Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 ECdo 84/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., G., v mene ktorej koná doc. JUDr. B., PhD.,
advokát a konateľ, proti povinnému J., bývajúcemu v Č., pre vymoženie 2.291,71 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 5 Er 115/2007, o dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. augusta 2012,
sp. zn. 43 CoE 183/2012, takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor Mgr. J. (ďalej len „súdny exekútor“) žiadosťou doručenou Okresnému
súdu Brezno 15. marca 2007 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)] a to na základe
exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného
zriaďovateľom S., IČO: X.61, so sídlom v B.) z 13. novembra 2006, sp. zn. S.. Okresný súd
Brezno (ďalej len „exekučný súd“) poverením z 21. marca 2007 poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Exekučný súd následne uznesením z 19. marca 2012, č.k. 5 Er 115/2007-18, exekúciu
zastavil. V dôvodoch svojho rozhodnutia označil za nesporné, že všeobecný súd je povinný v priebehu exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania, a kedykoľvek, ak v priebehu konania zistí, že tieto podmienky splnené
nie sú, rozhodne o zastavení exekúcie. Jedným z týchto predpokladov je aj existencia
relevantného exekučného titulu, vykonateľného tak po stránke materiálnej ako aj formálnej.
Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (ďalej len ''ZoRK'')
oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby nebol materiálne právoplatný –
nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk ZoRK
aj čo do materiálnej správnosti. Po preskúmaní zmluvy o úvere č. 6041940 zo dňa
21. apríla 2006, ktorá bola podkladom na vydanie exekučného titulu, túto, vzhľadom
na povahu zmluvných strán, predmet podnikateľskej činnosti oprávnenej, ako aj jej obsah,
považoval súd za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ani
prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nebola žiadnou prekážkou na aplikáciu
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa
vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka. Poukázal aj na smernicu Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ako aj na skutočnosť, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nebola osobitne vyjednaná,
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými zmluvnými podmienkami
a že spôsobovala hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nútila spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú doložku preto označil za neprijateľnú podmienku
a rozhodcovský rozsudok vydaný na základe takejto neplatnej doložky za nulitný právny akt,
ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať. Na základe uvedeného preto exekučný súd
exekúciu podľa § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku zastavil.
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním. Procesným úkonom
z 26. júla 2012 označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“,
doručeným exekučnému súdu 10. augusta 2012, oprávnená navrhla prerušiť konanie; zároveň
doplnila svoju právnu argumentáciu k podanému odvolaniu.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 28. augusta 2012,
sp. zn. 43 CoE 183/2012, návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol a uznesenie
exekučného súdu v napadnutej časti potvrdil. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že vec
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu, ktoré treba potvrdiť
(§ 219 ods. 1 O.s.p.). Exekučný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením
§ 167 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd preto postupoval podľa § 219
ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že exekučný súd
je v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok,
ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide
o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu,
rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc
na vydanie rozhodnutia. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia
úveru vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť. Ak dodávateľ vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, ako
to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy svojím spotrebiteľom,
spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch. Exekučný súd preto správne
vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neplatná. Exekučný súd mal ale podľa názoru odvolacieho súdu aplikovať ustanovenie § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť pre jej neprípustnosť, keďže
exekučný titul bol vydaný nepríslušným orgánom a teda ide o nulitný právny akt, ktorý
nie je možné vykonať. Táto skutočnosť ale podľa názoru odvolacieho súdu nemení nič
na fakte, že uznesenie exekučného súdu bolo vo výroku o zastavení exekúcie vecne správne,
preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Zamietnutie návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ odôvodnil odvolací súd tým,
že otázky, ktoré mal podľa názoru odvolateľky posúdiť Súdny dvor Európskej únie, považuje
odvolací súd za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu,
pretože ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie.
Zamietnutie návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odôvodnil
odvolací súd tým, že ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku neumožňuje exekučné konanie
prerušiť. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon (napr. zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v z.n.p.) priamo upravuje prerušenie exekučného konania. O taký prípad
ale podľa odvolacieho súdu v danej veci nešlo.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu do výroku, ktorým zamietol návrhy oprávnenej
na prerušenie konania, podala oprávnená odvolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhodol uznesením z 29. januára 2013, sp. zn. 4 Co 6/2012, a to tak, že odvolacie
konanie pre chýbajúcu funkčnú príslušnosť s použitím § 104 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211
ods. 2 O.s.p. zastavil a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania.
Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie
súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie, podala oprávnená dovolanie (doplnené podaním
datovaným 16. júla 2013, doručeným dovolaciemu súdu 9. augusta 2013). Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil
a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho
konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala
v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení
§ 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.),
v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.) a že jej súd svojím postupom
odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla, že konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite
dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.
K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky
odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS
a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery
odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom
je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň
informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel
jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,
ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny
smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským
štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov
sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady
93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,
poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie
uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať
vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)
sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku
v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu
s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu
Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, že exekučný súd a odvolací
súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť už skôr. Je totiž treba zohľadniť odlišnosti
interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako
zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového
súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej
republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12, a ďalšie. Rozhodnutie odvolacieho
súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne
k svojim záverom.
Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh
nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy,
ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo
je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.
Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie
konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.
Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej
únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu
a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci
nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie
konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci
sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani v zmysle § 237
písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho
práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil
konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredložil na posúdenie súdnemu dvoru
prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa
názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu
komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených
procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X.X., proti povinnému J., bývajúcemu v Č., pre vymoženie 2.291,71 Eur
s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
(zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X.61, so sídlom v B.) z 13. novembra 2006, sp. zn. S.,
vedenému na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 5 Er 115/2007, nepredchádzalo žiadne iné
konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,
či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou
možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,
splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.
konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41
ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie (po predchádzajúcom vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade
aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba
uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2012, 4 Cdo 182/2012, 4 Cdo 190/2012).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná
a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia exekučného súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.
Zdôvodnil tiež, prečo bolo na mieste exekúciu zastaviť podľa § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a nie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Taktiež
vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel
ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery
exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností dovolací súd konštatuje, že predmetné
konanie nebolo zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. mája 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová