Najvyšší súd
4 MCdo 12/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Slovenskej republiky – L., so sídlom v B., zastúpenej JUDr. D., advokátom v B., proti žalovaným 1/ M., bývajúcemu v X., M., zastúpenému JUDr. T., advokátom v D., X./ I., bývajúcemu v B., M., X./ I.,
bývajúcemu v B., M., 4/ G., bývajúcemu v X., M., o určenie vlastníctva, vedenej na
Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 6 C 176/2009, o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. apríla 2013
sp. zn. 19 Co 43/2012, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. apríla 2013 sp. zn. 19 Co 43/2012 a rozsudok Okresného súdu Bardejov
z 9. novembra 2011 č.k. 6 C 176/2009-403 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu
Bardejov na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa žalobou z 26. októbra 2009 doručenou Okresnému súdu Bardejov
2. novembra 2009 domáhala určenia, že je v príslušnom pomere podielovou spoluvlastníčkou
v petite žaloby konkrétne uvedených nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností
Katastrálneho úradu B. – Správa katastra B., kat. úz. V., vedených na LV č. X. a LV č. X. na
tom skutkovom základe, že žalovaní boli ako spoluvlastníci predmetných nehnuteľností
zapísaní do katastra nehnuteľností na základe osvedčenia o dedičstve po svojich právnych
predchodcoch. Pôvodne boli predmetné nehnuteľnosti zapísané v pkn. vl. č. X., kat. úz. V. na
právnych predchodcov žalovaných F.F., B. a M., rod. F., ktorí boli ich podieloví
spoluvlastníci. Pretože právni predchodcovia žalovaných boli maďarskej národnosti, na
základe nar. SNR č. 104/1945 Sb.n. o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho
majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení vl. nar. č. 64/1946 Sb.n. SNR (ďalej len „nar. č. 104/1945 Sb.n.“), boli predmetné nehnuteľnosti
skonfiškované pre účely pozemkovej reformy, čo vyplýva zo zápisu pod č. X. a dispozícia
s týmito nehnuteľnosťami bola vyhradená výlučne Povereníctvu pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy. Z vyššie uvedeného došlo rozhodnutím Povereníctva pre
pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu č. 5392/VI-573/1945 z 23. augusta 1945
k rozhodnutiu o dočasnej vnútenej správe na lesných majetkoch G. a spol. pre kat. úz. V.
v prospech Správy štátnych lesov Zborov. Na základe rozhodnutia Povereníctva pre
pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu – pracovná skupina pre pozemkovú reformu Prešov
č. 4474/47 z 18. decembra 1947 bola na Okresný súd Bardejov podaná žiadosť o vyznačenie
konfiškácie na majetok osôb M., rod. F., G.F. a M., k nehnuteľnostiam zapísaným v pkn. vl. č.
X., kat. úz. V.. V zmysle uvedeného došlo uznesením Okresného súdu Bardejov Č.d. 2433/47
z 23. decembra 1947 k povoleniu zápisu konfiškácie predmetných nehnuteľností pre účely
pozemkovej reformy do pkn. vl. č. X. pod číslom zápisu X.. Z uvedeného vyplýva, že
vlastníkom predmetných nehnuteľností sa stal Československý štát od 1. marca 1945. Právni
predchodcovia žalovaných boli opätovne zapísaní na LV č. X. a X. kat. úz. V. ako vlastníci na
základe rozhodnutia OÚ – OPPaLH č. 3/2000/00039 z 29. septembra 2000, V., ktoré bolo
vydané v rámci registra obnovenej evidencie pozemkov (ďalej len „ROEP“). Žalobca mal za
to, že v rámci konania ROEP neboli dostatočne zistené údaje z katastrálneho operátu,
konkrétne z pkn. vl. č. X., kat. úz. V., z ktorej zo zápisu č. X. vyplýva, že právnym
predchodcom žalovaných boli predmetné nehnuteľnosti skonfiškované a tie sa stali
vlastníctvom štátu a zo žiadnych listín nevyplýva, že by boli právni predchodcovia
žalovaných žiadali o vydanie predmetných nehnuteľností v lehote do 31. decembra 1995,
v zmysle § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zák. č. 229/1991 Zb.“).
Okresný súd Bardejov žalobu žalobkyne rozsudkom z 9. novembra 2011 č.k.
6 C 176/2009-403 zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov
konania v sume 773,91 Eur na účet advokátky do troch dní. O trovách konania žalovaných 2/
až 4/ nerozhodol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 1 ods. 1-11
nar. č. 104/1945 Sb.n. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku
Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej
len „nar. č. 104/1945 Sb.n.“), § 33 ods. 1 a § 72 ods. 2 vl. nar. č. 8/1928 Sb. o řízení ve věcech
náležejících do působnosti politických úřadů (správní řízení – ďalej len „vl. nar. č. 8/1928
Sb.“), vecne tým, že ku konfiškácii a prechodu vlastníctva na štát podľa nar. č. 104/1945 Sb. dochádzalo priamo dňom jeho účinnosti, t.j. 1. marca 1945, čo vyplýva z jeho § 1. Uviedol,
že k zavŕšeniu konfiškačného procesu bolo potrebné v súlade s § 1 ods. 7 tohto nariadenia
vydať individuálne rozhodnutie o tom, či sa konkrétna osoba považuje za osobu maďarskej
národnosti podľa § 1 ods. 1 písm. b/, pričom takéto rozhodnutie nepodliehalo inštančnému
preskúmaniu a možnosť podania odvolania proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie bola
zavedená až novelou na základe nar. č. 87/1947 Sb.n. SNR (správne 89/1947 Sb. n. SNR,
ktorým sa menia a doplňujú niektoré ustanovenia nariadenia o konfiškovaní
pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského
národa. – pozn. dovolacieho súdu) s účinnosťou od 30. decembra 1948, o ktorom rozhodoval
Zbor povereníkov. Zdôraznil, že rozhodnutie správneho orgánu mimo rámca správneho
súdnictva nie je súd oprávnený preskúmať z hľadiska jeho vecnej správnosti, ale môže iba
skúmať, či ide o správny akt, či nejde o paakt a či je správny akt vydaný v medziach
právomoci príslušného správneho orgánu, či je právoplatný a vykonateľný. Konštatoval,
že v rozhodnutí konfiškačnej komisie bolo uvedené, že právni predchodcovia žalovaných boli
na neznámom mieste, a že o rozhodnutí boli upovedomení. V konaní však nebolo žiadnym
spôsobom preukázané, že by bol v prípade právnych predchodcov žalovaných, ktorí sa mali
zdržiavať na neznámom mieste, dodržaný procesný postup v zmysle vtedy účinného
správneho poriadku, t.j., že by im bolo doručené konfiškačné rozhodnutie jedným
zo spôsobov vtedy možným – prostredníctvom zástupcu, zmocnenca alebo opatrovníka,
resp. verejnou vyhláškou, pričom uznesenie Okresného súdu Bardejov, ktorým bola
konfiškácia zapísaná do pozemnoknižnej vložky, bolo doručované ich kurátorovi.
Z uvedeného súd prvého stupňa vyvodil, že konfiškačné rozhodnutie právnym predchodcom
žalovaných nebolo platne a účinne doručené a voči nim platí, akoby rozhodnutie nebolo ani
vydané. Rozhodnutie tak nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť a preto
nemohlo platne dôjsť k zavŕšeniu konfiškačného procesu. S poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu z 31. decembra 1946 Boh. A 1512/46 súd uviedol,
že aj na konfiškačné konania sa vzťahovali ustanovenia vl. nar. č. 8/1928 Sb.n. a podľa
jeho § 72 ods. 2 doručenie bolo súčasťou správneho aktu. Vzhľadom k tomu, že nebol
dodržaný zákonný postup voči právnym predchodcom žalovaných ku konfiškácii ich majetku
nedošlo a štát sa nemohol stať vlastníkom pozemkov. Ak majetok, ktorý mal byť
skonfiškovaný právnym predchodcom žalovaných neprešiel do vlastníctva štátu, potom nič
nebránilo tento majetok následne prejednať v dedičskom konaní po nich. Rozhodnutie
o trovách konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného 1/ odôvodnil ustanovením § 142
ods. 1 a § 145 O.s.p., rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaných 2/ až 4/ (napriek absencii takého výroku – pozn. dovolacieho súdu) odôvodnil ustanovením
§ 151 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 30. apríla 2013 sp. zn.
19 Co 43/2012, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219
O.s.p. potvrdil a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho
konania v sume 66,32 Eur k rukám advokátky do troch dní, zároveň ďalším výrokom
žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil a na ktorých sa nič nezmenilo ani v štádiu
odvolacieho konania. Plne sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ako
aj s ním uvedenými dôvodmi a v súvislosti s odvolacími námietkami žalobkyne na doplnenie
správnosti uviedol, že vyriešeniu otázky, ktorým okamihom došlo ku konfiškácii a prechodu
vlastníctva skonfiškovaného majetku na štát podľa nar. č. 104/1945 Sb. n., musí predchádzať
zistenie, či vôbec individuálne rozhodnutie orgánu, na základe ktorého mali byť právni
predchodcovia vyhlásení za osoby maďarskej národnosti a na základe ktorého malo súčasne
dôjsť ku konfiškácii majetku týchto osôb, bolo možné z hľadiska procesnoprávnych predpisov
považovať za vydané rozhodnutie. Pokiaľ žalobkyňa v dôvodoch odvolania poukazovala
na to, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudla podľa nar. č. 104/1946 Sb. n.,
odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1, § 72 ods. 2 vl. nar. č. 8/1928 Sb.
a rozhodnutie Konfiškačnej komisie č. Kom. 1/46-III. z 28. augusta 1946 uviedol,
že sa stotožnil s názorom vysloveným súdom prvého stupňa, že v konaní nebolo žiadnym
spôsobom preukázané, že by bol v prípade právnych predchodcov žalovaných, ktorí sa mali
zdržiavať na neznámom mieste, dodržaný procesný postup v zmysle vtedy účinného
správneho poriadku, t.j., že by im bolo doručené predmetné konfiškačné rozhodnutie
niektorým z vtedy možným spôsobom a preto platí, akoby predmetné rozhodnutie ani nebolo
vydané, teda nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Ku konfiškácii majetku
právnych predchodcov žalovaných tak nedošlo a štát sa nemohol stať vlastníkom dotknutých
nehnuteľností. Uviedol ďalej, že ku konfiškácii a prechodu vlastníctva na štát podľa
nar. č. 104/1946 Sb. n. dochádzalo priamo dňom jeho účinnosti, t.j. 1. marca 1945. Otázka
okamihu prechodu vlastníctva majetku dotknutých osôb na štát neostala spochybnenou, avšak
k tomu, aby došlo k účinnej konfiškácii, museli byť splnené všetky podmienky. V danom
prípade nebola splnená základná podmienka a to podmienka existencie spôsobilého
rozhodnutia, na základe ktorého malo dôjsť ku konfiškácii a prechodu vlastníctva dotknutých osôb na štát. Takáto nespôsobilosť rozhodnutia je v tomto prípade spôsobená tým, že nedošlo
k jeho riadnemu doručeniu, a teda nenastala právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia
Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru B. číslo: Kom. 1/46/III z 28.
augusta 1946, na základe ktorého bol Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy – Sekcia „B“, Pracovná skupina pre pozemkovú reformu v Prešove číslo: 4474/47
z 18. decembra 1947, podaný na Okresný súd Bardejov návrh na vyznačenie konfiškácie
v pozemkovej knihe. Na podporu správnosti týchto záverov poukázal odvolací súd
na uznesenie Okresného súdu v Bardejov, Č.d. 2433/47 z 23. decembra 1947, kedy bol
o predmetnom uznesení upovedomený Dr. J., advokát v B., ako súdom menovaný kurátor pre
vzdialených – na neznámom mieste sa zdržujúcich – pozemnoknižných vlastníkov. Námietku
žalobkyne týkajúcu sa chybného zápisu vlastníctva žalovaných do katastra nehnuteľností pri
vykonávaní ROEP odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, pretože z ustanovenia § 4 zákona č.
180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ďalej len
„zák. č. 180/1995 Z.z.“), členom komisie na obnovu evidencie pozemkov a právnych vzťahov
k nim v prípade, ak ide o lesné pozemky, je aj štátna organizácia lesného hospodárstva a
z rozhodnutia Okresného úradu B. OPPaH číslo: 3/2000/00039 z 29. septembra 2000 vyplýva,
že predmetné rozhodnutie o schválení ROEP bolo doručované Krajskému úradu Prešov,
odboru pozemkovému, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, pričom v zmysle
ustanovenia § 6 ods. 1 zák. č. 222/1996 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 222/1996 Z.z.“) účinného k 29. septembru
2000, krajský úrad vykonáva štátnu správu na jednotlivých úsekoch podľa prílohy tohto
zákona alebo ak to ustanoví osobitný zákon. Predmetné rozhodnutie pritom vydal samotný
Okresný úrad B., ktorý v zmysle § 5 ods. 1 a 2 zák. č. 222/1996 Z.z., vykonáva štátnu správu
na jednotlivých úsekoch, ak jej výkon zákon nezveruje krajskému úradu, inému orgánu štátnej
správy, obci alebo inej právnickej osobe a je v prvom stupni vecne príslušný na konanie,
v ktorom o právach alebo o povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti štátnej
správy rozhodujú orgány štátnej správy (ďalej len „správne konanie“), ak zákon neustanovuje
inak. Poukázal na ustanovenie § 7 ods. 4 zák. č. 180/1995 Z.z., podľa ktorého schválený
register je verejná listina, na základe ktorej katastrálny úrad zapíše údaje registra do katastra
nehnuteľností a z toho dôvodu sa stotožnil s námietkou žalovaného 1/, že postup žalobkyne –
Slovenskej republiky nie je akceptovateľný z hľadiska právnej istoty a ochrany práv a právom
chránených záujmov súkromných osôb. Žalobkyňa prostredníctvom svojho orgánu –
Okresného úradu Bardejov uznala vlastnícke právo žalovaných rozhodnutím o ROEP.
K námietke žalobkyne týkajúcej sa nadobudnutia ňou vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním odvolací súd uviedol, že žalobkyňa bola pred vyhlásením
rozsudku poučená podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p., kedy návrhy na doplnenie
dokazovania nemala a ani v priebehu konania pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej
netvrdila, že by mala nadobudnúť vlastníctvo na základe vydržania, preto na túto námietku
v odvolacom konaní neprihliadol. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odvolací súd
odôvodnil § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti týmto rozsudkom prvostupňového a odvolacieho súdu podal na základe podnetu
žalobkyne s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.
mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“), ktorý navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie. S poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, 2, 7, 10 nar. č. 104/1945 Sb. n., § 5
ods. 1 zákona č. 90/1947 Sb. o provedení knihovního pořádku stran konfiskovaného
nepřátelského majetku a o úpravě některých právních poměrů vztahujících se na přidělený
majetek (ďalej len „zák. č. 90/1947 Sb.“) a § 1 ods. 1 vl. nar. č. 8/1928 Sb. uviedol,
že nesúhlasí s názorom vysloveným súdmi oboch stupňov, ktoré žalobu žalobkyne zamietli z dôvodu, že neuniesla v konaní dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie právneho titulu
nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, ku ktorým bola konfiškácia
vykonaná podľa nar. č. 104/1945 Sb. n. Podľa názoru generálneho prokurátora žalobkyňa
skutočnosť nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam preukázala, a to v súlade s vtedy
platnými právnymi predpismi. Vlastníctvo štátu konfiškáciou vzniklo dňom 1. marca 1945
priamo ex lege na základe rozhodnutia Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného
výboru v Bardejove č. Kom. 1/46-III. z 28. augusta 1946. Riešenie otázky spojenej
s doručovaním rozhodnutia konfiškačnej komisie bez konkrétneho spisu (bez možnosti
posúdiť toto doručenie), iba na základe tvrdenia žalovaných bez preukázania tejto skutočnosti,
ktorou sa súdy počas celého konania zaoberali, je potrebné označiť za zbytočné, nakoľko
na postup a rozhodovanie podľa nar. č. 104/1945 Sb.n. sa podľa názoru generálneho
prokurátora jednak nevzťahoval vtedy platný procesný predpis, ktorým je vl. nar. č. 8/1928
Sb., a to z toho dôvodu, že konfiškačná komisia (na rozdiel od Zboru povereníkov) vytvorená
podľa nar. č. 104/1945 Sb. n. nebola ani jedným z orgánov uvedených v § 1 ods. 1 vl. nar. č.
8/1928 Sb., ale najmä z toho dôvodu, že zo znenia § 1 ods.1 nar. č.104/1945 Sb. n.
jednoznačne vyplýva, že majetok sa považoval za skonfiškovaný dňom nadobudnutia
účinnosti konfiškačného nariadenia. Toto je podľa názoru generálneho prokurátora potrebné
označiť za základný rozdiel od postupu podľa konfiškačného nariadenia č. 108/1945 Sb., ktorý takéto ustanovenie týkajúce sa prechodu vlastníctva na štát priamo nemá a v ktorom
je výslovne odkaz na vtedy platný procesný predpis, naviac podľa tohto nariadenia
o konfiškácii rozhodoval správy orgán postupom podľa vl. nar. č. 8/1928 Sb. Z uvedeného
potom vyplýva, že konajúce súdy oboch stupňov vec nesprávne právne posúdili, teda
na zistený skutkový stav jednak nesprávne aplikovali právnu normu, t.j. vl. nar. č. 8/1928 Sb.,
čím následne nesprávne právne posúdili otázku preukázania právneho titulu nadobudnutia
vlastníckeho práva žalobkyne k dotknutým nehnuteľnostiam. Za nesprávne právne posúdenie
je potrebné označiť aj právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého ak štát v konaní o ROEP
uznal vlastnícke právo žalovaných, je v dôsledku toho postup žalobkyne v danej veci
neakceptovateľný aj z hľadiska právnej istoty. V konaní o obnove evidencie niektorých
pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení k 29. septembru 2000 sa vlastníctvo
nenadobúdalo, ale sa iba zisťovali dostupné údaje o pozemkoch a právnych vzťahoch
k nim a na ich základe sa zostavoval a schvaľoval register obnovenej evidencie pozemkov.
Úlohou tohto konania bolo vykonať iba súpis pozemkov a ich vlastníkov, ktorí z rôznych
dôvodov neboli pred vyhotovením registra evidovaní v katastri nehnuteľností. Ak sa teda
chybou pri konaní podľa zákona č. 180/1995 Z.z. zapísali právni predchodcovia ako vlastníci pozemkov a to aj napriek tomu, že v pozemkovej knihe figuroval štát, nemožno postup
žalobkyne, ktorý sa určovacou žalobou snaží napraviť túto chybu, označiť
za neakceptovateľný. Na základe uvedených skutočností dospel generálny prokurátor
k názoru, že je v danom prípade daný dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
pričom podanie tohto mimoriadneho dovolania si vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov účastníkov konania a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami.
Žalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora uviedla,
že s obsahom mimoriadneho dovolania v tejto veci a jeho dôvodmi v celom rozsahu súhlasí.
Opakovane zdôraznila, že ak súdy dospeli k záveru, že rozhodnutie konfiškačnej komisie
podľa vl. nar. č. 8/1928 Sb. bolo potrebné doručovať osobám, ktorých majetok bol
konfiškovaný, mali v takomto prípade s prihliadnutím na uznesenie Okresného súdu v B. z 23.
decembra 1947 Č.d. 2433/47 vychádzať z toho, že súd podrobne preskúmal všetky potrebné
náležitosti rozhodnutia Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru
v Bardejove číslo Kom. 1/46-III. z 28. augusta 1946 vrátane spôsobu jeho doručovania
a doručenia (ak boli potrebné). Súdy po viac ako 65 rokoch od vydania tohto uznesenia nezákonne a neodôvodnene vyslovili pochybnosti o správnosti tohto súdneho rozhodnutia
a zároveň aj o právoplatnosti vyššie označeného rozhodnutia príslušnej konfiškačnej komisie.
Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu generálneho prokurátora uviedol, že právny
názor generálneho prokurátora je v rozpore nielen s účelom a zmyslom správneho poriadku
vl. nar. č. 8/1928 Sb., ale aj s ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej a Českej republiky.
S poukazom na ustanovenie § 1 ods. 1 cit. nariadenia uviedol, že konfiškačná komisia bola
vytvorená štátom za účelom rozhodovania o tom, ktoré osoby bolo potrebné považovať
za osoby nemeckej či maďarskej národnosti. Konfiškačná komisia teda bola jednoznačne
politickým úradom, pričom otázku konfiškácie možno považovať iba za otázku tzv. vnútornej
správy. Zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia, z ktorých vyvodzoval záver o potrebe
doručovania rozhodnutia konfiškačnej komisie, preto považuje za správne, ak súdy určili,
že rozhodnutie konfiškačnej komisie nenadobudlo právoplatnosť a žalobkyňa sa nestala
vlastníčkou predmetných spoluvlastníckych podielov.
Žalovaní 2/ až 4/ právo vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho
prokurátora nevyužili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
[§ 10a ods. 3 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas
generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu žalobkyne
(§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania,
ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p.
a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom dovolaní
označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na posúdenie dovolacích
dôvodov uvedených výslovne v mimoriadnom dovolaní, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (vady zakladajúce
tzv. zmätočnosť konania).
O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Žiadna z vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. nebola v mimoriadnom dovolaní
namietaná a v konaní o tomto opravnom prostriedku ani nevyšla najavo.
K rovnakému záveru dospel dovolací súd aj ohľadne tzv. iných vád (§ 243f
ods. 1 písm. b/ O.s.p.), procesných vád, ktorých dôsledkom je vecná nesprávnosť rozhodnutia,
ktorej základom je porušenie ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom
konaní.
K námietke v mimoriadnom dovolaní, že rozhodnutia súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f
ods. 1 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.
V mimoriadnom dovolaní bolo namietané, že súdy oboch stupňov založili svoje
rozhodnutie na názore, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa nadobudnutia
vlastníctva žalobkyňou, pretože rozhodnutie konfiškačnej komisie nebolo doručené právnym
predchodcom žalovaných, z čoho vyvodili záver, že ku konfiškácii nehnuteľností nedošlo.
Základnou rozhodujúcou otázkou pre správne posúdenie potreby doručovania rozhodnutia
konfiškačnej komisie dotknutým osobám a jeho preukázania preto bolo, či na postup
a rozhodovanie podľa nar. č. 104/1945 Sb. n. sa vzťahoval v tom čase platný procesný
predpis, ktorým bolo vl. nar. č. 8/1928 Sb.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ku konfiškácii
a prechodu vlastníctva na štát podľa nar. č. 104/1945 Sb. n. dochádzalo priamo dňom
jeho účinnosti, t.j. 1. marca 1945, k zavŕšeniu konfiškačného procesu však bolo potrebné
vydať individuálne rozhodnutie (§ 1 ods. 7 cit. nar.) o tom, či sa konkrétna osoba považuje
za osobu maďarskej národnosti (§ 1 ods. 1 písm. b/ cit. nar.). Súd prvého stupňa konštatoval,
že v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že vo vzťahu k právnym predchodcom
žalovaných v tom čase zdržiavajúcich sa na neznámom mieste, bol dodržaný procesný postup v zmysle platného správneho poriadku (vl. nar. č. 8/1928 Sb.), t.j., že by im bolo doručené
konfiškačné rozhodnutie jedným z možných spôsobov doručenia – prostredníctvom zástupcu,
zmocnenca alebo opatrovníka, resp. verejnou vyhláškou. Na zdôraznenie správnosti poukázal
na to, že uznesenie Okresného súdu Bardejov, na základe ktorého bola konfiškácia zapísaná
do pozemnoknižnej vložky, bolo právnym predchodcom žalovaných doručované
ustanovenému kurátorovi. S týmto názorom sa stotožnil aj odvolací súd.
Podľa § 1 ods. 7 nar. č. 104/1945 Sb.n., o tom, ktoré osoby treba považovať za osoby
nemeckej či maďarskej národnosti (ods. 5) alebo za zradcov alebo nepriateľov slovenského
a českého národa a Československej republiky (ods. 6), o tom, či účastinné a iné spoločnosti
a právnické osoby spadajú pod ustanovenia ods. 1 písm. d/ alebo e/, ako aj o tom, či možno
pripustiť výnimky podľa ods. X. alebo 4, rozhodne najneskôr do konca roku 1946 konfiškačná
komisia (v ďalšom texte – Komisia).
Podľa ods. 8 cit. ustanovenia, stálymi členmi Komisie sú: predseda, ktorého menuje
Sbor povereníkov na návrh povereníka pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, dvaja
zástupcovia Povereníctva pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu a dvaja zástupcovia
Povereníctva pre veci vnútorné. Ďalšími členmi Komisie v jednotlivých okresoch sú: všetci
členovia rady príslušného národného výboru (správnej komisie), po jednom zástupcovi
Jednotného zväzu slovenských roľníkov, Sväzu slovenských partizánov, Sväzu vojakov
Slovenského národného povstania, Sväzu protifašistických väzňov, Sväzu zahraničných
vojakov a okresnej roľníckej komisie. Zástupcu organizácií, uvedených v predošlej vete,
vysiela príslušná okresná odbočka, ak takej niet, príslušné ústredie. Komisia rozhoduje v sídle
okresného národného výboru, v obvode ktorého sa nachádza konfiškácii podliehajúci
majetok. Predseda svoláva Komisiu podľa potreby. Komisia je uznášania schopná
za prítomnosti nadpolovičnej väčšiny členov a rozhoduje väčšinou hlasov prítomných.
Predseda nehlasuje, len pri rovnosti hlasov rozhoduje. Ak o tej istej osobe rozhodne Komisia
v rozličných okresoch rozdielne, o konfiškácii rozhodne s konečnou platnosťou Sbor
povereníkov.
Podľa ods. 9 cit. ustanovenia, Komisii pri výkone pôsobnosti podľa tohto nariadenia
majú byť nápomocné všetky orgány štátnej verejnej správy a ľudové súdy.
Podľa ods. 10 cit. ustanovenia, rozhodnutím Komisie (ods. 7) alebo Sboru povereníkov
(ods. 8 posledná veta) považuje sa majetok takejto osoby za konfiškovaný podľa
ods. 1, 2 alebo 3 dňom nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia. Proti tomuto rozhodnutiu
sťažnosť na Najvyšší správny súd sa nepripúšťa.
Podľa § 1 ods. 1 vl. nar. č. 8/1928 Sb., toto nařízení upravuje s výnimkami v něm
stanovenými řízení, ktoré provádějí ve věcech, náležejících do působnosti politických (státních
policejních) úřadů: 1. okresní úřady, státní policejní úřady, v městech se zvláštním statutem
magistráty (městské, obecní rady), v městech se zřízeným magistrátem městské notářské
úřady, 2. zemské úřady a 3. ústřední úřady.
Podľa § 2 cit. vl. nar., pokud se v tomto nařízení mluví o úřadě a z jeho ustanovení
se jinak nepodává, jest tím rozuměti úřad (§ 1 ods. 1), který provádí řízení nebo jeho část. Podľa § 5 cit. vl. nar., politické úřady jsou příslušné ve všech věcech vnitřní správy
(čl. 1 zákona), které jsou nebo budou jim výslovně přikázány nebo které nejsou nebo nebudou
zvláštním předpisem svěřeny úřadům jiným. Příslušnost státních policejních úřadů jest
vymezena zváštními předpisy.
Podľa § 6 cit. vl. nar., je-li dána příslušnost politických úřadů, není-li však určeno,
který z nich jest věcně příslušný, jsou v prvé stolici příslušné okresní úřady, v druhé stolici
zemské úřady.
Ak potom Konfiškačná komisia zriadená na tento účel podľa § 1 ods. 7, 8
nar. č. 104/1945 Sb. n. v spojení s § 1 ods. 1, § 2, § 5 a § 6 vl. nar. č. 8/1928 Sb. v sídle
Okresného národného výboru v Bardejove 28. augusta 1946 rozhodla o.i. o tom, že M., rod.
F., M. a G., t.č. na neznámom mieste, treba považovať podľa § 1 ods. 1 písm. b/ nar. č.
104/1945 Sb. n. za osoby národnosti maďarskej a ich majetok sa považuje na základe tohto
rozhodnutia podľa § 2 tohto nariadenia za skonfiškovaný ku dňu 1. marca 1945, s poučením,
že podľa § 1 ods. 10 cit. nar. o tom, že sťažnosť na Najvyšší správny súd sa nepripúšťa, niet
žiadnej pochybnosti o tom, že uvedené rozhodnutie bolo vydané orgánom v správnom
konaní a vzťahujú sa naň ustanovenia v tom čase platného procesného predpisu, ktorým bolo
vl. nar. č. 8/1928 Sb.
Dovolací súd sa preto nestotožnil s názorom generálneho dovolateľa, podľa ktorého
uvedené rozhodnutie nebolo vydané v konaní pred správnym orgánom a nar. vl. č. 8/1928 Sb.
sa na predmetnú vec nevzťahovalo. Dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné
zdôrazniť, že aj podľa v tom čase aktuálnej judikatúry Najvyššieho správneho súdu
(rozhodnutie z 31. decembra 1946, Boh. A 1512/46) sa na konfiškačné konania vzťahovali
ustanovenia správneho poriadku (vl. nar. č. 8/1928 Sb.). Keďže nariadením č. 104/1945 Sb. n.
sa rovnako ako Dekrétmi prezidenta republiky č. 12/1945 Sb. a č. 108/1945 Sb. riešila
rovnaká otázka, t.j. otázka konfiškácie majetku Nemcov a Maďarov, niet dôvodu
spochybňovať, že aj na konfiškačné konanie podľa nar. č. 104/1945 Sb. n. sa vzťahovali
ustanovenia vtedy platného procesného predpisu, teda vl. nar. č. 8/1928 Sb. n. Tento záver
podporuje aj nar. č. 89/1947 Sb. n. SNR z 19. decembra 1947, ktorým sa menia a doplňujú
niektoré ustanovenia nariadenia o konfiškovaní pôdohospodárskeho majetku Nemcov,
Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa [por. ust. § 1 ods. 12 nar.
č. 104/1945 Sb. n., podľa ktorého rozhodnutia Komisie, vydané do dňa nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia a napadnuté do 30. júna 1947, ako aj rozhodnutia Komisie
nenapadnuté do 30. júna 1947, podľa ktorých osoby nemožno považovať za osoby uvedené
v ods. 1 až 3, avšak napadnuté okresným národným výborom (okresnou správnou komisiou)
po vyjadrení alebo na návrh miestneho národného výboru (miestnej správnej komisie)
do 31. januára 1948, môže preskúmať Sbor povereníkov do 30. septembra 1948. Miestny
národný výbor (miestna správna komisia) môže sa odvolať do 8 dní proti usneseniu okresného
národného výboru (okresnej správnej komisie) na Sbor povereníkov.].
Dovolací súd však za dôvodnú považuje námietku generálneho dovolateľa,
že žalobkyňa dostatočne preukázala nadobudnutie vlastníctva predmetných nehnuteľností
štátom.
V konaní nebolo medzi účastníkmi sporné, že Povereníctvo SNR pre
pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu listom z 23. augusta 1945 č. 5392/VI-573/1945
poverilo Správu štátnych lesov v Zborove dočasnou vnútenou správou na lesných majetkoch
bývalých majiteľov, o.i. pod. č. 4/ G. a spol. v kat. úz. V., Č., B., K. a O. (por. č.l. 25,26).
Následne, Konfiškačná komisia v sídle Okresného národného výboru v Bardejove,
rozhodnutím z 28. augusta 1946 č. Kom. 1/46-III. rozhodla o tom, že M., rod. F., M. a G.,
treba považovať za osoby národnosti maďarskej a na základe tohto rozhodnutia sa považuje ich pôdohospodársky majetok na celom území Slovenska za skonfiškovaný k 1. marcu 1945
(por. vyššie uvedené). V predmetnom rozhodnutí je uvedený zoznam inštitúcií a osôb, ktoré
sa o tomto rozhodnutí upovedomujú, pričom pod poradovým číslom 14. sa o rozhodnutí
upovedomujú vlastníci konfiškovaných majetkov uvedení v texte rozhodnutia (H. rod. F.
a spol. - por. č.l. 260, 261). Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že Okresnému súdu Bardejov bol
20. decembra 1947 doručený návrh Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy –
sekcia „B“ č. 4474/47, na vyznačenie konfiškácie v pkn. vl. č. X., X. a X. na nehnuteľnosti
zapísané na meno uvedených vlastníkov, o.i. na M., rod. F., M. a G. (por. č.l. 27). Okresný
súd Bardejov uznesením z 23. decembra 1947 Č.d. 2433/47 konkrétne pod bodom 2/ povolil
požadovaný zápis v pozemkovej knihe... „v zápisnici číslo X. kat. územia V., nehnuteľností
A. b.č. X.0,X., knihované pod B 14, 25/a, b, d, e, 29/a, b, 34/a, b, c, d, e, f, g, h, i, - hore
uvedeným vlastníkom:“, a zároveň, „Poznamenáva sa konfiškácia podľa nariadenia
čís. 104/45 Sb.n. SNR v znení nariadenia čís. 64/1946 Sb.n. SNR pre účely pozemkovej
reformy s tým, že dispozície s týmto majetkom sú vyhradené výlučne Povereníctvu
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy – S..“ (por. č.l. 28).
Nie je dôvod pochybovať o tom, že Konfiškačné komisie zriadené podľa § 1
ods. 7, 8 nar. č. 104/1945 Sb. n. pri jednotlivých okresných národných výboroch bolo
potrebné považovať za „politické úrady“ (por. § 6 nar. vl. č. 8/1928 Sb.).
Podľa § 25 cit. nar., úřad doručuje úřední spisy poštou, neuzná-li za vhodnější doručiti
je sám, svými orgány nebo obcí.
Podľa § 29 ods. 1 cit. nar., do vlastních rukou příjemcových budiž doručeno: 1. je-li
to předepsáno, 2. je-li den doručení rozhodný pro počítání preklusivních lhůt nebo 3. nařídí-li
to úřad ze zvláštních důvodů.
Podľa § 33 ods. 1 cit. nar., osobám, jejichž pobyt přes konané šetření jest neznám, neb
osobám, které nejsou úřadu známy, může býti doručeno, není-li ustanoven zástupce,
zmocněnec neb opatrovník, veřejnou vyhláškou na úřední tabuli a doručení platí
za vykonané, není-li ve správních předpisech jinak ustanoveno, když od vyhlášení na úřední tabuli příslušného úřadu uplynulo patnáct dnů, nebyla-li ovšem ve vyhlášce stanovena lhůta
delší.
Podľa ods. 2 cit. ust., úřad může vyhlášku vyhlásiti také v obci veřejným vyvěšením
a jinak způsobem v místě obvyklým.
Podľa § 35 ods. 2 cit. nar., jsou-li pochybnosti nebo není-li doručenky, lze doručení
prokázati jiným vhodným způsobem.
Podľa § 72 ods. 2 cit. nar., rozhodnutí je vydáno, pokud ve správních předpisech není
ustanoveno jinak, doručením písemného vyhotovení, bylo-li prohlášeno ústně v přítomnosti
stran, ústním prohlášením.
Súd prvého stupňa zamietnutie žaloby žalobkyne odôvodnil výlučne tým, že v konaní
nebolo preukázané, že by konfiškačné rozhodnutie bolo doručené právnym predchodcom
žalovaných niektorým z možných spôsobov a to prostredníctvom zástupcu, zmocnenca alebo
opatrovníka, resp. verejnou vyhláškou.
Niet dôvodu spochybňovať skutočnosť, že konfiškačné rozhodnutie z 28. augusta 1946
č. Kom. 1/46-III. bolo doručované dotknutým vlastníkom, keďže to vyplýva priamo
z predmetného rozhodnutia, pretože podľa pokynu pod por. č. 14. bola daná dispozícia
na doručovanie rozhodnutia vlastníkom konfiškovaného majetku. Zo skutočnosti, že spôsob,
akým sa doručenie tohto rozhodnutia vykoná, nie je uvedený pri dispozícii na doručenie
(ktorým zo spôsobov uvedených v ust. § 33 ods. 1 vl. nar. č. 8/1928 Sb.), nemožno vyvodiť
vadnosť doručenia rozhodnutia, príp. jeho nedoručenie, pričom zo správneho predpisu
ani nevyplývala pre konajúci správny orgán povinnosť vyznačovať spôsob, akým
sa doručovanie vykonáva.
Dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetné
konfiškačné rozhodnutie bolo vydané pred takmer 70-imi rokmi, pričom od roku 1945
do roku 2005 sa žalobkyňa považovala za vlastníčku predmetných pozemkov na základe
konfiškácie podľa nar. č. 104/1945 Sb. n. Právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej
autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe
ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo nespochybniteľnou
právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti, a to bez ohľadu na to, či písomné
vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje (v prejednávanej veci z listu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 20. júla 2011 vyplýva, že správny spis týkajúci sa konfiškácie
pôdohospodárskeho majetku vedeného pod č. Kom. 1/46-III., G.F. a spol.,
sa kompletný nezachoval – por. č.l. 332-353). V opačnom prípade by bolo možné uplatniť
vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak niekoľko desaťročí trvajúci právny
stav. Povinnosť bremena tvrdenia a bremena dôkazu v rámci súdneho konania by tak nad
mieru ospravedlniteľnú zaťažovala stranu, ktorá sa takým tvrdením dostala do dôkaznej
núdze. Ak je určovacou žalobou napádaná (spochybňovaná) konfiškácia majetku (jej proces,
účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno v takomto konaní zaťažuje vlastníka konfiškovaného
majetku, ktorý konfiškáciu spochybňuje, aby preukázal, že nie sú u neho dané zákonné
podmienky pre konfiškáciu majetku. Plynutie času je tak závažnou skutočnosťou, ktorej treba
priznať faktické účinky (v tejto súv. por. aj Oznámenie Ústavného súdu ČR
z 1. novembra 2005).
Súd prvého stupňa zhodne s odvolacím súdom dospeli k záveru, že účinky konfiškácie
nenastali z dôvodu, že rozhodnutie konfiškačnej komisie nebolo právnym predchodcom
žalovaných doručené jedným z možných spôsobov doručovania, pričom však žiadnu pozornosť nevenovali dispozičnému úkonu správneho orgánu, podľa ktorého sa o vydanom
rozhodnutí upovedomujú osoby uvádzané pod por. č. 1. – 14. a žiadnu pozornosť nevenovali
ani ustanoveniu § 35 ods. 2 vl. nar. č. 8/1928 Sb., podľa ktorého v prípade pochybností,
je možné doručenie preukázať iným vhodným spôsobom.
Nezachovanie kompletného spisu správneho orgánu po dobu takmer sedem desaťročí,
obsahujúceho skutočnosti potvrdzujúce spôsob doručenia rozhodnutia konfiškačnej komisie
v tom čase osobám zdržiavajúcim sa na neznámom mieste, nie je možné pričítať na ťarchu
žalobkyne. Vychádzajúc však z ustanovenia § 35 ods. 2 vl. nar. č. 8/1928 Sb., iným,
nepochybne vhodným spôsobom na preukázanie doručenia predmetného rozhodnutia
nepochybne bolo (okrem dispozície na doručenie uvedenej priamo v konfiškačnom
rozhodnutí) uznesenie Okresného súdu v Bardejove z 23. decembra 1947 Č.d. 2433/47.
Z obsahu spisu vyplýva, že podkladom žiadosti na zápis predmetných nehnuteľností
Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave bolo rozhodnutie
Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Bardejove z 28. augusta 1946
č. Kom. 1/46-III a z ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 90/1947 Sb. vyplýva, že súd pred
vydaním rozhodnutia skúma splnenie náležitostí pre vydanie požadovaného rozhodnutia,
t.j. aj perfektnosť listiny, na základe ktorej sa požaduje povoliť zápis v pozemkovej knihe.
Keďže Okresný súd v Bardejove uznesením z 23. decembra 1947 Č.d. 2433/47 návrhu
na zápis vyhovel, je potrebné túto skutočnosť považovať za nevyvrátiteľnú právnu domnienku
perfektnosti predloženej listiny tvoriacej podklad pre povolenie zápisu v pozemkovej knihe,
vrátane jej právoplatnosti. Uvedené uznesenie Okresného súdu v Bardejove je potrebné
považovať za verejnú listinu, ktorá je záväzná aj pre súd (por. ustanovenie § 134 O.s.p.)
a pokiaľ žalovaní chcú spochybňovať jeho správnosť, sú povinní poskytnúť o tom súdu
presvedčivé dôkazy. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaní disponovali takýmto dôkazom,
keď už len s prihliadnutím na ich vek nemôžu mať priamu vedomosť o existencii, či spôsobe
doručovania predmetného konfiškačného rozhodnutia a iný dôkaz, než tvrdenie o nedostatku
vedomostí o konfiškácii, súdu nepredložili.
Pokiaľ oba súdy nižších stupňov na podporu správnosti vyriešenia otázky týkajúcej
sa doručenia konfiškačného rozhodnutia zhodne poukazovali na doručenie uznesenia
Okresného súdu v Bardejove z 23. decembra 1947 Č.d. 2433/47 súdom ustanovenému
kurátorovi, dovolací súd poznamenáva, že nebolo možné porovnávať doručovanie
rozhodnutia v súdnom konaní a v konaní správnom, pretože zatiaľ čo podľa § 33 ods. 1 vl. nar. č. 8/1928 Sb. bolo možné rozhodnutie správneho orgánu doručiť
o.i. aj verejnou vyhláškou na úradnej tabuli (t.j. aj bez ustanovenia zástupcu), v súdnom
konaní takýto postup (verejnou vyhláškou) prípustný nebol.
Konfiškačné rozhodnutie príslušného správneho úradu o konfiškácii nebolo možné
považovať za rozhodnutie, ktorým sa konfiškácia vykonala, ale len za rozhodnutie, ktoré
deklarovalo, že podmienky pre konfiškáciu majetku právnych predchodcov žalovaných
sú splnené, a že ich majetok bol dňom účinnosti nar. č. 104/1945 Sb. n., t.j. 1. marcom 1945
skonfiškovaný. Ku konfiškácii majetku mohlo dôjsť len za splnenia zákonom stanovených
podmienok, medzi ktoré patrilo aj právne účinné (právoplatné a vykonateľné) správne
rozhodnutie o tom, či konkrétna osoba bola osobou maďarskej národnosti bez ohľadu
na štátnu príslušnosť (§ 1 ods. 1 písm. b/ cit. nariadenia). V prejednávanej veci predmetné
rozhodnutie bolo vydané, nadobudlo právoplatnosť a teda došlo ku konfiškácii, pričom
meritórnu správnosť aktu samého súd nie je oprávnený skúmať. To platí aj o otázke,
či je správne skutkové zistenie uznesenia, že býv. vlastníci pozemkov sú na neznámom mieste
(a z toho vyplývajúci zvolený spôsob doručenia upovedomenia, najmä, keď aj lehota
od vyhlásenia na úradnej tabuli nepochybne už uplynula).
Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k opačnému záveru, bolo potrebné dovolací
dôvod uvádzaný generálnym prokurátorom, že napadnuté rozhodnutia spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), považovať
za opodstatnený.
Za vadu konania podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. označil generálny prokurátor
aj právny názor odvolacieho súdu týkajúci sa nadobudnutia vlastníctva žalovanými v rámci
konania o ROEP.
Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ROEP (register obnovenej evidencie
pozemkov) je súpis pozemkov a ich vlastníkov, ktorí z rôznych dôvodov neboli pred
vyhotovením registra evidovaní v katastri. Najčastejšie ide o vlastníkov, ktorí sú evidovaní
len v pozemkovej knihe, alebo ktorí neboli za socializmu zapísaní do evidencie nehnuteľností,
hoci majú k pozemku listinu (dedičské osvedčenie, zmluvu a pod.). Vlastnícke práva
k pozemkom boli za socializmu evidované neúplne. Túto neúplnú evidenciu prevzal aj kataster nehnuteľností, ktorý vznikol po roku 1989. Aby boli v katastri zapísané všetky
pozemky, pristúpilo sa k tvorbe ROEP.
Vo vzťahu k prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na rôzne
politicko-právne zmeny od roku 1945 súčasný kataster nehnuteľností neodráža reálny stav
vlastníctva k pozemkom. V minulom období sa z rôznych dôvodov do pozemkových kníh
nedostali niektoré konfiškačné rozhodnutia, pretože nebolo zákonnou povinnosťou zapísať
konfiškáciu majetku do pozemnoknižnej vložky (tu por. aj znenie § 3 ods. 1 č. 2. zákona
č. 90/1947 Sb. n. o pozemnoknižnom usporiadaní konfiškovaného nepriateľského majetku,
podľa ktorého navrhovať pozemnoknižné usporiadanie prináležalo pri pôdohospodárskom
majetku konfiškovanému podľa nar. č. 104/1945 Sb. n., len Povereníctvu pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy). Pri vypracovaní ROEP preto dochádzalo v dôsledku nedostatočne
zistených podkladov k chybám a právny stav vyplývajúci z listu vlastníctva založeného
v rámci ROEP nezodpovedal stavu skutočnému. Keďže katastre nekontrolujú správnosť
a úplnosť podkladov pre vyhotovenie ROEP, kvalita vyhotovenej evidencie nie je spoľahlivá,
preto na riešenie týchto pochybení je daná príslušnosť súdov v civilnom konaní. K takémuto
pochybeniu zjavne došlo aj v prejednávanej veci, keď napriek tomu, že v pkn. vl. č. X. pod
pol. č. X. bola poznamenaná konfiškácia majetku podľa nar. č. 104/1945 Sb. n., následne
podľa § 10 ods. 2 zák. č. 46/1948 Sb., bolo zapísané vlastníctvo pre Československý štát,
pričom v rámci ROEP boli ako vlastníci uvedení právni predchodcovia žalovaných.
Dovolací súd sa preto stotožnil s názorom generálneho prokurátora, že podľa zákona
č. 180/1995 Z.z. sa vlastníctvo nenadobúdalo, ale sa iba zisťovali dostupné údaje o právnych
vzťahoch k pozemkom a na ich základe sa zostavoval register obnovenej evidencie
pozemkov. Pokiaľ odvolací súd vychádzal z názoru, že zapísaním právnych predchodcov
v katastri nehnuteľností v rámci ROEP ako vlastníkov predmetných nehnuteľností štát uznal
ich vlastnícke právo (nadobudli vlastníctvo), posúdil vec po právnej stránke nesprávne (§ 243f
ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Z dôvodu, že rozhodnutia nižších súdov spočívajú v nesprávnom právnom posúdení
veci, generálny prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa
§ 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana
práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre
okresný súd záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová