4 ECdo 9/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného M. S., bytom L., proti povinnej LIVAK PLAST, s.r.o., naposledy so sídlom v Bratislave, Pri Dynamitke 11,

vymazaná z obchodného registra od 27. mája 2010, o vymoženie 16 596,96 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 35 Er 240/2004, o

dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. marca 2012 sp. zn.

17 CoE 52/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej a súdnemu exekútorovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.  

O d ô v o d n e n i e  

Okresný súd Bratislava III uznesením zo 14. októbra 2010 č. k. 35 Er 240/2004-18

vyhlásil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. exekúciu za nepriepustnú

a konanie zastavil z dôvodu straty povinného mať spôsobilosť byť účastníkom konania,

nakoľko bol 27. mája 2010 vymazaný z obchodného registra. Oprávnenému uložil

povinnosť zaplatiť exekútorovi trovy exekúcie v sume 51,34 € do troch dní  

od právoplatnosti uznesenia a súčasne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo  

na náhradu trov exekučného konania. Výrok týkajúci sa trov exekúcie odôvodnil

odkazom na § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, § 14, § 15 a § 22 vyhlášky  

č. 288/1995 Z.z. a v rámci náhrady hotových výdavkov vznikom trov  

na telekomunikačných poplatkoch, výdavkoch spojených so založením spisovej zložky

a obálkach v sume 2,- € a poštovnom za vrátenie poverenia v sume 1,40 € a náhrade

DPH za tieto položky.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie oprávneného uznesením z 30. marca 2012  

sp. zn. 17 CoE 52/2011 uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady

trov súdneho exekútora zmenil, tak že oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi

JUDr. Pavlovi Štukovskému, Holubyho 2, Nové Mesto nad Váhom náhradu trov exekúcie

v sume 47,26 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Žiadnemu z účastníkov ani súdnemu

exekútorovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie

s poukazom na § 200 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z., § 60 písm. c/ toho istého zákona a § 25

vyhlášky č. 288/1995 Z.z. odôvodnil tým, že podľa jeho názoru „nebolo preukázané, že  

za trovy potrené na účelne vymáhanie návrhu možno považovať telekomunikačné poplatky

a náklady na obálky a založenie spisovej zložky sú nepochybne súčasťou administratívnych

prác, ktoré vyžadujú osobné aj vecné náklady, odmena za ktoré je súčasťou odmeny

exekútora. Nakoľko v zmysle citovaného ustanovenia je súdny exekútor povinný vrátiť

poverenie až po právoplatnom zastavení exekúcie, nemožno náklady s tým spojené zahrnúť

do trov, o ktorých súd rozhodoval pri zastavení exekúcie. Súdnemu exekútorovi teda nepatrí

náhrada hotových výdavkov v sume 3,40 EUR spolu s 20 % DPH v sume 4,08 EUR“.

Námietky oprávneného nepovažoval odvolací súd z hľadiska vzniku jeho povinnosti zaplatiť trovy exekútora za právne významné, pretože ak by exekučný titul bol zrušený, nepochybne

by to bol podľa § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. oprávnený, kto by bol povinný trovy

nahradiť. V žiadnom prípade by nebolo možné uložiť túto povinnosť subjektu, ktorý nebol

účastníkom konania. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

a § 142 ods. 2 O.s.p.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, žiadal  

ho spolu s uznesením súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Podľa názoru oprávneného už postupom prvostupňového súdu došlo k odopretiu

práva na spravodlivé súdne konanie porušením zásady kontradiktórnosti tým, že súd prvého

stupňa pred vydaním zjavne nezákonného uznesenia o zastavení exekúcie neumožnil

oprávnenému oboznámiť sa s návrhom na zastavenie exekúcie doručeným súdu exekútorom

dňa 20.08.2010, vyjadriť sa k tomuto návrhu, čo malo v konečnom dôsledku za následok, že

sa oprávnenému odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a že prvostupňový

súd vec nezákonne rozhodol a s touto procesnou vadou sa nevysporiadal ani odvolací súd,

čoho dôkazom je nepresvedčivé odôvodnenie jeho rozhodnutia. Dovolateľ má za to, že súd

prvého stupňa „legalizujúci vlastné procesné pochybenie... na podklade nedostatočne

zisteného skutkového stavu veci a jej nesprávneho právneho posúdenia nemohol vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju podľa §-u 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, ale

pri dôslednom skúmaní exekučného spisu EX 32/2004 by bol povinný exekúciu zastaviť

podľa §-u 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku, pretože takýto návrh bol povinný podať

už exekútor, ktorý už od roku 2006 z obsahu jeho komunikácie s povinným LIVAK PLAST,

s.r.o. vedel, že exekúcia bola neúčinne začatá v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným

postom Okresného súdu Bratislava III – predčasným vyznačením doložky právoplatnosti

a vykonateľnosti na platobnom rozkaze č.k. 42 Rob 35/04 zo dňa 24.1.2004 (exekučnom

titule)...“ Vzhľadom na existenciu neúčinného exekučného titulu, po začatí exekúcie, nie

vinou oprávneného, ale vinou nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava III,

aplikácia ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku nebola možná, pretože zastavenie

exekúcie nezavinil oprávnený, takže nebolo možné zaviazať ho na náhradu trov exekučného

konania súdnemu exekútorovi, najmä, ak tento pre oprávneného nevymohol žiadnu sumu.

S uvedenými skutočnosťami sa nevysporiadal ani odvolací súd vo svojom rozhodnutí.

Dovolateľ tak prvostupňovému, ako aj odvolaciemu súdu vytkol, že sa „iba príliš

formalisticky vyrovnali s ustanovením §-u 203 ods. 1 zák, č. 233/1995 Z.z.“ Oba súdy

dôsledne neskúmali, či oprávnený mohol predpokladať, že dôjde k zániku exekučného titulu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní

účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Občiansky

súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať

len proti rozhodnutiam výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok

odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len

v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných procesných vád (viď § 237 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné,   ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu,

ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.),

alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2

písm. a/ O.s.p.), alebo ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu

na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

I keď v danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie, ktoré vykazuje znaky

uznesenia v zmysle § 239 ods. 1 O.s.p., dovolanie proti nemu je zo zákona vylúčené (§ 239

ods. 3 O.s.p.), keďže ide o uznesenie o trovách konania.

Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné len ak by v konaní

došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. ku ktorým je dovolací súd

povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p,, ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vynovených v § 237

ods. 1 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie vo veciach, v ktorých je inak

dovolanie z   hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné,  

sa dovolací sú zameral predovšetkým na okolnosti, ktoré dovolateľ v dovolaní namietal.

Podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci v prípade

oprávneného nerešpektovali niektoré z týchto práv. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje

na skutočnosť, že účelom ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je umožniť účastníkovi

konania, aby po zrušení dovolaním napadnutého rozhodnutia mohol v plnom rozsahu realizovať svoje procesné práva, ktoré mu boli v predchádzajúcom konaní v dôsledku

nesprávneho postupu súdu odňaté.

Podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nie je splnená

v prípade, ak sa účastníkov odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej

miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, napríklad tým, že

mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie (R 39/1993).

V danom prípade je z obsahu spisu zrejmé, že po doručení návrhu súdneho exekútora

na zastavenie exekúcie, súd prvého stupňa skutočne tento návrh nedoručil oprávnenému.

Vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia citované uznesenie Okresného súdu Bratislava III  

zo 14. októbra 2010, č.k. 35 Er 240/2004-18 však bolo oprávnenému (aj súdnemu

exekútorovi) riadne doručené. Oprávnený využil svoje právo a podal proti uvedenému

prvostupňovému uzneseniu odvolanie, v ktorom nenamietal nedoručenie mu návrhu súdneho

exekútora na zastavenie exekúcie; podstatou jeho odvolania tvorila námietka nesprávneho

právneho posúdenia veci v súvislosti s dôvodom zastavenia exekúcie a stým súvisiacou

uloženou mu povinnosťou zaplatiť trovy exekúcie. Oprávnený teda mohol a aj uplatnil svoj

vplyv na výsledok konania; skutočnosť že súdy nižšieho stupňa nerozhodli podľa predstáv

oprávneného, nemožno považovať za porušenie jeho práva na spravodlivý proces a za odňatie

mu možnosti konať pred súdom v zmysle § 137 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Do práva  

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo  

na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania  

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami  

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania dožadovať

sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Pokiaľ dovolateľ ďalej svoje dovolanie (vychádzajúc z jeho obsahu) odôvodnil tým, že

napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že

nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) považuje Občiansky súdny

poriadok za prípustný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vždy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie  

je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému preskúmavania a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti

rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z § 239 O.s.p.,

nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p., Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že povinná stratila spôsobilosť  

byť účastníkom konania a súdnemu exekútorovi žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. marca 2015

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová