UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Lenky Praženkovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Mederovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej v spore žalobcu: Tibor Gál, s miestom podnikania Hrkáč 157, 982 62 Gemerská Ves, IČO: 48 020 516, zast. JUDr. Ladislavom Csákóm, advokátom, so sídlom Hviezdoslavova 4, 048 01 Rožňava, proti žalovanému: Obec Držkovce, so sídlom Držkovce 76, 982 62 Držkovce, IČO: 00 590 533, zast. Mgr. Martinom Jankovičom, advokátom, so sídlom Železničná 257/19, 050 01 Revúca, o vydanie vecí, eventuálne o zaplatenie 4 287,63 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 8Cb/8/2020-241, v konaní o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/38/2022-322 z 30. júna 2022, takto
rozhodol:
I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a.
II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Revúca, ako súd prvej inštancie (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom č. k. 8Cb/8/2020-241 zo dňa 3. decembra 2021, jeho prvým výrokom žalobu žalobcu o vydanie vecí zamietol, druhým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4 287,63 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 287,63 eura od 1. septembra 2020 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Tretím výrokom žalobu vo zvyšnej časti zamietol, napokon štvrtým výrokom rozhodol, že žalobca má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 90,98 %.
2. Z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku vyplýva, že žalobou, súdu prvej inštancie doručenou 29. októbra 2020, sa žalobca voči žalovanému domáhal vydania vecí označených ako zámková dlažba kombi sivá v množstve 124,2 m2, cestný obrubník v rozmeroch 20x15x100 cm v množstve 115 ks, parkový obrubník v rozmeroch 5x20x100 cm v množstve 127 ks, chodníkový obrubník v rozmeroch 10x20x100 cm v množstve 274 ks a drevené palety v množstve 28 ks. Pre prípad, že žalovaný vecami už nedisponuje, domáhal sa žalobca zaplateniasumy 4 287,63 eura a úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 1. septembra 2020 do zaplatenia. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 26. februára 2016 žalobca ako zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ uzavreli v písomnej forme Zmluvu o dielo, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu zhotoviť pre žalovaného dielo - stavbu „Výstavba chodníka v obci Držkovce“, na základe projektovej dokumentácie, ktorú vypracoval Ing. W. E., zároveň záväzok žalovaného dielo prevziať a zaplatiť žalobcovi cenu vo výške 92 176,39 eura s DPH. Podľa zápisu o odovzdaní a prevzatí stavieb, stavebných častí, prác a dodávok zo dňa 16. decembra 2019, práce žalobcu na diele boli začaté 15. mája 2019 a úkony spojené so zákazkou robil otec žalobcu, C. X. st., ktorému žalobca udelil generálnu plnú moc. Tento v súvislosti s vykonaním diela zabezpečil stavebný materiál potrebný na vykonanie diela, ktorý bol zložený v obci žalovaného a uskladnený aj pri obecnom dome vo vlastníctve žalovaného (sporovými stranami označovanom tiež ako vidiecky dom/skanzen) vo dvore, od ktorého mal žalobca kľúče. Z dôvodu, že žalovaným nebola riadne poskytnutá potrebná súčinnosť, žalobca od zmluvy pred dokončením diela odstúpil, v dôsledku čoho k 2. septembru 2019 došlo k zániku záväzkového vzťahu strán sporu a k uhradeniu ceny reálne vykonaných prác a použitého materiálu žalovaným žalobcovi.
3. Súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca sa dňa 7. júla 2020 dostavil do obce žalovaného, odkiaľ si chcel vziať stavebný materiál, ktorý obstaral a ktorý nebol použitý pri realizácii diela. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že v ten deň nebola v obci prítomná starostka. Táto v rámci telefonického rozhovoru povedala M. F., aby na dvor nikoho nepúšťal, aby tam nedovolil nikomu nič zobrať, že je to obecné. Ing. W. V. v rámci telefonického rozhovoru povedala, že p. X. si materiál nemôže zobrať, že nie je dotiahnuté vlastnícke právo. Na základe toho menované osoby bránili žalobcovi naložiť a odviesť si tam zložený stavebný materiál. Ing. W. V. zavolal políciu, ktorá telefonicky kontaktovala starostku obce, ktorá polícii uviedla, že so žalobcom majú spory, ide o porušenie zmluvy, nie je to vysporiadané, časť je zaplatená a treba to prerátať, že by bolo najlepšie, keby si to medzi sebou vyjasnili, nech p. X. príde za ňou na druhý deň a dohodnú sa. Na základe toho polícia žalobcovi neumožnila vziať si stavebný materiál, ale povedali mu, aby prišiel za starostkou obce na druhý deň.
4. Súd prvej inštancie mal za zrejmé, že žalobca bol pripravený veci si vziať. Zaobstaral si kvôli tomu nákladné auto, bez ktorého by to nemohol zrealizovať a stavebný materiál by si odviezol, ak by obyvatelia obce, na základe toho, čo im uvádzala telefonicky starostka obce, nezavolali políciu a ak by mu polícia, na základe toho, čo jej uvádzala telefonicky starostka obce, nezabránila v naložení a odvoze materiálu. Keďže starostka obce je štatutárnym orgánom žalovaného, jej konanie je konaním žalovaného. Súd prvej inštancie mal preto za to, že žalovaný neprávom zadržal dňa 7. júla 2020 veci, ktoré boli vo vlastníctve žalobcu. To, že starostka obce nedala poverenie M. F. a Ing. W. V., aby konali v mene obce, nebolo podľa súdu podstatné. Títo konali, na základe jej vyjadrenia, že nie je vysporiadané vlastnícke právo k veciam a že žalobca si nemôže veci vziať, preto jeden z nich zavolal políciu, ktorá opäť v súvislosti s jej vyjadrením zabránila žalobcovi odviesť si materiál. Je teda daná priama súvislosť medzi konaním starostky obce ako štatutárneho orgánu žalovaného a zadržaním vecí dňa 7. júla 2020, nakoľko bez vyjadrení starostky by polícia žalobcu neposlala preč. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že nebol zistený, ani tvrdený žiaden taký dôvod, pre ktorý by sa žalovaný mohol domnievať, že mohlo prejsť vlastnícke právo k veciam na neho. Žalovaný práve naopak v priebehu konania uvádzal, že žalobca si mohol stavebný materiál z dvora pri obecnom dome vziať, že nevie, prečo tak neurobil, že nešlo o obecný majetok, ale o majetok žalobcu. Starostka obce ako zástupca žalovaného preto nemala žiaden dôvod uvádzať polícii, že veci nie sú vysporiadané. Svojim konaním spôsobila, že polícia nedovolila žalobcovi odviesť si stavebný materiál z dvora pri obecnom dome. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že zo strany žalovaného došlo k zásahu do vlastníckeho práva žalobcu v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), a to tým, že žalovaný zabránil žalobcovi vziať si veci, hoci žalovaný nemá žiaden právny titul, na základe ktorého by mohol mať veci oprávnene u seba. Žalovaný veci žalobcovi neoprávnene zadržal, preto je žalobca aktívne vecne legitimovaný domáhať sa voči žalovanému vydania predmetných vecí. Pre uplatnenie nároku nie je podľa súdu podstatné, či veci boli žalovanému odovzdané alebo že nemalpovinnosť ich skladovať.
5. Súd prvej inštancie mal na základe uvedeného za dostatočne preukázané, že na dvore pri obecnom dome boli veci, ktorých vydania sa žalobca žalobou domáha. Stavebný materiál bol zdokumentovaný žalobcom fotodokumentáciou, ktorá bola predložená súdu prvej inštancie. Svedkovia T. V. a M. F., ktorým bolo umožnené nahliadnuť do nej, potvrdili, že na fotodokumentácii je zachytený stavebný materiál, ktorý sa nachádzal na dvore pri obecnom dome v obci žalovaného. Totožnosť stavebného materiálu zachyteného na fotografiách (druh a množstvo) a stavebného materiálu, ktorého vydania sa žalobca domáha, vyplýva i z predloženého odborného vyjadrenia spoločnosti MOLMAX, s.r.o. Vlastnícke právo žalobcu bolo preukázané predloženými faktúrami a dokladmi o ich úhradách, z ktorých vyplýva, že žalobca kúpil tovar, ktorý sa zhoduje s vecami, ktorých vydania sa domáha a že za tento tovar aj zaplatil kúpnu cenu.
6. Súd prvej inštncie uzavrel, že žalovaný žalobcovi zabránil vziať si veci, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu, tieto neoprávnene zadržal, a teda žalobca by mal nárok voči žalovanému na vydanie vecí. Z dôvodu, že v súčasnosti sa na dvore obecného domu nenachádza už žiaden materiál a nebolo preukázané, že by žalovaný aj v súčasnosti mal uvedené veci k dispozícii, vydanie vecí nebolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie možné, preto žalobca mal nárok voči žalovanému na náhradu škody, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti vydať vlastníkovi predmet jeho vlastníckeho práva, resp. ktorú spôsobil neoprávneným zadržaním vecí. Súd prvej inštancie preto žalobu o vydanie vecí zamietol a posudzoval dôvodnosť druhého uplatneného nároku, vo vzťahu ku ktorému mal za to, že bolo preukázané porušenie právnej povinnosti žalovaným a v príčinnej súvislosti s týmto porušením vznikla žalobcovi škoda, ktorá predstavuje hodnotu vecí, ktoré žalovaný zadržal a ktoré už v súčasnosti nemôže žalobcovi vydať, nakoľko sa nevie, kde sa tieto veci nachádzajú. Pokiaľ ide o výšku škody, túto mal súd za preukázanú faktúrami o kúpe materiálu žalobcom, preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu o zaplatenie 4 287,63 eura je dôvodná. Uviedol, že aj keď strany sporu mali uzavretú zmluvu o dielo, ktorá sa riadila Obchodným zákonníkom, predmetná náhrada škody predstavuje občianskoprávny záväzok, nakoľko vznikla žalobcovi nie ako podnikateľovi v rámci jeho podnikateľskej činnosti v súvislosti s obchodnou zmluvou, ale žalobcovi ako vlastníkovi vecí zásahom žalovaného do jeho vlastníckeho práva. Ide teda o vzťah občianskoprávny a žalobcovi patrí náhrada škody v zmysle § 420 OZ. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na vydanie vecí, alternatívne na zaplatenie ich hodnoty, pokusom o zmier zo dňa 18. augusta 2020, ktorý bol žalovanému zaslaný do jeho elektronickej schránky, a teda zásielka sa dostala do dispozície žalovaného. Keďže žalovaný mal plniť do 31. augusta 2020, od 1. septembra 2020 je v omeškaní so zaplatením dlžnej sumy, preto žalobcovi vzniklo právo na úroky z omeškania podľa ustanovení občianskeho práva vo výške 5 % ročne zo sumy 4 287,63 eura od 1. septembra 2020 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania súd žalobu žalobcu zamietol.
7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa pomeru úspechu vo veci a žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech v prevažnej miere, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v pomernej časti, v rozsahu 90,98 %.
8. Proti výrokom III. a IV. prvoinštančného rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ Civilného sporového poriadku (ďalej tiež len „CSP“), rovnako podal proti nemu odvolanie aj žalovaný, a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP. Z dôvodu, že Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a odvolací súd mienil inak interpretovať súdom prvej inštancie správne použitú právnu normu, nariadil na prejednanie podaných odvolaní pojednávanie na deň 30. jún 2022 (§ 385 ods. 1 CSP), na ktoré v súlade s § 178 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 CSP predvolal zástupcu žalobcu a zástupcu žalovaného, ktorí sa na pojednávanie dostavili.
9. Citujúc ustanovenia § 363 a § 359 OZ odvolací súd uviedol, že hoci žalovaný
v úvode odvolania jeho rozsah neuviedol, t. j. konkrétne nešpecifikoval, proti ktorým výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolanie podáva, v odvolacom návrhu už uviedol, že sa domáha zmeny rozhodnutia vo výroku II. a nadväzujúcom výroku IV. Odvolací súd preto nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že žalovaný odvolanie podal proti celému rozhodnutiu, t. j. aj proti výrokom, ktorými bolo rozhodnuté v jeho prospech.
1 0. Odvolací súd následne preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom, i žalovaným v ich odvolaniach a dospel k záveru, že súd prvej inštancie, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. V konaní súdu prvej inštancie odvolací súd nezistil porušenie práva na spravodlivý proces a nezistil ani inú vadu konania alebo vady procesných podmienok. Odvolací súd však dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď v druhom eventuálnom petite o peňažné plnenie, čo do sumy 4 287,63 eura a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 287,63 eura od 1. septembra 2020 do zaplatenia, žalobe vyhovel.
11. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd poukázal na obsah spisu prvoinštančného súdu, z ktorého v bodoch 29. až 42. rozsudku dôvodil písomnou Zmluvou o dielo, uzatvorenou sporovými stranami 26. februára 2016, zápisom o odovzdaní a prevzatí stavieb, stavebných častí, prác a dodávok zo dňa 16. decembra 2019, listom zo 6. novembra 2019, ktorým žalovaný vyzval žalobcu na predloženie dokladu o odbornej spôsobilosti stavbyvedúceho, zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu a záväzného termínu a harmonogramu prác, e-mailom zo dňa 29. júna 2020, ktorým otec žalobcu oznámil žalovanému, že v dňoch 30. júna 2020 až 30. júla 2020 uskutoční odvoz stavebného materiálu (zámkovej dlažby a obrubníkov) z obce Držkovce a pokusom o zmier z 18. augusta 2020, ktorým žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval žalovaného bezodkladne, najneskôr do 31. augusta 2020, na vydanie vo výzve označených stavebných materiálov, alternatívne na zaplatenie 4 287,63 eura. Odvolací súd ďalej zhrnul výpovede žalobcu a starostky obce žalovaného a poukázal na svedecké výpovede P. V. (partnerky otca žalobcu), T. V. (šofér nákladného auta, ktorým sa mala zrealizovať preprava tovaru), Ing. W. V. (poslanec obecného zastupiteľstva obce žalovaného), M. F. (obyvateľa obce žalovaného), policajtov kpt. Mgr. K. M. a P. V., ako i hlavnej kontrolórky obce žalovaného, K. S.. Následne odvolací súd, konštatoval záver prvoinštančného súdu o tom, že žalovaný veci žalobcu neoprávnene zadržal a pretože v čase rozhodovania súdu prvej inštancie sa už na dvore vidieckeho domu žiadne veci nenachádzali, súd prvej inštancie žalobu o vydanie veci zamietol a uložil žalovanému povinnosť na peňažné plnenie titulu náhrady škody, ktorá predstavuje hodnotu vecí a ktorá škoda vznikla v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovaným vydať vlastníkovi predmet jeho vlastníctva, resp. neoprávneným zadržaním vecí.
12. Žalovaný v odvolaní namietal, že veci žalobcu nikdy nazdržiaval a žalobca mohol po celý čas s vecami fyzicky nakladať, keďže disponoval s kľúčmi od brány vedúcej do dvora vidieckeho domu, kde sa veci nachádzali.
13. Poukázaním na ustanovenia § 123 a § 126 ods. 1 OZ odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie, na základe vykonaného dokazovania dospel k skutkovým zisteniam, že dňa 7. júla 2020 sa žalobca (otec žalobcu) dostavil do obce žalovaného a chcel si vziať stavebný materiál, ktorý mal zložený na dvore pri vidieckom dome. Starostka obce žalovaného v ten deň nebola v obci prítomná a v rámci telefonického rozhovoru povedala M. F., aby na dvor nikoho nepúšťal a nedovolil nikomu nič zobrať, že je to obecné a Ing. W. V. v rámci telefonického rozhovoru povedala, že C. X. (otec žalobcu) si materiál nemôže zobrať, že nie je dotiahnuté vlastnícke právo. Na základe toho tieto osoby bránili otcovi žalobcu naložiť a odviezť si tam zložený stavebný materiál. Ing. W. V. zavolal políciu, ktorá telefonicky kontaktovala starostku žalovaného a táto polícii uviedla, že so žalobcom majú spory, ide o porušenie zmluvy, nie je to vysporiadané, časť je zaplatená a treba to prerátať, že by bolo najlepšie, keby si to medzi sebou vyjasnili, nech C. X. (otec žalobcu) príde za ňou na druhý deň a dohodnú sa. Na základetoho polícia neumožnila otcovi žalobcu vziať si tam zložený stavebný materiál, ale povedali mu, aby prišiel za starostkou žalovaného na ďalší deň.
14. Odvolací súd odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/204/2013 z 25. marca 2015 poukázal na charakteristiku vindikačnej žaloby podľa § 126 ods. 1 OZ a konštatoval stotožnenie sa so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, avšak nesúhlasil s tým, ako pri právnej kvalifikácii interpretoval správne použité ustanovenie § 126 ods. 1 OZ. Uviedol, že v konaní na súde prvej inštancie nebolo sporné, že po uzatvorení Zmluvy o dielo z 26. februára 2016 vo vzťahu k žalovanému za žalobcu ako zástupca konal jeho otec a sporná nebola ani skutočnosť, že otcovi žalobcu boli žalovaným odovzdané kľúče od brány dvora vidieckeho domu, keď aj samotný žalobca v replike doručenej súdu prvej inštancie dňa 4. januára 2021 uviedol, že od brány vidieckeho domu dostal aj kľúče, aby mal zabezpečený bezproblémový vstup k stavebnému materiálu. Odvolací súd bol toho právneho názoru, že ak žalobca, resp. otec žalobcu, ktorého konanie bolo konaním za žalobcu, disponoval kľúčmi od brány dvora, na ktorom boli veci žalobcu umiestnené, nie je možné prijať záver, že žalovaný tieto veci fyzicky ovládol alebo ovládal. Šlo o hnuteľné veci, a preto pre záver, že žalovaný veci zadržiava, bolo potrebné, aby žalovaný veci reálne, t. j. fyzicky ovládal a mal ich u seba. Veci žalobcu tak síce boli umiestnené na nehnuteľnosti (pozemku) žalovaného, avšak vo faktickej a chcenej moci žalovaného neboli, žalovaný tieto veci neovládal, ani s nimi nenakladal, a teda žalovaný veci žalobcu nezadržiaval, a to ani odo dňa 7. júla 2020, pretože ak by aj priamo žalovaný v uvedený deň znemožnil žalobcovi (otcovi žalobcu) veci si zobrať, nešlo o udalosť, pri ktorej, resp. po ktorej žalovaný veci žalobcu fyzicky ovládol, ale tieto naďalej zostali umiestnené na dvore vidieckeho domu a otec žalobcu naďalej disponoval kľúčmi od brány dvora vidieckeho domu. Odvolací súd zdôraznil, že neoprávnené zadržiavanie veci nevlastníkom vyžaduje trvajúci stav, keď vec je vo faktickej moci inej osoby a táto iná osoba koná a správa sa tak, že vec ovláda a s vecou nakladá, t. j. že vec jej patrí. Udalosť zo 7. júla 2020 bola len jednorazová a žalovaný v označený deň nekonal a ani sa nesprával tak, že veci umiestnené na dvore vidieckeho domu žalovanému patria alebo že ich žalovaný chce mať vo svojej moci a dispozícii. Žalovaný sa dňa 7. júla 2020 týchto vecí ani fakticky nezmocnil, keďže veci do svojej chcenej moci neprevzal. Odvolací súd preto vyhodnotil ako nesprávny záver súdu prvej inštancie, ktorý udalosti zo 7. júla 2020 právne vyhodnotil ako neoprávnené zadržanie vecí žalovaným, a teda vyhodnotil ich ako zásah žalovaného do vlastníckeho práva žalobcu.
15. Zhrnúc obsah výpovedí svedkov, najmä príslušníkov polície kpt. Mgr. K. M. a P. V., ďalej partnerky otca žalobcu P. V. a kontrolórky obce K. S., rovnako tak právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní pred odvolacím súdom (v bodoch 58. a 59. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), dospel odvolací súd k záveru, že žalobca nepreukázal také konanie alebo také správanie žalovaného, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako faktickú a chcenú moc nad vecami žalobcu umiestnenými vo dvore obecného domu v obci žalovaného. Keďže žalobca nepreukázal, že žalovaný mal veci žalobcu vo svojej faktickej a chcenej moci, a teda nepreukázal zadržiavanie vecí žalovaným, odvolací súd uzavrel, že žalobca sa proti žalovanému vydania vecí úspešne domáhať nemohol, čo znamená, že žalovanému nevznikla povinnosť vydať veci žalobcovi. Preto žaloba nemohla byť dôvodná ani v eventuálnom petite o náhradu škody, pretože žalovaný nemohol porušiť právnu povinnosť, ktorá mu ani nevznikla, pričom práve porušenie právnej povinnosti, t. j. protiprávny úkon, je jedným zo zákonných predpokladov vzniku každej zodpovednosti za škodu. S poukazom na uvedené odvolací súd skonštatoval vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý vo výroku II. svojho rozsudku uložil žalovanému peňažnú povinnosť titulom náhrady škody. Keďže žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu škody nevznikol, nepatrí žalobcovi ani úrok z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky z titulu náhrady škody. Z tohto dôvodu odvolací súd skonštatoval vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku III., v ktorom vo zvyšnej časti, t. j. v časti úroku z omeškania prevyšujúceho 5 % ročne zo sumy 4 287,63 eura od 1. septembra 2020 do zaplatenia, žalobu zamietol.
16. Odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že vychádzajúc zo znenia § 373 ObchZ sa úprava náhrady škody podľa ustanovení obchodného práva aplikuje na škodu, ktorá vzniká z obchodných záväzkových vzťahov, t. j. zo vzťahov medzi podnikateľmi; podľa
§ 261 ods. 2 ObchZ však vzťah medzi podnikateľom pri jeho podnikateľskej činnosti a subjektom verejného práva, ktorým subjektom je podľa § 261 ods. 3 písm. b/ ObchZ aj obec, má povahu obchodno-záväzkového vzťahu len vtedy, ak sa týka zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky subjektu verejného práva.
17. Vo vzťahu k námietke žalovaného v odvolaní o tom, že dňa 7. júla 2020 sa vydania veci domáhal otec žalobcu a žalobca netvrdil a nepreukázal, na základe akej listiny sa vydania veci domáhal otec žalobcu, odvolací súd uviedol, že prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú podľa § 149 CSP aj skutkové tvrdenia a popretie skutkových tvrdení protistrany, pričom žalovaný v konaní na súde prvej inštancie tieto tvrdenia neuplatnil, a teda v odvolacom konaní ide o novotu, ktorú však podľa § 366 CSP už použiť nemožno. Pre úplnosť veci ale odvolací súd dodal, že žalovaný v konaní na súde prvej inštancie nikdy nepoprel (§ 151 ods. 1 CSP), že vo vzťahu k žalovanému za žalobcu v celom rozsahu konal jeho otec a starostka obce žalovaného pri výpovedi dňa 20. augusta 2021 uviedla, že otec žalobcu mal podľa ich vedomostí zakázanú podnikateľskú činnosť, preto bola zmluva podpísaná so žalobcom a všetko bolo realizované jeho otcom. Preto v konaní na súde prvej inštancie šlo podľa § 151 ods. 1 CSP o skutkové tvrdenie nesporné a o nesporných, teda zhodných tvrdeniach strán sporu súd podľa § 186 ods. 2 CSP vychádza bez toho, aby bolo potrebné ich dokazovať.
18. K žalovaným tvrdeným procesným pochybeniam súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že skutočnosti, ktoré žalobca neuviedol v žalobe a ktoré boli pre rozhodnutie veci podstatné a rozhodujúce, žalobca uviedol v replike doručenej súdu prvej inštancie 4. januára 2021. Pokiaľ súd prvej inštancie na prvom pojednávaní konštatoval, ktoré rozhodujúce skutočnosti nie sú komplexne uvedené, šlo o skutočnosti, ktoré pre rozhodnutie veci podstatné a potrebné neboli, keďže pre posúdenie dôvodnosti žalobou uplatneného nároku nebolo podstatné a rozhodujúce vyriešenie otázky poskytovania plnení zo zmluvy, ukončenia zmluvného vzťahu a vzájomné vysporiadania, pričom práve o týchto skutočnostiach súd prvej inštancie na prvom pojednávaní vo veci dňa 8. júna 2021 uviedol, že je nutné, aby ich strany doplnili. Odvolací súd preto nezdieľal názor žalovaného, že vzhľadom na obsahové vymedzenie žaloby, malo to pre žalobcu znamenať stratu sporu.
19. Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalovaného spočívajúcou v tvrdení, že súd prvej inštancie si neujasnil, akého petitu sa žalobca v konaní domáha. Poukazom na ustanovenie § 132 ods. 1 CSP konštatoval, že žalobca nielen slovne uviedol, že uplatňuje eventuálny petit, ale aj obsahovo vymedzil žalobný návrh tak, že navrhuje jeden nárok a pre prípad, že to nebude možné, navrhol náhradný nárok, čo zodpovedná definícii petitu eventuálneho. Žalobca v konaní na súde prvej inštancie nikdy neuvádzal tvrdenia, ktoré by bolo možné podľa ich obsahu vyhodnotiť ako zmenu žalobného petitu v tom kontexte, že ponecháva na úvahe žalovaného, či žalobcovi vydá veci alebo poskytne peňažné plnenie, t. j. že uplatňuje petit alternatívny alebo že uplatňuje petit alternativa facultas, kedy by žalovaný bol zaviazaný len na jedno plnenie, ale zároveň by bol oprávnený, aby namiesto toho plnil niečo iné.
20. Odvolací súd však nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie ohľadne výpovede C. X. st., otca žalobcu, na pojednávaní dňa 8. júna 2021; odvolací súd poukazom na ust. § 89 ods. 3 CSP uviedol, že vyjadrenia C. X. st. nemohli byť vyjadreniami zástupcu žalovaného (zrejme mal na mysli žalobcu - pozn. dovolacieho súdu) a nešlo ani o vyjadrenie strany alebo výpoveď svedka, keďže neboli uplatnené zákonné postupy výsluchu svedka podľa § 196 a nasl. CSP.
21. Odvolací súd nesúhlasil ani s postupom súdu prvej inštancie, keď napriek námietkam žalovaného ako spôsobilý dôkaz vyhodnotil žalobcom označené a predložené Odborné vyjadrenie spoločnosti MOLMAX, s.r.o. zo 16. septembra 2021, ktorá z predloženej fotodokumentácie špecifikovala druh a množstvo materiálu. Poukázaním na § 207 ods. 1 CSP, ako aj úpravu v § 51a ods. 1 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy, odvolací súd uviedol, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie žalovaným vznesenú námietku zaujatosti vyhodnotiť. Keďže však odvolací súd dospel k záveru
o nedôvodnosti žaloby žalobcu, nešlo o dôkaz, ktorý by bol pre rozhodnutie potrebný.
22. Záverom, vo vzťahu ku konštatovaným procesným pochybeniam súdu prvej inštancie, odvolací súd zdôraznením tej okolnosti, že konkrétne pochybenie súdu prvej inštancie musí byť hodnotené v kontexte celého konania, konštatoval, že v konkrétnych okolnostiach súdenej veci nešlo o takú značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia, ktorá by znamenala porušenie práva strán sporu na spravodlivý proces.
23. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v časti o zaplatenie sumy 4 287,63 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 287,63 eura od 1. septembra 2020 do zaplatenia zamietol a vo výroku III. napadnutý prvoinštančný rozsudok podľa 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil aj v závislom výroku III. a o trovách konania na súde prvej inštancie rozhodol podľa § 396 ods. 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý v konaní na súde prvej inštancie mal plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pre úplnosť odvolací súd uviedol, že výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolaním napadnutý nebol.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške trov konania na súde prvej inštancie a o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu, podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (č. l. 355 - 359), dôvodiac jeho prípustnosťou podľa § 420 písm. f/ CSP.
26. Žalobca v dovolaní namietol nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia, majúce za následok arbitrárnosť rozsudku, ktoré považuje naviac za prekvapivé. Tvrdí, že odvolací súd na základe tých istých dôkazov, ktoré boli vykonané pred súdom prvej inštancie, dospel k úplne opačnému záveru, ktorý bol pre neho neočakávaný a nepredvídaný. Uviedol, že odvolací súd pred vydaním napadnutého rozhodnutia síce nariadil pojednávanie na deň 30. júna 2022, na ktorom konštatoval sporné a nesporné skutočnosti, ako aj predbežné právne posúdenie veci, na základe ktorého dospel k predbežnému právnemu záveru, že žalobcovi voči žalovanému nevznikol nárok na náhradu škody, vrátane úrokov z omeškania, predovšetkým pre to, lebo podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v priebehu konania nepreukázal také konanie alebo správanie žalovaného, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako faktickú a chcenú moc nad vecami žalobcu vo dvore vidieckeho domu v obci žalovaného. 27. Žalobca tvrdí, že odvolací súd pred nariadením predmetného pojednávania znemožnil jeho osobe ako strane sporu realizáciu procesných práv, ktoré sú mu garantované príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Tvrdí predovšetkým, že v rozpore s § 382 CSP mu bolo odopreté právo na podanie vyjadrenia, pretože je podľa neho evidentné, že odvolací súd v napadnutom rozsudku aplikoval na danú právnu vec svoju vlastnú, novú úvahu, na základe ktorej rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. zmenil tak, že žalobcov eventuálny návrh o zaplatenie sumy 4 287,63 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 287,63 eura od l. septembra 2020 do zaplatenia zamietol (a súčasne zmenil aj s týmto výrokom súvisiaci výrok IV. o trovách prvoinštančného konania). Žalobca pripúšťa, že odvolací súd síce nezaložil svoje rozhodnutie na aplikácii úplne iného všeobecného záväzného právneho predpisu (než ktoré aplikoval súd prvoinštančný), napriek tomu je toho názoru, že ho odvolací súd mal ešte pred nariadením pojednávania v odvolacom konaní o predbežnom právnom posúdení veci písomne upovedomiť, aby mal možnosť prispôsobiť prostriedky svojho procesného útoku (prípadne procesnej obrany) danej situácii a aby mohol predložiť návrhy na doplnenie dokazovania (napr. návrhy na dopočutie už vypočutých svedkov, prípadne predloženie takých dôkazov, ktoré vzhľadom na odlišný právny názor odvolacieho súdu by mohli mať právnu relevanciu na jeho rozhodnutie). Tým, žetak odvolací súd neurobil, porušil žalobcovo právo na spravodlivý proces, pretože svoje rozhodnutie prekvapujúco založil na iných právnych a skutkových záveroch, než ako učinil súd prvej inštancie.
28. Žalobca poukázal na list súdu prvej inštancie z 2. júla 2021 (č. l. 132 - pozn. dovolacieho súdu), ktorým sporovým stranám vopred oznámil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a nesporné, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a zároveň uviedol aj svoje predbežné právne posúdenie veci. Žalobca zároveň príkladmo uviedol iné konanie vedené na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 5C/3/2021 o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, v ktorom súd prvej inštancie oznámením z 2. februára 2022 písomne oznámil skutočnosti rozhodudujúce pre meritórne rozhodnutie veci, strany vyzval, aby sa k nim v stanovenej sudcovskej lehote vyjadrili, prípadne uviedli, či majú návrhy na doplnenie dokazovania.
29. Žalobca následne poukázal na postup odvolacieho súdu, vykazujúci podľa jeho názoru známky zmätočnosti, keď na jednej strane dokazovanie v predmetnej veci nezopakoval a nedoplnil (čo aj sám odvolací súd konštatoval v bode 28. odôvodnenia svojho rozsudku), na strane druhej na prejednanie odvolaní sporových strán nariadil pojednávanie na deň 30. jún 2022 podľa § 385 ods. 1 CSP, hoci podľa označeného ustanovenia sa na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie v prípade, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Vyslovenie sporných a nespomých skutočností a predbežného právneho názoru súdu na pojednávaní dňa 30. júna 2022 podľa žalobcu zopakovaniu, resp. doplneniu dokazovania nezodpovedá. Žalobca má za to, že pokiaľ odvolací súd nemienil zopakovať a ani doplniť dokazovanie, tak v zásade ani nemal dôvod nariadiť pojednávanie. 30. Žalobca procesnú vadu napadnutého rozsudku vzhliada ďalej v tej okolnosti, že v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku síce odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, len ich nesprávne právne posúdil, následne však odvolací súd bez zopakovania alebo doplnenia dokazovania vyslovil skutkové závery odlišné od skutkových záverov prijatých súdom prvej inštancie, pričom práve na týchto odlišných záveroch založil svoj rozsudok. Žalobca poukázal na to, že odvolací súd označil za nesprávny záver súdu prvej inštancie, ktorý udalosti zo dňa 7. júla 2020 právne vyhodnotil ako neoprávnené zadržanie veci žalovaným, a teda vyhodnotil ich ako zásah žalovaného do vlastníckeho práva žalobcu. Naproti tomu odvolací súd konštatoval, že hnuteľné veci žalobcu síce na nehnuteľnosti žalovaného umiestnené boli, žalobca však v konaní nepreukázal, že žalovaný mal jeho veci vo svojej faktickej a chcenej moci, a teda nepreukázal zadržiavanie veci žalovaným, z dôvodu ktorého odvolací súd dospel k záveru, že žalobca sa nemohol úspešne domáhať proti žalovanému vydania vecí, rovnako tak sa nemohol domáhať ani náhrady škody, keďže žalovaný nemohol porušiť právnu povinnosť, ktorá mu ani nevznikla. Žalobca, na základe uvedeného tvrdí, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie; tvrdí, že pokiaľ odvolací súd nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie, mohol doplniť dokazovanie, čo sa však nestalo. Odvolací súd tak podľa jeho názoru postupoval zjavne formalisticky, preto je jeho procesný postup v rozpore aj s požiadavkou materiálnej ochrany práva zo strany všeobecného súdu, čo malo za následok porušenie ústavných princípov práva na spravodlivý proces. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky [ďalej tiež „Ústavný súd SR“ alebo „ústavný súd“ (sp. zn. III. ÚS 497/2011, II. ÚS 165/2012, IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07, III. ÚS 502/2011)] zhrnúc, že podľa jeho názoru bol postup odvolacieho súdu v rozpore najmä s ust. § 382 v spojení s Čl. 2 a Čl. 4 CSP, § 383, § 384 ods. 1 a § 385 ods. 1 CSP, v dôsledku ktorej skutočnosti je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu postihnutý závažnými procesnými vadami, kvôli ktorým nemôže byť považovaný za správny.
31. Žalobca v ďalšej časti dovolania, poukázaním na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ďalej tiež „Najvyšší súd SR“, „najvyšší súd“ alebo „NS SR“ (sp. zn. 5Obdo/45/2020, 5Cdo/131/2009, 6Cdo/155/2017, 2Obdo/33/2017, 3Obdo/34/2018 a 3Obdo/79/2019, 8Cdo/081/2020)], vyslovil názory ohľadne nutnosti zopakovania dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie v prípade, ak by podľa názoru odvolacieho súdu mali byť hodnotené odlišne.
32. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení, žalobca dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu č. k. 43Cob/38/2022-322 z 30. júna 2022 podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil a podľa § 450 CSP vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň dovolaciemu súdu navrhol, aby podľa § 444 ods. 2 CSP odložil právoplatnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré žalobca vzhliada v tej okolnosti, že pokiaľ sa právne účinky napadnutého rozhodnutia neodložia, potom by žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
33. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním z 25. októbra 2022 (č. l. 387 - 388 spisu). Stotožňujúc sa so závermi konajúcich súdov vyslovených v ich rozhodnutiach, žalovaný navrhol dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietnuť. Vyslovil, že v prejednávanej veci nejde o prípad, aký má na mysli ustanovenie § 382 CSP, nakoľko odvolací súd aplikoval na danú vec rovnaké utanovenie Občianskeho zákonníka, aké použil aj súd prvej inštancie (§ 126 ods. 1, § 420 ods. 1 OZ), odvolací súd na nariadenom pojednávaní oboznámil strany sporu (v zastúpení ich právnych zástupcov) s odlišným právnym názorom a dal im príležistosť sa k tomuto právnemu názoru vyjadriť.
34. Písomné vyjadrenie žalovaného zaslal súd prvej inštancie postupom podľa § 436 ods. 4 CSP žalobcovi, ktorého ďalšie vyjadrenia v konaní nenasledovali.
35. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu je potrebné odmietnuť. V nasledujúcich bodoch dovolací súd uvádza stručné odôvodnenie svojho rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP).
36. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí výlučne do právomoci dovolacieho súdu (viď. sp. zn. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v jednotlivých ustanoveniach CSP (obdobne aj sp. zn. I. ÚS 438/2017). Pri vyslovení záveru o (ne)prípustnosti dovolania dovolací súd preto nie je viazaný tým, čo uviedol dovolateľ, prípadne druhá strana.
37. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm. a/ až f/ predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 a 2 CSP). 38. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný (§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a/ až c/ citovaného ustanovenia). Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo aj § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/59/2017 z 08. júna 2017). V tu posudzovanej veci žalobca v dovolaní argumentuje prípustnosťou dovolania podľa§ 420 písm. f/ CSP.
39. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pre naplnenie predmetného ustanovenia je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní.
40. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP možno o zahrnúť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Podľa § 420 písm. f/ CSP je kľúčovým pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle judikatúry ústavného súdu však iný pojem ako procesný postup, a to „právo na spravodlivý proces“ so všetkými jeho obsahovými atribútmi a garanciami v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Všeobecné súdy teda pri výklade a aplikácii aj procesných právnych noriem musia uprednostniť vždy ten z rôznych do úvahy prichádzajúcich výkladov, ktorý je priaznivejší, ústretovejší a zabezpečujúci plnohodnotnejšiu realizáciu práv pre stranu sporu. Jednotlivec sa totiž obracia na súd s požiadavkou o poskytnutie súdnej ochrany jeho ohrozenému alebo porušenému právu s dôverou, že táto ochrana bude poskytnutá spravodlivo a v súlade s právnym poriadkom vrátane európskej úrovne štandardov ochrany ľudských práv (II. ÚS 419/2021). Pod pojmom „nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP v zmysle vyššie uvedenej aktuálnej judikatúry ústavného súdu možno rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. Nemožno totiž oddeľovať procesný postup súdu a rozhodnutie, ktoré je jeho sumárom a výsledkom, pretože celý faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021).
41. Dôvodiac prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, žalobca (v ďalšom texte tiež „dovolateľ“) namietol, že odvolací súd konal v rozpore s ustanovením § 382 CSP, keď pred nariadením odvolacieho pojednávania ho neupovedomil o predbežnom právnom posúdení veci a neposkytol mu priestor, aby prispôsobil prostriedky procesného útku (resp. i procesnej obrany) danej veci, prípadne aby mal možnosť predložiť nárhy na doplnenie dokazovania. Rovnako vzniesol námietku prekvapivého rozhodnutia a namietol jeho nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť.
42. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
43. K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm f/ CSP nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou (viď napr. II. ÚS 419/2021). Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 220 ods. 2 CSP, pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia neznamená právo na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale ide o právo na uvedenie dostatočných, logických a zrozumiteľných argumentov reagujúcich na relevantné tvrdenia a námietky strán sporu, vyhodnotenie dokazovania a vysvetlenie prečo prípadne v konaní navrhované dôkazy súd nevykonal. Súd by mal presvedčivo odôvodniť a vysvetliť aj aplikáciu príslušného právneho predpisu, či ustanovenia z neho na rozhodovanú vec.
44. V prípade odvolacieho rozhodnutia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Aj v tomto prípade sa však musí odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (odvolacími námietkami). Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP). Ak odôvodnenie odvolacieho súdu neobsahuje zrozumiteľnú a presvedčivú argumentáciu k vyššie uvedeným námietkam, nespĺňa atribúty riadneho odôvodnenia, čím porušuje právo na spravodlivý súdny proces.
45. Dovolací súd po preskúmaní obidvoch vo veci vydaných rozhodnutí, tak odvolacieho, ako aj prvoinštančného, dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvej inštancie, vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí spĺňa.
46. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je žaloba o vydanie (v žalobnom petite špecifikovaných) vecí žalovaným žalobcovi a pre prípad, že žalovaný predmetnými vecami už nedisponuje, zaplatenie hodnoty týchto vecí v sume 4 287,63 eura a úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 1. septembra 2020 do zaplatenia (a teda žaloba s eventuálnym petitom). Súd prvej inštancie, na základe zisteného skutkového stavu veci mal za preukázané, že žalovaný zabránil vziať si veci vo vlastníctve žalobcu, nachádzajúce sa na dvore obecného domu v obci žalovaného a tieto neoprávnene zadržal. Z uvedeného dôvodu (by) mal žalobca nárok voči žalovanému na vydanie vecí, avšak z dôvodu, že veci sa už na dvore obecného domu nenachádzali a nebolo preukázané, že by žalovaný mal uvedené veci k dispozícii, plnenie podľa prvého petitu možné nebolo, preto súd prvej inštancie žalobu o vydanie vecí zamietol. Následne, posudzujúc dôvodnosť druhého uplatneného nároku, dospel súd prvej iinštancie k záveru o porušení právnej povinnosti žalovaným (nezasahovať neoprávnene do vlastníckeho práva žalobcu), pričom v príčinnej súvislosti s týmto porušením vznikla žalobcovi škoda, ktorá predstavuje hodnotu vecí, ktoré žalovaný zadržal a ktoré sa už žalobcovi vydať nemôžu, nakoľko sa nevie, kde sa tieto veci nachádzajú. Na základe uvedeného súd prvej inštancie v druhom výroku rozsudku rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4 287,63 eura (vrátane úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 287,63 eura od 1. septembra 2020 do zaplatenia), a to z titulu náhrady škody, ktorú žalovaný spôsobil žalobcovi porušením právnej povinnosti vydať jeho osobe ako vlastníkovi predmet jeho vlastníckeho práva, resp. neoprávneným zadržaním vecí. Výšku škody mal súd prvej inštancie preukázanú faktúrami o kúpe materiálu žalobcom.
47. Na odvolanie žalovaného proti rozsudku prvoinštančného súdu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho druhom výroku podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu o zaplatenie sumy 4 287,63 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 287,63 eura od 1. septembra 2020 do zaplatenia, zamietol. Odvolací súd, stotožniac sa síce so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, nesúhlasil s tým, ako tento pri právnej kvalifikácii interpretoval inak správne použité ustanovenie § 126 ods. 1OZ. Za nesprávny označil záver súdu prvej inštancie, ktorý udalosti zo 7. júla 2020 právne vyhodnotil ako neoprávnené zadržanie vecí žalovaným, a teda vyhodnotil ich ako zásah do vlastníckeho práva žalobcu. Po podrobnom zhrnutí obsahu s vecou súvisiaceho spisu a opise predpokladov vindikačnej žaloby podľa § 126 ods. 1 OZ dospel odvolací súd k záveru, že žalobca nepreukázal také konanie alebo také správanie žalovaného, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako faktickú a chcenú moc nad vecami žalobcu umiestnenými vo dvore obecného domu v obci žalovaného. Keďže žalobca nepreukázal, že žalovaný mal veci žalobcu vo svojej faktickej a chcenej moci, a teda nepreukázal zadržiavanie vecí žalovaným, odvolací súd uzavrel, že žalobca sa proti žalovanému vydania vecí úspešne domáhať nemohol, čo znamená, že žalovanému nevznikla povinnosť vydať veci žalobcovi. Žaloba žalobcu preto nemohla byť dôvodná ani v eventuálnom petite o náhradu škody, pretože žalovaný nemohol porušiť právnu povinnosť, ktorá mu ani nevznikla. Zdôraznil, že práve porušenie právnej povinnosti, t. j. protiprávny úkon, je jedným zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. S poukazom na uvedené odvolací súd skonštatoval vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý vo výroku II. svojho rozsudku uložil žalovanému peňažnú povinnosť titulom náhrady škody.
48. S poukazom na vyššie konštatované zdôvodnenia rozsudkov oboch konajúcich súdov, dospel dovolací súd k záveru, že tieto spĺňajú zákonnú požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP (uplatňované aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP). Dovolací súd je toho názoru, že pokiaľ aj odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v namietanom výroku (a v s ním súvisiacom výroku o náhrade trov konania) zmenil, svoje rozhodnutie náležite, dostatočne jasne a presvedčivo odôvodnil.
49. Vzhľadom na argumentáciu žalobcu predostretú v dovolaní, dovolací sa osobitne zaoberal jeho námietkou o prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Žalobca namietol odlišnú interpretáciu ust. § 126 ods. 1 OZ, než akú podal súd prvej inštancie, keď prvoinštančný súd, na základe zisteného skutkového stavu veci vyhodnotil, že žalovaný veci žalobcu zadržiaval, kým odvolací súd pri použití totožného ustanovenia vyhodnotil, že ich žalovaný nezadržiaval. V tej súvislosti namietol nepoužitie ustanovenia § 382 CSP odvolacím súdom, podľa ktorého ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
50. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že po predložení spisu s opravnými prostriedkami (odvolaniami žalobcu, i žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie), dňa 19. apríla 2022 (predkladacie správy na č. l. 312 a 313 spisu), odvolací súd nariadil na ich prejednanie pojednávanie na deň 30. júna 2022 a predvolania doručoval právnym zástupcom sporových strán (predvolanie na č. l. 315, následne opravené na č. l. 316 z dôvodu doplnenia odvolania žalovaného, nakoľko pôvodne bolo v predvolení uvedené len odvolanie žalobcu). Z obsahu zápisnice o pojednávaní na odvolacom súde na č. l. 319 až 321 spisu vyplýva, že po otvorení pojednávania, predsedníčka senátu podala správu o doterajšom priebehu konania, v rámci toho konštatovala sporné a nesporné skutočnosti, konštatovala skutkové zistenia, ku ktorým dospel, na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie a s ktorými zisteniami odvolací súd aj súhlasil, nesúhlasil však s tým, ako pri právnej kvalifikácii prvoinštančný súd interpretoval správne použité ustanovenie § 126 ods. 1 OZ. Za účelom predídeniu vydania prekvapivého rozhodnutia, odvolací súd nariadil predmetné odvolacie pojednávanie, na ktorom odvolací súd zdôraznil charakteristiké znaky vindikačnej žaloby podľa § 126 ods. 1 OZ a podrobne opísal predbežné právne posúdenie veci, na základe ktorého vyslovil právny názor, že žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu škody, vrátane úroku z omeškania, nevznikol. Žalobca sa (cestou svojho právneho zástupcu) k odvolacím súdom prednesenému prebežnému právnemu posúdeniu veci vyjadril s tým, že hoci s nímnesúhlasí, berie ho na vedomie a uviedol dôvody, pre ktoré má za to, že jeho nárok je dôvodný. Žalovaný (rovnako cestou svojho právneho zástupcu), sa s predbežným právnym posúdením veci odvolacím súdom stotožnil. Z obsahu záspisnice ďalej vyplýva, že predsedníčka odvolacieho senátu vyzvala sporové strany, aby zhrnuli svoje návrhy, vyjadrili sa k dokazovaniu a právnej stránke veci v rámci tzv. záverečného práva s výzvou, či toto právo osobitne využívajú, na ktorú výzvu žalobca odkázal na svoje doterajšie vyjadrenia; žalovaný uviedol, že toto právo nevyužíva a rovnako odkázal na svoje doterajšie vyjadrenia. Predsedníčka senátu následne uznesením vyhlásila dokazovanie za skončené s tým, že ďalšie dokazovanie nenariaďuje a po krátkom prerušení pojednávania za účelom porady senátu, vyhlásila rozsudok v znení, ktorý korešponduje s písomným vyhotovením rozsudku odvolacieho súdu.
51. Zápisnica odvolacieho súdu vo vyššie uvedenom znení a napokon odôvodnenie samotného rozsudku odvolacieho súdu potvrdzujú, že odvolací súd posudzoval žalobou uplatnený nárok (resp. nároky) podľa toho istého ustanovenia, ako aj súd prvej intštancie, konkrétne podľa ustanovenia § 126 ods. 1 OZ, avšak dospel k opačnému záveru než súd prvoinštančný. Kým tento na základe vykonaného dokazovania právne vyhodnotil udalosti zo dňa 7. júla 2020 ako neoprávnené zadržanie vecí žalobcu žalovaným, a teda vyhodnotil ich ako zásah žalovaného do vlastníckeho práva žalobcu, odvolací súd, aplikujúc totožné ustanovenie, mal za to, že žalobca zadržiavanie vecí žalovaným nepreukázal, nakoľko nepreukázal, že žalovaný veci žalobcu fyzicky ovládol, týchto sa žalovaný fakticky nezmocnil, do svojej chcenej moci ich neprevzal, tieto aj po 7. júli 2020 odstali naďalej umiestnené na dvore vidieckeho domu v obci žalovaného, pričom otec žalobcu kľúčmi od brány dvora tohto vidieckeho domu disponoval. Skutkové zistenie, že žalobca disponoval kľúčami od dvoru vidieckeho domu, bolo známe už pred súdom prvej inštancie, s tým, že súd prvej inštancie zneho nevyvodil ten záver ako odvolací súd, že táto skutková okolnosť znamenala, že žalovaný uvedené veci nezadržiaval a že žalobca k nim mal prístup. Na základe uvedeného potom dospel odvolací súd k záveru, že žalovanému povinnosť vydať veci žalobcovi nevznikla, súčasne že žaloba nemohla byť dôvodná ani v eventuálnom petite o náhradu škody, nakoľko žalovaný nemohol porušiť právnu povinnosť, ktorá mu ani nevznikla.
52. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že odvolací súd ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by pri doterajšom rozhodovaní veci použité nebolo, nepoužil, ale vec posudzoval podľa rovnakého ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj súd prvej inštancie, preto námietka žalobcu spočívajúca v tvrdení o nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu pre nepoužitie ustanovenia § 382 CSP, dôvodná nie je. Potrebu realizácie výzvy podľa § 382 CSP žalobca odôvodnil aj požiadavkou, aby mal možnosť prispôsobiť prostriedky procesného útoku (či procesnej obrany) predbežnému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom (o ktorom mal byť výzvou súdu upovedomený) a aby mohol predložiť návrhy na doplnenie dokazovania. Dovolací súd vo vzťahu k uvedenému zdôrazňuje, že odvolací súd dal stranám dostatočný priestor na reagovanie, umožnil stranám sporu zhrnúť svoje návrhy, vrátane toho, aby sa vyjadrili k dokazovaniu i k právnej stránke veci, priamo na pojednávaní, čo však žalobca nevyužil, keď návrhy na doplnenie dokazovania nepredniesol žiadne, ani si nevyžiadal lehotu na jeho doplnenie (aj prípadnou žiadosťou o odročenie pojednávania), argumentujúc napríklad tým, že predbežné právne posúdenie veci tak, ako ho odprezentoval odvolací súd, si vyžaduje časový priestor na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania, pričom by bolo už na rozhodnutí súdu, či by navrhnuté dôkazy pripustil alebo nepripustil ako nadbytočné alebo nemajúce vzťah k prejednávanej veci. V danom prípade však žalobca žiaden takýto návrh neprezentoval.
53. K tvrdeniu žalobcu o tom, že aj súd prvej inštancie listom z 2. júla 2021 sporovým stranám vopred oznámil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré nesporné, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a uviedol aj svoje predbežné právne posúdenie veci, dovolací súd uvádza, že odvolací súd tak urobil na nariadenom pojednávaní v odvolacom konaní, pričom Civilný sporový poriadok takýto postup nevylučuje. Naopak, v prípade, že odvolací súd vec podľa iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či jeho ustanovenia posúdiť nemienil, nebolo jeho povinnosťou pojednávanie nariadiť, avšak urobil tak - ako je zaprotokolované v samotnej zápisnici - aby nedošlo k tzv. prekvapivému rozhodnutiu.
54. Predokladom prípustnosti dovolacej námietky vo vzťahu k prípadnému prekvapivému rozhodnutiuodvolacieho súdu, je kumulatívne splnenie troch podmienok, a to, že 1/ odvolací súd meritórne rozhodol potvrdením alebo zmenou rozhodnutia súdu prvej inštancie, 2/ pri rozhodnutí aplikoval nové ustanovenie právneho predpisu, ktoré doposiaľ (na súde prvej inštancie) použité nebolo a toto bolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúce, napokon, že 3/ odvolací súd strany sporu k použitiu nového ustanovenia nevyzval. Odvolací súd v posudzovanej veci rozhodol síce rozsudkom zmeňujúcim rozsudok súdu prvej inštancie (v jeho druhom a štvrtom výroku), v predmetnom prípade však povahu prekvapivého rozhodnutia nemá, nakoľko nie sú splnené ďalšie vymenované podmienky (pod bodmi 2/ a 3/), ktorých kumulatívne splnenie je potrebné pre záver, že ide o prekvapivé rozhodnutie.
55. K námietke žalobcu o zmätočnosti postupu odvolacieho súdu, tvrdiac, že na strane jednej dokazovanie v predmetnej veci nezopakoval a nedoplnil, na strane druhej na prejednanie odvolaní sporových strán nariadil pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP, hoci podľa označeného ustanovenia tak ani nemal dôvod urobiť, dovolací súd uvádza, že ani takýto postup odvolacieho súdu nie je dôvodom pre to, aby bol jeho postup posúdený ako postup porušujúci právo žalobcu na spravodlivý proces. Nariadenie pojednávania odvolací súd zdôvodnil (ako je už vyššie uvedené), práve snahou o vyvarovanie sa prekvapivému rozhodnutiu.
56. Napokon dovolací súd nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu, že odvolací súd prekvapujúco založil svoje rozhodnutie na iných skutkových záveroch, než ako učinil súd prvej inštancie. Odvolací súd so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie súhlasil, avšak na rozdiel od prvoinštančného súdu, vo vzťahu k jeho skutkovým záverom inak interpretoval správne použité ustanovenie § 126 ods. 1 OZ, čo viedlo k odlišnému právnemu názoru na posudzovanú vec. Odvolací súd rozhodol o veci tak, že čiastočne menil rozhodnutie súdu prvej inštancie pre iný právny záver vychádzajúc však z tých istých skutkových okolností ako súd prvej inštancie, a preto nebolo potrebné v tomto prípade doplniť a ani zopakovať dokazovanie. Či bol tento právny záver správny dovolací súd nemôže preskúmaať, pretože dovolateľ neuplatnil dovolací dôvod podľa § 421 CSP.
57. Sumarizujúc vyššie uvedené, odvolací súd dôvod na zmenu prvoinštančného rozsudku v dotknutých výrokoch dostatočne vysvetlil, dodržiac procesný postup, aký zákon pre takúto zmenu vyžaduje, a to bez toho, že by došlo k vydaniu rozsudku majúceho povahu prekvapivého rozhodnutia. Dovolací súd považuje za významné zdôraznenie judikatúrou ústavného súdu konštatovaného stavu, že iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Pokiaľ ide o podmienku prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, je napokon nevyhnutné posúdenie miery, do akej došlo postupom súdu k porušeniu práva strany na spravodlivý proces. Podmienka prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je totiž splnená, ak právo strany na spravodlivý proces bolo porušené len v časti konania, resp. do takej miery, že strana mohla uplatniť svoj vplyv na výsledok konania podaním odvolania. V prejednávanom prípade žalobcovi obrana jeho práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania bezpochyby umožnená bola.
58. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, že postupom odvolacieho súdu k vade v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ktorá by zakladala porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces tak, ako to má na mysli citované ustanovenie Civilného sporového poriadku, nedošlo. V preskúmavanej veci tak nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, z dôvodu ktorého dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c/ CSP odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal otázkou vecnej správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.
59. Keďže dovolací súd odmietol dovolanie žalobcu ako neprípustné, je neopodstatnený tiež jeho návrh na odklad právoplatnosti napadnutého rozsudku podľa § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu nevydal o tom samostatné rozhodnutie (resp. nerozhodol osobitným výrokom).
60. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd priznal voči žalobcovi náhradutrov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
61. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.