Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 ECdo 9/2014
4 CoE 4/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,
PhD., advokát a konateľ, proti povinnému Ľ., bývajúcemu P., o vymoženie 497,09 Eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 2 Er 1286/2008, o odvolaní a
dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 31. januára 2013, sp. zn.
11 CoE 671/2011, takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
4 CoE 4/2014
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor Mgr. Ing. I. žiadosťou doručenou Okresnému súdu Senica (ďalej len
„exekučný súd“) 10. októbra 2005 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44
ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na
základe exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej 4. júna 2005 pod číslom N. notárom JUDr. O.. Exekučný súd poverením zo dňa 9. decembra 2005 č. X. poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Skalica uznesením zo 16. augusta 2011, č.k. 2 Er 286/2008-28, exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a oprávnenú zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy
konania. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom je notárska zápisnica spísaná
na základe splnomocnenie uvedeného v spotrebiteľskej zmluve obsiahnutého na vopred
predtlačenom formulári. Toto splnomocnenie si povinný osobne nevyjednal a nemal na výber
vzhľadom na jeho splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
odmietnuť ako celok alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, teda
aj predmetnému splnomocneniu, ktoré bolo paušálnym spôsobom zakotvené v zmluve ešte
pred jej vznikom. Jej podpisom sa vopred vzdal svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť
týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Táto zmluvná podmienka je neprijateľná,
nakoľko jej podpisom si spotrebiteľ zásadným spôsobom zhoršuje svoje zmluvné postavenie.
Dôsledkom je nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným
v neprospech povinného bez možnosti ovplyvnenia tejto podmienky zo strany spotrebiteľa.
Spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ani obsah notárskej zápisnice. Podľa § 53
ods. 3 Občianskeho zákonníka je takáto neprijateľná podmienka neplatná a z toho dôvodu
notárska zápisnica spísaná na základe zmluvy o úvere, ktorá obsahovala neprijateľné
podmienky nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Na základe uvedených skutočností
súd podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konania zastavil. Ďalej súd uviedol, že ak poveril exekútora vykonaním exekúcie,
napriek tomu, že exekučný titul má nedostatky alebo zaväzuje povinného na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, zastaví exekúciu 4 CoE 4/2014
dodatočne. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie nepredstavuje prekážku veci rozsúdenej.
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním. Podaním
z 3. septembra 2012 označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“, doručeným súdu 7. septembra 2012
oprávnená navrhla prerušiť konanie; zároveň doplnila svoju právnu argumentáciu
k podanému odvolaniu.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením z 31. januára 2013, sp. zn.
11 CoE 671/2011 návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil v celom rozsahu sa stotožniac s jeho odôvodnením (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.) a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Na zdôraznenie
správnosti dôvodom napadnutého uznesenia uviedol, že exekúciu je možné vykonať
aj na základe notárskych zápisníc. Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice
spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho
poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje
§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Z obsahu spisu mal nepochybne preukázané, že vyhlásenie
povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej
zápisnici, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané
Mgr. T., ktorého plná moc bola udelená povinným v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 27.
januára 2005. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého
obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si
nevyberal slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený
oprávnenou. Ďalej odvolací súd uviedol, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci
nehájil jeho záujmy v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým
záujmy oprávneného ako veriteľa. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so
záujmami povinného podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a každý jeho právny úkon
urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá je
exekučným titulom, je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka a notárska
zápisnica preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd je kedykoľvek aj bez návrhu
oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný
titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie vyhlásiť exekúciu 4 CoE 4/2014
za neprípustnú a zároveň ju zastaviť tak ako to predpokladá § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku v nadväznosti na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. K zamietnutiu návrhu
oprávnenej na prerušenie konania súd uviedol, že zodpovedanie prejudiciálnych otázok
nastolených oprávnenou nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie a pre rozhodnutie
v danej veci nie je potrebné, keďže výklad a aplikácia úniového práva je zrejmá. Navyše
ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku neumožňuje exekučné konanie prerušiť.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá
možnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; pričom súd ju zároveň nesprávne poučil
o nemožnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním.
Z uvedených dôvodov žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti tomuto istému uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení,
podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho
súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie;
uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť
napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu
dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť
prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57
ods. 5 Exekučného poriadku. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tiež
aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 4 CoE 4/2014
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala
na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného
súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012-12, v súvislosti s argumentáciou
oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu
z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia (odsek 21 a 22) vyplýva,
že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia exekučným súdom
predchádza preskúmanie exekučného titulu ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie
materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej
zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41
ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení oprávnenej a povinnej osoby,
právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou.
V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky
náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej
osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.
Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov
z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie
len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Oprávnená v tejto súvislosti poukázala
na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok týmto doplnený
o nové ustanovenie § 41 ods. 3, podľa ktorého na notárske zápisnice vyhotovené pred
15. októbrom 2008 sa novelizované ustanovenie nevzťahuje. Oprávnená zdôraznila,
že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej
zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva,
nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani
ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové povinnosti či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva
či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu
oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba
nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú
výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho 4 CoE 4/2014
zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky exekučný súd mal vo svojom rozhodnutí
uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53
ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec
nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky,
z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ.
Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný
právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých
podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne
nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor
Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ s poukazom na nález
Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2012-80. Uviedla, že Súdnemu dvoru
Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce
sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii
vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Súdny exekútor ani povinný sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či je dôvodný návrh na prerušenie dovolacieho konania.
K návrhu oprávnenej (aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS 4 CoE 4/2014
a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie
v podanom dovolaní špecifikovala) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor
EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný
vyhovieť každému návrhu účastníka na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
V prejednávanej veci oprávnená navrhla zodpovedanie týchto otázok: 1/ či je možné
za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy; a 2/ či je v súlade s čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady
93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho
dvora EÚ. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiaden dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trnave z 31. januára 2013, sp. zn. 11 CoE 671/2011, smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
4 CoE 4/2014
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod
prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie
súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil, a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/ - c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej
preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999,
R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
4 CoE 4/2014
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné. Dovolací súd sa však zameral na skúmanie dovolateľkou osobitne
namietaných procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ O.s.p.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania a postúpeniu veci inému orgánu. Ide
súčasne o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v rozpore so zákonom po vecnej stránke
preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila
názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej
zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.)
namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne
právne posúdenie veci. V tejto súvislosti treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností
námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, keďže
súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Pokiaľ ide o námietku existencie prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/ O.s.p.), táto
rovnako patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia (zistenie) v každom štádiu
konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá
vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený
žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený
(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov
nie je rozhodujúce, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú 4 CoE 4/2014
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,
proti povinnému Ľ., bývajúcemu P., o vymoženie 497,09 Eur s príslušenstvom, na základe
notárskej zápisnice číslo N. vyhotovenej notárom JUDr. O. 4. júna 2005, nepredchádzalo
žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené
dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, rovnosť účastníkov
konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej
normy. Namietala, že súdy oboch stupňov s ňou „nekomunikovali“ o jej právnych
a skutkových návrhoch, nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom a napriek tomu bolo vo veci
rozhodnuté. Ďalej vytýkala, že nebolo vytýčené ústne pojednávanie hoci to bolo povinnosťou
súdu podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. K odňatiu
jej možnosti pred súdom konať a k porušeniu jej práv malo dôjsť tiež tým, že súd prvého
stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto
rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd nesprávne vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju a v dôsledku toho jej bolo znemožnené uplatňovať svoje
práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci exekučný
i odvolací súd správne posúdili otázku splnenia podmienok pre vyhlásenie exekúcie 4 CoE 4/2014
za neprípustnú a zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia
na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdy
preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako aj materiálnej vykonateľnosti.
Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva zo zodpovednosti exekučného súdu za vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú
a jej zastavenie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda preto, že neexistuje
notárska zápisnica spôsobilá byť exekučným titulom. Povinnosť exekučného súdu
vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci
za nespôsobilý, sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje
na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd pri
preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, takže námietka vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, že obsah
práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom,
že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
ale obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), a rovnako do neho nemožno zahrnúť ani to, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
4 CoE 4/2014
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne
vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu SR (napr. nález sp. zn.
III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov
nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy odňali možnosť konať pred
nimi tým, že nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Predmetné
ustanovenie totiž v čase rozhodnutia exekučného súdu (28. apríla 2011) účinné ešte nebolo
(účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania nebol povinný nariadiť
pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1, 2 O.s.p.).
4 CoE 4/2014
Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť.
4 CoE 4/2014
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá 4 CoE 4/2014
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva
súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).
Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania
nepriznal, lebo v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo
na ich náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
4 CoE 4/2014
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. februára 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová