Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 MCdo 15/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky E., so sídlom v B., zastúpenej advokátskou kanceláriou T., so sídlom v B., proti odporcovi F., bývajúcemu v J.,
za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu S., so sídlom v B., zastúpeného
advokátskou kanceláriou H., so sídlom v B.S., o zaplatenie 20 600,61 Eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 10 C 154/2011, o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo 14. októbra
2013 sp. zn. 11 Co 496/2012, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trnave
zo 14. októbra 2013 sp. zn. 11 Co 496/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dunajská Streda uznesením zo 17. septembra 2012 č.k.
10 C 154/2011-96 konanie o žalobe navrhovateľky na zaplatenie 20 600,61 Eur v dôsledku
späťvzatia žaloby podľa § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. O trovách konania rozhodol tak,
že právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie
o trovách konania zdôvodnil § 150 O.s.p. Mal za to, že v konaní nebolo možné prijať záver,
že právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci.
Vedľajší účastník je združením založeným na ochranu spotrebiteľa, musí byť preto sám
z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach
v spotrebiteľských veciach.
Krajský súd v Trnave na odvolanie vedľajšieho účastníka uznesením
zo 14. októbra 2013 sp. zn. 11 Co 496/2012 rozhodol tak, že uznesenie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka zmenil tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov
prvostupňového konania 946,49 Eur titulom trov právneho zastúpenia, a to splnomocnencovi
vedľajšieho účastníka do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. V tej istej lehote
navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho
konania 241,20 Eur titulom trov právneho zastúpenia a to splnomocnencovi vedľajšieho
účastníka. Takto rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. s tým, že navrhovateľka
späťvzatím návrhu zavinila, že konanie sa muselo zastaviť a preto jej vznikla povinnosť
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania zaplatiť. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Na základe podnetu navrhovateľky podal generálny prokurátor Slovenskej republiky
proti vyššie uvedenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne dovolanie. Vyčítal
odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci v otázke rozhodnutia o trovách konania
vedľajšieho účastníka konania, o ktorých rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p., napriek tomu,
že konanie bolo zastavené. Nesprávne aplikoval právnu normu na skutkový stav. Odvolací
súd výrok o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka dostatočne ani nezdôvodnil. Z odôvodnenia výroku o náhrade trov vedľajšieho účastníka nie je možné zistiť, či súd
venoval pozornosť podmienke účelnosti vynaložených trov konania vedľajším účastníkom. Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania podaním z 2. mája 2012,
s ktorým oznámením súčasne predložil aj plnomocenstvo pre H., so sídlom v B.S.. Podaním
z 24. mája 2012 vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania, z obsahu ktorej vyplývajú
skutočnosti, ktoré vyplývajú aj z doručeného návrhu na začatie konania a vo všeobecnom
konštatovaní, že vedľajší účastník je oprávnený na všetky úkony, na ktoré je oprávnený
účastník konania, že ide o úkon urobený v prospech odporcu, že navrhuje, aby sa k vznesenej
námietke premlčania vyjadril aj odporca. V podaní ďalej uvádza, čo všetko nedokážu
priemerní spotrebitelia, ako sa v súdnom konaní nedokážu brániť, vrátane námietky
premlčania, a aký je význam tejto námietky. Podanie vedľajšieho účastníka považuje za
všeobecné, vyznačujúce sa rutinou, ktorá je zvládnuteľná prostredníctvom administratívy
vedľajšieho účastníka, na ktorú nebola potrebná odborná pomoc zvoleného advokáta. Trovy
konania vzniknuté zastupovaním advokáta v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah
jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej ktorej veci a jej individualizáciou na súdoch
v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne
bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu,
ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní (Najvyšší súd SR sp. zn. 6 MCdo 5/2013). Navrhol preto, aby mimoriadnym dovolaním napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu v časti výroku o náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi
bolo zrušené a vec vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Navrhovateľka, ani odporca sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili, vedľajší
účastník navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor
(§ 243e ods. 1 O.s.p.) v lehote jedného roka (§ 243g O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré môže
napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté uznesenia bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 3 O.s.p.) v rozsahu
podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne
dovolanie je opodstatnené.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Generálny prokurátor namieta, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), ako aj v konaní je vada
spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia ( 237 písm. f/ O.s.p.).
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany
jeho práv.
Generálny prokurátor v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (v znení účinnom do 31. decembra 2014) namieta porušenie práva účastníka
spočívajúceho v nedostatku dôvodov rozhodnutia.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka
generálneho prokurátora týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutí oboch súdov je dôvodná, nakoľko odôvodenie rozhodnutia odvolacieho súdu
o trovách konania vedľajšieho účastníka absolútne absentuje.
Najvyšší súd sa ďalej zaoberal námietkou generálneho prokurátora, že napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvého stupňa spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou
dovolacieho súdu v prípade mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora (i dovolania
účastníka) odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd
na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako
mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
Dovolateľ vytýka predmetnú vadu pri právnom posúdení veci dôvodne.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal.
Podľa § 142 ods. 2 O.s.p. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa § 142 ods. 3 O.s.p. aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže
mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo
ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu;
v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom
priznaného plnenia.
Podľa 146 ods. 2 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Ustanovenie § 146 ods. 1 O.s.p. upravuje prípady, kedy konajúci súd neprizná
žiadnemu z účastníkovi právo na náhradu trov konania voči inému účastníkovi konania.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. takto súd postupuje aj v prípade, ak je konanie zastavené. Ustanovenie o náhrade trov konania, ktoré bolo zastavené nie je pritom obmedzené na určité
konania či dôvody zastavenia. Platí pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo
zastavené. V prípade zastavenia konania tak všeobecne platí, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania. Z tejto všeobecnej zásady existujú dve výnimky, a to jednak
v prípade, ak niektorý z účastníkov zavinil, že sa konanie muselo zastaviť podľa § 146
ods. 2 veta prvá O.s.p. pričom platí, že ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad
podľa § 146 ods. 2 veta druhá, a teda nevzal návrh späť v dôsledku správania odporcu,
z procesného hľadiska platí, že zavinil zastavenie konania, čo zakladá jeho povinnosť
nahradiť trovy konania. Naopak, ak vzal navrhovateľ dôvodne podaný návrh späť pre
správanie odporcu platí, že trovy konania je povinný nahradiť odporca. Až po vylúčení
uvedených prípadov náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2 O.s.p. možno rozhodnúť,
že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania, ak bolo konanie
zastavené.
Ustanovenie § 146 ods. 2 O.s.p. vyjadruje výnimku zo zásady náhrady trov konania
podľa pomeru úspechu vo veci vyjadrenie v § 142 O.s.p. Toto ustanovenie vyžaduje
zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon má za následok zastavenie konania. Z previazanosti § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. s § 146 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že ak súd
zastavuje konanie v dôsledku späťvzatia, musí sa zaoberať pri rozhodovaní o náhrade trov
konania otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pretože
nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného
práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného
hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku chovania odporcu (žalovaného) k požiadavkám
navrhovateľa (žalobcu). Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol k uplatnenému nároku alebo
nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný alebo
nie (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sžo 225/2010).
Pri rozhodovaní o priznaní trov konania však vždy musí prihliadať na zásadu uvedenú
v § 142 ods. 1 O.s.p. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd pri priznávaní trov konania účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo
bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd rozhodujúci o priznaní
náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať účelnosť
vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť
je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto
potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho
orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc.
Trovy konania potrebné na účelné uplatňovanie alebo na ochranu práv sa však nemôžu
posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon
alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne (viď NS SR vo veci sp. zn.
4 M Cdo 21/2009).
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s názorom generálneho prokurátora,
že odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania vôbec neskúmal otázku tzv. hromadného
podávania podaní zo strany vedľajšieho účastníka na strane odporcu v spotrebiteľských
veciach, neskúmal vôbec účelnosť vynaložených trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva. Zo splnomocnenia, ktorým bolo vedľajšiemu účastníkovi udelené
splnomocnenie (z 2. mája 2012) H. nevyplýva, že by bolo udelené pre konkrétnu vec.
Z oznámenia zo 17. apríla 2012, (doručené súdu 2. mája 2012), ktorým vedľajší účastník
oznámil svoj vstup do predmetného konania vyplýva, že v tom čase nemohlo dôjsť k prevzatiu a príprave zastúpenia, lebo vedľajší účastník a tým aj splnomocnený právny
zástupca nemali vedomosť, do akého konania vstupujú. Inak by nežiadali súd, aby im zaslal
žalobný návrh a jeho prílohy. Následne ďalšia plná moc pre právneho zástupcu v tomto
konaní vedľajším účastníkom nebola udelená. Taktiež je potrebné súhlasiť, pokiaľ ide
o vyjadrenie vedľajšieho účastníka k žalobnému návrhu, že toto podanie je všeobecné.
Vznesená námietka premlčania nie je konkretizovaná a ďalej podanie obsahuje všeobecné
vyjadrenia, prípadne časť odôvodnenia rozhodnutí, na ktoré sa odvoláva vedľajší účastník,
ako aj je treba súhlasiť s námietkou generálneho prokurátora, že podanie je totožné, ako podal
vedľajší účastník aj v iných konaniach (tzv. zastupovanie v hromadných veciach), z ktorých
hľadísk priznanie trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka súd vôbec neskúmal.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že mimoriadnym dovolaním napadnuté uznesenie súdu
nižšieho stupňa (o trovách konania vedľajšieho účastníka) trpí vadou podľa § 237
písm. f/ O.s.p., ako aj spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a že generálny
prokurátor dôvodne podal mimoriadne dovolanie, keďže to vyžadovala ochrana práv
a zákonom chránených záujmov účastníka konania, ktorú nemožno dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami (§ 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ a c/ O.s.p.), keďže
navrhovateľka bola zo zákona (§ 239 ods. 3 O.s.p.) z možnosti podať dovolanie vylúčená, Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to napadnuté uznesenie krajského súdu
v napadnutej časti o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka zrušil a vec vrátil
Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2, 3 a 4 O.s.p v spojení s § 243i
ods. 2 O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní,
záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania
o mimoriadnom dovolaní (pozri primerane § 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i
ods. 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová