Najvyšší súd   4M Obdo 6/2011   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: F. P. B., živnostník s miestom podnikania: Š., IČO: X., proti žalovaným: 1/ M.. T., so sídlom: H., IČO:   X., 2/ T. – K. s. r. o., so sídlom: F., IČO: X., obidvaja   zast. advokátkou JUDr. R. B.,

so sídlom: K., o zaplatenie 21 132,05 eur (636 624,10 Sk) s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 12 Cb 8/1999, na mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. júna 2010,  

č. k. 21Cob/156/2010-391, podaného na podnet žalobcu, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 29. júna 2010,

č. k. 21Cob/156/2010-391 v dovolaním napadnutej časti   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava, ako súd prvého stupňa, rozsudkom zo dňa 17. 02. 2010, č. k.

12Cb/8/1999-361, uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 21 132,05 eur,

úrok z omeškania vo výške 0,5% za každý deň omeškania zo sumy 6 160,82 eur (185 600,--

Sk) od 28. 02. 2005 do zaplatenia, zo sumy 2 866,16 eur (86 346,-- Sk) od 28. 02. 2005  

do zaplatenia, zo sumy 3 398,89 eur (102 395,-- Sk) od 28. 02. 2005 do zaplatenia, úrok

z omeškania vo výške 17% p. a. zo sumy 5 713,85 eur (172 135,-- Sk) od 28. 02. 2005  

do zaplatenia a zo sumy 2 992,32 eur (90 146,-- Sk) od 28. 02. 2005 do zaplatenia, všetko  

do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.  

V časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,5% za každý deň omeškania  

zo sumy 6 160,82 eur (185 600,-- Sk) od 31. 10. 1998 do 28. 02. 2005, zo sumy 2 866,16 eur

(86 346,-- Sk) od 31. 10. 1998 do 28. 02. 2005, zo sumy 3 398,89 eur (102 395,-- Sk)   4M Obdo 6/2011

od 31. 10. 1998 do 28. 02. 2005, úroku z omeškania vo výške 17% p. a. zo sumy 5 713,85 eur

(172 135,-- Sk) od 31. 10. 1998 do 28. 02. 2005 a zo sumy 2 992,32 eur (90 146,-- Sk)  

od 31. 10. 1998 do 28. 02. 2005, súd návrh žalobcu zamietol.

Súd konanie voči žalovanému v 2. rade zastavil.

Rovnako zastavil konanie o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,5% za každý

deň omeškania zo sumy 6 160,82 eur (185 600,-- Sk) od 28. 09. 1996 do 31. 10. 1998,

zo sumy 2 866,16 eur (86 346,-- Sk) od 08. 06. 1996 do 31. 10. 1998, zo sumy 3 398,89 eur

(102 395,-- Sk) od 13. 03. 1996 do 31. 10. 1998, úroku z omeškania vo výške 17% p. a.

zo sumy 5 713,85 eur (172 135,-- Sk) od 03. 01. 1998 do 31. 10. 1998 a zo sumy 2 992,32 eur

(90 146,-- Sk) od 03. 01. 1998 do 31. 10. 1998.

Rozhodnutie o trovách konania si súd podľa ust. § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „O. s. p.“), vyhradil na samostatné uznesenie po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej, a to s poukazom na zložitosť prípadu.

Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava pôvodne domáhal vydania

rozhodnutia, ktorým by súd pôvodnému žalovanému v 1. rade (S. M. M. T., do ktorého práv

a povinností z dôvodu zániku menovanej správy vstúpilo M. T.), uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi 636 624,10 Sk (21 132,05 eur), ako aj trovy konania. Uznesením zo dňa

17. 03. 2008, č. k. 12 Cb/8/1999-199 súd pripustil, aby ako žalovaný v 2. rade do konania

vstúpila spoločnosť S. T., s. r. o., ktorá následne zanikla bez likvidácie s tým, že jej právnym

nástupcom sa stala spoločnosť T. E., s. r. o., ktorá zmenila názov na T. – K., s. r. o. Vzhľadom

k pristúpeniu ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného, súd na návrh žalobcu,

uznesením zo dňa 04. 06. 2009, č. k. 12Cb/8/1999-265 pripustil zmenu návrhu, v zmysle

ktorej sú žalovaní v 1. a 2. rade povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu

21 132,05 eur, úrok z omeškania vo výške 0,5% za každý deň omeškania zo sumy 6 160,82

eur (185 600,-- Sk) od 28. 09. 1996 do zaplatenia, zo sumy 2 866,16 eur (86 346,-- Sk)

od 08. 06. 1996 do zaplatenia, zo sumy 3 398,89 eur (102 395,-- Sk) od 13. 03. 1996

do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 17% p. a. zo sumy 5 713,85 eur (172 135,-- Sk)

od 03. 01. 1998 do zaplatenia a zo sumy 2 992,32 eur (90 146,-- Sk) od 03. 01. 1998

do zaplatenia, ako aj trovy konania. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel 4M Obdo 6/2011

k záveru, že návrh žalobcu je voči žalovanému v 1. rade čo do istiny dôvodný v celom

rozsahu. Mal za preukázané, že žalobca s pôvodným žalovaným v 1. rade uzavreli dňa

17. 06. 1996 zmluvu o dielo v zmysle § 536 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len

„ObchZ“), na základe ktorej žalobca v postavení dodávateľa a pôvodný žalovaný v postavení

objednávateľa sa dohodli na dodávke diela, ktoré zmluvné strany špecifikovali ako chemické

čistenie výhrevných vložiek z nádob a výroba a oprava výhrevných vložiek, a to za cenu

dohodnutú podľa čl. III zmluvy o dielo s odkazom na ponuku z výberového konania

s označením „ponuka na čistenie, opravu výhrevných vložiek“, datovanú dňom 17. 06. 1994,

ktorá bola súčasťou uvedenej zmluvy. Cena za plnenia realizované v prospech pôvodného

žalovaného bola vyúčtovaná nasledovnými faktúrami: faktúrou č. 960917 zo dňa 17. 09. 1996

na sumu 185 600,90 Sk, faktúrou č. 960523 zo dňa 23. 05. 1996 na sumu 86 346,-- Sk

a faktúrou č. 960305 zo dňa 05. 03. 1996 na sumu 102 395,10 Sk. Prvostupňový súd

vychádzal zo skutočnosti, že vykonanie prác žalobcom potvrdzujú okrem svedkov aj záznamy

v stavebnom denníku podpísané zamestnancami pôvodného žalovaného, ktorí jednotlivé

práce prevzali. Pokiaľ ide o práce vykonané na objekte výmenníkovej stanice – sídliska Z.

v T. (tieto boli vyfakturované dvomi faktúrami č. 971217, obe zo dňa 19. 12. 1997 vo výške

172 135,50 Sk a 90 146,50 Sk), súd konštatoval, že tieto boli realizované na základe ústne

uzavretej zmluvy o dielo v dňoch 08. 02. 1997 až 01. 09. 1997 v rozsahu zaznamenanom

v stavebnom denníku na listoch č. 001476 až 001481 a boli prevzaté zamestnancom

pôvodného žalovaného P. F., ktorý bol vedúcim prevádzky výmenníkovej stanice. Súd mal

za to, že tak on, ako aj ďalší pracovníci (E. S. a R. R.) boli osobami, ktoré boli pri

prevádzkovaní podniku poverené činnosťami, ktoré ich oprávňovali k všetkým úkonom,

ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza s poukazom na ust. § 15 ObchZ. Súd mal

za preukázané, že žalobca dielo vykonal, pôvodný žalovaný mu však za jeho vykonanie

dohodnutú cenu v lehote splatnosti dohodnutej na jednotlivých faktúrach, nezaplatil. Pokiaľ

ide o námietku premlčania príslušenstva, vznesenú žalovaným v 1. rade v zmysle § 388 ods. 1

veta druhá ObchZ, súd dospel k záveru, že nárok na zaplatenie úrokov z omeškania je

premlčaný u všetkých peňažných plnení do 27. 02. 2005, a to vzhľadom na štvorročnú

premlčaciu lehotu (§ 397 ObchZ). Z tohto dôvodu súd návrh žalobcu v uvedenej časti

zamietol a žalobcovi priznal úroky z omeškania pri jednotlivých plneniach od 28. 02. 2005

do zaplatenia. K výške úroku súd uviedol, že vychádzal z ods. VI. zmluvy uzavretej dňa

17. 06. 1994, v zmysle ktorého si zmluvné strany dojednali sankciu za nedodržanie doby

splatnosti faktúry tak, že „poplatok z omeškania činí 0,5% za každý deň omeškania“. 4M Obdo 6/2011

Zmluvné strany síce v zmluve použili termín „poplatok z omeškania“, avšak aj vzhľadom na

výkladové pravidlá súd ustálil, že úmyslom zmluvných strán pri dojednaní citovaného

ustanovenia zmluvy, bola sankcia za nedodržanie splatnosti ceny diela, ktorej v Obchodnom

zákonníku zodpovedá termín „úroky z omeškania“, a preto súd vychádzal z dohodnutej výšky

úroku 0,5% za každý deň omeškania. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, týkajúci sa nezaplatenej

ceny za dielo na objekte výmenníkovej stanice, tento súd posúdil podľa § 369 ods. 1 ObchZ

v spojení s ust. § 502 ods. 1 ObchZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, keď vychádzal

zo zákonného úroku z omeškania, ktorého výška podľa vyššie uvedených ustanovení

predstavovala 17%.   Vzhľadom na späťvzatie žaloby žalobcom voči žalovanému v 2. rade

na pojednávaní konanom dňa 26. 01. 2010, súd konanie voči tomuto účastníkovi v zmysle

§ 96 ods. 1 veta prvá O. s. p., zastavil. Rovnako súd zastavil konanie o žalobnom návrhu

v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,5% za každý deň omeškania zo sumy

6 160,82 eur (185 600,--Sk) od 28. 09. 1996 do 31. 10. 1998, zo sumy 2 866,16 eur (86 346,--

Sk) od 08. 06. 1996 do 31. 10. 1998, zo sumy 3 398,89 eur (102 395,-- Sk) od 13. 03. 1996

do 31. 10. 1998, úroku z omeškania vo výške 17% p. a. zo sumy 5 713,85 eur (172 135,-- Sk)

od 03. 01. 1998 do 31. 10. 1998 a zo sumy 2 992,32 eur (90 146,-- Sk) od 03. 01. 1998

do 31. 10. 1998, a to s poukazom na prekážku litispendencie v zmysle § 83 O. s. p.  

Na odvolanie žalovaného v 1. rade proti výroku prvostupňového rozsudku v časti,

ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 21 132,05 eur, úrok z omeškania  

vo výške 0,5% za každý deň omeškania z jednotlivých faktúr, týkajúcich sa písomne

uzavretej zmluvy o dielo, ako aj úrok z omeškania vo výške 17%, týkajúceho sa faktúr

vystavených za práce realizované na výmenníkovej stanici Z. v T., Krajský súd v Trnave ako

súd odvolací, rozsudkom z 29. júna 2010, č. k. 21Cob/156/2010-391, rozsudok súdu prvého

stupňa v časti povinnosti žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcovi 21 132,05 eur s úrokom

z omeškania vo výške 17% zo sumy 5 713,85 eur od 28. 02. 2005 do zaplatenia a zo sumy

2 992,32 eur od 28. 02. 2005 do zaplatenia, podľa § 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. ako vecne

správny potvrdil.

Súčasne napadnutý rozsudok v časti priznaného úroku z omeškania vo výške 0,5%

denne, odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť

žalobcovi úrok z omeškania vo výške 22% zo sumy 6 160,82 eur od 28. 02. 2005  

do zaplatenia, zo sumy 2 866,16 eur od 28. 02. 2005 do zaplatenia a zo sumy 3 398,89 eur   4M Obdo 6/2011

od 28. 02. 2005 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vo zvyšnej odvolaním napadnutej časti, žalobu zamietol.  

Odvolací súd sa stotožnil s námietkou odvolateľa, týkajúcou sa sankcie dojednanej

medzi účastníkmi za nedodržanie doby splatnosti faktúr, keď v tejto súvislosti si dohodli

poplatok z omeškania vo výške 0,5% za každý deň omeškania, ktorý prvostupňový súd

priznal ako úrok z omeškania. Odvolací súd konštatoval, že zo znenia takto formulovanej

sankcie, v žiadnom prípade nebolo možné vyvodiť, že účastníci zmluvy o dielo si dohodli  

0,5% úrok z omeškania za každý deň omeškania platieb objednávateľa. Vzhľadom k tomu, že

Obchodný zákonník termín „poplatok z omeškania“ nepozná, bolo potrebné považovať takéto

dojednanie majetkovej sankcie za neplatné, nakoľko odporuje zákonu. V tejto súvislosti

uviedol, že poplatok z omeškania je ako príslušenstvo pohľadávky upravený v § 121  

ods. 3 Občianskeho zákonníka a jeho uplatnenie je možné, iba ak tak ustanovuje zákon

v špeciálne upravených právnych vzťahoch. Omeškanie dlžníka s plnením záväzku a jeho

dôsledky v obchodných záväzkových vzťahoch upravuje Obchodný zákonník v § 365 a nasl.

s tým, že dôsledkom omeškania je povinnosť platiť úroky z omeškania, aj vzťah úrokov

z omeškania k povinnosti nahradiť škodu spôsobenú omeškaním. Dojednanie majetkovej

sankcie v znení dohodnutom účastníkmi v zmluve o dielo zo dňa 17. 06. 1994 preto nemožno

považovať za platné a vychádzal z ust. § 369 ods. 1 v spojení s § 502 ObchZ, ktorý upravuje

spôsob, akým sa výška úrokov z omeškania určí. Za tejto situácie mal odvolací súd za to, že

účastníci zmluvy sa o výške úrokov nedohodli a v takom prípade je výška úrokov

z omeškania o 1% vyššia, ako úroky požadované za poskytnuté úvery bankami v mieste sídla

alebo bydliska dlžníka v čase uzavretia zmluvy. V predmetnom prípade výška úrokových

sadzieb v čase uzavretia zmluvy (jún 1994) bola vo výške 21%, čo pri aplikácii ust. § 369 ods.

1 v spojení s § 502 ObchZ predstavuje 22%-ný úrok z omeškania.  

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 10. 08. 2010.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“ alebo „dovolateľ“) v zákonom stanovenej lehote na podnet

žalobcu mimoriadne dovolanie, a to v rozsahu výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok

Okresného súdu Trnava zo 17. 02. 2010, č. k. 12Cb/8/1999-361 v časti priznaného úroku

z omeškania vo výške 0,5% denne z jednotlivých fakturovaných súm. Navrhol napadnutý 4M Obdo 6/2011

výrok rozsudku odvolacieho súdu zmeniť tak, že dovolací súd rozsudok Okresného súdu

Trnava potvrdí. Dôvod dovolania dovolateľ vymedzil ustanovením § 243f ods. 1 písm. c/  

O. s. p., teda že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolateľ v mimoriadnom dovolaní namietol porušenie zákona v ustanoveniach § 1,  

2 a 3 O. s. p. a § 266 ObchZ. Uviedol, že citované ustanovenie, ktoré obsahuje pravidlá

pre interpretáciu právnych úkonov pre obchodné vzťahy, nerozlišuje medzi právnymi úkonmi

a ich interpretáciu upravuje pre všetky právne úkony rovnako. Obchodný zákonník v § 266

ods. 1 ako rozhodujúce akcentuje kritérium spočívajúce v úmysle konajúceho vyžadujúc, aby

úmysel bol strane, ktorej je určený, známy alebo jej musel byť známy. Ak pri výklade obsahu

záväzku nie je možné aplikovať subjektívne kritérium (§ 266 ods. 1 ObchZ), treba postupovať

podľa ods. 2, ktorý objektivizuje spôsoby výkladu prejavu vôle. V zmysle tohto ustanovenia

sa prejav vôle vykladá podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení,

v akom je adresát úkonu. Poukázal na v praxi sa často vyskytujúci jav, a to, že strany právny

úkon, ktorý robia, správne nepomenujú, k čomu došlo aj v prejednávanom prípade

a za takéhoto stavu treba skúmať obsah právneho úkonu podľa úmyslu strán. Ďalej poukázal  

na dôležitosť toho, aby výklad sporného ujednania v obchodnej zmluve vychádzal

z komplexného pohľadu na všetky okolnosti konkrétneho prípadu s prihliadnutím

na rokovanie o uzavretí zmluvy, na obchodnú prax, ktorá medzi stranami existuje, ako aj

na ich následné správanie, ako to povaha veci pripúšťa. Uviedol, že pre prípad pochybností

okolo interpretácie obsahu sporných výrazov, zákon zakotvil výkladové pravidlo

pre odstránenie takýchto pochybností v tom zmysle, že prejav vôle obsahujúci sporný výraz,

sa má vyložiť na ťarchu strany, ktorá ako prvá takýto výraz v konaní použila. Na základe

uvedeného generálny prokurátor odvolaciemu súdu vytkol, že sa výkladovými pravidlami

upravenými v § 266 ods. 1 a 4 ObchZ dôsledne neriadil, keď dojednanie zmluvných strán

v čl. VI zmluvy o dielo zo dňa 17. 06. 1994 považoval za neplatné a za použitia § 369 ods. 1

ObchZ v spojení s § 502 ObchZ, upravil výšku úroku z omeškania na 22%-ný. Odvolaciemu

súdu tiež vytkol, že neprihliadol na skutočnosť, že návrh zmluvy o dielo vypracoval právny

predchodca žalovaného v 1. rade a žalobca nemal možnosť do nej zásadným spôsobom

zasahovať. Zmluva o dielo bola uzatvorená na základe výberového konania a jediná časť,

na ktorej žalobca participoval, bola cena za dielo v čl. III zmluvy, ktorý odkazoval na ponuku

z výberového konania, tvoriacu súčasť zmluvy o dielo. Obranu právneho nástupcu žalovaného 4M Obdo 6/2011

v 1. rade označil generálny prokurátor za zjavne účelovú a rozpornú, pretože okrem použitého

sporného výrazu namieta aj výšku majetkovej sankcie pre rozpor s dobrými mravmi.  

K mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora sa v súlade s § 243i ods. 1  

O. s. p. písomne vyjadrili žalobca aj žalovaný v 1. rade.

Žalobca navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Trnave z 29. 06. 2010,  

č. k. 21Cob/156/2010-391, v napadnutej časti zmenil tak, že rozsudok Okresného súd Trnava

zo dňa 17. 02. 2010, č. k. 12Cb/8/1999-361, potvrdí.

Žalovaný v 1. rade navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O. s. p.),  

zistil, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas oprávneným subjektom a   boli splnené

zákonné podmienky podľa § 243e ods. 1 O. s. p. pre jeho podanie. S poukazom na to, že

v predmetnej veci sú splnené zákonné podmienky pre podanie tohto mimoriadneho opravného

prostriedku podľa § 243e ods.1, ods. 2 O. s. p. a   § 243f ods. 1 O. s. p., dovolací súd

preskúmal právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Trnave ako súdu odvolacieho, ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2

O. s. p. v spojení s § 243a ods. 1 O. s. p.), v rozsahu napadnutom generálnym prokurátorom

a ním uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1

O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je v predmetnej veci prípustné a tiež

dôvodné.

Dovolací súd sa stotožňuje s námietkou generálneho prokurátora, že rozhodnutie súdu

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

Právnym posúdením veci je treba rozumieť činnosť súdu, pri ktorej tento  

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu úpravu na zistený

skutkový stav. Pod nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,

než ktorý mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval síce správny právny predpis, ale

nesprávne ho vyložil.

4M Obdo 6/2011

V prejednávanom prípade generálny prokurátor namieta, že odvolací súd nesprávne

posúdil obsah článku VI. zmluvy o dielo v spojení s § 266 ods. 1 až 4 ObchZ, v dôsledku

čoho vyvodil nesprávny právny záver o tom, že dojednanie majetkovej sankcie medzi

účastníkmi konania je potrebné považovať za neplatné, pretože odporuje zákonu.  

Z obsahu spisového materiálu (č. l. 58) vyplýva, že dňa 17. 06. 1994 uzavrela S. M.

M., m. p., so sídlom: F., IČO: X. ako právny predchodca žalovaného v 1. rade na strane

odberateľa, so žalobcom na strane dodávateľa, zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo

dodanie diela špecifikovaného ako chemické čistenie výhrevných vložiek z nádob a výroba

a oprava výhrevných vložiek.

Podľa článku VI., prvý odsek zmluvy o dielo, pri nesplnení ustanovení tejto zmluvy sa

obe zmluvné strany podrobujú majetkovým sankciám nasledovne: pri nedodržaní doby

splatnosti faktúr činí poplatok z omeškania 0,5% za každý deň omeškania.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého v napadnutej časti priznaného úroku z omeškania

vo výške 0,5% za každý deň omeškania zmenil tak, že žalovanému v 1. rade uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 22% argumentujúc, že zo znenia zmluvy

o dielo nie je možné vyvodiť, že účastníci tejto zmluvy si dojednali 0,5% úrok z omeškania

za každý deň omeškania platieb objednávateľa, ako aj vzhľadom na to, že Obchodný

zákonník termín poplatok z omeškania nepozná. V dôsledku toho zaujal právny názor, že

účastníci konania sa o výške úrokov nedohodli a aplikujúc § 369 ods. 1 ObchZ v spojení

s § 502 ObchZ, upravil výšku úroku z omeškania na 22%-ný úrok z omeškania.  

S uvedeným názorom odvolacieho súdu nie je možné súhlasiť, pretože napriek

skutočnosti, že účastníci zmluvy o dielo v spornom článku VI. na dojednanie majetkovej

sankcie pre prípad nedodržania doby splatnosti faktúr použili termín „poplatok z omeškania“,

bolo treba pri jeho výklade vychádzať z úmyslu zmluvných strán (§ 266 ods. 1 ObchZ).

Úmysel strán, týkajúci sa majetkových sankcií, pre prípad nedodržania doby splatnosti

faktúr je možné ustáliť pomocou výkladových pravidiel uvedených v § 266 ObchZ tak, ako  

na to správne poukázal súd prvého stupňa, keď uviedol, že úmyslom zmluvných strán  

pri dojednaní predmetného ustanovenia zmluvy (majúc na mysli článok VI. zmluvy o dielo) 4M Obdo 6/2011

bola sankcia za nedodržanie splatnosti ceny diela, ktorej v Obchodnom zákonníku zodpovedá

termín „úrok z omeškania“.

V tejto súvislosti je potrebné prisvedčiť dovolateľovi, že pokiaľ každý z účastníkov

právneho vzťahu interpretuje sporné dojednanie v obchodnej zmluve odlišne, musí sa výklad

opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu, vrátane samého jednania o uzavretí

zmluvy s tým, že prejav vôle obsahujúci sporný výraz treba pri pochybnostiach vyložiť

na ťarchu strany, ktorá ako prvá tento výraz v konaní použila (§ 266 ods. 4 ObchZ). Keďže

návrh zmluvy o dielo vypracoval právny predchodca žalovaného v 1. rade a žalobca nemal

možnosť do nej zásadným spôsobom zasahovať, je potrebné sporný termín vykladať

v neprospech žalovaného v 1. rade, ktorý nesie za obsah zmluvy zodpovednosť.

Stotožňujúc sa so správnosťou dôvodov mimoriadneho dovolania má dovolací súd  

za to, že pre prípad omeškania s platbami faktúr zo strany objednávateľa, účastníci zmluvy

o dielo v článku VI. dojednali majetkovú sankciu vo výške 0,5% denne, majúcu povahu úroku

z omeškania v zmysle Obchodného zákonníka.

So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, dovolací súd vyhodnotil dovolaním

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny z dôvodov uvedených v mimoriadnom

dovolaní, čím sa stotožnil s názorom dovolateľa, že súd vydal rozhodnutie, spočívajúce  

na nesprávnom právnom posúdení veci. Nemožno však súhlasiť s tvrdením generálneho

prokurátora o tom, že dojednanie majetkovej sankcie vo výške 0,5% denne ako úroku

z omeškania, nebolo medzi zmluvnými stranami sporné (str. 8 mimoriadneho dovolania),

pretože práve posúdenie tejto otázky bolo predmetom konania pred odvolacím súdom.

Pokiaľ ide o námietku generálneho prokurátora, týkajúcu sa obrany žalovaného

v 1. rade, spočívajúcej v tvrdení, že výška dojednanej majetkovej sankcie je v rozpore

s dobrými mravmi, dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že touto otázkou sa odvolací súd

vo svojom rozhodnutí nezaoberal napriek tomu, že táto obrana bola predmetom odvolania

žalovaného v 1. rade zo dňa 09. 03. 2010 (č. l. 369). Bude preto povinnosťou odvolacieho

súdu v ďalšom konaní okrem posúdenia povahy majetkovej sankcie, dojednanej medzi

účastníkmi konania v zmluve o dielo, zaoberať sa aj námietkou o rozpore výšky dojednanej

sankcie s dobrými mravmi (predstavujúcej ročný poplatok, resp. úrok z omeškania 182,50%). 4M Obdo 6/2011

Na základe uvedených skutočností dovolací súd podľa § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení

s § 243b ods. 2 veta prvá, § 243b ods. 4 veta za bodkočiarkou, § 243b ods. 3 veta druhá  

O. s. p., v dovolaním napadnutej časti rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní, v ktorom je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho

súdu (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243d ods. 1 veta druhá O. s. p.), sa odvolací súd

vysporiada s vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodne

a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.

V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. februára 2011

  JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová