4 MCdo 11/2010

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A. a. s. (predtým S., a.s.), so

sídlom v Ž., proti žalovanej U. (predtým F.), so sídlom v B., o zaplatenie 32 477,81 Eur

(978 426,50 Sk) s prísl., vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   pod   sp. zn.  

14 C 51/2010, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2009, sp. zn. 7 Co 230/2009,

a uzneseniu Okresného súdu Bratislava II z 11. júna 2009, sp.zn. 32 Ro 2623/2008 takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave  

z 30. novembra 2009, sp. zn. 7 Co 230/2009, a uznesenie Okresného súdu Bratislava II  

z 11. júna 2009, č.k. 32 Ro 2623/2008 – 52,   z r u š u j e   a vec vracia Okresnému súdu

Bratislava II na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

  Návrhom na vydanie platobného rozkazu sa žalobca domáhal zaplatenia neuhradených

faktúr za dodané lieky a zdravotnícke pomôcky v sume 32 477,81 Eur (978 426,50 Sk)

s príslušenstvom.

  Proti platobnému rozkazu z 11. novembra 2008 č.k. 32 Ro 2623/2008-38, ktorým

Okresný súd Bratislava II uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 978.426,50 Sk

(32.477,81 Eur) s príslušenstvom, podala žalovaná odpor. Súd prvého stupňa uznesením  

zo 4. februára 2009 č.k. 32 Ro 2623/2008 – 46 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za podaný odpor vo výške 1.948,61 Eur, preto podaním z 22. mája 2009 žalovaná

požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.

  Uznesením z 11. júna 2009, č.k. 32 Ro 2623/2008 – 52, Okresný súd Bratislava II

žalovanej oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. V odôvodnení uznesenia uviedol,   4 M Cdo 11/2010

že žalovaná je právnickou osobou – štátnou príspevkovou organizáciou, ktorá okrem

poskytovania zdravotnej starostlivosti vykonáva i podnikateľskú činnosť, za ktorú je treba

považovať vykonávanie takých činností, pri ktorých podnikateľ podstupuje riziko, že jeho

úsilie môže byť zavŕšené tak ziskom, ako i stratou. Stratové hospodárenie však podľa súdu

nemôže viesť k prenášaniu podnikateľského rizika na štát. Uviedol tiež, že toto konanie nie je

vecne oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb.

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „ zákon č. 71/1992 Zb.“), pretože konanie, v ktorom si distribútor liekov uplatňuje

právo na zaplatenie ceny liekov dodaných zdravotníckym zariadeniam, nie je konaním vo veci

poskytovania zdravotnej starostlivosti.

  Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. novembra 2009  

sp. zn. 7 Co 230/2009, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd skonštatoval

správnosť záverov rozhodnutia súdu prvého stupňa spolu s jeho odôvodnením a s poukazom

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2000, sp. zn. 4 Obo 270/1999

dodal, že v predmetnej veci sa skutočne nejedná o vecné oslobodenie v zmysle § 4 ods. 1

písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb.. K oslobodeniu žalovanej od súdnych poplatkov v zmysle  

§ 138 ods. 1 O.s.p. odvolací súd uviedol, že je povinnosťou žiadateľa o oslobodenie

preukázať súdu pomery odôvodňujúce podanú žiadosť, no žalovaná v podanom odvolaní zostala len v rovine všeobecných tvrdení ohľadom príjmov z podnikateľskej činnosti,

nepreukázala tak požadované pomery, čím nesplnila svoju základnú povinnosť tvrdenia.  

  Proti týmto rozhodnutiam prvostupňového aj odvolacieho súdu podal na základe

podnetu žalovanej s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm.

b/, c/ O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“), ktorý navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť okresnému

súdu na ďalšie konanie. Namietal, že uvedenými rozhodnutiami bol porušený zákon

(konkrétne ustanovenie § 1,   § 3, § 138 ods. 1 a § 157 ods. 2 O.s.p.), keď súdy vôbec

nezisťovali predpoklady pre oslobodenie žalovanej od súdnych poplatkov podľa § 138  

ods. 1 O.s.p. a z tohto dôvodu ani nemohli riadne preskúmať, či jej pomery oslobodenie  

od súdnych poplatkov odôvodňujú. Samotná skutočnosť, že žalovaná je zároveň

podnikateľom, nie je totiž postačujúcim dôvodom na nepriznanie individuálneho oslobodenia

od súdnych poplatkov. Po podaní návrhu účastníka je súd vždy povinný zisťovať zákonné

predpoklady pre oslobodenie, pričom u fyzických osôb sa zisťujú osobné, sociálne, 4 M Cdo 11/2010

majetkové, zárobkové a iné pomery, a u právnických osôb sa zisťujú majetkové pomery  

s prihliadnutím na výšku súdneho poplatku, čo však ani jeden zo súdov neurobil. Postup súdu,

ktorý aplikuje ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou

rozhodovacou praxou, je treba považovať za arbitrárny. Podľa názoru generálneho

prokurátora súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), keď

nezisťovali a ani nevyhodnotili splnenie či nesplnenie predpokladov pre oslobodenie  

od súdnych poplatkov a konanie tak zaťažili inou vadou konania, ktorá má za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.), svoje rozhodnutia riadne

neodôvodnili v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a neuviedli, na základe čoho dospeli k takémuto

právnemu názoru; rozhodnutia sú preto nepreskúmateľné a porušujú právo účastníka  

na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom k uvedenému mal generálny prokurátor za to, že boli

splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 O.s.p.

  Žalobca ani žalovaná sa k podanému mimoriadnemu dovolaniu generálneho

prokurátora nevyjadrili.  

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní  

(§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, že mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor

Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1

O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods.

3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov v rozsahu podľa § 243i

ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.

  V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

  Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania,  

ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i

ods. 2 O.s.p.). Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali 4 M Cdo 11/2010

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

  Za dovolací dôvod v prejednávanej veci generálny prokurátor označil inú vadu, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), spočívajúcu

v neúplnom a nesprávnom zistení skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci  

(§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Konkrétne namietal nevykonanie dokazovania na zistenie

pomerov účastníka konania pre splnenie predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov

a tiež nedostatok odôvodnenia napadnutých uznesení, nespĺňajúcich náležitosti ustanovenia  

§ 157 ods. 2 O.s.p.

  Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je

dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Dovolací súd sa vzhľadom na zákonnú povinnosť a tiež vzhľadom na obsah

mimoriadneho dovolania zaoberal predovšetkým tým, či konanie bolo postihnuté vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Nakoľko   z obsahu dôvodov mimoriadneho dovolania vyplýva, že súdy nevykonali dokazovanie

v potrebnom rozsahu a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, dovolací súd pri zisťovaní

existencie tejto inej vady konania vychádzal zo zákonných ustanovení upravujúcich

vykonávanie dokazovania v konaní na súde.

  Podľa § 138 ods. 1 O.s.p., na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti

oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde  

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd

inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené

pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

  Ustanovenie § 138 ods. 1 O.s.p. upravuje tzv. individuálne oslobodenie od súdnych

poplatkov, t.j. oslobodenie, ktoré na rozdiel od oslobodenia zákonného (vecného a osobného)

upraveného zákonom č. 71/1992 Zb., súd môže i nemusí na návrh účastníka priznať. Na to,

aby súd takéto oslobodenie priznal, musí byť splnených niekoľko zákonných podmienok. 4 M Cdo 11/2010

  Návrh na priznanie individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov podáva účastník

konania, teda žalobca alebo žalovaný, pričom zákon z možnosti priznať oslobodenie podľa  

§ 138 ods. 1 O.s.p. okrem fyzických osôb nevylučuje ani fyzické osoby – podnikateľov  

a právnické osoby. V zmysle ustálenej judikatúry totiž platí, že priznanie oslobodenia, ak sú

pre to splnené predpoklady, nerobí rozdiel medzi fyzickými a právnickými osobami, preto  

za splnenia podmienok stanovených citovaným ustanovením, je možné priznať oslobodenie

od súdnych poplatkov aj právnickým osobám (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 30. októbra 2009, sp. zn. 4 Obdo 36/2008, alebo uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 1. mája 2000, sp. zn. 4 Obo 37/2000).  

  Okrem spôsobilého subjektu, ktorý návrh na oslobodenie podáva, je podmienkou

priznania individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov i skutočnosť, že oslobodenie

odôvodňujú pomery účastníka. Obsah pojmu „pomery účastníka“ zákon síce nešpecifikuje,  

no z podstaty oslobodenia jednoznačne vyplýva, že ide predovšetkým o pomery majetkové,

pričom u fyzických osôb sa posudzujú zároveň pomery osobné, zárobkové, rodinné, sociálne

a zdravotné. Majetkové pomery právnických osôb, resp. fyzických osôb - podnikateľov,  

sa preukazujú najmä výkazom o príjmoch a výdavkoch, výkazom o majetku a záväzkoch,

potvrdením o podaní daňového priznania (prípadne samotným daňovým priznaním), výpismi z podnikateľských účtov a inými relevantnými dokladmi. V procese skúmania majetkových  

a iných pomerov účastníka je potom potrebné, aby súd skúmal predovšetkým tie okolnosti,

ktoré nie sú len prechodnej povahy, pričom tieto okolnosti musia byť natoľko závažné,  

že poplatník objektívne nemôže splniť svoju poplatkovú povinnosť alebo že jej splnenie  

od neho nemožno spravodlivo požadovať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 12. decembra 2000, sp. zn. 5 Obo 169/2000). Rovnako pre právnické osoby a fyzické osoby

– podnikateľov platí, že stav majetkových aktív a pasív treba posudzovať z dlhodobejšieho

hľadiska, nakoľko momentálna chýbajúca dispozícia peňažnými prostriedkami nie je  

v podnikaní javom zriedkavým a neodzrkadľuje celkové pomery žiadateľa o oslobodenie

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2008, sp. zn. 2 Obo 6/2008).

  Poslednou zákonnou požiadavkou pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov je,

že zo strany žiadateľa nesmie ísť o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo

bránenie práva. O svojvôli pri uplatňovaní či bránení práva možno hovoriť v súvislosti  

so zneužitím práva účastníkom, o zrejme bezúspešné uplatňovanie či bránenie práva pôjde 4 M Cdo 11/2010

vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa možno bez dokazovania dospieť  

k nepochybnému záveru o tom, že jeho návrhu nemožno vyhovieť.

  Okrem uvedeného súd pri posudzovaní dôvodnosti žiadosti o oslobodenie od súdnych

poplatkov berie na zreteľ aj individuálne okolnosti daného prípadu, vrátane výšky súdneho

poplatku a povahy spoplatňovaného úkonu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 31. januára 2008, sp. zn. 2 Obo 6/2008). Súd uvedené skutočnosti posudzuje komplexne,

všetky vo vzájomnej súvislosti a vzhľadom k tomu, že nepriznaním oslobodenia od súdnych

poplatkov by sa účastníkovi mohol sťažiť, prípadne úplne odňať, prístup k súdu, resp.  

k uplatneniu práva na súdnu ochranu, záver súdu o priznaní či nepriznaní oslobodenia  

od súdnych poplatkov musí byť dostatočne odôvodnený a podložený relevantnými dôkazmi.

Až vtedy, ak by žiadateľ nepreukázal existenciu pomerov, so zreteľom na ktoré by nebolo

možné individuálne oslobodenie od súdnych poplatkov priznať, by súd mohol návrh  

na oslobodenie zamietnuť, resp. oslobodenie účastníkovi nepriznať.

  Z obsahu spisového materiálu dovolací súd zistil, že tak súd prvého stupňa, ako ani

odvolací súd, vôbec neskúmali majetkové pomery žalovanej za účelom zistenia, či boli

splnené podmienky pre priznanie individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov. Súd

prvého stupňa rozhodol o jeho nepriznaní len s poukazom na to, že žiadateľ je  

i podnikateľom, z čoho by malo vyplývať, že má možnosť produkovať zisk, a pokiaľ  

ho neprodukuje, nemožno tým zaťažovať štát. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia obmedzil len na konštatovanie vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia.

Rovnako sa súdy nezaoberali ďalšou podmienkou pre oslobodenie, a to, či ide o svojvoľné

alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva žalovanou. Takýto postup súdu je

treba považovať za postup v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a tiež

s príslušnou judikatúrou, nakoľko i z doterajšej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že majetkové pomery účastníka v rámci podaného návrhu  

na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 O.s.p. je potrebné skúmať  

za každých okolností, a to bez ohľadu na skutočnosť, či je podnikateľom alebo fyzickou

osobou (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. júna 2009, sp. zn.  

3 Obo 117/2008).

  Právo na spravodlivý súdny proces je základným právom účastníka súdneho konania a

je garantované tak Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl.), Dohovorom o ochrane 4 M Cdo 11/2010

ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), ako i zákonmi Slovenskej republiky. Podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra

1994), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť  

č. 18390/91) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004, sp. zn.  

I. ÚS 226/2003) sa za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považuje i nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Základné požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku v našom právnom poriadku

určuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa  

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované ustanovenia

platia i o uznesení (§ 167 ods. 2 O.s.p.) s výnimkami podľa § 169 ods. 2 a 3 O.s.p.

Generálnym prokurátorom napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov neobsahujú

náležitosti odôvodnenia ustanovené v § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa nesplnenie

podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov u žalovanej skonštatoval bez

toho, aby akýmkoľvek spôsobom zhrnul dôkaznú situáciu prípadu, t.j. neuviedol, z akých

dôkazov vychádzal, ktoré dôkazy vykonal a ktoré nie, a prečo, a akými úvahami sa spravoval

pri ich hodnotení, pričom už v náleze zo 16. septembra 2003, sp. zn. III. ÚS 119/2003

Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že rozhodnutie všeobecného súdu musí

obsahovať dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Súd prvého stupňa v tomto prípade síce

uviedol, akými úvahami sa riadil (žiadateľ o oslobodenie je podnikateľským subjektom, ktorý

produkuje zisk), no vzhľadom k tomu, že v danej veci neboli vykonané žiadne dôkazy  

na zistenie a preukázanie toho, či sú dané dôvody pre oslobodenie žalovanej od súdnych

poplatkov (nielen dopytom na príslušné inštitúcie, ale ani výzvou adresovanou žalovanej  

na preukázanie jej tvrdení, že spĺňa podmienky pre oslobodenie), je odôvodnenie uznesenia

nepresvedčivé, nespravodlivé a v konečnom dôsledku arbitrárne, pretože nebolo zdôvodnené

zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy (nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2006, sp. zn. I. ÚS 154/2005). Takéto arbitrárne

rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom

dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 243f   4 M Cdo 11/2010

ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), pretože mu upiera možnosť náležite

skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

Keďže ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. platí primerane i pre konanie na odvolacom súde  

(§ 211 ods. 2 O.s.p.), treba rovnako dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti

a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré sa v tomto prípade

obmedzilo len na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa.

  Pokiaľ ide o dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f

ods. 1 písm. c/ O.s.p.) namietaný generálnym prokurátorom, tento dovolací súd nepovažuje  

za daný.

  Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

Nesprávne právne posúdenie je potom chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, ku

ktorej dochádza vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny

právny predpis, ale jeho obsah nesprávne interpretoval, alebo ak tento predpis správne

interpretoval, no na zistený skutkový stav ho nesprávne aplikoval a zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. O žiaden z uvedených prípadov sa však v prejednávanej veci nejedná. Súdy v danom prípade použili správne ustanovenie právneho

predpisu, ktoré i správne interpretovali a následne ho i aplikovali. Skutočnosť, že potom

nezisťovali ani nevyhodnotili splnenie predpokladov pre individuálne oslobodenie, nezakladá

dovolací dôvod podľa uvedeného ustanovenia.  

  Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie

podľa § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ a b/

O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania

a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3

O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre okresný

súd záväzný.

4 M Cdo 11/2010

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2011

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Renáta Matejíková