Najvyšší súd   4 M Cdo 18/2009   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej J. K., bývajúcej v D., zastúpenej JUDr. J. G., advokátkou, so sídlom v B., proti povinnej J. W., bývajúcej v P.,  

pre vymoženie peňažného plnenia v sume 19 401,48 Eur (584 489,-- Sk), vedenej na

Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 16 Er 1587/2008, o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 5. februára

2009 sp.zn. 18 CoE 42/2009, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Pezinok z 19. novembra 2008 č.k. 16 Er 1587/2008-14 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 5. februára 2009 sp.zn. 18 CoE 42/2009  

z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.

O d o v o d n e n i e

Okresný súd Pezinok uznesením z 19. novembra 2008 č.k. 16 Er 1587/2008-14

zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanú súdnym exekútorom

JUDr. J. M.. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z uznesenia Okresného súdu Bratislava III

č.k. 31 D 1361/03-72 zo dňa 28.10.2004, ktoré bolo predložené ako exekučný titul nevyplýva,

že povinnou osobou voči oprávnenej J. K. je J. W. označená v návrhu na vykonanie exekúcie

ako povinná. Z tohto rozhodnutia   a z osvedčenia o dedičstve č.k. 31 D 1744/2005 zo dňa

27.10.2005, je zrejmé len to, že nebohá H. P. bola povinná podľa právoplatného

a vykonateľného rozhodnutia okresného súdu uhradiť oprávnenej peňažné plnenie, ale tak

neurobila, že J. W. bola jednou z dedičiek po nebohej H. P. a že dlh poručiteľky nebol

zahrnutý do pasív dedičstva. Vychádzal z názoru, že len v prípade prejednania pohľadávky

oprávnenej v dedičskom konaní po nebohej H. P. (ak by ju dedičia uznali), by došlo 4 M Cdo 18/2009

k aplikovaniu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti dedičov  

za dlhy poručiteľky a išlo by o listinu preukazujúcu prechod nároku oprávnenej. Vzhľadom

na to, že pohľadávka oprávnenej v dedičskom konaní po nebohej H. P. nebola prejednaná,

dospel k záveru, že absentuje listina preukazujúca prechod vymáhaného plnenia na dedičov

(povinnú). Takouto listinou nie je ani úmrtný list, ktorý navyše nedáva odpoveď, kto

z dedičov a v akom pomere zodpovedá za dlhy poručiteľky. Dospel preto k právnemu názoru,

že v danej veci nebol v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku preukázaný prechod

povinnosti vyplývajúcej z exekučného titulu z poručiteľky na J. W., z ktorého dôvodu žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nevyhovel (§ 44 ods. 2 veta tretia Exekučného

poriadku).

Krajský súd v Bratislave uznesením z 5. februára 2009 sp.zn. 18 CoE 42/2009  

na odvolanie oprávnenej uznesenie okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa s názorom súdu

prvého stupňa, že oprávnená nepredložila listinu preukazujúcu prechod povinnosti

z exekučného titulu z H. P. na J. W. Takouto listinou nie je osvedčenie o dedičstve po H. P.,

ani jej úmrtný list. Taktiež súdny exekútor nemá exekučný titul voči J. K. ako oprávnenej,

lebo sa neprihlásila do dedičského konania na strane veriteľa. Rozhodnutie okresného súdu,

ktorým zamietol   žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, považoval preto za

vecne správne.

Generálny prokurátor na podnet oprávnenej napadol uvedené uznesenie krajského

súdu a aj uznesenie okresného súdu včas podaným mimoriadnym dovolaním. Navrhol

rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu  

na ďalšie konanie. Uviedol, že obe rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení

veci. Za nesprávny považoval predovšetkým právny názor okresného súdu, podľa ktorého

dedič zodpovedá za dlh poručiteľa iba za predpokladu, že dlh poručiteľa bol zahrnutý  

do pasív dedičstva, v dedičskom konaní prejednaný a dedičmi uznaný. Právna úprava dedenia

nemá žiadne ustanovenie o tom, že dlh poručiteľa zanikne, ak nebol do dedičského konania

veriteľom prihlásený a teda výkladom a contrario treba dospieť k záveru, že aj takýto

neprihlásený (respektíve neprejednaný alebo neuznaný) dlh poručiteľa prechádza na dedičov

podľa zásad uvedených v § 470 OZ. Ak k vyporiadaniu dlhu dohodou nedôjde, potom deľba

dlhu medzi dedičmi nastáva zo zákona podľa § 470 ods. 2 OZ. Napokon, deľba dlhu,  

ak nedôjde k dohode dedičov a veriteľa, nie je v rozhodnutí o dedičstve deklarovaná v žiadnej

jeho výrokovej časti. Za nesprávny považoval aj právny názor odvolacieho súdu, že 4 M Cdo 18/2009

oprávnená nepredložila listinu preukazujúcu prechod povinnosti z exekučného titulu  

z poručiteľky na dedičku (povinnú) a že za takúto listinu nie je možné považovať osvedčenie

o dedičstve, ak   v tomto osvedčení nie je dlh poručiteľky uvedený v súpise pasív dedičstva.

Podľa generálneho prokurátora, listinou preukazujúcou prechod dlhu z H. P.   na povinnú J.

W. je práve osvedčenie o dedičstve po H. P.. Táto listina preukazuje, že povinná označená

v návrhu na vykonanie exekúcie je dedičkou   po poručiteľke uvedenej v exekučnom titule  

a že nadobudla podiel 100% na majetku poručiteľky. Osvedčenie samotného dlhu nemusí

vyplývať z osvedčenia o dedičstve, lebo dlh je osvedčený exekučným titulom. Prijatím názoru

odvolacieho súdu, by sa veriteľ dostal do postavenia, kedy by nemal možnosť exekučný titul

uplatniť. Nápravu by totiž nemohol dosiahnuť ani dodatočným prejednaním dlhu poručiteľa

v konaní o novoobjavenom dedičstve (§ 175x ods. 1, posledná veta O.s.p.) a ani podaním

novej žaloby pre tú istú pohľadávku voči dedičovi (išlo by o konanie medzi zhodnými

účastníkmi). Keďže ochranu práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania

nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, sú splnené podmienky na podanie

mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Oprávnená ani povinná sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, že

dovolanie podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor za splnenia podmienok

požadovaných ustanovením § 243e O.s.p., preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.

Odvolací súd založil svoje rozhodnutie v podstate na právnom názore, podľa ktorého

osvedčenie o dedičstve po poručiteľovi nie je listinou preukazujúcou prechod dlhu  

z   poručiteľa na dediča v zmysle § 37 ods. 3 veta prvá Exekučného poriadku v prípade,  

ak oprávnený ako veriteľ, ktorý má exekučný titul voči poručiteľovi, svoju pohľadávku  

do dedičstva po ňom neprihlásil a preto nebola v dedičskom konaní prejednaná. Sporná teda

zostala otázka, či v takomto prípade osvedčenie o dedičstve po poručiteľovi (povinnom

z exekučného titulu), v ktorom dlh nie je v súpise pasív uvedený, je alebo nie je listinou,

ktorou možno preukázať prechod povinnosti z exekučného titulu z poručiteľa na dediča. 4 M Cdo 18/2009

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom

najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada  

ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto

uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že po podaní žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu  

so zákonom. Okrem iného skúma, či v návrhu na vykonanie exekúcie označený oprávnený a povinný sú osobami uvedenými v exekučnom titule, či oprávnený v prípade, ak nie je

totožný s osobou, ktorej bolo priznané právo exekučným titulom, alebo ak označil  

za povinného inú osobu, než ktorej bola uložená povinnosť v exekučnom titule, tvrdí v návrhu

na vykonanie exekúcie prechod (prevod) práva alebo povinnosti a či na preukázanie svojho

tvrdenia predkladá alebo navrhuje dôkaz. Keďže v tomto štádiu konania sa dokazovanie

nevykonáva, nie je oprávnený skúmať, či k prechodu práva alebo povinnosti skutočne došlo.

Tieto otázky môžu byť až predmetom konania o námietkach povinného proti exekúcii,

prípadne konania o zastavenie exekúcie.

Podľa § 37 ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený  

a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva

tento zákon.

Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí

označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako

oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo

právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza   4 M Cdo 18/2009

k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci

konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi.

Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo

povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor povinný súdu doručiť

v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne do 60 dní  

od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí exekútorovi, oprávnenému  

a povinnému, ktorí sú označení v exekučnom titule, a tomu účastníkovi, na ktorého právo

alebo povinnosť prešla.

Ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku predstavuje výnimku zo zásady, že

exekúciu možno vykonať len na základe návrhu toho, kto je v exekučnom titule označený ako

oprávnený a iba proti tomu, kto je označený ako povinný. Z dikcie tohto zákonného

ustanovenia (ako to správne uvádza aj generálny prokurátor) vyplýva, že ak k prechodu práv

a povinností z exekučného titulu došlo v čase od vydania exekučného titulu do podania

návrhu na vykonanie exekúcie, aplikuje sa výlučne prvá veta tohto ustanovenia. Toto zákonné

ustanovenie neurčuje prostriedky, ktoré môže oprávnený označiť či predložiť na preukázanie

prechodu práv a povinností z exekučného titulu. Prechod práv a povinností možno teda

preukázať aj listinou (napr. osvedčením o dedičstve vydaným štátnym notárom).

K prechodu práv a povinností dochádza na základe právneho nástupníctva, ktorého

následkom je buď to, že do všetkých práv a povinností pôvodného subjektu nastupuje iná

osoba (univerzálna sukcesia - prichádza do úvahy, ak právny predchodca zaniká) alebo zmena

subjektu nastáva len u niektorých práv a povinností (singulárna sukcesia). U fyzickej osoby

k právnemu nástupníctvu dochádza smrťou poručiteľa, pričom na dediča prechádzajú zásadne

všetky práva a povinnosti poručiteľa (neprechádzajú iba tie, ktoré smrťou zanikajú alebo

prechádzajú na ďalšie subjekty inak, než podľa dedičského práva). To znamená, že

predmetom dedičského nástupníctva sú nielen práva, ale aj povinnosti, t.j. aj poručiteľove

dlhy.

Generálny prokurátor správne uvádza, že právna úprava týkajúca sa dedičského práva,

neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by dlh poručiteľa zanikol, ak nebol veriteľom

do dedičského konania prihlásený. Výkladom opaku (a contrario) možno dospieť k záveru, že

aj takýto neprihlásený, resp. neprejednaný dlh po poručiteľovi prechádza priamo zo zákona  

na dedičov. Dovolací súd sa stotožňuje s generálnym prokurátorom aj v tom, že deľba 4 M Cdo 18/2009

záväzkov poručiteľa je odlišná od spôsobu deľby majetkových práv. Ak k vyporiadaniu dlhu

dohodou medzi dedičmi a veriteľom nedôjde, spôsob, akým zodpovedajú za poručiteľove

dlhy vyplýva priamo z ustanovenia § 470 ods. 2 OZ. Ide o delenú zodpovednosť, podľa ktorej

zodpovedajú za dlhy v pomere k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo (zodpovednosť má iba

ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol). Pre určenie pomeru, v akom dedič zodpovedá

za každý dlh poručiteľa je preto postačujúce, ak rozhodnutie o dedičstve obsahuje rozdelenie

majetkových práv poručiteľa medzi dedičmi a hodnotu týchto práv. Inak povedané,

skutočnosť, v akom rozsahu dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa a teda v akom rozsahu

prechádzajú na neho povinnosti poručiteľa, je zrejmá z rozhodnutia súdu o dedičstve alebo  

z osvedčenia o dedičstve vydaného notárom bez ohľadu na to, či veriteľ do dedičstva

pohľadávku prihlásil a či v rozhodnutí bol tento dlh v súpise pasív uvedený. Napokon deľba

dlhu (pokiaľ nedošlo k dohode dedičov a veriteľa) nie je v rozhodnutí o dedičstve

deklarovaná v žiadnej jeho časti. Ak preto oprávnený v exekučnom konaní má exekučný titul

ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá po vydaní exekučného titulu zomrela, je možné

prechod povinnosti (dlhu) z exekučného titulu v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku  

z poručiteľa na dediča preukázať rozhodnutím o dedičstve po poručiteľovi, hoci tento dlh nebol v rozhodnutí v súpise pasív dedičstva uvedený.  

V posudzovanej veci oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie tvrdila, že má voči

H. P. exekučný titul, ktorý ukladá H. P. povinnosť zaplatiť oprávnenej sumu 650 000,-- Sk,

(o tom predložila právoplatné a vykonateľné uznesenie Okresného súdu Bratislava III z

28.10.2004 č.k. 31 D 1361/03-72), že H. P. X. zomrela a že v exekučnom titule uvedenú

povinnosť si nesplnila (táto skutočnosť bola nesporná), že do dedičského konania svoju

pohľadávku neprihlásila (nebola teda v dedičskom konaní po H. P. prejednaná), že na základe

dohody dedičov dedičstvo nadobudla J. W. bez povinnosti výplaty ostatným dedičom a že na

túto dedičku prešla povinnosť z exekučného titulu. O tom predložila Osvedčenie o dedičstve z

27.10.2005 sp.zn. 31 D 1744/2005 vydané notárkou JUDr. M. S. (ďalej len osvedčenie

o dedičstve). Z uvedeného je zrejmé, že po vydaní exekučného titulu nastala právna

skutočnosť, s ktorou hmotné právo spája prechod práv a povinností a že prechod povinnosti  

sa týka subjektu uvedeného v exekučnom titule a subjektu označeného v návrhu na vykonanie

exekúcie. Osvedčenie o dedičstve nepochybne preukazuje, že povinná označená v návrhu  

na vykonanie exekúcie je dedičkou po poručiteľke uvedenej v exekučnom titule. Okrem toho

zároveň preukazuje, že nadobudla podiel 100% na majetku poručiteľky, čím je osvedčený aj

pomer zodpovednosti tejto dedičky za dlh poručiteľky. Uvedené osvedčenie o dedičstve je 4 M Cdo 18/2009

preto treba považovať za listinu preukazujúcu v zmysle § 37 ods. 3 veta prvá Exekučného

poriadku prechod povinnosti z exekučného titulu z H. P. na J. W., bez ohľadu na to, že v ňom

dlh nie je v súpise pasív uvedený.

Ak odvolací súd v danej veci dospel k opačnému názoru, ide o právny názor

nesprávny, nemajúci oporu v zákone. Nesprávnosť interpretácie § 37 ods. 1 Exekučného

poriadku odvolacím súdom možno dokázať aj argumentom ad absurdum, ako to uvádza

generálny prokurátor.

Ak by sa totiž vychádzalo z právneho názoru prijatého odvolacím súdom, oprávnená

by naozaj nemala možnosť s úspechom sa domáhať nariadenia exekúcie a tým splnenia dlhu

aspoň do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Vzhľadom na znenie ustanovenia § 175x  

ods. 1 posledná veta Exekučného poriadku by oprávnená nemohla nápravu dosiahnuť

dodatočným prejednaním dlhu poručiteľky v konaní o novoobjavenom dedičstve. Rovnako,

by sa s úspechom nemohla domáhať ani vydania rozsudku podaním novej žaloby

v občianskom súdnom konaní pre tú istú pohľadávku proti povinnej J. W. Išlo by totiž

o konanie medzi zhodnými účastníkmi (dedič je právnym nástupcom poručiteľa) a teda

o prekážku právoplatne rozhodnutej veci (rei iudicata) v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Z pohľadu

oprávnenej by takýto stav vlastne znamenal, nemožnosť vynútiť právoplatným a vykonateľným rozhodnutím priznané právo, čo je neprijateľné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel preto k záveru, že generálny prokurátor  

v mimoriadnom dovolaní opodstatnene namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci, z ktorého dôvodu napadnuté uznesenie krajského

súdu zrušil. Keďže rovnakou vadou trpí aj rozhodnutie okresného súdu, zrušil aj toto

rozhodnutie a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O.s.p.

v spojení s § 243b ods. 2 a 3 O.s.p.).

4 M Cdo 18/2009

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22.júla 2010

JUDr. Rudolf Čirč, v.r  

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

4 M Cdo 18/2009