Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 MCdo 9/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu E., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou T. so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanému M.,

bývajúcemu v H., zastúpeného opatrovníkom O., za účasti vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného Z., so sídlom v P., IČO: X., zastúpeného JUDr. A., advokátom so sídlom v S.,

o zaplatenie 13 249,04 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod  

sp. zn. 13 C 205/2011, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej

republiky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. júna 2013 sp. zn. 11 Co 158/2012,

takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi Z., so sídlom v P., trovy konania

o mimoriadnom dovolaní vo výške 354,22 eur do rúk advokáta JUDr. A., so sídlom v S., do

troch dní.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trebišov rozsudkom zo 7. marca 2012 č.k. 13 C 205/2011-79 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 13 249,04 eur s 12,49 % úrokom z omeškania ročne

zo sumy 9 757,50 eur od 1. apríla 2011 do zaplatenia a trovy konania vo výške 2 348,41 eur,

všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že právna

predchodkyňa žalobcu (P.) a J. uzatvorili 25. augusta 2006 Zmluvu o mimoriadnom

medziúvere č. X. a stavebnom úvere č. X.; žalovaný sa stal ručiteľom úveru. Medziúver, ktorý

bol poskytnutý vo výške 280 000,- Sk (9 294,30 eur), sa mal pri dodržaní zmluvných podmienok a Všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení zmeniť na stavebný

úver vo výške 168 000,- Sk (5 576,58 eur). Medziúver mal byť splácaný v mesačných

splátkach po 1 400,- Sk (46,47 eur). Vzhľadom na neplnenie podmienok splácania úveru

právny predchodca žalobcu 4. decembra 2007 odstúpil od zmluvy o mimoriadnom úvere

a stavebnom úvere a požiadal o vrátenie poskytnutých úrokových prostriedkov vo výške

293 550,20 Sk (9 744,08 eur). Súd prvého stupňa konštatoval, že žalovaný je v rovnakom

postavení voči priamemu veriteľovi ako pôvodný dlžník, nakoľko ručenie má vo vzťahu

k hlavnému záväzku akcesorickú povahu a preto možno plnenie vymáhať aj od ručiteľa

samostatne. Vyvodil záver, že vedľajšiemu účastníkovi neprislúcha právo vzniesť námietku

premlčania samostatne ak ju nevznesie dlžník a preto na ňu neprihliadol. O úrokoch

z omeškania rozhodol podľa § 157 ods. 2 Občianskeho zákonníka a podľa čl. VI ods. 2

Zmluvy. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 12. júna 2013 sp. zn.  

11 Co 158/2012 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol, žalobcovi

náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi

náhradu trov konania vo výške 1 414,63 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Konštatoval, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu záveru, že námietku premlčania

uplatnenú v rámci obrany v konaní vedľajším účastníkom nemožno považovať za právne

účinnú, nakoľko vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná

však iba sám za seba. Odvolací súd uzavrel, že vzhľadom na plynutie premlčacej doby  

od 11. decembra 2007 a podanie žaloby na súde 11. júla 2011 treba prihliadnuť na účinne

vznesenú námietku premlčania a v dôsledku toho žalobu zamietnuť. O trovách odvolacieho

konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.  

a § 149 ods. 1 O.s.p.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)  

na základe podnetu žalobcu napadol rozsudky prvostupňového a odvolacieho súdu

mimoriadnym dovolaním, v ktorom navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Súdom vytkol, že nesprávne posúdili charakter právneho vzťahu

založeného zmluvou o úvere. Právny vzťah, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený

nárok, posudzovali totiž nesprávne podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Odvolací súd

prehliadol, že medzi postupcom a dlžníkom vznikol obchodno – záväzkový vzťah, ktorý

podlieha režimu právnej úpravy zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Zmluva o úvere je absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka),  

na ktorý treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na to, kto  

sú účastníci tohto právneho vzťahu. Žiadne zákonné ustanovenie zabezpečujúce ochranu

spotrebiteľa, a to ani § 54 Občianskeho zákonníka nezakladá možnosť voľby toho právneho

režimu, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. To, čo je predmetom posúdenia v rámci ochrany

spotrebiteľa, sú zmluvné podmienky, a nie režim právneho vzťahu. Vychádzajúc z charakteru

zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka treba tento

zákonník aplikovať pri riešení otázky premlčania, ktorá je v ňom tiež upravená. V zmysle  

§ 397 Obchodného zákonníka je všeobecná premlčacia doba štyri roky. V dôsledku toho

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Žalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu podrobne rozoberal

aplikáciu premlčacej doby v rámci Občianskeho a Obchodného zákonníka a navrhol

mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť a vec vrátiť Okresnému súdu Trebišov na ďalšie konanie.

Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu poukázal   na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. januára 2011 sp. zn.  

5 MCdo 20/2009 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo 14. februára 2013 č.k.  

6 Co 81/2012-279 a navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť.

Žalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadril.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci

o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie

v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru,  

že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,

že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e,  

ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,  

že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade

s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát

konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci

došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu

názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne

rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil,  

že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté

a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad

Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik

proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel – na základe sčasti odlišných úvah – aj k názoru,  

že k porušeniu čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie

súdu zrušené v rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný  

od účastníkov konania, len na úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania

mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi

podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol

predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok

z roku 2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade prokurátor

nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu.

ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil  

za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka

súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe

prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého právoplatného

a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú

význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne

súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí,

ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho

dovolania.  

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného

súdu pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré  

už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť, pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu

rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce

stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré

mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené

za splnenia určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať

v skutkovo a právne podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne

dovolanie napriek tomu, že mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých

dostupných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal

podnet na mimoriadne dovolanie.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti  

o jeho účinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku,

rozsudok z roku 1980). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné

prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať,

že ten – ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má, je (aspoň)

potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka

konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné

prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.

Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak

určitých objektívnych znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho

súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym

zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom  

na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolací

súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy – teda bez ohľadu na to, či boli

alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé dovolanie

podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou

exekučného konania – viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti

niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie

a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé

dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie

v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť

napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu,  

sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka

vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas

a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych

práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita

generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže

mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach  

§ 243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania

mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť

podnetom podanie mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalobca

možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite

chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalobca nepodal

dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. júna 2013 sp. zn. 11 Co 158/2012. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý

podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného žalobcu  

pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho

prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalobcom.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne

neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218  

ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená

povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní

o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania  

(viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet na mimoriadne dovolanie žalobca.

Vedľajší účastník v konaní o mimoriadnom dovolaní uplatnil náhradu trov tohto konania  

vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu z 5. novembra 2014 a tieto aj vyčíslil podľa

vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „vyhláška“). Dovolací súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. priznal vedľajšiemu

účastníkovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý   ho zastupoval už pred súdmi nižších stupňov) za jeden úkon právnej služby – písomné

vyjadrenie k dovolaniu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky) vo výške 287,14 eur   (§ 10  

ods. 1 vyhlášky), čo spolu s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky  

a miestne prepravné vo výške 8,04 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a 59,04 eur   DPH (§ 18  

ods. 2 vyhlášky) predstavuje celkom 354,22 eur. Žalovaný nepodal návrh na priznanie

náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní; najvyšší súd mu vzhľadom na to nepriznal

náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. novembra 2015

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová