vzťahu k žalovanému neuplatnil (viď č. 1. 889).
Odvolací súd teda vychádzal z toho, že dielo bolo odovzdané 19. 06. 2003, pričom
podľa čl. 6 bodu 6.2 zmluvy po odovzdaní a prevzatí celého diela mal zhotoviteľ vystaviť
konečnú faktúru, z ktorej budú odpočítané platby za čiastkové faktúry stým, že podľa čl. 6
bodu 6.4 lehota splatnosti faktúr bola 50 dní odo dňa ich doručenia objednávateľovi.
Z vykonaného dokazovania na odvolacom súde bolo preukázané, že žalobca takúto konečnú
faktúru nevystavil, a teda faktúry vystavené po 19. 06. 2003 s koncovým číslom 321, 323,
324, 345, 388, 389 a 401, ako čiastkové faktúry, už nemohli byť vystavené, po odovzdaní
a prevzatí diela mal zhotoviteľ vystaviť konečnú faktúru, z ktorej mal odpočítať platby
za čiastkové faktúry, túto mal objednávateľovi doručiť a po uplynutí splatnosti 50 dní by bola
konečná faktúra splatná. Konečná faktúra vystavená nebola, preto nenastala splatnosť
celkovej ceny diela. Žalobca tak nemal nárok na zaplatenie súm, ktoré vyúčtoval čiastkovými
faktúrami po 19. 06. 2003, v celkovej výške 3 787 987,95 Sk (správne má byť uvedená suma
3 787 978, 90 Sk), z ktorej sa ale odpočítava suma 257 083,- Sk už žalobcom zaplatená
(viď č.1. 401 spisu). Ide o sumu 3 530 895,90 Sk (117 204,27 eur). Tiež nemal nárok na úrok
z týchto faktúr, pokiaľ bol požadovaný zo sumy 18 850,50 Sk (625,72 eur), zo sumy 27 000,-
Sk (896,24 eur ) a 2 545 483,11 Sk (84 494,56 eur), ktoré sa týkali faktúr s koncovým číslom
323, 389 a 401. Z tohto dôvodu podľa § 220 O. s. p. rozsudok v tejto časti zmenil a žalobu
zamietol.
V ostatnej časti (v sume 599 815,28 Sk, t. j. 19 910,22 eur) odvolací súd podľa § 221
ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa s tým, že úlohou súdu prvého
stupňa bude skúmať, či žalovaný dôvodne započítal svoje pohľadávky z titulu nároku
zo zodpovednosti za vady diela na jednotlivé čiastkové faktúry vystavené žalobcom (viď č. l.
241 a č. 1. 188 spisu) a kedy sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením jednotlivých
faktúr, keďže týmito otázkami sa súd prvého stupňa nezaoberal. Ďalej uložil súdu vykonať
dokazovanie na otázku výskytu vád diela v čase do 19. 06. 2003, t. j. do momentu jeho
odovzdania, ich odstránenia žalovaným, výšky nákladov na ich odstránenie a dôvodnosti
zápočtu. Žalovaný z hľadiska zodpovednosti za vady postupoval tak, že tieto odstránil
a náklady započítal na ďalšie faktúry. Z tohto pohľadu neuplatnil v tomto konaní nároky
podľa § 564 a 436 Obchodného zákonníka, a preto mu nemohli byť prisúdené.
7
V súvislosti s námietkou žalobcu, že konkludentným konaním došlo medzi zmluvnými
stranami k zmene zmluvy, odvolací súd poukázal na bod 18.2 zmluvy čl. 18, podľa ktorého
zmluvu bolo možné meniť a dopĺňať výlučne písomnými dodatkami, k čomu však nedošlo
(okrem dodatkov pod bodom 1 až 6). Odvolací súd ďalej nepovažoval inventarizáciu
záväzkov a pohľadávok (viď č. l. 46 spisu) č. 2004/12 z 02. 02. 2005 za uznanie dlhu
zo strany žalovaného, keďže táto nenapĺňala hmotno-právne podmienky uznania záväzku.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 09. 01. 2012.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Prvý výrok rozsudku
napadol z dôvodu nesprávnej aplikácie právneho predpisu a nesprávnej aplikácie znenia
zmluvy. Poukázal na ustanovenia § 554 ods. 1, § 537 ods. 2 a § 546 ods. 1 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorých mu vznikol nárok na plnenie z predmetných faktúr. Mal za to, že
nijakým spôsobom neporušil zmluvu, ani všeobecné zmluvné podmienky tým, že aj
po odovzdaní diela vystavil čiastkové faktúry. Záver odvolacieho súdu by bol správny v tom
prípade, keď by žalobca po odovzdaní diela vystavil konečnú faktúru a následne by vystavil
ďalšie čiastkové faktúry za časti diela, ktoré už mali byť zahrnuté v konečnej faktúre.
Uviedol, že sám žalovaný akceptoval takéto žalobcovo konanie, keď podstatnú časť týchto
faktúr uhradil, a teda konkludentným spôsobom s konaním žalobcu súhlasil. Tiež nesúhlasil
s názorom odvolacieho súdu, že splatnosť čiastkových faktúr by bola podmienená splatnosťou
konečnej faktúry. Zmluva v čl. 6, bod 6.1. počíta s vystavovaním čiastkových faktúr. Až
po vystavení všetkých čiastkových faktúr, mala byť žalobcom vystavená konečná faktúra ako
sumár všetkých vystavených faktúr. Čiastkové faktúry mohol žalobca vystaviť len na základe
objednávateľom odsúhlaseného súpisu vykonaných prác. Avšak žalobca by až do dnešného
dňa konečnú faktúru vystaviť nemohol, lebo mu chýba odsúhlasený súpis vykonaných prác
pre faktúru č. 401. Druhý výrok dovolateľ napadol z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, keďže
z odôvodnenia rozsudku nemožno vyvodiť z akého dôvodu odvolací súd vracia konanie
o úrokoch z omeškania zo sumy 92 926,98 eur od 20. 06. 2006 do 06. 06. 2008, a zo sumy
31 355,38 eur od 07. 06. 2008 do zaplatenia na konanie pred prvostupňový súd. Navrhol, aby
dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie.
8
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že žalobcom uvádzané skutočnosti
vyjadrujú len rozdielny právny názor na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, ale
nepoukazujú a nepreukazujú nesprávnosť aplikácie právneho predpisu a právnych záverov.
Dodal, že žalovaný by nezaplatil ani keby žalobca vystavil konečnú faktúru, keďže žalobca
nepreukázal splnenie diela riadne a včas. Dovolací dôvod proti druhému výroku napadnutého
rozsudku podľa jeho názoru nie je prípustný. Navrhol preto dovolanie žalobcu zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti
takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.)
alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a ods. 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolanie proti prvému výroku napadnutého rozsudku
prípustné podľa § 238 ods. 1 O. s. p., pretože smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Žalobca v dovolaní poukazuje na existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p., to znamená, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
9
Pod nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal správne použiť alebo ak súd aplikoval síce správny právny predpis ale nesprávne ho
vyložil.
Žalobca v dovolaní tvrdil, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď dospel
k záveru o neodôvodnenosti jeho nároku na zaplatenie časti ceny diela na základe čiastkových
faktúr vystavených po odovzdaní diela (19. 06. 2003) s odôvodnením, že čiastkové faktúry
po odovzdaní a prevzatí diela nemohli byť v zmysle čl. 6 zmluvy vystavené a pretože nebola
vystavená konečná faktúra, nenastala splatnosť celkovej ceny diela.
Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je zaplatenie neuhradenej časti ceny
diela podľa zmluvy o dielo uzavretej medzi účastníkmi konania. Odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zaplatenie 117 204,27 eur s príslušenstvom tak, že
žalobu v tejto časti zamietol s právnym záverom, že aj keď celé dielo bolo 19. 06. 2003
odovzdané a prevzaté, žalobcovi nevzniklo právo na zaplatenie čiastkových faktúr
vystavených po tomto dátume. Poukázal na ustanovenie čl. 6 bod. 6.2 zmluvy o dielo, podľa
ktorého po odovzdaní a prevzatí celého diela vystaví zhotoviteľ konečnú faktúru, od ktorej
odpočíta platby za čiastkové faktúry. V zmysle uvedenej dohody podľa názoru súdu
po odovzdaní a prevzatí diela môže byť vystavená len konečná faktúra. Ak táto vystavená
nebola, nenastala celková splatnosť ceny diela. S uvedeným právnym záverom odvolacieho
súdu nemožno súhlasiť.
Podľa § 536 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov
(ďalej len Obchodný zákonník), zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo
a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie.
Podľa § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka objednávateľ je povinný zhotoviteľovi
zaplatiť cenu dohodnutú v zmluve alebo určenú spôsobom určeným v zmluve. Ak nie je cena
takto dohodnutá alebo určiteľná a zmluva je napriek tomu platná (§ 536 ods. 3), je
objednávateľ povinný zaplatiť cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase
uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok.
10
Podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka, objednávateľ je povinný zaplatiť
zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona
nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela.
Z citovaného ustanovenia § 548 Obchodného zákonníka vyplýva, že právo
na zaplatenie ceny diela vzniká v dobe dohodnutej v zmluve. Uvedené ustanovenie je
dispozitívnej povahy, čo znamená, že povinnosť objednávateľa zaplatiť cenu diela môže byť
dohodnutá účastníkmi zmluvy rôzne. Platobné podmienky účastníci dohodli v čl. 6 zmluvy
o dielo. Z čl. 6 bod 1 zmluvy o dielo je zrejmé, že žalovaný sa ako objednávateľ zaviazal
uhradiť cenu za časti diela na základe čiastkových faktúr vystavených žalobcom ako
zhotoviteľom na základe súpisu vykonaných prác odsúhlaseného objednávateľom. Z čl. 6 bod
2 zmluvy vyplýva, že po odovzdaní a prevzatí celého diela zhotoviteľ vystaví konečnú
faktúru, z ktorej budú odpočítané platby za čiastkové faktúry. Uvedený spôsob platenia ceny
diela dohodnutý čl. 6 bod 1 zmluvy zmluvné strany akceptovali a ako vyplynulo
z vykonaného dokazovania čiastkové faktúry žalovaný aj uhrádzal. Odvolací súd dospel
nesprávnym výkladom uvedených ustanovení zmluvy k právnemu záveru, že po odovzdaní
a prevzatí celého diela zhotoviteľ nemá pred vystavením konečnej faktúry právo
na vystavenie čiastkových faktúr, a teda aj na zaplatenie časti ceny diela na ich základe.
V zmluve bolo zakotvené právo zhotoviteľa na zaplatenie časti ceny diela na podklade
odsúhlasených dokladov o skutočne vykonaných prácach. V konečnej faktúre vystavenej
po odovzdaní a prevzatí diela mali byť zohľadnené platby čiastkových faktúr. Z citovaných
ustanovení zmluvy však nemožno vyvodiť záver, že zhotoviteľ nemá právo na zaplatenie
časti ceny podľa odsúhlaseného súpisu vykonaných prác na základe čiastkovej faktúry
vystavenej po odovzdaní a prevzatí diela. Podľa zmluvy žalobcovi ako zhotoviteľovi diela
vzniklo po jeho odovzdaní a prevzatí objednávateľom právo na zaplatenie dohodnutej ceny.
Pokiaľ žalobca žalobou uplatnil právo na zaplatenie ceny diela do výšky dohodnutej
v zmluve, nemožno žalobu zamietnuť s odôvodnením, že zaplatenie časti ceny bolo uplatnené
na základe čiastkových faktúr vystavených po odovzdaní a prevzatí diela a nie na základe
konečnej faktúry. Otázka času vystavenia faktúry môže mať vplyv len na omeškanie dlžníka
s jej zaplatením, nie na vznik nároku na zaplatenie ceny diela.
11
Vzhľadom na uvedené nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku ktorého odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v uvedenej časti podľa § 243b
ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dovolateľ vo vzťahu k druhej časti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
namietal vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., v zmysle ktorého dovolanie je prípustné,
ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Poukázal
pritom na nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým
odôvodnil zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa.
Pojem odňatie možnosti konať pred súdom zákon bližšie v žiadnom zo svojich
ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je preto
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi znemožnila realizácia tých jeho procesných práv, ktoré sú mu
Občianskym súdnym poriadkom priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná,
ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadrením uvedeného práva je aj
znenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný
obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie,
o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných
ustanovení, ktoré použil. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia.
12
Dovolací súd vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, dospel k záveru, že
odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu tieto požiadavky spĺňa. Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia s poukázaním na ustanovenie § 221 ods. 1 O. s. p. obsahuje aj dôvody, pre ktoré
odvolací súd časť rozhodnutia súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil
na ďalšie konanie. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatoval, že súd prvého stupňa sa
nezaoberal započítacou námietkou vznesenou v konaní žalovaným z titulu nároku
zo zodpovednosti za vady diela, preto poukázal na potrebu doplniť v tejto časti dokazovanie.
Ďalej vytkol súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal otázkou, kedy sa žalovaný dostal
do omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr, preto mu uložil doplniť dokazovanie aj
v tomto smere.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu
vo výroku, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie je
postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p. Z uvedených dôvodov odmietol
dovolanie žalovaného v tejto časti podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento
opravný prostriedok prípustný.
Právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní je záväzný. V novom rozhodnutí súd
znova rozhodne aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania.
( § 243d ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasom 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2013 JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková