Najvyšší súd   4 M Cdo 23/2011 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B. Š., bývajúceho v Ž., proti

žalovanej K. L., bývajúcej v T., o vyporiadanie majetkového podielu v bytovom družstve,

vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn 7 C 167/2003, v konaní o   mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Martin z 11. decembra 2008 č. k. 7 C 167/2003-285 a rozsudku Krajského súdu v Žiline z 24.

marca 2011 sp. zn. 9 Co 384/2010 takto

r o z h o d o l :  

  Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Martin z 11. decembra

2008 č.k. 7 C 167/2003-285 a rozsudok Krajského súdu v Žiline z 24. marca 2011 sp. zn.  

9 Co 384/2010 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Martin v poradí tretím rozsudkom z 11. decembra 2008 č.k.  

7 C 167/2003-285 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 195 524,-- Sk  

(6 490,20 Eur) so 16,5% úrokom (správne „úrokom z omeškania“) od 1.6.2003 do zaplatenia,

všetko do 3 dní, z titulu vyrovnania členského podielu v bytovom družstve, keď

predchádzajúcimi rozhodnutiami vo zvyšku návrh žalobcu zamietol. V rovnakej lehote uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu náhradu trov konania v sume  

86 740,-- Sk (2 879,24 Eur) a to s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p.

  Krajský súd v Žiline po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku zo 14. mája 2009  

sp. zn. 9 Co 120/2009 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. októbra 2010

sp. zn. 4 Cdo 141/2010, ktorým mu bola vec vrátená na ďalšie konanie, opätovne rozhodol   4 M Cdo 23/2011

o odvolaní žalovanej tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom  

na ustanovenie § 219 O.s.p. potvrdil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu

trov konania v sume 227,72 Eur na účet advokáta, do troch dní. V plnom rozsahu sa stotožnil

s rozhodnutím prvostupňového súdu a jeho odôvodnením, na ktoré ako presvedčivé poukázal.

Uviedol, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď ustálil hodnotu členského podielu  

ku dňu zrušenia spoločného nájmu bytu a členstva v bytovom družstve a skúmal, či žalovaná

má voči žalobcovi pohľadávky spôsobilé na započítanie v zmysle § 580 a nasl. Občianskeho

zákonníka a v tomto smere vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správny

právny záver, keď návrhu žalovanej na započítanie pohľadávky v zmysle § 581 ods. 2

Občianskeho zákonníka nevyhovel z dôvodu, že sa jedná o premlčané pohľadávky, ktorých

premlčania sa žalobca dovolal. Uviedol, že nemôže byť na ujmu účastníka skutočnosť, že

veriteľ v trojročnej premlčacej lehote neurobil prejav smerujúci k započítaniu, lebo

v opačnom prípade by sa prakticky pohľadávka stala nepremlčateľná. O trovách odvolacieho

konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p. a úspech

konania vo veci.

  Na základe podnetu žalovanej proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského súdu,

podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby

dovolací súd rozsudky oboch súdov zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Martin na ďalšie

konanie. Podľa mimoriadneho dovolateľa bol napadnutými rozsudkami porušený zákon,

pričom ochranu práv a právom chránených záujmov účastníka konania nie je možné

dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Dovolanie odôvodnil citáciou ustanovení § 120

ods. 1, § 132, § 153 ods. 1, § 157 ods. 2 O.s.p. a § 580, § 581 ods. 1,2, § 517 ods. 1,2

Občianskeho zákonníka a § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z. majúc za to, že sa nimi okresný

ani krajský súd pri svojom rozhodovaní neriadil. Argumentoval, že otázku zániku vzájomných

pohľadávok započítaním a tiež úrokov z omeškania súdy nesprávne právne posúdili (§ 243f

ods. 1 písm. c/ O.s.p.) a preto, že priznané úroky z omeškania nezdôvodnili a odvolací súd sa

nevysporiadal s námietkami odvolateľky uvádzanými v odvolaní k výške úrokov

z omeškania, je daný aj dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedol, že pre posúdenie

otázky premlčania vzájomnej pohľadávky v zmysle doterajšej judikatúry nie je rozhodujúci

čas, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu, ale okamih stretu vzájomných

pohľadávok, preto námietku premlčania vzájomnej pohľadávky možno s úspechom uplatniť

len vtedy, ako bola vzájomná pohľadávka premlčaná už v čase, keď sa pohľadávky stretli.

V prejednávanej veci podľa generálneho dovolateľa k stretu pohľadávky žalobcu   4 M Cdo 23/2011

a pohľadávky žalovanej postúpenej jej J. V. došlo 29. decembra 2004 a k stretu pohľadávky

postúpenej žalovanej M. B. došlo 17. decembra 2003 a keďže žalobca si uplatnil pohľadávku

voči žalovanej 1. júna 2003, k premlčaniu nemohlo dôjsť. Pokiaľ žalovanej bola uložená

povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania od 1. júna 2003 vo výške 16,5%, v tejto

časti považoval generálny prokurátor rozhodnutie pre nedostatok odôvodnenia za

neprekúmateľné. Súčasne podľa § 243ha ods. 1 O.s.p. navrhol odklad vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia.

  Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu poukázal na ustanovenie § 580, § 100

a nasl. Občianskeho zákonníka a navrhol napadnutý rozsudok ako správny potvrdiť.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s ustanovením § 243ha ods. 1 O.s.p.

nevydal samostatné rozhodnutie o odložení vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, pretože

odklad vykonateľnosti nastal už doručením mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu,

pretože generálny prokurátor súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhol odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní  

(§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, že mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1

O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 243f  

ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a

ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora je dôvodné.

  V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané z dôvodu, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

  Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi

uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1

O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

  4 M Cdo 23/2011

  Predmetom konania bola žalobcom uplatnená pohľadávka na vyrovnanie členského

podielu zo zaniknutého členstva v bytovom družstve vo výške 300 000,-- Sk (9 958,17 Eur)

so 16,5% úrokom z omeškania od 1. júna 2003 do zaplatenia, pričom predchádzajúcimi

rozhodnutiami bola žaloba žalobcu do sumy 104 476,-- Sk (3 467,96 Eur) s príslušenstvom

zamietnutá a v tejto časti rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

  Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozhodnutie okresného súdu

a rozhodnutie krajského súdu v otázke zániku vzájomných pohľadávok započítaním a úrokov

z omeškania spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.),

pretože súdy v konaní na zistený skutkový stav dôsledne neaplikovali ustanovenia § 580

a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce zánik záväzkov ich započítaním, keď oba nižšie

súdy vychádzali z názoru, že právo na započítanie je potrebné uplatniť v trojročnej premlčacej

lehote od stretu pohľadávok, teda vychádzali z názoru, že rozhodujúci je čas, kedy bol

urobený prejav smerujúci k započítaniu a nie okamih stretu pohľadávok.

  Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

  Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky,

ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak

niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane

okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

  Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, započítať nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky,

ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej

pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.

  Započítanie (kompenzácia) je spôsob zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok

dlžníka a veriteľa. Tým odpadá dvojité splnenie vzájomných pohľadávok. Najvyšší súd

Slovenskej republiky sa stotožňuje s názorom generálneho prokurátora uvedeným   4 M Cdo 23/2011

v mimoriadnom dovolaní, že právne účinky (zánik záväzkov) nastávajú ku dňu stretnutia

vzájomných pohľadávok, ak sú splnené predpoklady pre započítanie.

  Nemožno však nateraz považovať za správny názor vyslovený mimoriadnym

dovolateľom, že „k vzájomnému započítaniu nárokov, t.j. k stretu pohľadávok došlo  

29. decembra 2004 v prípade pohľadávky žalovanej postúpenej jej J. V. a 17. decembra 2003

v prípade pohľadávky žalovanej postúpenej jej M. B., keďže žalobca si uplatnil svoju

pohľadávku voči žalovanej 1. júna 2003“.

  Z obsahu spisu totiž vyplýva, že žalobca si žalobou z 21. augusta 2003, doručenou súdu

26. augusta 2003 uplatnil nárok na zaplatenie sumy 300 000,-- Sk (9 958,17 Eur) so 16,5%

úrokom z omeškania od 1. júna 2003 tvrdiac, že žalovanú písomne vyzval listom v mesiaci

máj 2003 na plnenie. Z rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva (z ktorého názorom sa stotožnil

odvolací súd a rovnako aj generálny dovolateľ), že splatnosť pohľadávky žalobcu nastala

v rozsudku neuvedenom dni v mesiaci máj 2003, pretože „nepochybne od tohto dátumu  

(1. júna 2003 – pozn. dovolacieho súdu) bola odporkyňa s platením v omeškaní“. Ako súd dospel k takémuto záveru, z obsahu spisu ani z odôvodnenia rozsudku nemožno zistiť,

rovnako, ako nemožno zistiť ani to, na základe čoho súdy určili splatnosť žalovanou

žiadaných započítavaných pohľadávok.

  Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žalovaná v konaní poprela, že by bola žalobcom

vyzvaná na plnenie skôr, než jej bola súdom doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal

zaplatenia predmetnej sumy, t.j. poprela skutočnosť, že od 1. júna 2003 bola s plnením

v omeškaní (por. č.l. 170) a namietla aj požadovanú výšku plnenia. Z obsahu žaloby, ani

z obsahu celého spisu nevyplýva, či žalobcom tvrdená výzva na plnenie z mája 2003

obsahovala určenie času požadovaného plnenia, pričom žalobca (jeho právny zástupca)  

na výzvu súdu uviedol, že nemá list ktorým žalovanú vyzýval na plnenie (...“my sme zasielali

odporkyni list, ktorý sme ale nenašli.“ – por. č.l. 191 p.v.). Nielenže súdy nižších stupňov

tejto skutočnosti nevenovali žiadnu pozornosť, na existenciu tvrdenej výzvy nevykonali

žiadne dokazovanie a táto skutočnosť im nebránila určiť, že žalovaná je od 1. júna 2003

s plnením v omeškaní, ale naviac nevenovali žiadnu pozornosť ani tvrdeniu žalovaného, ktorý

spochybnil oprávnenosť a existenciu žalovanou uplatnených pohľadávok na započítanie.

Tieto skutočnosti nebral na zreteľ ani generálny dovolateľ v mimoriadnom dovolaní a to

napriek tomu, že bez ich zistenia nie je možné určiť, či účastníci majú voči sebe pohľadávky   4 M Cdo 23/2011

spôsobilé na započítanie v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka. Žalobca totiž doteraz

v konaní nepreukázal, že žalovanú vyzval na plnenie a určil jej termín splatnosti svojej

pohľadávky, pričom je potrebné brať zreteľ aj na skutočnosť, že výška plnenia bola ustálená

až v súdnom konaní. Kedy a v akej výške nastala žalovanej povinnosť plniť (ak mala

vzniknúť ešte pred vydaním rozhodnutia), teda z obsahu spisu nie je možné zistiť.

  Námietka mimoriadneho dovolateľa, že k stretu pohľadávok v prejednávanej veci došlo

29. decembra 2004 a 17. decembra 2003 preto nemôže obstáť, keďže pre takýto záver súdy

nižších stupňov nevykonali žiadne dokazovanie a to nielen ohľadom splatnosti žalobcovej

pohľadávky ale ani ohľadom splatnosti pohľadávok žalovanej uplatnených na započítanie. Až

po vyriešení základnej otázky, kedy a v akej výške sa pohľadávka žalobcu voči žalovanej

stala splatnou a po vyriešení existencie a splatnosti započítavaných pohľadávok žalovanej, je

možné zaoberať sa otázkou, či medzi účastníkmi existujú vzájomne započítateľné pohľadávky

v zmysle ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka, kedy došlo k ich stretu, prípadne

otázkou ich premlčania.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky tak dospel k záveru, že oba nižšie súdy nesprávne

posúdili otázku vzájomnej započítateľnosti pohľadávok, pretože vychádzali z názoru

premlčania pohľadávok uplatnených na započítanie bez toho, aby si pre takéto rozhodnutie zadovážili dostatok skutkových podkladov. Tým, že v spojitosti s námietkou premlčania

vôbec neposudzovali skutkový stav veci (či došlo k náležitému objasneniu všetkých

rozhodujúcich skutočností, či postačujú už zistené skutočnosti, resp. či je daná potreba

prípadného doplnenia dokazovania) v nadväznosti k právnej stránke veci, kde zatiaľ riešili len

otázku premlčania vzájomne uplatnených pohľadávok, došlo vo vzťahu k uvedenému

nesprávnemu právnemu posúdeniu veci k inej vade v konaní, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. Na túto inú vadu je

dovolací súd povinný prihliadať aj z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p.), a nie je preto

rozhodujúce, či tento dovolací dôvod bol v mimoriadnom dovolaní generálnym prokurátorom

uplatnený alebo nie. Z uvedených dôvodov dovolací súd sa potom už nezaoberal námietkou

mimoriadneho dovolateľa vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky, pretože pre takéto

posúdenie nie sú nateraz dostatočné skutkové podklady.

  Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie

podľa § 243e v spojení s § 243f ods. 1 O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom   4 M Cdo 23/2011

chránených záujmov dotknutej osoby a túto nebolo možné dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov uznesením oba rozsudky nižších

súdov zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 v spojení  

s § 243b ods. 2, 3, 4 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného ako i dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. septembra 2012

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová