Najvyšší súd 4M Obdo 6/2011 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: F. P. B., živnostník s miestom podnikania: Š., IČO: X., proti žalovaným: 1/ M.. T., so sídlom: H., IČO: X., 2/ T. – K. s. r. o., so sídlom: F., IČO: X., obidvaja zast. advokátkou JUDr. R. B.,
so sídlom: K., o zaplatenie 21 132,05 eur (636 624,10 Sk) s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 12 Cb 8/1999, na mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. júna 2010,
č. k. 21Cob/156/2010-391, podaného na podnet žalobcu, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 29. júna 2010,
č. k. 21Cob/156/2010-391 v dovolaním napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Trnava, ako súd prvého stupňa, rozsudkom zo dňa 17. 02. 2010, č. k.
12Cb/8/1999-361, uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 21 132,05 eur,
úrok z omeškania vo výške 0,5% za každý deň omeškania zo sumy 6 160,82 eur (185 600,--
Sk) od 28. 02. 2005 do zaplatenia, zo sumy 2 866,16 eur (86 346,-- Sk) od 28. 02. 2005
do zaplatenia, zo sumy 3 398,89 eur (102 395,-- Sk) od 28. 02. 2005 do zaplatenia, úrok
z omeškania vo výške 17% p. a. zo sumy 5 713,85 eur (172 135,-- Sk) od 28. 02. 2005
do zaplatenia a zo sumy 2 992,32 eur (90 146,-- Sk) od 28. 02. 2005 do zaplatenia, všetko
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,5% za každý deň omeškania
zo sumy 6 160,82 eur (185 600,-- Sk) od 31. 10. 1998 do 28. 02. 2005, zo sumy 2 866,16 eur
(86 346,-- Sk) od 31. 10. 1998 do 28. 02. 2005, zo sumy 3 398,89 eur (102 395,-- Sk) 4M Obdo 6/2011
od 31. 10. 1998 do 28. 02. 2005, úroku z omeškania vo výške 17% p. a. zo sumy 5 713,85 eur
(172 135,-- Sk) od 31. 10. 1998 do 28. 02. 2005 a zo sumy 2 992,32 eur (90 146,-- Sk)
od 31. 10. 1998 do 28. 02. 2005, súd návrh žalobcu zamietol.
Súd konanie voči žalovanému v 2. rade zastavil.
Rovnako zastavil konanie o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,5% za každý
deň omeškania zo sumy 6 160,82 eur (185 600,-- Sk) od 28. 09. 1996 do 31. 10. 1998,
zo sumy 2 866,16 eur (86 346,-- Sk) od 08. 06. 1996 do 31. 10. 1998, zo sumy 3 398,89 eur
(102 395,-- Sk) od 13. 03. 1996 do 31. 10. 1998, úroku z omeškania vo výške 17% p. a.
zo sumy 5 713,85 eur (172 135,-- Sk) od 03. 01. 1998 do 31. 10. 1998 a zo sumy 2 992,32 eur
(90 146,-- Sk) od 03. 01. 1998 do 31. 10. 1998.
Rozhodnutie o trovách konania si súd podľa ust. § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O. s. p.“), vyhradil na samostatné uznesenie po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej, a to s poukazom na zložitosť prípadu.
Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava pôvodne domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by súd pôvodnému žalovanému v 1. rade (S. M. M. T., do ktorého práv
a povinností z dôvodu zániku menovanej správy vstúpilo M. T.), uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi 636 624,10 Sk (21 132,05 eur), ako aj trovy konania. Uznesením zo dňa
17. 03. 2008, č. k. 12 Cb/8/1999-199 súd pripustil, aby ako žalovaný v 2. rade do konania
vstúpila spoločnosť S. T., s. r. o., ktorá následne zanikla bez likvidácie s tým, že jej právnym
nástupcom sa stala spoločnosť T. E., s. r. o., ktorá zmenila názov na T. – K., s. r. o. Vzhľadom
k pristúpeniu ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného, súd na návrh žalobcu,
uznesením zo dňa 04. 06. 2009, č. k. 12Cb/8/1999-265 pripustil zmenu návrhu, v zmysle
ktorej sú žalovaní v 1. a 2. rade povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
21 132,05 eur, úrok z omeškania vo výške 0,5% za každý deň omeškania zo sumy 6 160,82
eur (185 600,-- Sk) od 28. 09. 1996 do zaplatenia, zo sumy 2 866,16 eur (86 346,-- Sk)
od 08. 06. 1996 do zaplatenia, zo sumy 3 398,89 eur (102 395,-- Sk) od 13. 03. 1996
do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 17% p. a. zo sumy 5 713,85 eur (172 135,-- Sk)
od 03. 01. 1998 do zaplatenia a zo sumy 2 992,32 eur (90 146,-- Sk) od 03. 01. 1998
do zaplatenia, ako aj trovy konania. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel 4M Obdo 6/2011
k záveru, že návrh žalobcu je voči žalovanému v 1. rade čo do istiny dôvodný v celom
rozsahu. Mal za preukázané, že žalobca s pôvodným žalovaným v 1. rade uzavreli dňa
17. 06. 1996 zmluvu o dielo v zmysle § 536 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len
„ObchZ“), na základe ktorej žalobca v postavení dodávateľa a pôvodný žalovaný v postavení
objednávateľa sa dohodli na dodávke diela, ktoré zmluvné strany špecifikovali ako chemické
čistenie výhrevných vložiek z nádob a výroba a oprava výhrevných vložiek, a to za cenu
dohodnutú podľa čl. III zmluvy o dielo s odkazom na ponuku z výberového konania
s označením „ponuka na čistenie, opravu výhrevných vložiek“, datovanú dňom 17. 06. 1994,
ktorá bola súčasťou uvedenej zmluvy. Cena za plnenia realizované v prospech pôvodného
žalovaného bola vyúčtovaná nasledovnými faktúrami: faktúrou č. 960917 zo dňa 17. 09. 1996
na sumu 185 600,90 Sk, faktúrou č. 960523 zo dňa 23. 05. 1996 na sumu 86 346,-- Sk
a faktúrou č. 960305 zo dňa 05. 03. 1996 na sumu 102 395,10 Sk. Prvostupňový súd
vychádzal zo skutočnosti, že vykonanie prác žalobcom potvrdzujú okrem svedkov aj záznamy
v stavebnom denníku podpísané zamestnancami pôvodného žalovaného, ktorí jednotlivé
práce prevzali. Pokiaľ ide o práce vykonané na objekte výmenníkovej stanice – sídliska Z.
v T. (tieto boli vyfakturované dvomi faktúrami č. 971217, obe zo dňa 19. 12. 1997 vo výške
172 135,50 Sk a 90 146,50 Sk), súd konštatoval, že tieto boli realizované na základe ústne
uzavretej zmluvy o dielo v dňoch 08. 02. 1997 až 01. 09. 1997 v rozsahu zaznamenanom
v stavebnom denníku na listoch č. 001476 až 001481 a boli prevzaté zamestnancom
pôvodného žalovaného P. F., ktorý bol vedúcim prevádzky výmenníkovej stanice. Súd mal
za to, že tak on, ako aj ďalší pracovníci (E. S. a R. R.) boli osobami, ktoré boli pri
prevádzkovaní podniku poverené činnosťami, ktoré ich oprávňovali k všetkým úkonom,
ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza s poukazom na ust. § 15 ObchZ. Súd mal
za preukázané, že žalobca dielo vykonal, pôvodný žalovaný mu však za jeho vykonanie
dohodnutú cenu v lehote splatnosti dohodnutej na jednotlivých faktúrach, nezaplatil. Pokiaľ
ide o námietku premlčania príslušenstva, vznesenú žalovaným v 1. rade v zmysle § 388 ods. 1
veta druhá ObchZ, súd dospel k záveru, že nárok na zaplatenie úrokov z omeškania je
premlčaný u všetkých peňažných plnení do 27. 02. 2005, a to vzhľadom na štvorročnú
premlčaciu lehotu (§ 397 ObchZ). Z tohto dôvodu súd návrh žalobcu v uvedenej časti
zamietol a žalobcovi priznal úroky z omeškania pri jednotlivých plneniach od 28. 02. 2005
do zaplatenia. K výške úroku súd uviedol, že vychádzal z ods. VI. zmluvy uzavretej dňa
17. 06. 1994, v zmysle ktorého si zmluvné strany dojednali sankciu za nedodržanie doby
splatnosti faktúry tak, že „poplatok z omeškania činí 0,5% za každý deň omeškania“. 4M Obdo 6/2011
Zmluvné strany síce v zmluve použili termín „poplatok z omeškania“, avšak aj vzhľadom na
výkladové pravidlá súd ustálil, že úmyslom zmluvných strán pri dojednaní citovaného
ustanovenia zmluvy, bola sankcia za nedodržanie splatnosti ceny diela, ktorej v Obchodnom
zákonníku zodpovedá termín „úroky z omeškania“, a preto súd vychádzal z dohodnutej výšky
úroku 0,5% za každý deň omeškania. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, týkajúci sa nezaplatenej
ceny za dielo na objekte výmenníkovej stanice, tento súd posúdil podľa § 369 ods. 1 ObchZ
v spojení s ust. § 502 ods. 1 ObchZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, keď vychádzal
zo zákonného úroku z omeškania, ktorého výška podľa vyššie uvedených ustanovení
predstavovala 17%. Vzhľadom na späťvzatie žaloby žalobcom voči žalovanému v 2. rade
na pojednávaní konanom dňa 26. 01. 2010, súd konanie voči tomuto účastníkovi v zmysle
§ 96 ods. 1 veta prvá O. s. p., zastavil. Rovnako súd zastavil konanie o žalobnom návrhu
v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,5% za každý deň omeškania zo sumy
6 160,82 eur (185 600,--Sk) od 28. 09. 1996 do 31. 10. 1998, zo sumy 2 866,16 eur (86 346,--
Sk) od 08. 06. 1996 do 31. 10. 1998, zo sumy 3 398,89 eur (102 395,-- Sk) od 13. 03. 1996
do 31. 10. 1998, úroku z omeškania vo výške 17% p. a. zo sumy 5 713,85 eur (172 135,-- Sk)
od 03. 01. 1998 do 31. 10. 1998 a zo sumy 2 992,32 eur (90 146,-- Sk) od 03. 01. 1998
do 31. 10. 1998, a to s poukazom na prekážku litispendencie v zmysle § 83 O. s. p.
Na odvolanie žalovaného v 1. rade proti výroku prvostupňového rozsudku v časti,
ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 21 132,05 eur, úrok z omeškania
vo výške 0,5% za každý deň omeškania z jednotlivých faktúr, týkajúcich sa písomne
uzavretej zmluvy o dielo, ako aj úrok z omeškania vo výške 17%, týkajúceho sa faktúr
vystavených za práce realizované na výmenníkovej stanici Z. v T., Krajský súd v Trnave ako
súd odvolací, rozsudkom z 29. júna 2010, č. k. 21Cob/156/2010-391, rozsudok súdu prvého
stupňa v časti povinnosti žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcovi 21 132,05 eur s úrokom
z omeškania vo výške 17% zo sumy 5 713,85 eur od 28. 02. 2005 do zaplatenia a zo sumy
2 992,32 eur od 28. 02. 2005 do zaplatenia, podľa § 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil.
Súčasne napadnutý rozsudok v časti priznaného úroku z omeškania vo výške 0,5%
denne, odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť
žalobcovi úrok z omeškania vo výške 22% zo sumy 6 160,82 eur od 28. 02. 2005
do zaplatenia, zo sumy 2 866,16 eur od 28. 02. 2005 do zaplatenia a zo sumy 3 398,89 eur 4M Obdo 6/2011
od 28. 02. 2005 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Vo zvyšnej odvolaním napadnutej časti, žalobu zamietol.
Odvolací súd sa stotožnil s námietkou odvolateľa, týkajúcou sa sankcie dojednanej
medzi účastníkmi za nedodržanie doby splatnosti faktúr, keď v tejto súvislosti si dohodli
poplatok z omeškania vo výške 0,5% za každý deň omeškania, ktorý prvostupňový súd
priznal ako úrok z omeškania. Odvolací súd konštatoval, že zo znenia takto formulovanej
sankcie, v žiadnom prípade nebolo možné vyvodiť, že účastníci zmluvy o dielo si dohodli
0,5% úrok z omeškania za každý deň omeškania platieb objednávateľa. Vzhľadom k tomu, že
Obchodný zákonník termín „poplatok z omeškania“ nepozná, bolo potrebné považovať takéto
dojednanie majetkovej sankcie za neplatné, nakoľko odporuje zákonu. V tejto súvislosti
uviedol, že poplatok z omeškania je ako príslušenstvo pohľadávky upravený v § 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka a jeho uplatnenie je možné, iba ak tak ustanovuje zákon
v špeciálne upravených právnych vzťahoch. Omeškanie dlžníka s plnením záväzku a jeho
dôsledky v obchodných záväzkových vzťahoch upravuje Obchodný zákonník v § 365 a nasl.
s tým, že dôsledkom omeškania je povinnosť platiť úroky z omeškania, aj vzťah úrokov
z omeškania k povinnosti nahradiť škodu spôsobenú omeškaním. Dojednanie majetkovej
sankcie v znení dohodnutom účastníkmi v zmluve o dielo zo dňa 17. 06. 1994 preto nemožno
považovať za platné a vychádzal z ust. § 369 ods. 1 v spojení s § 502 ObchZ, ktorý upravuje
spôsob, akým sa výška úrokov z omeškania určí. Za tejto situácie mal odvolací súd za to, že
účastníci zmluvy sa o výške úrokov nedohodli a v takom prípade je výška úrokov
z omeškania o 1% vyššia, ako úroky požadované za poskytnuté úvery bankami v mieste sídla
alebo bydliska dlžníka v čase uzavretia zmluvy. V predmetnom prípade výška úrokových
sadzieb v čase uzavretia zmluvy (jún 1994) bola vo výške 21%, čo pri aplikácii ust. § 369 ods.
1 v spojení s § 502 ObchZ predstavuje 22%-ný úrok z omeškania.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 10. 08. 2010.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“ alebo „dovolateľ“) v zákonom stanovenej lehote na podnet
žalobcu mimoriadne dovolanie, a to v rozsahu výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok
Okresného súdu Trnava zo 17. 02. 2010, č. k. 12Cb/8/1999-361 v časti priznaného úroku
z omeškania vo výške 0,5% denne z jednotlivých fakturovaných súm. Navrhol napadnutý 4M Obdo 6/2011
výrok rozsudku odvolacieho súdu zmeniť tak, že dovolací súd rozsudok Okresného súdu
Trnava potvrdí. Dôvod dovolania dovolateľ vymedzil ustanovením § 243f ods. 1 písm. c/
O. s. p., teda že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolateľ v mimoriadnom dovolaní namietol porušenie zákona v ustanoveniach § 1,
2 a 3 O. s. p. a § 266 ObchZ. Uviedol, že citované ustanovenie, ktoré obsahuje pravidlá
pre interpretáciu právnych úkonov pre obchodné vzťahy, nerozlišuje medzi právnymi úkonmi
a ich interpretáciu upravuje pre všetky právne úkony rovnako. Obchodný zákonník v § 266
ods. 1 ako rozhodujúce akcentuje kritérium spočívajúce v úmysle konajúceho vyžadujúc, aby
úmysel bol strane, ktorej je určený, známy alebo jej musel byť známy. Ak pri výklade obsahu
záväzku nie je možné aplikovať subjektívne kritérium (§ 266 ods. 1 ObchZ), treba postupovať
podľa ods. 2, ktorý objektivizuje spôsoby výkladu prejavu vôle. V zmysle tohto ustanovenia
sa prejav vôle vykladá podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení,
v akom je adresát úkonu. Poukázal na v praxi sa často vyskytujúci jav, a to, že strany právny
úkon, ktorý robia, správne nepomenujú, k čomu došlo aj v prejednávanom prípade
a za takéhoto stavu treba skúmať obsah právneho úkonu podľa úmyslu strán. Ďalej poukázal
na dôležitosť toho, aby výklad sporného ujednania v obchodnej zmluve vychádzal
z komplexného pohľadu na všetky okolnosti konkrétneho prípadu s prihliadnutím
na rokovanie o uzavretí zmluvy, na obchodnú prax, ktorá medzi stranami existuje, ako aj
na ich následné správanie, ako to povaha veci pripúšťa. Uviedol, že pre prípad pochybností
okolo interpretácie obsahu sporných výrazov, zákon zakotvil výkladové pravidlo
pre odstránenie takýchto pochybností v tom zmysle, že prejav vôle obsahujúci sporný výraz,
sa má vyložiť na ťarchu strany, ktorá ako prvá takýto výraz v konaní použila. Na základe
uvedeného generálny prokurátor odvolaciemu súdu vytkol, že sa výkladovými pravidlami
upravenými v § 266 ods. 1 a 4 ObchZ dôsledne neriadil, keď dojednanie zmluvných strán
v čl. VI zmluvy o dielo zo dňa 17. 06. 1994 považoval za neplatné a za použitia § 369 ods. 1
ObchZ v spojení s § 502 ObchZ, upravil výšku úroku z omeškania na 22%-ný. Odvolaciemu
súdu tiež vytkol, že neprihliadol na skutočnosť, že návrh zmluvy o dielo vypracoval právny
predchodca žalovaného v 1. rade a žalobca nemal možnosť do nej zásadným spôsobom
zasahovať. Zmluva o dielo bola uzatvorená na základe výberového konania a jediná časť,
na ktorej žalobca participoval, bola cena za dielo v čl. III zmluvy, ktorý odkazoval na ponuku
z výberového konania, tvoriacu súčasť zmluvy o dielo. Obranu právneho nástupcu žalovaného 4M Obdo 6/2011
v 1. rade označil generálny prokurátor za zjavne účelovú a rozpornú, pretože okrem použitého
sporného výrazu namieta aj výšku majetkovej sankcie pre rozpor s dobrými mravmi.
K mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora sa v súlade s § 243i ods. 1
O. s. p. písomne vyjadrili žalobca aj žalovaný v 1. rade.
Žalobca navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Trnave z 29. 06. 2010,
č. k. 21Cob/156/2010-391, v napadnutej časti zmenil tak, že rozsudok Okresného súd Trnava
zo dňa 17. 02. 2010, č. k. 12Cb/8/1999-361, potvrdí.
Žalovaný v 1. rade navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O. s. p.),
zistil, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas oprávneným subjektom a boli splnené
zákonné podmienky podľa § 243e ods. 1 O. s. p. pre jeho podanie. S poukazom na to, že
v predmetnej veci sú splnené zákonné podmienky pre podanie tohto mimoriadneho opravného
prostriedku podľa § 243e ods.1, ods. 2 O. s. p. a § 243f ods. 1 O. s. p., dovolací súd
preskúmal právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Trnave ako súdu odvolacieho, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2
O. s. p. v spojení s § 243a ods. 1 O. s. p.), v rozsahu napadnutom generálnym prokurátorom
a ním uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1
O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je v predmetnej veci prípustné a tiež
dôvodné.
Dovolací súd sa stotožňuje s námietkou generálneho prokurátora, že rozhodnutie súdu
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením veci je treba rozumieť činnosť súdu, pri ktorej tento
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu úpravu na zistený
skutkový stav. Pod nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval síce správny právny predpis, ale
nesprávne ho vyložil.
4M Obdo 6/2011
V prejednávanom prípade generálny prokurátor namieta, že odvolací súd nesprávne
posúdil obsah článku VI. zmluvy o dielo v spojení s § 266 ods. 1 až 4 ObchZ, v dôsledku
čoho vyvodil nesprávny právny záver o tom, že dojednanie majetkovej sankcie medzi
účastníkmi konania je potrebné považovať za neplatné, pretože odporuje zákonu.
Z obsahu spisového materiálu (č. l. 58) vyplýva, že dňa 17. 06. 1994 uzavrela S. M.
M., m. p., so sídlom: F., IČO: X. ako právny predchodca žalovaného v 1. rade na strane
odberateľa, so žalobcom na strane dodávateľa, zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo
dodanie diela špecifikovaného ako chemické čistenie výhrevných vložiek z nádob a výroba
a oprava výhrevných vložiek.
Podľa článku VI., prvý odsek zmluvy o dielo, pri nesplnení ustanovení tejto zmluvy sa
obe zmluvné strany podrobujú majetkovým sankciám nasledovne: pri nedodržaní doby
splatnosti faktúr činí poplatok z omeškania 0,5% za každý deň omeškania.
Odvolací súd rozsudok súdu prvého v napadnutej časti priznaného úroku z omeškania
vo výške 0,5% za každý deň omeškania zmenil tak, že žalovanému v 1. rade uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 22% argumentujúc, že zo znenia zmluvy
o dielo nie je možné vyvodiť, že účastníci tejto zmluvy si dojednali 0,5% úrok z omeškania
za každý deň omeškania platieb objednávateľa, ako aj vzhľadom na to, že Obchodný
zákonník termín poplatok z omeškania nepozná. V dôsledku toho zaujal právny názor, že
účastníci konania sa o výške úrokov nedohodli a aplikujúc § 369 ods. 1 ObchZ v spojení
s § 502 ObchZ, upravil výšku úroku z omeškania na 22%-ný úrok z omeškania.
S uvedeným názorom odvolacieho súdu nie je možné súhlasiť, pretože napriek
skutočnosti, že účastníci zmluvy o dielo v spornom článku VI. na dojednanie majetkovej
sankcie pre prípad nedodržania doby splatnosti faktúr použili termín „poplatok z omeškania“,
bolo treba pri jeho výklade vychádzať z úmyslu zmluvných strán (§ 266 ods. 1 ObchZ).
Úmysel strán, týkajúci sa majetkových sankcií, pre prípad nedodržania doby splatnosti
faktúr je možné ustáliť pomocou výkladových pravidiel uvedených v § 266 ObchZ tak, ako
na to správne poukázal súd prvého stupňa, keď uviedol, že úmyslom zmluvných strán
pri dojednaní predmetného ustanovenia zmluvy (majúc na mysli článok VI. zmluvy o dielo) 4M Obdo 6/2011
bola sankcia za nedodržanie splatnosti ceny diela, ktorej v Obchodnom zákonníku zodpovedá
termín „úrok z omeškania“.
V tejto súvislosti je potrebné prisvedčiť dovolateľovi, že pokiaľ každý z účastníkov
právneho vzťahu interpretuje sporné dojednanie v obchodnej zmluve odlišne, musí sa výklad
opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu, vrátane samého jednania o uzavretí
zmluvy s tým, že prejav vôle obsahujúci sporný výraz treba pri pochybnostiach vyložiť
na ťarchu strany, ktorá ako prvá tento výraz v konaní použila (§ 266 ods. 4 ObchZ). Keďže
návrh zmluvy o dielo vypracoval právny predchodca žalovaného v 1. rade a žalobca nemal
možnosť do nej zásadným spôsobom zasahovať, je potrebné sporný termín vykladať
v neprospech žalovaného v 1. rade, ktorý nesie za obsah zmluvy zodpovednosť.
Stotožňujúc sa so správnosťou dôvodov mimoriadneho dovolania má dovolací súd
za to, že pre prípad omeškania s platbami faktúr zo strany objednávateľa, účastníci zmluvy
o dielo v článku VI. dojednali majetkovú sankciu vo výške 0,5% denne, majúcu povahu úroku
z omeškania v zmysle Obchodného zákonníka.
So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, dovolací súd vyhodnotil dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny z dôvodov uvedených v mimoriadnom
dovolaní, čím sa stotožnil s názorom dovolateľa, že súd vydal rozhodnutie, spočívajúce
na nesprávnom právnom posúdení veci. Nemožno však súhlasiť s tvrdením generálneho
prokurátora o tom, že dojednanie majetkovej sankcie vo výške 0,5% denne ako úroku
z omeškania, nebolo medzi zmluvnými stranami sporné (str. 8 mimoriadneho dovolania),
pretože práve posúdenie tejto otázky bolo predmetom konania pred odvolacím súdom.
Pokiaľ ide o námietku generálneho prokurátora, týkajúcu sa obrany žalovaného
v 1. rade, spočívajúcej v tvrdení, že výška dojednanej majetkovej sankcie je v rozpore
s dobrými mravmi, dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že touto otázkou sa odvolací súd
vo svojom rozhodnutí nezaoberal napriek tomu, že táto obrana bola predmetom odvolania
žalovaného v 1. rade zo dňa 09. 03. 2010 (č. l. 369). Bude preto povinnosťou odvolacieho
súdu v ďalšom konaní okrem posúdenia povahy majetkovej sankcie, dojednanej medzi
účastníkmi konania v zmluve o dielo, zaoberať sa aj námietkou o rozpore výšky dojednanej
sankcie s dobrými mravmi (predstavujúcej ročný poplatok, resp. úrok z omeškania 182,50%). 4M Obdo 6/2011
Na základe uvedených skutočností dovolací súd podľa § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení
s § 243b ods. 2 veta prvá, § 243b ods. 4 veta za bodkočiarkou, § 243b ods. 3 veta druhá
O. s. p., v dovolaním napadnutej časti rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní, v ktorom je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho
súdu (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243d ods. 1 veta druhá O. s. p.), sa odvolací súd
vysporiada s vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodne
a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. februára 2011
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová