Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 MCdo 9/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu E., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou T. so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanému M.,
bývajúcemu v H., zastúpeného opatrovníkom O., za účasti vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného Z., so sídlom v P., IČO: X., zastúpeného JUDr. A., advokátom so sídlom v S.,
o zaplatenie 13 249,04 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod
sp. zn. 13 C 205/2011, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. júna 2013 sp. zn. 11 Co 158/2012,
takto
r o z h o d o l :
Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi Z., so sídlom v P., trovy konania
o mimoriadnom dovolaní vo výške 354,22 eur do rúk advokáta JUDr. A., so sídlom v S., do
troch dní.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trebišov rozsudkom zo 7. marca 2012 č.k. 13 C 205/2011-79 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 13 249,04 eur s 12,49 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 9 757,50 eur od 1. apríla 2011 do zaplatenia a trovy konania vo výške 2 348,41 eur,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že právna
predchodkyňa žalobcu (P.) a J. uzatvorili 25. augusta 2006 Zmluvu o mimoriadnom
medziúvere č. X. a stavebnom úvere č. X.; žalovaný sa stal ručiteľom úveru. Medziúver, ktorý
bol poskytnutý vo výške 280 000,- Sk (9 294,30 eur), sa mal pri dodržaní zmluvných podmienok a Všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení zmeniť na stavebný
úver vo výške 168 000,- Sk (5 576,58 eur). Medziúver mal byť splácaný v mesačných
splátkach po 1 400,- Sk (46,47 eur). Vzhľadom na neplnenie podmienok splácania úveru
právny predchodca žalobcu 4. decembra 2007 odstúpil od zmluvy o mimoriadnom úvere
a stavebnom úvere a požiadal o vrátenie poskytnutých úrokových prostriedkov vo výške
293 550,20 Sk (9 744,08 eur). Súd prvého stupňa konštatoval, že žalovaný je v rovnakom
postavení voči priamemu veriteľovi ako pôvodný dlžník, nakoľko ručenie má vo vzťahu
k hlavnému záväzku akcesorickú povahu a preto možno plnenie vymáhať aj od ručiteľa
samostatne. Vyvodil záver, že vedľajšiemu účastníkovi neprislúcha právo vzniesť námietku
premlčania samostatne ak ju nevznesie dlžník a preto na ňu neprihliadol. O úrokoch
z omeškania rozhodol podľa § 157 ods. 2 Občianskeho zákonníka a podľa čl. VI ods. 2
Zmluvy. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 12. júna 2013 sp. zn.
11 Co 158/2012 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol, žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi
náhradu trov konania vo výške 1 414,63 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Konštatoval, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu záveru, že námietku premlčania
uplatnenú v rámci obrany v konaní vedľajším účastníkom nemožno považovať za právne
účinnú, nakoľko vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná
však iba sám za seba. Odvolací súd uzavrel, že vzhľadom na plynutie premlčacej doby
od 11. decembra 2007 a podanie žaloby na súde 11. júla 2011 treba prihliadnuť na účinne
vznesenú námietku premlčania a v dôsledku toho žalobu zamietnuť. O trovách odvolacieho
konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
a § 149 ods. 1 O.s.p.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)
na základe podnetu žalobcu napadol rozsudky prvostupňového a odvolacieho súdu
mimoriadnym dovolaním, v ktorom navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Súdom vytkol, že nesprávne posúdili charakter právneho vzťahu
založeného zmluvou o úvere. Právny vzťah, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený
nárok, posudzovali totiž nesprávne podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Odvolací súd
prehliadol, že medzi postupcom a dlžníkom vznikol obchodno – záväzkový vzťah, ktorý
podlieha režimu právnej úpravy zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Zmluva o úvere je absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka),
na ktorý treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na to, kto
sú účastníci tohto právneho vzťahu. Žiadne zákonné ustanovenie zabezpečujúce ochranu
spotrebiteľa, a to ani § 54 Občianskeho zákonníka nezakladá možnosť voľby toho právneho
režimu, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. To, čo je predmetom posúdenia v rámci ochrany
spotrebiteľa, sú zmluvné podmienky, a nie režim právneho vzťahu. Vychádzajúc z charakteru
zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka treba tento
zákonník aplikovať pri riešení otázky premlčania, ktorá je v ňom tiež upravená. V zmysle
§ 397 Obchodného zákonníka je všeobecná premlčacia doba štyri roky. V dôsledku toho
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Žalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu podrobne rozoberal
aplikáciu premlčacej doby v rámci Občianskeho a Obchodného zákonníka a navrhol
mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť a vec vrátiť Okresnému súdu Trebišov na ďalšie konanie.
Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. januára 2011 sp. zn.
5 MCdo 20/2009 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo 14. februára 2013 č.k.
6 Co 81/2012-279 a navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť.
Žalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci
o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie
v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru,
že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.
Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,
že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e,
ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,
že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade
s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát
konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci
došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu
názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil,
že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté
a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad
Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik
proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory.
Zároveň ESĽP opakovane dospel – na základe sčasti odlišných úvah – aj k názoru,
že k porušeniu čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie
súdu zrušené v rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný
od účastníkov konania, len na úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania
mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi
podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol
predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok
z roku 2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade prokurátor
nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu.
ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil
za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka
súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe
prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého právoplatného
a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú
význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne
súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí,
ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho
dovolania.
Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného
súdu pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré
už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť, pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu
rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce
stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania
všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré
mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené
za splnenia určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať
v skutkovo a právne podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne
dovolanie napriek tomu, že mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých
dostupných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal
podnet na mimoriadne dovolanie.
Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti
o jeho účinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku,
rozsudok z roku 1980). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné
prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať,
že ten – ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má, je (aspoň)
potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka
konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné
prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.
Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak
určitých objektívnych znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho
súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym
zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom
na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolací
súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy – teda bez ohľadu na to, či boli
alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé dovolanie
podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou
exekučného konania – viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti
niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie
a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé
dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie
v merite veci.
Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť
napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu,
sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka
vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas
a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych
práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita
generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže
mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach
§ 243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania
mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť
podnetom podanie mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).
V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalobca
možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite
chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalobca nepodal
dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. júna 2013 sp. zn. 11 Co 158/2012. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý
podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného žalobcu
pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho
prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalobcom.
Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne
neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená
povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní
o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania
(viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet na mimoriadne dovolanie žalobca.
Vedľajší účastník v konaní o mimoriadnom dovolaní uplatnil náhradu trov tohto konania
vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu z 5. novembra 2014 a tieto aj vyčíslil podľa
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej len „vyhláška“). Dovolací súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. priznal vedľajšiemu
účastníkovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval už pred súdmi nižších stupňov) za jeden úkon právnej služby – písomné
vyjadrenie k dovolaniu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky) vo výške 287,14 eur (§ 10
ods. 1 vyhlášky), čo spolu s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške 8,04 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a 59,04 eur DPH (§ 18
ods. 2 vyhlášky) predstavuje celkom 354,22 eur. Žalovaný nepodal návrh na priznanie
náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní; najvyšší súd mu vzhľadom na to nepriznal
náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová